Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6S-149-2012.pdf
PDF · 188.56 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/149/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej, členov senátu JUDr. Milana Končeka a JUDr. Evy Baranovej, v právnej veci žalobcu: ROYAL SLOVAKIA s.r.o., Hlavná 170/40, Ladmovce, IČO: XX XXX XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Ľuboš Petrovský, Advokátska kancelária so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ul. Lazovná 63, Banská Bystrica, o p r e s k ú m a n i e zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020501/1/636572/2012 z 27. marca 2012, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobca žiadal o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1020501/1/636572/2012 z 27.03.2012, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/30114//11/Ric zo 07.12.2011, ktorým v zmysle § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov nepriznal nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 vo výške 3.061,29 Eur daňovému subjektu ROYAL SLOVAKIA s.r.o., Ladmovce, potvrdil.
Podkladom pre vydanie rozhodnutia bolo vykonanie kontroly u platiteľa dane z pridanej hodnoty ROYAL SLOVAKIA, s.r.o. na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2010, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. I/332/18470-112597/2011/Kos z 25.10.2011. Vzhľadom na skutočnosť, že kontrolovaný daňový subjekt na doručené výzvy nereagoval, predložením potrebných dokladov a vysvetlení k výkonu kontroly vzdal sa svojho práva, ktoré mu vyplýva z § 2 ods. 8 a § 15 ods. 5 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. a zároveň porušil povinnosť, ktorú mu ukladá § 2 ods. 8, § 15 ods. 6 písm. e) a § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.. Nakoľko sa v dokladoch predložených ku kontrole nenachádzali žiadne doklady, z ktorých by bolo možné zistiť spôsob a miesto nadobudnutia a skladovania fakturovaných komodít a bez súčinnosti kontrolovaného daňového subjektu zamestnanci správcu dane nemohli vykonať požadované miestne zisťovania, preto pristúpili k zabezpečeniu dôkazov bez súčinnosti kontrolovaného daňového subjektu, na základe ktorých zistili skutočnosti, prečo nemohli priznať platiteľovi dane z pridanej hodnoty nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2010 v sume 3.061,29 Eur.
K námietke žalobcu v odvolaní, kde poukazuje, že rozhodnutie - dodatočný platobný výmer je nezákonné a vychádzalo z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci uviedol, že vykonaným
dokazovaním kontrolnej skupiny boli zistené všetky skutočnosti pre správne určenie dane. Žalobca sám svojim konaním v rámci kontroly nijako jej nepomohol a neobjasnil skutkový stav danej veci.
K námietke, že ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na podklade ktorého daňový úrad nezákonným spôsobom postupoval je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorým došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia v kombinácii s neprimeraným zaťažením tejto osoby, nedisponovaním žiadnych priamych ani nepriamych konkrétnych dôkazov vyvracajúcich uskutočnenie zdaniteľného plnenia a dodania tovaru uviedol, že J. T. st. je spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok obchodných spoločností a zároveň podniká aj ako fyzická osoba, ktorí medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty uskutočňovali zdaniteľné obchody. Z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu bolo vykonané šetrenie, na základe ktorého dospela kontrolná skupina k zisteniam, že J. T. st. bol oprávnený konať za dodávateľské, ako aj odberateľské spoločnosti. Pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských zmlúv, či už formou písomnou alebo ústnou osoba J. T. vystupovala ako na strane dodávateľa, tak aj na strane odberateľa. Platby za tovar a služby boli uskutočnené vždy v hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach mnohokrát neopustil sklady spoločností, zmenil iba vlastníka, to znamená, k zmene vlastníka došlo len v rámci spoločností prepojených J. T. st., tento konal za ďalšie obchodné spoločností, vykonával v spoločnostiach aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickým i a organizačno-výrobnými aktivitami spoločností. Ako sám uviedol bol nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenie a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. K nepriznaniu nadmerného odpočtu nedošlo z dôvodu personálneho prepojenia konateľa, resp. spoločníka ďalších spoločností, medzi ktorými dochádzalo k uskutočňovaniu zdaniteľného obchodu, ale z dôvodu nepreukázania uskutočnenia zdaniteľných plnení žalobcom ako kontrolovaným daňovým subjektom.
K námietke, že žalobca si mohol zvoliť akúkoľvek formu podnikania, ktorá bola v súlade s platnou legislatívou uviedol, že neupiera žalobcovi možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť aj takou formou akou vykonával on, teda že bol spoločníkom, resp. konateľom u väčšieho množstva spoločností, avšak pri takejto forme podnikania je nutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnou účtovnou jednotkou a ako taká na svoje práva aj povinnosti si tieto povinnosti aj plnila.
