Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1P/284/2012

Uznesenie

Okresný súd Bratislava I v Bratislave, v konaní pred sudkyňou Mgr. Katarínou Škultétyovou, v právnej veci maloletého dieťaťa J. S. I., nar. XX.XX.XXXX, štátne občianstvo Slovenskej a Talianskej republiky, zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, Krajinská cesta 5053/13, 921 01 Piešťany, pracovisko Hlohovec, Jarmočná 3, 920 01 Hlohovec, dieťa rodičov: matky V.. D. S. I., nar. X.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX R., štátny občan Slovenskej republiky, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fons iuris, s.r.o., so sídlom Kominárska 2,4, 831 04 Bratislava a otca I. Z. S. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. T. C. XX int. XX, I- XXXXX G. H. S. U. (AP), U. republika, štátny občan Talianskej republiky, zastúpeného MORANDINI E ASSOCIATI s.r.o., so sídlom Michalská 7, 81101 Bratislava, o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu takto

rozhodol:

Súd návrat maloletého J. S. I., nar. XX.XX.XXXX do krajiny obvyklého pobytu, na územie Talianskej republiky n e n a r i a ď u j e. Súd štátu náhradu trov konania nepriznáva. Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Dňa 21.11.2012, bol tunajšiemu súdu doručený návrh otca maloletého J. S. I. nar. XX.XX.XXXX, na nariadenie návratu maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu do Talianskej republiky. Svoj návrh odôvodnil tým, že maloletý J. S. I. sa narodil XX.XX.XXXX v U. Slovenská republika, z manželstva rodičov. Rodičia maloletého sa po svadbe presťahovali do bytu patriaceho rodičom navrhovateľa v meste C. d´Z. v U.. Matka v júni 2010 odišla na Slovensko, aby tu porodila maloletého J. a po troch mesiacoch v októbri 2010 sa opäť vrátila do Talianskej republiky aj s dieťaťom. V priebehu roku 2011 po narodení syna sa manželia vzájomne citovo a názorovo odcudzili. Dňa 13.07.2011 sa matka pokúsila opustiť s dieťaťom Taliansku republiku, avšak bola otcom zadržaná a následne došlo k podaniu návrhu na rozvod a konaniu o zverenie maloletého do starostlivosti pred príslušným súdom v Talianskej republike. Obaja rodičia žiadajú o zverenie dieťaťa do svojej výlučnej starostlivosti. Zo zápisnice Súdu v Z. C. zo dňa 18.10.2011 v konaní č. 1394/11, ktorý sa pokúsil o zmierenie sporových strán, vyplýva vyjadrenie matky, že po uzatvorení manželstva s manželom prišli bývať do Talianska do Z., kde sa usadili a žili v jedno izbovom byte patriacom manželovým rodičom. V rámci predmetného zmierovacieho konania súd rozhodol, že manžel a manželka majú žiť oddelene, zároveň bolo určené, že v byte bude bývať matka s maloletým J. a obaja rodičia majú určenú spoločnú starostlivosť o syna, otcovi bolo určené právo navštevovať syna v prítomnosti matky a výživné vo výške 450 eur mesačne na výživu matky a syna. Dňa 23.2.2012 sa konalo ďalšie pojednávanie v tejto veci a sudca potvrdil právo návštev syna otcom za prítomnosti matky 3 poobedia v týždni na krytom ihrisku, pričom toto zhodne navrhli obaja rodičia dieťaťa, vyživovacia povinnosť bola rozdelená tak, že navrhovateľ je povinný platiť mesačné výživné pre navrhovateľku vo výške 300 eur a mesačné výživné pre maloletého J. vo výške 150 eur. Zároveň bolo vydané predbežné opatrenie, ktorým bola matke uložená povinnosť vyžiadať si predchádzajúci súhlas pred vycestovaním s dieťaťom do zahraničia. Taktiež bolo nariadené Polícií v Z.

C., aby uviedla meno J. S.. narodený XX.XX.XXXX do zoznamov hraničnej polície všetko s účinnosťou od 01.03.2012. Otec udáva, že matka sa na únos dieťaťa pripravovala, o čom svedčia aj emailové správy, ktoré adresovala na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže v období mája 2011 a júna 2011, v ktorých sa dožaduje informácií ako postupovať pri presťahovaní dieťaťa na Slovensko. Dňa 13.08.2012 matka napriek predbežnému opatreniu príslušného súdu v Talianskej republike, ktorým jej bolo zakázané premiestniť dieťa z Talianskej republiky do iného štátu bez predchádzajúceho súhlasu otca, premiestnila dieťa z Talianskej republiky bez vedomia a súhlasu otca maloletého. Dňa 31.08.2012 otec maloletého podal na príslušnú centrálnu autoritu v Talianskej republike, Ministerstvo spravodlivosti Talianskej republiky oddelenie maloletých, žiadosť o návrat dieťaťa maloletého J.. Matka nedala navrhovateľovi vedieť, že sa presťahovala s dieťaťom na Slovensko, nezdvíhala mu telefón, neposlala žiadnu správu. Otec sa pokúšal kontaktovať rodinných príslušníkov matky, tí však rovnako neodpovedali na pokusy otca o telefonický kontakt. Od opustenia Talianskej republiky otec opakovane písal neustále emailové správy matke na jemu naposledy známu emailovú adresu matky a žiadal ju o informácie, kde sa s dieťaťom nachádza, ako sa maloletý J. má a žiadal ju o návrat s dieťaťom do Talianskej republiky. Matka vôbec nereagovala. Zaslala navrhovateľovi len jednu správu, kde písala, že syn sa má dobre a robí pokroky, avšak kde sa s dieťaťom nachádza neuviedla. Otec požiadal o pomoc pri zistení pobytu matky s dieťaťom aj zastupiteľstvo Talianskej republiky v Slovenskej republike. Otec oslovil písomne dňa 02.10.2012 prostredníctvom svojho právneho zástupcu Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže /Centrum/ so žiadosťou o poskytnutie informácie ohľadne uskutočnených krokov zo strany Centra vo veci žiadosti otca o navrátenie dieťaťa do Talianskej republiky. Centrum vedie konanie v tejto veci pod svojou značkou malol. J. Di I.. Zároveň 02.10.2012 otec prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne požiadal matku o oznámenie bankového spojenia pre platbu výživného určeného otcovi súdnym rozhodnutím príslušného talianskeho súdu. Otec platil výživné v súdom určenej výške 450 eur mesačne na jemu naposledy známu adresu matky v Talianskej republike aj po neoprávnenom premiestnení dieťaťa z Talianskej republiky, po 13.08.2012 na adresu jej trvalého pobytu, kde s dieťaťom bývala a síce G. H. S. U., D. N. C. XX, Talianska republika, keďže nemal žiadnu vedomosť, kde matka s dieťaťom je. Otec od 13.08.2012 dieťa nevidel a nemal možnosť ho navštíviť napriek svojmu záujmu sa s dieťaťom stretnúť a opakovaným mailovým správam matke. Taktiež otec v uvedenom liste požiadal matku o umožnenie návštevy dieťaťa za účasti matky so žiadosťou, aby mu matka oznámila v predstihu miesto, dátum a čas návštevy, aby mohol navrhovateľ pricestovať na Slovensko. Dňa 15.10.2012 matka prvý krát písomne odpovedala na otcovu žiadosť a uviedla, že jej adresou je D. XX, XXX XX R. a na túto adresu má navrhovateľ zasielať mesačné výživné. Centrum potvrdilo na 31.10.2012 stretnutie rodičov za účelom mediácie v priestoroch Centra v Bratislave. Otec zároveň žiadal Centrum o pomoc pri sprostredkovaní návštevy dieťaťa, keďže sa s matkou nemohol dohodnúť na čase a mieste stretnutia s dieťaťom napriek tomu, že navrhoval stretnutie s dieťaťom na 30.10.2012 v R., aby matka nemusela s dieťaťom cestovať do Bratislavy, kde sa konalo 31.10.2012 mediačné stretnutie. Stretnutie právnika Centra s rodičmi a ostatnými pracovníčkami Centra sa uskutočnilo dňa 31.10.2012 v priestoroch Centra bez prítomnosti právnych zástupcov rodičov. Výsledkom stretnutia bol návrh Rodičovskej dohody, ktorá žiadnym spôsobom neriešila otcovu žiadosť o návrat dieťaťa do Talianskej republiky a z uvedeného dôvodu tento návrh otec nepodpísal. Otec v návrhu poukazuje na zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, na ustanovenia Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, na ustanovenia Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. ( ďalej len " Dohovor " ), na čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Matka vo svojom vyjadrení doručenom súdu 11.01.2013 uviedla, že nesúhlasí s návratom maloletého na územie Talianskej republiky z dôvodu, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by maloletého vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Poukázala na to, že s manželom žili na území Talianskej republiky pred narodením syna a táto situácia mala byť len dočasným riešením. Maloletý sa narodil na území Slovenska, kde sa manželia po narodení dieťaťa zdržiavali. V septembri 2010 vycestovali do Talianska a späť na Slovensko sa vrátili v novembri 2010. Následne 8.1.2011 opäť vycestovali do Talianskej republiky avšak len na krátku dobu, mali plány žiť na Slovensku alebo v Rakúsku, kde si vybavovali hypotéku. Po krátkej dobe asi 1 mesiaca sa matka mala v úmysle vrátiť s maloletým na Slovensko, avšak rodičia otca odmietali matku s maloletým Slovensko pustiť, následne jej mali vziať z bytu telefón, sledovať poštu a zamedzovali jej prístup na internet. V tejto situácii matka kontaktovala Centrum so žiadosťou o pomoc, taktiež požiadala o pomoc aj Veľvyslanectvo

