Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10CoE-149-2016.pdf
PDF · 107.06 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/149/2016
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., 811 09 Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňami: 1/ Advocate s.r.o., 811 09 Bratislava, Pribinova 25 a 2/ Fridrich Paľko, s. r. o., 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnej: Y. I., nar. XX. Z. XXXX, bytom Z., S. XXX/XX, o vymoženie pohľadávky 173,15 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, 821 08 Bratislava, Záhradnícka 60, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 3. augusta 2012 č. k. 15Er/228/2009 - 39, EX 1116/09 takto
rozhodol:
Odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania a postúpenie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky z a m i e t a .
Uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zastavenia exekúcie a jej trov p o t v r d z u j e .
Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho ani dovolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa I. zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 1116/09, II. oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 40 eur a to do 3 dní od právoplatnosti takéhoto rozhodnutia a III. vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS ako vedľajšieho účastníka do exekučného konania nepripustil. Právne svoje rozhodnutie v časti o zastavení exekúcie odôvodnil ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 45 ZoRK (zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014), § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a/ a b/, a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/ a ods. 5 a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6, prílohou bodu 1 písm. e/ a q/ Smernice Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) s poukazom na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj len „SD“) vo veciach C-240/98 - C-244/98, C-168/2005, C-243/2008 a C-40/2008. Vecne mal potom (súd prvého stupňa) za to, že rozhodcovská doložka (predstavujúca základ pre prejednanie veci rozhodcovským súdom a vydanie ním aj rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul), nachádzajúca sa v bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) nebola s povinnou (ako spotrebiteľom) individuálne dojednaná, je neprijateľnou a preto i neplatnou zmluvnou podmienkou. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu, aj exekučný titul nebol preto spôsobilý na vykonanie exekúcie a exekúciu bolo tak treba zastaviť. V časti o trovách exekúcie rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 196, § 197 ods. 1, § 200 a § 203 E. p., § 14, § 15 ods. 1, § 21a, § 22 ods. 1, § 23 ods. 1 a 2 a § 26 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších zmien a doplnení
(ďalej len „exekútorská tarifa“), vecne potom zastavením exekúcie zavinením oprávnenej a správnym vyúčtovaním odmeny exekútorom. Napokon v časti o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 93 a § 251 ods. 4 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 37 E. p., vecne potom nemožnosťou vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní, v ktorom je pojmovo vylúčené.
Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie v celom jeho rozsahu s návrhom na zrušenie uznesenia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.. Súdu prvého stupňa vytkla predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci, majúc najmä za to, že exekučný súd nedisponoval oprávnením preskúmavať exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom inak než z pohľadu existencie atribútov jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti, ak tu nebolo žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Zmluva účastníčok z prejednávanej veci potom nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale bežnou tzv. obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou sa riadiť úpravou v Obch. z. (Obchodnom zákonníku č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Ani názor o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky podľa nej (odvolateľky) neobstojí, keď tu šlo o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku (rozumej doložku dávajúcu na výber), ktorú platné právo nezakazuje, prijatie opačného názoru by dodávateľovi celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania a aj zo Smernice možno vyvodiť iba neprípustnosť rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi (čo však nie je prípad rozhodcovských konaní v Slovenskej republike, upravených zákonom). Pre prípad nezáujmu vyhovieť jej odvolaciemu návrhu zhora a rešpektovať tiež odvolaním podsúvanú interpretáciu § 44 ods. 2 E. p. (ktorý inak súd prvého stupňa v tejto veci nepoužil - pozn. odvolacieho súdu), označenú tam za ústavne súladnú, potom navrhla s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušenie konania a predostretie problému Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) a to podanie ústavnému súdu návrhu na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E. p. s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) pre údajný rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, a to aj v tom smere, či je možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 E. p. bez akejkoľvek časovej limitácie. S poukazom na ust. písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu) navrhla tiež konanie prerušiť a predložiť SD prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení :
1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ?
2. V prípade zápornej odpovedi SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?
Povinná ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací uznesením z 30. mája 2013 č. k. 10CoE/249/2013-64 I. návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD zamietol, II. odvolanie oprávnenej v časti o nepripustení vstupu Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS ako
vedľajšieho účastníka do exekučného konania odmietol, III. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a IV. povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie, a to proti výrokom III. a IV., ako aj odvolanie proti výroku I. Spolu s dovolaním podala aj návrh na prerušenie konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 29. januára 2015 č. k. 2OboE/62/2014-118 na odvolanie oprávnenej I. odvolacie konanie (pred dovolacím súdom, pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania) zastavil a II. povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) uznesením z 29. júla 2015 č. k. 2Oboer/109/2014-114 na dovolanie oprávnenej I. návrh na prerušenie dovolacieho konania zamietol a II. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. mája 2013 č. k. 10CoE/249/2013-64 v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Napadnutou časťou bol výrok III. uznesenia odvolacieho súdu a od neho závislý výrok IV. tohto uznesenia. Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že odvolací súd nerozhodol o procesnom návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p., neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa týmto návrhom nezaoberal a uzavrel, že takýmto postupom odvolací súd odňal oprávnenej možnosť konať pred súdom. Uložil odvolaciemu súdu posúdiť návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p..
Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania oprávnenej (súc viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR) vec čo do I. zastavenia exekúcie, II. závislého výroku o jej trovách a III. (v predošlom uznesení odvolacieho súdu opomenutého) návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p., a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že návrhu oprávnenej na prerušenie konania a postúpenie návrhu ústavnému súdu nie je dôvod vyhovieť a uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie treba považovať za správne. Súd prvého stupňa si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.
Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému aj v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie rozhodovania o niektorých otázkach na SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), resp. na ústavný súd (v tomto prípade podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.), v oboch prípadoch s prerušením konania v prejednávanej veci.
Návrhom oprávnenej na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD sa odvolací súd zaoberal už vo svojom predchádzajúcom uznesení z 30. mája 2013 č. k. 10CoE/249/2013-64 a o tomto návrhu aj rozhodol tak, že tento nebol opodstatneným a preto takýto návrh zamietol a vzhľadom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.1.2015 č. k. 2 OboE/62/2014-118 rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti nadobudlo právoplatnosť. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29.7.2015 č. k. 2 Oboer/109/2014-114 však bolo nutné sa pred opätovným rozhodnutím o opodstatnenosti zastavenia exekúcie vyporiadať s prvotne odvolacím súdom opomenutým návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p..
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Vyššie citované ustanovenie prerušenie konania podmieňuje skonštatovaním súdom rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúceho sa prejednávenej veci s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom rozhodnutie vo veci súd
podmieni zaujatím stanoviska ústavného súdu k ním formulovanému záveru. Inak povedané, postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. predpokladá vznik dôvodných pochybností o súlade určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými právnymi aktmi, pričom k takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor účastníka konania, keď tu zákon v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu). V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky snažiacej sa presvedčiť súd o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E. p. z pohľadu možného opakovaného uskutočňovania revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle skoršej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka aplikácie dotknutého ustanovenia sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a nie účastníčky tvrdiacej opak). K tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľku (vzhľadom na značný počet konaní kde táto vystupuje na strane oprávnenej) notoricky známe, že v praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie či v tomto prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich, kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd pritom nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu, ktorý odporuje zákonu.
Ak v prejednávanej veci šlo navyše o nedostatok aplikácie aj ust. § 44 ods. 2 E. p. už na súde prvého stupňa a zjavnú nemožnosť opretia o takéto ustanovenie (priamo) i rozhodnutia odvolacieho súdu (pretože tu šlo o zastavenie už rozbehnutej exekúcie a nie zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie), návrh na prerušenie konania sledujúci predloženie veci ústavnému súdu činil z nastoleného problému problém čisto akademický (bez možnosti ovplyvnenia akoukoľvek odpoveďou ústavného súdu aj výsledku konania v prejednávanej veci).
Návrh oprávnenej na prerušenie konania a postúpenie návrhu ústavnému súdu na zaujatie stanoviska tak nebol (nemohol byť) opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol.
Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia však najpodstatnejším bolo to, že súd prvého stupňa sa pomerne podrobne, na vysokej argumentačnej úrovni a takto i objektívne presvedčivo vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky (v tomto prípade inak podkladu oprávňujúceho vôbec rozhodcovský súd prejednať spor účastníčok úverovej zmluvy a tento i rozhodnúť a vydať takto rozhodcovský rozsudok - slúžiaci tu ako exekučný titul). Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe „prijateľná rozhodcovská doložka = relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul existujúci tu len formálne a z právneho hľadiska nulitný“).
V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka pojatá do príslušného článku VPPÚ je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo zmluvy ponecháva prakticky na vôli dodávateľa a takto vykonaná voľba vyžaduje, aby sa spotrebiteľ podriadil rozhodcovskému konaniu. Oprávnená takémuto názoru oponovala vlastným, podľa ktorého tzv. nevýhradná rozhodcovská doložka (doložka dávajúca na výber) je prípustná a spotrebiteľ sa má právo kedykoľvek slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne (rozumej na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) uplatní svoje právo.
Takáto argumentácia je v hrubom rozpore so znením doložky.
V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že jedným zo základných východísk pri posudzovaní prijateľnosti zmluvných podmienok (čiže i tu diskutovanej rozhodcovskej doložky) je, že výpočet neprijateľných zmluvných podmienok zakotvený v ustanovení dnešného § 53 ods. 4 (predtým ods. 3) O. z. je len demonštratívny, teda že takto zákonodarca vymedzil len príklady podmienok predstavujúcich najkrikľavejšie porušenie rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať vyváženosťou práv a povinností zmluvných partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše postupom času i dopĺňaného (tu pre prípad záujmu por. jednotlivé zákony novelizujúce state O. z. o spotrebiteľských zmluvách) možno nepochybne vybadať úmysel zákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa
možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda obrazne neponechať nič na náhodu a čo najviac zúžiť pomyselný manévrovací priestor nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a takto i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu právnu úpravu dotvorili výkladom.
