Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/333/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobkyne I. H.J., J., N. X, zastúpenej JUDr. Ernestom Vokálom, advokátom, Advokátska kancelária, Prešov, Hlavná 61, proti žalovanej Rapid life životná poisťovňa, a.s., Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovanej proti rozsudku -180 z 26.1.2015 Okresného súdu Košice II

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobkyni sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania a žalovaná nemá právo na ich náhradu.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu (ďalej len AS) Košice z 19.1.2012 zrušil, žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy právneho zast. 205,67 €, na účet jej zástupcu JUDr. E. Vokála, advokáta a zaplatiť súdny poplatok 331,50 € za žalobu na účet súdu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobou, podanou 16.7.2013, vo veci samej domáhala, čím v podstatnom dôvodila, na čo v žalobe tiež poukázala, čo namietala a, čo v žalobe tiež rozporovala, čo žalovaná, ktorá uplatnený nárok žalobkyne v konaní neuznala, vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe z 20.1.2014 na svoju obranu v podstatnom namietala, čo tvrdila, resp. čím argumentovala, na čo upriamila pozornosť, na čo poukázala, v akom smere doplnila svoju argumentáciu, resp. na čo upriamila pozornosť a čo konštatovala v písomnom podaní, doručenom mu 26.1.2015 a, že vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobkyne a oboznámením s podstatným obsahom listín predložených účastníkmi alebo ním zabezpečených. Ďalej reprodukoval podstatný obsah účastníckej výpovede žalobkyne na pojednávaní 11.12.2014 a na pojednávaní 26.1.2015, na ktorom svoju skoršiu účastnícku výpoveď spresnila a uviedol, čo v konaní nebolo medzi účastníčkami sporným. Vychádzajúc z § 3 ods.1,§ 4 ods.1,2,§ 8 ods.1,§ 17,§ 31 ods.3,§ 33 ods.2,§ 40 ods.1,§ 41 ods.1,§ 51 ods.3 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní, účinného do ods.9 O. s. p.,§ 52,§ 53 ods.1,2,3, ods.4 písm. r),ods.5 a § 54 O. z., účinného do 31.10.2008, ktorých znenie citoval, a zo zisteného skutkového stavu posúdil uplatnený nárok žalobkyne za dôvodný. Rozhodcovským rozsudkom AS Košice z 19.1.2012 došlo k prejednaniu a rozhodnutiu sporu účastníkov z poistnej zmluvy (ďalej len zmluva), ktorú uzavrela žalovaná nepochybne konajúca pri jej uzatváraní a plnení v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a žalobkyňa ako spotrebiteľ, čím je daný spotrebiteľský charakter tejto zmluvy podľa § 52 ods.1 O. z. Žalobkyňa podala proti rozhodcovskému rozsudku včas návrh na jeho zrušenie, namietajúc mimo iného i neplatnosť rozhodcovskej doložky [ďalej len doložka; § 40 ods.1 písm. c) cit. zák.č.244/02 Z. z.] pre rozpor s predpismi na ochranu spotrebiteľa. Za tohto stavu sa „nevyhnute“ zaoberal základnou otázkou možnosti aplikácie predpisov na ochranu spotrebiteľa z pohľadu § 53 ods.1 druhá veta O. z., a teda, či doložka dohodnutá medzi účastníčkami formou osobitného zmluvného dojednania v rámci Všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie žalovanej, účinných od

21.5.2007 (čl.135; ďalej VPP) bola alebo nie osobitne dojednaná, pretože len v prípade pozitívneho vyriešenia tejto otázky je možné posudzovať obsah zmluvných podmienok z pohľadu ich rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vychádzajúc z § 53 ods.3 O. z., preukázanie individuálnosti dojednania doložky v konaní zaťažovalo žalovanú. Tá v tejto súvislosti v podstatnom len argumentovala, že o individuálnosti dojednania doložky svedčí to, že sa na nej účastníčky dohodli na mieste oddelenom od ostatného textu VPP, v časti výslovne označenej ako osobitné zmluvné dojednania č.01/2007 (ďalej len OZD). Z VPP takéto oddelenie doložky od ostatného textu skutočne vyplýva; to však samo o sebe bez ďalšieho - podľa jeho názoru - neznamená, že takto formálne oddelená a žalobkyňou samostatne podpísaná zmluvná podmienka i osobitne individuálne bola dojednaná. Požiadavka individuálnosti dojednania - podľa jeho úvahy - totiž smeruje k osobitosti nie len z pohľadu formálneho (či už odlíšením na jednej písomnosti alebo hoc i na osobitnej listine), ale predovšetkým z hľadiska materiálneho. Tzn., že aby zmluvná podmienka bola osobitne dojednaná, musí byť individuálne predmetom rokovania a spotrebiteľovi musí byť pritom vysvetlená do tej miery, aby poznal osobitosť úpravy, jej výhody alebo nevýhody oproti ostatnej formulárovej časti zmluvy a až za týchto podmienok, aby sa na nej účastníci zvlášť dohodli. V procese rokovania teda musí byť vytvorený reálny a transparentný priestor pre individuálne vyjednanie zmluvnej podmienky, rozhodne v tomto zmysle nepostačuje len osobitné podpísanie jednej z podmienok, pokiaľ podmienka, vzhľadom na svoj obsah a povahu, v kontexte obsahu a štruktúry ostatných zmluvných dojednaní, vyvoláva pochybnosť o zmysle individuálneho vyjednávania takejto otázky pre obe strany zároveň. Takúto pochybnosť nevyhnutne bude vyvolávať zrejme nevýhodné vedľajšie dojednanie, ktoré spotrebiteľ svojím podpisom, i keď na osobitnom mieste akceptuje, pretože nemožno vylúčiť, že v čase podpisu si jej prítomnosť neuvedomuje alebo pokiaľ i áno, jej významu nerozumie. Podľa jeho názoru preto preukázanie individuálnosti dojednania v sebe nevyhnutne subsumuje preukázanie nie len toho, že podmienka bola osobitne podpísaná, ale aj toho, že k podpisu došlo po osobitnom rokovaní o tejto podmienke, výsledkom ktorej bolo rozhodnutie spotrebiteľa túto konkrétnu podmienku ako preňho výhodnú prijať. Nemožno totiž racionálne pripustiť, aby náležite informovaný spotrebiteľ, dobrovoľne a bez vplyvu na možnosť dohodnutia zmluvného vzťahu i bez pre neho nevýhodnej podmienky, takúto nevýhodnú podmienku prijal; na strane druhej je notorietou, že dodávatelia predkladajú spotrebiteľom formulárové