Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5To-8-2016.pdf
PDF · 92.35 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/8/2016
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Vladimíra Monoka a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 04.05.2016 v Prešove takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného ml. K. P. proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/75/2014 zo dňa 16.12.2015.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/75/2014 zo dňa 16.12.2015 bol obžalovaný ml. K. P. uznaný vinným z pokračovacieho prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona na tom skutkovom základe, že
1/ v čase o 17.15 hod. dňa 1.3.2014 v Prešove na Ul. XX. Z.. XX fyzicky napadol F. V., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom X., Ul. X. č. XX, prechodne bytom X., Ul. XX. Z.. XX a to tak, že začal do nej hádzať šišky a následne ju chytil za ľavú ruku a prelomil jej prsty, pričom jej spôsobil zranenie a to podvrtnutie medzičlánkového zhybu 4. prsta ľavej ruky s dobou liečenia 28-30 dní,
2/ v čase okolo 17.00 hod. dňa 9.5.2014 v Prešove na Ul. XX. Z.. XX fyzicky napadol F. V., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom X., Ul. X. č. XX, prechodne bytom X., Ul. XX. Z.. XX a to tak, že ju chytil za pravú ruku, kde jej ju zvrtol, pričom jej spôsobil zranenie a to podvrtnutie pravého zápästia s dobou liečenia 10-14 dní,
za čo mu bol uložený podľa § 156 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 117 ods. 1, § 38 ods. 2, 3, § 36 písm. j/ a § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, výkon ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1, § 119 ods. 1 Tr. zákona mu bola určená skúšobná doba na 12 mesiacov.
Podľa § 73 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona obžalovanému bolo uložené aj ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formu.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti Dôvera zdravotná poisťovňa, a. s., škodu vo výške 158,79 eur.
Proti tomuto rozsudku, ktorý bol vyhlásený v prítomnosti procesných strán, podal odvolanie obžalovaný ml. K. P. prostredníctvom svojho obhajcu dňa 29.12.2015, v dôvodoch ktorého ku skutku 1/ uviedol, že nepopieral spáchanie tohto skutku zo dňa 01.03.2015, ale tento sa nestal takým spôsobom, ako bol popísaný v obžalobe. Poškodenú F. V. síce chytil za ľavú ruku, ale nechcel jej ublížiť. Ako náhle ju chytil, tak poškodená sa mu v tom okamihu chcela vytočiť zo zovretia a tým pádom došlo k podvrtnutiu
medzičlánkového zhybu 4. prsta ľavej ruky. Ku skutku 2/ zo dňa 09.05.2014 tvrdil, že sa poškodenej F. V. nedotkol, to uvádzal tak v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom, pritom namietal úmyselné zavinenie a tvrdí, že k následku došlo len vo forme nevedomej nedbanlivosti. Poukázal na rozpory vo výpovediach svedkyne Q. H., ktorá pred vyšetrovateľom dňa 16.09.2014 uviedla, že spôsob, akým chytil poškodenú za zápästie nevidela, nakoľko sa otočila a toto jej povedala poškodená, pričom v konaní pred súdom táto svedkyňa vypovedala, že najprv ju chytil za ruku a až následne poškodenú, nakoľko táto ju ochraňovala. Rozpory sú aj vo výpovedi svedka T. O., ktorý pred vyšetrovateľom uvádzal, že za panelák išiel spolu s p. V., matkou poškodenej, kde keď prišli, tak videli ako sa poškodená a svedkyňa háda s ním, pričom na hlavnom pojednávaní uvádzal, že za panelák išiel až po tom, čo odtiaľ počul krik. Podľa výpovede poškodenej však svedok T. O. už sedel za panelákom spolu s obžalovaným, keď tam poškodená prišla so svedkyňou. Rozpory vidí aj ohľadne miesta spáchania skutku, pretože v obžalobe sa uvádza dvor pred obytným domom, resp. blokom, pričom z výpovedí svedkov vyplýva, že to bolo za obytným domom, resp. blokom, kde odišiel obžalovaný a poškodená ho nasledovala aj so svedkyňou H.. Je toho názoru, že v obidvoch prípadoch sa jedná o dva samostatné skutky a nie o čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu, pretože chýba subjektívna súvislosť čiastkových útokov, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať trestný čin. Objektívna súvislosť môže byť zachovaná, ale tá samotná nestačí, aby boli skutky posudzované ako pokračovací trestný čin a bol uložený úhrnný trest podľa zásad na ukladanie úhrnného trestu. Nebol zistený skutkový stav bez dôvodných pochybností, preto rozsudok je v rozpore so zásadou in dubio pro reo. Poškodenú stranu - zdravotnú poisťovňu navrhol odkázať s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, pretože zisťovanie škody najmä s ohľadom na zavinenie obžalovaného by presahovalo účel trestného konania. Výrok o ochrannom liečení považuje za nadbytočný, pretože už teraz sa lieči ambulantnou formou u psychiatričky F.. F. na psychiatrickej ambulancii. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania obžalovaným mladistvým ako osobou na to oprávnenou krajský súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil, že odvolanie nie je dôvodné.