SR v Ríme. Matka udáva, že ako rodina nemali vytvorené vhodné podmienky na život v Taliansku. Otec maloletého je pod silným vplyvom svojich rodičov a nie je sám schopný sa o dieťa postarať. Matka tvrdí, že spleťou konaní - ekonomické, finančné, psychické a fyzické týranie, činností otca a jeho rodiny, jej bolo zabránené sa vrátiť v roku 2011 na Slovensko. Matka tvrdí, že otec matku s maloletým vedome zadržiaval v Taliansku, čím si zámerne vynútil vznik obvyklého pobytu. Matka poukazuje na to, že jej manžel bol agresívny a v jej prípade z jeho strany išlo o psychoteror, ako aj fyzické útoky. Manžel sa netají sympatizovaním s organizáciami a združeniami smerujúcimi k potláčaniu základných práv a slobôd. Otec sa mal vyjadriť, že bude dieťa vychovávať v duchu nacizmu a tiež si želal, aby sa syn volal Z.. Medzi rodičmi došlo k niekoľkým incidentom, ktoré boli riešené za asistencie polície, otec dieťa matke vytrhával z náručia a nosil ho do vedľajšieho bytu k svojim rodičom, dňa 9.7.2011 bolo dieťa matke odovzdané za asistencie polície. Otec taktiež napadol matku matky maloletého o čom svedčí lekárska správa zo dňa 14.7.2011 a trestné oznámenie. Dňa 18.07.2011 otec bez súhlasu matky spolu so svojimi rodičmi odviezol dieťa na neznáme miesto v Taliansku. Až za asistencie polície približne po 2 týždňoch bolo zistené, že sa otec s dieťaťom nachádza v T.. Po tomto incidente už nebola vôľa rodičov žiť spolu, matka iniciovala konanie o rozvod manželstva pred príslušným súdom v Taliansku. Ani na základe separácie manželov sa podľa udania matky nič nezmenilo, otec dieťaťa naďalej vyvolával konflikty, vykonával na matke psychické týranie a to aj za pomoci svojich kamarátov, ktorí matku osočovali a verbálne napádali. Matka sa nemohla od rodiny dostať, nakoľko bola od manžela ekonomicky závislá, dostávala od manžela iba vydelené peniaze. Matka poukazuje na to, že otec nekoná v záujme maloletého a jeho iniciatíva nevyplýva z jeho otcovského inštinktu. Matka poukazuje na naviazanie maloletého na sociálne prostredie na Slovensku a nevidí žiaden dôvod, aby bolo dieťa vrátené do prostredia ktoré je mu cudzie a kde nemá vytvorené sociálne ani citové väzby. Matka má za to, že v danom prípade sú splnené podmienky č.13 písm. a) a b) Dohovoru vzhľadom na všetky skutočnosti a protiprávneho konania zo strany otca maloletého voči matke a tým aj voči maloletému, ktoré umožňujú súdu návrat maloletého nenariadiť v jeho záujme. Kolízny opatrovník uviedol, že podmienky pre starostlivosti zo strany matky o dieťa sú vhodné a nezmenili sa za celú dobu pobytu na Slovensku. Maloletý J. má na Slovensku vytvorené všetky vhodné podmienky a vytvorené väzby na matku a rodinných príslušníkov. Kolízny opatrovník žiadal, aby súd zvážil, či vzhľadom na uvedené skutočnosti je v záujme dieťaťa jeho návrat do Talianska. Okresný súd Bratislava I. uznesením -872 zo dňa 03.06.2013 nariadil návrat maloletého J. S. I., nar. XX.XX.XXXX do krajiny jeho obvyklého pobytu do Talianska. V čase rozhodnutia súdu prvého stupňa otec maloletého v rámci navrhovaných primeraných opatrení podľa ust. čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady (ES) 2201/2003 preukázal uzavretie zmluvy uzavretie zmluvy o prenájme bytu a financovanie nákladov s tým spojených, pričom táto skutočnosť bola potvrdená i v správe sudkyne W. G. vedúcej Centrálneho orgánu Talianskej republiky zo dňa 6.5.2013. Za primerané opatrenia súd považoval aj rozhodnutie súdu pre maloletých v Z. zo dňa 22.04.2013, ktorý za J. opatrovníka vymenoval Úrad sociálnej starostlivosti mesta G. H. del U. a taktiež nariadil miestnemu Rodinnému poradenskému centru, aby pomáhal dieťaťu a monitoroval jeho rodičov pri výkone starostlivosti o dieťa. Za primerané opatrenie súd vyhodnotil aj odovzdanie poštovej poukážky matke v hodnote 2700 eur, ktorá zodpovedala výživnému pre matku a to i napriek tomu, že podľa rozhodnutia súdu matka po neoprávnenom premiestnení dieťaťa stratila tento nárok, ako aj zaplatenie dopravy matky a maloletého do Talianska letecky, prostredníctvom otvorených leteniek. Na prebiehajúce konanie Štátnej prokuratúry pri súde v Z. C. voči matke maloletého, súd ako na okolnosť v prospech matky prihliadnuť nemohol, keďže v danom prípade ide postup štátnych orgánov pre skutok matky a to nedodržanie opatrenie súdu v Z. C. č. R.G.1394/11 zo dňa 24.02.2012, týkajúceho sa zákazu vycestovania. Súd v súvislosti s posúdením podmienok pre bezpečný návrat maloletého prihliadol aj na skutočnosť, že rodinnú situáciu v súvislosti s výkonom rodičovských práv a povinnosti k maloletému niekoľkokrát vyhodnotil príslušný taliansky súd, ktorý v danom prípade nariadenými predbežnými opatreniami na čas do konečného rozhodnutia vo veci samej, poskytol maloletému a matke primeranú ochranu. Súd prvého stupňa mal v čase svojho pôvodného rozhodnutia za preukázané, že maloletý J. mal obvyklý pobyt v Taliansku, hoci krajinu obvyklého pobytu matka spochybňovala tým, že sa v Taliansku s dieťaťom musela zdržiavať proti jej vôli. Z písomností a úradných listín dospel súd k záveru, že obvyklý pobyt maloletého je nesporný, nakoľko matka bola v Taliansku hlásená na trvalý pobyt už od roku 2006, dieťa bolo v starostlivosti rodinného pediatra, matke boli vyplatené talianskymi úradmi sociálne dávky. Napokon v čase odchodu matky s maloletým na Slovensko, viac ako jeden rok vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností konali ako vecne a miestne príslušné talianske súdy. Otázku posúdenia výkonu opatrovníckeho práva zo strany otca maloletého, súd vyhodnotil tak, že obaja rodičia teda aj otec svoje opatrovnícke právo riadne vykonával, keďže rodičia žili v spoločnej domácnosti

a spoločne zabezpečovali výchovu a potreby maloletého, otec zväčša po materiálne stránke ako živiteľ rodiny, (keďže matka zabezpečovala osobnú starostlivosť o dieťa), od októbra 2011 otec vykonával svoje opatrovnícke právo k maloletému po rozhodnutí zo strany súdu, ktorý predbežným opatrením zveril síce dieťa do spoločnej starostlivosti rodičov avšak s tým, že osobnú starostlivosť bude zabezpečovať matka, ktorá má právo užívať spoločný byt a otec mal okrem vyživovacej povinnosti k matke a maloletému upravené právo styku s maloletým, ktoré realizoval. Ďalšie z rozhodnutí talianskeho súdu rozšírilo úpravu styku otca s maloletým a rozhodlo, že matka bez súhlasu otca nemôže s maloletým vycestovať mimo územia Talianskej republiky. V danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho, pričom bez súhlasu otca matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletého dieťaťa. Otázku neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania maloletého dieťaťa matkou na území Slovenskej republiky uzavrel súd tým, že v danom prípade na základe konania matky došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletého dieťaťa matkou na územie Slovenskej republiky, nakoľko otec súhlas s vysťahovaním maloletého J. na Slovensko nedal a s neoprávneným zadržiavaním dieťaťa sa nezmieril. O nahradenie súhlasu s vysťahovaním maloletého z Talianskej republiky matka nepožiadala príslušný súd. Matka mala všetky dostupné informácie (viď emailová komunikáciu s Centrom už v roku 2011 a dlhodobá spolupráca s miestnymi sociálnymi úradmi) a preto vedela, alebo mohla vedieť, za akých okolností môže maloleté dieťa z územia Talianska premiestniť. Matka disponovala rozhodnutím talianskeho súdu zo dňa 23.2.2012, z ktorého jej vyplýval výslovný zákaz opustiť s dieťaťom Taliansku republiku bez súhlasu otca a tiež vedela, že dieťa je zapísané do zoznamu hraničnej polície od 01.03.2012. Otec neodkladne podnikol príslušné právne kroky k zabezpečeniu návratu dieťaťa, dňa 21.11.2012 podal otec na príslušnom súde návrh na vydanie rozhodnutia o návrate maloletého dieťaťa. Matka doposiaľ dieťa do krajiny jeho obvyklého pobytu nevrátila, čím porušila právo otca na starostlivosť o dieťa. Súd názor maloletého k otázke návratu nezisťoval, nakoľko vzhľadom na vek maloletého v čase rozhodovania súdom prvého stupňa (tri roky) usúdil, že maloletý nie je ešte schopný samostatne vyjadriť svoj názor. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. -1041 zo dňa 26.11.2013 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že návrat maloletého J. S. I., nar. XX.XX.XXXX nenariadil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po zhodnotení dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa a prihliadnuc na odvolacie námietky matky dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť. Návrat by podľa odvolacieho súdu znamenal pre maloletého nebezpečenstvo vystavenia fyzickej alebo duševnej ujme alebo by ho mohol inak priviesť do neznesiteľnej situácie. V konaní podľa jeho názoru neboli prijaté účinné opatrenia, ktoré by znamenali možnosť beztrestného návratu matky spoločne s dieťaťom do Talianska. Taktiež zabezpečenie dostatočných sociálnych podmienok pre matku a dieťa, kde by mohli spokojne na dôstojnej úrovni v Taliansku žiť preukázané v potrebnej miere neboli. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúc o dovolaní otca proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. -1041 zo dňa 26.11.2013 uznesením pod sp. zn. (č.l.1162) zo dňa 21.07.2014 zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že odvolací súd bez dôsledného postupu podľa § 213 ods. 3 O.s.p. rozhodol na podklade zistení, ktoré sú sčasti odlišné od zistení súdu prvého stupňa (že násilie voči matke bolo jednoznačne preukázané, že neboli prijaté účinné opatrenia pre beztrestný návrat matky spoločne s dieťaťom do Talianskej republiky, že nie je doložené zabezpečenie sociálnych podmienok pre matku a dieťa, ktoré by im v Talianskej republike zabezpečili dôstojnú životnú úroveň, a že otec sympatizuje s takým extrémistickým hnutím, orientácia na ktoré sa priči správnej výchove a záujmom maloletého). Nerešpektovaním uvedeného ustanovenia odvolacím súdom došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). Odvolaciemu súdu tiež dovolací súd vytkol nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia, nakoľko odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nezodpovedá ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.. Vzhľadom na zrušenie uznesenia odvolacieho súdu Najvyšším súdom Slovenskej republiky odvolací súd opätovne vo veci rozhodol uznesením č.k. -1243 zo dňa 02.12.2014, ktorým opätovne zmenil uznesenie súdu prvého stupňa a návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu nenariadil. Odvolací súd potom čo doplnil dokazovanie v smere zistenia podmienok pre nariadenie návratu, riadiac sa zásadou, že záujem dieťaťa má byť prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní o všetkých veciach dieťaťa uzavrel, že z dokazovania vyplynulo, že dieťa nemá k miestu obvyklého pobytu citové ani sociálne väzby, neovláda jazyk, Slovensko považuje za svoj domov a nie je preto v záujme dieťaťa, aby bývalo odlúčené od matky, naviac v prostredí, ktoré je pre neho nové a nepozná ho. Jeho kontakty s otcom sú občasné, naopak citová väzba na matkou, ktorá je v tomto veku prirodzená a potrebná, je natoľko intenzívna, že oddelené bývanie maloletého od matky by jednoznačne tak maloletému dieťaťu spôsobilo duševnú

