Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoE/13/2016

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zastúpený JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, so sídlom S. XX, G., proti povinnému: Y. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. X. XXXX/XX, P., v konaní o vymoženie pohľadávky vo výške 431,92 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo č.k. -12 zo dňa 16. novembra 2015, takto

rozhodol:

Uznesenie Okresného súdu Námestovo č.k. -12 zo dňa 16. novembra 2015 potvrdzuje.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z odôvodnenia vyplýva, že okresný súd v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a zistil taký rozpor so zákonom, pre ktorý nemožno žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia vyhovieť. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. WHA0110306 zo dňa 05.07.2010. Právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere zo dňa 25.10.2005 medzi Poštovou bankou, a.s., (právny predchodca oprávneného) a povinným. Exekučný súd ustálil, že sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver. Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t.j. či neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, exekučný súd vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem, a jednak z noriem európskeho práva, pričom poukázal na ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktoré obsahuje príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, ktorý je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Exekučný súd poukazuje na skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú dodávateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti používal v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj obchodné podmienky, pričom obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Na záver exekučný súd skonštatoval, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Podanie svojho odvolania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 205 ods. 2 O.s.p. a § 221 O.s.p. tým, že

- v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., účastník ich bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa jeho názoru uvedených pochybení sa exekučný súd dopustil tým, že 1. prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia, a to skúmaním iných listín než pripúšťa výslovné znenie zákona (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), 2. prekročil zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu (§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z.), prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky, 3. vylúčil možnosť riešiť spory podľa zákona č. 244/2002 Z.z., a to nesprávnou aplikáciou právnych predpisov, 4. nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil § 153 ods. 1 O.s.p., s tým, že pre právne závery uvedené v napadnutom rozhodnutí a pre rozhodnutie vo veci absentujú akékoľvek dôkazy, 5. konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu, 6. aplikoval sekundárne právo Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúru Európskeho súdneho dvora, 7. porušil právnu istotu a legitímne očakávania, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie vydávajú aj zamietajú, 8. neprimerane zvýhodnil povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia a 9. svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.

Citujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uviedol, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve len ako tzv. exekučný súd. Je v rozpore s elementárnou logikou zákonnej úpravy, aby súd konajúci o zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 zákona č. 244/2002 Z.z.) smel tento preskúmavať z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, ale exekučný súd smel preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska jeho súladu so všetkými všeobecne záväznými predpismi. Z povahy veci teda nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Súd svojim konaním išiel nad rámec zákona, preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením nálezu Ústavného súdu sp. zn. . Uviedol, že doručený rozhodcovský rozsudok už nemožno preskúmavať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka veci rozsúdenej bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. V rámci skúmania exekučného titulu pred vydaním poverenia exekučný súd nie je oprávnený posudzovať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, keďže doručený rozhodcovský rozsudok už nemožno preskúmavať a má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok a je záväzný pre účastníkov a všetky orgány. V ďalšom uviedol, že oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a.s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je daná klientovi možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomína tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie poverenia. V zmysle ustanovenia § 3

ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Vzhľadom na to, že to vylúčené nebolo, oprávnený nemal inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovskom súde v zmysle dohodnutej rozhodcovskej doložky Poštovou bankou, a.s. v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.. Rozhodcovská doložka dohodnutá vo Všeobecných obchodných podmienkach a v Obchodných podmienkach bola dohodnutá riadne a v súlade so zákonom. Podľa jeho názoru exekučný súd nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vytýkal okresnému súdu nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spočívajúcu v tom, že neuviedol, v čom má spočívať údajná nerovnováha v právach a povinnostiach spôsobená rozhodcovskou doložkou. Exekučný súd neskúmal vôľu povinného, nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka bola označená za neplatnú per se, bez dôkladného skúmania skutkového stavu. Exekučný súd sa nevyjadril, akú inú kvalitu či kvantitu by mali procesné práva slabšej strany na štátnom súde. Oprávnený dal do pozornosti Rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu, z ktorého vyplýva, že rozhodcami sú odborne spôsobilé a bezúhonné osoby s právnickým vzdelaním. Oprávnený sa v tejto súvislosti plne stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ktorý rieši obdobnú skutkovú a právnu situáciu. V ďalšom s poukazom na článok 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 249 ZES) namietal aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Európskeho súdneho dvora. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko táto judikatúra vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná. Dokonca judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky zdôrazňuje hranice absolútnej ochrany spotrebiteľa, ako aj odmietnutie poskytnutia právnej ochrany ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti (rozsudok zo dňa 29.06.2010 sp. zn. , uznesenie zo dňa 28.04.2010 sp. zn. ). Teóriu o tzv. euro konformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak preto dáva národná judikatúra interpretačný priestor a spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými požiadavkami právneho poriadku. Zákonodarstvo de lege lata žiadny takýto interpretačný priestor nedáva. Oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia iných krajských či okresných súdov, ktoré v predmetnej veci udelili súdnemu exekútorovi poverenie, resp. rozhodnutie o zamietnutí žiadosti, ktoré bolo krajským súdom zrušené (napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. -36 zo dňa 30.11.2012, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. závere svojho odvolania zdôraznil, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť jeho právo priznané mu exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Na základe vyššie uvedeného žiadal, aby krajský súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Povinný a súdna exekútorka sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, preto sa v zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. k podanému odvolaniu vyjadrila zákonná sudkyňa s tým, že odvolaniu nemieni vyhovieť.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie, vo vzťahu k námietke oprávneného o nedostatku právomoci exekučného súdu rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu absencie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, krajský súd uvádza, že exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk spĺňania formálnych i materiálnych predpokladov, za ktorých možno vykonať exekúciu. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý charakter - môže ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne ustanovenia ustanovujúce tzv. exekučné imunity a pod.. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré ustanovujú povinnosť exekučného súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.

Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) zákona o rozhodcovskom konaní, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona o rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd teda môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti, spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie "vstúpiť" do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.

Krajský súd uvádza, že v danom prípade okresný súd nevykonal prieskum právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní, t.j. neučinil právny záver, že právoplatný rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, t.j. neposudzoval rozhodcovský rozsudok v jeho merite (hoci by tak mohol učiniť za predpokladu, že rozhodcovská doložka je platná). K zamietnutiu žiadosti na vydanie poverenia došlo čisto z procesného dôvodu, a to že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve je absolútne neplatná, a teda pre nedostatok právomoci rozhodcovského súdu rozhodcovský rozsudok vôbec vydať.

Oprávnený v odvolaní namietal nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Základnou normou vzťahujúcou sa na ochranu spotrebiteľa bol v čase uzavretia zmluvy (25.10.2005) Občiansky zákonník, konkrétne ustanovenia § 52 a násl., ktoré boli do slovenského súkromného práva zavedené novelou Občianskeho zákonníka prijatou zákonom č. 150/2004 Z.z, účinnou od 01.04.2004, pričom tieto ustanovenia sú v súlade s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri závere o tom, že spornú zmluvu súd vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom neprijateľné podmienky upravené v

spotrebiteľských zmluvách sú neplatné pri aplikácii ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.05.2004. Výpočet neprijateľných podmienok obsiahnutý v § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka je demonštratívny, súd teda môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. S účinnosťou od 01.01.2008 je zmluvná podmienka, vyžadujúca od spotrebiteľa riešenie sporov s dodávateľmi výlučne v rozhodcovskom konaní, označená za neprijateľnú výslovne v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka.

Krajský súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória i prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví, ak ide o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky (v tomto prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). Ak je takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská zmluva a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. ). Predmetný rozhodcovský rozsudok, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Ohľadom námietky oprávneného, že text doložky je v súlade s ustanoveniami zákona o bankách, v znení ku dňu uzatvorenia zmluvy, krajský súd dodáva, že povinnosť ponúknuť nedovolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky sa nedá stotožniť s jeho jednostranným nanútením klientovi (spotrebiteľovi).

K nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -47 zo dňa 10.07.2013, z odôvodnenia ktorého odvolateľ na viacerých miestach cituje, krajský súd poznamenáva, že mu je označený nález z jeho rozhodovacej činnosti známy, nakoľko sa naň odvoláva aj spoločnosť, ktorej sa tento nález konkrétne týka a ktorá vystupuje v pozícii oprávneného v exekučných konaniach s obdobným skutkovým stavom. Odhliadnuc od skutočnosti, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky predstavuje individuálne rozhodnutie, ktoré sa dotýka konkrétneho (individuálneho) konania a zaväzuje teda len účastníkov tohto konania, teda nemá všeobecnú platnosť a všeobecné súdy nie sú ním viazané, krajský súd podotýka, že sa jedná o ojedinelé rozhodnutie jedného senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorého väčšina aj naďalej „odobruje“ také rozhodnutia súdov, ako je i posudzované rozhodnutie. Iné senáty Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž identické sťažnosti obchodnej spoločnosti, v prospech ktorej rozhodol len jediný senát ústavného súdu označeným nálezom, naďalej odmietajú, ako zjavne neopodstatnenú (napr. uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. -12 zo dňa 27.06.2012, -14 zo dňa 22.08.2012, -19 zo dňa 19.06.2012, -14 zo dňa 24.04.2012, -16 zo dňa 26.09.2013, -23 zo dňa 10.09.2013, -15 zo dňa 11.12.2012).

Námietky oprávneného o rozdielnom posúdení obdobnej exekučnej veci vyhodnotil súd ako neopodstatnené. Čo sa týka rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici nejde o rovnakú či obdobnú vec. V tejto veci mohol klient (podľa pasáže uvedenej oprávneným v odvolaní) uzatvoriť zmluvu o úvere s doložkou alebo bez nej, v prejednávanej veci tomu tak nebolo, keďže zmluvu klient bez doložky uzatvoriť nemohol. Ohľadom rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave tunajší súd dodáva, že sa jedná o ojedinelé rozhodnutia jedného senátu tohto súdu, ktorým v žiadnom prípade nemožno pripisovať „precedenčný“ charakter. Tunajší súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR , publikované v Zb.NS pod č. 66/2013, podľa ktorého už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný súd konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex

offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná.

K odvolacej námietke, že okresný súd rozhodol bez jeho účasti a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu, krajský súd poznamenáva, že postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu jeho ústavou garantovaných práv. Oprávnený má možnosť vyjadriť sa k rozhodnutiu a záverom exekučného súdu v predmetnom odvolacom konaní, ktoré právo v celom rozsahu uplatnil práve podaním odvolania. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom uznesení, nemôže sama o sebe viesť krajský súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej do obsahu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky nepatrí nielen povinnosť súdu vykonať účastníkom (stranou) konania navrhnuté dôkazy, ale ani právo účastníka (strany) konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (napr. ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Krajský súd zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere primárne namieta právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a predkladá krajskému súdu vlastné právne posúdenie a vlastné predstavy záverov, ku ktorým by mal súd dospieť v predmetnej exekučnej veci.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , , ).

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody krajský súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky odvolateľa ako nedôvodné. Krajský súd uzatvára, že exekučný súd správne rozhodol o zamietnutí udelenia poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje riešenie sporov s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. O rozhodcovskú zmluvu, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto zmluvy začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská zmluva je teda neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská zmluva (ako každá neprijateľná zmluvná podmienka) sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto zmluvy preto odporuje dobrým mravom (rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy).

Exekučný súd nemôže poskytnúť právnu ochranu nároku oprávneného (formou udelenia poverenia na vykonanie exekúcie) na základe exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý na rozhodovanie nemal žiadnu právomoc, pretože rozhodcovská zmluva bola neplatná. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania krajský súd nerozhodoval, nakoľko o nich v súlade s § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku sa konanie skončí rozhodnutím o zastavení exekučného konania.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.