V prvom rade odvolací súd preskúmaval procesný postup konajúceho súdu, či tento netrpí takými podstatnými chybami, v dôsledku ktorých je nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť. Zistil pritom, že konajúci súd vykonal dokazovanie v súlade s ustanovenými pravidlami v procesnom predpise, pritom obžalovanému umožnil vyjadriť sa k okolnostiam kladeným mu obžalobou za vinu a k vykonaným dôkazom, vypočúvať svedkov, navrhovať dôkazy, ktoré by zmierňovali jeho vinu, ako aj predniesť argumenty o jeho nevine v rámci záverečnej reči a posledného slova. Za daných zistení potom odvolací súd uzavrel, že konanie predchádzajúce napadnutému rozsudku je v súlade s procesným predpisom.
Konajúci súd skutkové zistenia opieral o zákonne vykonané dôkazy, z ktorých vyvodil záver o nepochybnom preukázaní, že k zraneniam poškodenej F. V. došlo na základe konania obžalovaného ml. K. P. a medzi jeho konaním a spôsobeným následkom je aj príčinná súvislosť.
Výsledky vykonaného dokazovania, obsah ktorých je podrobne rozvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku, podľa názoru konajúceho súdu preukazujú a to najmä výpoveďou poškodenej F. V., ktorá popísala priebeh skutkového deja vo vzťahu k obom skutkom, a ktorej korešpondujú aj výpovede svedkov Q. H., T. O., či matky poškodenej Q. V. a čiastočne aj svedkyne J.. P. ml., že skutky spáchal obžalovaný aj napriek tomu, že skutok 2/ popiera a skutok 1/ síce nepopiera, ale skutkový dej sa mal stať inak, ako ho ustálila obžaloba a aj konajúci súd. Ostatne, závery znaleckého dokazovania korešpondujú mechanizmu vzniku jednotlivých poranení u poškodenej F. V., ktorá popísala okolností a spôsob za akých k nim došlo.
Vzhľadom k tomu, že konajúci súd dostatočne vyhodnotil zabezpečenú dôkaznú situáciu, ktorú si osvojil aj odvolací súd a preto na ňu odkazuje, iba v stručnosti k jednotlivým skutkom a to aj z pohľadu uplatňovaných odvolacích námietok uvádza nasledovné:
Obžalovaný ml. K. P. nepopieral, aby chytil poškodenú F. V. za ľavú ruku, ale súčasne tvrdil, že svojím konaním jej nechcel ublížiť. K zraneniu podľa jeho vyjadrenia došlo totiž v okamihu, keď sa mu chcela poškodená vytočiť zo zovretia, v dôsledku čoho došlo k podvrtnutiu prsta.
Je zrejmé, že obžalovaný mladistvý nenamietal okolnosti, ktoré predchádzali vzniku poranenia, namietal však úmysel spôsobiť poškodenej poranenie tým, že ju chytil za zápästie ľavej ruky v obrane, keďže jej ju on nevytočil, ale poškodená sa sama v tomto momente otočila. Na tejto výpovedi v konaní pred súdom zotrval aj napriek tomu, že v prípravnom konaní uvádzal iné miesto úchopu ruky poškodenej a to prsty.
