Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-1124-2015.pdf
PDF · 107.4 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/1124/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci navrhovateľa: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, proti odporcom: 1./ F. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., A. G. XXX/XX, 2./ M. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., A. G. XXX/XX, o zaplatenie sumy 16.239,01 eura s príslušenstvom, o odvolaní odporkyne v 2./ rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 3. novembra 2015, č. k. 25C/403/2015-52, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa povinnosti odporcov splácať istinu s príslušenstvom a náhradu trov konania v mesačných splátkach po 400 eur p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 OSP) rozsudkom zo dňa 3. novembra 2015, č. k. 25C/403/2015-52 rozhodol, že odporcovia v 1./ a 2./ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 16.239,01 eura s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 13.06.2015 do zaplatenia, trovy konania v sume 974 eur s tým, že súd povoľuje odporcom dlžnú sumu splácať v mesačných splátkach po 400 eur vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca, počnúc právoplatnosťou tohto rozhodnutia, pod hrozbou straty výhody splátok. Vo zvyšku návrh zamietol. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal od odporov v 1./ a 2./ rade zaplatenia sumy 16.239,01 eura s 5,05 % úrokom z omeškania zo sumy 16.239,01 eura a 5,69 % úrokom zo sumy 15.531,98 eura od 13.06.2015 do zaplatenia. Dlžná suma pozostáva zo zostatku stavebného medziúveru a stavebného úveru, ktorý odporcovia ako dlžníci prestali splácať a navrhovateľ od zmluvy odstúpil. Konajúc v neprítomnosti navrhovateľa v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. z vykonaného dokazovania považoval prvostupňový súd za preukázané, že účastníci uzatvorili zmluvu o úvere dňa 06.10.2014, a to odporcovia v 1./ a 2./ rade ako dlžníci a poskytnutú sumu prestali splácať. Navrhovateľ listom zo dňa 12.06.2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého dlhu a od zmluvy odstúpil, odstúpenie nadobudlo účinnosť 12.06.2015, a žiadal úhradu nesplatenej sumy. Odporcovia mali 5 dní od doručenia vyhlásenia na úhradu dlhu, zásielku prevzali 17.06.2015 Podaným návrhom sa navrhovateľ od odporcov domáhal zaplatenia sumy 16.239,01 eura s 5,05 % úrokom z omeškania zo sumy 16.239,01 eura a 5,69 % úrokom zo sumy 15.531,98 eura od 13.06.2015 do zaplatenia. Dlžná suma predstavovala istinu vo výške 15.531,98 eura, úroky v sume 707,03 eura ku dňu vyhlásenia splatnosti dlhu. Navrhovateľ trval na tom, že má zákonný nárok na úrok aj po splatnosti celého dlhu, keď zmluva účastníkov sa spravuje Obchodným zákonníkom a nepriznaním úroku by odporcovia boli zvýhodnení. Novela OZ zákonom 102/2014 Z.z. nemá spätnú účinnosť, teda ani ustanovenie o prednostnom použití OZ v prípade spotrebiteľa. Odporcovia s návrhom nesúhlasili.
