Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_25CoE-4-2016.pdf
PDF · 92.8 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoE/4/2016
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Advocate, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Martin Máčaj, proti povinnej: D. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. O. XXX/XXX, XXX XX S., o vymoženie sumy 165,- eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 05. novembra 2015 č.k. 4Er/521/2015-12, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 38 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 1, 2, § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 53 ods. 4 písm. a), i), k), o), r), v), § 53 ods. 11, § 54 ods. 1, 2, § 3, § 39 Občianskeho zákonníka, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článkami smernice Rady EÚ č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a vykonaným dokazovaním. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že exekučným titulom v predmetnej veci bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., sp.zn. SR 09217/14 zo dňa 29.10.2014. Vzťah medzi oprávnenou a povinnou, vzniknutý na základe zmluvy o úvere č. 401300200 zo dňa 31.07.2012, posúdil ako spotrebiteľský. Preskúmavajúc zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi dospel k záveru, že neobsahuje všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (napr. úrokovú sadzbu, priemernú hodnotu RPMN), a preto úver bol bezúročný a bez poplatkov. Uviedol, že z celkového formátu zmluvy (tlačiva) vyplýva, že ide o rovnaký typ zmluvy, aký veriteľ (oprávnená) používal pri poskytovaní úverov fyzických osobám, pričom ide o zmluvy (vrátane úverových podmienok), ktoré boli vopred veriteľom pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania (§ 53 ods. 1, 2, 3 OZ). Zistil, že rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávnenou a povinným dňa 31. 07. 2012. Dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva nebola dojednaná individuálne a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, v neprospech spotrebiteľa (povinnej), pričom aj keď išlo o spotrebiteľa menej bdelého, či skoro pasívneho až ľahostajného, bolo namieste mu poskytnúť súdnu ochranu (ako to vyplýva aj z judikatúry súdneho dvora - Oceáno). Rozhodcovskú zmluvu bolo potrebné posúdiť ako absolútne neplatnú aj podľa § 39 OZ, nakoľko sa celkom zjavne svojím obsahom a účelom priečila dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi videl najmä v tom, že nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, spotrebiteľ nemal reálnu
možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré ustanovenia vylúčiť, a bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov. Preto bola namieste obava, do akej miery bolo potom takéto rozhodcovské konanie objektívne, čo sa jednoznačne objavilo v nedostatočnej ochrane spotrebiteľa a priznaní práv, na ktoré oprávnený v zmysle spotrebiteľských predpisov nemal nárok. Rozpor s dobrými mravmi videl aj v okamihu, kedy došlo k podpísaniu rozhodcovskej zmluvy, nakoľko v čase podpisu ešte žiadna pohľadávka neexistovala a spotrebiteľ sa zameriaval na získanie finančných prostriedkov, na získanie ktorých mu bolo oprávneným predložených niekoľko listín a medzi nimi aj rozhodcovská zmluva. Rozhodcovská doložka v rozhodcovskej zmluve (čl. II) bola prakticky rovnakého znenia ako rozhodcovské doložky, ktoré už boli viackrát judikované za neprijateľné zmluvné podmienky, iba nebola začlenená do všeobecných podmienok, ale do rozhodcovskej zmluvy na samostatnej listine. Z tohto pohľadu bolo potom možné vidieť aj určité obchádzanie zákona, a to konkrétne snahu vyhnúť sa súdnej kontrole rozhodcovskej doložky podľa kritérií neprijateľných podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Súd navyše zastal názor, že už samotná forma, v akej je rozhodcovská zmluva napísaná (drobným ťažko čitateľným textom) podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa (povinnú) s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. V rozpore s dobrými mravmi považoval aj povinnosť povinnej platiť náhradu trov mediačného konania, keď je zrejmé, že časť nárokov oprávneného je v rozpore s predpismi spotrebiteľského práva. Mediačná doložka nebola dojednaná individuálne, je zakomponovaná do všeobecných podmienok, kde si ju spotrebiteľ pravdepodobne ani nevšimne, a ak aj áno, nemá na výber, iba s ňou súhlasiť a s prihliadnutím na právne povedomie, bežný spotrebiteľ ani nemá vedomosti o tom, čo vôbec mediácia znamená (o aký spôsob riešenia sporov ide). Okrem toho tak, ako je mediačná dohoda koncipovaná, vyznieva ako snaha "dať zarobiť" ďalšej inštitúcii prepojenej s rozhodcovským súdom. Dohoda totiž za zmarenie mediačného konania považuje už nedoručenie zásielok dlžníkovi, neodpovedanie na výzvy, resp. nedostavenie sa na ústne konanie. Dohoda pritom nijako nerieši otázku trov, ktoré v súvislosti s mediačným konaním vzniknú, ak dôjde k jeho zmareniu, ani sa nezaoberá náhradou trov mediačného konania v prípade, že návrh na riešenie sporu týmto spôsobom nie je celkom alebo sčasti dôvodný. V rozpore s dobrými mravmi považoval aj záväzok povinnej nahradiť oprávnenej ako procesne úspešnému účastníkovi trovy rozhodcovského konania, keďže rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom, a preto nemôže byť podkladom na vykonanie exekúcie.
