Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KK-10C/521/2015

Rozhodnutie

Okresný súd Kežmarok samosudcom Mgr. Tomášom Sarakom v právnej veci žalobcu CRIF - Slovak Credit Bureau, s.r.o., so sídlom Malý trh 2/A, Bratislava, IČO: 35 886 013, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Havel, Holásek & Partners s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36 856 584, proti žalovanému N. štátnemu občanovi Slovenskej republiky, o zaplatenie 273,06 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 6. 7. 2015 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 352,70 eur, zmluvný úrok vo výške 19,40 % ročne zo sumy 343,06 eur od 28. 3. 2014 do 17. 7. 2014, zmluvný úrok vo výške 19,40 % ročne zo sumy 323,06 eur od 18. 7. 2014 do 28. 10. 2014, zmluvný úrok vo výške 19,40 % ročne zo sumy 303,06 eur od 29. 10. 2014 do 26. 1. 2015, zmluvný úrok vo výške 19,40 % ročne zo sumy 293,06 eur od 27. 1. 2015 do 27. 4. 2015, zmluvný úrok vo výške 19,40 % ročne zo sumy 283,06 eur od 28. 4. 2015 do 22. 5. 2015, zmluvný úrok vo výške 19,40 % ročne zo sumy 273,06 eur od 23. 5. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 343,06 eur od 28. 3. 2014 do 17. 7. 2014, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 323,06 eur od 18. 7. 2014 do 28. 10. 2014, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 303,06 eur od 29. 10. 2014 do 26. 1. 2015, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 293,06 eur od 27. 1. 2015 do 27. 4. 2015, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 283,06 eur od 28. 4. 2015 do 22. 5. 2015, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 273,06 eur od 23. 5. 2015 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania.

Žalobu odôvodňoval tým, že žalovaný uzavrel dňa 18. 6. 2007 so spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. zmluvu číslo XXXXXXXXXX, súčasťou ktorej boli Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne účinné od 1. 8. 2002 v zmysle dodatku č. 5 účinného ku dňu 1. 12. 2006, Osobitné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne pre poskytnutie úverov a povolených prečerpaní účinné od 1. 2. 2006 a Sadzobník poplatkov Slovenskej sporiteľne s ktorými sa žalovaný oboznámi a súhlasil s nimi. V žalobe tvrdil, že na základe tejto zmluvy poskytla Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovanému úver vo výške 1.493,73 eur ktorý sa tento zaviazal splácať pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 41,49 eur, pričom dátum prvej splátky bol určený dňom 20. 7. 2007 a konečná splatnosť úveru bola určená dňom 20. 5. 2012 s tým, že jednotlivé splátky sa mali splácať mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci. Podľa žalobcu v zmluve bol dohodnutý poplatok za správu úveru vo výške 1,99 eur mesačne, výška úrokovej sadzby 19,40 % ročne a ročná percentuálna miera nákladov vo výške 24,49 % ročne. Žalovaný sa podľa tvrdenia žalobcu v žalobe dostal do omeškania so splácaním úveru v dôsledku čoho ho Slovenská sporiteľňa, a.s. na túto skutočnosť upozorňovala a vyzývala ho na úhradu jeho splatných záväzkov, pričom jej voči žalovanému vznikla pohľadávka vo výške 422,70 eur pozostávajúca z istiny úveru po splatnosti vo výške 343,06 eur a

z vyčísleného úroku, ktorý do dňa postúpenia pohľadávky na žalobcu, t.j. do dňa 27. 3. 2014 bol vo výške 79,64 eur. V žalobe žalobca uviedol, že pohľadávka voči žalovanému bola mu zmluvou o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 27. 3. 2014 spolu s príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými postúpená, čo bolo žalovanému oznámené dňa 1. 4. 2014 spolu s výzvou na okamžitú úhradu pohľadávky, žalovaný však po postúpení na pohľadávku uhradil len sumu 70,- eur, a to platbou sumy 20,- eur dňa 17. 7. 2014, sumy 20,- eur dňa 28. 10. 2014, sumy 10,- eur dňa 26. 1. 2015, sumy 10,- eur dňa 27. 4. 2015 a sumy 10,- eur dňa 22. 5. 2015. Podľa žalobcu žalovaný po postúpení pohľadávky na žalobcu bol ním opakovane upozornený na vzniknutú pohľadávku a oznámením o zosplatnení pohľadávky zo dňa 8. 6. 2015 doručeným mu dňa 10. 6. 2015 bol upozornený, že žalobca opakovane vyhlásil v zmysle čl. 7.6.1. Všeobecných obchodných podmienok mimoriadnu splatnosť úveru, napriek tomu ale svoj záväzok, pozostávajúci z istiny úveru po splatnosti vo výške 273,06 eur a vyčísleného úroku vo výške 79,64 eur ako aj z pokračujúcich zmluvných úrokov vo výške 19,40 % ročne a zákonného úroku z omeškania do dňa podania žaloby neuhradil.

