Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8To/39/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Kučeru a sudcov JUDr. Martina Michalanského a JUDr. Daniely Mitterpákovej v trestnej veci proti obžalovanému O. W., pre zločin znásilnenia v štádiu pokusu podľa § 14, § 199 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. zo dňa 11. 2. 2016 na verejnom zasadnutí konanom v Košiciach dňa 2. mája 2016 takto

rozhodol:

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o uložení ochranného sexuologického liečenia ústavnou formou podľa § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zák.

Obžalovanému O. W., nar. XX. XX. XXXX v W., trvale bytom W., I. IX u k l a d á

podľa § 73 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou.

Inak napadnutý rozsudok zostáva nezmenený.

odôvodnenie:

Okresný súd Košice II rozsudkom sp. zn. zo dňa 11. 2. 2016 uznal obžalovaného O. W. zo zločinu znásilnenia v štádiu pokusu podľa § 14, § 199 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že

v Košiciach, na lúke za chatárskou oblasťou Ľudvíkov dvor, dňa 30.6.2015 v čase okolo 11.45 hod. odzadu pristúpil ku poškodenej I. W., na hlavu jej hodil rifľovú bundu, chytil ju za predlaktie ľavej ruky a strhol na zem, ľahol na ňu a násilne jej stiahol nohavice a nohavičky do oblasti kolien a aj napriek tomu, že sa poškodená bránila nožnicami, ktoré mala pri sebe, jej prstom sčasti vnikol do pošvy, pokúsil sa vykonať pohlavný styk a od svojho konania upustil, až keď ho poškodená uhryzla do jazyka, pritom využila jeho nepozornosť a z miesta spolu so svojim maloletým synom ušla.

Súd mu za to uložil podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, s prihliadnutím na priťažujúce okolnosti uvedené v § 37 písm. m/ Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona pre účely výkonu trestu súd zaradil obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. c/ Trestného zákona uložil obžalovanému ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, ktoré prostredníctvom obhajcu podrobne zdôvodnil. V písomnom podanom odvolaní namieta rozhodnutie o vine, pretože je toho názoru, že okresný súd napriek dokazovaniu iba mechanicky prebral znenie predmetnej skutkovej vety z obžaloby, pričom nereflektoval na výsledky dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Obžalovaný má zato, že stíhaný skutok je súdom prvého stupňa ustálený nesprávnym spôsobom, keďže znenie skutkovej vety v napadnutom rozsudku nezodpovedá vykonanému dokazovaniu, na základe čoho je následné konanie, ktorého sa mal obžalovaný dopustiť vo vzťahu k poškodenej, nesprávne právne kvalifikované. Obžalovaný sa v žiadnom prípade necíti byť vinným zo zločinu znásilnenia spáchaného v štádiu pokusu podľa § 14 a § 199 ods. 1 Tr. zák. Podľa názoru obhajoby nemožno vyvodiť naplnenie objektívnej stránky trestného činu znásilnenia v zmysle § 199 Tr. zák. - násilné donucovanie poškodenej k súloži, ani vyvodiť subjektívnu stránku - úmyselné zavinenie vo vzťahu k násilnému donucovaniu poškodenej k súloži.

Podľa názoru obhajoby z výpovede obžalovaného, svedkov a ostatných vykonaných dôkazov nevyplýva úmysel obžalovaného, ktorý by smeroval k použitiu násilia za účelom donútenia poškodenej k súloži. Poukázal na výpoveď poškodenej na hlavnom pojednávaní dňa 11. 2. 2016, kde z tejto predmetnej výpovede podľa názoru obhajoby vyplýva, že úmyslom obžalovaného bolo len vniknúť do jej vagíny prstom. Uvedené konanie obžalovaného podľa názoru obhajoby nemôže naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu znásilnenia a to ani v štádiu pokusu, pretože by muselo byť preukázané, že obžalovaný úmyselne konal tak, aby konanie bezprostredne smerovalo k vykonaniu súlože s poškodenou.

