Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-239-2015.pdf
PDF · 115.99 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/239/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Anton Jaček a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci navrhovateľa: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Piešťany, Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, zastúpenému spoločnosťou: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA, s.r.o., so sídlom Trenčín, Piaristická 707/25, IČO: 47 234 679, proti odporkyni: E. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom F., W. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne: Spotrebiteľské združenie OSA, so sídlom Bratislava, Fedinova 9, IČO: 42260086, zastúpenému spoločnosťou: HKP Legal, s.r.o., so sídlom Bratislava, Sasinkova 6, IČO: 36 727 334, o zaplatenie 595,83 Eur s príslušenstvom, na odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 7C/600/2014-66 zo dňa 5.3.2015 navrhovateľa v časti, ktorou bol návrh zamietnutý a navrhovateľovi uložená povinnosť zaplatiť náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi a vedľajšieho účastníka v časti náhrady trov konania vedľajšieho účastníka, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou bol návrh zamietnutý, včítane závislého výroku o náhrade trov konania odporkyni, p o t v r d z u j e a v časti o náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi m e n í tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou súd návrh zamietol, druhou výrokovou vetou odporkyni náhradu trov konania nepriznal a treťou navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 55,80 Eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Rozhodnutie vo veci samej súd odôvodnil aplikáciou ust. § 2 písm. e), § 4 ods. 1, 2 písm. a) až j), 3 zák. č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 23.7.2008, § 25 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z., § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1 a 2 a § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ako i § 3 ods. 3, 4, 8 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, s poukazom na § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách čl. 3 ods. 2. Súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, že na základe písomnej úverovej zmluvy zo dňa 26.7.2008 navrhovateľ poskytol odporkyni reálne spotrebiteľský úver vo výške 1.643,10 Eur, pričom v zmluve boli dohodnuté pravidelné mesačné splátky v sume 39,67 Eur splatné vždy k prvému dňu v mesiaci v počte 84, RPMN vo výške 25,8%. Odporkyňa neplatila splátky riadne a včas, ale celkovo zaplatila sumu 2.634,70 Eur. Navrhovateľ si uplatnil žalobou sumu 595,83 Eur spolu s úrokom z omeškania od 12.6.2014.
Po posúdení preukázaného skutkového stavu podľa aplikovaných zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že v predmetnej úverovej zmluve nebol v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. jasne a určite vymedzený počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, bola uvedená len výška mesačnej splátky a to dokonca 1. až 59., výška 60. splátky nebola ani číselne vymedzená. Nakoľko potom v zmluve nebola uvedená základná náležitosť podľa citovaného ustanovenia, je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Súd preto odčítaním zaplatenej sumy 2.634,70 Eur od vyčerpanej celkovej sumy 1.643,10 Eur zistil, že odporkyňa uhradila vyššiu sumu než čerpala z titulu úveru. Keďže ale úver je bezúročný a bez poplatkov, súd návrh v celom rozsahu zamietol, keďže nebol podaný dôvodne.
Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil aplikáciou usst. § 142 ods. 1, § 149 ods. 1, § 151 ods. 8, § 93 ods. 2 a 4 O.s.p. O náhrade trov konania pri odporcovi rozhodol podľa § 142 ods. 1 s tým, že bol úspešný, avšak trovy si neuplatnil, preto mu súd ich náhradu ani nepriznal.