Podľa nich neboli za uvedenú situáciu zodpovední. Potvrdili, že zmluvu dostali poštou a podpísali následne u notára. Zmluvu nečítali a čakali viac peňazí na úhradu iných úverov v sume cca 30.000 eur. Chceli si požičať sumu 30.000 eur, čo im neposkytli a za to môže sprostredkovateľ. Navrhovateľ poskytoval peniaze odporcom podľa zmluvy postupne. Podľa zmluvy mali uhradiť úver v SLSP, a.s., čo mali dokladovať a úver by mali dofinancovaný. Poskytnuté peniaze v sume 15.150 eur prevzali a použili na iné účely, pričom o výške svojich dlhov vedeli. Odporcovia žiadali úhradu v splátkach po 50 eur mesačne, lebo odporcovi po zrážkach zo mzdy ostáva 50 eur a odporkyňa sa len zamestnala. V konaní bolo preukázané, že medzi účastníkmi bol zmluvný vzťah, v ktorom si odporcovia nesplnili svoju povinnosť preukázanú listinnými dôkazmi. Súd preto považoval návrh navrhovateľa ohľadom nesplatenej istiny, poplatkov, úroku do 12.06.2015 a úroku z omeškania za dôvodne podaný. Odporcov ako spoludlžníkov zaviazal na úhradu sumy 16.239,01 eura (istina 15.531,98 + vyčíslené úroky z omeškania 707,03) s 5,05 % úrokom z omeškania zo sumy 16.239,01 eura od 13.06.2015 do zaplatenia v súlade s § 517 OZ a Nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. Výška úroku z omeškania je daná zákonom, ani dohodou účastníkov zmluvného vzťahu je nemožno prekročiť. Zo zmluvy bola jasná výška dlhu. Odporcovia nesplatili svoju zmluvnú povinnosť voči navrhovateľovi. Po odstúpení od zmluvy si navrhovateľ naďalej uplatňoval aj úrok. V rozpore s citovanými zákonnými ustanoveniami súd považoval nárok navrhovateľa, kde si uplatňoval úrok i do budúcnosti, po odstúpení - splatnosti dlhu. Odstúpením od zmluvy zaniká zmluva ako celok, teda platnosť všetkých zmluvných dojednaní, i tých čo by mali podľa zmluvy platiť po odstúpení od zmluvy. Navrhovateľ poukazoval na zmluvné dojednanie účastníkov a podľa neho do konečnej úhrady dlhu sa vlastne zmluvný vzťah medzi účastníkmi vlastne nikdy nekončí. Súd sa s týmto stanoviskom nestotožňoval, zmluva o spotrebiteľskom úvere bola časovo ohraničená do splatenia splátok po tomto dátume si už navrhovateľ nemohol uplatňovať úrok, ale len úrok z omeškania, čo mu aj súd priznal. Úrok je možné totiž si uplatňovať len v prípade, že si to účastníci výslovne dohodnú a aj to len počas obdobia, na ktorý si to dohodnú. Podľa čl. VII bod 6. úverovej zmluvy si navrhovateľ a odporcovia dohodli úrok, až do úplného zaplatenia dlhu i po odstúpení od zmluvy. Zmluva bola vopred pripravená (formulárový typ zmluvy) a tak ho nemožno považovať za vyslovene dohodnuté dojednanie účastníkov zmluvného vzťahu. V časti 5,69 % úroku zo sumy 15.531,98 eura od 13.03.2015 do zaplatenia súd zamietol. Navrhovateľovi nepriznal nárok na úrok po odstúpení od úveru, pretože podľa ustálenej súdnej praxe (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98) vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Splatnosť nastáva aj ku dňu odstúpenia od zmluvy, vyhlásenia splatnosti celého dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Nie je teda pravdou, že navrhovateľ je znevýhodnený, má nárok na úrok z omeškania. Na tomto výklade a ustálenej súdnej praxi nič nemení ani zákon o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého spotrebiteľ má povinnosť uhradiť úrok len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Toto ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch má na mysli situáciu, kedy spotrebiteľ - dlžník svoj dlh riadne spláca a toto ustanovenie vymedzuje celkovú dĺžku obdobia, počas ktorého má dlžník ako spotrebiteľ povinnosť platiť úroky. Nič to však nemení na situácii, že pokiaľ veriteľ (v danom prípade navrhovateľ) pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru. Dohodnutá splatnosť úveru je v tomto prípade totožná so zosplatnením úveru ku dňu odstúpenia od zmluvy, či vyhlásenia splatnosti celého dlhu. Po odstúpení od zmluvy sa už nemôžu so svojimi nárokmi odkazovať na znenie