K námietke, že daňové orgány vykonávali daňové kontroly súčasne u daňových subjektov prepojených osobou J. T., čím ho nadmerne zaťažili uviedol, že správca dane nepostupoval v rozpore s platnými právnymi predpismi, ale naopak cieľom takéhoto postupu bolo čo najúplnejšie zistiť skutkový stav. Nie daňové orgány vytvorili tento stav, ale sám žalobca tým, že zvolil takú formu svojho podnikania, t. j. cez množstvo spoločností prepojených jednou osobou, teda úmyselne vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov služieb, financií, faktúr a dokladov. Daňové subjekty tým, že boli prepojené jednou osobou mohli poskytovať informácie a doklady v krátkom čase, priestore a tým uplatniť svoje práva, ktoré im prislúchali. Nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonania daňových kontrol u daňových subjektov personálne prepojených osobou J. T. vychádzalo z potreby preukázania reálnosti uskutočnených obchodov, ktorú bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovarov v reťazci týchto spoločností.
K námietke nadmerného zaťaženia žalobcu vykonaným väčšieho množstva daňových kontrol uviedol, že kontrolná skupina nezaťažovala kontrolami žalobcu viac ako bolo nevyhnutné pre správny výkon daňovej kontroly, cieľom ktorej bolo úplne zistiť skutkový stav a správnu výšku dane.
Kontrolná skupina daňovou kontrolou a šetreniami objektívne spochybnila preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok predloženými faktúrami, ktorých vierohodnosť a pravdivosť s ohľadom na zistenia týkajúce sa predložených dôkazov nebola žalobcom preukázaná, teda nebolo preukázané fyzické dodanie fakturovaného tovaru a služieb medzi uvedenými spoločnosťami, t. j. zdaniteľné obchody deklarované predmetnými faktúrami neboli reálne uskutočnené, čím nevznikla daňová povinnosť a nevzniklo právo na uplatnenie nadmerného odpočtu tak, ako to predpokladá zákon č. 222/2004 Z. z..
K námietke o nesprávnej aplikácii § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. tak, ako to urobil správca dane a k námietke, podľa ktorej z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ustanovenie § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. žalovaný uviedol, že článok 203 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty stanovuje, že daň z pridanej hodnoty
platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Uvedené je premietnuté do zákona č. 222/2004 Z. z. do ustanovenia § 69 ods. 5, v zmysle ktorého každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň a do ustanovenia § 71 ods. 6 citovaného zákona, podľa ktorého, ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu daň. Ustanovenie § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. v súlade s platnou Smernicou Rady č. 2006/112/ES hovorí o faktúre alebo o inom doklade o predaji, nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža skutočnosť. Správca dane v zmysle rozsudku ESD C - 454/98 mohol daňovým subjektom priznať daň z pridanej hodnoty v daňovom priznaní opraviť len vtedy, ak by daňový subjekt v dostatočnom čase, t. j. do uplatnenia odpočítania dane odberateľom eliminoval riziko straty na daňových príjmoch štátu. Tým by bol zachovaný aj princíp neutrality dane z pridanej hodnoty.
K námietke, že správca dane konštatoval, že hlavným cieľom predmetných dodaní nadobudnutí tovaru bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby on ako kontrolovaný subjekt mal reálnu možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam žalovaný uviedol, že žalobcovi boli doručené výzvy na predloženie dôkazov a podanie vysvetlenia, ktoré žalobca prevzal, avšak žiaden dôkaz k svojim tvrdeniam nepredložil a nepodal ani žiadne vysvetlenie k žiadaným skutočnostiam. Daňová kontrola bola začatá v novembri 2010, ale žalobca predložil doklady ku daňovej kontrole až 11.01.2011 a do väzby bol vzatý 03.03.2011. Žalobca na jednej strane sa domáha rešpektovania jeho práva, právom chránených záujmov, ale na druhej strane opomenul skutočnosť, že z jeho strany nedošlo k plneniu si svojich zákonných povinností v zmysle § 15 ods. 6 písm. d) a e) zákona č. 511/1992 Zb., keď nereagoval na upovedomenie o začatí daňovej kontroly, ani na ďalšie nasledujúce výzvy.
K námietke, že daňový orgán v obdobných rozhodnutia neváha suplovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní, pričom sa odvolával na judikatúru Európskeho súdu, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to najmä na rozhodnutie vo veci sp. zn. 4Sžf 16/2010 uviedol, že o vine a trestne rozhoduje v každom prípade súd, nie daňové orgány. V odôvodnení rozhodnutia správca dane uviedol to, čo vyplýva z ustanovenia § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a to skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov na základe ktorých sa rozhodovalo. V žiadnom prípade nevyslovil názor a hodnotiaci úsudok o vine a treste žalobcu.