traumu. Rodičia vzhľadom na vyslovenú rozluku, bývať spolu nemôžu. Vylučujú to aj ich vzájomné vzťahy, ktoré boli v rozhodnutí o rozluke označené ako napäté. Dieťa podľa priložených posudkov nemá byť zaťahované do sporov rodičov a žiť v napätí. Pobyt matky, ktorá by mala maloletého sprevádzať sa javí ako neistý, keď bývanie v dome pre slobodné matky nepovažuje odvolací súd za dôstojné. Skutočnosť, že matka nemá v Taliansku zamestnanie možno tiež vyhodnotiť v neprospech maloletého, pretože matka by nemala prostriedky na úhradu svojich potrieb a hlavne na úhradu výživného. V takomto prípade by nemohla žiť v blízkosti maloletého, čo by maloletý J. zle znášal. Sporná sa odvolaciemu súdu javila aj beztrestnosť matky, pričom sa podľa jeho názoru nemožno uspokojiť s tvrdením, že matke hrozí " len podmienečné odsúdenie ", keď trestnú zodpovednosť matky nemá v kompetencii odvolací súd posudzovať ani ovplyvňovať. Odvolací súd v rozhodnutí konštatoval, že neboli splnené materiálne podmienky na návrat maloletého a už vôbec nie podmienky citových a sociálnych potrieb maloletého vyplývajúcich z naviazanosti na matku a skutočnosť, že dieťa sa začlenilo do sociálneho i rodinného prostredia na Slovensku. Nízky vek maloletého a dĺžka pobytu na Slovensku, kde sa maloletý integroval, neumožňuje podľa odvolacieho súdu vyhovieť návrhu otca a nie je v súlade s najlepším záujmom dieťaťa. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúc o dovolaní otca proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. -1243 zo dňa 02.12.2014 uznesením pod sp. zn. (č.l.1314) zo dňa 27.04.2015 zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí odvolaciemu súdu vytkol, že vo svojom rozhodnutí akcentoval aj to, čo z hľadiska posúdenia podmienok pre návrat maloletého nebolo významné (že dieťa sa na Slovensku integrovalo a adaptovalo na tunajšie podmienky). Odvolací súd sa podľa dovolacieho súdu riadil právnym názorom, ktorý dôsledne a v plnej miere nezohľadňuje sprísnenie kritérií pre nenariadenie návratu dieťaťa v zmysle č. 11 ods. 4 nariadenia, odvolací súd vo vzťahu k dieťaťu (ktoré jediné je tu významné) dostatočne neskúmal a nevysvetlil, v čom sú nepostačujúce tie opatrenia prijaté v Talianskej republike, ktoré za primerané označil súd prvého stupňa, prípadne ktoré vyplývajú z rozhodnutia o rozluke (najmä zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti otca, s ktorým bude spoločne bývať v byte otca s tým, že matka bude prispievať na jeho výživu a bude jej zachovaná možnosť navštevovať dieťa), z dôvodu ktorých zistení dospel dovolací súd k záveru, že v konaní došlo k procesným vadám majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. B) O.s.p.) a napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§241 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Vo svojom rozhodnutí vyslovil tiež dovolací súd právny názor, že výnimky v zmysle článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru treba vykladať reštriktívne (už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom Haagskeho dohovoru, ktorým je zabezpečenie okamžitého návratu neoprávnene premiestneného dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu) a mali by sa preto využívať len v skutočne odôvodnených prípadoch. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie, rozhodnutie o tom je vyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde malo dieťa pobyt pred únosom. Poukázal tiež na to, že Nariadenie rady Brusel II bis vzťahujúce sa na interkomunitárne vzťahy posilňuje ešte viac zásadu, podľa ktorej súd musí nariadiť okamžitý návrat dieťaťa. Možnosť zohľadnenia fyzickej alebo duševnej ujmy dieťaťa zužuje v č. 11 ods. 4 nariadenia len na prípad, že orgány v členskom štáte, do ktorého sa má dieťa vrátiť, nevykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po návrate. Odvolací súd po vrátení veci dovolacím súdom rozhodol uznesením č.k. -1479 zo dňa 14.10.2015 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade ide o dieťa útleho veku, ktoré v čase premiestnenia malo dva roky. Uvedená skutočnosť, aj keď Haagsky dohovor striktne nariaďuje rozhodovať vo veciach návratu neoprávnene premiestneného dieťaťa a ani napriek krátkej lehote stanovenej v Haagskom dohovore, nezbavuje súd povinnosti preskúmať námietky matky maloletého, najmä vzťah maloletého a viazanosť maloletého na ňu, ako aj skutočnosť, že v Taliansku matke hrozia reštrikcie, pre ktoré by mohol byť maloletý od matky odlúčený, čo by nebolo v najlepšom záujme maloletého. Z obsahu celého spisu vyplýva, že maloletý je viazaný na matku a takéto oddelenie od matky by na neho priaznivo nepôsobilo. Odvolaciemu súdu sa nepodarilo zistiť, primerané opatrenia podľa čl. 11 Nariadenia, pretože napriek vykonanému dotazu na ústredný orgán Talianska v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR tento na žiadosť súdu nereagoval. V danej situácii odvolací súd nemohol vyhodnotiť primerané opatrenia posudzované súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, keď medzičasom sa tieto stali neaktuálne a zmenili sa ďalšími rozhodnutiami Talianskeho súdu o rozluke manželstva a následne ďalšími predloženými opatreniami zo strany navrhovateľa. Pre neoznámenie uvedených skutočností zo strany ústredného orgánu Talianska, odvolací súd nemohol