Ďalej poukázal nato, že v zmysle doktrinálnych výkladov ku konštrukcii skutkovej podstaty trestného činu znásilnenia v zmysle § 199 Tr. zák. vyplýva, že ak páchateľovi násilné konanie nesmeruje k vykonaniu súlože, ale k donúteniu ženy k iným sexuálnym praktikám, je potrebné uvedené konanie posudzovať ako trestný čin sexuálneho násilia podľa § 200 Tr. zák. Podľa názoru obhajoby ako pokus trestného činu znásilnenia môže byť kvalifikované iba také konanie páchateľa, pri ktorom dôjde aspoň k dotyku pohlavných orgánov páchateľa a poškodenej. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by bol dotyk pohlavných orgánov obžalovaného a poškodenej, uvedené len umocňuje presvedčenie obhajoby o nesprávnej právnej kvalifikácii skutku, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu.

Podľa názoru obhajoby obžalovaný sa svojím konaním mohol dopustiť nanajvýš pokusu trestného činu sexuálneho násilia podľa § 200 Tr. zák., pričom o dokonaní zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 Tr. zák. nemožno v konkrétnom prípade uvažovať a to najmä reflektujúc na výpoveď poškodenej na hlavnom pojednávaní, v zmysle ktorej sa obžalovaný iba pokúsil vniknúť prstom do jej vagíny, pričom k dokonaniu činu nedošlo.

V ďalšej časti podrobného zdôvodnenia podaného odvolania obžalovaný namieta neprimeranosť uloženého trestu, pretože okresný súd opomenul prihliadať pri ukladaní trestu na pokus - na skutočnosti uvedené v § 34 ods. 5 písm. c/ Tr. zák.

Obžalovaný ďalej poukázal, že okresný súd v zmysle § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. s prihliadnutím na § 37 písm. m/ Tr. zák., kde vymeral trest vo výmere 8 rokov a konkrétne poukázal na znenie ustanovenia § 38 ods. 2, ods. 4 a § 37 písm. m/ Tr. zák. ako na priťažujúcu okolnosť, t. j., že páchateľ už bol za trestný čin odsúdený a najmä na tú skutočnosť, že súd môže podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na priťažujúcu okolnosť neprihliadať. Má zato, že ak by súd prvého stupňa využil zákonnú možnosť neprihliadať pri odsúdení na predchádzajúcu trestnú činnosť, nebolo by v prípade obžalovaného nutné zvyšovať dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 199 ods. 1 Tr. zák., ako aj pre trestný čin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Tr. zák. a mohol tak súd uložiť trest odňatia slobody na spodnej hranici nezvýšenej trestnej sadzby podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. Tu poukázal na predchádzajúcu trestnú činnosť, ktorá bola prevažne majetkového charakteru.

Navrhol tak vo vzťahu k trestu aj znížiť pod dolnú hranicu trestnej sadzby, kde je zákonná možnosť pri pokuse trestného činu. Obžalovaný ďalej v písomnom odôvodnení namietal výrok o ochrannom opatrení v zmysle § 73 ods. 1 písm. c/ Tr. zák., teda z dôvodu spáchania trestného činu násilnej povahy voči blízkej osobe alebo zverenej osobe, ak vzhľadom na osobu páchateľa možno dôvodne predpokladať, že bude v násilnom konaní pokračovať. Tu konkrétne rozobral ustanovenie § 127 ods. 4, ods. 8 Tr. zák., ktoré definuje pojem

blízkej osoby a má zato, že súd prvého stupňa pochybil, keď uložil ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou v zmysle § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zák.