Uvedenému tvrdeniu obžalovaného o spôsobe vzniku poranenia poškodenej nezodpovedajú závery znaleckého dokazovania z dôvodu lokalizácie objektívne zisteného poranenia u poškodenej. Ak lekárskym vyšetrením bolo objektívne zistené podvrtnutie medzičlánkového zhybu štvrtého prsta ľavej ruky a znalec F.. A. posúdil, že toto poranenie vzniklo pôsobením tupými predmetmi o širšej kontaktnej ploche na uvedenú oblasť strednou silou a prudkosťou a mohlo sa tak stať s najväčšou pravdepodobnosťou pri stlačení štvrtého prsta ľavej ruky poškodenej rukou druhej osoby s jeho vytočením do neprirodzenej polohy, potom tvrdenie obžalovaného, že poškodenú chytil iba za zápästie, je nelogické. Poranenie totiž vzniklo na mieste, ktorého sa obžalovaný vôbec nemal dotknúť. Je však preukázané, že poškodená si poranenie nespôsobila inde a iným spôsobom, keďže obžalovaný v prípravnom konaní vypovedal, že po tom, čo sa poškodenej prehli prsty, videl, ako jej zmodrel prst, a svedkyňa J.. P., sestra obžalovaného, ktorá išla spoločne s poškodenou domov, nevypovedala o tom, aby si poškodená spôsobila toto poranenie samovoľným nárazom, ktorý je taktiež možný pri tomto druhu poranenia.
Za daného zistenia potom výpoveď poškodenej F. V., ktorá tvrdila, že upozornila obžalovaného, aby nehádzal šišky do svojej sestry, a nastavila pred neho svoju ľavú ruku, na čo on jej vykrútil prsty, je potrebné hodnotiť ako hodnovernú a to aj so zreteľom na ustálený mechanizmus vzniku poranenia znalcom z odvetvia súdneho lekárstva.
Spôsob vedeného útoku, t. j. použitá intenzita útoku a spôsob pôsobenia sily na ruku poškodenej, ako aj okolnosti, ktoré predchádzali útoku, podľa názoru odvolacieho súdu preukazujú úmyselné zavinenie. Z okolnosti, že poškodená nastavila ruku k obžalovanému, ktorý jej chytil ruku za prsty a vytočil ich, čo plynie z výpovede poškodenej, ako aj z priameho útoku obžalovaného na prsty poškodenej za použitia stredne silnej intenzity útoku, možno vyvodiť záver, že obžalovaný vedel, že vytočením prstov poškodenej do neprirodzenej polohy pri silnejšom úchope, jej môže spôsobiť poranenie, a s týmto následkom, pre prípad že ho spôsobí, bol uzrozumený. Skutočnosť plynúca zo znaleckého dokazovania, že obžalovaný je priemerne inteligentným jedincom s určitými životnými skúsenosťami, preukazuje jeho vedomosť o možnom vzniku poranenia za situácie, aká nastala v posudzovanom prípade.
Ani výpoveď svedkyne J.. P. ml., ktorá vypovedala, že obžalovaný chytil ruku poškodenej v zápästí a ona sa mu chcela vyšmyknúť, pričom si ohla prsty, nemožno považovať za hodnovernú so zreteľom na už vyššie rozvedené úvahy. Priebeh skutkového deja popísaný menovanou svedkyňou korešponduje so skutočnosťami uvádzanými poškodenou F. V., okrem momentu spôsobenia poranenia, z čoho možno usudzovať, že svojou výpoveďou chcela svedkyňa napomôcť obžalovanému, ktorý je jej bratom.
Na závere, že obžalovaný úmyselne spôsobil poranenie poškodenej, nemení nič ani vyjadrenie znalca z odvetvia súdneho lekárstva na hlavnom pojednávaní v tom smere, že podľa jeho názoru možno predpokladať, že išlo o náhodné spôsobenie poranenia v objektívne zistenom rozsahu. Spôsob útoku obžalovaného na poškodenú bez rozumných pochybností preukazuje, že útok viedol obžalovaný na ruku poškodenej úmyselne. Tento záver podporujú aj ďalšie zistenia plynúce zo znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie. Z neho je zrejmé, že dňa 06.05.2014 pri lekárskom vyšetrení matka obžalovaného okrem iného uviedla i to, že jej syn je v poslednej dobe nesústredený, živý, vulgárny, nerešpektuje učiteľov, nadáva spolužiakom, stále niečo vyvedie, sám hovorí, že je veľmi nervózny, musí niečo robiť, pričom znalci vyšetrením posúdili, že u obžalovaného mladistvého zistili hyperkinetickú poruchu správania, ktorá sa prejavuje nezrelosťou a nerovnomerným vývojom nervového systému, čo má za následok poruchy pozornosti, zvýšenú impulzivitu, neprimerané emočné reagovanie, zvýšené impulzívne správanie, celkový psychomotorický nepokoj, čo môže vyústiť až do slovných, resp. agresívnych prejavov, hlavne vtedy, keď sa táto porucha nelieči, resp. sa nelieči dostatočne. U obžalovaného zistená porucha správania liečená nebola, keď dňa 06.05.2014 bol na psychiatrickom
vyšetrení až po uplynutí takmer ôsmich rokov, v dôsledku čoho mal zvýšené impulzívne správanie a preto aj na malý podnet reagoval neprimerane, t. j. agresívnym fyzickým správaním.