návrhy zmlúv, ktoré vzhľadom na svoj rozsah, formu, štruktúru a použité výrazové prostriedky, nie sú spotrebitelia schopní v rámci predzmluvného rokovania komplexne poznať a v takomto rozpoložení obyčajne podpisujú písomnosti tak, ako sú im predkladané. I v danom prípade žalobkyňa tvrdila, že písomnosti, včítane osobitných dojednaní, podpísala na miestach, ktoré jej ukázala sprostredkovateľka poistenia, bez toho, aby si vôbec uvedomovala, že jedným z nich sa zakladá právomoc rozhodcovského konania na prejednanie prípadného sporu zo zmluvy. Doložka nebola, podľa tvrdenia žalobkyne, so sprostredkovateľom poistenia osobitne prerokovaná a podstate rozhodcovského konania, z hľadiska jeho výhod alebo nevýhod, ako uviedla, v čase uzavretia zmluvy nerozumela. Žalobkyňa pritom rozhodne nemala objektívne vzaté ekonomický, právny, praktický ani iný dôvod, pokiaľ by bolo o tejto otázke jednané, a to korektne tak aby tomu i porozumela, aby na túto podmienku pristúpila. Za týchto okolností, nakoľko skutočnosť, že právomoc rozhodcovského súdu bola obsahom rokovania pred uzavretím zmluvy nevyplýva ani zo záznamu sprostredkovateľa poistenia a nie je zrejmá ani z iného z ním vykonaných dôkazov, nemal v konaní za preukázané, aby i napriek formálnemu deklarovaniu v rámci osobitných dojednaní, právomoc rozhodcovského súdu bola skutočne individuálne dohodnutá. Práve naopak. Právomoc rozhodcovského súdu bola organicky zakomponovaná v samostatnej časti XV. VPP, ktorá vo svojom obsahu nijak nenadväzovala na OZD a vo vzťahu k danému, v rozhodcovskom konaní uplatnenému nároku žalovanej, bola upravená i v časti XVII. bod 7a VPP. Na druhej strane ani OZD neupravovali, aby prípadný nesúhlas s doložkou v nej upravenou mal za následok neúčinnosť úpravy v časti XV. VPP. I keď žalovaná v konaní takýto vzťah medzi OZD a úpravou v časti XV. VPP prezentovala a vyšla z neho, opierajúc sa o argumentáciu v návrhu na začatie rozhodcovského konania, podľa odôvodnenia rozhodnutia i rozhodcovský súd - podľa jeho názoru - takýto výklad nezodpovedá výslovnému zneniu dotknutých ust. Podľa jeho názoru k dojednaniu doložky došlo už v rámci VPP (časť XV.) a jej opätovné uvedenie v rámci OZD tak nemalo za cieľ iné ako dosiahnuť formálnu individuálnosť tohto dojednania a nie prípadné vylúčenie právomoci rozhodcovského súdu nepodpísaním OZD. V ďalšom, nakoľko zmluvná podmienka o právomoci rozhodcovského súdu nebola - podľa jeho úvahy - individuálne dojednaná, preskúmal ju z pohľadu vyváženosti, v smere či dojednanie doložky nezaložilo značnú nerovnováhu v právach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, so záverom, že k tomu jednoznačne došlo. Samotná právna úprava [§ 53 ods.4 písm. r) O. z.] totiž dojednanie výlučnej právomoci rozhodcovského súdu pre riešenie sporov spotrebiteľa s dodávateľom, tak ako je tomu nepochybne i v danom prípade, výslovne považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku. I ak by tomu

tak nebolo, podľa úpravy rozhodcovského konania v časti XV. VPP kreovanie rozhodcovského súdu bolo plne v dispozícii žalovanej pričom i procesný poriadok jeho postupu mohla za istých okolností ustanoviť sama. Pokiaľ by preto za daných okolností žalobkyňa hodlala uplatniť nejaký nárok voči žalovanej, doložka by bola pre ňu - na rozdiel od žalovanej - prakticky priamo neaplikovateľná, keďže sama, bez súčinnosti žalovanej, by sa nemohla obrátiť na rozhodcovský súd alebo na rozhodcu. Účelom takéhoto stanovenia prístupu k rozhodcovskému súdu a pravidiel rozhodcovského konania nebolo - podľa jeho názoru - napomôcť realizácii práv oboch účastníkov z právneho vzťahu, ale umožniť výlučne, poťažne predovšetkým jednému z nich, za ním stanovených podmienok a u ním de facto určeného subjektu, prípadné uplatnenie nárokov voči druhému. Riadiac sa týmito úvahami uzavrel, že doložka, z ktorej AS Košice odvodil svoju právomoc rozhodnúť v spore účastníčok je ako neprijateľná zmluvná podmienka neplatná. Nakoľko rozhodcovská zmluva nebola uzavretá platne v súlade s právnym poriadkom, neostávalo mu iné, a to i bez potreby preskúmania iných, žalobkyňou namietaných dôvodov, ako rozsudok AS Košice z 19.1.2012 zrušiť. K argumentácii žalovanej, založenej na nemožnosti preskúmania prijateľnosti doložky, vzhľadom na jej zahrnutie do výpočtu poistného, opierajúcej sa o výklad 19. bodu odôvodnenia smernice 93/13/EHS, považoval za potrebné poznamenať jednak, že skutočné zahrnutie využitia rozhodcovského konania žalovanou do kalkulácie poistného, i keď vo všeobecnosti pripustila vo svojom stanovisku Národná banka Slovenska (ďalej len NBS), v danom prípade žalovanou v konkrétnosti tvrdené ani preukázané nebolo a jednak, že predmetné odôvodnenie smernice - podľa jeho úvahy - z prieskumu primeranosti vyníma jasne definované hlavné plnenie poisťovne (podmienky vymedzujúce poistné riziko a s ním spojené záväzky), ktorým však - podľa jeho úvahy - dojednanie o doložke, bez jasného vyjadrenia ekonomického dopadu na tvorbu poistného, nie je. O náhrade trov konania rozhodol s použitím § 142 ods.1 O. s. p. (jeho znenie citoval). Priznaná náhrada trov konania pozostáva z náhrady odmeny a náhrady hotových výdavkov advokáta podľa vyhl.