Oprávnená napadla uznesenie v zákonnej lehote odvolaním z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a neúplného zistenia skutkového stavu veci súdom prvého stupňa. Žiadala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mala za to, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti. Poukázala na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a 45 ods. 1 a 2 ZoRK a uviedla, že súd na správne zistený skutkový stav aplikoval nesprávne právny predpis. Konštatovala, že formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu (v prejednávanej veci rozhodcovský rozsudok) a preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Exekučný súd sa v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu. Postupom súdu prvého stupňa v predmetnej veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 ZoRK došlo k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalej poukázala na to, že oprávnená s povinnou uzatvorila rozhodcovskú zmluvu podľa ust. § 3 a nasl. ZoRK formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné, konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval, a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu. Zdôraznila, že povinnej nebola odňatá možnosť obrátiť sa, v prípade akýchkoľvek sporných otázok spojených so zmluvou o úvere, na všeobecný súd a v danej veci konajúci súd konal nad rámec zákonných ustanovení.
Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Topoľčany. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu s vyjadrením, že odvolaniu nemieni vyhovieť, a v celom rozsahu sa stotožňuje s napadnutým uznesením.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP), a že spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,
že odvolanie oprávnenej nie je dôvodné, preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 OSP, ale obmedzí sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.
V predmetnej veci, z obsahu spisu, je zrejmé, že exekučné konanie začalo dňa 25.02.2015, kedy bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. spísaná zápisnica o návrhu na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp.zn. SR 09217/14 zo dňa 29.10.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01.12.2014 a vykonateľnosť dňa 04.12.2014, podkladom ktorého bola zmluva o úvere č. 401300200 zo dňa 31.07.2012. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc od rozhodcovskej zmluvy uzavretej účastníkmi dňa 31.07.2012. Súdny exekútor žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenou dňa 27.04.2015 na Okresný súd Topoľčany požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej. Následne súd prvého stupňa preskúmavaným uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak je exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. V rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.10.2011 sp.zn. 3Cdo/146/2011 a zo dňa 18.01.2012 sp.zn. 6Cdo/143/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí ako exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.
Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku).
Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. Podľa § 44 ods. 2) Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Z uvedeného vyplýva, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s príslušnými právnymi predpismi je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie.
Podľa § 53 ods. 1 veta prvá a ods. 5 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľmi a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý posúdil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú, preto v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preskúmal rozhodcovskú zmluvu uzavretú účastníkmi. Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci je otázka, či rozhodcovská zmluva k úveru na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol, je neprijateľnou podmienkou. Podľa dojednanej rozhodcovskej zmluvy, spory môžu byť riešené aj v súdnom konaní, avšak výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na oprávnenej. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, že o rozhodcovskú zmluvu, ktorá vyžaduje, že spory môžu byť síce riešené aj v súdnom konaní, ide aj vtedy, ak výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na oprávnenej, že síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a príslušným súdom Slovenskej republiky, ale ak by podľa tejto rozhodcovskej zmluvy začalo rozhodcovské konanie na návrh oprávnenej ako dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľka svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardizovanými typmi zmlúv.
Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, je svojím obsahom najbližšie problémovej rozhodcovskej zmluve. Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa. Ak by dodávateľ inicioval konanie na rozhodcovskom súde, je klauzula neprijateľná, ak nie je alternatíva daná pre spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil, alebo odvrátil. Spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej zmluvy, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle citovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej (typovej, adhéznej) zmluvy. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak spravidla využíva pre neho transparentný štátny súd. Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne individuálne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne vyjednávanie nedávalo zmysel. Je na úvahu, či spotrebiteľa by napadla myšlienka namietať neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy. Tu je nutné objektívne posúdenie rozhodcovskej zmluvy a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita. Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky, a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Na individuálne dojednanie je potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v OZ. Predkladanie rozhodcovských zmlúv spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá rozhodcovského konania a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto
nič nemení ani vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste papiera. Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma a odsudzuje ho ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšiu stranu a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú zmluvu.
Nepochybne je možné konštatovať, že ide o vopred dodávateľom (oprávnenou) naformulované zmluvné klauzuly vrátane rozhodcovských zmlúv a je zrejmé, že spotrebiteľ (povinná) nemôže takúto formulárovú (adhéznu, typovú) zmluvu meniť. Taktiež je nutné konštatovať, že bez podpísania rozhodcovskej zmluvy by nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o úvere. Na strane oprávnenej je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ - povinná si individuálne vyjednala rozhodcovské konanie. V tomto smere neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy preukazujúce záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy. Nie povinná - spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k individuálnemu vyjednaniu, ale oprávnenú - dodávateľa zaťažuje dôkazné bremeno túto situáciu preukázať. Ak si povinná individuálne vyjednala rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť, že si individuálne vyjednala aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto záver nie je možné prijať. Dôvodne je možné konštatovať, že oprávnená si dôkazné bremeno o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnila. Ak povinná mala vyjednať na základe rozhodcovskej zmluvy súkromný proces, mala by nepochybne tieto pravidlá poznať. Odvolací súd sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská zmluva bola medzi účastníkmi konania individuálne dojednaná. Oprávnená s odbornou starostlivosťou musela vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania.
Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vo výroku vecne správne, keď zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.