Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11Co-796-2014.pdf
PDF · 79.22 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/796/2014
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: B. - B., spol. s r.o., so sídlom L. L., ul. B. E. 7, IČO: 36 474 916, zast. JUDr. Branislavom Kahancom, advokátom, Prešov, Vajanského 33, proti žalovanému: S., N., IČO: 162957, zast. JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou Advokátskej kancelárie JUDr. M. Katunský, JUDr. M. Kuzma & spol., so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 36C 190/2007-302 z 22.4.2014 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok vo výrokoch o trovách konania a trovách štátu a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu zamietol, žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 2.623,02 € na účet JUDr. Marty Šuvadovej, advokátky, so sídlom Advokátskej kancelárie Floriánska 16, Košice, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal a uložil mu povinnosť nahradiť trovy štátu v sume 569,78 € na účet Okresného súdu Košice I, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 a 2, § 151 ods. 8 a § 149 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal náhradu účelne vynaložených trov konania pozostávajúcich z odmeny, paušálnej náhrady hotových výdavkov, ako aj 20 % DPH, za úkony právnej služby (uvedené v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku), trovy právneho zastúpenia celkom vo výške 2.623,02 €, podľa § 10 v spojení s § 13a, § 14 ods. 1, § 15 písm. a/, § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Rozsudok vo výrokoch o trovách konania a trovách štátu napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, eventuálne zmeniť a náhradu trov konania účastníkom nepriznať. Uviedol, že pri podávaní žaloby plne vychádzal zo stavu zápisu v katastri nehnuteľností, kedy dôvodne predpokladal, že pozemok pod stavbou súp. č. 1175, ktorá je v jeho výlučnom vlastníctve, je riadne vysporiadaný. O tom svedčil aj zápis v katastri, kedy predmetná stavba bola riadne zapísaná na liste vlastníctva a rovnako bol zapísaný aj pozemok pod predmetnou stavbou. Z uvedeného dôvodu po preverení si zápisu v katastri nehnuteľností, sa dôvodne domáhal voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia a keďže tento bezdôvodné obohatenie nevydal dobrovoľne, bol nútený domáhať sa práva súdnou cestou. Poukázal ďalej na to, že žalovaný pri svojich prvotných úkonoch, teda v písomnom vyjadrení k žalobe, rovnako ani na pojednávaní konanom 24.6.2008, žiadnym relevantným spôsobom nenamietal dôvodnosť žalobou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, namietal len výšku žiadaného plnenia. Až následne pri ďalších úkonoch vzniesol kompenzačnú námietku, pričom túto nekapitalizoval, bez predloženia relevantného
dôkazu, ktorým by preukazoval výšku svojho nároku, svoju pohľadávku započítal voči mojej pohľadávke. Zo znaleckého posudku č. 7/2011 znalca Ing. Jozefa P. je zrejmé, že zápis v katastri nehnuteľností ohľadne evidovania pozemku zastavaného stavbou súp.č. XXXX, bol neštandardný, pretože v roku 1993 sa zamieňal pozemok parcela C KN č. XXXX/X bez stavby za pozemok parcelu C KN č. XXXX/X nachádzajúci sa pod existujúcou stavbou. Do katastra nehnuteľností však bol zapísaný stav, ktorý nezodpovedal realite a nedošlo k takému zápisu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam (jednak vlastníckeho práva k existujúcej stavbe, ako aj k pozemkom zastavanými predmetnou stavbou), ktorý by v budúcnosti nevyvolal stav právnej neistoty. Keďže on žalobca som plne rešpektoval stav zápisu v katastri nehnuteľností, ani pri vynaložení primeranej opatrnosti, ktorú je možné od účastníka konania spravodlivo požalovať, v roku 2007 nemohol predpokladať chybnosť zápisu v katastri nehnuteľností, domáhal sa dôvodného nároku voči žalovanému. Výšku trov konania zavinil sám žalovaný, kedy nehospodárne a hlavne neefektívne, bez predloženia dôkazov vzniesol kompenzačnú námietku, ktorej výška bola ustálená až znaleckým posudkom č. 6/2013 znalca Ing. T. T.. Z uvedených dôvodov mal súd prvého stupňa pri zohľadnení zavinenia účastníka konania na vzniknutých trovách konania, posúdiť náhradu trov konania v zmysle § 150 Občianskeho súdneho poriadku, pričom mal zohľadniť hlavne skutočnosť, že žalovaný v prvotných úkonoch, kedy tak mohol bez akéhokoľvek obmedzenia vykonať, neuplatnil si kompenzačnú námietku, výška tejto bola relevantne preukázaná až znaleckým dokazovaním v roku 2013, a hlavne mal prihliadnuť na pochybenia pri zápisoch v katastri nehnuteľností, ktoré žiadnym spôsobom neboli zavinené žalobcom. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, eventuálne ho v tejto časti zmenil a nepriznal účastníkom konania náhradu trov konania.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok v napadnutom výroku potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Plne sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu a odvolanie žalovaného pokladal za účelové, podané v snahe vyhnúť sa konečnému právoplatnému rozhodnutiu v konaní, ktoré rozhodnutie nie je v prospech žalobcu. Zotrval na všetkých svojich vyjadreniach, ktoré predniesol súdu v rámci konania a vo svojej záverečnej reči a keďže odvolanie žalovaného (správne žalobcu - pozn. odvolacieho súdu) neprináša žiadne nové argumentácie - žalovaný si iba vybral skutočnosti a fakty, ktoré mu účelovo vyhovujú. Žalobca vo svojom odvolaní tvrdí, že plne rešpektoval stav uvedený v katastri nehnuteľností a aj pri všetkej opatrnosti, ktorú možno spravodlivo očakávať, nemohol predpokladať chybnosť zápisu v katastri nehnuteľností. Podľa žalobcu vyšlo najavo až po vypracovaní znaleckého posudku, že stav zapísaný v katastri nehnuteľností a stav reálny si nezodpovedajú. Podľa názoru žalovaného žalobca nemohol nikdy predpokladať správnosť takto zapísaného stavu, a to ani v čase, keď nehnuteľnosť kupoval, pretože „budova“ je na prvý pohľad svojou rozlohou omnoho väčšia než bola rozloha pozemku pod touto budovou v čase kúpy a toto si žalobca mal pri zachovaní obvyklej opatrnosti všimnúť (a je dôvodný predpoklad, že si aj všimol, ale nenamietal). K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný zavinil výšku trov sám, keď nehospodárne a neefektívne vzniesol kompenzačnú námietku, uviedol, že zo súdneho spisu je zrejmé, že od prvopočiatku boli namietané nároky žalobcu ako premrštené a nariadené znalecké dokazovanie to len potvrdilo, takže aj keby žiadna kompenzačná námietka zo strany žalovaného vznesená nebola, nároky uplatnené žalobou by žalobcovi vo väčšej časti priznané tak či onak neboli. Nároky žalovaného uplatnené proti pohľadávke v rámci kompenzačnej námietky sa preukázali, a to okrem iného aj nariadeným znaleckým dokazovaním. K námietke premlčania žalovaný poukázal nielen na platnú právnu úpravu, ale aj na ustálenú súdnu prax - napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. R 60/1997, podľa ktorého ak sa obidve pohľadávky účastníkov vzájomne kryjú, zánik nastáva okamihom, kedy sa stretli ako pohľadávky spôsobilé na započítanie, a nie až od kompenzačného prejavu, resp. od doby, kedy takýto prejav došiel druhej strane. Žalovaný poukázal na to, že mal navyše neustále snahu (a to od prvej chvíle, čo je zrejmé aj zo súdneho spisu) dohodnúť sa so žalobcom mimosúdne a na stretnutiach boli opakovane prezentované právne názory žalovaného, takže žalobca o nich mal kvalifikovanú vedomosť. Bol to žalobca, ktorý o žiadne mimosúdne doriešenie veci záujem nemal (miesto toho konal bez vedomia žalovaného s katastrom nehnuteľností a dožadoval sa nápravy zápisu). Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal za to, že konajúci súd náležite zistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci, ktoré tiež správne právne vyhodnotil. Nie je teda žiaden dôvod pre zmenu ani pre zrušenie vecne správneho rozhodnutia, preto navrhol odvolanie žalobcu ako nedôvodné zamietnuť, potvrdiť rozsudok a priznal mu právo na náhradu trov odvolacieho konania za vyjadrenie k odvolaniu v sume spolu 202,86 €.
Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 3 O.s.p.), preto v tejto časti nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a zistil, že nie sú podmienky pre potvrdenie rozsudku v napadnutých výrokoch o trovách konania a trovách štátu (§ 219 O.s.p.), ani pre jeho zmenu v napadnutej časti (§ 220 O.s.p.), lebo súd prvého stupňa pri rozhodovaní nebral do úvahy všetky relevantné ustanovenia procesného predpisu, a preto rozsudok v tejto časti podľa § 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podľa ustálenej súdnej praxe aj v prípade, ak sú dané predpoklady pre použitie § 142 ods. 1 O.s.p. na rozhodnutie o trovách konania podľa všeobecných zásad náhrady trov konania, súd nemusí náhradu trov konania účastníkovi, ktorý mal vo veci úspech priznať, ak dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p. prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch, v ktorých ide predovšetkým o to, aby sa rozhodnutie o náhrade trov nejavilo ako tvrdosť voči účastníkovi a neodporovalo dobrým mravom. Výnimočnosť veci môže spočívať v okolnostiach prípadu, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov, v osobných, majetkových a zárobkových pomeroch účastníka, koho by podľa všeobecného ustanovenia stíhala povinnosť nahradiť trovy konania, pričom je nutné zohľadniť aj dopad takého rozhodnutia najmä na majetkové pomery účastníka, ktorý by inak mal nárok na náhradu trov konania. Okrem toho pri skúmaní danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa vo vzťahu k určitému konaniu treba zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu nároku na súde, ako aj ich postoj v konaní, najmä tiež okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril (§ 150 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 15.10.2008).
Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a všeobecnú zásadu náhrady trov konania (zásada úspechu, resp. zodpovednosti za výsledok), avšak nezaoberal sa tým, či neprichádza v danom prípade do úvahy aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p. na daný prípad z dôvodov, na ktoré žalobca poukazuje v odvolaní. Neskúmal v súlade so zásadami ustálenej súdnej praxe okolnosti, za ktorých žalobca uplatnil nárok na súde, povahu sporu a postoj účastníkov v konaní, ani skutočnosť, či žalovaný na svoju obranu uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, a teda či nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce v prejednávanej veci nepriznanie náhrady trov konania inak úspešnému žalovanému (celkom alebo sčasti).
So zreteľom na uvedené, pokiaľ súd bez toho, aby skúmal, či nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, priznal žalovanému náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p., je jeho rozhodnutie predčasné, a z tohto dôvodu aj nesprávne.
Z uvedeného dôvodu prichádzalo do úvahy iba zrušenie rozsudku v napadnutých výrokoch o trovách konania, ako aj v súvisiacom výroku o trovách štátu, a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho povinnosťou posúdiť, či z dôvodov hodných osobitného zreteľa neprichádza do úvahy aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a vyporiadať sa pritom so skutočnosťami, na ktoré žalobca poukazuje v odvolaní a žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu. Súd prvého stupňa opätovne rozhodne o trovách konania podľa všeobecných ustanovení len ak urobí záver, že v danom prípade nie sú dôvody pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p., opätovne podľa výsledku konania posúdi splnenie zákonných podmienok v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p. pre uloženie povinnosti účastníkom nahradiť trovy vzniknuté štátu, a v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Odvolací súd nemohol vo veci rozhodnúť, lebo by tým porušil zásadu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania (§ 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 O.s.p.), čo by znamenalo porušenie stanoveného postupu, ktorým sa každý môže domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a zasahovalo by do práva na súdnu ochranu, zaručeného uvedenými normami, obsahom ktorého je (v rámci spravodlivého procesu) i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, vždy prejednala v dvojinštančnom konaní.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.