Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23CoE/9/2016

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Vajnorská 100/A, IČO: 36432105, právne zastúpeného L.. X. M., P.., advokátkou v V., U. XX, proti povinnému U. M., bytom T. F. XXX/XX, X. nad Z., o vymoženie sumy 4207,74 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. -13 zo dňa 04. mája 2015, jednohlasne takto

rozhodol:

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. S odkazom na § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku, § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Smernicu Rady 93/13/EHS využijúc oprávnenie dané Exekučným poriadkom, preskúmal súlad predloženého exekučného titulu, ktorým mal byť rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2014-1695 zo dňa 25.04.2014 so zákonom, i k nemu pripojenú spotrebiteľskú zmluvu o poskytnutí úveru - flexipôžičky uzavretú medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného, vrátane Všeobecných obchodných podmienok a dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je neplatná, a to z dôvodu, že v istých prípadoch núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, zmluvné podmienky boli pripravené dodávateľom vopred bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť ich obsah. Takouto doložkou spotrebiteľ nie je viazaný, je v rozpore so zákonom a smernicou, preto súd žiadosť súdneho exekútora zamietol. Konštatoval tiež, že nedošlo k splneniu povinností v zmysle zákona o bankách, keďže banka neponúkla návrh rozhodcovskej zmluvy, ale rovno rozhodcovskú zmluvu - doložku bez možnosti jej ovplyvnenia klientom. Svoje závery podporil aj poukazom na (okrem iných ) rozhodnutie Súdneho dvora (ES) C-243/08, podľa ktorého vopred stanovená podmienka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola individuálne dojednaná a priznáva právo na riešenie všetkých sporov zo zmluvy súdu v obvode sídla dodávateľa, spĺňa podmienky pre jej kvalifikovanie ako nekalej. Tým viac je potrebné ako nekalú hodnotiť podmienku zverujúcu za týchto okolností právomoc riešiť spory rozhodcovskému súdu.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Súd prekročil zákonné limity skúmania exekučného titulu zverené mu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ZoRK,

pretože skúmal aj iné listiny, zmluvu o úvere i rozhodcovskú doložku. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu. Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké právne účinky ako rozsudok všeobecného súdu, má ním byť exekučný súd viazaný rovnako. Právny predchodca oprávneného postupoval v zmysle § 93b zákona o bankách a ponúkol klientovi návrh rozhodcovskej doložky. Exekučný súd nesprávne aplikoval § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a porušil zákaz retroaktivity. Vykonával nové dokazovanie a oprávnenému nedal možnosť vyjadriť sa vykonaným dôkazom a novo vytvorenému skutkovému stavu. Poukázal tiež na nemožnosť aplikácie Smernice 93/13/EHS a rozsudkov Súdneho dvora EÚ.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s náležitým a presvedčivým odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza.

Exekučný súd je podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o.i. oprávnený a zároveň povinný skúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súd teda neskúma vecnú správnosť vydaného rozhodcovského rozsudku, ale jeho súladnosť so zákonom. Pri existencii rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v spotrebiteľských veciach súd skúma, či rozhodcovskému orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, bola daná právomoc vo veci konať a či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. V prípade zistenia nedostatku v tomto smere, t.j. pri zistení neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky je namieste konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu. Toto spolu s princípom dôslednej ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu dáva podklad pre taký postup exekučného súdu v konaní, ktorý má za následok neudelenie poverenia súdnemu exekútorovi.

Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejedať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (). Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci , , , , uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky , , nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 01.11.2011.

K argumentu oprávneného, že exekučný súd nemôže skúmať okrem listín uvedených v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku iné listiny, lebo tým prekračuje zákonné vymedzenie svojho oprávnenia, odvolací súd dodáva, že skúmanie právomoci ktoréhokoľvek subjektu vydať rozhodnutie, ktoré má byť vykonané v rámci exekúcie, je fundamentálnou právnou skutočnosťou, ktorú musí mať exekučný súd vždy vyriešenú. Exekučný súd nemôže pripustiť vykonávanie exekúcie na podklade rozhodnutia akéhokoľvek subjektu, nemôže neprihliadať na to, že pre vydanie exekučného titulu, síce konkrétnym zákonom predvídaným subjektom, neboli splnené zákonom vyžadované podmienky. Exekučný poriadok v § 41 presne vymedzuje rozhodnutia ktorých subjektov môžu byť exekučným titulom. Vo všeobecnosti možno povedať, že ide o subjekty verejnej moci (súdy aj orgány verejnej správy), tiež im na roveň postavené subjekty cudzích štátov, a tiež rozhodcovské súdy. Zatiaľ čo orgány verejnej moci sú subjekty zriadené a tiež konkrétne pomenované zákonom, rozhodcovské súdy nie, tie vznikajú na základe zákona zákonom predpísanou procedúrou. Zatiaľ čo prv menované subjekty majú zákonom priznanú a zo zákona zistiteľnú kompetenciu v konkrétnych veciach, pre určenie kompetencie (právomoci) rozhodcovského súdu v konkrétnej veci sa (opäť na základe zákona) vyžaduje ďalšia právna skutočnosť, a tou je uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky).