Žalovaný sa k žalobe, ktorá mu spolu s prílohami bola do vlastných rúk doručená dňa 14. 3. 2016, písomne nevyjadril.

Nakoľko sa v danom prípade jedná o drobný spor (§ 200ea Občianskeho súdneho poriadku) a vo veci bolo možné rozhodnúť len na základe predložených listinných dôkazov, súd v súlade s ust. § 115a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia pojednávania. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. 4. 2016, miesto a čas jeho verejného vyhlásenia boli v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. oznámené na úradnej tabuli súdu vyvesením dňa 18. 4. 2016, účastníci sa na verejné vyhlásenie rozsudku nedostavili.

Súd sa oboznámil s obsahom žaloby, vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom predložených listinných dôkazov a zistil tento skutkový stav: Žalovaný v pozícii dlžníka uzavrel dňa 18. 6. 2007 v Kežmarku s bankou - spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Suché mýto 4, 816 07 Bratislava, IČO: 00 151 653 písomnú zmluvu označenú ako „Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorená podľa §§ 497 až 507 zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov“, ktorej predmetom bolo poskytnutie splátkového úveru bankou dlžníkovi v sume 45.000,- Sk s tým, že tento úver dlžník (žalovaný) splatí, zaplatí úroky a splní ďalšie podmienky dohodnuté v úverovej zmluve. Tento úver sa žalovaný zaviazal vrátiť v 59-ich mesačných splátkach vo výške 1.250,- Sk so splatnosťou prvej splátky istiny 20. 7. 2007 a splatnosťou ďalších splátok istiny mesačne vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci. V zmluve bola uvedená RPMN (24,49 %), ročná úroková sadzba 19,40 % s tým, že ide o úrokovú sadzbu pevnú do konečnej splatnosti úveru a poplatok za správu úveru vo výške 60,- Sk mesačne. Splatnosť úrokov bola dohodnutá v posledný deň kalendárneho mesiaca. V zmluve je uvedené že konečná splatnosť úveru je 20. 5. 2012. Vyššie uvedené skutočnosti súd zistil zo žalobcom predloženého písomného vyhotovenia Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX.

Zo žalobcom predloženého písomného Oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 1. 4. 2014 (čl. 28 spisu) súd zistil, že spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. ním žalovanému oznámila, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0346/2014/CE uzatvorenej dňa 27. 3. 2014 postúpila pohľadávku voči nemu vo výške 422,70 eur s príslušenstvom majúcu základ v úverovej zmluve číslo XXXXXXXXX na obchodnú spoločnosť CRIF - Slovak Credit Bureau, s.r.o., so sídlom Malý trh 2/A, 811 08 Bratislava, IČO: 35 886 013, teda na žalobcu. Žalobca tvrdil, že vyššie uvedená úverová zmluva bola zároveň zmluvou o poskytnutí revolvingového úveru číslo 6109046296, ktorá platnosť nadobudla podpisom a účinnosť po splnení odkladacej podmienky vo forme aktivácie karty žalovaným.

Z oznámenia o zosplatnení pohľadávky zo dňa 8. 6. 2015 predloženého žalobcom (čl. 33 spisu) bolo zistené, že žalobca v zastúpení advokátom ním oznámil žalovanému, že z dôvodu vzájomnej právnej istoty opakovane vyhlasuje v zmysle článku 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok a v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka mimoriadnu splatnosť úveru zo zmluvy č. XXXXXXXXX ku dňu 4. 6. 2015 kedy najneskôr sa pohľadávka z tejto zmluvy stáva v celom rozsahu splatnou s tým, že ku dňu 8. 6. 2015 je výška pohľadávky 418,26 eur. Podľa doručenky na rube čl. 33 spisu bola výzva na adresu žalovaného doručená dňa 10. 6. 2015.

