Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoP/456/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľa S. I. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v J. na T. X proti odporkyni I. I. rod. J. nar. 28.X.XXXX bývajúcej v J. na T. X zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Scholczom so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Krmanovej 16 v konaní o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej J. I. nar. XX.X.XXXX zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, Staničné námestie č. 9, Košice o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 29.9.2015 č.k. -146 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa rozsudkom z 29.9.2015 č.k. -146 manželstvo navrhovateľa S. I. uzatvorené s odporkyňou I. I. dňa XX.X.XXXX zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu J. I vo zväzku XXX ročník XXXX na strane XX pod poradovým číslom X rozviedol. Na čas po rozvode schválil dohodu rodičov tak, že maloletú J. nar. XX.X.XXXX zveril do osobnej starostlivosti oboch rodičov tak, že matka je povinná zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletú každý párny týždeň, a to od nedele, ktorá predchádza párnemu týždňu 16:00 hod. do nasledujúcej nedele 16:00 hod. a otec je povinný zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletú každý nepárny týždeň od nedele, ktorá predchádza nepárnemu týždňu 16:00 hod. do nasledujúcej nedele 16:00 hod.. Rodičia sú povinní odovzdať maloletú druhému z rodičov riadne pripravenú v uvedených termínoch vždy pred bytom toho z rodičov, koho starostlivosť sa končí. Výživné neurčil. O trovách konania rozhodol tak, že účastníci ani štát nemajú právo na ich náhradu.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie odporkyňa z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a e/ O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené. Uviedla, že od ukončenia konania v tejto právnej veci na súde prvého stupňa nadobudla presvedčenie, v zmysle ktorého manželstvo s navrhovateľom je ešte možné zachrániť a má eminentný záujem o obnovu riadneho spolužitia s navrhovateľom. Ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku (štvrtá strana odôvodnenia), tak aj sám navrhovateľ pripustil za určitých okolností možnosť obnovy manželského spolužitia s ňou. Skutočnosť, že nemá záujem na zrušení manželstva s navrhovateľom podporujú aj okolnosti, v ktorých denne koexistujú, a to najmä obývanie spoločnej domácnosti, spoločné hospodárenie a v neposlednom rade aj spoločná starostlivosť o výživu a výchovu sedemročnej dcéry J.. Ďalším nezanedbateľným aspektom, z dôvodu ktorého by nemalo dôjsť k rozvodu účastníkov konania je to, že zachovanie manželstva by bolo nepochybne na prospech maloletej dcéry, a to najmä s prihliadnutím na jej riadnu výchovu a výživu, pričom je nesporné, že aj v súčasnosti, po

ukončení konania na súde prvého stupňa, zabezpečujú starostlivosť o dcéru spoločne. Nadväzujúc na všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré uviedla v odvolaní navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že netuší, z akého popudu nadobudla odporkyňa presvedčenie, že je manželstvo možné zachrániť. Má za to, že zo strany odporkyne ide o nemiestny žart, pretože počas konania tvrdila, že sa nestará o rodinu a chcela sa takisto rozviesť. Konštatoval, že odporkyňa v odvolacom konaní žiadne dôkazy nepredložila a zároveň uviedol, že mala možnosť uplatniť všetky dôkazy v konaní pred súdom prvého stupňa. Obývanie spoločnej domácnosti, na ktoré sa odporkyňa odvoláva, je len dočasné, a to do právoplatného rozhodnutia o rozvode. Tiež uviedol, že odporkyňa vďačí len ich staršej dcére, že býva s ním v spoločnej domácnosti, pretože ho s plačom prehovorila, aby ju aspoň do skončenia rozvodu nechal bývať vo svojom byte. Zdôraznil, že nemá záujem žiť s odporkyňou v spoločnej domácnosti. O spoločnom hospodárení nemôže byť ani zmienka, pretože odporkyňa si vzala rôzne pôžičky, ktoré nespláca a je len otázkou času, kedy siahne na jej príjem exekútor. Rovnako zdôraznil, že podanie odvolania odporkyňou je len účelové, pretože nemá zabezpečené bývanie ani iné ďalšie podmienky pre riadnu starostlivosť o ich maloletú dcéru, a preto má eminentný záujem o zachovanie manželstva. Napriek tvrdeniu odporkyne, že je možné zachovať manželstvo, mala aj má toho času intímnu známosť. Nemá záujem na zachovaní manželstva z dôvodov, ktoré už uvádzal v celom konaní a neverí odporkyni v žiadnom smere. Z uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu súdu, aby potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu.