K fyzickému útoku obžalovaného na poškodenú zo dňa 09.05.2014 odvolací súd považuje za potrebné v stručnosti uviesť to, že aj keď fyzický kontakt obžalovaný popiera, tento bol preukázaný výpoveďou nielen poškodenej, ale aj výpoveďami svedkov Q. H., T. O. či Q. V., ktorí zhodne popísali, že obžalovaný chytil ruku poškodenej a stočil jej ju. Tento spôsob útoku, ktorého úkony nasledovali v rýchlom slede za sebou (uchopenie ruky poškodenej a jej vytočenie), svedčí o tom, že poškodenej obžalovaný chcel ruku vytočiť a preto aj v tomto prípade ide o úmyselné zavinenie. Vzhľadom k tomu, že obžalovaný nepoužil veľmi silnú intenzitu útoku, možno usudzovať na formu zavinenia o nepriamom úmysle, t. j. že vedel, že svojím konaním môže spôsobiť následok vo forme poranenia ruky poškodenej, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.
Zavinenie vo forme nevedomej nedbanlivosti v posudzovanom prípade neprichádza do úvahy. Znaleckým dokazovaním je preukázané, že obžalovaný má priemerný intelekt, čo je už vyššie spomenuté, v dôsledku čoho vzhľadom na spôsob útoku, na jeho vek a rozumové schopnosti musel vedieť, že u poškodenej môže spôsobiť poranenie ním vykonaným útokom.
Namietané rozpory vo výpovediach svedkov Q. H. a T. O., nepovažuje odvolací súd za podstatné. Svedok T. O. logicky objasnil dôvody, pre ktoré uvádzal v prípravnom konaní svoju prítomnosť na začiatku konfliktu na inom mieste, avšak na hlavnom pojednávaní zotrval na tom, že počas celého konfliktu medzi obžalovaným a poškodenou dňa 09.05.2014 bol prítomný. Vzhľadom k tomu, že spôsob fyzického kontaktu medzi poškodenou a obžalovaným v uvedený deň bola preukázaná inými dôkazmi, tvrdenie svedkyne Q. V. z hlavného pojednávania, že videla útok obžalovaného na poškodenú, aj keď v prípravnom konaní vypovedala inak, nie je smerodajným pre ustálenie tejto skutkovej okolnosti. Ostatné tvrdenia menovanej svedkyne však korešpondujú tvrdeniam iných svedkov, preto jej výpoveď v ostatných častiach je potrebné hodnotiť ako hodnovernú.
Konanie obžalovaného bolo po právnej stránke posúdené ako pokračovací prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona. Právne posúdenie skutkov považuje odvolací súd za správne, pretože obžalovaný svojím konaním, keď úmyselne ublížil na zdraví osobe mladšej ako 18 rokov napadnutím, čím sa dopustil výtržnosti na mieste verejnosti prístupnom, naplnil objektívne stránky oboch prečinov. Medzi konaním obžalovaného a spôsobeným následkom vo forme vzniku ľahkej ujmy na zdraví poškodenej je príčinná súvislosť, keďže poranenie u poškodenej vzniklo v dôsledku fyzického ataku zo strany obžalovaného.
Námietku obžalovaného smerujúcu k nesprávnemu posúdeniu jeho konania ako pokračovacieho trestného činu odvolací súd nevzal do úvahy, pretože táto je v jeho neprospech. Ak by odvolací súd konanie obžalovaného posudzoval ako dva prečiny ublíženia na zdraví spáchané v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva, takáto právna kvalifikácia konania by bola v neprospech obžalovaného a v rozpore so zásadou trestného konania ustanovenou v § 322 ods. 3 Tr. poriadku - zákaz zhoršenia postavenia obžalovaného v prípade podávania odvolania iba v jeho prospech. Preto, ak by aj bola správna argumentácia obžalovaného k právnemu posúdeniu skutkov, toto pochybenie odvolací súd nemohol napraviť pre absenciu odvolania v neprospech obžalovaného.
