Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_16C-78-2010.pdf
PDF · 174.18 KB
Case nature
Area
Subarea
16C/78/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava samosudkyňou JUDr. Janou Hanzlíkovou v právnej veci žalobkyne: N. zast. JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátom, T. Tekela 23, Trnava, proti žalovaným: X. T. XXX, o určenie právneho vzťahu, takto
rozhodol:
1. Súd žalobu z a m i e t a . 2. Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť žalovaným náhradu trov konania vo výške 149,16 eur na účet ich zástupcu vedený v Tatra banke a.s. č. ú. SK81 1100 0000 0026 1651 8659, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa podaným návrhom domáhala určenia, že nehnuteľnosti parcela číslo XXXX zapísaná na LV č. XXXX, parcela č. XXXX zapísaná na LV č. XXXX a parcela č. XXXX zapísaná na LV č. XXXX Sk Trnava, nachádzajúce sa v k. ú. W. G. patrili do vlastníctva poručiteľa T. M., nar. X. X. H. v čase jeho smrti. Návrh odôvodnila tým, že žalovaní na základe Notárskej zápisnice zo dňa XX. X. XXXX spísanej na Notárskom úrade Trnava pred JUDr. Jozefom Opatovským požiadali o vklad vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam. Tieto však patria do dedičstva po T. M., ktorého je žalobkyňa ako súrodenec dedičkou. Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný tým, že žalobkyňa bez rozhodnutia nemôže majetok zdediť.
Uznesením tunajšieho súdu zo dňa X. X. XXXX č. k. XXC XX/XXXX-XXX súd pripustil úpravu petitu tak, že žalobkyňa sa domáhala rozhodnutia, ktorým súd určí, že nehnuteľnosti parcela č. XXXX vo výmere XXXX mX, orná pôda, zapísaná na LV č. XXXX, parc. č. XXXX vo výmere XXXX mX - orná pôda, zapísaná na LV č. XXXX a parcela č. XXXX vo výmere XXX mX - trvalé trávnaté porasty, zapísaná na LV č. XXXX, všetko v k. ú. W. G., parcely registra „E" evidované na mape určeného operátu Okresného úradu Trnava, katastrálny odbor, patria do dedičstva po poručiteľovi A. nar. X. X. XXXX, ktorý bol vyhlásený za mŕtveho a ktorého dátum smrti bol určený dňom X. X. XXXX Rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. XXP XXX/XXXX-XX zo dňa X. X. XXXX, právoplatného dňom X. X. XXXX.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, v nadväznosti na rozhodnutie odvolacieho súdu dokazovanie doplnil /vrátane okruhu účastníkov konania/ a zistil nasledovný skutkový stav:
Žalobkyňa v konaní uviedla, že žiada, aby súd určil, že nehnuteľnosti k. ú. W. G., zapísané na LV XXXX, XXXX patrili do vlastníctva poručiteľa T. M. v čase jeho smrti /v priebehu konania žiadala o určenie, že nehnuteľnosti parcela č. XXXX vo výmere XXXX mX, orná pôda, zapísaná na LV č. XXXX, parc. č. XXXX vo výmere XXXX mX - orná pôda, zapísaná na LV č. XXXX a parcela č. XXXX vo výmere XXX mX - trvalé trávnaté porasty, zapísaná na LV č. XXXX, všetko v k. ú. W. G., parcely registra „E" evidované na
mape určeného operátu Okresného úradu Trnava, katastrálny odbor, patria do dedičstva po poručiteľovi T. M./, keď žalobkyňa je jeho dedičom. Keď U. M. - jej dedko zomrel, T. M. bol už v J. a teda žalovaní nemohli od neho nič kúpiť. Dedko zomrel po vojne v roku XXXX, mala X roky. V spornej nehnuteľnosti nikdy nebývala. Po smrti U.. nehnuteľnosti užívala jej matka T. F.. Bývala tam s otcom žalobkyne F. F.. Sporné role boli v družstve, matka zomrela v roku XXXX. L. nehnuteľnosti obrábala a brala z nich úrodu. Po matkinej smrti na pôde robila žalobkyňa so svojou sestrou L. P. a manžel žalobkyne. Družstvo role nechalo asi v roku XXXX a zobral to podnikateľ Q.o, on to potom obrábal, ale nechal to tak. Obrábal to asi X rokov. Keď našla testament, začala sa o nehnuteľnosti zaujímať, pričom zistila, že je tam osvedčenie v prospech žalovaných. Žalovaní na nehnuteľnostiach nerobili. Pokiaľ to užíval pán Q., syn bol za ním, chceli nájomné, ale nedal im nič. Nevie, kto za nehnuteľnosti platil dane. Naliehavý právny záujem je daný v tom, že chce nehnuteľnosti naspäť. Na pozemkoch robila do roku XXXX, nevie, kedy našla testament. Nevie ani, kde sa T. M. v r. XXXX zdržiaval, nekomunikovali spolu. Nepamätá si, že by jej žalovaná povedala, že chce dať pozemky do poriadku, nebránila jej stavať plot na pozemku, tieto boli vtedy v družstve. Na pozemku bola vinica a role. Na pozemku, ktorý užívali, bolo žito. Keď pozemok patril družstvu, nechodila tam a nezaujímalo ju, čo tam je posadené. Nevie ani, kedy sa navážala priehrada, ani na ktorých pozemkoch, nebývala tam. Vedľa záhrady na pozemku nie je zasadené nič, stromy majú žalovaní oplotené v záhrade. Predložila súdu výpis z internetu, v zmysle ktorého sa mal T. M. X. X. XXXX ako XX-ročný vylodiť v Q. J.. K namietanému rozporr rozhodnutí odvolacieho súdu uviedla, že tam žiadny nie je . V jednom rozhodnutí súd hovorí a nadobúdaní dedičstva a v druhom o vklade vlastníckeho práva a nadobudnutí vlastníctva.
Žalovaný v X. rade uviedol, že keď sa oženil, časť nehnuteľností družstvo neužívalo a to časť parcely XXXX asi vo výmere XXX mX. Svokor mu hovoril, že od roku XXXX užíva parcely XXXX,XXXX a XXXX. Spomínaných XXX mX obrábali, boli tam zemiaky a ďatelina. Ostatné parcely dovtedy užíval svokor a po založení družstva ich užívalo družstvo. Uvedených XXX mX však aj potom užívali oni. Vedľajší pozemok v roku XXXX kupoval pán B. a pýtal sa na sporných XXX mX, ktoré neboli vysporiadané. Chceli pozemok rozdeliť s pánom B., lebo tam išiel stavať dom, ale je to orná pôda a to sa nedalo. T.. G. spísal s nimi - žalovanými osvedčenie. Jeho svokor bol J. W.. Nikto im do výkonu užívania a vlastníctva nezasahoval. Nikto okrem svokra a žalovaných na nehnuteľnostiach nerobil. Parcely XXXX a XXXX boli v družstve, tieto neužívali. Žalobkyni oznámili, že idú spisovať osvedčenie a táto to nenamietala. Od roku XXXX platia obci aj dane. Keď družstvo skončilo v roku XXXX, pán Q. obrábal na parcele XXXX a XXXX už vysadené vinohrady, ktoré vysadilo družstvo. Nájomné dával iba tomu, kto mal LV. Sám je vlastníkom iba parcely XXXX v polovici. Je nesporné, že žalobkyňa sa o pozemky nikdy nestarala, sama žalobkyňa potvrdila, že sa o ich existencii dozvedela až z testamentu po strýkovi a vtedy zistila, že existuje osvedčenie žalovaných. To však muselo byť až po roku 2000. Nie je však irelevantné, že navrhovateľku informovali o zámere dať pozemky do poriadku a žalobkyňa súhlasila so stavbou plota. So zreteľom na všetky skutočnosti boli dobromyseľní, že im pozemky patria, nakladali s nimi ako svojimi, riadne sa o ne starali a platili dane a nie sú si vedomí, že by ich získali neoprávnene.