K námietke, že daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk, žalovaný uviedol, že zistenia z vykonaných daňových kontrol nenasvedčujú tomu, že účelom podnikania žalobcu je dosiahnutie zisku tak, ako je uvedené v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Zachytenie celého toku dodávok za dlhšie obdobie, ale i za samotné kontrolované zdaňovacie obdobie poukazuje na nereálnosť deklarovaných plnení. Spoločností personálne prepojené osobu J. T. pri vzájomných deklarovaných dodávkach tovaru vytvárali dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa pri posudzovaní vzťahov dodávateľ - odberateľ javí ako skutočná, ale pri posúdení a zohľadnení celej štruktúry vzťahov ide len o fiktívnu ekonomickú činnosť bez reálneho dokladu.
K námietke pochybenia daňového orgánu, ktorý žalobcu neoboznámil s dokazovaním a neumožnil mu klásť otázky a navrhovať dôkazy žalovaný uviedol, že ako dôkazy sú v napadnutom dodatočnom platobnom výmere použité len podklady získané od spoločností, ktorých konateľom je jedná a tá istá osoba, t. j. pán J. T.. Vlastné jeho vyjadrenia ako konateľa kontrolovaných personálne prepojených spoločností a teda jemu ako konateľovi týchto spoločností boli dobre známe všetky skutočnosti. Žalobca ani neuviedol žiadnu konkrétnu osobu, ktorej by chcel klásť otázky a nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci jeho tvrdenia, hoci mal na to dostatočný časový priestor.
K námietke, že správca dane odberateľské faktúry predložené žalobcom v odôvodnení dodatočného platobného výmeru vôbec nevyhodnotil a nevyvodil z nich žiadny záver uviedol, že v kontrolovanom zdaňovacom období žalobca neúčtoval o žiadnych odberateľských faktúrach a z uvedeného dôvodu nebolo možné neexistujúce odberateľské faktúry ani vyhodnotiť.
K námietke ohľadne štruktúry odôvodnenia rozhodnutia, ktorá vyplýva z § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. žalovaný uviedol, že odvolaním napadnuté rozhodnutie má presvedčivo a dostatočne štruktúrované odôvodnenie, v ktorom sú uvedené všetky dôkazy, skutkový stav, dôvody a úvahy správcu dane,
na základe ktorých pristúpil k priznaniu nadmerného odpočtu a teda spĺňa odôvodnenie rozhodnutia správcu dane, podmienkam v zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb..
Žalovaný v závere preskúmavaného rozhodnutia konštatuje, že kontrolná skupina postupovala v súlade s § 2 a § 29 zákona č. 511/1992 Zb., keď na základe zhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré zobrala v úvahu s ustanovením § 29 zákona č. 511/1992 Zb. dospela k záveru o nedodržaní podmienok na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. v predmetnom zdaňovacom období. Kontrolná skupina vychádzala zo základných zásad daňového konania upravených v § 2 zákona č. 511/1992 Zb. zistila skutkový stav, jednotlivé dôkazy vyhodnotila podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadala na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Vo včas podanej žalobe žalobca žiadal, aby súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného č. 1020501/1/636572/2012 z 27.03.2012, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/30114/11/Ric zo 07.12.2011 zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku a právneho zastúpenia.
Žalobca žiadal, aby súd odložil vykonateľnosť preskúmavaného rozhodnutia podľa § 250c ods. 1 O. s. p..
Uviedol, že u neho bola vykonaná kontrola na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010, o čom bol vyhotovený aj Protokol č. I/332/18470-112597/2011/Kos z 25.10.2011, ktorý bol aj podkladom pre vydané rozhodnutie správcu dane. V rozhodnutí správcu dane je mu vytýkané, že opätovne bol vyzývaný na predloženie dokladov a podanie vysvetlení, na čo nereagoval, ale to už bolo aj v čase, kedy sa štatutárny zástupca J. T. nachádzal vo väzbe a jeho dokumenty, ako aj subjektov personálne prepojených J. T. boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní. Doklady boli zaistené bez spísania odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu a on nemá vedomosť, aké doklady mu boli odňaté. Ďalej nemožnosť splnenia výzvy zasielanou správcom dane bola aj tá skutočnosť, že štatutárny zástupca J. T. splnomocnil na zastupovanie v konaní Advokátsku kanceláriu Kolesár a partneri, s.r.o., Bratislava, ktorej odovzdal aj doklady napriek tomu, že zastupovanie advokátskou kanceláriou zaniklo 30.05.2011 smrťou štatutárneho zástupcu a spoločníka splnomocnenca, napriek opakovaným výzvam podklady mu neboli späť vrátené. Ako už uviedol, boli mu zaistené doklady orgánmi činnými v trestnom konaní, pričom zoznam zaistených dokladov mu nebol vydaný, teda nemá relevantný dôkaz o tom aké účtovné a iné doklady boli orgánmi činnými v trestnom konaní zaistené. Súčasná konateľka D. U. sa domáhala, aby boli vrátené zaistené doklady, ale neúspešne a orgány činné v trestnom konaní na jej výzvu, aby boli doklady vrátené, resp. aby si vyhotovila fotokópie zadržaných dokladov bolo oznámené, že nemá nárok na vyhotovenie kópie z vyšetrovacieho spisu, lebo nie je procesnou stranou v trestnom konaní.