Obžalovaný navrhol, aby krajský podľa 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol rozsudkom o vine a treste tak, že upraví skutok po vypustení slov „pokúsil sa vykonať pohlavný styk“ a obžalovaného uznal vinným zo spáchania zločinu sexuálneho násilia v štádiu pokusu podľa § 14, § 200 ods. 1 Tr. zák., za ktorý mu uloží trest odňatia slobody mimoriadne znížený pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, t. j. pod 5 rokov podľa § 200 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 34 ods. 5 písm. c/ Tr. zák. a § 39 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

Na podklade takto podaného odvolania odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné do výroku o vine a treste, ale je sčasti dôvodné do výroku o uloženom ochrannom sexuologickom liečení ústavnou formou.

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval okresný súd v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy, majúce význam pre rozhodnutie o vine a treste, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel tak ku správnym skutkovým a právnym záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. okresný súd jasne a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom sa dôsledne zaoberal aj obhajobou obžalovaného.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal žiadne pochybnosti o závere okresného súdu, že obžalovaný sa dopustil konania tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a keďže sa so závermi okresného súdu stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal rozsiahle dokazovanie, vypočul obžalovaného, poškodenú I. W., svedka T. B., vykonal znalecké dokazovanie, ako aj ostatné listinné dôkazy a krajský súd po preskúmaní veci zistil, že všetky vykonané dôkazy, ktoré okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal a ktoré podrobne rozviedol v napadnutom rozsudku, okresný súd vykonal zákonným spôsobom a v tomto smere krajský súd nezistil žiadne pochybenie zo strany okresného súdu, pretože aj krajský súd konštatuje, že všetky dôkazy boli vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku.

Aj podľa názoru krajského súdu konanie obžalovaného O. W. bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, ako na základe dôkazov, na ktoré veľmi podrobne poukázal okresný súd, a krajský súd tu len v podstatných častiach poukazuje na usvedčujúcu výpoveď poškodenej I. W., ktorá ako v prípravnom konaní, tak aj na hlavnom pojednávaní vypovedala, že bol to práve obžalovaný, ktorý ju zhodil na zem, pokúšal sa jej vyzliecť spodné diely oblečenia, čomu sa ona aktívne bránila, kričala a kopala obžalovaného. Poškodená ďalej jednoznačne vypovedala, že keďže mala pri sebe nožnice, ktorými strihala poľné kvety, pokúšala sa obžalovaného bodnúť a keď sa jej to nepodarilo, obžalovaný ju priľahol na zemi a vyzliekal jej spodné diely, čo sa mu nakoniec podarilo na tretíkrát a to aj vyzliecť spodné prádlo a vtedy prstom sa pokúšal vniknúť do jej vagíny. Až po jej aktívnom odpore - po uhryznutí obžalovaného sa jej podarilo útok odvrátiť a utiecť. Poškodená vo svojich výpovediach ako v prípravnom konaní, tak aj na hlavnom pojednávaní ďalej veľmi podrobne popisovala celý skutok (v podrobnostiach poukazuje krajský súd na podrobné zdôvodnenie výpovede poškodenej v napadnutom rozsudku) a zvýrazňovala, že na celé konanie obžalovaného, keď ju povalil na zem a snažil sa vykonať súlož, sa pozeral jej maloletý syn, s ktorým bola na prechádzke, ktorý neustále plakal, kričal a hovoril „ujo, čo robíš, nechaj mamku, pusť ju“.

Aj krajský súd považuje výpoveď poškodenej za úplne vierohodnú, pretože jej výpoveď je v súlade s ostatnými vykonanými dôkazmi a tu krajský súd poukazuje na zápisnicu o prehliadke tela poškodenej s pripojenou fotodokumentáciou, kde bolo preukázané, že poškodená mala početné škrabance a to na obidvoch rukách v oblasti lakťa, na krku, na pravej strane stehna, na bedrovej časti a na pravej dlani.

Tieto zranenia zodpovedajú výpovedi poškodenej, o jej aktívnom bránení sa po tom, ako ju obžalovaný zhodil na zem a priľahol poškodenú. Tomu zodpovedajú napríklad zranenia na rukách v oblasti lakťa a taktiež zranenia na pravej strane stehna.