Žalovaná v 2. rade sa vyjadrila zhodne s žalovaným v 1. rade a ďalej uviedla, že si pamätá ešte obdobie 2. sv. vojny, aj to, že už počas nej, všetky tri nehnuteľnosti užívali. Žalobkyňa ich nikdy neužívala. Hovorila jej o tom až v roku 2000, keď išli dať parcelu právne do poriadku. Nevšimli si, že sú to tri parcely, inak by to doriešili. Žalobkyňa až do roku 2009 nič nenamietala, hoci o osvedčení vedela od nej a až keď vyhlasovali v obci prebiehajúcu ROEP, keď si dali žiadosť na obecný úrad o vydržanie parciel XXXX a XXXX, telefonicky jej nadiktovala potom čísla parciel. Potom prišla na obecný úrad a povedala, že roľa je jej a žiadne dôkazy nedoniesla. Neskôr ich žalobkyňa osočovala o ukradnutí rolí. Kúpna zmluva medzi manželmi W. a T. M. nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže sa vyjadriť k tomu, či bola uzavretá pred alebo po smrti U. M.. Vo výťahu z pozostalosti je uvedené, že T. M. pred odchodom dostal 9.500 Kčs. Je potom otázne, ako ich v roku 1945 mohol prevziať. Konanie bolo začaté 24. 5. 2010 a rozsudok o vyhlásení T. M. za mŕtveho bol 3. 6. 2011, teda pred týmto dňom nemohla byť žalobkyňa jeho dedičkou. Vo vyhláške bolo uvedené, že odišiel v r. 1944 a s rodinou nekomunikoval, v rozsudku je uvedené, že komunikoval do r. 1958. V konaní preukázali, že sporné nehnuteľnosti všetky užívali jej rodičia, pracovali na nich súrodenci a odporkyńa 2, od založenia družstva užívajú iba časť parcely XXXX vedľa domu a záhrady. Mali vždy za to, že celá roľa, teda vrátane parciel XXXX a XXXX, je ich a tak sa k nej aj správali. Preukázali tiež, že F. nikdy vedľa nich nebývali, ich dom bol vždy posledný až teraz sú tam nové domy. Dôvod užívania by vysvetlili iba rodičia, T. a U. M. a matka žalobkyne a susedia, ktorí už nežijú.
Žalovaní ďalej v písomnom podaní uviedli, že podľa kópie z katastrálnej mapy zo dňa 6. 4. 2000 je uvedená parcela XXXX, ktorá pokračuje vedľa záhrady, jedná sa o úzku roľu, a teda nevedeli, že má tri parcely. V r. XXXX v rámci ROEPu boli v KD umiestnené katastrálne mapy pôvodne rozdelených pozemkov a registrácia pozemkov. Žalovaná mala vtedy už pôvodnú mapu, z ktorej zistila, že za parc. č. XXXX pokračuje p. č. XXXX, XXXX. Od r. XXXX parc. č. XXXX, XXXX a časť parcely XXXX obhospodarovalo družstvo, do tohto roku pozemky užívali a pracovali /roľu od hlavnej cesty až po F.c/ jej rodičia, súrodenci a žalovaná, preto o vydržanie parc. č. XXXX, XXXX požiadala 17. 8. 2009 len ona. Jej manžel pracoval od r. 1960 iba na časti parc. č. XXXX vedľa ich záhrady, preto nebol v žiadosti uvedený. Cena pozemku vždy bola a je podľa dohody. Poukázali na rozpor uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 23.9.2013, s uznesením zo dňa 30.12.2015, ktorý spočíva v tom, že v prvom uznesení na 8 strane prvý odsek, v druhom uznesení na strane 7 tretí odsek, keď v prvom uznesením KS v Trnave poukázal na to, že vlastnícke právo platilo podľa uhorského obyčajového práva, podľa ktorého dedičstvo nadobúda dedič už okamihom smrti poručiteľa, teda dedenie sa deje podľa práva a tak možnosť vykonávať dedičské právo nie je viazané na súdne odovzdanie pozostalosti, nebol teda viazané vpisom do pozemkovej knihy. V neskoršom rozhodnutí KS sa presne táto istá skutočnosť vyvracia, a to, že podľa uhorského obyčajového práva sa nehnuteľnosti nadobúdali až vpisom do pozemkovej knihy, teda platil princíp intabulačný. Vydržacia lehota bola už splnená u W. S. a J., kde vydržanie trvalo viac ako 32 rokov, podľa uhorského obyčajového práva. Dobromyseľná trvalá držba trvala od roku 1945 až do roku 1997, čo potvrdili a dosvedčili U. S., F. W. a bývalý starosta T. B., čo je uvedeného v zápisnica z pojednávania 27.3:2012. O oprávnenosti držby rozhodol už OS Trnava dňa 21.10.2014 Vydržacie právo bolo oprávnené a dobromyseľné, a to nielen u rodiny W., kde vydržanie bolo viac ako XX rokov a tiež u rodiny B., kde vydržanie bolo viac ako 10 rokov.
Žalovaná v 3. rade uviedla, že na nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu, nikdy nechodila ani nechodí. Nevie, či sa jedná o jednu alebo viac parciel, iba má vedomosť, že sa jedná o nehnuteľnosť vedľa domu žalovaných 1, 2. S žalovanými sa nenavštevovala, žalobkyňa je jej sestra. Ako deti chodili pracovať na polia, ale na spornú nehnuteľnosť nie, nevie ani o tom, že by tam chodili rodičia. Nepoznala T. ani U. M., nevedela ani o tom, že by mala byť po niekom dedičom. Vie, že T. M. bol niekde v zahraničí. Keď bola malé dieťa, posielal im balíky. Mala 8 alebo 10 rokov. Neskôr prestal písať a ani matka nevedela, čo sa s ním stalo, ani či zomrel.
Svedok L. M., syn žalobkyne, uviedol, že sporné pozemky užívalo družstvo. Keď sa družstvo dostalo do konkurzu, pozemky prevzal pán Q.. V určitej ploche alebo výmere ich užíva doteraz. Aj pozemky, ktoré sú predmetom tohto konania, užívalo družstvo a potom pán Q.. Celá parcela je evidovaná ako vinica, teda nikto iný ju užívať ani nemohol. Pozemky v minulosti užíval pradedo U. M. a po jeho smrti zdedil tieto časti syn T. M., ktorý odišiel do cudziny. Z testamentu vie, že T. M. bol už v tom čase nezvestný. Ani teda nevedel o tom, že vlastní pozemky. Nemôže si pamätať, kto pozemky užíval, lebo v r. 1945 ešte nežil, vychádza iba z listín. Teda nevie, kto fyzicky okrem družstva pozemky užíval.
Svedok T. B., starosta obce, uviedol, že vlastní pozemky neďaleko sporných pozemkov, má teda vedomosť o tom, že žalovaní pozemky užívali, pričom svedok tam už býva 25 rokov. Časť pozemku bola prístupová komunikácia do zadnej časti, nejakú časť užívali, výmeru presne nevie, mali tam zemiaky, kukuricu alebo iné plodiny. Nemôže sa vyjadriť k tomu, kto pozemky užíval pred nimi. Nevie o tom, že by pozemky užíval niekto iný ako žalovaní. Vedľa pozemku, ktorý užívajú žalovaní, malo družstvo vinice. Nevie, kto bol predseda družstva. Vinice po tom, ako družstvo išlo do konkurzu, obhospodaroval Ing. Q.. Navrhovateľku na pozemkoch nevidel. Žalobkyňa užíva záhradu pri dome, v ktorom býva. Prístupová cesta pri pozemku sa využívala na navážanie pri budovaní hrádze na priehrade, kamenná sa cesta sa likvidovala, ale nevie, kto to robil.
Svedok T. B. uviedol, že je bezprostredný sused žalovaných. V obci býva od roku 1960. Najprv býval na horárni, v dome býva od roku 1975. Keď býval na horárni, mal malotraktor a obrábal nielen svoju záhradu, ale aj záhradu žalovaných, aj po tom, ako začal bývať v dome. Mali tam posadené rôzne plodiny. Nevie o tom, že by pozemky užíval niekto iný. Syn žalobkyne má oproti jeho vinohradu vinohrad, je to na inom konci obce. Navrhovateľku nepozná. Vedľa pozemku, ktorý užívajú žalovaní ďalšie pozemky užívalo družstvo. Potom to mal pán Q.. Nie však pozemky, ktoré užívajú žalovaní. Pozemok žalovaných ja asi 20 m x 120 m. Tento pozemok im oral. O inom pozemku tam nevie. Žalovaní majú oplotenú celú záhradu. Žalovaný mal na pozemku aj vinohrad. Za plotom pri orechoch bol sklad pre priehradu na materiál, bola tam kopa kameňa. Nevie, kedy ho tam naviezli. Aj za plotom bola časť,
ktorú užívali žalovaní. Časť za plotom oral pre žalovaných. Bolo to 3 alebo 5 árov, obdĺžnik vedľa ich záhrady, vedľa vinohradu.
