Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_5CoE-4-2016.pdf
PDF · 128.77 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/4/2016
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Advocate, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: H. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. V., o vymoženie 344,71 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 28. októbra 2015, č. k. 4Er/697/2015-17, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd Topoľčany (súd prvého stupňa, exekučný súd) napadnutým uznesením zo dňa 28. 10. 2015, č. k. 4Er/697/2015-17 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 16. 03. 2015. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 44 ods. 2, § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, 7, § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 3, § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 9, 11 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uznesenia poukázal na to, že oprávnený podal u súdneho exekútora proti povinnému návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. 07371/11 zo dňa 09. 08. 2011, pre vymoženie pohľadávky vo výške 344,71 eura, trov predchádzajúceho konania vo výške 259,69 eura a všetkých účelne vynaložených trov exekúcie. Súdny exekútor požiadal na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenia na základe zmenky vystavenej povinným, ktorou bol zabezpečený úver poskytnutý oprávneným povinnému na základe zmluvy o úvere. Poukázal na dohodou o vyplnení zmenky medzi účastníkmi konania, ktorá je súčasťou zmluvných dojednaní v zmluve o úvere. Podľa rozhodcovského rozsudku si povinný svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o úvere nesplnil, čím sa stal splatný celý dlh dňa 03. 03. 2011 a oprávnený preto dňa 11. 04. 2011 vyplnil zmenku v zmysle dohody o vyplnení zmenky na sumu 701,19 eura s dátumom začiatku úročenia dňa 03. 03. 2011 a táto bola povinnému predložená na zaplatenie dňa 18. 04. 2011. Rozhodcovský súd vyhovel žalobe oprávneného (v rozhodcovskom konaní žalobcu) proti povinnému (v rozhodcovskom konaní žalovaný), pričom mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol zmenkový záväzkový vzťah na základe zmenky vyplnenej v súlade s dohodou o vyplnení zmenky. Zo zmenky k zmluve o úvere vyplýva, že povinný ju vystavil dňa 30. 09. 2010 a zaviazal sa ňou zaplatiť pri jej predložení na rad oprávnenému zmenkovú sumu doplnenú oprávneným a zmenkový úrok 0,25 % denne od dátumu začiatku úročenia doplneného oprávneným. Zmenka je splatná oprávnenému „bez protestu“, „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Oprávnený na zmenke doplnil zmenkovú sumu vo výške 701,19 eura a dátum začiatku úročenia 03. 03. 2011. Podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku suma 796,71 eura, ktorú bol povinný zaviazaný zaplatiť, pozostáva zo zmenkovej sumy 611,19 eura (istina 430,- eur + poplatok za zasielanie upomienok 20,-
eur + známe príslušenstvo 185,52 eura + trovy mediačného konania 161,19 eura). Oprávnený predložil zmluvu o úvere č. 403800264 (uzavretú s povinným dňa 30. 09. 2010 vrátane jej súčasti - všeobecných podmienok poskytnutia úveru). Oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 300,- eur, ktorý sa povinný zaviazal zaplatiť oprávnenému zvýšený o príslušný poplatok vo výške 220,- eur, t. j. celkom sa zaviazal zaplatiť oprávnenému sumu 520,- eur v 8-ich mesačných splátkach po 65,- eur, počnúc dňom 17. 10. 2010. Zo všeobecných podmienok (bod 11) vyplýva, že tretina príslušného poplatku, ktorý sa povinný zaviazal oprávnenému zaplatiť vo výške 220,- eur, predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Všeobecné podmienky zmluvy obsahujú úpravu podmienok zmluvy, okrem iných viaceré sankcie, ktoré by povinný mal uhradiť v prípade porušenia zmluvy, ale tiež dohodu o vyplnení zmenky a mediačnú dohodu. Pri rozhodovaní exekučný súd vychádzal z toho, že právny vzťah medzi účastníkmi je vzťahom spotrebiteľským. V zmluve je vyjadrený účel poskytnutia finančných prostriedkov dlžníkovi tak, že peňažné prostriedky mu boli poskytnuté na výkon zamestnania, a to zaškrtnutím jednej zo štyroch možností vopred predtlačených v zmluve - na účel zamestnania, na účel povolania, na účel podnikania alebo na iný účel. Z celkového formátu zmluvy (tlačiva) vyplýva, že ide o rovnaký typ zmluvy, aký veriteľ používal pri poskytovaní úverov fyzických osobám, pričom ide o zmluvy (vrátane úverových podmienok), ktoré boli vopred veriteľom pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania. Keďže skutočný účel poskytnutia peňažných prostriedkov nebol preukázaný nespochybniteľným spôsobom, pričom ide o typizovanú zmluvu a nebol zistený dôvod, pre ktorý by sa zákon o spotrebiteľských úveroch na zmluvu nevzťahoval, bol úver poskytnutý oprávneným povinnému posúdený za spotrebiteľský úver. Z uvedených dôvodov súd nesúhlasil ani so záverom rozhodcovského súdu, ktorý vo svojom rozsudku konštatoval, že zmluvu o úvere, teda hlavný kauzálny právny vzťah, nie je možné posudzovať podľa ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože tento vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, keďže povinný pri uzavretí zmluvy vyhlásil, že si úver berie na účel, ktorý vylučuje jeho postavenie spotrebiteľa. Taktiež, ak aj všeobecné podmienky (bod 16) obsahujú klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t. j. že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1 a 2 OZ o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 30. 09. 2010. Súd mal za to, že takto koncipovaná rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Napriek tomu, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá na samostatnej listine, podľa názoru súdu nebola dojednaná individuálne. Veriteľ vopred pripravil text rozhodcovskej zmluvy (pri jej uzatváraní boli do veriteľom pripraveného tlačiva dopísané iba údaje o dlžníkovi (povinnom) a zmluve o úvere (jej číslo a dátum uzavretia). Z návrhu rozhodcovskej zmluvy (jej celkového charakteru) vyplýva, že spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Súd uviedol, že rozhodcovská zmluva, aj keď bola uzavretá na samostatnej listine, individuálne dojednaná nebola. Tento názor zastáva aj napriek tomu, že dlžník podľa rozhodcovskej zmluvy (čl. III) vyhlásil, že s jej uzatvorením súhlasí a bol osobitne poučený o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy. Za adekvátne poučenie však súd nepovažoval, ak je spotrebiteľovi oznámené, že spory môžu byť riešené v rozhodcovskom konaní, ale aj v súdnom konaní, pričom výber z týchto dvoch možností spočíva na žalobcovi. Takéto poučenie totiž neposkytuje spotrebiteľovi dostatočné informácie o tom, či vôbec bude mať sám možnosť výberu typu konania, resp. že takúto možnosť nebude mať, ak žalobcom bude veriteľ a predovšetkým o tom, čo znamená výlučné riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva obsahuje v čl. II rozhodcovskú doložku, podľa ktorej budú spory medzi zmluvnými stranami riešené v rozhodcovskom konaní alebo v súdnom konaní, z čoho by vyplývalo, že rozhodcovská doložka nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V skutočnosti však rozhodcovská doložka možnosť riešenia sporov na všeobecnom (štátnom) súde spotrebiteľovi prakticky neposkytuje, pretože o forme konania rozhoduje žalobca, čo vzhľadom na charakter sporov zo zmlúv o úvere znamená, že o forme konania rozhodne veriteľ (dodávateľ). Pre platné dojednanie rozhodcovského konania sa vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia, dodávateľ tak musí postupovať spôsobom preukázateľným. Predformulované vyhlásenie spotrebiteľa, že súhlasí s uzatvorením rozhodcovskej zmluvy nerobí rozhodcovskú zmluvu individuálne dojednanou. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že rozhodcovská zmluva bola povinnému predložená pri podpise
zmluvy o úvere, teda v čase jeho zníženej bdelosti, keď jeho motiváciu bolo uzavrieť úverovú zmluvu a v čase, keď ešte nevznikol spor. Z rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že ju možno zmeniť alebo zrušiť výlučne písomnou dohodou zmluvných strán vyhotovenou vo forme dodatku k rozhodcovskej zmluve s úradne overenými podpismi zmluvných strán. Súd dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva, nebola dojednaná individuálne a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, v neprospech spotrebiteľa (rozhodcovskou zmluvou bola povinnému v konečnom dôsledku odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči nemu žalobu na rozhodcovskom súde), pričom aj keď ide o spotrebiteľa menej bdelého, či nečinného, je namieste mu poskytnúť súdnu ochranu. Súd je toho názoru, že nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky, t. j. zostane nečinný, nie je zanedbateľné. Pri posudzovaní rozhodcovskej zmluvy súd nemohol vychádzať iba zo skutočnosti, že táto bola