Analýzou DNA profilu krvi na tričko poškodenej bola zistená zhoda s porovnávacou vzorkou DNA obžalovaného a bolo dokázané, že pôvodcom krvi zaistenej na tričku poškodenej je obžalovaný. Aj tento získaný dôkaz jednoznačne preukazuje po vyhodnotení časti výpovede poškodenej skutočnosť, že poškodená sa aktívne bránila útoku obžalovaného tak, ako to popisovala poškodená.

Z týchto podstatných častí dokazovania, na ktoré krajský súd poukazuje, aj krajský súd dospel k zhodnému záveru, že skutok sa stal a že ho spáchal obžalovaný.

K samotnej obhajobnej námietke obžalovaného, že on nemal úmysel vykonať súlož s poškodenou tak, ako to podrobne rozviedol v podanom odvolaní, krajský súd uvádza :

Právna kvalifikácia spáchaného skutku okresným súdom ako zločin znásilnenia v štádiu pokusu podľa § 14, § 199 ods. 1 Tr. zák. je aj podľa názoru krajského súdu správna a zákonná. Okresný súd po vyhodnotení dokazovania dospel k záveru, že zavinenie obžalovaného bolo preukázané vo forme priameho úmyslu podľa § 15 písm. a/ Tr. zák. a k tomuto záveru okresný súd dospel z celkového konania obžalovaného. Okresný súd dospel k záveru, že obžalovaný konal v úmysle poškodenú donútiť k súloži a zaoberal sa aj obhajobou obžalovaného už pred okresným súdom, že v podstate on nemal úmysel donútiť poškodenú k súloži a tu okresný súd vychádzal z celkového konania obžalovaného. Podľa názoru okresného súdu bolo riadne preukázané fyzické násilie zo strany obžalovaného a nebyť aktívneho odporu poškodenej, podľa názoru okresného súdu, obžalovaný by súlož s poškodenou mohol aj vykonať.

S týmto právnym názorom okresného súdu sa krajský súd stotožňuje a dodáva, poukazujúc na zákonné znenie ustanovenia § 14 ods. 1.

Podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. pokus trestného činu je konanie, ktoré bezprostredne smeruje k dokonaniu trestného činu, ktorého sa páchateľ dopustil v úmysle spáchať trestný čin, ak nedošlo k dokonaniu trestného činu.

V konaní pred okresným súdom bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný konal tak, ako je to konkrétne uvedené v skutku napadnutého rozsudku, pričom poškodenú strhol na zem - povalil ju, ľahol si na poškodenú a násilne jej stiahol nohavice, ako aj spodné intímne prádlo. Toto konanie obžalovaného smerovalo k vykonaniu súlože s poškodenou a k dokonaniu trestného činu znásilnenia nedošlo len preto, lebo poškodená sa aktívne bránila konaniu obžalovaného, čo bolo vykonaným dokazovaním bez akýchkoľvek pochybností preukázané. Z týchto dôvodov preto krajský súd neakceptoval obhajobnú námietku o použití právnej kvalifikácie trestného činu sexuálneho násilia podľa § 200 Tr. zák. a neakceptoval ani obhajobnú námietku, že ako pokus trestného činu znásilnenia môže byť kvalifikované iba také konanie páchateľa, pri ktorom dôjde aspoň k dotyku pohlavných orgánov páchateľa a poškodenej.

Z hľadiska právnej kvalifikácie pokusu trestného činu znásilnenia podľa § 14 ods. 1, § 199 ods. 1 Tr. zák. treba vychádzať tak, ako na to správne poukázal aj okresný súd z celkového konania obžalovaného a zo zisteného motívu.