Svedok L. Q. uviedol, že do roku 1998 pracoval na družstve ako opravár. Nevie, akú záhradu žalovaní užívajú, iba vie, kde bývajú. K veci sa vyjadriť nevedel, ani k užívaniu a obrábaniu pozemkov.
Svedkyňa I.. Y. B. /v priebehu konania zástupkyňa odporcu 1/, nevesta žalovaných, uviedla, že u žalovaných býva od roku 1986. Už keď tam prišla, užívali žalovaní záhradu aj parcelu 1609, ktorá bola za plotom. Teraz je už oplotený pozemok celý, od roku 2000. Počas celého obdobia záhradu nikto iný neužíval. Navrhovateľku spoznala až keď začal tento spor, žalobkyňa býva na opačnom konci dediny. Do záhrady určite teda nechodila. Do užívania žalovaných nikto nezasahoval. Nevedela, že parcela 1609 nie je evidovaná na žalovaných. Keď do domu prišla bývať, z jej pohľadu to bolo družstevné. Pýtala sa, prečo tam robia. Svokra povedala, že je to ich a oni s manželom im tam preto pomáhali. Nezaujímala sa o to, prečo je to ich. Keď sa robil register obnovovaných pozemkov, začali žalovaní vybavovať parcely XXXX a XXXX.
Svedkyňa J., sestra žalovanej uviedla, že od narodenia bývala v dome B., do 1. 8. 1959. Robila na pozemkoch za domom. Pozemok bol úzky asi 5 metrov, ale dlhý, nedalo sa tam otočiť s pluhom. Po jej odchode z domu tam zostali rodičia aj bratia žalovanej. Chodila tam často, pomáhala im. Žalobkyňa tam nechodila nikdy. Mali pozemok pri priehrade, pri majeri. M. sa hovorilo C. Nezaujímala sa o to, komu pozemok patrí.
Ďalší svedkovia, ktorí by sa mohli k veci podľa žalovaných vyjadriť, sú chorí, resp. mŕtvi.
Rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 3. 6. 2011 č. k. 20P 331/09-48 bol vyhlásený T. za mŕtveho, za dátum smrti bol stanovený deň 3. 6. 2011, ktorý neprežil. Návrh podala žalobkyňa z dôvodu, že menovaný bol jej strýko, do roku 1958 s rodinou riadne komunikoval, odvtedy neudržiava žiaden kontakt. V návrhu uviedla, že v r . 1944 sa odsťahoval do cudziny a podľa vyjadrenia jej nebohej matky sa už nikdy neohlásil žiadnym spôsobom, jeho adresa nie je známa a nikdy sa do obce nevrátil. V obci W.y už nikto z rodiny nežije a ani najstarší obyvatelia obce si ho už nepamätajú. Návrh podala z dôvodu potreby vysporiadania vlastníckych vzťahov k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v W.. Z obsahu spisu vyplýva, že MV SR úmrtie T. neeviduje v Osobitnej matrike, nakoľko pozostalí nepožiadali o vydanie úmrtného listu /oznámené 8. 3. 2010 súdu/. Úmrtie im nebolo oznámené ani prostredníctvom ZÚ SR v rámci výmeny matrík.
Notárskou zápisnicou NZ 81/2000, N 87/2000 zo dňa 24. 5. 2000 Osvedčil notár JUDr. Jozef Opatovský vyhlásenie o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti v k. ú W. vl. č. XXX, parc. č. XXXX. - roľa vo výmere 2144 m2, ktorú vlastní T.k v celosti. V zmysle osvedčenia žalovaní 1,2 vyhlásili, že nehnuteľnosť predal JX., ktorí neboli zapísaní v pozemkovej knihe, pretože išlo o predaj z tzv. voľnej ruky bez spísania zmluvy. Manželia W.í nehnuteľnosť užívali od roku 1945 a nebola predmetom dedičského konania, pretože k nej nebolo usporiadané vlastnícke právo. J. zomrel 7. 4. 1973 a S.á im v roku 1981 darovala celý svoj majetok, odvtedy nehnuteľnosť užívajú. Držba je trvalá, nepretržitá a dobromyseľná a trvá viac ako 55 rokov. Obecný úrad v W. dňa 10. 5. 2000 potvrdil na základe prehlásenia svedkov F., M. / obaja medzičasom zomreli/, že vlastník JX.k pri odchode do cudziny v roku 1945 tento pozemok predal J.i a manželke S.e, neboli zapísaní do pozemkovej knihy, pretože išlo o tzv. predaj z voľnej ruky bez spísania zmluvy. T.i vyplatili sumu 1500 Kčs a nehnuteľnosť od roku 1945 riadne užívali. V roku 1981 S. darovala svoj nehnuteľný majetok dcére L.j a zaťovi JJ., ktorí nehnuteľnosť užívajú. Obecný úrad potvrdil, že žalovaní sa vždy správali ako vlastníci nehnuteľnosti, ich držba je stála, trvalá, neprerušená a dobromyseľná. Plnili si všetky povinnosti týkajúce sa daní a poplatkov, Obecný úrad nemal námietky voči osvedčeniu vlastníckeho práva, žiadna iná osoba si neuplatňuje k pozemku vlastnícke právo.
Notárskou zápisnicou NZ 121/2001, N 130/2001 spísanou 6. 5. 2001 na Notárskom úrade JUDr. Jozefa Opatovského bolo zriadené vecné bremeno na časti nehnuteľnosti - LV č. XXXX, parc. č. XXXX - orná pôda vo výmere 2144 m2 spočívajúce v práve vstupu a užívania z čelného pohľadu od ulice z ľavej strany nehnuteľnosti, LV č. 1822 parc. č. XXXX/XX-vinice vo výmere 2270 m2 doprava na šírku 2,60 m po celej dĺžke v prospech manželov L. Správa katastra Trnava dňa 14. 10. 2009 Rozhodnutím č. C 52/2009 rozhodla, že potvrdzuje nadobudnutie vlastníctva žalovanej v 2.rade k nehnuteľnosti vo vl. č. XXX - pozemok parc. č. XXXX - orná pôda vo výmere XXXX mX, parc. č. XXXX - trvalý trávnatý porast vo výmere XXX mX vydržaním
dňom XX. X. XXXX. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že v r. XXXX manželia W. odkúpili parcely č. XXXX, XXXX, XXXX od T.a, ktorý potom odcestoval do cudziny v r. 1945, jednalo sa o predaj z voľnej ruky. Manželia Hodulíkoví užívali nehnuteľnosti od r. 1945, mali ich nepretržite v držbe viac ako 10 rokov, nakladali s nimi ako so svojím vlastníctvom a so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní v tom, že im patria. Žiadni iní vlastníci sa nedomáhali svojho vlastníckeho práva , 24. 7. 1957 vniesli nehnuteľnosti do JRD W.. Uvedenú skutočnosť potvrdili aj dvaja nezávislí svedkovia - L. Z Platobných výmerov vyplýva, že dane a poplatky za spornú nehnuteľnosť platili žalovaní. Táto skutočnosť vyplýva aj z potvrdenia OQ.y vo vzťahu k notárskej zápisnici.
Podľa oznámenia SK Trnava Ján Novák nadobudol nehnuteľnosti parc. č. XXXX, XXXX, XXXX vl. č. XXX k. ú. W. na základe Uznesenia súdu D XXXX/XX-XX.
Zmluvou o nájme poľnohospodárskych pozemkov zo dňa 1. 1. 1997 prenajala žalovaná 2 Ing. L. parc. č. XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXX.