posudzovať primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate, keď v tejto súvislosti nepostačuje, že v členskom štáte pôvodu existujú postupy na ochranu dieťaťa, ale musí sa preukázať, že orgány v členskom štáte pôvodu podnikli na ochranu dotyčného dieťaťa konkrétne opatrenia. Uvedenie toho, či sa v danej krajine prijali ochranné opatrenia a či sa týmito opatreniami dokáže zabezpečiť primeraná ochrana dieťaťa po jeho návrate, bude veľmi dôležitá pomoc zo strany ústredných orgánov členského štátu pôvodu. Odvolací súd uviedol, že bude preto úlohou súdu prvého stupňa zabezpečiť si stanovisko ústredného orgánu štátu pôvodu a uvedené opatrenia vyhodnotiť. Bude potrebné, aby súd prvého stupňa zistil stav trestného stíhania matky v Taliansku, pretože domnienky o tom, či a aký matke hrozí trest a hrozí len podmienečný trest sú nedostačujúce. Odvolací súd vyslovil vo svojom zrušujúcom uznesení tiež právny názor, že v tomto štádiu konania, keď bola zistená naviazanosť dieťaťa na matku má za to, že odlúčenie maloletého dieťaťa od matky nie je v jeho najlepšom záujme, pričom pri rozhodovaní o nariadení návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je potrebné skúmať celú rodinnú situáciu v kontexte nariadenia návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. V súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( čl. 8 ). Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti konštatoval, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Haagsky dohovor) musia byť interpretované v súlade bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa. Vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu, vrátane tvrdení o vážnej ujme, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy vo svojich rozhodnutiach aj náležite odôvodniť. Ďalej Európsky súd uviedol, že v prípade potreby by vnútroštátne súdy mali zabezpečiť poskytnutie vhodných opatrení v krajine obvyklého pobytu, najmä v podobe jasných ochranných opatrení v prípade známej hrozby. V neposlednom rade je potrebné podľa odvolacieho súdu zvážiť aj zabezpečenie stanoviska maloletého dieťaťa, ktoré už síce v predchádzajúcom konaní zabezpečoval odvolací súd cestou kolízneho opatrovníka, avšak Nariadením sa posilňuje právo dieťaťa vyjadriť sa v konaní. Toto nebude možné, ak súd prvého stupňa s ohľadom na vek alebo stupeň vyspelosti dieťaťa by považoval vyjadrenie dieťaťa za nevhodné. Nariadením nie sú stanovené kritériá na určenie požadovaného veku alebo stupňa vyspelosti ani postupy vypočutia dieťaťa. Treba mať na zreteli, že práva dieťaťa sú veľmi významné z hľadiska konania, ktoré sa ho týka pokiaľ ide o jeho najlepší záujem. Je to fakt, ktorý platí pre deti všetkých vekových kategórií. Dieťa môže vypočuť aj príslušný orgán v súlade s predpismi. V prípade únosu dieťaťa je účelom vypočutia zistenie charakteru námietok dieťaťa voči návratu, odhalenie príčin a ich vzniku a zistenie toho, či by v prípade návratu mohlo byť dieťa ohrozené. Je teda úlohou súdu prvého stupňa zistiť a posúdiť, či v prípade návratu hrozí dieťaťu vážne nebezpečenstvo fyzickej alebo psychickej ujmy alebo vznik neznesiteľnej situácie, vyhodnotiť všetky námietky účastníkov a zistiť a posúdiť primerané opatrenia na zabezpečenie maloletého po jeho návrate pri zohľadnení najlepšieho záujmu dieťaťa. Napriek tomu, že Európsky súd pre ľudské práva nevyžaduje dokazovanie aké sa vykonáva v konaní o opatrovníckom práve, je nevyhnuté, aby vnútroštátne súdy dôkladne preskúmali podmienky na život v krajine obvyklého pobytu dieťaťa, do ktorých sa má dieťa vrátiť a v každom štádiu vnútroštátneho konania preskúmali najlepší záujem dieťaťa s ohľadom na všetky existujúce okolnosti v momente rozhodovania. Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 Občianskeho súdneho poriadku) vec opätovne prejednal za účasti účastníkov, resp. ich právnych zástupcov, kolízneho opatrovníka, doplnil dokazovanie v naznačenom smere, ustálil skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie a na pojednávaní dňa 29.04.2016 opätovne vo veci rozhodol. Súd prvého stupňa v súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu vo veci vykonal ďalšie dokazovanie a to písomným vyjadrením matky maloletého doručeným súdu dňa 16.10.2015, listinnými dôkazmi doručenými súdu dňa 23.11.2015 zo strany ústredného orgánu talianskej republiky prostredníctvom Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže a to potvrdením psychologičky Dott. I. U., potvrdením Dott. C. Marcelliho - lekára pediatra, vyhlásením o záväzku o vyplácaní príspevku starými rodičmi zo strany otca maloletého zo dňa XX.XX.XXXX, oznámenie o prijatí žiadosti o zápis do materskej školy pre školský rok 2015/2016 zo dňa 16.07.2015, predbežnou zmluvou o nájme zo dňa 31.07.2015, uznesením Súdu Z. C., č. 507/2014 vo veci rozluky manželov zo dňa 06.06.2014, Dekrétom o stanovení termínu pojednávania por. Č. 8075/2015 zo dňa 19.06.2015, správou UPSVaR Piešťany, pracovisko Hlohovec zo dňa 16.03.2016, výsluchom pred súdom dňa 29.04.2016 zisťoval názor maloletého, za účelom posúdenia miery schopnosti maloletého vyjadriť svoj názor si vyžiadal správu materskej školy maloletého, ďalej doplnil dokazovanie správou LDI UNICEF poverenej realizáciou styku otca s maloletým, vyžiadal si správu zo súdu v Ascoli Piceno ohľadom trestných konaní vedených v Taliansku voči matke maloletého, opätovne vypočul rodičov maloletého, vypočul si prednesy ich právnych zástupcov, pričom opätovne prihliadol na výsledky doterajšieho dokazovania

vykonaného v konaní pred vrátením veci odvolacím súdom a to výsluchom otca, matky, vyjadrením kolízneho opatrovníka, správou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pracovisko Hlohovec z 04.12.2012 o prešetrení pomerov u matky, sobášnym listom, rodným listom maloletého J. Di I., zápisnicou súdu Ascoli Piceno zo dňa 18.10.2011, č. k. 1394/11 emailovými správami matky s CIPC, Certifikátom mesta G. H. detl U., Taliansko z 23.08.2012, potvrdením o výplate materského príspevku zo dňa 12.11.2010, žiadosťou o materský príspevok zo dňa 15.10.2010, rozhodnutím sudcu Ascoli Piceno registrované dňa 24.02.2012, žiadosťou otca voči CIPC zo dňa 02.10.2012, žiadosťou otca voči matke zo dňa 02.10.2012, odpoveďou matky zo dňa 15.10.2012, žiadosťou o návrat dieťaťa, mailom CIPC o potvrdení termínu konania mediácie v priestoroch CIPC 24.10.2012, rodičovskou dohodou, ktorá bola výsledkom mediačného stretnutia zo dňa 31.10.2012, potvrdením o navštevovaní predškolského zariadenia, znaleckým posudkom nariadeným v konaní pred talianskym súdom vo veci rozhodovania o výkone rodičovských práv k maloletému, zápisnicou o trestnom oznámení zo dňa 18.07.2011podanom matkou maloletého, zápisnicou o podaní trestného oznámenia zo dňa 19.7.2011 a to za fyzický útok otca proti matke matky maloletého, zápisnicou o podaní trestného oznámenia zo dňa 12.10.2011 pre psychické a fyzické násilie voči matke zo strany otca a jeho rodičov, lekárskymi správami o zdravotnom stave matky zo dňa 6.4.2012, 29.10.2011 a 21.5.2012, správou sociálnych služieb mesta San Benedetto del Tronto vyžiadanej súdom pre maloletých regiónu Merche zo dňa 2.10.2011, na základe čoho zistil skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Súd po opätovnom vyhodnotení všetkých preukázaných skutočností, výsluchov rodičov a predložených listinných dôkazov ustálil, so záverom ktorým sa stotožnil aj odvolací súd a nedostatky v tomto smere vytýkané neboli ani dovolacím súdom, že maloletý J. Di I., nar. XX.XX.XXXX, ktorý je štátnym občanom Slovenskej republiky a Talianskej republiky sa narodil v Trnave, počas trvania manželstva rodičov uzavretého dňa 29.07.2006 v Hlohovci. Po uzavretí sobáša manželia žili v byte patriacom rodičom otca maloletého v meste C. d´Z. v Taliansku. Matka v júni 2010 odišla na Slovensko z dôvodu, aby jej po pôrode maloletého J. bola poskytnutá pomoc matky a blízkych príbuzných. Matka spolu s maloletým sa v septembri 2010 vrátila do Talianskej republiky, matka však udáva že išlo o návštevu na obdobie niekoľkých týždňov, neskôr však pricestovala do Talianska s dieťaťom v januári 2011 a od tej doby sa s maloletým zdržiavala na území Talianskej republiky. Podľa Certifikátu o narodení zo dňa 23.8.2012, občianstve, občianskom stave, trvalého pobytu a rodinnom stave, ktoré vydalo mesto San Benedetto del Tronto vyplýva, že maloletý J. S. I., narodený XX.XX.XXXX v Trnave v Slovenskej republike má talianske štátne občianstvo a je registrovaný v záznamoch obyvateľov mesta, býva na adrese Via N. C., XX. Z listín predložených otcom spolu s návrhom na návrat vyplýva, matka dňa 15.10.2010 vyplnila a podpísala žiadosť o vyplatenie materského príspevku, pričom tam uviedla, že býva na adrese G. H. del U., D. N. C. n.XX v Taliansku, dňa 12.11.2010 bol matke vyplatený v Taliansku materský príspevok vo výške 1556,35 eur. Počas konania pred talianskym súdom dňa 17.05.2012 napísala vyhlásenie, ktorým súhlasila s pozbavením mlčanlivosti svojej právnej zástupkyne voči súdnej úradníčke v Talianskej republike v tam prebiehajúcom konaní, pričom uviedla, že trvale býva na adrese G. H. S. U., D. N. C. XX, Talianska republika. Z emailových správ, ktoré matka adresovala na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže / Centrum / z 13.mája 2011 a 3.júna 2011 vyplýva, že žiada Centrum o radu, ako postupovať, keď sa bude chcieť s dieťaťom presťahovať na Slovensko, keďže ako matka výslovne píše, že dieťa sa narodilo na Slovensku, žilo tu 3 mesiace a následne s ním matka odišla s za manželom do Talianska, kde s dieťaťom žila od októbra 2010. Otec maloletého pracuje ako fyzioterapeut, má vlastnú ambulanciu, matka maloletého nepracovala, zabezpečovala osobnú starostlivosť o dieťa, otec zabezpečoval rodinu po finančnej stránke. Z výsluchu oboch rodičov a predložených listinných dôkazov vyplýva, že rodičia maloletého nežili v harmonickom zväzku a nevytvárali vhodné prostredie pre výchovu maloletého dieťaťa. Dňa 27.7.2011 matka v Taliansku podala návrh na rozvod manželstva. Dňa 18.10.2011 súd v Ascoli Piceno v konaní č. 1394/11, predbežným opatrením rozhodol, že manžel a manželka majú žiť oddelene a rešpektovať jeden druhého, zároveň bolo určené, že byt manželov je pridelený do užívania matky s maloletým J. a súčasne zveril dieťa do spoločnej starostlivosti obom rodičom s tým, že dieťa bude bývať s matkou. Otcovi bolo určené právo navštevovať syna raz týždenne od 16.00 hod do 18.00 hod. v prítomnosti matky a výživné na manželku a syna vo výške 450 eur. Na pojednávaní konanom dňa 23.2.2012 súd potvrdil právo návštev maloletého otcom za prítomnosti matky 3 poobedia v týždni na krytom ihrisku a otec bol povinný platiť mesačné výživné pre manželku vo výške 300 eur a pre maloletého J. vo výške 150 eur. Predbežným opatrením súd matke uložil povinnosť vyžiadať si predchádzajúci súhlas pred vycestovaním s dieťaťom do zahraničia, zároveň bolo Polícií v Ascoli Piceno nariadené, aby uviedla meno maloletého do zoznamov hraničnej polície všetko s účinnosťou od 01.03.2012.