Žalobca tvrdil, že žalovaný záväzok splácať poskytnutý úver riadne a včas neplnil, keď nároky z úveru, ktorého konečná splatnosť bola dohodnutá na deň 20. 5. 2012 právnemu predchodcovi žalobcu ani žalobcovi neuhradil v plnej výške, preto žalobca potom, čo mu bola pohľadávka postúpená opakovane vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, k úhrade záväzkov žalovaného špecifikovaných v žalobe však nedošlo.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť súdu prihliadať pri nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu na oslabenie nároku vrátane jeho premlčania vyplývajúcu mu z ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 1. 5. 2014 bolo potrebné zaoberať sa v prvom rade otázkou, či žalobca svoje tvrdené právo neuplatňuje po uplynutí premlčacej doby. Základnou otázkou pre toto posúdenie potom bolo určiť, či v prejednávanom spore ide o obchodnoprávny vzťah (4 ročná premlčacia doba upravená v Obchodnom zákonníku), alebo občianskoprávny vzťah (3 ročná premlčacia doba upravená v Občianskom zákonníku) a kedy vlastne začala plynúť premlčacia doba pre uplatnenie práva voči žalovanému.

Predmetom úverovej zmluvy uzavretej dňa 18. 6. 2007 obchodnou spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., teda bankou ktorej predmetom podnikania vychádzajúc zo zápisu v obchodnom registri bolo okrem iného poskytovanie úverov so žalovaným ako fyzickou osobou, spotrebiteľom bolo poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanému so záväzkom žalovaného tieto vrátiť a zaplatiť úroky, išlo teda o úver, konkrétne o spotrebiteľský úver v zmysle v tom čase účinného zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. I keby nešlo o spotrebiteľský úver, i tak by vzhľadom na postavenie žalovaného ako spotrebiteľa (§ 2 ods. 1 písm. a) v tom čase účinného zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 18. 6. 2007), ktoré je zrejmé tak z obsahu zmluvy ako aj označenia žalovaného v nej (žalovaný je označený identifikačnými znakmi typickými pre fyzické osoby - nepodnikateľov, t.j. menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu) bolo treba vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v zákone č. 634/1992 Zb.o ochrane spotrebiteľa a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 18. 6. 2007 uzavrieť, že v prípade Úverovej zmluvy číslo XXXXXXXXXX zo dňa 18. 6. 2007 ide bez akýchkoľvek pochybností o vzťah spotrebiteľský, a ako na taký preň platia normy na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté tak vo vnútroštátnych právnych predpisoch, ako aj v právnych aktoch Európskej únie.

V súvislosti dovolávaním sa absolútnej obchodnej povahy daného záväzkového vzťahu v zmluve, ktorá jednak je označená ako úverová zmluva podľa §§ 497 až 507 Obchodného zákonníka a ktorá zároveň v článku II bod 4 má predformulované ustanovenie, že zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka súd uvádza, že ak by sa aj daný úver posudzoval ako absolútny obchod podľa ustanovení § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka a § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, i tak by nebolo možné neprihliadať na fakt, že žalovaný úverovú zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ. V tejto súvislosti potom treba mať na pamäti tú skutočnosť, že vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa (Hlava III článok 98 Charty základných práv Európskej únie) nekončí pri spotrebiteľských úveroch. Široká ochrana spotrebiteľov je garantovaná smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktoré sa spotrebiteľom predkladajú tak, že sú predformulované a spotrebiteľ spravidla ich obsah nemení. Ak spotrebiteľ pri takejto zmluve neprijíma službu alebo nekupuje tovar na obchodnú činnosť alebo iné podnikanie, prináleží mu ochrana touto smernicou a nemusí pritom ísť o spotrebiteľský úver. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami z úradnej moci súdu sa týka rozmanitých zmluvných vzťahov vrátane úverov, ktoré nemožno zaradiť do kategórie spotrebiteľských úverov.

Ak sa teda žalobca v žalobe odvolával na nutnosť posúdenia daného úverového vzťahu a z neho vyplývajúcich nárokov a súvislostí podľa ustanovení Obchodného zákonníka (napr. v časti, v ktorej zdôvodňoval nárok na úrok z omeškania poukazom na ust. § 369 Obchodného zákonníka), tak tu súd uvádza, že toto jeho nazeranie úplne obchádza fakt, že aj v právnom vzťahu, ktorý sa spravuje, či už ex lege alebo ex contractu, ustanoveniami Obchodného zákonníka nemožno opomenúť tú podstatnú skutočnosť, že táto právna úprava bola a je sprevádzaná právnym predpisom verejnoprávneho charakteru obsahujúcim kogentné ustanovenia t.j. zákonom na ochranu spotrebiteľa, pričom v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy so žalovaným išlo o zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, ktorý bol neskôr (od 1. 7. 2007) nahradený zákonom č. 250/2007 Z. z.

o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“).