Práve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia VPPÚ predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky. To platilo rovnako u tvrdenia (oprávnenou v týchto veciach opakovane uplatňovaného a majúceho taktiež väzbu na argument o tzv. nevýhradnom charaktere doložky), že zánik rozhodcovskej doložky privodí už výber všeobecného súdu spotrebiteľom (čím dôjde k naplneniu rozväzovacej podmienky).
Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou argumentáciou (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10 CoE/326/2010-36, vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009) poukázal na to, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Rovnako potom nie je dôvod ustupovať ani od toho rovnako už skôr vysloveného názoru (tu opäť por. obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Napokon špecificky ku konkrétnej podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávnenou z prejednávanej veci a to osobitne vo vzťahu k argumentu tejto účastníčky o možnosti pomerne jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky) platí, že systematickým a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť presný opak verzie podsúvanej odvolaním. Je síce pravdou, že podľa príslušného bodu VPPÚ sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však so zrejmým úmyslom nezdôrazňovala aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia VPPÚ tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dovetok bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože kým spotrebiteľ by nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratil už podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou sa či bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je i ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.
Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa, že tu oprávnenou sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky (podľa § 53 ods. 3 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek 4 ustanovenia).
Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie sporu účastníčok úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu podklad exekúcie, šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i pokračovania exekúcie na jeho základe.
Napokon zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu v spotrebiteľských veciach (na ktorých ani v tejto veci nevznikol dôvod nič meniť) vyplýva, že obstáť nemohla ani námietka údajným prekročením kompetencií exekučného súdu pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, ako ani ďalšia, podľa ktorej by ani dosiaľ známymi rozhodnutiami v tzv. spotrebiteľských veciach nešlo obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej exekúcie) „vložením sa“ do problému exekučným súdom.
Systematickým výkladom rozhodnej právnej úpravy totiž treba dospieť k tomu, že už v tejto veci do úvahy neprichádzajúce ustanovenia § 44 ods. 2 a 3 E. p. zakotvujú nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže odobrenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva.
Ak takto exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu a takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku (keďže tu právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom, môže mu však - tu spomínanému titulu - za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť); nemôže byť žiadna zmysluplná polemika vedená byť o tom, že ak navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo k udeleniu poverenia (hoci sa tak stať nemalo), musí tu byť aj právny prostriedok spôsobilý eliminovať nežiaduce dôsledky takéhoto skoršieho pochybenia exekučného súdu. Tým je práve zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 E. p..
Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci exekúciu ako celok zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. To sa týkalo i čiastkového výroku uznesenia o trovách exekúcie, kde nebol dôvod nesúhlasiť s názorom o procesnom zavinení oprávnenej na zastavení exekúcie a kde právo exekútora na tzv. minimálnu odmenu v exekučnom konaní začatom až po 1. máji 2008 vyplývalo z ust. § 14 ods. 1 v príslušnom roku novelizovanej exekútorskej tarify.
Pre úplnosť je tu zrejme vhodné ešte podotknúť, že nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa tu nešlo vyvodiť ani z jeho argumentácie (okresného súdu) tiež dnes už zrušeným ustanovením § 45 ZoRK (k jeho vypusteniu zo zákona došlo až s účinnosťou od 1. januára 2015, tu por. i čl. I bod 75 a čl. III zákona č. 336/2014 Z. z.), nakoľko na prípady exekúcií v tzv. spotrebiteľských veciach na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných pred uzákonením inštitútu spotrebiteľského rozhodcovského konania pamätá nové prechodné ustanovenie § 243d E. p. (zanesené doň zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej tiež len „ZoSRK“, prijatým súbežne s vyššie spomínanou novelizáciou ZoRK) a to konkrétne jeho odsek 2.
Podľa § 243d ods. 1 E. p. exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (ktorým je podľa pozn. č. 4ead/ k E. p. práve ZoSRK), vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať
len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.
Podľa § 243d ods. 2 E. p. sa na exekučné konania začaté v súlade s ods. 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
V odvolacom konaní procesný úspech zaznamenala povinná (v exekúcii sa navzdory odvolaciemu návrhu oprávnenej pokračovať nebude) a bola to tak ona, komu podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1, § 243c, § 243d ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho i dovolacieho konania. Odvolací súd jej však žiadnu náhradu nepriznal, lebo jej v takomto konaní žiadne trovy nevznikli a pre prípad opaku nepodala návrh na priznanie náhrady (§ 151 ods. 1 O. s. p.).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.