č.655/04 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len vyhl.), ktorý žalobkyňu v konaní zastupoval. Za úkony právnej služby advokáta, zastupujúceho žalobkyňu v konaní, vychádzajúc z § 11 ods.1 písm. a) vyhl., určujúcim základnú sadzbu tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby pokiaľ nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, vo výške jednej trinástiny výpočtového základu, v spojení s 14 ods.1 vyhl. druhovo vymedzujúcim jednotlivé úkony právnej služby za ktoré patrí advokátovi odmena, priznal žalobkyni náhradu trov právneho zast. za tieto úkony právnej služby advokáta: prevzatie a príprava zast. vrátane prvej porady s klientom 21.6.2013 60,07 €, písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej (žaloba z 15.7.2013) 60,07 €, písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej (vyjadrenie zo 17.9.2014) 61,87 €. V súlade s § 16 ods.3 vyhl. priznal žalobkyni proti žalovanej za úkony právnej služby advokáta, zastupujúceho žalobkyňu v konaní náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu (režijný paušál) vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý z úkonov právnej služby takto: prevzatie a príprava zast. vrátane prvej porady s klientom 21.6.2013 7,81 €, písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej (žaloba z 15.7.2013) 7,81 €, písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej (vyjadrenie zo 17.9.2014) 8,04 €. O povinnosti žalovanej nahradiť žalobkyni trovy konania na účet advokáta, ktorý ju zastupoval, rozhodol podľa § 149 ods.1 O. s. p. (aj jeho znenie citoval). Nakoľko žalobkyňa bola v konaní od platenia súdneho poplatku za žalobu oslobodená podľa § 4 ods.2 písm. za) zák.č.71/92 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, na neúspešnú žalovanú prešla v súlade s § 2 ods.2 zák.č.71/92 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov poplatková povinnosť, výška ktorej je upravená pod pol. 3 písm. c) Sadz. popl. k zák.č.71/92 Z. z. Žalovaná podala proti rozsudku súdu v zákonnej lehote toto odvolanie a to proti všetkým výrokom rozsudku, pretože považuje rozsudok za nezákonný a nesprávny v celom rozsahu. Odvolanie odôvodnila nasledovne: Napadnuté „uznesenie“ je nezákonné z dôvodov uvedených v § 205 odst.2 písm. a),b),c),d),e),f) O. s. p. Navrhla napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žaloba ako nedôvodná sa zamietne alebo ak sa dôjde ku záveru, že v okolnostiach prípadu sú dané dôvody na zrušenie rozsudku podľa § 221 O. s. p., rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Uviedla: Súd sa v rozhodnutí nevysporiadal s právne relevantnými skutočnosťami významnými pre samotné rozhodnutie vo veci, ktoré keby sa potvrdili ako vecne správne, mohli znamenať odlišné rozhodnutie v merite veci. Súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci, pretože neaplikoval relevantné právne normy a tiež relevantnú normu, ktorú aplikoval nesprávne interpretoval. Rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné pretože neodôvodnil naplnenie predpokladu právnej normy, na základe ktorej zrušil rozhodcovský rozsudok. Súd svojimi procesnými pochybeniam zaťažil konanie vadami, ktoré mali za následok porušenie základných zásad súdneho konania. 1. Postupom „súd“ jej bola odňatá možnosť konať pred súdom prvého stupňa podľa § 237 písm. f) O. s. p., pretože si súd nesplnil svoju procesnú povinnosť a opomenul strany oboznámiť podľa § 118 ods.2 a zároveň nepostupoval v konaní o vyhlásení

neprijateľnej podmienky v zmysle postupu ustálenej judikatúry Súdneho dvora (ďalej len SD). Pri tom odňatím možnosti konať sa v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu O. s. p. priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Jedným z týchto práv je aj právo na kontradiktórne konanie. Kontradiktórnosť konania je daná tým, že strany majú právo tvrdiť skutočnosti a predkladať dôkazy, argumenty a zároveň sa vyjadriť ku všetkým dôkazom, skutočnostiam a argumentom, ktoré boli predložené súdu druhou stranou. V prípade keď sa jedná o neprijateľné podmienky v zmluve je kontradiktórnosť dodržaná vtedy, ak žalobca namieta neprijateľnosť podmienky a zároveň na jej preukázanie predloží návrhy dôkazov a argumentov, pričom sa druhá strana má možnosť k takto navrhnutým dôkazom argumentom vyjadriť. Súd v tejto veci zrejme prihliadol na žalobu, v ktorej žalobkyňa poukázala na neprijateľnosť zmluvnej podmienky podľa § 53 ods.4 písm. r) O. z. avšak nijako neodôvodnil ako došlo naplneniu predpokladov právnej normy na základe skutkového stavu. Žalobkyňa tak vôbec neuviedla, ako ju doložka nútila podrobiť sa výlučne arbitráži. Súd sa však v predmetnom rozhodnutí neobmedzoval len na dôvody neprijateľnosti uvedené v žalobe [naplnenie § 53 ods. 4 písm. r.], ale tieto dôvody rozšíril aj na podmienky, ktoré nikto zo strán nenamietal (kreovanie rozhodcovského súdu), a ktoré neboli predmetom konania a dokazovania pred súdom. Súd teda musel konať ex offo, ak chcel vyjadriť že nejaké podmienky sú neprijateľné bez toho aby boli namietané stranami alebo boli namietané v žalobe bez splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti žalobkyne. Ak súd koná ex offo a dospeje k záveru, že ma dostatok skutkových zistení (skutkový zaver) a následných právnych záverov na vyhlásenie podmienky za neprijateľnú podľa § 53 ods.1 O. z., musí s týmito skutkovými a právnymi závermi oboznámiť účastníkov konania a umožniť im kontradiktórne sa k nim vyjadriť, čo stanovuje aj rozhodnutie SD v prípade C-472/1l ods.30 a ods.31 (reprodukoval ich znenie). Súd si však nielenže nesplnil túto povinnosť danú judikatúrou SD, ale si ani nesplnil procesnú povinnosť danú O. s. p. ako základným procesným pravidlom vnútroštátneho právneho poriadku, a nevyhlásil podľa § 118 ods.2: ...ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Opomenutím týchto vyhlásení súd porušil zásadu kontradiktórnosti konania, pretože strany sa o právnych dôvodoch, na ktorých hodlal založiť svoje rozhodnutie, a teda prečo je doložka neprijateľnou podmienkou, dozvedajú až v samotnom rozhodnutí. Strany tak vôbec nemali možnosť sa k týmto skutočnostiam vyjadriť a predkladať dôkazy na ich potvrdenie alebo vyvrátenie a týmto pochybením súdu bola stranám odňatá možnosť konať pred súdom. Súd však porušil aj jej ústavné právo, ktoré jej vyplýva z čl.48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len SR), ktorého znenie citovala. Rovnako aj rozsudok SD vo veci C-472/11 ods.36 stanovuje, čo znamená kontradiktórnosť konania (reprodukovala jeho znenie). Súd tak rozhodol o neprijateľnosti podmienky bez toho aby jej bola daná možnosť vyjadriť sa k tejto samotnej neprijateľnosti v prvostupňovom konaní. Súd jej svojím konaním znemožnil konať v rámci prvostupňového konania. Tým, že si súd nesplnil svoju procesnú povinnosť uloženú § 118 ods.2 O. s. p. bola zo jeho strany porušená aj zásada IURA NOVIT CURIA čl.144 ods.1 ústavy (citovala jeho znenie, ako aj znenie čl.2 ods.2 Ústavy SR. K tomuto čl. podal Ústavný súd (ďalej len ÚS) SR v uznesení I.