Z obsahu spisu D 1326/1945 Okresného súdu Trnava - dedičské konanie po poručiteľovi U. vyplýva, že v čase smrti pri spisovaní „Zápisu smrtného pádu" dňa 23. 9. 1945 bol JX. Poručiteľ zanechal závet zo dňa 11. 9. 1945 pred notárom R.m V tomto testamente „porúča zanechateľ svoj majetok deťom nasledovne: 1. Celý podiel v lúke, záhradu a krácinu, taktiež políčko pred chotárom, R. Nechták porúča svojej dcére JG., ktorá bude povinná za to dať odslúžiť každoročne 1 Sv. omšu po dobu 20 rokov. Ďalej jej necháva záhradku-F., ktorý ešte nie je na jeho meno zapísaný, taktiež všetok hnuteľný majetok, za čo je povinná zanechateľa dochovať a pochovať. Konečne porúča menovanej dcére aj svoju čiastku z domu a príslušenstva. 2. Synovi C.i porúča v celosti podiel v hone „R.", lebo tento svoj povinný podiel už dostal vyplatený v hotovosti ako veno . 3. JX. necháva celý svoj podiel „S.", zbytok povinného podielu, tiež už dávnejšie obdržal v hotovosti vyplatenú, ako veno. Dcére K. zanechávateľ testamentárne nič nenechal z tej príčiny, lebo vraj ona bola ešte za živa z rodičovského majetku úplne vyplatená a uspokojená. Prítomná Jozefína F. prehlásila, že jej bratia už každý dostal toľko z majetku v peniazoch, ktoré peniaze vyčerpajú ich povinné podiele z tejto pozostalosti. C. dostal od rodičov asi Kč.30000 a tu dostáva ešte jednu roľu v hone „R.k" vo výmere asi 738 siah a T. dostal, keď odišiel do J. asi 9500 Kč o čom predložila aj prehlásenie a tu dostane ešte asi 1737 siah. ...... Stránky ustaľujú, že podľa testamentu T.i poručené role sú totožné s nehnuteľnosťama, ktoré sú zapísané vo vložke č. XXXX k. ú. Q. pod A r. č. X parc. Č. XXX/X, parcelácia v hone „PG.. V pokračujúcej zápisnici 27. 8. 1946 K. prehlásila, že bola za živa zanechateľa z rodičovského majetku úplne vyplatená a uspokojená. Z Výťahu zo zápisnice o prejednaní pozostalosti vyplýva, že T.k nadobudol polovicu parcely v k. ú. Q. parc. č. XXX/X /vl. č. XXXX/, odpisuje sa nehnuteľnosť parc. č. XXXX /vl. č. XXX/, do novej vložky XXXX, vkladá sa na parc. č. XXXX, XXXX, XXXX na meno U.. Tieto nehnuteľnosti mali podľa dedičského rozhodnutia inventárnu hodnotu 7.000 Kčs spolu.
Z obsahu spisu nevyplýva, kedy T. odišiel do J.y. Závet bol spísaný 11. 9. 1945 a dedičské konanie prejednávané v r. 1946. Poručiteľ zomrel XX. X. XXXX. V čase smrti /i spísania závetu/ bol už vycestovaný. MNV W.y v podaní z 27. 3. 1946 bolo požiadané v dedičskom konaní o ustanovenie opatrovníka JX.i - pre na neznámom mieste sa zdržujúceho dediča. Na návrh MNV W.y bol ustanovený za opatrovníka 11. 5. 1946 U. /obecný sirotský otec/. MNV Horné Orešany ohľadne T. vo svojom doporučení opatrovníka uviedol, že tento sa zdržiava v USA. Zo spisu ŠN Bratislava 1 č. D 389/86 po poručiteľke K. vyplýva, že Rozhodnutím zo dňa 16. 5. 1985, 15. 5. 1986 /novoobjavený majetok nadobudnutý po dcére/ majetok poručiteľky nadobudol ako odmúmrť Československý štát /úspory, obrúčka, tuzexové poukážky/, nakoľko poručiteľka zomrela bez zanechania závetu, nenastalo po nej dedenie zo zákona ani zo závetu. . V konaní vedenom na OS Bratislava 1 č. k. 2D 39/2010 bolo predmetom novoobjavené dedičstvo po poručiteľke K.j. Návrh podala N. dňa 19. 1. 2010 a žiadala prejednanie vinice v k. ú. W.. V návrhu uviedla ako dedičov Františku Novákovú a Máriu Smolekovú. Z obsahu spisu vyplýva, že U.k ako dedič časti tejto nehnuteľnosti sa vzdáva svojej časti v prospech N.. Na výzvu notára JUDr. Miroslava Pavloviča zástupca žalobkyne tomuto dňa 27. 5. 2010 oznámil, že po neb. K.j /správne W./ pripadal v čase jej smrti do úvahy ako
dedič jej brat T., ktorý medzičasom zomrel a dedičkou po ňom je N. Zástupca žalobkyne následne do spisu doložil rozhodnutie tunajšieho súdu 20P 331/2009-48, ktorým bol JX. vyhlásený za mŕtveho. Na žiadosť notára adresovanú JUDr. Ingrid Dubasovej /okruh dedičov po por. T.i/ táto oznámila doposiaľ zistený okruh dedičov - právom neb. C., brata poručiteľa, právom jeho neb. syna JG.a tak, že dedičmi sú syn T. Osvedčením o novoobjavenom dedičstve vydanom JUDr. Miroslavom Pavlovičom, notárom ako súdnym komisárom zo dńa 24. 4. 2012 č. k. 2D 39/2010, Dnot 25/2010-57 po por. K. pozemok v k. ú. W. - vinice vo výmere 6034 m2 patriace poručiteľke v celosti nadobudla N.á s povinnosťou výplaty podielu L.j. Rozhodnutia nadobudlo právoplatnosť dňom 24. 4. 2012.
Výpis z webovej stránky, predložený navrhovateľkou, ktorý má nasvedčovať vycestovaniu, resp. vylodeniu T., nepovažuje súd za smerodatný. Tento dôkaz nie je datovaný, nevyplýva z neho nepochybne, kedy k vylodeniu a odchodu zo SR malo dôjsť. Naviac z dedičského spisu po poručiteľovi U.i je zrejmé, že v čase jeho smrti už T. vycestovaný bol.
Predmetom konania je určovacia žaloba. Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Tento je spravidla v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak právne postavenie navrhovateľa by bolo bez takéhoto určenia neisté.
V danom prípade naliehavý právny záujem je daný tým, že postavenie žalobkyne bez tohto určenia je neisté vzhľadom na skutočnosť, že je dedičkou po neb. T. ktorý mal byť podľa žaloby vlastníkom sporných nehnuteľností ku dňu smrti, a teda majú patriť do dedičstva. Nie je pritom rozhodujúce, či je výlučnou a jedinou dedičkou, okruh dedičov je smerodatný len v prejednávaní dedičstva po poručiteľovi. Avšak v prípade dôvodnosti žaloby je rozhodnutie o tom, či nehnuteľnosť patrí do dedičstva, podstatné a iným právnym prostriedkom zahrnutie nehnuteľností do aktív dedičstva nie je možné dosiahnuť.
V konaní nebolo sporné, že neb. T.k skutočne nadobudol titulom dedenia v konaní D 1326/45 nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu. Z tohto konania však zároveň vyplýva, že už v čase nadobudnutia vlastníckeho práva sa neb. T. zdržiaval v zahraničí - na neznámom mieste, podľa vyjadrenia matky žalobkyne v J.e, keď už pred odchodom mal od neb. U. nadobudnúť nehnuteľnosti a finančnú hotovosť.
Z výpovedí svedkov B.j vyplýva, že nehnuteľnosti užívali výlučne žalovaní, resp. ich právni predchodcovia manželia W.í /rodičia žalovanej v 2. rade/. Svedok B. potvrdil ich výlučné užívanie od r. 1960, IM.á od r. 1986, svedkyńa L. od svojho narodenia /s tým, že nehnuteľnosti užívali najskôr manželia W. a bezprostredne nadväzovalo užívanie žalovanými/. Z prehlásení F. /ktorí toto prehlásenie dali v rámci osvedčenia o vydržaní a medzičasom zomreli/ vyplýva, že JX.k odišiel do zahraničia v roku 1945 a pred odchodom predal z tzv. voľnej ruky bez spísania zmluvy a zápisu do pozemkovej knihy /čo ani nebolo sporné, pretože k zápisu v skutočnosti nedošlo/ nehnuteľnosti manželom Hodulíkovým, ktorí ich aj začali užívať ako vlastné s tým, že vyplatili aj kúpnu cenu. Títo svedkovia potvrdili skutočnosť, že žalobkyňa žiadnym spôsobom neužívala nehnuteľnosti, ani na ne nechodila. Naopak potvrdili skutočné užívanie žalovanými, resp. ich predchodcami. Svedok B. potvrdil, že žalovaní po dobu najmenej 25 rokov pozemky užívali, navrhovateľku tam nikdy nevidel, táto užíva záhradu pri svojom dome. Svedok L.o sa k veci vyjadriť nevedel.