V konaní bolo preukázané, že konanie obžalovaného bolo motivované vykonaním súlože s poškodenou a tu krajský súd vychádza zo zisteného skutku, ktorý bol preukázaný vykonaným dokazovaním a najmä z výpovede poškodenej, ktorá bez akýchkoľvek pochybností vo svojich výpovediach vždy potvrdzovala, že obžalovaný prízvukoval, že sa chce s ňou „milovať“ a keď poškodená odmietla obžalovaného, obžalovaný proti vôli poškodenej ju donucoval k pohlavnému styku, čomu jednoznačne nasvedčuje konanie obžalovaného, kedy ju povalil na zem a „stiahol jej vrchné, ako aj spodné oblečenie“. Pri takomto konaní obžalovaného síce nedošlo ani k dotyku pohlavných orgánov, ale to len preto, lebo poškodená kládla aktívny odpor, preto námietka obhajoby v tomto smere je podľa názoru krajského súdu právne irelevantná.

Rozdiel medzi trestným činom znásilnenia podľa § 199 Tr. zák. a sexuálneho násilia podľa § 200 Tr. zák. spočíva v tom, že pri trestnom čine sexuálneho násilia z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje, aby páchateľ konal tak, že násilím alebo hrozbou alebo hrozbou bezprostredného násilia núti iného k análnemu styku alebo k iným sexuálnym praktikám. To podľa názoru krajského súdu znamená, že prvotný úmysel obžalovaného v rámci jeho konania by mal smerovať k iným sexuálnym praktikám, čo podľa zaužívanej súdnej praxe je napríklad onanovanie, ohmatávanie pohlavných orgánov iného, v tomto konkrétnom prípade poškodenej, za účelom napríklad sexuálneho vyvrcholenia a pod. Aj keď v konkrétnom prípade obžalovaný konal tak, že prstom sčasti vnikol do pošvy poškodenej, jeho úmysel pri tomto konaní v spojitosti s celkovým konaním, na ktoré poukázal ako okresný súd, tak aj krajský súd, smeroval k vykonaniu pohlavného styku s poškodenou. Jeho úmysel nesmeroval ku konaniu, ktoré by zakladalo pojmové znaky sexuálneho násilia podľa § 200 Tr. zák. tak, ako to v podanom odvolaní namietala obhajoba, preto krajský súd túto obhajobnú námietku neakceptoval.

Výrok o treste, ktorý taktiež napádal v svojom odvolaní obžalovaný okresný súd náležitým spôsobom odôvodnil, pričom vychádzal tak, ako to podrobne rozviedol v napadnutom rozsudku, s prihliadnutím na zákonné ustanovenie § 34 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. a § 38 ods. 4 Tr. zák. Okresný súd uložený trest za zistenia pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, keďže zistil jednu priťažujúcu okolnosť a to podľa § 37 písm. m/ Tr. zák., t. j. že už bol odsúdený v súlade s ustanovením § 38 ods. 4 Tr. zák., zvýšil dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Podľa § 199 ods. 1 Tr. zák. je trestná sadzba zákonom určená vo výmere od 5 do 10 rokov a okresný súd uložil pri zvýšení dolnej hranice trest vo výmere 8 rokov.

Krajský súd, na základe obhajobnej námietky obžalovaného zo strany k výroku o treste a najmä k pomerom priťažujúcich okolností, ako aj kvalifikácie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m/ Tr. zák., vzhľadom na predchádzajúce odsúdenia obžalovaného, t.j. že podľa obhajoby nesprávne rozhodol okresný súd, keď uznal túto priťažujúcu okolnosť, uvádza :