koncipovaná na samostatnej listine, ale prihliadal aj na celkový charakter rozhodcovskej zmluvy, okolností, za ktorých bola uzavretá a tiež schopnosti povinného ako spotrebiteľa pochopiť jej význam. Súd prihliadal aj na to, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší. Rozhodcovskú zmluvu bolo potrebné posúdiť za absolútne neplatnú podľa § 39 OZ, pretože sa celkom zjavne svojím obsahom a účelom prieči dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi videl súd najmä v tom, že nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré ustanovenia vylúčiť, a bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov. Rozpor s dobrými mravmi súd videl aj v okamihu, kedy došlo k podpísaniu rozhodcovskej zmluvy, pretože v čase podpisu ešte žiadna pohľadávka neexistovala a spotrebiteľ sa zameriaval na získanie finančných prostriedkov, na získanie ktorých mu bolo oprávneným predložených niekoľko listín a medzi nimi aj rozhodcovská zmluva. Rozhodcovská doložka v rozhodcovskej zmluve (čl. II) je prakticky rovnakého znenia ako rozhodcovské doložky, ktoré už boli viackrát judikované za neprijateľné zmluvné podmienky, iba nebola začlenená do všeobecných podmienok, ale do rozhodcovskej zmluvy na samostatnej listine. Z tohto pohľadu je potom možné vidieť aj určité obchádzanie zákona, a to konkrétne snahu vyhnúť sa súdnej kontrole rozhodcovskej doložky podľa kritérií neprijateľných podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Už samotná forma, v akej je rozhodcovská zmluva napísaná (drobným, ťažko čitateľným husto popísaným textom) sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Okrem neplatnosti rozhodcovskej zmluvy bolo zistené, že rozhodcovský súd priznal oprávnenému aj nároky, ktoré sú právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Súd dohodu o vyplnení zmenky, na základe ktorej oprávnený vyplnil do zmenky chýbajúce údaje považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá ako zmluvné dojednanie vyznieva výrazne v neprospech spotrebiteľa a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Dohoda o zabezpečení úveru blankozmenkou umožňuje oprávnenému (veriteľovi) v prípade omeškania dlžníka s plnením zmluvy vyplniť chýbajúce údaje - dlžnú zmenkovú sumu a splatnosť a domáhať sa z takto vyplnenej zmenky splnenia svojej pohľadávky, pričom ako zmenkovú sumu môže vyplniť ľubovoľnú sumu, ktorá podľa jeho uváženia zodpovedá nárokom veriteľa voči dlžníkovi zo zmluvy ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky súd vyhodnotil ako neprijateľnú, a tým neplatnú, zmluvnú podmienku. Dohoda o zabezpečení úveru blankozmenkou nebola osobitne dojednaná a je v neprospech spotrebiteľa, čo sa prejavilo aj tým, že rozhodcovský súd na základe zmenky priznal oprávnenému plnenia, ktoré sú v rozpore s predpismi spotrebiteľského práva. Povinný bol podľa rozhodcovského rozsudku zaviazaný zaplatiť oprávnenému aj známe príslušenstvo v celkovej výške 185,52 eura. O aké príslušenstvo ide z rozsudku zistiť nemožno. Rovnako z rozhodcovského rozsudku nevyplýva, na základe čoho bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému poplatok za zasielanie upomienok vo výške 20,- eur, t. j. ako oprávnený preukázal, že povinného upomínal (poplatok za upomienku v sume 4,- eurá mal povinný zaplatiť na podľa všeobecných podmienok na písomnú výzvu na úhradu poplatku). Rozhodcovský rozsudok je tak v časti známeho príslušenstva nepreskúmateľný. Povinný bol rozhodcovským rozsudkom zaviazaný zaplatiť oprávnenému aj trovy mediačného konania v sume 161,19 eura. Všeobecné podmienky obsahujú v čl. 14 mediačnú doložku, t. j. dohodu o riešení sporu účastníkov mediáciou. Táto dohoda vyznieva jednostranne v prospech oprávneného, pretože práve on určil mediátora, ktorý by mal riešiť prípadné spory účastníkov zo zmluvy, pričom ide o mediátora, s ktorým oprávnený dlhodobo spolupracuje. Zriaďovateľom mediátora je tá istá spoločnosť, ktorá je aj zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý vydal exekučný titul. Mediačná doložka nebola dojednaná individuálne, je zakomponovaná do všeobecných podmienok, kde si ju spotrebiteľ pravdepodobne ani nevšimne. Dohoda pritom nijako nerieši otázku trov, ktoré v súvislosti s mediačným konaním vzniknú, ak dôjde k jeho zmareniu, ani sa nezaoberá náhradou trov mediačného konania v prípade, že návrh na riešenie sporu týmto spôsobom nie je celkom alebo sčasti dôvodný. Súd mal za to, že je v rozpore