Konajúci súd prihliadal pri ukladaní trestu obžalovanému na základné zásady ukladania trestov uvedené v § 34 Tr. zákona a tiež jednotlivé dotknuté ustanovenia, ktoré sa mali aplikovať v prípade rozhodovania o určení druhu trestu a jeho výmery. Správne konajúci súd vyhodnotil ako poľahčujúcu okolnosť, že obžalovaný ml. K. P. doposiaľ viedol riadny život, keď súdne trestaný nebol, čo vyplynulo z odpisu registra trestov, a nedopustil sa priestupkov. Priťažujúce okolnosti zistené neboli, ktorý záver považuje odvolací súd tak isto za zodpovedajúci zákonu.
Najprísnejším trestným činom v posudzovanom prípade je prečin ublíženia na zdraví, za ktorý zákon umožňuje uložiť sankciu odňatia slobody na jeden rok až tri roky, pričom túto sankciu konajúci súd znižoval na polovicu v zmysle ustanovenia § 117 ods. 1, keďže obžalovaný je mladistvým páchateľom. Vzhľadom k tomu, že obžalovaný spáchal dva prečiny, zákonu zodpovedá aj použitie ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zákona o ukladaní úhrnného trestu za dva a viac trestných činov.
Z doposiaľ uvedeného potom odvolací súd konštatuje, že základnou trestnou sadbou v posudzovanom prípade po jej znížení pri aplikácii § 117 ods. 1 Tr. zákona je trestná sadzba na 6 mesiacov až 18 mesiacov, pričom po použití zmierňovacieho ustanovenia § 38 ods. 3 Tr. zákona sa horná hranica tejto zákonnej sadzby upravuje na 14 mesiacov. Ak teda konajúci súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, čo je na dolnej hranici zákonom upravenej trestnej sadzby, tak tento trest je potrebné hodnotiť ako primeraný k všetkým zisteným okolnostiam prípadu a k osobe mladistvého páchateľa.
Uložený trest bol obžalovanému mladistvému podmienečne odložený, čo je v súlade s podmienkami ustanovenými v § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, pričom podľa § 119 ods. 1 Tr. zákona mu bola určená skúšobná doba v najnižšej výmere na 12 mesiacov, počas ktorej má obžalovaný viesť riadny život a svojím správaním preukázať, že na jeho nápravu postačuje aj hrozba výkonom trestu odňatia slobody.
Za zákonu zodpovedajúci považuje odvolací súd aj výrok o uloženom ochrannom psychiatrickom liečení ambulantnou formou. Zo znaleckého dokazovania z odvetvia psychiatrie totiž vyplynulo, že u obžalovaného reálne hrozí recidíva násilnej trestnej činnosti, keďže trpí vrodenou hyperkinetickou poruchou, a pokiaľ táto nie je liečená, môže vyvolať agresívne prejavy u obžalovaného nielen vo verbálnej polohe ale aj vo fyzickej. Tento záver má potom svoje opodstatnenie ako základ pre rozhodnutie konajúceho súdu o uložení ochranného liečenia.
Ak obžalovaný namieta tento výrok o ochrannom opatrení z dôvodu, že sa lieči ambulantne u psychiatričky, tak vo vzťahu k tejto námietke považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že obžalovaný nebol liečený pravidelne na psychiatrickej ambulancii a jeho rodičia zanedbávali túto liečbu, keďže na vyšetrení bol 25.09.2006 a potom až 06.05.2014, v dôsledku čoho sa jeho zdravotný stav zhoršil. Zo znaleckého posudku tiež plynie, že obžalovaný sa zúčastnil ďalších vyšetrení na psychiatrickej ambulancii v dňoch 03.06.2014, 08.01.2015 a 26.02.2015, čo preukazuje nepravidelnosť jeho liečby aj po spáchaní skutkov, v dôsledku čoho nie je možné dosiahnuť systematické a účinné vedenie liečby obžalovaného. Tieto zistenia potom vyvracajú tvrdenie obžalovaného o dobrovoľnej liečbe. Ostatne odvolací súd už iba dodáva, že aj uložením tohto ochranného opatrenia sa má zamedziť zvýšeniu rizika recidívy trestnej činnosti u obžalovaného.
S poukázaním na vyššie rozvedené odvolací súd konštatuje, že nezistil žiadne dôvody pre zmenu napadnutého rozsudku na podklade odvolania obžalovaného, preto ho vyhodnotil ako nedôvodné a postupom podľa § 319 Tr. poriadku ho zamietol. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.