Kolízny opatrovník maloletej sa k odvolaniu odporkyne nevyjadril.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na základe odvolania odporkyne preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa dôsledne vysporiadal so všetkými námietkami odporkyne uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a odporkyňa ani v priebehu odvolacieho konania neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na rozvod manželstva. Odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že manželstvo účastníkov konania nemôže a ani neplní svoj účel, vzhľadom na rozvrat manželských vzťahov, ktorý je vážny a trvalý, bez možnosti obnovenia jeho základných funkcií a so zreteľom na jednoznačný postoj navrhovateľa ani nemožno očakávať, že manželské spolužitie niekedy obnovia. Záujem odporkyne o zotrvanie v manželstve nemôže byť sám o sebe dôvodom, aby súd nútil navrhovateľa zotrvávať vo vzťahu, ktorý on považuje za neperspektívny. Na naplnenie účelu manželstva je potrebná snaha oboch manželov, vzájomné pochopenie a citové zblíženie, ktoré v tomto prípade medzi manželmi absentuje. Rozvrat manželstva, ako objektívny stav vzájomných vzťahov medzi manželmi, je výsledkom rôznych príčin, ktoré sa navzájom ovplyvňovali a znásobovali, nakoniec viedli k strate ich vzájomnej úcty, citovej náklonnosti a podpory znemožňujúcej plnenie účelu manželstva a vylučujúcej perspektívu obnovenia ich spolužitia. Za tejto skutkovej situácie súd prvého stupňa zákonne rozhodol, ak manželstvo účastníkov konania rozviedol. Pretože súd prvého stupňa zákonne rozhodol aj o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej J. na čas po rozvode, resp. schválil dohodu rodičov, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj v tejto časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že právna úprava rodičovských práv a povinností vyplývajúca jednak zo Zákona o rodine, ako aj z Dohovoru o právach dieťaťa je zásadne koncipovaná na rovnoprávnom postavení oboch rodičov (§ 28 ods. 2 Zákona o rodine), čomu korešponduje právo dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov s vylúčením

akýchkoľvek nezákonných zásahov (čl. 7, 8 Dohovoru o právach dieťaťa). Pre akékoľvek rozhodnutie súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností je podstatným posúdenie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, pričom nejde o otázku skutkovú, ale o právne posúdenie veci, pričom záujem dieťaťa nie je možné zamieňať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii ich výchovného pôsobenia, teda s ich predstavou o výkone rodičovských práv a povinností. Záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti oboch rodičov a len, ak to nie je možné, tak v starostlivosti toho z rodičov, ktorý má na to lepšie predpoklady. Obaja rodičia majú rovnaké rodičovské práva a povinnosti, ktoré im vznikli zo zákona narodením dieťaťa, a preto obaja majú aj rovnaké právo podieľať sa na výchove dieťaťa, pokiaľ na ich strane neexistuje okolnosť, ktorá ich zo starostlivosti o dieťa vylučuje v tom smere, že ohrozuje stabilitu výchovného prostredia, prípadne je v priamom rozpore so záujmom dieťaťa. Uvedenými zásadami sa súd prvého stupňa riadil, keď vykonal dokazovanie na objektívne posúdenie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, vzhľadom na rozporné tvrdenia rodičov o vhodnosti tej ktorej formy zabezpečovania starostlivosti o maloleté dieťa aj znaleckým dokazovaním z odboru detskej psychológie a dospel k dôvodnému záveru, že v záujme dieťaťa je zverenie do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že takýmto spôsobom budú lepšie zaistené potreby dieťaťa vzhľadom na to, že obidvaja rodičia sú spôsobilí dieťa vychovávať, obaja majú o osobnú starostlivosť o dieťa záujem a maloleté dieťa vyžaduje rovnakú prítomnosť oboch rodičov, zjavne motivovaný rovnako intenzívnym vzťahom k matke a otcovi. Odvolací súd tiež poznamenáva, že striedavá starostlivosť kladie na rodičov vysoké ľudské a osobnostné požiadavky, ak ju však dokážu rodičia kultivovane zvládnuť, potom výrazne zvyšuje predpoklad, že láskyplný a produktívny vzťah dieťaťa k obom rodičom zostane zachovaný. Súd prvého stupňa dostatočne zistil rozhodujúce okolnosti, pre posúdenie zárobkových schopností a možností rodičov, ako aj rozsah odôvodnených potrieb maloletej J., na základe ktorých správne a zákonne rozhodol, keď počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčil v súlade s § 62 ods. 6 Zákona o rodine. Rozsudok súdu prvého stupňa spĺňa základné obsahové náležitosti, najmä zrozumiteľnosť, určitosť a jasnosť a je logickým a právnym vyústením priebehu a výsledkov prvostupňového konania. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.