skončenej zmluvy. Takýto postup by bol podľa súdu aj v rozpore s dobrými mravmi z uvedených dôvodov. Odporcov toto nijako nezvýhodňuje, namiesto zmluvnej povinnosti nastupuje zákonná. Úrok z omeškania je pritom vyšší ako úroková sadzba Európske centrálnej banky. Nemôžu zákonné ustanovenia na niektoré subjekty platiť a na iné nie. Treba mať objektívny celoplošný postoj pri každom veriteľovi. Podľa súdu nič na danej súdnej praxi analogicky nemôže zmeniť ani Obchodný zákonník tak ako ani uvádzaný Zákon o spotrebiteľských úveroch, i keď vzhľadom na postup podľa Občianskeho zákonníka je toto konštatovanie irelevantné. Pri argumentácii súd nepoužil ust. zákona 102/2014 Z.z. o prednostnom použití OZ u spotrebiteľov. Ustanovenia § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka sa použijú i podľa § 52 ods. 2 OZ v znení platnom v čase uzavretia zmluvy účastníkov. Súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 54/2007 zo dňa 17.06.2008, podľa ktorého i v prípade obchodnoprávneho vzťahu odstúpenie od zmluvy má za následok zánik práva veriteľa na úhradu dohodnutých úrokov a vznik práva na úrok z omeškania. Poukazovať na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo/4/2012 je tak irelevantné. Súd dôvody odporcov nepovažoval za relevantné, zmluvu podpísali a peniaze prebrali. Podľa zmluvy neplnili, čo aj
bol dôvod nevyplatenia zvyšku sumy medziúveru. Odporcovia vedeli o výške dlhu 30.000 eur a nemohli teda čakať, že im po jej splatení niečo ostane na iné použitie, napriek tomu tak urobili. Zmluva bola platne uzavretá a navrhovateľ mal nárok na plnenie z nej. Prípadný nárok odporcov voči tretej osobe nemá na vec vplyv. Odporcovia nedisponujú žalovanou sumou, aj pôvodnú pôžičku splácali v splátkach. Súd preto povolil odporcom dlžnú sumu splácať v mesačných splátkach po 400 eur v zmysle § 160 O.s.p. pod hrozbou straty výhody splátok. Konštatoval, že nemohol prihliadať len na tvrdenia odporcov o ich finančnej možnosti splatiť dlh, ale aj na práva veriteľa- navrhovateľa. Boli to odporcovia, ktorí porušili zmluvné dojednanie účastníkov. Pri 50 eurovej splátke by splácali dlh výhodnejšie ako pri samotnom úvere, ktorý nesplácali. Odporcovia si na seba po finančnej stránke zobrali viac pôžičiek ako je ekonomicky vhodné. Veriteľ má právo aby i v prípade povolenia splátok dlhu bol dlh splatený v prijateľnej lehote. Podľa názoru súdu je táto v rozsahu 12 až 24 mesiacov (pri 24 mesiacoch vyše 700 eur mesačne) od právoplatnosti rozhodnutia. Vo výnimočných prípadoch, ako je napr. vysoká výška splátky a súhlasu navrhovateľa je možná dlhšia splatnosť. Navrhovateľ v podobnej veci akceptoval vyše 3 ročnú splatnosť. Súd určil splácanie dlhu v splátkach v rozsahu 36 až 48 mesiacov (cca 42 mesiacov - suma 17.000 eur), nemohol však nerešpektovať právo navrhovateľa a ísť výrazne pod zákonom primeranú výšku splátky, vzhľadom na dĺžku splatnosti dlhu a oprávnený nárok navrhovateľa, ktorý zmluvné dojednania s odporcami neporušil. Zistený skutkový stav súd prvého stupňa právne posúdil podľa ustanovení § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 5§ 54 ods. 1, 2, § 488, § 511 ods. 1, § 517 ods. 1, 2, 546, § 559 ods. 1, 2, 657, § 658 a § 879j Občianskeho zákonníka. O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a odporcov zaviazal na náhradu trov konania navrhovateľa v sume 974 eura za zaplatený súdny poplatok, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Navrhovateľ mal zo spoplatnenej istiny neúspech v nepatrnej časti a súdny poplatok bol z istiny dlhu, na ktorú boli odporcovia plne zaviazaní. Proti tomuto rozsudku podala odporkyňa v 2./ rade v zákonnej lehote odvolanie v časti výroku rozsudku o výške 400 € splátok. Vytýkala súdu, že neprihliadol na finančné pomery odporcov splatiť daný dlh, pretože prihliadol hlavne na práva veriteľa, konštatujúc, že vo výnimočných prípadoch, ako je napr. vysoká výška splátky, je možné povoliť dlhšiu splatnosť. Podľa jej názoru tento prípad