ÚS 3/98 výklad, v zmysle ktorého konaniu štátneho orgánu v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zák. zodpovedá konanie v rozsahu zák. bez výnimky a súčasne zák. ustanoveným spôsobom. Pre súd ako štátny orgán vykonávajúci súdnu moc to znamená, že môže konať len v rozsahu a spôsobom, aký ustanovuje O. s. p. ako základné procesné pravidlo, príp. ďalšie procesné normy. Súd sa nemôže rozhodnúť, že bude konať v rámci iba určitých ust. daných zák. a o ostatných sa rozhodne, že sa na neho nevzťahujú a poprieť tým základné zásady súdneho konania v právnom štáte. Správne použitie O. s. p. je predpokladom pre zákonný postup súdu a tým aj pre zákonné rozhodnutie. Súd tak svojím nezákonným postupom zaťažil konanie procesnou vadou, ktorá v konečnom dôsledku znamenala upretie práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý proces. Toto opomenutie zo strany súdu zároveň spôsobilo, že rozhodnutie súdu bolo pre strany nepredvídateľné. Porušenie § 118 ods.2 O. s. p. v postupe súdu považuje aj Najvyšší súd (ďalej len NS) SR podľa rozhodnutia za vadu, ktorá má za následok nepredvídateľnosť rozhodnutia (reprodukoval časť odôvodnenia uvedeného uznesenia NS SR zo 14.4.2011). 2. Súd pri posudzovaní či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, a tým spôsobil nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Reprodukovala, čo súd v rozhodnutí na str.9 (v riadku 4-11 zhora) uvádza. Súd tak iba poukázal na ust. O. z. § 53 ods.4 písm. r), ale vôbec nezdôvodnil ako doložka núti spotrebiteľa riešiť spory výlučne v rozhodcovskom konaní. Celý výklad právnej normy súdu tak pozostával iba z jeho konštatovania, že to tak nepochybne je aj v danom prípade. Súd v rozhodnutí k dôvodom neprijateľnosti doložky iba poukázal na § 53 ods.4 písm. r), avšak neuviedol skutkový základ pre dôvod neprijateľnosti doložky. Pri tom ak chce súd vyhlásiť podmienku za neprijateľnú, nepochybne

nestačí, keď iba súd podradí nejakú podmienku pod § 53 ods.4, ktoré vymedzuje možné neprijateľné podmienky, pretože tento zoznam neprijateľných podmienok neslúži ako tzv. black list, čo konštatoval aj SD v rozhodnutí C-237/02 čl.20 (reprodukovala jeho znenie). Súd tak na základe tohto rozhodnutia musí uviesť podľa § 53 ods.1 ako predmetná podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa aj keď sa odvoláva na nejaké ust. z § 53 ods.4 O. z. Aby súd mohol vysloviť, že ide o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods.1, musí odôvodniť skutkovo (na báze skutkových zistení z vykonaného dokazovania §§ 120-1 O. s. p.) naplnenie všetkých predpokladov hypotézy právnej normy. Musí teda zdôvodniť, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, pričom súd naplnenie tohto predpokladu v rozhodnutí náležite odôvodnil. Ďalej musí súd konkrétne skutkovo ustáliť, že ide o konkrétne ust., ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Súd tak musí uviesť, v ktorých právach a povinnostiach je spotrebiteľ ukrátený oproti dodávateľovi, a zároveň musí uviesť z akého právneho predpisu alebo z čoho konkrétne takéto právo alebo povinnosť spotrebiteľovi vyplýva. Preto nestačí ak súd cituje § 53 ods.4 písm. r), ale musí aj poskytnúť jeho výklad v súvislosti s § 53 ods.1. Súd však takýto výklad v rozhodnutí neposkytol. Rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné pretože vôbec neuviedol skutkový stav, a preto ho ani nesubsumoval pod predpoklad právnej normy. Bez naplnenia tohto predpokladu súd nemôže vyhlásiť „súd“ doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd iba poukázal na právnu normu, no neodôvodnil ani to, ako podľa neho daný skutkový stav napĺňa právnu normu konkrétne § 53 ods.4 písm. r/, a teda neodôvodnil ako doložka núti žalobkyňu riešiť spory výlučne v rozhodcovskom konaní. Takéto odôvodnenie rozsudku preto odkazuje účastníkov konania, aby skutkový základ právnych záverov hľadali na úrovni dohadov, čím spôsobil nepreskúmateľnosť rozhodnutia, čo potvrdil aj ÚS SR v jednom z nálezov: To potvrdil aj ÚS SR v jednom z nálezov (citovala z odôvodnenia ). Povinnosť vysvetliť úvahy súdu v prípade, že rozhodnutie nevyplýva priamo zo zákonného textu, zdôrazňuje aj ÚS ČR. Citovala, čo ÚS ČR v náleze I.US 403/03 uviedol. Súd jej svojím konaním odňal možnosť konať aj v rámci odvolacieho konania, pretože v rozhodnutí uviedol iba právnu normu, podľa ktorej je doložka neprijateľná, avšak bez uvedenia skutkového stavu (v rozsudku absentuje skutkový záver súdu). Súd tak nielenže strany neinformoval o dôvodoch neprijateľnosti doložky v priebehu konania, čím bolo stranám odňaté právo konať (vyjadriť sa k týmto rozhodujúcim skutočnostiam a predkladať dôkazy na potvrdenie svojich tvrdení) pred prvostupňovým súdom, ale ani v rozhodnutí skutkovo nevyjadril, prečo je doložka neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.4 písm. r) O. z., ani podľa § 53 ods.1 O. z., a stranám tak bolo odňaté právo konať aj v rámci odvolacieho konania. 3. Súd zároveň vec nesprávne vyhodnotil, pretože nie je pravda, že doložkou je spotrebiteľ nútený riešiť svoje spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa zák.