Dňa 15.11.2012 súd v Ascoli Piceno vo veci súdnej rozluky manželov - rodičov maloletého vyhlásil na základe premiestnenia maloletého matkou z Talianskej republiky, jeho premiestnenie a zadržiavanie na Slovensku za neoprávnené a nariadil okamžitý návrat maloletého do Talianska, zároveň zveril maloletého do opatery sociálnych pracovníkov mestského úradu v San Benedetto del Tronto, zrušil pridelenie manželského bytu a výživného v prospech matky. Dňa 25.06.2014 súd v Ascoli Piceno vo veci rozluky manželov - rodičov maloletého rozhodol o súdnej rozluke manželov s recipročným posúdením zodpovednosti a za podmienok, že spoločný byt manželov je prisúdený otcovi, ktorý v ňom bude žiť spoločne so synom, maloletého syna zveril súd do opatery Sociálnych služieb mesta San Benedetto del Tronto, s tým, že bude žiť u otca v byte manželov a matka ho môže kedykoľvek navštevovať. Matke určil povinnosť platiť výživné v sume 450,- Eur mesačne. Mimoriadne výdavky spojené s výživným, vopred dohodnuté medzi stranami určil súd znášať rovným dielom, teda vo výške 50% a určil, že povinnosť výživného a manžela/manželku nevznikla. Z výsluchu otca maloletého súd zistil, že jeho manželka prišla do Talianska v roku 2006. Keďže sa podrobili Talianskej tradícii, že sobáš prebehne v mieste odkiaľ pochádza nevesta, sobáš uzavreli v roku 2006 v Hlohovci. Po sobáši žili v Taliansku, dieťa sa narodilo na Slovensku, pretože matka chcela pri pôrode a bezprostredne po ňom mať pri sebe svoju matku. Matka s dieťaťom dňa 15.9.2010 pricestovali do Talianska, v tom čase bývali ako rodina v spoločnej domácnosti, matka bola doma s dieťaťom, jeho rodičia bývajúci vedľa pomáhali v starostlivosti o dieťa. Otec pracuje ako fyzioterapeut v súkromnej ambulancii. Problémy v manželstve začali v roku 2011, pretože manželka nechcela zostať v Taliansku a chcela sa vrátiť na Slovensko a dňa 27.07.2011 podala návrh na rozvod manželstva. Dňa 13.07.2011 si matkina matka chcela zobrať dieťa na Slovensko a zároveň mu manželka oznámila, že sa vracia na Slovensko. Otec zavolal políciu, ktorá vzniknutú situáciu riešila. Vzťahy medzi manželmi boli veľmi napäté, matkina matka zostala v Taliansku viac ako rok, bývali v jednom byte. Otec býval u svojich rodičov, s dieťaťom sa stretávať tri krát do týždňa, platil výživné 300 eur na manželku a 150 eur na dieťa. Nakoľko zistil, že matka kontaktuje Centrum na Slovensku a žiada informácie o tom, akým spôsobom môže odísť z Talianska, taliansky súd uložil matke povinnosť pred vycestovaním s dieťaťom do zahraničia vyžiadať si predchádzajúci súhlas, zároveň súd informoval hraničnú políciu do zoznamov rozhodnutia súdu o predbežnom opatrení dňa 18.10.2011 otec byt opustil, v byte zostala bývať manželka so svojou matkou. Do odchodu matky s dieťaťom na Slovensko sa so synom pravidelne stretával, naposledy ho videl 12.8.2012, následne sa mali stretnúť 15.8.2012, ale matka dňa 13.8.2012 odišla na Slovensko spolu so svojou matkou, ktorá s ňou stále v tom čase bývala v byte. Dňa 15.8.2012 otec zavolal políciu, na otvorenie bytu potrebovali rozhodnutie súdu. Prostredníctvom talianskeho konzulátu, ktorý poslal políciu na prešetrenie do domu v Hlohovci sa dozvedel, že matka s dieťaťom je na Slovensku. S manželkou sa snažil skontaktovať telefonicky aj emailom, ale neodpovedala, prvý krát komunikoval s manželkou až 10.10.2012 prostredníctvom jeho právnej zástupkyne. S dieťaťom sa stretol až 02.11.2012 za prítomnosti kolíznej opatrovníčky. Otec prostredníctvom svojej právnej zástupkyne dôvodil v konaní po vrátení veci odvolacím súdom tým, že v konaní bolo preukázané splnenie všetkých podmienok pre nariadenie návratu maloletého a to, že bolo ustálené, že jeho obvyklý pobyt je v Taliansku, že rozhodnutím talianskeho súdu bolo opatrovnícke právo zverené navrhovateľovi a že toho času bolo opatrovnícke právo aj reálne vykonávané, že boli prijaté všetky opatrenia požadované súdom pre bezpečný návrat maloletého a že nebolo preukázané, že by mu po návrate v Taliansku hrozila ujma. Čo sa týka najlepšieho záujmu maloletého právna zástupkyňa otca poukázala na to, že v konaní nebolo preukázané, že nariadenie návratu nie je v záujme maloletého. Právna zástupkyňa otca uviedla, že skutočnosť, že maloletý je naviazaný na matku nemôže paušalizovať to, že v prípade že bude umiestnený k otcovi toto nebude v jeho záujme, poukázala pritom na skutočnosť, že maloletý sa neustále pocikáva. Na poslednej návšteve mu otec kupoval z podnetu matky plienky. Pred pár mesiacmi podľa tvrdení matky pokakal celý dom, prišiel na stretnutie s modrými nalakovanými nechtami a počas skype rozhovorov nadáva otcovi, čo nie je primerané jeho veku a navyše podľa medzinárodných zmlúv a dohôd má dieťa právo na výchovu oboma rodičmi, preto podľa nich nie je v záujme dieťaťa, aby nebol nariadený návrat. Z výsluchu matky maloletého súd zistil, že s manželom sa zoznámila počas jej dovolenky v Taliansku v roku 2005, manželstvo uzavreli v roku 2006 na Slovensku a po uzavretí manželstva žili v Taliansku v garsónke jeho rodičov, ktorá slúžila na letné pobyty ich rodiny. Živil ju manžel, v lete pracovala ako delegátka v cestovnom ruchu. Počas tohto obdobia navštevovali rodinu na Slovensku, nemali v manželstve problémy. Matka udáva, že mala rizikové tehotenstvo, musela ležať, chodila jej pomáhať matka. Pred narodením dieťaťa sa rozhodla, že dieťa porodí na Slovensku, keďže po pôrode potrebovala pomoc, manžel s tým súhlasil. Prvý krát po narodení dieťaťa vycestovala do Taliansku v septembri 2010 a zdržala sa približne dva mesiace. V čase ich pobytu na Slovensku ich manžel navštevoval.