V súlade so zákonom rozhodol okresný súd, keď uznal priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ vzhľadom k osobe obžalovaného s poukazom na jeho predchádzajúce odsúdenia, keďže z registra trestov, ako aj z vykonaného dokazovania vyplýva, že bol doposiaľ 11-krát odsúdený. Okresný súd zákonným spôsobom poukázal na jeho predchádzajúce odsúdenia a to najmä na rozsudok Okresného súdu Košice II , kde bol odsúdený za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. k trestu vo výmere 4 roky a 6 mesiacov, ktorý vykonal 14. 10. 2011 a ďalšie odsúdenia, ktoré podrobne rozviedol v napadnutom rozsudku. Oproti názoru obhajoby na neuznanie priťažujúcej okolnosti v zmysle § 37 písm. m/ Tr. zák. krajský súd dodáva, že okresný súd pri dôslednom použití všetkých zákonom určených priťažujúcich okolností nevyhodnotil ako ďalšiu priťažujúcu okolnosť u obžalovaného v zmysle § 37 písm. a/, ktoré znie :

Podľa § 37 písm. a/ Tr. zák. priťažujúcou okolnosťou je to, že páchateľ spáchal trestný čin s obzvlášť zavrhnutiahodnou pohnútkou.

K tomuto záveru dospel krajský súd z konania obžalovaného, keď bolo preukázané, že obžalovaný konal proti poškodenej s úmyslom vykonať súlož, pričom poškodená sa aktívne bránila, za prítomnosti maloletého syna, s ktorým bola poškodená na prechádzke, ktorý konanie obžalovaného bezprostredne vnímal, čomu nasvedčuje zistenie z vykonaného dokazovania „plakal a kričal sám na obžalovaného, aby dal pokoj jeho mame“.

Táto pohnútka vyplýva z postoja obžalovaného k základným ľudským hodnotám, ku ktorým patrí aj právo ženy na slobodný pohlavný styk, pričom toto jeho konanie musel bezprostredne vnímať maloletý syn, s ktorým bola poškodená na prechádzke. Aj keď pri trestnom čine znásilnenia a aj v tomto konkrétnom prípade obžalovaný konal v rámci sexuálnej pohnútky, táto jeho sexuálna pohnútka je obzvlášť zavrhnutiahodná, pretože sa konania dopustil za prítomnosti maloletého dieťaťa - syna poškodenej, s ktorým bola poškodená na prechádzke. Jeho konanie preukazuje, že obžalovaný vôbec nebral ohľad pri svojom konaní na maloleté dieťa, ktoré bolo s poškodenou na prechádzke, ktoré pro futuro mohlo z tohto jeho konania pociťovať aj psychickú ujmu.

Pri použití priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. a/ zo strany okresného súdu by tak nesporne okresný súd v rámci ukladania druhu a výmery trestu zo zákona ukladal trest nie taký, aký vymeral, ale podľa názoru krajského súdu prísnejší. Tento nedostatok zo strany okresného súdu krajský súd nemohol napraviť pre nedostatok odvolania zo strany prokurátora v jeho neprospech do uloženého trestu a neuznania ďalšej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. a/ Tr. zák.

Krajský súd na podklade podaného odvolania aj do výroku o uloženej ochrannej sexuologickej liečbe ústavnou formou podľa § 73 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. zistil, že okresný súd pri ukladaní tohto ochranného liečenia správne vychádzal zo záverov znaleckého posudku, avšak nesprávne použil ustanovenie § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., pretože mal zákonne použiť ustanovenie § 73 ods. 2 písm. d/ Tr. zák., ktoré znie :

Podľa § 73 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. súd uloží ochranné liečenie, ak páchateľ spácha trestný čin pod vplyvom návykovej látky alebo v súvislosti s jej užívaním.

Okresný súd na základe vykonaného dokazovania vychádzajúc zo záverov znalcov, na ktoré poukázal v napadnutom rozsudku, správne zistil, že obžalovaný spáchal trestný čin pod vplyvom návykovej látky alebo v súvislosti s jej užívaním, avšak nesprávne použil ustanovenie § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., preto krajský súd tento výrok zrušil a sám rozhodol tak, že uložil obžalovanému ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou podľa § 73 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. To boli dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol v zmysle výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.