Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (11)Rozsudok_25Co-354-2015.pdf
PDF · 90.17 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/354/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci navrhovateľa: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Karadžičova 8, IČO: 35 831 154, zastúpeného advokátom: JUDr. Ján Šoltés, so sídlom Bratislava, Karadžičova 8, P.O.BOX 205, proti odporcovi: O. T., nar. X.X.XXXX, bytom V., V. XXX/XX, o zaplatenie 1 668,59 s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č.k. 3C/354/2013-35 zo dňa 13.5.2015, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b), § 4 ods. 1 až 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31.3.2008, ako i s poukazom na procesné ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. Vecne argumentoval tým, že vykonaným dokazovaním zistil nedôvodnosť podaného návrhu. Z listinných dôkazov (najmä zmluvy o úvere, výpisu z účtu odporcu) vyvodil ten skutkový stav, že právny predchodca navrhovateľa uzatvoril s odporcom dňa 14.2.2008 zmluvu o úvere. Predmetnou zmluvou sa banka zaviazala odporcovi poskytnúť úver vo výške 1 659,69 Eur (50 000 Sk) s konečnou splatnosťou úveru do 20.1.2013 a odporca sa zaviazal vrátiť poskytnuté finančné prostriedky v 59 splátkach a zaplatiť úroky s pevnou úrokovou sadzbou 19,40 % ročne, pričom výška mesačnej splátky bola 45,87 Eur. Súd mal za preukázanú existenciu úverovej zmluvy, pričom z formy a obsahu Zmluvy o splátkovom úvere, uzavretej medzi účastníkmi je zrejmé, že sa jedná o tzv. typovú zmluvu, resp. „formulárovú“ zmluvu, uzavretú medzi právnym predchodcom navrhovateľa (bankou) a odporcom ako dlžníkom. Skutočná výška úveru korešponduje skutočne poskytnutej čiastke úveru bez poplatku za uzavretie zmluvy, a to podľa výpisu z účtu odporcu, teda treba vyvodiť, že odporca prijal dňa 14.2.2008 spotrebiteľský úver v sume 1 646,45 Eur (49 601 Sk). Súdu bolo z výpisu z účtu preukázané, že odporca získal od pôvodného veriteľa finančné prostriedky vo výške 1 646,45 Eur (49 601 Sk) a nie tak ako tvrdil navrhovateľ vo výške 1 659,69 Eur (50 000 Sk), pretože pôvodný veriteľ strhol odporcovi sumu 13,24 Eur (399 Sk) ako spracovateľský poplatok za poskytnutie úveru, ktorý označil vo výpise ako bezhotovostná splátka úveru, odporca tak reálne získal len finančné prostriedky vo výške 1 646,45 Eur. Ako ďalej vyplýva z výpisu z účtu súčtom bezhotovostných a hotovostných splátok a tiež aj z podania navrhovateľa zo dňa 8.9.2014, odporca do dňa postúpenia pohľadávky zaplatil pôvodnému veriteľovi splátky celkom vo výške 1 664,81 Eur. Z návrhu ako aj z tvrdenia odporcu vyplýva, že po postúpení pohľadávky odporca neuhradil navrhovateľovi nič. Súd má tak z predložených dokladov v konaní preukázané, že istina bola splatená v plnej výške a preto súd návrh ako nedôvodný
zamietol. Keďže navrhovateľovi nebolo priznané plnenie, nebolo mu možné priznať ani nárok na úroky z omeškania. Čo sa týka nároku navrhovateľa na poplatky a na úroky, súd preskúmal zmluvu o úvere z pohľadu náležitostí, ktoré má zmluva obsahovať podľa § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a zistil, že zmluva neobsahuje rozčlenenie splátky na istinu, úroky a poplatky, tzn. neobsahuje výšku a počet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia ako náležitosť zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. i) cit. zákona a ani priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 písm. k) tohto zákona a preto sa poskytnutý úver podľa sa § 4 ods. 3 tohto zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na základe uvedeného súd navrhovateľovi nepriznal ním žiadané úroky a poplatky a preto súd návrh aj v tejto časti ako nedôvodný zamietol. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže odporca výslovne uviedol, že si trovy konania neuplatňuje.
Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho advokáta odvolanie navrhovateľ. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže odporcu zaplatiť navrhovateľovi istinu 1 668,59 Eur spolu s príslušným úrokom z omeškania a nahradiť mu vyčíslené trovy ako prvostupňového konania, tak i konania odvolacieho. Právny názor súdu, že predmetná spotrebiteľská zmluva neobsahuje dojednanie o výške, počte a termíne splátok úrokov a iných poplatkov, ako i to, že neobsahuje údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov považoval za nesprávny s tým, že súd vec nesprávne právne posúdil. Podľa odvolateľa predmetná úverová zmluva obsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 Zákona o spotrebiteľskom úvere v znení splatnom v čase jej uzavretia vrátene výšky, počtu a termínov splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je totiž dojednaná mesačná splátka úveru 45,87 Eur so splatnosťou k 20. dňu v mesiaci od 20.3.2008 do 20.1.2013 celkom 59 splátok, výška ročnej úrokovej sadzby 19,40% p.a., výška poplatku za správu úveru 1.99 Eur mesačne. Mesačná splátka 45,87 Eur v sebe zahŕňa všetky tri zložky, teda splátky na istinu úveru, časť splátky na zmluvné úroky z úveru a časť splátky na poplatok za správu úveru. Obsahom znenia § 4 ods. 2 písm. i) Spotrebiteľského zákona ako sa nesprávne domnieva súd prvého stupňa nie je založenie povinnosti v zmluve rozdeliť splátku úveru na tri samostatné splátky: splátku istiny, splátku úrokov z omeškania, splátku poplatkov, ale vymedziť zložky úverovej splátky, čo potvrdzuje aj bežná banková prax. Nesprávny je i ten právny názor, že zmluva neobsahuje ani údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov, keď súd prvého stupňa v rozpore so zásadou iura novit curia opomenul pri aplikácii § 4 ods. 2 písm. k) zák. č. 258/2001 Z.z. aplikovať na posúdenie úverovej zmluvy, ktorá je právnym základom žalovanej pohľadávky ust. § 8aa tohto zákona. Jeho znenie je jednoznačné, cituje: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere a formulár (§ 3 ods. 5) musí obsahovať prvýkrát priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 4 ods. 2 písm. k/) do dvoch mesiacov po jej zverejnení podľa § 7a ods. 2“. V praxi to znamenalo, že ak bola predmetná veličina prvýkrát zverejnená dňa 29.4.2008, najneskôr ju musela obsahovať zmluva uzavretá dňa 29.6.2008. Právny predchodca a odporca uzavreli úverovú zmluvu dňa 14.2.2008 a teda ju obsahovať nielenže nemusela, ale ani nemohla. Poskytnutý úver tak nie je bezúročný a dojednanie zmluvných úrokov a poplatkov bolo platné.
Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa bolo posúdiť, či prvostupňový súd rozhodol vo veci správne, ak návrh navrhovateľa zamietol z toho
dôvodu, že predmetný úver pre chýbajúce náležitosti úverovej zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom.
Navrhovateľ namietal, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávnej aplikácie ust. § 4 ods. 2 písm. i) Zákona o spotrebiteľských úveroch podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom podľa ods. 3 citovaného ustanovenia ak zmluva okrem iných i túto náležitosť neobsahuje, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov s tým, že predmetná zmluva tieto náležitosti obsahuje, keďže jednoduchým aritmetickým výpočtom musel súd dospieť k záveru, že mesačná splátka v sebe zahŕňa okrem čistej istiny úverovej splátky aj splátku úrokov a poplatkov s tým, že obsahom citovaného ustanovenia nie je založenie povinnosti rozdeliť splátku úveru na tri samostatné splátky, ale vymedziť zložky úverovej splátky. Odvolací súd sa s týmto názorom odvolateľa nezhodol.
Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právnokreatívnej činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.
Je nesporné, že citované ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) v spojení s ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má za účel - cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 4 citovaného zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda bolo donútiť dodávateľov - veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali a zároveň dodržiavali písomnú formu zmluvy.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd zhodne s prvostupňovým sa nemohol stotožniť s názorom odvolateľa, že v cit. ust. § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zákon neukladá povinnosť v zmluve rozdeliť splátku úveru na tri samostatné časti a to splátku istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov, práve naopak, za účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií pre spotrebiteľa zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala výšku, počet a termíny splátok ako istiny, tak úrokov, tak aj iných poplatkov. Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru. Rozhodne nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci jednoduchou logickou úvahou, či jednoduchým aritmetickým výpočtom, na ktoré poukazuje odvolateľ, je možné zistiť, že v zmluve stanovená mesačná splátka zahŕňa okrem istiny úverovej splátky aj splátku úrokov a poplatkov (v
neznámej výške). Účel sledovaný zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd zhodne s prvostupňovým je toho názoru, že § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať tak, že zmluva musí obsahovať presné číselné vymedzenie výšky, počtu a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Prvostupňový súd preto správne preskúmavaným rozsudkom navrhovateľovi nepriznal uplatnenú pohľadávku, keďže rozdiel medzi vyčerpaným úverom a zaplatenou časťou istiny splátkami odporcu bol práve v prospech plnenia odporcom; nadväzne na to potom odporcovi, i keď plne úspešnému, s poukazom na to, že si náhradu trov konania výslovne neuplatnil, mu náhradu trov konania nepriznal, pričom samotná výška zamietnutého plnenia ako i nepriznanie náhrady trov konania nebola odvolacími dôvodmi navrhovateľa napadnutá, čím potom ani nemohla tvoriť predmet prieskumu odvolacieho súdu.
Ďalšie odvolacie argumenty navrhovateľa (namietanie nesprávneho právneho názoru na aplikáciu i ust. § 4 ods. 3 v spojení s § 4 ods. 2 písm. k) zákona č. 258/2001 Z.z. o absencii i údaju o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve) odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať, keďže poskytnutý úver je pre absenciu uvádzanej podstatnej náležitosti (výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. S poukazom na vyššie uvádzané, odôvodňujúce zamietnutie návrhu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako vo výrokoch vecne správny, s použitím ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
V odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému navrhovateľovi. Keďže ale odporca si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.