zapadá pod výnimočné prípady, nakoľko výdavky majú takmer vyššie ako príjmy a majú pritom jedno nezaopatrené dieťa. Uviedla, že odporca v 1./ rade má mesačný príjem 580 EUR a zrážky zo mzdy vo výške 288 EUR (na úver spoločnosti Profi Credit) a splátku vo výške 250 EUR mesačne v prospech Slovenskej sporiteľne a.s., odporkyňa v 2./ rade má mesačný príjem 280 EUR a spláca hypotéku Slovenskej sporiteľni a.s., v mesačných splátkach vo výške 291 EUR. Za plyn platia 98 EUR mesačne, za elektrinu 50 EUR mesačne, za vodu 12 EUR mesačne a za telefón (paušál) 60 EUR mesačne. Po zaplatení týchto mesačných výdavkov im ostane cca 89 EUR, teda pomocnými prácami vedia zabezpečiť akurát na živobytie a 400 EUR mesačne je pre nich veľa. Navrhli, aby Krajský súd v Nitre zmenil rozhodnutie okresného súdu, v časti týkajúcej sa výšky mesačnej splátky na sumu 100 EUR mesačne. Poukázali tiež na to, že na pojednávaní uviedli aj to, že sa obrátili na spoločnosť OVB ALLFINANZ SLOVENSKO, a.s., ktorá im mala pomôcť s refinancovaním úverových produktov, avšak obchodný zástupca spoločnosti ich podvodným konaním dostal do ďalších podlžností. Za čas, kedy sa refinancovanie vybavovalo sa dostávali do ďalších dlhov, keď si na splácanie pôžičiek, ktoré mali byť vyplatené z vybavovaného úveru na refinancovanie, požičiavali od známych. Obchodný zástupca peniaze, ktoré si vzal neprávom, ako to vyplynulo z trestného konania, ktoré voči nemu zahájili, vracal iba po malých čiastkach. Týmto okolnostiam sa však na pojednávaní podrobnejšie nevenovalo. Odporca v 1./ rade sa vyjadril k odvolaniu a súhlasil s ním. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne v 2./ rade žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, pretože odporcami navrhovaná splátka je dokonca nižšia ako splátky, ktorú boli povinní platiť pred tým, ako došlo k samotnému zosplatneniu úveru. Podľa zmluvy mali odporcovia plniť na konto medziúveru sumu vo výške 142,25 EUR a na konto sporenia sumu vo výške 41,82 EUR, spolu teda sumu vo výške 184,07 EUR. Odporcovia s týmito splátkami súhlasili, no teraz uvádzajú, že sú schopní platiť maximálne 100 EUR mesačne. Podľa navrhovateľa povolenie splácať dlžnú sumu mesačnými splátkami vo výške 100 EUR by bolo v rozpore s dobrými mravmi, lebo odporcovia by tak získali ešte výhodnejšie podmienky, aké boli nastavené v zmluve o úvere, a to aj napriek tomu, že to boli oni, ktorí porušili svoju povinnosť. Pri splátke 100 EUR mesačne by bola dlžná suma splatená za vyše 14 rokov, čo je pri zosplatnenom úvere pre navrhovateľa neakceptovateľné. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len " OSP"), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - účastníkom konania včas (§ 201 a § 204
OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 OSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako bol vyvesený na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.), dospel k záveru, že odvolanie odporkyne v 2./ rade proti napadnutému rozhodnutiu nie je dôvodné, rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa povinnosti odporcov splácať istinu s príslušenstvom a náhradu trov konania v mesačných splátkach po 400 eur nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o povolení priznanej istiny s príslušenstvom a náhradou trov konania podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil. Predmetom odvolacieho konania je lehota na plnenie stanovená v § 160 ods. 1 OSP, nazývaná aj paričná lehota, t.j. lehota stanovená obom odporcom napadnutým rozsudkom na splnenie uloženej povinnosti v splátkach po 400 eur mesačne, teda napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa povinnosti odporcov v 1./ a 2./ rade zaplatiť spoločne a nerozdielne navrhovateľovi sumu 16.239,01 eura s 8,05% úrokom z omeškania ročne od 13.06.2015 do zaplatenia ako aj trovy konania (správne náhradu trov konania-pozn. odvolacieho súdu) v sume 974 eur je právoplatný a nebol predmetom odvolacieho prieskumu. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 OSP vychádza zo situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, v takom prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie (s náležitosťami podľa § 157 ods. 2), ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Využitie tohto oprávnenia získava takmer charakter povinnosti v prípade, že účastník v odvolaní, ktorého (aj) dôvodmi je odvolací súd viazaný (§ 212 ods. 1), uvedie úvahy, či už vo väzbe na skutkový stav alebo právne posúdenie, s ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal. Veľakrát ide o vyjadrenia, ktoré sú až reakciou na závery prvostupňového súdu, preto logicky predstavujú novú argumentačnú bázu. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce. Súd prvého stupňa, pokiaľ ide o odvolaním napadnutý rozsudok o povolení splácania istiny, jej príslušenstva a náhrady trov konania v 400 eurových mesačných splátkach až do zaplatenia pod následkami straty výhody splátok a jeho odôvodnenie, riadne zistil skutkový stav veci, na ktorý aj správne aplikoval právne predpisy a vo veci aj vecne správne a v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje ( § 219 ods. 2 OSP). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že podľa § 160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (OSP), ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Citované ustanovenie § 160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je koncipované tak, že základným pravidlom je plnenie súdnym rozhodnutím uloženej povinnosti do troch dní a každé predĺženie tejto všeobecnej lehoty je výnimkou z uvedeného pravidla, pričom platí, že s výnimkami je treba nakladať umiernene. Pri výnimočnom určení splátok, v ktorých má žalovaný splniť svoju povinnosť (oproti plneniu v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia), musí súd hodnotiť nielen ekonomickú a sociálnu situáciu dlžníka, ale je treba zohľadniť aj záujem žalobcu ako veriteľa na primeranej dobe, v ktorej má žalovaný zaplatiť dlh.
Hľadiskami pre úvahu súdu, či má povinnému, ktorému platobnú povinnosť určil, priznať výhodu splátok, je najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť povinného, aj v konaní prejavená snaha o plnenie záväzku, možnosť oprávneného domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v riešenom prípade, vzhľadom na osobné pomery oprávneného príliš ťaživé. Prvostupňový súd v rozhodnutí uviedol dôvody, pre ktoré rozhodol o plnení v splátkach. Odporkyňa v 2./ rade na súde prvého stupňa uviedla, že navrhuje splátky vo výške 50 € mesačne, vzhľadom na viacero úverov a dlhov, ktoré s odporcom v 1./ rade majú, konštatujúc tiež, že začala pracovať a nevie aký bude mať príjem majú jedno maloleté dieťa a odporcovi zostáva po zrážkach z platu 50 eur mesačne. Svoje rozhodnutie o povinnosti odporcov v 1./ a 2./ rade zaplatiť istinu 16.239,01 eura s príslušenstvom a náhradou trov konania v sume 974 eur v mesačných splátkach po 400 eur pod hrozbou straty výhody splátok od právoplatnosti rozhodnutia odôvodnil tvrdeniami odporcov o ich finančnej možnosti splatiť dlh a prihliadol aj na práva navrhovateľa. Uviedol, že odporcovia na seba po finančnej stránke zobrali viac pôžičiek ako je to ekonomicky vhodné. Konštatoval, že ich návrhu na splácanie dlhu v splátkach po 50 eur mesačne nemohol vyhovieť, pretože by to pre nich bolo ešte výhodnejšie ako pri samotnom úvere, ktorý mali splácať v pravidelných mesačných splátkach po 142,25 eura mesačne a splátky sporenia vo výške 41,82 EUR, spolu teda sumu vo výške 184,07 eura a určil splácanie dlhu v rozsahu cca 42 mesiacov. Súd prvého stupňa teda prihliadol pri povolení splátok a určení ich výšky najmä na výšku priznaného plnenia vyše 17.000 eur ako aj na platobnú neschopnosť odporcov, zohľadnil odporcami uvádzané skutočnosti ohľadne okolností nesplácania úveru a ich sociálne a finančné pomery. Správne konštatoval, že pri odporcami navrhovanej výške splátok po 50 eur mesačne by