č.244/02 Z. z. § 40 ods.1, účinného v čase rozhodovania, sa účastník rozhodcovského konania môže v prípade nespokojnosti „z“ rozhodnutím rozhodcovského súdu žalobou domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku na súde, či už z dôvodu c) alebo j). Doložka v zmluve nevynucuje od spotrebiteľa, aby riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní, ale obsahuje dohodu zmluvných strán, že spory zo zmluvy sa budú prednostne, resp. najprv riešiť v rozhodcovskom konaní. Spotrebiteľ v prípade nespokojnosti s rozhodcovským konaním, resp. so skutkovými a právnymi závermi môže pokračovať v riešení sporu na všeobecnom súde. Toto tvrdenie súdu, že doložka núti žalobkyňu riešiť spory výlučne v rozhodcovskom konaní bez skutkového základu, je vyvrátené aj judikatúrou ESD. SD v prípade C-342/13 poskytol záväzný výklad smernice 93/13/EHS, prílohy 1 písmena q), kde uviedol, kedy možno doložku považovať za nekalú. V ňom jednoznačne uvádza, že doložka je len vtedy neprijateľná, ak bolo jej úmyslom zbaviť spotrebiteľa po právoplatnom prvostupňovom rozhodnutí v rozhodcovskom konaní, práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok. Na základe tohto pre naše súdy záväzného výkladu (viď nález ÚS ) všeobecný súd mal zistiť, či predmetom danej podmienky nie je vylúčenie alebo bránenie spotrebiteľovho práva podať žalobu alebo dosiahnuť inú právnu nápravu po jednostupňovom konaní. V právnom prostredí SR však spotrebitelia majú prostriedok právnej ochrany po jednostupňovom konaní, a to konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku na všeobecnom súde, čo potvrdil aj ÚS SR v uznesení -13, resp. . Vo vyjadrení pri tom predložil rozhodnutie SD C-342/13, na základe ktorého mal súd posúdiť neprijateľnosť doložky. Pritom treba poukázať na to, že súd je povinný ex offo rozhodovať v súlade s judikatúrou SD, ktorá je pre súd priamo záväzná, bez ohľadu na to, či na takéto rozhodnutie vo svojom vyjadrení poukáže. Súd bol tak povinný zaoberať sa výkladom § 53 ods.4 písm. r) a obzvlášť o to viac, keď na takéto ust. poukázala. Súd si však svoju povinnosť nesplnil, čo v konečnom dôsledku viedlo k nesprávnemu posúdeniu veci a na základe toho nesprávne rozhodol vo veci. 4. Súd vec nesprávne právne posúdil, pretože nesprávne interpretoval právnu normu a to zák.č.244/05 Z. z. Právne závery súdu spochybňujú aj platnosť samotných ust. zák.č.244/02 Z. z. Uviedla, ako sa strany dohodli na výbere rozhodcu podľa ods.2, XV. časti Rozhodcovské konanie

VPP (citovala jeho znenie) a reprodukovala, čo však súd v rozhodnutí (na str. 9 v riadku 11-14 zhora) uvádza. Citovala, čo zák.č.244/02 Z. z., účinný v čase uzatvorenia doložky, v § 8 ods.1 k „ustanovení“ rozhodcu uvádza. Zák. o rozhodcovskom konaní v § 8 ods.2 stanovuje postup ustanovenia rozhodcu, ak sa strany nedohodnú. Primárna je však dohoda strán podľa § 8 ods.1, ktorú zák. nijako nelimituje. V § 8 ods.1 zák. nikde nehovorí, že strany sa musia podieľať na výbere rozhodcov rovnako. Zák. tak ponecháva spôsob výberu rozhodcu iba na dohodu strán. Strany sa tak môžu dohodnúť pri výbere rozhodcu na všetkom čo zák. nezakazuje. V jej prípade sa strany dohodli podľa XV. časti VPP, ods.2, že žalovaná má povinnosť v prípade vzniku sporu vybrať rozhodcu. V prípade že si žalovaná túto povinnosť nesplní, má dokonca právo sa takéhoto konania zo strany žalovanej domáhať na všeobecnom súde. Strany tak dohodou založili povinnosť žalovanej, ktorej splnenie sa môže domáhať na súde, čo je vlastne výhoda pre ňu. Pri tom platí, že ak sa raz strany dohodli na spôsobe výberu podľa platnej právnej úpravy, nemôže súd označiť takýto spôsob výberu za dôvod neplatnosti, keďže zák. takýto spôsob výberu umožňoval. Súd tak vlastne spochybnil právo strán dohodnúť si na základe vlastného uváženia práva a povinnosti a zároveň spochybnil možnosť danú zák.č.244/02 Z. z. dohodnúť si spôsob výberu rozhodcu. Reprodukovala, čo súd k tomu ďalej (na str.9 v riadku 14-17 odôvodnenia) uvádza. Súd dospel k nesprávnemu záveru, pretože žalobkyni by stačilo podať žalobu druhej zmluvnej strane, tak ako to stanovuje zák. o rozhodcovskom konaní v § 16 ods.1 písm. a) ZoRK (citovala jeho znenie). Rozhodcovské konanie by sa tak začalo dňom prijatia žaloby druhou stranou, a teda právne účinky začatého konania by nastali práve týmto dňom. Súd však neaplikoval správnu normu, ktorá samotné rozhodcovské konanie upravuje, a tak vytvára záver, že by sa žalobkyňa nemohla sama bez jej súčinnosti obrátiť na rozhodcovský súd, ktorý však nie je v rozpore so žiadnou právnou normou ale naopak. Treba uviesť, že aj keby sa strany dohodli na postupe, ktorý ponúkal zák.č.244/02 Z. z. podľa § 8 ods.2 písm. a), že každá strana ustanoví jedného rozhodcu a takto ustanovení rozhodcovia potom ustanovia tretieho predsedajúceho rozhodcu, tak by sa žalobkyňa v prípade vzniku sporu musela podľa súdu obrátiť na poisťovňu o ustanovenie toho jedného rozhodcu. Podľa spomenutého tvrdenia súdu, by však aj takéto ust. muselo byť neprijateľné, lebo žalobkyňa sa musí obrátiť na ňu s ustanovením jedného rozhodcu, a teda by sa tiež bez jej súčinnosti nemohla obrátiť na rozhodcovský súd. Podľa záveru súdu by tak aj samotná právna norma ponúkajúca možnosť dodatočného ustanovenia rozhodcu musela byť neprijateľná. Súd tak vec nesprávne právne posúdil, pričom svojimi závermi nepriamo spochybnil aj samotnú právnu normu. Ďalej treba uviesť, že súd v rozpore s čl.1 ods.1 Ústavy SR o demokratickom právnom štáte, navodil právnu domnienku, že koná nedobromyseľne, a teda určite vyberie nejakého zaujatého rozhodcu, ktorý rozhodne v prospech jej strany. Od toho potom odvádza, že aj žalobkyňa by mala mať právo vybrať tiež asi rozhodcu, ktorý rozhodne v jej prospech, čo je absurdný predpoklad súdu a navyše v rozpore s občianskym zák. Práve SR vychádza z toho, že orgány štátu musia uvažovať o občanoch pri výkone svojich práv a povinnosti ako o konajúcich dobromyseľne, pokiaľ sa nepreukáže opak. Súd jej však nijako nedokázal, že konala nedobromyseľne a teda jej nemôže bez všetkého prisudzovať také konanie. Ako si súd predstavuje prezumpciu dobromyseľnosti účastníkov konania uvádza aj ďalej v rozhodnutí (reprodukovala časť odôvodnenia na str.9, riadok 17-21 zhora). Zároveň súd nezohľadnil, že v danom prípade nerozhodovala ako rozhodca ľubovoľná fyzická osoba poverená ňou, ale stály rozhodcovský súd a to AS Košice. Zriadenie a činnosť stálych rozhodcovských súdov je pri tom zákonne upravená, a teda v žiadnom prípade tu nemôže dôjsť k nejakej ľubovôli alebo neprofesionalite. AS Košice je riadnym stálym rozhodcovským súdom a teda v danom prípade nemohlo nijako „dojsť“ k nejakému zhoršeniu práv a povinnosti, resp. k spôsobeniu značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa samotným rozhodcovským konaním. Citovala, čo sám zák.