Podľa § 23a ods. 1 a 2 Zákona č. 634/1992 Zb o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom k 18. 6. 2007 pritom spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu (§ 52 až 60 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov) sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.

Z formy a obsahu zmluvy uzatvorenej so žalovaným, je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“, typovú zmluvu, ktorej obsah vrátane dojednania o „dohode“ o použití Obchodného zákonníka žalovaný zjavne žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil. Právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je preto nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) v tom čase účinného Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má prednosť pred všeobecnou, ktorou je , je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, zákona o ochrane spotrebiteľa a tiež podľa Občianskeho zákonníka (v tejto súvislosti viď napr. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 6. 3. 2012 alebo uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 26. 2. 2013).

Podľa § 25 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. 6. 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak.

Úverová zmluva bola uzavretá 18. 6. 2007, teda ešte za účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, preto sa právne vzťahy účastníkov ňou založené v súlade s vyššie uvedeným spravujú týmto zákonom.

Podľa § 2 písm. a) a b) uvedeného zákona spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme a zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona, Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí (§ 43 Občianskeho zákonníka) obsahuje najmä a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno a adresu spotrebiteľa, g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera nákladov,

i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ >, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.

Podľa § 4 ods.3 citovaného zákona zmluva ďalej obsahuje a) oprávnenia spotrebiteľa na zníženie nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa § 6 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/258/20060701>, b) sankcie za porušenie zmluvy, c) podmienky, za ktorých možno použiť zmenku alebo šek, d) spôsob zániku záväzku zo zmluvy, e) práva spotrebiteľa podľa § 7 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/258/20060701>.

Podľa § 4 ods. 4 uvedeného zákona pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba.

Podľa § 4 ods. 5 citovaného zákona od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Spotrebiteľské zmluvy sú typické tým, že ich o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov (spotrebitelia) s tým, že dodávateľ ako navrhovateľ zmluvy vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv a stanovuje aj podmienky ich realizácie. Návrh zmluvy býva často pripravený na predtlačených tlačivách, spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť ich obsah, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu. Pre spotrebiteľskú zmluvu je teda charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, pričom nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka"). Súdna prax už judikovala, že za neprijateľnú podmienku je potrebné považovať aj takú zmluvnú podmienku, pokiaľ v zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach je stanovená dlhšia premlčacia doba v porovnaní s Občianskym zákonníkom, ktorý upravuje trojročnú premlčaciu dobu. Koniec koncov, koncepcia, že ani dojednaním v zmluve nemožno sa odchýliť od pre spotrebiteľa výhodnejšej občianskoprávnej úpravy (vrátane otázky premlčania) má počnúc dňom 1. 5. 2014 aj svoju normatívnu podobu, keď podľa § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

V zmysle uvedeného, vzhľadom na vyhodnotenie predmetnej spotrebiteľskej zmluvy - zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako spotrebiteľského, občianskoprávneho vzťahu, s prihliadnutím na skutočnosť, že osobitnú úpravu premlčania zákon o spotrebiteľských úveroch nemá je na premlčanie potrebné aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní (§ 100 a nasl. Občianskeho zákonníka) a vychádzať zo všeobecnej trojročnej premlčacej doby. V súvislosti s vyššie uvedeným súd dáva do pozornosti právne závery vyslovené Najvyšším súdom SR v rozhodnutí zo dňa 25. 11. 2011 alebo Krajským súdom v Trenčíne v rozsudku -73 zo dňa 23. 11. 2011.

O nutnosti použiť na inštitúty osobitne neupravené v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, akým je aj premlčanie Občiansky zákonník svedčí aj to, že tento zákon sa podporného použitia Občianskeho zákonníka v niektorých prípadoch aj osobitne dovoláva (viď napr. odstúpenie od zmluvy v § 5 zák. č. 258/2001 Z.z. na ktoré sa v zmysle poznámky pod čiarou č. 9 nepoužije právna úprava odstúpenia od zmluvy v Obchodnom, ale v Občianskom zákonníku).

Ako už bolo uvedené, aktuálne Občiansky zákonník aj výslovne stanovuje (§ 52 ods. 2 veta tretia) že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva a aj Najvyšší súd Slovenskej republiky už judikoval (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. ), že toto ustanovenie (§ 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka), sa vzťahuje aj na

právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Podľa Najvyššieho súdu by prvostupňový súd „musel vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť“.

