Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_3Co-24-2022.pdf
PDF · 98.89 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/24/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, právne zastúpený: Advokátskou kanceláriou FELIX NEUPAUER & PARTNERS, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: R. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX, XXX XX X., právne zastúpený: Mgr. Jozef Mochnacký, advokátom so sídlom T. G. Masaryka 14/A, 984 01 Lučenec, o zaplatenie 1.555 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 08.02.2022 č.k. 9C/32/2020-95, takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1 555,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 555,- Eur od 30.06.2017 do zaplatenia, a to do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému 100 % nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 137 písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 4 ods. 1, 2 písm. a), § 12 ods. 2 písm. f), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu poistnej udalosti (ďalej len „zákon o PZP“),§ 22 ods. 2, § 64 ods. 1 písm. a), § 66 ods. 1, 2 písm. a) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“), § 420 ods. 1 až 3, § 489 ods. 1, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
3. Vo svojom odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému regresnej náhrady, ktorú žalobca ako poisťovateľ titulom poistného plnenia zo zmluvy o PZP zo dňa 23.02.2015, namiesto žalovaného vyplatil ako náhradu ujmy poškodenej, spôsobenej jej pri poistnej udalosti. V danom prípade neboli spornými skutkové okolnosti prípadu, podľa ktorých k poistnej udalosti došlo dňa 23.03.2016, t.j. v čase trvania zmluvy o PZP č. XXXXXXXXXX uzavretej dňa 23.02.2015 medzi žalobcom ako poisťovateľom a spoločnosťou J., s.r.o. ako poistníkom pre poistné obdobie od 23.02.2016
do 22.02.2017. Poškodená utrpela pri poistnej udalosti ujmu na zdraví, za ktorú jej bolo žalobcom poskytnuté poistné plnenie v sume 1.555 eur, ktorého výška nebola v konaní spornou. Predmetnú poistnú udalosť zavinil žalovaný, ktorý sa v trestnom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I. sp. zn. 3 T 1/2017 k tomuto zavineniu aj priznal. Spornou bola v konaní otázka, či zmluvou o PZP bolo kryté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla s evidenčným č. U. či toto motorové vozidlo v čase poistnej udalosti žalovaný riadil ako fyzická osoba alebo ako podnikateľský subjekt pri podnikateľskej činnosti, a tiež bola spornou aj otázka, či žalovaný mal alebo nemal povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu polícii. Pokiaľ ide o prvú otázku, súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný v predmetnom konaní tvrdil, že v čase dopravnej nehody riadil motorové vozidlo ako podnikateľ, t.j. ako osoba totožná s poistníkom, pričom uvedené je v rozpore so zápisnicou o hlavnom pojednávaní zo dňa 22.03.2017 v trestnej veci Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 3 T 1/2017. V trestnom konaní totiž žalovaný tvrdil, že v čase tejto dopravnej nehody, bol odviesť svojho syna do školy, ktorého takto ako študenta do školy 2 až 4-krát do mesiaca vozí do U.. Preto túto činnosť nie je možné považovať za výkon podnikania žalovaného. Pokiaľ sa žalovaný bránil v predmetnom konaní, že v U. bol pracovne, k svojmu tvrdeniu nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by tento ním tvrdený pracovný účel jeho cesty v U. v rozhodnom čase, t.j. vzniku dopravnej nehody aj potvrdil. Žalovaný na pojednávaní uskutočnenom dňa 08.02.2022, navrhoval pred súdom prvej inštancie vykonať dôkaz čestné prehlásenie obchodného partnera o tom, že dňa 23.03.2016 mali mať obchodné rokovanie. Chcel teda dodatočne tento dôkaz zabezpečiť, ale súd predmetný návrh dôkazu žalovaného v zmysle zásady sudcovskej koncentrácie konania nepripustil, pretože sa jednalo o dôkaz, ktorý žalovaný mohol a mal predložiť včas. Súd preto uzavrel, že v čase poistnej udalosti žalovaný konal ako súkromná fyzická osoba a motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená poistná udalosť nepochybne riadil ako súkromná osoba, a teda poistený, t.j. ako osoba odlišná od osoby poistníka, ktorým bola v tomto prípade obchodná spoločnosť J., s.r.o. tak, ako to predpokladá ust. § 12 ods. 2 písm. f) zákona o PZP.