Matka udáva, že manžel proti jej vôli dieťa v septembri 2010 prihlásil na trvalý pobyt v Taliansku a zaevidoval ho u detského lekára. Manželov otec jej vybavil jednorazový materský príspevok. Matka tvrdí, že zákony nepoznala. V januári 2011 opäť vycestovala s dieťaťom do Talianska za účelom ako tvrdí návštevy rodiny a opäť ukázať dieťa. S dieťaťom cestovala letecky, spiatočnú letenku nemala vybavenú, nepredpokladala žiadne problémy s návratom. Po tom, čo prišla s dieťaťom do Talianska, sa manželovo správanie rapídne zhoršilo, mával výbuchy hnevu, strkal ju, sácal, rodičia manžela často krát ukľudňovali situáciu. Keď im oznámila, že sa chce vrátiť na Slovensko, manžel a jeho rodičia stále zamietali jej návrat na Slovensko. Požiadala Centrum na Slovensku o pomoc, aby jej poskytli právnu radu, ako sa môže s dieťaťom vrátiť na Slovensko, nechcela urobiť žiadnu chybu, nepoznala zákony. Nevedela, že jej manžel kontroluje poštu, sledoval ju on, alebo jeho otec, neskôr im jeho rodičia z bytu zobrali telefón. Matka udáva, že v Taliansku nemali kde žiť, bývali v jednej izbe na rovnakom poschodí vedľa bytu rodičov manžela, pričom zvažovali, že sa po narodení dieťaťa presťahujú na Slovensko, alebo do Rakúska. Boli dohodnutí, že si vybavia hypotéku v Rakúsku na bývanie, matka sa však starala o dieťa a myslela si, že to zabezpečí manžel, ktorý si v decembri 2011 vybavoval aj overenie svojej profesie. Narodenie dieťaťa bolo veľkým zlomom v ich živote a pre manžela to znamenalo veľký pocit zodpovednosti, z čoho mal podľa matky depresie, nevedel čo má s dieťaťom robiť, často trávil dni po príchode z práce u rodičov. Často krát sa stávalo, že jej dieťa surovo vytrhol z náruče a odniesol ho do bytu k rodičom. Matka o pomoc požiadala aj honorárneho konzula v Taliansku. Dňa 09.07.2011 napadol jej matku, ktorá od júla 2011 bývala s nimi, pri incidente sám zavolal políciu, dieťa sa nenachádzalo v byte, polícia musela dohovárať jeho rodičom, že si nemôžu dieťa iba tak zobrať. Manžel mal vážne depresie, začal navštevovať psychológa. Manžel je posadnutý nacizmom, túto tematiku stále študoval a v tomto duchu chce vychovávať aj syna, chcel aby sa dieťa volalo Z.. Matka tvrdí, že počas celého obdobia bola prenasledovaná zo strany jeho rodiny a neustále zastrašovaná. Po incidente s jej matkou, šla na políciu, kde oznámila, že tam ďalej s dieťaťom nemôže žiť. Chcela z toho bytu odísť, bola to jej spontánna reakcia, nevedela kam pôjde, chcela sa ubytovať u známych a potom si rozmyslieť ako sa vráti na Slovensko. Dňa 13.07.2011 šla na políciu oznámiť, že sa bojí naďalej žiť s manželom v jednej domácnosti, manžel vytrhol dieťa z kočíka a zobral jej ho, v tú noc prespala u známych a kvôli dieťaťu sa vrátil späť do bytu. Dňa 18.07.2011 jej ráno manžel povedal, že ide s dieťaťom na prechádzku, keď ho kontaktovala pred obedom oznámil, že šiel s dieťaťom na dovolenku a že každý deň bude v inom meste. Následne si našla právnika, spísali podanie, že otec zobral dieťa bez jej vedomia. Nevedela kde sa syn nachádza, neskôr polícia zistila, že sú v Neapole. Matka kontaktovala súd pre deti v Ancone, ktorý rozhodol o okamžitom návrate dieťaťa do miesta jeho bydliska. Dňa 01.08.2011 boli obaja rodičia predvolaní na súd ohľadne mediácie a dohody rodičov a až po skončení súdneho pojednávania si mohla ísť pre dieťa k jeho rodičom a za pomoci právnych zástupcov je bolo dieťa odovzdané. Starostlivosť o dieťa bola následne monitorovaná sociálnym pracovníkom, u ktorého sa obidvaja rodičia mali každý týždeň hlásiť, tiež chodil k nim do rodiny. Nakoľko jediným riešením bola separácia od manžela, matka podala návrh na rozvod manželstva na taliansky súd. Na základe súdneho rozhodnutia zo dňa 18.10.2011 manžel musel opustiť ich spoločný byt. Otec mal možnosť stretávať sa so synom v prítomnosti matky. Po začatí separačného konania pred súdom pre maloletých v Ancone, bolo nariadené vyšetrenie obidvoch rodičov psychológom ako aj starých rodičov. Dňa 24.11.2011 súd v Ancone rozhodol, že môže s dieťaťom vycestovať a ruší zápis dieťaťa na pohraničnej listine, zároveň prebiehalo ďalšie psychologické vyšetrenie, nakoľko manžel žiadal o zápis dieťaťa na hranici, hneď na to, v krátkom čase iný sudca rozhodol a zapísal dieťa na pohraničnú listinu. Matka udáva, že manželovi neustále hovorila, že sa vráti na Slovensko, že nemá podmienky pre starostlivosť o dieťa, bola neustále atakovaná zo strany manžela a jeho známych, jeho svedkov, scény prebiehali pred dieťaťom, údajne pľuli do kočíka, prepichovali kolesá. Chodila na políciu, hľadala pomoc, pomáhala jej charita. Nakoľko táto situácia bola zo strany matky neúnosná, rozhodla sa aj s dieťaťom odísť. Dňa 13.8.2012 prišli do Talianska jej známi zo Slovenska, zdržiavali sa vo vedľajšom meste a v ranných hodinách sa jej podarilo s dieťaťom opustiť byt, odcestovala do vedľajšieho mesta, nasadla s dieťaťom k známym do auta a vycestovala na Slovensko. Manžel si sám dal preveriť políciou, že je na Slovensku. Matka prostredníctvom svojho právneho zástupcu dôvodila v konaní po vrátení veci tým, že okrem iných skutočností týkajúcich sa obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj fyzického a psychického násilia, ktoré na základe predložených dôkazov je v tomto konaní preukázané nie je daný dôvod na nariadenie návratu maloletého, resp. je daný dôvod na zamietnutie tohto návrhu a to najmä z dôvodu, že maloletému bude spôsobená ujma, už len na základe skutočnosti, že v Taliansku bude odtrhnutý od matky na základe rozhodnutia talianskych súdov, ktoré rozhodovali bez akéhokoľvek prešetrenia veci, rovnako tak v súvislosti s vedenými trestnými konaniami v Taliansku voči matke, mala tiež za to, že neboli splnené primerané podmienky zo strany otca, kde listinné dôkazy predložené otcom ohľadom primeraných

opatrení nie sú dostatočné a sú absolútne v rozpore s tým čo otec tvrdil v rámci konania v Taliansku. Matka by v prípade nariadenia návratu mala platiť výživné vo výške 450,-Eur mesačne, dieťa by bolo matke odňaté, matka by musela okrem výživného znášať aj iné náklady okrem výživného, prišla by o prácu a musela by tiež zaplatiť pokuty v trestných konaniach. Takýto postup voči matke je podľa nich absolútne neprijateľný a jednoznačne by mal vplyv na samotného maloletého. Poukázala tiež na to, že taliansky ústredný orgán ani iné príslušné orgány Talianska sa nevyjadrili k splneniu podmienok na návrat, z čoho podľa nich jednoznačne vyplýva, že matke by ako občianke cudzieho štátu neposkytli ani len základnú pomoc a to rovnako ani maloletému, kde prístup orgánov napriek niekoľkým žiadostiam spočíva v tom, že na ne absolútne nereagovali. Právny zástupca matky poukazoval tiež na to že z listín, ktoré súdu predložili od psychológov je evidentné, že maloletému by bola spôsobená ujma, ohľadom ktorej otázky sa právny zástupca odvolával na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva. Zo správy Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pracovisko Hlohovec a z výsluchu kolízneho opatrovníka na pojednávaní dňa 24.09.2016 súd zistil, že matka s maloletým žije v rodičovskom dome na adrese R., D. XX. Matka má vytvorené vhodné podmienky pre starostlivosť a výchovu o maloletého, dieťa navštevuje v Hlohovci materskú školu, dieťa je v kontakte so širšou rodinou matky, ktorí sa mu venujú, dieťa vyrastá v kľudnom a harmonickom prostredí, je zdravé. Kolízny opatrovník vo svojej výpovedi poukázal na to, že maloletý sa na území Slovenskej republiky nachádza takmer štyri roky, v prípade, že by súd nariadil návrat, tak by bol maloletý vystavený v podstate pre neho neznámemu prostrediu a s tým spojeným zmenám, ktoré by nepriaznivo mohli ovplyvniť jeho ďalší vývoj, preto návrat maloletého neodporučil súdu nariadiť. Zo správy materskej školy T. XX, R., ktorú si súd vyžiadal za účelom získania relevantného podkladu pre posúdenie schopnosti maloletého vyjadriť pred súdom svoj názor vyplynulo, že maloletý J. navštevuje materskú školu od 01.09.2013, chodí do nej pravidelne a zvyčajne ho do škôlky vodia a vyberajú jeho starí rodičia z matkinej strany. Maloletý sa aktívne zapája do edukačných aktivít, pri sebaobsluhe je samostatný, ľahko sa prispôsobuje prechodom od jednej činnosti k druhej. Uznáva autoritu, rešpektuje pravidlá triedy. Mentálna vyspelosť je primeraná veku šesť ročného dieťaťa. Je skôr tichšej povahy, s deťmi však komunikuje bez problémov, má kamarátov, prispôsobuje sa hre, vie vyjadriť svoj názor. Veľmi rád si prezerá detské encyklopédie, má záujem o nové poznatky. Súd s poukazom na uznesenie odvolacieho súdu zvážil, že v danom prípade je na mieste zisťovať názor maloletého, ktorý mal v čase rozhodovania takmer šesť rokov a bol teda spôsobilý vyjadriť svoj názor a to aj s poukazom na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a to aj napriek tomu, že v čase pôvodného konania súd zisťoval názor maloletého prostredníctvom kolízneho opatrovníka, avšak v tom čase mal maloletý dva roky a vzhľadom na skutočnosť, že pre rozhodnutie je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia ( ust. § 154 O.s.p.) súd usúdil, že sa podstatným spôsobom zmenili podmienky pre posúdenie názoru maloletého, pričom vykonanie výsluchu maloletého dal prvostupňovému súdu na zváženie aj odvolací súd. Maloletý J. dňa 29.04.2016 pred súdom uviedol, že do Talianska ísť nechce, pretože sú tam sopky a zemetrasenia, že ho tatko ukradol a maminka ho zachránila, čo mu mal údajne povedať jeho kamarát S.. Uviedol tiež, že "tatka nemá moc rád", lebo mu kupuje hračky, aby odišiel do Talianska, čo on nechce, lebo chce byť len tam, kde bude jeho maminka. J. sa vyjadril, že po taliansky rozprávať nevie, vie len jedno slovo, s otcom sa baví po slovensky a z pobytu v Taliansku si nič nepamätá. Súd ešte v pôvodnom konaní vykonal dokazovanie listinami, ktoré v konaní predložila matka maloletého na preukázanie existencie domáceho násilia a to: zápisnicou o trestnom oznámení zo dňa 18.07.2011 podanom matkou maloletého z dôvodu odobratia maloletého matke otcom a to bez jej vedomia a jeho zdržiavanie na neznámom mieste, zápisnicou o podaní trestného oznámenia zo dňa 19.7.2011 a to za fyzický útok otca proti matke matky maloletého, zápisnicou o podaní trestného oznámenia zo dňa 12.10.2011 pre psychické a fyzické násilie voči matke zo strany otca a jeho rodičov, lekárskymi správami o zdravotnom stave matky zo dňa 6.4.2012 a 29.10.2011 z ktorých vyplýva, že u matky sa prejavuje úzkostlivo - depresívny syndróm komplikovaný záchvatmi paniky, trvajúcej približne rok, liečená nedefinovanými anxiolytikami. Z lekárskej správy zo dňa 21.5.2012 vyplýva, že matka udáva, že je obeťou domáceho násilia, lekár potvrdil edém s ľahkou podliatinou pravého ramena a reaktívna úzkosť. Zo správy sociálnych služieb mesta San Benedetto del Tronto vyžiadanej súdom pre maloletých regiónu Merche zo dňa 2.10.2011 vyplýva, že situácia manželského páru je veľmi konfliktná a nebol priestor pre mediáciu, pracovníci sociálnych služieb v snahe chrániť maloleté dieťa sa po vypočúvaní rodičov snažili prekonať určité infantilné prekážky zo strany jedného aj druhého rodiča pri výkone ich rodičovskej úlohy. Charakter a poloha bytu, kde rodina bývala nepomohol k spolužitiu, naopak mohol byť príčinou výskytu konfliktov manželov aj vo veciach, ktoré sa týkali starostlivosti o dieťa. Otec maloletého potvrdil v rozhovore sympatizovanie s nacistickou ideológiou.