Pokiaľ ide o náhradu trov konania pre vedľajšieho účastníka, súd vychádzal z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR v zmysle ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok stanovených zákonom. Z tohto ústavného článku aj z § 93 ods. 2, § 18, § 24 a § 25 O.s.p. vyplýva rovnaké právo pre každého účastníka, teda aj vedľajšieho účastníka nechať sa v konaní zastupovať a to aj advokátskou kanceláriou, či advokátom. Základnou otázkou ale bolo, či takéto trovy so zreteľom na skutkovú a právnu zložitosť predmetu súdnej ochrany boli alebo neboli účelne vynaložené a berúc do úvahy aj to, že právne zastúpené advokátom je združenie podľa zák. č. 250/2007 Z.z. Hoci účastníci podľa záverov prvostupňového súdu majú právo byť v konaní zastúpení advokátom, majú právo len na náhradu trov konania proti neúspešnému účastníkovi potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Uviedol, že vzhľadom na cieľ a úlohu vedľajšieho účastníka, ktorým je ochrana spotrebiteľa je možné predpokladať, že disponuje znalosťami a vedomosťami v oblasti spotrebiteľského práva a preto je spôsobilým samostatne ochraňovať spotrebiteľa. Paušálny vstup vedľajšieho účastníka do bližšie nepoznaných konaní a udelenie plnej moci advokátovi nemôže byť podľa neho prejavom naplnenia jeho cieľa a úloh ako občianskeho združenia pôsobiaceho na ochranu spotrebiteľov a taktiež to nemôže byť ani prejavom hospodárnosti konania. Pokiaľ ide o obsah písomného vyjadrenia vedľajšieho účastníka k veci súd skonštatoval, že text je naformulovaný v podobe používanej v ďalších jeho vyjadreniach v iných konaniach na tamojšom súde, jedine mení číslo a dátum zmluvy, výšku žalovanej sumy, výšku zaplatenej sumy a v percentách vypočítava spotrebiteľom zaplatenú sumu. Teda z piatich strán sa samotnej ochrany konkrétneho odporcu týkala ani nie polovica jednej strany A4. Vzhľadom na to potom súd dospel k záveru, že účelne a hospodárne vynaložené trovy na právne zastúpenie vedľajšieho účastníka boli iba rozsahu jedného úkonu právnej služby a to prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, takže priznal odmenu v celkovej výške 55,80 Eur spočívajúcej z odmeny za jeden úkon 38,18 Eur a režijného paušálu 8,39 Eur plus 20% DPH. Ako hlavný dôvod neúčelnosti a nehospodárnosti druhého úkonu právneho zástupcu vedľajšieho účastníka, teda vyjadrenie sa k návrhu súd videl v tom, že obdobné prípady sú už po dobu dvoch rokov rozhodované, rozhodnutia sú právoplatné a zverejňované na stránke NS SR. Právny zástupca vedľajšieho účastníka vo vyjadrení neuviedol žiadne nové skutočnosti na obranu odporkyne okrem tých, ktoré sú súdu známe z už zaužívanej súdnej praxe. V závere súd skonštatoval, že nedošlo k porušeniu práva na právnu pomoc a rovnosti účastníkov garantovaného v čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, nakoľko predmetné trovy v časti vyjadrenia neboli účelne vynaložené, teda nepôsobili v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania. Okrem toho vedľajší účastník Združenie na ochranu spotrebiteľa má byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc, naviac má vo svojich radoch členov, ktorí majú právnické vzdelanie a môže využívať aj určenú podporu ministerstva. Tento svoj názor podporil obdobnými závermi niektorých krajských súdov.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie ako navrhovateľ, tak i vedľajší účastník.
Navrhovateľ podaným odvolaním napadol časť rozsudku, ktorou bol jeho návrh zamietnutý a ktorou bol navrhovateľ zaviazaný zaplatiť náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi. Ako odvolacie dôvody označil dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p. Uviedol, že voči odporkyni eviduje dlh v žalovanom rozsahu. Za nesprávne považoval závery súdu prvého stupňa v tom smere, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. v dôsledku čoho súd považoval zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov, že neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov
považoval za neprijateľnú podmienku ako to má na mysli ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ako i že súd poukázal na § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Pokiaľ ide o uzavretie zmluvy na vopred pripravenom tlačive, formulárový typ je v tomto prípade úplne bežnou obchodnou zvyklosťou a navrhovateľ má za to, že žiaden zákon použitie formulárového typu zmluvy, ktorý rešpektuje ustanovenia o ochrane spotrebiteľa nevylučuje. Text úverových zmluvných podmienok je pri bežnom zraku čitateľný a nevyžaduje použitie iných pomocných predmetov na zistenie obsahu zmluvy.