4. Žalovaný porušil povinnosť uloženú mu ust. § 66 ods. 2 písm. a) zákona o cestnej premávke, podľa ktorého bol zo zákona povinný dopravnú nehodu ohlásiť policajtovi, ktorú si žalovaný nesplnil. Súd neprijal ani obranný argument žalovaného, podľa ktorého dopravnú nehodu policajtovi neoznámil, pretože poškodená tvrdila, že jej nič nie je. Predmetné zákonné ust. § 66 ods. 2 písm. a) zákona o cestnej premávke nemá charakter fakultatívnej povinnosti, t.j. takej, ktorej splnenie by bolo založené na úvahe účastníka dopravnej nehody túto policajtovi oznámiť alebo neoznámiť, ale toto ustanovenie má charakter obligatórnej povinnosti účastníka dopravnej nehody každú dopravnú nehodu oznámiť policajtovi. Nesplnenie § 12 ods. 2 písm. f) zákona o PZP ohlásiť dopravnú nehodu policajtovi, je zákonným predpokladom uplatnenia si regresného nároku poisťovateľom na náhradu ním vyplateného poistného plnenia, voči poistenému a tento zákonný predpoklad bol v prejednávanom prípade nepochybne splnený, a preto súd žalobcom uplatnený regresný nárok v sume 1.555 eur voči žalovanému priznal.
5. K žalobcom uplatnenému úroku z omeškania, súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný sa so splnením svojho zákonného záväzku na vyplatenie regresnej náhrady žalobcovi dostal do omeškania už deň po dni, kedy mu bola doručená výzva žalobcu zo dňa 09.06.2017, ktorou ho žalobca vyzýval na jej zaplatenie, a ktorej doručenie žalovaný nespochybnil. Žalobca si však tento nárok uplatnil od posledného dňa mesiaca jún 2017, v ktorom predmetnú výzvu žalobca voči žalovanému realizoval, a preto súd tento nárok priznal od 30.06.2017 do zaplatenia v súlade so sadzbami zákonných úrokov z omeškania pre občianskoprávne vzťahy ku dňu omeškania, t.j. vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy regresného nároku.
6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 2 CSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému 100 % nárok na náhradu trov konania.
7. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Je pravdou, že v trestnom konaní neuviedol, že je zároveň konateľom spoločnosti J. s.r.o., keďže to nepovažoval za potrebné uviesť, resp. si to neuvedomil. V čase škodovej udalosti bol konateľom obchodnej spoločnosti J. s.r.o. a vlastníkom motorového vozidla, pri prevádzke ktorého došlo k poistnej udalosti dňa 23.03.2016, je obchodná spoločnosť J. s.r.o. Preto pokiaľ nebol preukázaný opak, je potrebné považovať za prevádzkovateľa motorového vozidla uvedenú obchodnú spoločnosť. Žalovaný nebol povinný preukazovať, že v
čase dopravnej nehody nebol prevádzkovateľom motorového vozidla ako fyzická osoba, keďže prevádzkovateľom bola jeho obchodná spoločnosť. Dôkazná povinnosť tak bola na žalobcovi, ktorý v tomto smere žiaden dôkaz nenavrhol. Súd zamietol návrh na vykonanie dôkazu, ktorý bol potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností. V danom prípade došlo ku vzniku škody právnickou osobou pri prevádzke motorového vozidla a právnická osoba bola v tomto prípade poistníkom aj poisteným, a preto žalobca nemá nárok voči žalovanému na náhradu poistného plnenia v zmysle ust. § 12 ods. 2 písm. f) zákona o PZP. Dôkazné bremeno bolo na žalobcovi, a preto mal súd dospieť k záveru, podľa ktorého nebolo možné priznať regresnú náhradu. Žalobca si tento nárok mohol uplatniť riadne a včas vo vzťahu k poistníkovi (vlastníkovi a prevádzkovateľovi) motorového vozidla, čo však neurobil. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.
9. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolanie len opakuje dôvody uvádzané žalovaným už v priebehu konania na súde prvej inštancie a neuvádza žiadne skutočnosti, na ktoré by už nebol reagoval prvoinštančný súd, ktorý dostatočným spôsobom vysvetlil dôvody vedúce k záveru o nároku žalobcu na priznanie regresnej náhrady vo výške 1.555 eur s príslušenstvom.
10. V danej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.555 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 30.06.2017 do zaplatenia. V žalobe uviedol, že žalobca ako poisťovateľ a spoločnosť J. s.r.o. ako poistník uzavreli Poistnú zmluvu č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „poistná zmluva“). Žalovaný ako vodič poisteného vozidla spôsobil dopravnú nehodu a žalobca preukázal plnenie poškodenej z poistnej udalosti (J. Y.), vo výške 1.555 eur z titulu bolestného. Keďže v konaní sa žalobca domáha voči žalovanému náhrady ním poskytnutého plnenia a dôvodu, že žalovaný dopravnú nehodu neohlásil, čím porušila zákonnú povinnosť podľa § 66 ods. 2 písm. a) zákona o PZP. Bol splnený žalobcom uplatnený regresný nárok voči žalovanému.
11. Súd prvej inštancie vydal vo veci platobný rozkaz, ktorý následne uznesením zrušil z dôvodu žalovaným podaného odporu. Žalovaný už v odpore proti platobnému rozkazu sa bránil tým, že je jediným spoločníkom a konateľom poistníka - obchodnej spoločnosti J. s.r.o. a osobné motorového vozidlo viedol ako konateľ tejto spoločnosti, teda v čase dopravnej nehody bolo prevádzkované poistníkom a nie poisteným ako fyzickou osobou. Zároveň namietal tvrdenie žalobcu, že porušil povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu dôvodiac, že poškodená po zrážke tvrdila, že jej nič nie je.
12. Odvolací súd posudzujúc rozhodnutie súdu prvej inštancie z hľadiska zisteného skutkového stavu, citovaných zákonných ustanovení a odvolacích dôvodov dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver. Súd prvej inštancie považoval v danej veci za rozhodujúce, že vozidlom, ku ktorému bolo uzatvorené poistenie o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, bola spôsobená škoda vo výške 1.555 eur a škodu nahradil žalobca na základe poistnej zmluvy so žalovaným, poškodenej. Súd správne dospel k záveru, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu poistného plnenia, ktoré za neho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, keďže žalovaný porušil povinnosť, ktorú jej ukladá ustanovenie § 66 ods. 2 písm. a) zákona o cestnej premávke a neohlásil dopravnú nehodu policajtovi, čím vznikol žalobcovi nárok na náhradu poistného plnenia, ktoré vyplatil, podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona o PZP.
13. Súd prvej inštancie na základe vyššie uvedeného záveru žalobcovi správne priznal voči žalovanému právo na zaplatenie sumy 1.555 eur. Žalobcovi zároveň priznal aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.555 eur od 30.06.2017 do zaplatenia, keďže dňa 09.06.2017 bola žalovanému doručená výzva na zaplatenie žalovanej sumy, avšak žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok až od posledného dňa mesiaca, kedy bola výzva realizovaná. Rovnako správny bol aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže žalobca bol v spore plne úspešný. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
napadnutý rozsudok v dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke odôvodnil, keď uviedol svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil a danú vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť dôvodov napadnutého rozsudku ďalej iba poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
14. Odvolací súd k námietkam žalovaného považuje za potrebné uviesť, že v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti alebo argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť rozsudku súdu prvej inštancie. V odvolaní odvolateľ odkázal na čestné prehlásenie zo dňa 09.02.2022 ako nový dôkaz, ktorým malo byť preukázané, že žalovaný mal v deň poistnej udalosti obchodné jednanie s konateľom obchodnej spoločnosti O.. Tým mal preukázať, že dopravnú nehodu spôsobil ako poistník spoločnosti J. s.r.o., nie ako fyzická osoba, čím namietal nedostatok pasívnej legitimácie, ktorá skutočnosť je dôvodom pre zamietnutie žaloby. Odvolací súd k tomuto uvádza, že v odvolacom konaní je možné uplatniť nové skutočnosti alebo dôkazy len výnimočne, pričom strana sporu zásadne môže v odvolacom konaní uplatniť len tie skutočnosti a dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaný neodôvodnil a ani nepreukázal, prečo uvedené čestné vyhlásenie nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie a navyše jeho povaha vylučuje, že by išlo o dôkazy nové, z objektívnych príčin žalovanému neznáme, nedostupné alebo inak nezistiteľné. V zmysle ustanovenia § 366 CSP ide o neprípustné novoty v odvolacom konaní, a preto na tento dôkaz odvolací súd neprihliadal.
15. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 CSP). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
16. Najvyšší súd SR v uznesení zo 14. septembra 2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009 podobne uviedol, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP (pozri R 42/1993).
17. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
18. Súd prvej inštancie sa s argumentáciu žalovaného podrobne vysporiadal v bode 36. svojho odôvodnenia, cit.: „Podľa okresného súdu žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno ohľadne preukázania, že dôvodom jeho pobytu v U. dňa 23.03.2016 bol výkon práce v interakcii na predmet jeho podnikania, hoci tak učiniť mohol a mal, keďže predmetný dôvod žalovaný uvádzal už vo vyjadrení k žalobe, avšak toto svoje tvrdenie nepodporil žiadnym relevantným dôkazom. Z uvedeného dôvodu aj žalovaným až na pojednávaní 08.02.2022 navrhovaný dôkaz (čestné prehlásenie obchodného partnera o tom, že 23.03.2016 mali mať obchodné rokovanie), ktorý chcel žalovaný iba dodatočne zabezpečiť (nemal ho ani na pojednávaní), okresný súd predmetný návrh dôkazu v zmysle zásady sudcovskej koncentrácie konania nepripustil, pretože sa jednalo o dôkaz, ktorý žalovaný mohol a mal predložiť včas, keďže tvrdenie žalovaného, ktoré by malo byť týmto dôkazom preukázané, bolo uvádzané už v samotnom vyjadrení k žalobe, pričom okresný súd teoreticky ešte dodáva, že ak by tento dôkaz žalovaný bol predložil už k vyjadreniu k žalobe, aj žalovaný by mohol mať teoreticky dosť času (premlčanie) na zváženie si svojho relevantného postupu, t.j. mimo iné možno aj na prípadne zváženie podania žaloby voči spoločnosti J. s.r.o., avšak navrhovanie (a to ani nie predloženie, ale ešte iba navrhovanie) tohto dôkazu žalovaným, za daného skutkového stavu a v procesnom štádiu konania, kedy už po vyjadreniach strán sporu a potom, ako mohli a mali včas predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, sa okresnému súdu javí ako účelové, vyfabulované a málo uveriteľné, v snahe žalovaného vyhnúť sa splneniu svojej zákonnej povinnosti. Z uvedeného je teda podľa okresného súdu zrejmým a objektívne uveriteľným, že žalovaný v čase poistnej udalosti konal ako súkromná fyzická osoba a teda motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená poistná udalosť nepochybne riadil nie ako podnikateľ, ale ako súkromná osoba a teda poistený, t.j. ako osoba odlišná od osoby poistníka, ktorým bola v tomto prípade obchodná spoločnosť J., s.r.o. tak, ako to predikuje (predpokladá) cit. § 12 ods. 2 písm. f) zákona o PZP“, na ktorý odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje, pričom ako už bolo vyššie uvedené, žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne argumenty spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie.
19. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil ako vecne správny.
20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odvolacom konaní neúspešnému žalovanému nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, ani si ich neuplatnil.
21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).