s dobrými mravmi, ak by mal povinný platiť náhradu trov mediačného konania, keď je zrejmé, že časť nárokov oprávneného je v rozpore s predpismi spotrebiteľského práva. Mediačnú doložku, z ktorej vyplývajú aj trovy mediačného konania, súd posúdil za neplatnú podľa § 53 ods. 5 a § 39 OZ. Rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný nahradiť oprávnenému aj trovy rozhodcovského konania. Súd uviedol, že nemožno na uvedené prihliadať, keď bolo zistené, že rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom, aby povinný platil trovy rozhodcovského konania. Súd s poukazom na všetky uvedené dôvody žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP), ktoré vychádzalo z posudzovania podľa právnej normy, ktorá na skutkový stav nedopadá alebo právnu normu určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/2995 Z. z. (Exekučný poriadok) a v jeho nadväznosti zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Súd v prejednávanej veci okrem ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. na zistený skutkový stav aplikoval aj ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis. Ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, ale mal za to, že citované ustanovenie súd nesprávne aplikoval. Pri udelení poverenia na výkon exekúcie súd z predložených podkladov (exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie) skúmal exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu podľa § 34 zákona o rozhodcovskom konaní. Preskúmavanie materiálnej stránky spočíva v preskúmavaní hmotnoprávnych predpokladov exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Súd pri preskúmavaní exekučného titulu po materiálnej stránke nemohol skúmať samotné rozhodcovské konanie, keďže samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. Exekučný súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu (odôvodnenie nemôže zaväzovať účastníkov konania). Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t. j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu (nemôže vyplývať z vady konania). Táto požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu vyplýva zo samotnej povahy exekučného konania, kde konajúci súd nemá možnosť inak ako z exekučného titulu sa oboznámiť s priebehom rozhodcovského konania. Spomenutá požiadavka znamená, že v rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Inými slovami povedané, nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. Ak súd aplikoval na skutkový stav veci ust. § 45 ods. 2 spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zákon o rozhodcovskom konaní alebo Občiansky súdny poriadok, hlavne právo na prejednanie veci pred príslušným súdom. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (§ 40 cit. právneho predpisu) exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalej poukázal na to, že rozhodnutie trpí procesnou vadou, ktorou je odôvodnenie rozhodnutia. V súvislosti s neúplným zistením skutkového stavu veci súdom prvého stupňa mal za to, že konajúci súd pri posudzovaní predložených dôkazov neúplne zistil skutkový stav veci, keďže namietal skutočnosť, že zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka. Uviedol, že oprávnený s povinným uzatvárali rozhodcovskú doložku podľa § 3 zákona o rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval, čím zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu. V zmysle čl. 2 predmetnej zmluvy je následne daná právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., rozhodnúť spor medzi zmluvnými stranami, pričom Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., postupuje v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní ako aj v zmysle svojho Rokovacieho poriadku. Vzhľadom k tomu bol exekučný titul vydaný oprávneným orgánom v konaní vedenom v zmysle už spomínaného osobitného