Navrhovateľ vyslovil názor, že záver súdu, že zmluva neobsahuje náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd sa mal vyrovnať so všetkými relevantnými právnymi normami aplikovateľnými na daný prípad a to najmä s ustanoveniami Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v čl. 10 ods. 2 písm. h), ktorý vyžaduje uviesť výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa, čo navrhovateľ v predmetnej zmluve aj uviedol v súlade s týmto ustanovením. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odvodzuje od formalistického znenia strohých zákonných noriem bez eurokonformného výkladu práva v rozpore s rozhodnutím ESD C-406/08 podľa ktorého vnútroštátne súdy sú povinné vykladať vnútroštátne ustanovenia v čo najväčšej miere s ohľadom na znenie a účel predmetnej smernice tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok. Pre porovnanie poukázal na ekvivalent Správneho poriadku ČR, ktorý vyžaduje výši, počet a četnost plateb, jež má spotřebitel provést.
Okrem toho navrhovateľ v odvolaní namietal, že súd nesprávne vyložil § 4 ods. 3 citovaného zákona v znení k 23.7.2008 s tým, že lexikálnym a logickým výkladom tejto právnej normy možno dospieť k záveru, že zmluvu by bolo možné považovať za bezodplatnú iba pri kumulatívnom splnení všetkých podmienok, čo je dané spojkou a, pričom písomná forma právneho úkonu v danom prípade nikdy nebola spochybnená. Navrhovateľ odvolanie v tejto časti odôvodnil tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom v dôsledku nedostatočného odôvodnenia.
V závere navrhovateľ poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo 5/2013, v ktorom najvyšší súd vyslovil záver, že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní vyhotovených advokátom mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. V súvislosti s náhradou trov konania poukázal tiež na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 78/3 (?) v zmysle ktorého nie je porušením základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní, ak účastníkovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie súd neprizná náhradu trov právneho zastúpenia ak ich nepovažuje za účelne vynaložené a to práve preto, že vedľajší účastník bol na ochranu spotrebiteľa zriadený a teda má byť schopný v spotrebiteľských sporoch spotrebiteľov kvalifikovane zastupovať. Vzhľadom na uplatnenú argumentáciu navrhol, aby odvolací súd predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odvolanie vedľajšieho účastníka smerovalo výlučne proti výroku o náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi. Uviedol, že dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania bola aktivita vedľajšieho účastníka, ktorý sa v konaní vyjadril na podporu spotrebiteľa s tým, že preukázal, že poskytnutý úver je bez poplatkový a bezúročný. Odporca bol tak v konaní úspešný aj vďaka úkonu vedľajšieho účastníka, nakoľko sa súd s jeho argumentmi stotožnil. Stanovisko popierajúce význam právneho zastúpenia označil za účelové a zjavne nesprávne. Výklad, ktorý by z uplatňovania práv vedľajšieho účastníka vylúčil možnosť dať sa právne zastúpiť, považoval za absurdný, ale najmä odporujúci zákonom SR a tiež predpisom EÚ. Zdôraznil, že bez právneho posúdenia veci a argumentácie zo strany vedľajšieho účastníka by odporca nebol úspešný. Obdobne ako boli neúspešní mnohí ďalší spotrebitelia, od ktorých navrhovateľ vymáhal nezákonné nároky zo spotrebiteľských zmlúv. Súd prvého stupňa nepriznaním náhrady priamo poprel rovnosť podmienok v konkrétnom súdnom konaní, zasiahol do procesných práv vedľajšieho účastníka garantovaných okrem iného v § 93 ods. 4 O.s.p. a znemožnil mu tak reálny výkon úloh spotrebiteľského združenia. Súd zároveň fakticky odňal spotrebiteľovi právo na kvalifikovanú pomoc spotrebiteľského združenia v rámci občianskeho súdneho procesu. Keďže vedľajší účastník vystupuje v konaní na strane odporcu, ktorý mal vo veci plný úspech, je dôvodné vedľajšiemu účastníkovi priznať trovy v konaní v plnej výške. Právo na právne zastúpenie vedľajšieho účastníka