odporcovia splácali dlh výhodnejšie ako pri samotnom úvere. Pri takejto splátke by totiž odporcovia splácali svoj dlh navrhovateľovi vyše 28 rokov a pri výške splátok po 100 eur mesačne, ako to navrhovala odvolateľka v odvolaní, by to bolo vyše 14 rokov, čo je vzhľadom aj na povahu prejednávanej veci a pomery účastníkov neprimerané, tobôž, keď samotný úver mali splácať niečo vyše 7 rokov. Aj odvolací súd zastáva názor, že „slabší účastník“, ktorým odporkyňa v 2./ rade ako spotrebiteľka nesporne je, si zaslúži ochranu, keďže sa objektívne ocitla v takej situácii, že by zaplatenie dlhu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia spolu s odporcom v 1./ rade bolo pre ňu a jej rodinu devastujúce, preto súd prvého stupňa správne povolil obom odporcom zaplatiť dlh spoločne a nerozdielne v splátkach po 400 eur mesačne. V prípade nižších splátok ako to navrhovala odporkyňa v 2./ rade v odvolaní (po 100 eur mesačne) by došlo k uhradeniu istiny s príslušenstvom a náhradou trov konania po dobu vyše 14 rokov, v priebehu ktorých by narastali úroky z omeškania, čím by sa jej dlh iba navýšil, čo by bolo aj v rozpore s ústavne garantovanou zásadou rovnosti účastníkov konania, keďže navrhovateľ by ako veriteľ obdŕžal poskytnuté finančné prostriedky od odporcov po neúmerne dlhej dobe. Dlžník musí mať aj vôľu svoj dlh riešiť a mal by sa zadlžovať úmerne svojim finančným možnostiam a majetkovým pomerom. Vzhľadom k tomu, že odporcovia mali úver zo Zmluvy o stavebnom sporení splácať mesačne po 184,07 eura, teda ho mali splácať cca 7 rokov, prihliadnuc na ich finančnú situáciu, keď odporca v 1./ rade zarába cca 580 eur mesačne a odporkyňa v 2./ rade cca 380 eur mesačne, ako aj ich výdaje na domácnosť a splácanie iných úverov ako aj jedno nezaopatrené dieťa, dospel aj odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o zaplatení istiny, jej príslušenstva a náhrady trov konania v 400 eurových mesačných splátkach je vecne správne a nebolo by na mieste v prejednávanej veci stanoviť nižšie splátky než ich stanovil prvostupňový súd, lebo by to bolo aj v príkrom rozpore s oprávnenými záujmami navrhovateľa, ktorý odporcom poskytol úver v októbri 2014, odporcovia ho však hneď od začiatku prestali splácať a ak odporkyňa v odvolaní poukázala na to, že sa s odporcom obrátili na spoločnosť OVB ALLFINANZ SLOVENSKO, a.s., ktorá im mala pomôcť s refinancovaním úverových produktov, avšak obchodný zástupca spoločnosti pán S. C. ich podvodným konaním dostal do ďalších podlžností, k tomu odvolací súd poznamenáva, že odporkyňa v 2./ rade na pojednávaní pred prvostupňovým súdom dňa 03.11.2015 uviedla, že pán Horník im po trestnom oznámení na neho v splátkach vrátil peniaze, ktoré si od nich vypýtal. Vzhľadom k výške priznaného plnenia (vyše 17 000 eur), v konaní neprejavenej snahe odporcov o plnenie záväzku voči navrhovateľovi, platobnej schopnosti oboch odporcov, ktorých spoločný príjem sa približuje sume 1000 eur mesačne ako aj s prihliadnutím na to, že pri povolení nižších splátok by odporcovia vzhľadom k úroku z omeškania zaplatili v konečnom dôsledku ešte viac než pri splátkach po 400 eur mesačne, odvolací súd odvolaniu odporkyne v 2./ rade nevyhovel a podľa § 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok v časti určenia výšky splátok v sume 400 eur mesačne pod následkami straty výhody splátok, počnúc od právoplatnosti tohto rozsudku ako vecne správny potvrdil, keďže prihliadol aj na zásadu proporcionality a zásadu spravodlivosti uvedenú v § 2 OSP, v zmysle ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné
právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne a dbajú pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb. V odvolacom konaní mal navrhovateľ plný úspech a zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Navrhovateľovi však odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože si žiadne trovy neuplatnil. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.