právneho. Vo veci námietky konajúceho súdu ohľadom znemožnenia voľby sporu pred štátnym súdom v súvislosti s § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka poukázal na odôvodnenie zákonodarcov, v zmysle ktorého je cieľom tejto úpravy umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva, a teda exekučný súd vo veci konal nad rámec zákonných ustanovení. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). Exekučné konanie sa začalo spísaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie vo forme zápisnice zo dňa 16. 03. 2015 pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu: Záhradnícka 60, Bratislava v neprospech povinného o vymoženie pohľadávky vo výške 344,71 eura s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava, Karloveské rameno 8, sp. zn. SR 07371/11 zo dňa 09. 08. 2011, právoplatný dňa 12. 09. 2011 a vykonateľný dňa 16. 09. 2011. Exekučným titulom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 796,71 eura, zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 611,19 eura od 17. 06. 2011 do zaplatenia, zákonný úrok vo výške 6 % ročne zo sumy 611,19 eura od 17. 06. 2011 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 259,69 eura, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Odvolaciemu súdu bolo v priebehu odvolacieho konania doručené podanie zo dňa 21. 01. 2016 (doručené dňa 04. 02. 2016), súdneho exekútora, ktorým predložil Doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. V podaní uviedol, že všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré majú byť špecifikované v ust. § 39 ods. 4 EP sú uvedené v časti odôvodnenia
rozhodcovského rozsudku (exekučného titulu), na podklade ktorého je navrhnutý výkon tejto exekúcie. Všetky skutočnosti sú známe taktiež súdnemu exekútorovi a súdu, ktorému bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie žiadosti na vykonanie poverenia doručená. Zdôraznil, že exekučný titul bol vydaný ako dôsledok riadne vykonaného súdneho konania pri dodržaní všetkých zásad spravodlivosti. Skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným sa stali predmetom dokazovania a strany sporu voči nim mali možnosť uplatňovať akékoľvek relevantné námietky. Exekučný titul bol v dôsledku uvedeného výsledkom riadne vedeného sporového konania, okrem iného aj s prihliadnutím na existenciu neprijateľných podmienok, obmedzení alebo neprípustnosti použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Vzhľadom k uvedenému sú všetky potrebné dôkazy založené v exekučnom spise. Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným podmienkam exekúcie patria spôsobilosť účastníkov, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Z uvedeného vyplýva, že jedným z predpokladov na vedenie exekúcie voči povinnému je exekučný titul, ktorým môže byť rozhodnutie súdu alebo rozhodnutie iných orgánov, prípadne iná verejná listina. Exekučným titulom je pritom také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné a ktoré ukladá povinnému určitú povinnosť, pričom musí spĺňať tak formálne, ako aj materiálne predpoklady vykonateľnosti. Formálna vykonateľnosť je splnená dodržaním zákonom predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní riadneho opravného prostriedku. Materiálne predpoklady vykonateľnosti exekučného titulu sú, či účastníci označení v rozhodnutí skutočne existujú, či nejde o rozhodnutie voči neexistujúcemu subjektu, či sú označení natoľko presne, že nemožno mať neodstrániteľnú pochybnosť, o koho sa jedná a či ide o plnenie, ktorého vymoženie zákon predpokladá. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku upravuje zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie. Materiálnym predpokladom každej civilnej exekúcie je existencia exekučného titulu. Vydanie poverenia v prípade nedostatkov exekučného titulu by znamenalo iba to, že exekúcia sa síce začala, avšak musí byť v každom štádiu konania aj tak zastavená. Uvedené má za následok, že exekučný súd je povinný už v tejto fáze konania prihliadnuť na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku, tak ako tieto vyplývajú z ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a v prípade ich zistenia súd musí žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Niet sporu o tom, že skutkový a právny základ exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 09. 08. 2011, sp. zn. SR 07371/11, vydaný Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, je zmluva o úvere, uzatvorená účastníkmi konania dňa 30. 09. 2010 pod č. 403800264. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, keďže veriteľ, v tomto spore oprávnený, je osoba, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a dlžník, v tomto spore povinný, je osoba, ktorá pri uzatváraní zmluvy vystupovala v pozícii spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa správne posúdil povinného ako spotrebiteľa, oprávneného ako dodávateľa, úverovú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu a správne aplikoval ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd dodáva, že normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku, keďže normy spotrebiteľského práva sú špeciálnymi ustanoveniami aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, pričom platí zásada, že prednosť má špeciálna právna úprava pred všeobecnou. Súd prvého stupňa sa preto správne pred rozhodnutím o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi prednostne zaoberal otázkou právomoci orgánu (rozhodcovského súdu), ktorý vydal exekučný titul. Podľa názoru odvolacieho súdu povinnému ako spotrebiteľovi bolo zároveň aj postupom rozhodcovského súdu odňaté právo brániť sa a podať žalobu, alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky). Odvolací súd preto zhodne so súdom prvého stupňa prijal záver, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom. V tomto smere je z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku nepochybné, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená rozhodcovskou zmluvou. Z predloženej rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že v Článku II predloženej rozhodcovskej zmluvy všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere
č. 403800264 vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., Karlovské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (rozhodcovský súd), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných poriadkov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátene sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Podľa Článku III. bod 1 rozhodcovskej zmluvy zmluvné strany v zmysle ustanovenia § 42 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vylučujú zrušenie rozhodnutia Stáleho rozhodcovského súdu v rámci obnovy konania podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s ohľadom na dôvody uvádzané oprávneným v podanom odvolaní, odvolací súd uvádza, že akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ako aj v samotnej rozhodcovskej zmluve, je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovskú doložku obsiahnutú v rozhodcovskej zmluve si povinný ako spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými obchodnými podmienkami oprávneného. Mal možnosť zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Odvolaciemu súdu je aj z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený uzatvára s druhou zmluvnou stranou typizované (formulárové, typové, tiež adhézne) zmluvy a navyše aj rozhodcovské zmluvy predkladané oprávneným sú typizované. Preto bolo treba dospieť k tomu záveru, že v rozhodcovskom konaní nebola zabezpečená spravodlivá ochrana práv spotrebiteľa. Tento záver treba prijať bez ohľadu na to, že oprávnený rozhodcovskou zmluvou iba alternatívne dojednal konanie pred rozhodcovským súdom. V danom prípade to bol práve oprávnený, ktorý takto formulované dojednanie aplikoval a obrátil sa na rozhodcovský súd, ktorého rozhodnutie je v tejto veci exekučným titulom, pričom práve túto možnosť oprávneného treba posúdiť z vyššie uvedených hľadísk. Iba skutočnosť, že v zmysle čl. II. rozhodcovskej zmluvy sa účastníci zmluvy mohli obrátiť aj na všeobecný súd nemá za následok platnosť celej rozhodcovskej doložky, pretože podstatným je to, že zmluva, ktorú povinný podpísal, t. j. zmluva o úvere č. 403800264 zo dňa 30. 09. 2010, t. j. súčasne v čase podpisu rozhodcovskej zmluvy, je typovou zmluvou, povinný nemal možnosť jej obsah meniť, a tak nemal ani možnosť nepodpísať rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej rozhodcovské konanie aj prebehlo. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že na takto dojednanú rozhodcovskú zmluvu nemožno nazerať ako na individuálne dojednanú. Zároveň nie je zanedbateľnou tá skutočnosť, že spotrebiteľ, ktorý má záujem získať peňažné prostriedky je vo finančnej tiesni a pri podpise rozhodcovskej zmluvy sa môže odôvodnene domnievať, že ak rozhodcovskú zmluvu nepodpíše, úver mu nebude poskytnutý. Odvolací súd zastáva názor, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi predložená na podpis práve v čase jeho zníženej bdelosti, kedy si povinný nemohol dostatočne uvedomiť dôsledky svojho podpisu a prijatie podmienok rozhodcovskej zmluvy. Spotrebiteľ v tejto situácii koná pod tlakom finančnej tiesne a stave núdze, a preto nie je schopný často aj ochotný posúdiť následky dojednaní, s ktorými vyjadruje súhlas pri podpise rozhodcovskej zmluvy. Ohľadom možnosti alternatívne si vybrať medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, odvolací súd označuje túto možnosť za zjavne teoretickú, bez možnosti praktického využitia spotrebiteľom. Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda, zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov „obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov
pred „silnejšími“ subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany - nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je ale založená a rozsahom upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je tiež najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej zmluvy od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, potom stanovenie konkrétneho rozhodcu, ktorý vec prejedná patrí tiež do množiny neprijateľnej praktiky, podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach práve z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odstavcoch tohto rozhodnutia. Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod na prijateľnú rozhodcovskú doložku obsiahnutú v rozhodcovskej zmluve, dovolí si však uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka v rozhodcovskej zmluve bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v čase a spôsobom (bez pridaných „motivačných“ podmienok) kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní. Možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť byť naplnené vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd poznamenáva, že predmetná rozhodcovská zmluva znemožňuje spotrebiteľovi individuálne ovplyvniť obsah rozhodcovskej ako i úverovej zmluvy, pričom v tomto prípade je potrebné dodať s cieľom vyvrátiť akékoľvek pochybnosti s poukazom na obsah ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že pri výklade spotrebiteľských zmlúv sa postupuje podľa výkladu, ktorý je spotrebiteľa priaznivejší. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa prijal záver, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, keďže celý postup od rozhodcovskej zmluvy až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Odvolací súd výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej zmluvy považuje za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, v dôsledku čoho bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov už v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ani nemal byť vydaný, pričom rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvého stupňa preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako celok. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v rozhodcovskej zmluve je v danej veci treba považovať za neplatné dojednanie, pretože ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi oprávneného uvedenými v podanom odvolaní, pretože s poukazom na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva pri odôvodnení súdneho rozhodnutia sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (viď uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 216/2012 a nález Ústavného súdu SR III. ÚS 119/03-30). Záverom odvolací súd uvádza, že s poukazom na Doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku neobsahuje žiadne nové a rozhodujúce skutočnosti, ktoré by zavážili pri závere odvolacieho súdu v tom smere, že ďalšie vedenie exekúcie by bolo v súlade so zákonom. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa pokiaľ ide o skutočnosť, že rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci rozhodovať, a to vzhľadom k tomu, že nebola platne a individuálne dojednaná uzavretá rozhodcovská zmluva, ktorá mala právomoc rozhodcovského súdu podľa tvrdení oprávneného založiť, a teda právomoc tohto rozhodcovského súdu nebola založená. S poukazom už na vyššie uvedené skutočnosti ide teda o nulitný právny akt, ktorý nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, a to ani z formálnej ani z materiálnej stránky. Vzhľadom k tomu, že sa oprávnený odvolal na skutočnosti uvedené v odôvodnení rozhodcovského rozsudku, potom odvolací súd musí konštatovať, že na všetky tieto skutočnosti súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd už prihliadol, čo v
závere viedlo exekučný súd k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia a odvolací súd k potvrdeniu vecnej správnosti takéhoto uznesenia. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a v odvolacom konaní úspešnému povinnému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne trovy nevznikli. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.