č.335/14 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, účinný od 1.1.2015, určuje v § 3 ods.1 o spotrebiteľských sporoch. Sám zák. tak určuje, že spotrebiteľský spor by mal rozhodovať stály rozhodcovský súd ako profesionálny orgán, pričom v predmetnom prípade došlo k rozhodnutiu práve takýmto špecializovaným orgánom. 5. Súd nesprávne vec právne posúdil, keď neaplikoval správnu právnu normu vo vzťahu k informovaniu „odporcu“ o doložke. Súd tak opomenul vyhodnotiť, že samotnému procesu uzatváraniu zmluvy predchádza ešte povinná tzv. predzmluvná fáza, ktorá je normovaná zák.č.340/05 Z. z. Podľa tohto zák. je sprostredkovateľ poistenia povinný v predzmluvnej fáze podrobne informovať občana o poistení a o všetkých s tým súvisiacich okolnostiach, teda aj o doložke. Zák.č.340/05 Z. z. pritom presne vymedzuje túto povinnosť sprostredkovateľa poistenia poskytovať úplné, presné, pravdivé a zrozumiteľné informácie a zároveň nesmie zamlčovať informácie súvisiace so sprostredkúvaným poistením. Súd však vôbec neaplikoval zák.č.340/05 Z. z. na skutkový stav, hoci zák. priamo normuje sprostredkovateľovi túto povinnosť. Jej strana pritom predložila konkrétny dôkaz, Záznam o požiadavkách a potrebách klienta, ktorý osvedčuje, že žalobkyňa bola sprostredkovateľom poistenia oboznámená o všetkých podmienkach zmluvy a aj o doložke a

tiež osvedčuje že došlo k splneniu všetkých povinností vyžadovaných zák.č.340/05 Z. z. Záverom prvej fázy bol nielen výber poistného produktu, ale aj samotné slobodné rozhodnutie občana v tom zmysle, či už má dostatok informácii o produkte, či nepotrebuje ďalšie informácie od sprostredkovateľa a či všetkému porozumel, a slobodné rozhodnutie občana, kedy chce samotnú zmluvu uzatvoriť. Súd však túto skutočnosť v rozhodnutí vôbec nezohľadnil. súd vykonal dôkaz - záznam o požiadavkách a potrebách klienta, avšak v rozhodnutí sa týmto dôkazom zaoberá len veľmi okrajovo (citovala, čo uvádza v odôvodnení na str.9 v riadku 10-14 zdola). Súd teda tvrdí, že zo záznamu nevyplýva, že by strany o tom rokovali. V zázname je však zmienka o možnosti riešenia sporov v rozhodcovskom konaní. Záznam neobsahuje podrobný výpis toho, čo všetko vysvetľoval sprostredkovateľ poistenia a čo všetko bolo predmetom rokovania medzi stranami, ale obsahuje iba jednotlivé body ktoré stručne popisujú, že boli dodržané všetky ust. zák.č.340/05 Z. z., vzťahujúce sa na povinnosti sprostredkovateľa poistenia v predzmluvnej fáze. Súd tak predmetný dôkaz nesprávne vyhodnotil, pretože sa nejedná o zápisnicu z predzmluvnej fázy, ale o záznam. To ale automaticky neznamená, že sprostredkovateľ poistenia žalobkyni nevysvetlil význam doložky. Naopak doložka bola vysvetlená žalobkyni a práve táto zmienka o možnosti využitia inštitútu rozhodcovského konania v zázname poukazuje na to, že doložka vysvetlená bola. Ďalej uviedla, že sprostredkovateľ poistenia mal povinnosť podľa zák.č.340/05 Z. z. oboznámiť žalobkyňu s mimosúdnymi prostriedkami riešenia sporov a teda s doložkou. Súd však túto povinnosť vôbec nevyhodnotil. Súd tak neaplikoval správnu právnu normu zák.č.340/05 Z. z. a v dôsledku toho vec nesprávne právne posúdil. Tým, že súd neaplikoval správnu právnu normu, ktorá upravuje povinnosti sprostredkovateľov, porušil právo na súdnu ochranu, čo vymedzuje aj ÚS v svojich nálezoch (napr. , z odôvodnenia ktorého citovala). Nezohľadnenie a nevyrovnanie sa s relevantnou právnou normou aplikovateľnou na konkrétny prípad ÚS SR nazýva nielen zjavnou neodôvodnenosťou súdneho rozhodnutia, ale aj arbitrárnosťou (svojvoľnosťou) súdneho rozhodnutia. Súd tak mal k dispozícii písomný dôkaz, Záznam o potrebách a požiadavkách klienta, ktorý potvrdzuje, že žalobkyňa bola informovaná o doložke. Na druhej strane tu mal súd výpoveď účastníčky konania, ktorá mala právny záujem na veci, a ktorá tvrdila že nevedela o doložke a nečítala si zmluvné podmienky, pričom svoje tvrdenia nepodložila žiadnymi dôkazmi. Súd je pri tom povinný hodnotiť dôkazy podľa § 132 O. s. p. (citovala jeho znenie). Keďže tu bol očividný rozpor medzi výpoveďou účastníčky konania a listinným dôkazom, ktorý bol pravý, podpísaný žalobkyňou, mal sa súd zaoberať rozporom medzi uvádzanými skutočnostiam „odporkyne“ a dôkazom „osvedčujúce“ opačné skutočnosti. Poukázala na to, čo je súd pri tom povinný podľa § 157 ods.2 O. s. p. (jeho znenie citovala). Súd však vyhodnotil skutkový stav tak, že zohľadnil iba ničím nepodložené tvrdenie žalobkyne, pričom listinným dôkazom - záznamom sa v súvislosti s tým že bola informovaná o doložke zaoberal len okrajovo. Súd bol pri tom povinný pri posudzovaní výpovede účastníčky konania, najmä v súvislosti s tým že na základe tejto výpovede poprel pravdivosť listinného dôkazu, zohľadniť jej hodnovernosť. Žalobkyňa vo výpovedi pri tom uviedla, že vykonáva administratívnu činnosť, a prichádza do kontaktu so zmluvami, s obsahom ktorých sa oboznamuje, avšak ich neuzatvára. Žalobkyňa teda už z povahy svojej pracovnej činnosti mala vedieť, že pred podpisom sa má zmluva prečítať a zároveň nemôže tvrdiť, že zmluvám nerozumie keď sa s nimi v práci oboznamuje. Súd však tieto skutočnosti opomenul