Preto zatiaľ čo pri zisťovaní právomoci (a jej neprítomnosti) iných subjektov vydať exekučný titul je možnosť exekučného súdu z hore uvedených dôvodov prirodzene výrazne (a pre zrýchlenie konania) obmedzená, ale jednoduchšia, zisťovanie právomoci rozhodcovského súdu pokrýva zásadne a logicky širšie spektrum právne významných okolností. Medzi ne patrí aj zistenie zákonom vyžadovanej

právnej skutočnosti podmieňujúcej založenie právomoci rozhodcovského súdu, ktorou je uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky). A práve z tohto dôvodu argumenty oprávneného o nemožnosti skúmať napr. zmluvu, v ktorej sú obsiahnuté všeobecné obchodné (alebo inak pomenované) podmienky, do ktorých je úplne neprehľadne zakomponovaná napr. aj rozhodcovská doložka, je nesprávny.

Pre rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam skutočnosť, že rozhodcovská doložka v časti II. bod 5. zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru a v časti IX. záverečné ustanovenia bod 3. Všeobecných obchodných podmienok VÚB a.s. zverujúca právomoc riešiť spory zo zmluvy výhradne rozhodcovskému súdu, nebola platne uzavretá, a teda nebola spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu. Podľa spornej rozhodcovskej doložky mal spory zo zmluvy riešiť stály rozhodcovský súd.

Nie je možné súhlasiť s argumentáciou oprávneného, že pri uzatváraní zmluvy medzi bankou a povinnou sa postupovalo zákonným spôsobom, v súlade s ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

Podľa § 93b ods. 1, 2 zákona o bankách, účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.

Toto ustanovenie zákona o bankách bolo novelizované zákonom č. 492/2009 Z.z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 01.12.2009, ktorý doplnil povinnosť banky preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch rozhodnutia a vyjednania rozhodcovskej doložky. Toto znenie preukazuje úmysel zákonodarcu spresniť a špecifikovať túto povinnosť bánk vo vzťahu k povinnosti ponúkať klientom návrhy na uzavretie rozhodcovských zmlúv v súvislosti s informovaním spotrebiteľa a jeho ochranou.

Citované zákonné znenie, ktorým banka odôvodňovala postup pri uzatváraní zmlúv vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa keďže umožňuje klientovi, spotrebiteľovi návrh neprijať. Skutočnosť, že zmluvné podmienky ako celok boli vopred pripravené, a teda ich nebolo možné meniť individuálnym dojednaním nepochybne svedčia tomu, že povinný ako spotrebiteľ nemal možnosť a vôľu si rozhodcovskú doložku dojednať individuálne, resp. rozhodcovskú doložku neuzavrieť.

Ak má byť rozhodcovská doložka právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo konkrétna voľba znamená. Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvu je skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola predložená povinnému ako spotrebiteľovi vo formulárovej zmluve a priložených obchodných podmienkach, bez možnosti zmeny ich obsahu, teda bez možnosti doložku neuzavrieť.

Zmluvné dojednanie, ktoré nie je spotrebiteľom individuálne vyjednané je preto potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Podstatou a hlavnou črtou formulárových spotrebiteľských zmlúv, či všeobecných obchodných podmienok je, že pri uzatváraní zmluvného vzťahu sa nemenia, sú všeobecné a záujemca o službu tieto podmienky prijme alebo ich odmietne a zmluva nevznikne. Predovšetkým v tom spočíva faktická nerovnosť zmluvných strán. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície, ako aj čo do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37, a iné).

Súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti rozhodcovskej doložky je opodstatnená. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju

bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady ES 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-243/08 Pannon).

Námietka oprávneného o nesprávnom použití ustanovení Občianskeho zákonníka a porušení zákazu retroaktivity exekučným súdom nie je dôvodná.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 53 ods. 1 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Rozhodcovská doložka, ktorá bola predformulovaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, navyše na geograficky neprijateľnom mieste, je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi (, ).

Odvolací súd sa tiež poukazuje na spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.09.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31.12.2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“

V zmysle uvedených skutočností je zrejmé, že pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Ak zohľadníme skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok v tejto veci vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť, vydaný rozsudok nie je platný, nemá právne účinky, a takýto rozsudok nemôže byť považovaný za rozhodnutie, ktoré je spôsobilé byť podkladom pred nariadenie exekúcie.

Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal exekučný titul a následne žiadosť o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi zamietol.

Na základe uvedeného odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

V zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z

29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp. zn. ).

Odvolací súd preto vzhľadom na vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej doložky a vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať, nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami oprávneného.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.