Zo správy psychologického vyšetrenia rodičov maloletého psychológom Dr. I. X. z Centra rodinného poradenstva pre oblasť Marche vyžiadanú súdom pre maloletých Ancona zo dňa 10.02.2012 vyplýva záver, že obaja rodičia potrebujú byť sprevádzaní pri výkone vlastných rodičovských funkcií k maloletému synovi, matke treba priznať väčšiu empatickú kompetenciu, avšak hnev, ktorý cíti, by mohol byť prekážkou, aby si maloletý mohol svojho otca správnejšie užiť. Psychoemocionálne ťažkosti otca maloletého si určite vyžadujú starostlivosť, aby sa naučil vedomejšie plniť svoju otcovskú úlohu. Zo záznamu o prípade Centra proti násiliu v Ascoli Piceno z 02.07.2012 vyplýva, že matka uvedenú organizáciu kontaktovala a dala súhlas so spracovaním údajov. Z oznámenia vyšetrovanej osobe o ukončení predbežného vyšetrovania Štátnej prokuratúry pri súde v Ascoli Pieceno z 02.09.2012 vyplýva, že voči matke maloletého bolo začaté konanie pre skutok trestného činu v zmysle trestného zákona čl. 388 a574, keďže nedodržala opatrenie súdu v Ascoli Piceno č. R.G.1394/11 zo dňa 24.02.2012, týkajúce sa zákazu vycestovania, proti vôli manžela od ktorého je odlúčená a bez súdneho rozhodnutia premiestnila dvojročné dieťa, ktoré uniesla z určeného bydliska na Slovensko, čím zabránila otcovi výkon rodičovských práv a povinností. Z návrhu na začatie súdneho konania pred zmierovacím sudcom Štátnej prokuratúry pri súde Ascoli Piceno zo dňa 18.09.2012 vyplýva, začatie konania voči otcovi maloletého na základe podnetu S. I. starej matky maloletého. Takéto konanie je pred štátnymi orgánmi Talianska iniciované i voči pani S. I. zo strany otca maloletého. Z rozsudku talianskeho súdu v San Benedetto del Tronto zo dňa 9.4.2013 vyplýva, že otec maloletého bol oslobodený pre skutok proti starej matke pre nedostatok dôkazov. Na základe žiadosti Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.07.2015(ešte v odvolacom konaní) ohľadom primeraných opatrení prijatých talianskymi orgánmi pre prípad návratu maloletého adresovanej Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (CIPC) boli dňa 23.11.2015 (teda potom čo bola vec vrátená prvostupňovému súdu) doručené listiny od ústredného orgánu Talianskej republiky, z ktorých vyplynulo: Z osvedčenia rodinného pediatra Dott. C. I. vyplynulo, že dieťa bolo zapísané do zoznamu jeho pacientov dňa 17.09.2010 do 22.04.2013. V uvedenom období bolo dieťa vyšetrené v jeho ambulancii. Pediater v osvedčení vyhlásil, že je ochotný na žiadosť otca maloletého postarať sa o maloletého pacienta. Z potvrdenia vydaného Dott. I. U., psychologičky - psychoterapeutky vyplynulo, že na základe žiadosti otca maloletého je pripravená poskytnúť maloletému psychickú podporu, pripravená uspokojiť emočné, citové a vzťahové potreby maloletého a podporiť ho v integrácii v taliansku, ako aj dohliadať na vzťah medzi synom a otcom. Z vyhlásenia o záväzku M. I. a V. U. (rodičov otca maloletého) zo dňa 31.07.2015 vyplynulo, že v prípade návratu matky maloletého do Talianska s maloletým sa budú podieľať na výživnom menovanej, pričom jej budú vyplácať príspevok vo výške 200,- Eur mesačne po dobu 6 mesiacov. Z písomného vyjadrenia Spojeného štátneho inštitútu "Sud", San Benedetto del Tronto vyplynulo, že následne na žiadosť otca o zápis maloletého do materskej školy zo dňa 16.07.2015 bola žiadosť prijatá pre školský rok 2015/2016. Za účelom procedúry zápisu očakávajú podpis oboch rodičov. Z predbežnej zmluvy o nájme uzavretej medzi navrhovateľom, otcom maloletého (budúci nájomca) a pani G. K. dňa 31.07.2015 sa budúca prenajímateľka (G. K.) zaviazala dať do nájmu byt nachádzajúci sa v San Benedetto del Tronto na via W. H. č. XX, zapísaný na liste XX, kategória A/3, trieda 4, pozostávajúci z dvoch miestností, ktorý je zariadený. Ročné nájomné bolo od času uzavretia predbežnej zmluvy stanovené vo výške 6 000,- Eur ročne, dohodnuté splácať v mesačných splátkach vo výške 500,- Eur. Uzavretie "definitívnej" nájomnej zmluvy bolo medzi stranami podmienené návratom matky maloletého do Talianska spolu s maloletým. Termín pre uzatvorenie definitívnej nájomnej zmluvy sa dohodol medzi stranami na jeden rok počnúc 31.07.2015, po uplynutí ktorého predbežná zmluva stratí účinnosť. Súd vzhľadom na doposiaľ vykonané rozsiahle dokazovanie zamietol návrh matky na doplnenie dokazovania vykonaním znaleckého dokazovania za účelom zistenia, či maloletému hrozí ujma, výsluchom S. I., ako aj dokazovania zameraného na zabezpečenie vyjadrenia príslušných orgánov Talianskej republiky k otázke sociálneho zabezpečenia v prípade návratu, možnosti sociálneho bývania a pracovných príležitostí pre matku, zabezpečenie vyjadrenia Ústredného orgánu Talianskej republiky k podmienkam maloletého po návrate a vykonanie dokazovania zisťovaním majetkových a zárobkových pomerov otca, pretože tieto považoval za nadbytočné. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodnoprávne záväzky.

Podľa čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. ( ďalej len " Dohovor " ), cieľom tohto dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

Podľa čl. 3 Dohovoru

Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.

Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

Podľa čl. 12 Dohovoru

Ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.

Podľa čl. 13 Dohovoru

Bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Podľa čl. 19 Dohovoru Rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva. Podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy. S poukazom na citované zákonné ustanovenia a vykonané dokazovanie súd dospel k záveru, že návrhu otca nie je v danom prípade možné vyhovieť. Súd pokiaľ ide o otázku obvyklého pobytu maloletého, výkone opatrovníckeho práva otcom a otázku neoprávneného premiestnenia dieťaťa matkou zotrval na svojich doterajších záveroch ustálených v pôvodnom konaní, s ktorými závermi sa stotožnil aj odvolací súd, nakoľko mal za preukázané, že maloletý J. Di I., narodený počas trvania manželstva jeho rodičov matky D. Di I. rod. I. štátnej občianky

Slovenskej republiky a otca I. Z. Di Marco, štátneho občana Talianskej republiky, je štátnym občanom oboch štátov. Hoci sa maloletý na základe dohody rodičov narodil na Slovensku, v septembri 2010 vycestoval s rodičmi do Talianska, od 8.1.2011 sa v Taliansku zdržiaval nepretržite až do 13.08.2012. Rodičia s maloletým synom bývali v jednej domácnosti v byte rodičov otca maloletého a to až do rozhodnutia súdu o nariadení predbežného opatrenia zo dňa 18.10.2011, ktorým súd okrem iného rozhodol, že dieťa bude žiť s matkou, ktorá je oprávnená s dieťaťom predmetný byt užívať a otec mal právo styku 1 krát týždenne, po rozhodnutí súdu z 23.2.2012 3 krát týždenne na detskom ihrisku. V zmysle Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa. Neoprávneným premiestnením alebo zadržiavaním dieťaťa sa rozumie porušenie opatrovníckeho práva v danom prípade nadobudnutého zo zákona, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním a za predpokladu, že to právo sa skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. Súd sa v konaní zaoberal závažnými skutočnosti a to sociálnou a rodinnou situáciou a zisťoval rozsiahlym dokazovaním všetky skutočnosti na možné vylúčenie, alebo preukázanie domáceho násilia, ktoré malo byť podľa udania matky na nej páchané zo strany otca a jeho rodičov a ktorého preukázanie by malo znamenať nenariadenie návratu súdom, v zmysle článku 13 Dohovoru, na ktorý sa matka odvolávala. Z vykonaného dokazovania mal súd za dostatočne preukázané, že rodičia maloletého nežili v harmonickom zväzku a nevytvárali vhodné prostredie pre výchovu maloletého dieťaťa. Otec maloletého jednoznačne pochybil, keď bez vedomia matky v jeho útlom veku ( jedného roka ) vzal dieťa od matky bez jej súhlasu na neznáme miesto. Miera schopností každého z rodičov zabezpečovať výchovu a starostlivosť o dieťa a ich rodičovské kompetencie sú predmetom dokazovania pred talianskym súdom, ktorý vo veci koná a vykonáva aj primerané dokazovanie a opatrenia na zabezpečenie ochrany maloletého s úmyslom podporovať rodičov pri rozvoji ich rodičovských zručností v prospech maloletého. Súd na tomto mieste konštatuje, že súdu nebol predložený jednoznačný a nespochybniteľný dôkaz, že otec sa na matke dopúšťal či psychického alebo fyzického násilia, avšak súd dospel k záveru, že vzhľadom na predložené listinné dôkazy, ako sú trestné oznámenia a lekárske správy, taktiež správy zo šetrení v domácnosti príslušnými sociálnymi orgánmi Talianskej republiky, existenciu domáceho násilia nemožno vylúčiť a preto skúmal, či bolo preukázané, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení v zmysle čl. 11 ods.4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, ktoré ako právo Európskej únie má prednosť pred Haagskym Dohovorom, súd nemôže odmietnuť vrátiť dieťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho Dohovoru, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení. Súd preto konštatuje, že má povinnosť pri svojom rozhodnutí zohľadniť nielen text Dohovoru, ale tiež nariadenia Rady ES, tzv. "Brusel II bis", ktorého vzťah k Dohovoru je komplementárny, t.j. v rámci európskej únie sa prednostne použije "Brusel II bis", pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj Dohovor. Súd považuje za potrebné uviesť, že najdôležitejšou zásadou, ktorou sa bez akejkoľvek pochybnosti riadi Dohovor a Nariadenie, je zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa (preambula Dohovoru a odôvodnenie č. 12 a 13, čl. 12,15 a 23 Nariadenia, čl. 3 Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa, čl. 24 ods.2 Charty základných práv Európskej únie). Pokiaľ ide o návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu je však zrejmé, že Dohovor aj Nariadenie sú založené na zásade, že najlepší záujem dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania vyžaduje okrem výnimky spočívajúcej v určitých presne stanovených prípadoch uvedených v článkoch 13 a 20 Dohovoru (čl. 13 písm. b) Dohovoru v spojení s článkom 11 ods. 4 Nariadenia) vždy návrat dieťaťa. V súvislosti s posúdením najlepšieho záujmu dieťaťa vo vzťahu k článku 13 Haagskeho dohovoru v spojení s článkom 11 ods. 4 Nariadenia poukazuje súd na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd SR") vyslovený v náleze vydaným pod č.k. -94 zo dňa 23.05.2014, v ktorom Ústavný súd SR poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj "ESĽP") v "návratových" veciach, predovšetkým rozsudok ESĽP č. 27853/09 z 26. 11. 2013 vo veci X v. Lotyšsko a v ňom citovanú ďalšiu judikatúru. Uviedol, že v konaní, ktoré predchádzalo