Podľa názoru súdu preto pri posúdení, či sa v tu súdenej veci žalobca svojho práva nedomáha po uplynutí premlčacej doby je potrebné bez akýchkoľvek pochybností vychádzať z ustanovení o premlčaní obsiahnutých v Občianskom zákonníku a z tam zakotvenej všeobecnej trojročnej premlčacej doby.

Podľa § 100 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 1. 5. 2014 orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Vzhľadom na uvedené je súd povinný z úradnej moci prihliadať na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Ide o procesné ustanovenie, ktoré je súd povinný aplikovať v čase rozhodovania o predmetnom nároku (podporne pozri vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

Podľa úverovej zmluvy konečná splatnosť úveru bola 20. 5. 2012. Najneskôr v tento deň teda mali byť žalovaným podľa zmluvy uspokojené všetky nároky pôvodného veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) z úverovej zmluvy. Ak sa tak nestalo, právo na ich uspokojenie mohlo byť prvýkrát vykonané a uplatnené dňa 21. 5. 2012. Práve uplynutie dňa zmluvne dohodnutej konečnej splatnosti úveru súd v prejednávanej veci považuje za moment rozhodujúci pre začiatok plynutia premlčacej doby. Právo žalobcu by teda bolo nepremlčané len v prípade, ak by žalobca žalobu podal do troch rokov od tohto momentu, čo sa nestalo. Žaloba bola podaná na súd až dňa 6. 7. 2015, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka (v súvislosti s premlčaním požadovaných pokračujúcich úrokov a úrokov z omeškania súd podporne odkazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v zmysle ktorých povinnosť platiť úroky z omeškania nevzniká samostatne za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením dlhu; týmto dňom začína plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok). Žalobcom tvrdené čiastočné plnenie záväzku žalovaným v roku 2014 a 2015 tu nemá vplyv na plynutie a uplynutie premlčacej doby lebo na to, aby platila desaťročná premlčacia doba by v zmysle Občianskeho zákonníka (§110 ods. 1 druhá veta) muselo dôjsť k písomnému uznaniu práva žalovaným čo do dôvodu a výšky, avšak nič také žalobca, v konaní zastúpený advokátom nepreukázal a ani len netvrdil. Ani opakované vyhlásenie splatnosti úveru žalobcom po postúpení pohľadávky ním zdôvodnené „vzájomnou právnou istotou“ nič nemení na plynutí a uplynutí premlčacej doby, lebo vyhlásenie splatnosti už dávno splatného úveru nespôsobilo nové plynutie premlčacej doby nakoľko bolo absolútne neúčinné. V úverovej zmluve je bez akýchkoľvek pochybností, výslovne a jasne uvedené, že konečná splatnosť

úveru je 20. 5. 2012 a tak platne obísť ustanovenia Občianskeho zákonníka o plynutí premlčacej doby v tejto spotrebiteľskej veci nebolo možné tým, že žalobca svojvoľne a jednostranne žalovanému oznámi, že vyhlasuje mimoriadnu splatnosť úveru, ktorý už predtým sa stal riadne splatným. Taký postup nebol súladný ani s ust. § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka na ktoré sa žalobca v tejto súvislosti odvolával. V danom prípade sa totiž po dni 20. 5. 2012 už vôbec nejednalo o plnenie v splátkach, a aj logicky preto nebolo už možné uplatniť právo žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, navyše keď Občiansky zákonník jasne predpisuje, že toto právo sa môže uplatniť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky (viď § 565 veta druhá Občianskeho zákonníka) čo v tomto prípade je nemožné.

Vzhľadom na zákonný príkaz vyplývajúci z už citovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa nemohol súd premlčané právo žalobcovi priznať a preto jeho žalobu bez ďalšieho zamietol.

S poukazom na dôvod zamietnutia žaloby žalobcu (premlčanie jeho práva), opodstatnenosťou a oprávnenosťou uplatneného nároku vo veci samej sa súd nezaoberal (viď tiež R 29/1983).

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. Žalobca síce návrh na priznanie mu náhrady trov konania podal, vo veci však bol v celom rozsahu neúspešný, nárok na ich náhradu mu preto vôbec nevznikol. Úspešný žalovaný náhradu trov konania neuplatnil, preto súd o trovách konania rozhodol tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia na Okresný súd Kežmarok.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (§ 251 ods. 1 O.s.p.).