- spotrebiteľského združenia advokátom jasne deklaruje aj rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-279/09. Osobitne poukázal na Nález ÚS SR IV.ÚS 84/2014, z ktorého zdôraznil, že výklad krajského súdu v napadnutom rozsudku je arbitrárny a ústavne neudržateľný, keďže popiera účel náhrady trov konania, ktorým je kompenzácia výdavkov účastníkovi konania, ktoré musel vynaložiť v dôsledku protiprávneho konania na účelné uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. Pokiaľ teda Ústavný súd SR rozhodol, že nepriznanie náhrady trov právneho zastúpenia obchodnej spoločnosti - banke je porušením ústavných práv, potom niet sporu, že konajúci súd v prejednávanej veci rovnakým spôsobom porušil aj základné právo vedľajšieho účastníka na súdnu ochranu. V ďalšom poukázal na záver Ústavného súdu ČR vo veci I.ÚS 3819/2013, z ktorého vyvodil, že trovy právneho zastúpenia je nutné považovať za účelne vynaložené aj v prípade, ak sa samotný advokát dá v konaní pred súdom zastúpiť iným advokátom. Argumentáciu prvostupňového súdu považuje za absurdnú a irelevantnú, súd de facto popiera zmysel právneho zastúpenia ktoréhokoľvek účastníka, akéhokoľvek sporu, ktorého skutkový stav sa podobá alebo rovná skutkového stavu právnych vecí v minulosti viackrát právoplatne skončených a zverejnených na web stránke NS SR. Takýto názor je neudržateľný. Vyjadrenie vedľajšieho účastníka neobsahovalo žiadne mylné skutočnosti na základe ktorých žiadal žalobu zamietnuť, ale len odôvodnené racionálne argumenty, pričom niektorými z nich argumentoval aj prvostupňový súd. Vedľajší účastník nevidí žiaden racionálny dôvod neúčelnosti vyjadrenia vedľajšieho účastníka. To, že časti vyjadrení vedľajšieho účastníka sú rovnaké vo viacerých podaniach je prirodzený dôsledok toho, že v každom konaní je predmetom sporu nárok zo spotrebiteľského zmluvného vzťahu a vzťahuje sa naň rovnaká právna úprava. Ďalej vedľajší účastník vo vyjadrení konkretizoval relevantné sumy finančných prostriedkov, vyčíslil v percentuálnom vyjadrení odplatu a uviedol konkrétne údaje zo zmluvy. Vzhľadom na uplatnenú argumentáciu potom vedľajší účastník žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi zmenil tak, že navrhovateľ je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania 114,17 Eur, alternatívne, aby bol rozsudok v napadnutej časti zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V závere si vedľajší účastník uplatnil náhradu trov odvolacieho konania na trovách právneho zastúpenia vyčíslenú sumou 32,98 Eur.
Navrhovateľ k doručenému odvolaniu vedľajšieho účastníka písomné vyjadrenie nepodal.
Vedľajší účastník vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu navrhovateľa navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok potvrdil a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania na trovách právneho zastúpenia vyčíslených sumou 32,98 Eur. Ako prvé uviedol, že v otázke vo veci samej sa plne pridržiava dôvodov uvedených v písomnom vyjadrení zo dňa 16.1.2015. V ďalšom sa vyjadroval k náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi, v ktorom opätovne uplatnil obdobnú až totožnú argumentáciu ako použil vo svojom odvolaní.
Odporkyňa odvolací návrh nepodala, k doručeným odvolaniam sa písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že obe odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenými osobami - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že navrhovateľ, ktorý sa odvolal vo veci samej, použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi oboch odvolaní, včítane závislého výroku o náhrade trov konania odporkyni (§ 212 ods. 1 a 2 písm. b) O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa vo veci samej nie je možné priznať úspech, rovnako ako ani odvolaniu vedľajšieho účastníka, pričom dôvodným bolo zmeniť napadnutý rozsudok v zmysle odvolania navrhovateľa výlučne v časti o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným rozsahom a dôvodmi oboch odvolaní bolo posúdiť, či prvostupňový súd rozhodol správne, ak žalobu zamietol z toho dôvodu, že predmetný úver považoval za bezúročný a bez poplatkov a zároveň, či prvostupňový súd správne navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi v rozsahu jedného úkonu právnej služby.
V zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere k 23.7.2008, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa ods. 2 písm. i) tohto ustanovenia, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmysle ods. 3 pri nesplnení podmienok podľa ods. 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa ods. 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov ( ods. 3).
Navrhovateľ vo vzťahu k veci samej namietal, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávneho výkladu § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy: „Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa ods. 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.“ s tým, že všetky vymenované nedostatky musia byť splnené kumulatívne s poukazom na použitie spojky „a“, ktorá predstavuje konjunkciu a zároveň tým, že citované ustanovenie vyložil formalisticky bez eurokonformného výkladu práva. Navrhovateľ pritom v odvolaní nepopiera, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere náležitosti podľa písm. i) citovaného ustanovenia neobsahuje, iba polemizuje s jeho výkladom.
Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právnokreatívnej činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.
Je nesporné, že citované ustanovenie § 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má za účel
- cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 4 citovaného zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda bolo donútiť dodávateľov - veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali. Vychádzajúc z uvedeného teologického výkladu by bolo nelogické, ak by zákonodarca hodlal postihnúť následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru iba tie úvery resp. zmluvy, ktoré by neobsahovali kumulatívne všetky náležitosti podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona. V takom prípade by totiž veriteľovi ako dodávateľovi stačilo v zmluve uviesť iba jedinú z vymenovaných náležitostí a následku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru by sa tým vyhol a to napriek tomu, že písomná zmluva by požadovanú časť zákonom predpísaných náležitostí neobsahovala. Účel zákonodarcu dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru, by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy nebol naplnený. Odvolací
súd pritom považuje za irelevantné, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES v čl. 10 ods. 2 písm. h) zakotvuje obdobné ustanovenie v zúženom rozsahu, keď vyžaduje ako náležitosť zmluvy výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Smernica totiž nie je pre členské štáty EÚ priamo záväzná (ako je tomu pri Nariadení), slúži len na usmernenie členských štátov EÚ a pôsobnosť sa zabezpečuje jej transponovaním do vnútroštátneho práva prostredníctvom záväzných právnych noriem. V danom prípade to bol v rozhodnom období zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v cit. § 4 ods. 2 písm. i). Smernica pritom nebráni tomu, aby členské štáty zabezpečili ochranu spotrebiteľa i v širšom rozsahu. Vzhľadom na to v danom prípade je potrebné vychádzať zo zákonného ustanovenia cit. § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd zhodne s prvostupňovým je toho názoru, že s poukazom na znenie ust. § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať tak, že absencia už len jednej z náležitostí vymenovaných v § 4 ods. 3 citovaného ustanovenia spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Keďže potom v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere nesporne nie je uvedená náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, a to výška, počet a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, bolo potom nevyhnutné predmetnú zmluvu o úvere s použitím § 4 ods. 3 citovaného zákona považovať za bezúročnú a bez (akýchkoľvek) poplatkov.
Pretože potom v konaní bolo preukázané a nesporné, že odporkyňa v priebehu splácania už uhradila na základe dlhu z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere 2.634,70 Eur a úver jej bol poskytnutý vo výške 1.643,10 Eur, čo nebolo medzi účastníkmi sporné a odvolateľ tieto závery súdu prvého stupňa nenamietal, zaplatila teda sumu presahujúcu poskytnutú istinu, bolo potom potrebným žalobu navrhovateľa ako nedôvodnú zamietnuť.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odôvodňujúcu zamietnutie návrhu navrhovateľa, potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti, včítane závislého a tiež vecne správneho výroku o náhrade trov konania odporkyne, s použitím ust. § 219 ods. 1 O.s.p., potvrdil.
Na základe odvolania podaného ako navrhovateľom, tak i vedľajším účastníkom bol rozsudok súdu prvého stupňa spochybnený tiež v časti tretej výrokovej vety, ktorou súd navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi, pričom navrhovateľ sa domáhal, aby vedľajšiemu účastníkovi nebola priznaná žiadna náhrada trov konania a vedľajší účastník sa domáhal, aby mu bola náhrada trov konania priznaná vo vyššom rozsahu, teda za dva úkony právnej služby.
Z preskúmavaného rozsudku je zrejmé, že prvostupňový súd návrh v celom rozsahu zamietol, čo odvolací súd týmto rozsudkom potvrdil a preto plne úspešnou v konaní bola odporkyňa a vedľajšiemu účastníkovi stojacemu na strane úspešnej odporkyne tak zásadne vznikol s poukazom na § 93 ods. 4 O.s.p. nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému navrhovateľovi. Sporným medzi účastníkmi bolo, či trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka boli v danom prípade vynaložené účelne a v akom rozsahu.