Svedok L. sa vyjadril len ohľadne časti nehnuteľností, ktoré v určitom období užívalo nehnuteľnosti družstvo, resp. I. a rozhodujúce skutočnosti ohľadne reálne užívaných nehnuteľností nevedel, resp. vzhľadom na svoj vek nemohol uviesť. Jeho výpoveď, vychádzajúca v podstate len z listín, nemohla byť teda považovaná za smerodatnú.
Za podstatnú považuje súd výpoveď žalovanej v 3. rade, ktorá poprela, že by ona sama, žalobkyňa alebo ich rodičia na sporné pozemky vôbec chodili pracovať. Vyvrátila tak tvrdenie žalobkyne, ktorá ani nepreukázala akékoľvek užívanie sporných pozemkov. Práve vyjadrenie žalovanej v 3. rade súd považuje za zásadné s prihliadnutím na príbuzenský vzťah s navrhovateľkou a súd má za to, že by nepochybne mala vedomosť i žalovaná 3 o užívaní pozemkov, ak by tomu tak skutočne bolo. Sama odporkyńa 3 o pozemkoch z hľadiska užívania vedomosť nemá.
Pokiaľ sa v čestných vyhláseniach svedkovia vyjadrovali len o parcele č. XXX9, súd má za to, že vzhľadom na rozloženie a priamu súvislosť pozemkov treba vychádzať z toho, že i samotní žalovaní 1, 2 mali za to, že sa jedná o jednu parcelu, a teda objektívne svedkovia s najväčšou pravdepodobnosťou nemali vedomosť o tom, že „pás", ktorého sa vyjadrenie týkalo, pozostáva z 3 parciel. Súd pri tomto hodnotení vychádzal z toho, že i ostatní svedkovia hovorili o pozemkoch „vedľa domu", „za domom", „pri priehrade", teda objektívne nemohli uvádzať čísla parciel. Skutočnosť, že pozemky parc. č. XXXX, XXXX sú pokračovaním parcely č. XXX.9, vyplýva i z Rozhodnutia SK Trnava zo dňa 14. 10. 2009 č. C 52/2009. Vo vzájomnej súvislosti s týmito dôkazmi preto dospel k záveru, že vyjadrenie v čestných vyhláseniach sa týkalo pozemkov ako takých.
Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 293/1992 Zb. na základe osvedčenia notára vydaného za podmienok uvedených v tomto zákone sa v evidencii nehnuteľností zapíše za vlastníka nehnuteľnosti osoba uvedená v tomto osvedčení. Podľa § 2 ods. 2 cit. Zák. ak do 10 rokov odo dňa zápisu do evidencie nehnuteľností podľa odseku 1 neuplatní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách vykonávaných z dôvodu usporiadania vlastníckych a užívacích pomerov vlastnícke právo k nehnuteľnosti takto zapísanej iná osoba, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom zapísanej nehnuteľnosti na základe vydržania. To platí aj pre prípad, keď nehnuteľnosť v tejto lehote bola prevedená na inú osobu, než ktorá je uvedená v osvedčení. Podľa ods. 3 po dobu uvedenú v odseku 2 má osoba zapísaná v evidencii nehnuteľností alebo nadobúdateľ zapísanej nehnuteľnosti postavenie oprávneného držiteľa.
V danom prípade notárska zápisnica o vydaní osvedčenia /ohľadne parc. č. XXXX/bola spísaná 24. 5. 2000, návrh bol podaný 24. 5. 2010, teda posledný deň plynutia 10-ročnej lehoty. Je nepochybné a v konaní ani nebolo preukázané, že v tejto lehote /s výnimkou podania návrhu/ si po stanovenú dobu nikto neuplatnil vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Už táto skutočnosť nepriamo nasvedčuje účelovosti návrhu a potvrdzuje tvrdenie žalovaných, ale aj svedkov, že žalobkyňa nehnuteľnosti neužívala, neprejavovala o ne záujem a nerušila žalovaných, resp. ich predchodcov v nerušenom užívaní. V prípade zvyšných pozemkov k Rozhodnutiu o vydržaní došlo 13. 10. 2009, avšak okolnosti nasvedčujúce vlastníctvu žalovaných sú zhodné z hľadiska nerušeného užívania a spôsobu nadobudnutia vlastníctva tak, ako je uvedené ďalej.
Podľa § 132 ods. 1 vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Podľa § 134 ods. 1 oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31. 12. 1950 vlastnícke právo nehnuteľnosti nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe. Bolo tomu tak napriek tomu, že v pozemkovej knihe, ktorá v tom čase mala nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník uvedený niekto iný. K takým prípadom dochádzalo napríklad vtedy, keď prevod vlastníctva k nehnuteľnosti na základe zmluvy, uzavretej za platnosti obyčajového práva /často už stratenej alebo v písomnej forme nikdy neexistujúcej/ nebol na nadobúdateľa v pozemkovej knihe zapísané. V takom prípade vlastnícke právo na nadobúdateľa len na základe zmluvy nemohlo prejsť. To však dôvodne mohlo v užívateľovi vyvolať presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti, čo potom svedčilo o jeho oprávnenej držbe ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti však nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný pri začiatku svojej držby, a teda vedel, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať. Vydržanie bolo prípustné voči každému, ak boli splnené podmienky vydržania - teda ak došlo k udalosti, ktorá dôvodne mohla v užívateľovi vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom a nehnuteľnosť mal zákonom ustanovenú dobu v držbe.
Podľa Uhorského obyčajového práva sa nehnuteľnosti nadobúdali až vpisom do pozemkovej knihy, teda platil princíp intabulačný. K tomu, aby bolo možné uskutočniť vklad vlastníckeho práva do pozemkovej knihy a následne prevod vlastníckeho práva sa mimo iného vyžadovalo aj to, aby zmluva bola uzavretá písomne. Existencii pozemkovej knihy a evidencii v nej sa prikladal skutočný význam. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá bola zapísaná v pozemkovej knihe, bolo možné nadobudnúť spravidla len vpisom do pozemkovej knihy.
I podľa uhorského obyčajového práva však bolo možné, aby sa vlastníctvo nadobudlo mimo pozemkovej knihy, teda vydržaním, ku ktorému dochádzalo vtedy, ak tu existoval nadobúdací titul, ktorý vyvolal vo vlastníkovi presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti, i keď sa tak v skutočnosti nestalo. Dobromyseľnosť sa vyžadovala pri počiatku držby. Podľa Stredného občianskeho zákonníka (Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb.) sa dobromyseľnosť v držbe vyžadovala po celú vydržaciu dobu.
Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu. Tak minulou, ako i aktuálnou právnou úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., 134 Občianskeho zákonníka v znení od 1. januára 1992) je oprávnenosť držby jednou z kľúčových podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním.
Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. decembra 1950 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť pod dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako požívateľ alebo užívateľ. Vlastnícke právo nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný, kto už na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne vedel, že nehnuteľnosť patrí inému. Podobné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval aj Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. (§ 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145); vlastníctvo mohol nadobudnúť ten, kto nehnuteľnosť oprávnene držal po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Medzi požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych úpravách bol rozdiel v tom, že obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení držby, kým podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby; pri oboch platila zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu.
Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky ovláda vec. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere.
Podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 /§115-116 ods. 1 v spojení s § 145/ vlastnícke právo k hnuteľnej i nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu zákonom stanovenú desať rokov u nehnuteľnosti. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to po celú vydržaciu dobu. Zápis nadobudnutia vlastníckeho práva v pozemkovej knihe nebol v období od 1. 1. 1951 do 1. 4. 1964 už podmienkou prevodu vlastníctva, ale mu zostal iba význam deklaratórny.
Uvedené právne systémy pristupovali k požiadavke dobromyseľnosti držiteľa veci rozdielne. Podľa obyčajového práva platného do 31. 12. 1950 sa vyžadovala dobromyseľnosť pri nastúpení do držby, podľa zák. č. 141/1950 bola dobromyseľnosť potrebná po celú vydržaciu dobu. Platila zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu predchodcu. Podľa intertemporálneho ustanovenia § 562 OZ č. 141/1950 Zb. sa od 1. 1. 1951 ustanoveniami tohto zákona spravovali aj právne vzťahy vzniknuté za platnosti obyčajového práva. Vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 1. 1. 1951 sa v zmysle § 566 OZ č. 141/1950 Zb. skončila najneskoršie uplynutím
desaťročnej lehoty počítanej od 1. 1. 1951, ak neuplynula skôr. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. držbu a vydržanie až do novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb., t. j. do 1. 4. 1983 neupravoval. Až uvedená novela OZ v § 132a, § 135a novo upravila ochranu držby a vydržanie s možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby pred 1. 4. 1983 s tým, že tento čas sa neskočil skôr než 1. 4. 1984 /§856 ods. 3/. Podľa tejto úpravy nadobudol občan, ktorý mal nepretržite nehnuteľnú vec 10 rokov, s vecou nakladal ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že mu vec patrí / s výnimkou vecí v socialistickom vlastníctve/.