vyhodnotiť. Súd nezohľadnil to, že účastníčka konania mala na veci právny záujem, a v žiadnom prípade nebude vypovedať proti sebe. Na jednej strane je tu dôkaz Záznam o potrebách a požiadavkách klienta, ktorý osvedčuje zák. požadovanú a nie ňou vymyslenú povinnosť informovať klienta o všetkých podmienkach súvisiacich s uzatvorením poistnej zmluvy. Na druhej strane neexistuje žiadny dôkaz, ktorý dané skutočnosti - a to že žalobkyňa nebola informovaná o produkte, vyvracia. Písomný právny úkon nemôže byť spochybnený len na základe ústneho tvrdenia konajúcej osoby, majúcej navyše právny záujem na rozhodnutí veci. V danom prípade tak súd vôbec nevychádzal z predmetnej listiny, ale len z neskorších nepodložených tvrdení žalobkyne o tom že ju sprostredkovateľka o produkte neinformovala a vôbec neposúdil hodnovernosť žalobkyne, hoci tak bol povinný urobiť, vzhľadom na rozpor s listinnými dôkazom. Písomný právny úkon nemôže byť spochybnený len na základe ústneho tvrdenia konajúcej osoby, majúcej navyše právny záujem na rozhodnutí veci. Súd tak svojím konaním úplne poprel význam písomnosti právnych úkonov. „Krajský súd“ v dôsledku nesprávneho vyhodnotenie dôkazov a v dôsledku nezohľadnenia relevantnej právnej normy zák.č.340/05 došiel k nesprávnym zisteniam, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 6. Súd postupoval v rozpore s O. s. p. a odborné znalosti nahradil, resp. poprel svojou úvahou. Súdu predložila argument, že poistné zmluvy sú za istých podmienok, na základe 19. „odstavcu“ (recitálu) smernice 93/13/EHS recitálu vyňaté spod posudzovania či ide o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Citovala znenie 19. „odstavca“ smernice 93/13/EHS. Z poctivo vykonaného dôkazu (ňou predložené odborné stanovisko štátnej inštitúcie zodpovednej za dohľad nad poisťovníctvom - NBS) si mohol súd overiť, že dojednanie doložiek v poistnej zmluve vchádza do

kalkulácii poistného pre klienta a preto pri uplatnení 19. „odstavca“ smernice 93/13/EHS je táto doložka vyňatá spod režimu posudzovania, či ide o neprijateľnú podmienku. V dôsledku aplikácie doložky, došlo k zníženiu tzv. gama nákladov zahrnutých do ceny poistenia pre spotrebiteľa (poistného) a teda aj k získaniu materiálnej výhody pre spotrebiteľa ako zrkadlový obraz údajnej nevýhody pre spotrebiteľa v podobe doložky. Citovala, čo súd však v rozhodnutí (na str.9 v riadkoch 27-36 zhora) k tomu uvádza. Súdu pri tom predložila odborné stanovisko štátnej inštitúcie zodpovednej za dohľad nad poisťovníctvom

- NBS. Ak sa jedná o odborné znalosti, hodnoteniu súdu nepodliehajú odborné znalecké závery, resp. odborné vyjadrenia z hľadiska ich správnosti, súd hodnotí len presvedčivosť posudku, resp. vyjadrenia, k zásadám logického myslenia a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Súd nie je oprávnený túto odbornú otázku sám posúdiť, preto sa mal súd buď držať záverov poskytnutých odborným orgánom NBS, alebo ak považoval odborné stanovisko NBS za rozporné alebo za nedostatočné mal nariadiť vypracovať kontrolné odborné vyjadrenie alebo znalecký posudok. Súd však uvádza že NBS pripustila vo svojom stanovisku, že doložka vchádza do kalkulácie poistného, no potom uvádza, že toto tvrdenie ňou preukázané nebolo. Práve toto odborné stanovisko štátneho orgánu preukazovalo ňou predložený argument, a teda súd si sám odporoval, pretože na jednej strane NBS tento argument potvrdila a na druhej strane to dokázané nebolo. Súd sa teda nedržal odborného stanoviska NBS, a odborné zistenia kvalifikovaného orgánu nahradil svojou úvahou, čo je v rozpore s O. s. p. Napokon aj zák. v § 127 „ods.“ stanovuje zásadu, podľa ktorej ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, je povinnosťou súdu ustanoviť znalca, a to bez ohľadu na to, či sudca „má“ dané odborné znalosti. Súd ak dospel k záveru že NBS potvrdila v svojom odbornom stanovisku ňou predložený argument, mal ďalej postupovať v súlade s týmto zistením a vyňať doložky spod režimu posudzovania neprijateľnosti zmluvných podmienok. 7. Súd sa opomenul zaoberať ňou predloženými relevantnými právnymi argumentmi, ktoré keby sa potvrdili ako vecne správne, mohli znamenať odlišný výrok vo veci. Vo svojom vyjadrení poukázala na to, že súd pri skúmaní neprijateľnosti zmluvy, resp. doložky, je povinný vykonať test primeranosti. To ustanovuje aj O. z. v 53 ods.11 (citovala jeho znenie). Súd tak musí posúdiť všetky okolnosti za ktorých sa zmluva uzatvárala a všetky ostatné podmienky zmluvy, a nemôže izolovať len jednu podmienku a vyhlásiť ju bez všetkého za neprijateľnú. V dôsledku aplikácie doložky, došlo k zníženiu tzv. gama nákladov zahrnutých do ceny poistenia pre spotrebiteľa (poistného) a teda aj k získaniu materiálnej výhody pre spotrebiteľa ako zrkadlový obraz údajnej nevýhody pre spotrebiteľa v podobe doložky. V danom prípade tak mal súd posúdiť aj to, že ak tu je teda údajná nevýhoda pre spotrebiteľa vo forme rozhodcovského konania, súd by mal zvážiť aj výhodu pre spotrebiteľa ktorá predstavuje celkové zníženie poistného ako dôsledok uplatňovania doložky a teda výhodu poskytnutú spotrebiteľovi. Tiež poukázala na znenie § 53 ods.4 písm. r) ku ktorému podala výklad, v ktorom uvádza, že nie všetky doložky v spotrebiteľských zmluvách sú automaticky neprijateľné zmluvné podmienky. Vo vyjadrení uviedla aj rozhodnutie SD v rozhodnutí C-342/13, v ktorom poskytuje výklad, kedy je možné považovať doložku za nekalú. V svojich vyjadreniach poskytla aj množstvo ďalších relevantných právnych argumentov, s ktorými sa súd nevysporiadal. Súd má povinnosť v rozsudku odôvodniť svoje skutkové a právne závery a podložiť ich vykonanými dôkazmi. Súd sa však opomenul v konaní zaoberať ňou predloženými argumentmi, ktoré sú právne relevantné pre rozhodnutie vo veci a ani v rozhodnutí sa s nimi nijako nevysporiadal. Súd bol však povinný s ňou predloženými