Vedľajší účastník si okrem súdom prvého stupňa priznanej odmeny za úkon - prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom uplatňoval odmenu i za úkon - písomné vyjadrenie k návrhu. Z obsahu spisu bolo zistené, že vyjadrenie vedľajšieho účastníka k návrhu na začatie konania zo dňa 16.1.2015 podal vedľajší účastník prostredníctvom svojho právneho zastúpenia. Jedná sa o 5-stranové vyjadrenie, z ktorých jedna strana je úvodná s označením veci, účastníkov a predmetu konania a záverečná strana z prevažnej časti obsahuje špecifikáciu uplatnenej náhrady trov konania vedľajšieho účastníka. Zo zvyšných troch strán sa danej konkrétnej veci týka cca 12 riadkov na tretej strane, v ktorých je uvedené kedy, pod akým číslom bola uzavretá úverová zmluva a aký úver bol odporcovi poskytnutý, koľko odporca z úveru uhradil a čo žaluje navrhovateľ s tým, že sa jedná o odplatu za poskytnutie úveru 94%. Všetok ostatný text vyjadrenia je všeobecný a paušalizovaný. Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade ktorý nie je právne ani skutkovo náročný či zložitý, keďže išlo o posúdenie obsahu úverovej zmluvy podľa jediného ust. § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z., nebolo nevyhnutné ani účelné aby sa vedľajší účastník dal v predmetnom konaní zastúpiť advokátom, naviac ak je nesporné, že vedľajší účastník obdobnú argumentáciu použil v množstve iných súdnych konaní, kde
vystupoval ako vedľajší účastník na strane spotrebiteľa, Pomoc spotrebiteľovi v poskytnutom rozsahu by nesporne muselo zvládnuť i samo združenie na ochranu spotrebiteľa, preto jeho zastúpenie advokátom bolo neúčelné. Žiada sa dodať, že právo na zastúpenie advokátom a právo na náhradu trov právneho zastúpenia, síce spolu úzko súvisia, nie sú ale nerozlučne spojené, pretože v zmysle § 142 a nasl. O.s.p. súd môže priznať len tú náhradu trov konania, ktorá bola vynaložená účelne.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery NS SR vo veci 6MCdo 9/2013, v ktorom Najvyšší súd SR (obdobne ako vo veci sp. zn. 6MCdo 5/2013) vyslovil záver, že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátov v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných ) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní vyhotovených advokátom mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej-ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. To má za následok povinnosť súdov konštatovať neúčelnosť nákladov vynaložených na právne zastúpenie a teda ich nepriznanie účastníkovi, ktorý by inak na ich náhradu mal právo. Vedľajší účastník by svoju úlohu spočívajúcu v pomoci žalovaným v postavení spotrebiteľa, mohol efektívne splniť aj bez vynaloženia nadbytočných nákladov na právne zastupovanie v každej skutkovo a právne takmer totožnej veci. Požiadavke rozumnosti by zodpovedal napríklad taký jeho postup, ktorým by si vyžiadal právnu službu len na vyhotovenie námietky premlčania, ktorú by potom sám, či už v postavení vedľajšieho účastníka alebo zástupcu, použil v súdnom konaní vo všetkých porovnateľných veciach. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd je potom toho názoru, že v danom prípade v skutkovo a právne jednoduchej veci nebolo účelným, aby sa vedľajší účastník vstúpivší do konania na strane odporkyne dal zastúpiť advokátom a teda trovy vynaložené na jeho právne zastúpenie neboli vynaložené účelne a to v celom ich rozsahu, v dôsledku čoho náhradu týchto trov nebolo dôvodné vedľajšiemu účastníkovi priznať.
Odvolací súd preto, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov, rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi s použitím § 220 O.s.p. zmenil tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.
V odvolacom konaní bol navrhovateľ neúspešný v časti jeho odvolania smerujúceho proti rozhodnutiu vo veci samej a úspešný iba v časti odvolania smerujúceho vo vzťahu k náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi, pričom vedľajší účastník bol vo svojom odvolaní neúspešný. Odporkyňa zostala v odvolacom konaní nečinná a prípadnú náhradu trov konania v súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. si neuplatnila. V dôsledku pasivity odporkyne a čiastočného úspechu navrhovateľa a vedľajšieho účastníka, odvolací súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. rozhodol, že žiadny z týchto účastníkov nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.