Zákon č. 141/1950 Zb. účinný od 1. 1. 1951 ustanovil teda na vydržanie vlastníctva nehnuteľnosti dobu 10 rokov /ako vyplýva z dôvodovej správy k ust. § 116, viedli k tomu doterajšie skúsenosti, podľa ktorých je tridsaťdvaročná lehota neprimerane dlhá/ , pričom pre vydržanie, ktorého doba začala plynúť pred týmto dátumom, platilo, že sa skončí uplynutím pôvodnej lehoty, najneskôr však do 31. 12. 1960. Vydržanie bolo prípustné voči každému. Vyžadovala sa dobromyseľná a nepretržitá držba, za dobromyseľného sa držiteľ považoval, ak so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť presvedčený o tom, že mu vec patrí. V ust. § 110 cit. Zák. je uvedené: Vlastnícke pomery k pôde, založené na zásade „pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú", spravujú sa občianskym zákonníkom, pokiaľ osobitné predpisy neustanovujú inak.
Z vykonaného dokazovania je nesporné, že vlastníkom sporných nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe bol U.k. Vlastník sporných nehnuteľností zanechal závet zo dňa 11.09.1945, na základe ktorého sporné nehnuteľnosti mali po jeho smrti pripadnúť do vlastníctva syna JX.. Podľa tvrdenia žalovaných ich právni predchodcovia J.í nadobudli uvedené nehnuteľnosti na základe ústnej kúpnej zmluvy od T.a. Z toho možno potom vyvodiť zistenia, že nehnuteľnosti patriace U. predal jeho syn T. pred svojim odchodom do cudziny právnym predchodcom žalovaných J., ktorí mu zaplatili za uvedené nehnuteľnosti kúpnu cenu 1.500,- Kčs. V konaní bolo preukázané, že rodina žalovaných uvedené nehnuteľnosti užívala nepretržite, dlhodobo a nerušene, naopak, žalobkyňa i celá rodina žalobkyne o uvedené nehnuteľnosti nejavila záujem, tieto neužívali, neudržiavali, neplatili za ne dane ani poplatky.
Oprávnená držba spravila spočíva na skutkovom omyle, keď sa oprávnený držiteľ domnieva, že bol napr. urobený právny úkon, hoci tomu tak nebolo, alebo naopak o určitej skutočnosti, ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu, či inak bráni vzniku práva, nemá vedomosť. Súd v súvislosti s úvahou o dobrej viere pre účely osvedčenia práva svedčiaceho dobromyseľným držiteľom poukazuje na ustálenú judikatúru týkajúcu sa výkladu tohto ustanovenia, podľa ktorej je potrebné hodnotiť objektívne, vychádza sa z toho, ako by vec bola posúdená pri zachovaní obvyklej opatrnosti, ktorú možno od každého požadovať. Okolnosti a z nich vyplývajúce právne dôsledky uchopenia držby je treba skúmať u každého držiteľa zvlášť. Je pravdou, že nedostatok dobrej viery predchodcu nemusí vylučovať dobrú vieru ďalšieho držiteľa (napr. ak poručiteľ nebol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nevylučuje to dobrú vieru dediča). Je možné použiť aj odkaz na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu ČR pri posúdení toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, z ktorej vyplýva, že nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať i k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda i k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva (2 Cdon 1178/96, 22 Cdo 1398/2000). Rovnako tak rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 260/2008 uvádza, že dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu takýto právny titul svedčí.
Uhorské obyčajové právo platné na území Slovenska do 31. 12: 1950 rozoznávalo vlastníctvo a/ pozemkovoknižné - išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníckeho práva na základe protiprávnej pozemkovoknižnej držby trvajúcej 32 rokov - takýmto vydržaním mohol nadobudnúť pozemkovoknižné vlastníctvo ten, kto bol neplatne vpísaný do pozemkovej knihy, keď tento stav neplatného vkladu trval nerušene 32 rokov, mohol vydržať aj vtedy, ak bol obmyseľný, b/ zápis skutočného držiteľa do pozemkovej knihy - išlo o zápis skutočného držiteľa ako vlastníka bez preukázania vkladového povolenia vystaveného osobou, ktorá bola v pozemkovej knihe zapísaná ako posledný vlastník na základe skutočnej mimopozemkovoknižnej držby a c/ vydržanie mimo pozemkovej knihy - išlo o pôvodné
nadobudnutie vlastníctva na základe dlho trvajúcej, pokojnej a statočnej držby - vydržiteľ musí byť presvedčený, že svojou mimopozemkovou knižnou držbou nikoho neukracuje. Jeho nestatočnosť musí preukázať druhá strana, s výnimkou, že držiteľ ju nadobudol násilím, tajne alebo zneužítím výprosy, lebo preukázaním tohto spôsobu nadobudnutia je dokázaná aj nestatočnosť držby. V pomere k pozemkovej knihe držba nemusí byť a ani nie je statočná, keď vydržiteľ vie, že pozemkovoknižne je k držbe oprávnený niekto iný, ale môže byť presvedčený, že mimo pozemkovej knihy je oprávnený on sám, napr. ako on alebo jeho predchodca kúpil nehnuteľnosť, ale nedal previesť v pozemkovej knihe na seba. Z uvedeného vyplýva, že podľa obyčajového práva nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako požívateľ alebo užívateľ. Vlastnícke právo nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný, kto už na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne vedel, že nehnuteľnosť patrí inému. Ako bolo uvedené, podľa uhorského obyčajového práva, nestatočnosť držiteľa musí preukázať druhá strana. Podmienky vydržania podľa uhorského obyčajového práva predstavujú: 1/ držobná spôsobilosť nadobúdateľa, 2/ nehnuteľnosť spôsobilá na vydržanie, 3/ dobromyseľnosť, ktorá sa predpokladala, teda len zlý úmysel nadobúdateľa vylučoval vydržanie (Zbierka rozhodnutí zv. 8, č. 186, sp.n. Curia 670/1906), 4/ uchopenie sa držby, 5/ nepretržitosť držby v trvaní vyžadovanej zákonom. /NS SR 1Cdo 96/2013/ - z tohto rozhodnutia v spojení s uvedenými dôkazmi, vykonanými v konaní, bolo potrebné po zrušení veci odvolacím súdom vychádzať.
V danom prípade z výpovedí svedkov B., žalovanej 3 vyplýva, že žalovaní užívajú nehnuteľnosti ako nástupcovia manželov W. nepretržite. Počiatok dobromyseľného užívania je však potrebné zvažovať od r. 1945 právnymi predchodcami žalovaných. Svedkyňa L. potvrdila užívanie nehnuteľností ako vlastných jej predchodcami. Z prehlásení F.a je nesporné, že tieto JX. pred odchodom do zahraničia „predal" manželom W., títo začali nehnuteľnosti užívať v dobrej viere ako vlastné, o tieto sa starali a v užívaní ich nikto nerušil. Ako už bolo uvedené, parc. č. XXXX, XXXX sú pokračovaním parc. č. XXX9, jedná sa o súvislé pozemky, a teda nemožno konštatovať, že svedkovia sa vyjadrovali výlučne o parc. č. XXXX, keď objektívne nemali, resp. nemuseli mať vedomosť o tom, že sa jedná o tri parcely. Ich vyjadrenie o užívaní sa však v súvislostiach nepochybne týkali celého pozemku ako takého, i keď pozostáva z viacerých parciel.