argumentmi sa vysporiadať, pretože keby tieto skutočnosti nebol opomenul, v prípade že by sa potvrdili ako vecne správne, mohli znamenať odlišný výrok rozhodnutia v merite veci. Tým spôsobil, že dané rozhodnutie je arbitrárne, čiže svojvoľné, čo potvrdzujú aj nálezy ÚS SR (, , , ), , , ; z ich odôvodnenia citovala). Súd sa však nielenže nevysporiadal s ňou predloženými argumentmi, ale ani nezdôvodnil prečo ich nepokladá za významné alebo nesprávne. Súd je povinný v rozhodnutí uviesť prečo ňou predložené argumenty považoval za nesprávne, irelevantné alebo bezvýznamné, inak je jeho rozhodnutie arbitrárne. Treba ešte podotknúť, že čím dôkladnejšia a podrobnejšia bola jej argumentácia, tým dôkladnejšia by mala byť aj argumentácia súdu, ak chce súd jej argumenty vyvrátiť alebo spochybniť. Aj ÚS vo viacerých rozhodnutiach bližšie konkretizoval, čo znamená vyrovnať sa s argumentmi účastníkov konania, napr. v náleze a (citovala, čo v nich uviedol). K tomu, čo znamená vyrovnať sa s „argumentami“ účastníka konania, sa výstižne vyjadril, napr. aj Najvyšší správny súd ČR v rozsudku (citovala, čo v ňom uviedol). Na základe uvedených argumentov má za to, že súd sa v rozhodnutí nevysporiadal s právne relevantnými skutočnosťami významnými pre samotné rozhodnutie vo veci. Rozhodnutie súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení, pričom súd nedostatočne odôvodnil svoje právne závery. Súd viedol súdne konanie v rozpore s O. s. p., čo vyplýva aj zo zápisnice o pojednávaní, pričom samotným priebehom konania porušil základné zásady súdneho konania akou je zásada kontradiktórnosti konania, ale aj princíp IURA NOVIT CURIA, čo v konečnom dôsledku viedlo

k upretiu práva účastníkov na spravodlivý proces. Súd postupoval v rozpore v O. s. p., keď odborné zistenia kvalifikovaného orgánu nahradil svojou úvahou. Súd jej týmto svojím konaním zároveň odňal právo konať. Z uvedených dôvodov žiadala rozsudok zrušiť a vrátiť súdu na ďalšie konanie. Žalobkyňa predložila toto vyjadrenie: Nevidí odklon od nastolenej judikatúry, ktorú doložka, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok považovali za neprijateľnú zmluvnú podmienku v obdobnej právnej veci. Porov. uznesenie NS SR vo veci (reprodukovala časť jeho odôvodnenia). Okrem toho ďalej dala do pozornosti rozhodnutie NS SR vo veci oprávnenej - (žalovanej v tomto konania) proti povinnému (citovala, čo sa v ňom uvádza). Vo vzťahu k tvrdeniu o osobitnom vyjednaní doložky, poukázala na konštatovanie NS SR vo veci (citovala ho). Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl.3 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny v zmysle § 219 O. s. p. a priznať trovy odvolacieho konania 72,92 €. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie. Ani jeden zo žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. Podľa § 205 ods.2 písm. a) O. s. p. odvolanie proti rozsudku, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1. Podľa § 221 ods.1 O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, i) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali a j) bol odvolacím súdom schválený zmier. Žalovaná v odvolaní netvrdí, k akej konkrétnej vade podľa § 221 ods.1 O. s. p. v konaní došlo a skutočnosti uvedené v odvolaní sa nedajú subsumovať pod žiadnu skutkovú podstatu upravenú v cit. ust. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu prvého stupňa pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovanou tvrdené procesne opomenutie súdu, v súlade s § 118 ods.2 O. s. p., oboznámiť účastníkov s tým, ktoré dôkazy pokladá za nesporné, ktoré za sporné, a tým jej neumožnil produkovať dôkazy a podpornú právnu argumentáciu na potvrdenie jej stanoviska, nemohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, lebo žalovaná mala možnosť aj v odvolaní produkovať dôkazy a podpornú právnu argumentáciu na potvrdenie svojho stanoviska. Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. Žalovaná neuvádza, ktorý dôkaz, hoci bol ňou navrhovaný, súd nevykonal. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je

nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p. Podľa § 205a ods.1 O. s. p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods.4 a d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. e) O. s. p. je daný vtedy, ak vo svetle nových skutočností alebo dôkazov, ktoré účastník uplatnil v súlade s § 205a O. s. p., nemôže obstáť súdom zistený skutkový stav. Ide najmä o skutočnosti a dôkazy, ktoré nastali (vznikli) po vyhlásení (vydaní) rozsudku súdu prvého stupňa, preto skutočnosti a dôkazy, ktoré tu boli v konaní pred súdom prvého stupňa a účastník ich neuplatnil (hoci len preto, že o nich nevedel), nemôžu byť v sporovom konaní odvolacím dôvodom. Predpokladá sa, že účastníkom uplatnené skutočnosti a dôkazy sú nové (v porovnaní s tým, aké tu boli v konaní pred súdom prvého stupňa) a v danej veci sú právne významné. Žalovaná neuviedla v odvolaní nič, čo by zakladalo existenciu uvedeného odvolacieho dôvodu. Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. Pokiaľ žalovaná považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný, ide len o jej ničím nepodložený subjektívny názor. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods.2 O. s. p. a zásadám súdnej praxe, preto nie je nepreskúmateľný.

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobkyňa mala aj v odvolacom konaní plný úspech, preto by mala právo na náhradu jeho trov a to za vyjadrenie k odvolaniu, avšak odmena ani náhrada hotových výdavkov jej zástupcu jej nemohla byť priznaná, lebo vyjadrenie neobsahuje nijaké procesne významné skutočnosti, z toho dôvodu trovy spojené s týmto úkonom nemožno považovať za potrebné na účelné uplatňovanie práva a žalovaná nemala ani v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na ich náhradu. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.