vyhláseniu označeného rozsudku ESĽP, sa otec maloletého dieťaťa pred príslušnými orgánmi Lotyšska domáhal nariadenia jeho návratu do Austrálie, odkiaľ ho matka neoprávnene premiestnila. Krajský súd v Rige potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý nariadil návrat maloletého dieťaťa do Austrálie, pričom neprihliadal na znalecký posudok vypracovaný psychológom na žiadosť matky, v ktorom sa konštatovalo, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa do matky môže vzniknúť u dieťaťa psychologická trauma. Svoje rozhodnutie neprihliadať na predložený znalecký posudok odôvodnil Krajský súd v Rige tým, že sa týka merita konania o opatrovníckom práve, ktoré nebolo súčasťou konania o návrat dieťaťa. Európsky súd pre ľudské práva v označenom rozhodnutí najskôr vo všeobecnosti konštatoval, že dohovor (o ochrane práv dieťaťa) a Haagsky dohovor musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa. V predmetnej veci rozhodol, že lotyšské súdy nedodržali procesné požiadavky čl. 8 dohovoru z dôvodu, že odmietli posúdiť tvrdenie o "vážnej ujme", ktorá dieťaťu hrozila v prípade nariadenia návratu do Austrálie. Zdôraznil, že vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o "vážnej ujme", ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy aj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach.

V označenom rozhodnutí Európsky súd pre ľudské práva Lotyšsku vytkol, že napriek tomu, že sťažovateľka predložila odvolaciemu súdu v Rige posudok vypracovaný psychológom, ktorý signalizoval, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa od matky môže vzniknúť u dieťaťa psychická trauma, odvolací súd sa s ním nevysporiadal. Podľa názoru ESĽP bolo neprijateľné, aby súd rozhodol o neprípustnosti tohto dôkazu z dôvodu, že sa týkal viac merita opatrovníckeho konania ako merita konania o návrat. V tejto súvislosti ESĽP zdôraznil, že psychologický posudok upriamoval pozornosť na riziko vzniku vážnej psychickej traumy, ktorá bola priamo spojená s najlepším záujmom dieťaťa, a preto toto tvrdenie malo byť preskúmané vo svetle čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru. Krajský súd v Rige mal preto umožniť účastníkom konania vyjadriť sa k tomuto dôkazu alebo zabezpečiť vypracovanie druhého znaleckého posudku z vlastnej iniciatívy. Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že potreba dodržiavania krátkych lehôt stanovených v Haagskom dohovore nezbavovala lotyšské orgány zodpovednosti vykonať účinné preskúmanie takéhoto tvrdenia. Ústavný súd ďalej vo vzťahu k posúdeniu otázky adaptácie, novonadobudnutých rodinných a sociálnych väzieb dieťaťa v Slovenskej republike a jej vplyvu na posúdenie podmienok pre nenariadenie návratu nespochybnil síce názor odvolacieho súdu, podľa ktorého dĺžka obdobia, počas ktorého sa v danom prípade maloleté sťažovateľky nachádzajú bez súhlasu ich otca v Slovenskej republike, nie je sama osebe dôvodom na nenariadenie ich návratu, uviedol však, že je ale napriek tomu potrebné čo najstarostlivejšie preskúmať skutkový stav a zohľadniť nielen samotnú dĺžku pobytu dieťaťa, ale tiež sociálne pomery, najmä to, kto zabezpečuje výživu a výchovu detí, aké sú vzájomné citové väzby medzi deťmi navzájom, ako aj medzi deťmi a osobami, ktoré zabezpečujú starostlivosť o ne, prípadne vzťahy so širšou rodinou, vek detí a stupeň ich vyspelosti, ich zdravotný stav, súrodenecké vzťahy, faktory psychologickej povahy a pod. Podľa názoru Ústavného súdu nie je možné sa uspokojiť len so zjednodušenou všeobecnou úvahou v tomto prípade odvolacieho súdu, podľa ktorej ak by mal dôsledne skúmať, posudzovať a vyhodnocovať už uvedené faktory, mohol by "ktorýkoľvek rodič, ktorý by svojvoľne uniesol alebo zadržiaval dieťa, zabraňovať uskutočneniu návratu jeho odďaľovaním", čím mal na mysli najmä časovú náročnosť takéhoto skúmania a tiež možnosť "zneužitia" tohto inštitútu rodičom

- únoscom.

Ústavný súd SR v náleze tiež uviedol, že cieľom Haagskeho dohovoru je podľa jeho čl. 1 zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, pretože to zodpovedá najlepšiemu záujmu dieťaťa. V ostatnom období sa však v judikatúre ESĽP vo veciach rodičovských únosov detí čoraz častejšie prejavuje názor, že "návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod. povahy" (rozsudok ESĽP č. 41615/07, Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko zo 6. 7. 2010). Uvedené podľa Ústavného súdu SR naznačuje, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13, resp. čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat.. Konajúci súd, nadväzujúc na uvedené právne názory Ústavného súdu, ako aj odvolacieho súdu, ktorý sa vo svojom zrušujúcom uznesení vyjadril, že prípadné odlúčenie dieťaťa od matky po jeho návrate do

Talianska by pre maloletého vzhľadom na prirodzenú naviazanosť na matku, ktorá je pre dieťa nositeľom jeho pocitu istoty a bezpečia by maloletého priviedla do neznesiteľnej situácie, s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého jednoznačne aj vzhľadom na vyjadrenie otca prezentované v konaní, že po návrate by trval na realizácii rozhodnutia talianskeho súdu o rozluke manželstva v rámci ktorého bol maloletý zverený do opatery Sociálnych služieb mesta San Benedetto del Tronto, s tým, že bude žiť u otca v byte manželov, pričom matke bolo priznané právo neobmedzených návštev, usúdil, že separácia maloletého od matky bezprostredne po návrate by maloletého bezpochyby vzhľadom na jeho prirodzenú väzbu k matke priviedla do neznesiteľnej situácie s priamym rizikom vzniku psychickej ujmy, pre elimináciu ktorej primerané opatrenia v konaní preukázané neboli. Odlúčenie maloletého od matky po návrate a postoj otca maloletého k tejto otázke vyhodnotil súd síce za absolútne legitímny, avšak spôsobilý privodiť maloletému návratom psychickú ujmu následkom ktorej by sa ocitol v neznesiteľnej situácii. Je potrebné si totiž uvedomiť, že bez ohľadu na všetky okolnosti týkajúce sa konania matky, ktorá bezpochyby dieťa neoprávnene premiestnila a zasiahla tak neoprávneným spôsobom do práv otca, zdôrazňujúc pritom súčasné štádium konania, kedy je dieťa de facto štyri roky výlučne v prítomnosti matky za absencie otca, s ktorým sa dieťa len sporadicky počas tohto obdobia stretávalo, s poukazom na vyššie uvedenú judikatúru ESĽP zohľadnenú aj v náleze Ústavného súdu SR nemožno z pohľadu najlepšieho záujmu dieťaťa na základe skutočností zistených vykonaným dokazovaní návrat maloletého do Talianskej republiky nariadiť. Sumarizujúc uvedené závery, súd potom čo v ďalšom konaní starostlivo preskúmal celkovú rodinnú situáciu a faktory materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy (poukazujúc pritom na rozhodovaciu činnosť ESĽP v návratových veciach) dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné rozhodnúť tak, že súd návrat maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu nenariadi. O trovách štátu súd rozhodol podľa 148 ods.1 O.s.p., podľa ktorého štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie sa mohlo začať i bez návrhu. V danom prípade dospel súd vychádzajúc z charakteru prejednávanej veci k záveru, že konanie o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je treba v súvislosti s posudzovaním náhrady trov konania vzniknutých účastníkom chápať ako konanie nesporové, aj napriek tomu, že môže začať len na návrh účastníka, čo jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 176 ods. 2 O.s.p., pričom existujú aj iné konania starostlivosti súdu o maloletých, ktoré je možné začať len na návrh a je zrejmé, že v týchto konaniach možno len ťažko hovoriť o úspechu alebo neúspechu vo veci, čo je rozhodujúce kritérium pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa zásady úspechu (§ 142 a § 143). Analogicky je preto podľa súdu potrebné aj v konaní o návrat maloletého dieťaťa postupovať podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a nie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Súd s poukazom na uvedené preto žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I v Bratislave, trojmo. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Súčasne je v ňom potrebné uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.