Tvrdenia žalobkyne sú vyvrátené i skutočnosťou, že dane a poplatky platila žalovaná 2, rovnako uzatvárala nájomné zmluvy, jej predchodcovia vniesli ornú pôdu do JRD /nie predchodcovia žalobkyne/. Potvrdzuje to nezáujem žalobkyne o sporné nehnuteľnosti a tiež potvrdzuje skutočnosť, že na pozemkoch nepracovala a tieto neužívala. Ak by tomu tak bolo, o nehnuteľnosti by prejavovala záujem prinajmenšom po prijatí novej právnej úpravy po r. 1989 /vyrovnanie dedičských podielov, uzatváranie nájomných zmlúv s organizáciami, užívajúcimi poľnohospodársku pôdu a ďalšie, ktoré mali odstrániť zásady do vlastníckych práv do r. 1989/ a jej tvrdenia sú vyvrátené i svedeckými výpoveďami a samotnou odporkyňou 3, sestrou žalobkyne. Nemenej dôležitou je i skutočnosť, že ani predchodcovia žalobkyne nielenže pozemky neužívali, ale žiadnym spôsobom nezasahovali do ich užívania - mali pritom vedomosť o tom, že JX.k je v zahraničí, o pozemky sa teda objektívne nestaral a ak by tieto nikto neužíval, s najväčšou pravdepodobnosťou by prinajmenšom zabezpečovali obrábanie pôdy. Tu treba prihliadnuť na obvyklú starostlivosť o pôdu v rozhodnom období a táto bola nepochybne zabezpečená. Súd má za to, že táto všeobecne známa skutočnosť nie je len úvahou, ale nepriamym dôkazom toho, že skutočne bola zabezpečená starostlivosť o pôdu a nebolo žiadnym spôsobom vyvrátené, že sa tak stalo zo strany právnych predchodcov žalovanej 2. V súčasnej dobe nie je možné vzhľadom na úmrtie všetkých právnych predchodcov tieto skutočnosti relevantne skúmať, avšak s prihliadnutím na uvedené má súd za to, že i tieto okolnosti nasvedčujú riadnemu obrábaniu pôdy, starostlivosť o ňu a nebolo žiadnym spôsobom vyvrátené, že by túto starostlivosť zabezpečovali práve predchodcovia žalovanej v 2. rade. Naopak, z vykonaného dokazovania dobromyseľné užívanie pozemkov manželmi W.i považuje s prihliadnutím na uvedené súd za preukázané.
Z dedičského konania po U.i vyplýva, že tento síce zanechal testament, ale podľa obsahu výpisu z tohto konania k skutočnému rozdeleniu majetku vrátane finančnej hotovosti došlo ešte za jeho života / vyplýva to z vyjadrení dedičov, ktoré v podstate nasvedčujú, že dedičské konanie vrátane testamentu je len potvrdením reálneho stavu, akým spôsobom poručiteľ so svojím majetkom počas života naložil/. V čase spísania závetu i smrti poručiteľa bol síce T.k v zahraničí, ani z dedičského spisu však nevyplýva, kedy sa tak stalo - odchod T. mohol byť krátko pred smrťou U., ktorý utrpel smrteľný úraz. Práve s prihliadnutím na to, že poručiteľ počas života majetok rozdelil pred spísaním závetu, nasvedčuje
tomu, že samotný T.k sa cítil už ako „vlastník" nehnuteľností a pozemky odpredal i za účelom získania finančných prostriedkov, ktoré sčasti získal vyplatením dedičstva vopred ako vena. Skutočnosť, že ich zrejme neodpredal za cenu, aká bola určená v dedičskom konaní, tento jeho krok nespochybňuje, nakoľko o cene nehnuteľností nemusel mať vedomosť. Zo samotného dedičského spisu vyplýva, že ceny boli určené odhadom a v Zápisnici zo dňa 30. 7. 1946 /č. l. 15 dedičského spisu/ „prítomná T. prehlasuje, že inventárne hodnoty sú príliš vysoké, žiada slevu". Práve z dôvodu, že predaj z voľnej ruky bol pomerne častý, má súd za to, že sa nejedná iba o dohady a nepreukázané skutočnosti. Zo závetu a obsahu dedičského spisu je nesporné, že U.k ústne pred spísaním závetu svojich potomkov vyplatil a rozdelením nehnuteľností svoj majetok vyporiadal. Písomnou formou závetu iba potvrdil toto rozdelenie majetku v záujme právnej istoty. Túto skutočnosť potvrdzuje samotné znenie závetu, keď „dcére Jozefíne.... necháva záhradku-Vinohrad, ktorý ešte nie je na jeho meno zapísaný" , synovi Leopoldovi porúča v celosti podiel v hone „Dubník", lebo tento svoj povinný podiel už dostal vyplatený v hotovosti ako veno , JX.i necháva celý svoj podiel „Za hájom" a „Bankynu", zbytok povinného podielu, tiež už dávnejšie obdržal v hotovosti vyplatenú /v ďalšej časti sa uvádza asi 9500 Kč/, ako veno, dcéra K.á už bola vyplatená. Treba uviesť, že predaj z voľnej ruky bol v danom období skutočne obvyklý a samotnému zápisu vlastníckeho práva nebola venovaná dostatočná pozornosť /z toho neskôr vyplynuli i neusporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom a vlastnícke či určovacie žaloby/ a bol daný i dostatočný priestor na určovanie ceny nehnuteľností dohodou zmluvných strán. Tieto skutočnosti a vyjadrenie matky žalobkyne v dedičskom konaní, v zmysle ktorého pred odchodom mal od neb. U. nadobudnúť nehnuteľnosti a finančnú hotovosť potvrdzujú skutočnosť, že JX.k sa cítil ako osoba oprávnená s nehnuteľnosťami nakladať /podľa obsahu závetu tomuto predchádzalo nielen odovzdanie finančných čiastok, ale rozdelenie majetku za života poručiteľa/ - právna úprava obyčajového práva v rámci prevodu vlastníctva upravoval inštitút „nadobudnutie vlastníctva odovzdaním" /až následná právna úprava vyžadovala pri prevode vlastníctva k nehnuteľnosti spísanie listiny, ktorá sa uloží na súde/. Tiež výpoveďami svedkov mal súd za preukázané, že manželia W.ví skutočne do držby nehnuteľnosti nastúpili dobromyseľne /čo nebolo v konaní relevantne vyvrátené, hoci s poukazom na uvedené dôkazné bremeno v tomto smere spočívalo na žalobkyni, ktorá mala preukázať, že nastúpenie do držby dobromyseľné nebolo/ a hoci podľa obyčajového práva postačovala dobromyseľnosť pri nástupe do držby, z vykonaného dokazovania vyplýva, že dobromyseľní a vo viere, že im vec patrí, zostali po celú dobu užívania, o nehnuteľnosti sa starali riadne ako o svoje vlastné a nikto sa nedomáhal žiadnych práv týkajúcich sa nehnuteľností. Dobromyseľné užívanie pretrvávalo do podania žaloby aj na strane žalovaných ako právnych nástupcov /ktorých dobromyseľnosť nebola spochybnená vôbec/. K skutočnému nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním manželmi W.i došlo v zmysle uvedeného 31. 12. 1960 - do držby nastúpili v r. 1945 v čase platnosti obyčajového práva, kedy vydržacia doba bola 32 rokov, avšak vzhľadom na novú právnu úpravu a prechodné ustanovenia sa skončila uvedeným dňom. V skutočnosti nedošlo k zápisu vlastníckeho práva, avšak k nadobudnutiu vlastníctva nepochybne vzhľadom na uvedené došlo vydržaním a v dobromyseľnej držbe už len nerušene žalovaní /resp. žalovaná 2 a sčasti u parc. č. 1609 i žalovaný 1/ pokračovali, riadne sa o nehnuteľnosti starali ako o vlastné, platili za ne i dane a poplatky a až následne si vlastníctvo usporiadali. Pozemok riadne oplotili
- ani proti tejto skutočnosti žalobkyňa nenamietala. Z jej vyjadrení nakoniec takisto vyplýva, že na pozemky nechodila. O nehnuteľnosti teda nejavila skutočný záujem. Skutočnosť, že časť pozemkov bola medzičasom v užívaní socialistickej organizácie, nespôsobovala zánik vlastníckeho práva, iba jeho obmedzenie a keďže k vydržaniu, a teda nadobudnutiu vlastníctva došlo 31. 12. 1960, pričom vlastníctvo nebolo spochybnené, nedošlo k zániku vlastníctva. Žalobkyňa sama nepreukázala, že by ona alebo jej právni predchodcovia „vložili" nehnuteľnosti do JRD, o nehnuteľnosti sa začala zaujímať až po tom, ako našla testament po U. ktorá skutočnosť nasvedčuje jej nezáujmu o sporné nehnuteľnosti. Návrh na vyhlásenie T.a za mŕtveho podala 2. 11. 2009. Samotný počiatok - dátum nástupu do držby nie je možné objektívne preukázať z dôvodu úmrtia osôb, ktoré do dobromyseľnej držby nastúpili, rovnako úmrtia pôvodných vlastníkov. Žalovaní však preukázali, že žiadnym spôsobom neboli oni ani ich predchodcovia v užívaní rušení a nebolo preukázané, že by pozemky po celé obdobie trvajúce niekoľko desiatok rokov užívali bez dobromyseľnosti. Ani žalobkyňa nespochybnila a nevyvrátila dobromyseľnosť manželov Hodulíkových pri nástupe do držby, sama nepreukázala, že by nehnuteľnosti užíval niekto iný a v konečnom dôsledku nepreukázala ani svoj záujem o nehnuteľnosti až do podania tohto návrhu. Nemala námietky voči tomu, že žalovaní sa o pozemky starajú, platia poplatky, oplotili ich a nedomáhala sa ani možnosti užívať pozemky žiadnym spôsobom. Žalovaní súdu predložili i dokumentáciu, z ktorej vyplýva rozmiestnenie pozemkov, oplotenie a súvis s domom žalovaných, pri ktorom sa pozemky bezprostredne nachádzajú.
Súd poukazuje aj na rozhodnutie R 8/00 z.1 , v zmysle ktorého „ pred vydaním osvedčenia o držbe nehnuteľnosti podľa zákona č. 293/1992 Zb. má jej dotknutý vlastník (spoluvlastník) naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby, že u žalovaného nie sú splnené podmienky pre vydanie tohto osvedčenia." Takúto možnosť žalobkyňa nevyužila napriek tomu, že mala vedomosť o tom, že žalovaní realizujú kroky k usporiadaniu vlastníckych vzťahov, a teda svoje právo mala možnosť uplatniť už pred vydaním osvedčenia. Ak aj žalobkyňa tvrdí, že o pozemkoch získala vedomosť až po nájdení testamentu, neuviedla, kedy sa tak stalo, nepochybne však mala /resp. mala mať/ vedomosť o tom, že v obci sa usporadúvajú vlastnícke vzťahy k pozemkom a v tomto smere v tom období takisto nepodnikla žiadne kroky.
Z hľadiska pasívnej legitimácie účastníkov je potrebné uviesť, že žalovaný v 1. rade je bezpodielovým spoluvlastníkom iba nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX - parc. č. XXXX, keď nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX1 sú vo výlučnom vlastníctve žalovanej v 2. rade. Žalovaná 3 bola do konania pribratá ako právny nástupca U. Za daného stavu má súd za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a jej tvrdenia boli vykonanými dôkazmi vyvrátené. Žalovaní v konaní svedeckými výpoveďami a listinnými dôkazmi preukázali svoje tvrdenie, že nehnuteľnosti užívali ako vlastné, ich predchodcovia pri nástupe do držby boli dobromyseľní, a teda súd má za to, že sú splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním. Žalobkyňa relevantným spôsobom nevyvrátila a nespochybnila skutočnosť, že právni predchodcovia žalovanej 2 boli pri nástupe do držby dobromyseľní a skutočne pozemky užívali od r. 1945, teda došlo k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním tak, ako bolo vyššie uvedené. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu takýto právny titul svedčí.
V nadväznosti na ostatné rozhodnutie odvolacieho súdu neboli v konaní navrhnuté žiadne ďalšie dôkazy, súd tieto z vlastnej iniciatívy nemohol bez ich označenia vykonať a doposiaľ vykonané dokazovanie bolo postačujúce a rozsiahle. Ani odvolací súd nespochybňoval skutočnú držbu nehnuteľností žalovanými, resp. ich právnymi predchodcami. Súd sa pri rozhodnutí neodklonil od pôvodného rozhodnutia a právneho názoru predovšetkým s poukazom na citované rozhodnutie NS SR 1Cdo 96/2013, v zmysle ktorého Pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať. Nestatočnosť držiteľa musí preukázať druhá strana. Žalobkyňa však nepreukázala nestatočnosť žalovaných, resp. ich predchodcov pri nástupe do držby, nepreukázala žiadne skutočnosti, ktoré by dobromyseľnosť pri nástupe do držby vyvrátili a naopak, zo všetkých vykonaných dôkazov bola dobromyseľnosť a trvalá držba preukázaná. Skutočnosť, že v čase dedenia sa T. zdržiaval v zahraničí, s poukazom na uvedené nemá za následok obmyseľnosť právnych predchodcov žalovaných, ktorí od neho nehnuteľnosť získali, i keď v tom čase nebol skutočným vlastníkom, keď nebolo preukázané, že by predchodcovia žalovaných o tomto mali vedomosť. V kontexte všetkých uvedených súvislostí súd má za to, že predchodcovia žalovaných boli pri nástupe do držby dobromyseľní /opak žalobkyňa nepreukázala/, žalovaní do týchto práv dobromyseľne vstúpili, pozemky užívali ako vlastné a starali sa o ne ako vlastníci, neboli nikým rušení po celú dobu užívania nehnuteľnosti až do podania žaloby. Žalobkyňa pozemky nikdy neužívala, nezaujímala sa o ne, nestarala, a teda jej tvrdenia sa javia ako účelové. Je potrebné potom vychádzať zo zásadného predpokladu, že pri skutočnej držbe /ktorá ani nebola v konaní sporná/ sa predpokladá dobromyseľnosť /je po práve/ a opak nebol v konaní preukázaný, pričom dôkazné bremeno spočívalo práve na žalobkyni. Objektívne vzhľadom na počiatok nástupu do držby nie je možné inými ako doposiaľ vykonanými dôkazmi preukazovať skutočnosť, či predchodcovia žalovaných boli skutočne dobromyseľní /prípadní svedkovia už nežijú a kúpna zmluva nebola písomná, pričom je všeobecne známe, že v spornom období dochádzalo „k predaju" nehnuteľností takýmto neformálnym spôsobom tzv. z voľnej ruky/, a teda ani v nadväznosti na ostatné rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo objektívne možné ďalšie dôkazy vykonať. Nie je však sporné zo všetkých doposiaľ vykonaných dôkazov a ani odvolacím súdom spochybňované, že držba bola a je nepretržitá, do podania žaloby nikým nerušená, predchodcovia žalovaných sa správali ako vlastníci a s poukazom na uvedené sa držba považovala za oprávnenú, ak nebol preukázaný opak - a tento opak žalobkyňa nepreukázala. Súd teda pri opätovnom rozhodnutí vychádzal jednak z vykonaných dôkazov a tiež z rozhodnutia NS SR 1Cdo 96/2013, v zmysle ktorého sa dobromyseľnosť pri nástupe do držby predpokladá a opak nebol žiadnym spôsobom preukázaný. Predchodcovia žalovaných a neskôr žalovaní užívali nehnuteľnosť vo svojom mene, držba bola pokojná a nikým nerušená, ich nestatočnosť ako držiteľov preukázaná nebola, nebol tiež preukázaný zlý úmysel nadobúdateľa /Zbierka rozhodnutí zv. 8, č. 186, sp. zn. Curia 670/1906/. Súd má naviac za to, že ak by predchodcovia žalovaných neboli dobromyseľní v užívaní
nehnuteľností, ostatní dedičia po U.vi by do tejto držby zasiahli, to sa však nestalo /nebolo to v konaní preukázané/ a zo všetkých okolností je zrejmé, že užívanie pozemku rešpektovali a nenamietali, čo nasvedčuje tvrdeniam žalovaných. Dobromyseľnosť právnych predchodcov žalovaných a následne žalovaných nebola relevantným spôsobom spochybnená a vyvrátená.
Z uvedených dôvodov má súd za to, že návrh je nedôvodný, nárok nepreukázaný a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Podľa § 142 ods. 1 O.s . p. úspešným žalovaným priznal súd náhradu trov konania titulom právneho zastúpenia za prevzatie a prípravu zastúpenia, účasť na pojednávaní 3. 5. 2016 á 66 eur, paušál á 8,58 eur podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O. s. p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Podľa § 209 O. s. p. súd prvého stupňa vyzve toho, kto podal odvolanie neobsahujúce náležitosti podľa § 205, aby chýbajúce náležitosti doplnil podľa § 218 ods. 1 písm. d/ O. s. p. (odmietnutie odvolania). Ak aj napriek výzve súdu odvolanie nedoplní alebo ide o oneskorené odvolanie alebo podané tým, kto naň nie je oprávnený, predloží súd prvého stupňa odvolaciemu súdu. V takom prípade bude rovnako odvolanie odmietnuté.