Má jednoznačne za to, že rozhodnutie žalovaného, ako aj správcu dane sú nezákonné, preto ich napáda v celom rozsahu. Poukázal na to, že rozhodnutia nespĺňajú náležitosti, rozhodnutia stanovené v § 30 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a predovšetkým poukázal na to, že v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať právo len rozhodnutím... .
V odôvodnení rozhodnutia správne orgány neuviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Rozhodnutie žalovaného ani nespĺňa zákonom stanovené podmienky v § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., že odvolací orgán sa musí vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní.
Poukázal na to, že správca dane zámerne jeho zaťažil a spoločnosti personálne prepojené J. T., keď v nich zaraz boli vykonávané daňové kontroly a v jeden deň, t. j. 30.03.2010, bolo mu doručených naraz 13 protokol o výsledku daňových kontrol z 12 personálne prepojených spoločností osobu J. T.. Všetky daňové kontroly boli začaté v apríli 2009 a v septembri 2009 u subjektov personálne prepojených J. T. vykonávalo spolu okolo 300 daňových kontrol, ďalšie sa otvárali, čím bolo porušené ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb..
Daňový úrad dospel v tomto prípade u žalobcu, aj ďalších daňových subjektov personálne prepojených s J. T. k záveru, že reálnosť uskutočnených obchodov zo strany daňových subjektov prepojených uvedenou osobou je potrebné preukazovať ďalšími účtovnými dokladmi bez reálnej výpovednej hodnoty.
Má za to, že ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Skutočnosť, že medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie nie je ešte sama o sebe spôsobilá mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu/neuskutočneniu akéhokoľvek plnenia.
Podľa článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nie je možné nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, a preto J. T. tým, že založil viacero obchodných spoločností neporušil žiadne zákonné ustanovenia, naopak využil právo slobodne podnikať.
Účelom daňovej kontroly v zmysle § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. nie je, aby štátne orgány postupovali tak, aby úmyselne vytvorili stav, za ktorého si žalobca nemôže riadne plniť svoje povinnosti, ale zistiť čo najúplnejšie skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Do situácie ukracujúcej práva žalobcu sa tento nedostal sám tým, že ako spoločník a bývalý konateľ J. T. založil viac obchodných spoločností, ale táto protiprávna situácia bola zavinená postupom správcu dane, čo je v rozpore s § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Aktivity jeho, ako aj ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne, pretože ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty a túto skutočnosť nemôže správca dane opomenúť, keďže spoločnosti okrem iného boli opätovne medializované. Skutočnosť, že neúčtuje o režijných nákladoch ešte neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných obchodov. Podnikateľské subjekty personálne prepojené J.K. T. v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých podnikov s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu.
V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EX z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“, z ktorého je zrejmé, že preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Totiž musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu.
V zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a § 3 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom má prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa neho správca dane takto nepostupoval a nevyhodnotil tieto dôkazy, pričom žalovaný vo svojom rozhodnutí sa plne stotožnil s odôvodnením správcu dane.
Poukázal na to, že vzťahy medzi podnikateľmi sú upravené v prvom rade Obchodným zákonníkom, ktorý spočíva na princípe najširšej zmluvnej voľnosti a zmluvné strany si môžu dojednať aj iné typy zmlúv než len tie, ktoré sú výslovne v ňom uvedené. Všetky ustanovenia v tretej časti Obchodného zákonníka majú dispozitívnu povahu. Obchodný zákonník spočíva na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môže dojednať ústne, alebo dokonca aj konkludentne. Nemôže byť na ujmu daňového subjektu skutočnosť, že zmluvy neboli vyhotovené v písomnej forme, že vznikali prirodzene a konkludentne počas výkonu podnikateľskej činnosti.
Je si vedomý toho, že pri veľkom rozsahu podnikateľskej činnosti nie je vylúčená možnosť vzniku drobných nedostatkov, ako je absencia niektorých dokladov, že za takéto pochybenia môže byť daňovému subjektu príslušnými orgánmi uložená sankcia, ale v konečnom dôsledku nemôžu viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené.
Správca dane podľa jeho mienky pri posudzovaní vzniku práva na odpočítanie dane podľa § 49 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH nedostatočne zistil skutkový stav veci a zistené skutočnosti nedostatočne, resp. vôbec nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti. Dovoľuje si zdôrazniť, že v súlade s ustanovením § 30 zákona č. 511/1992l Zb. možno daňovú povinnosť ukladať alebo priznávať práva len rozhodnutím, pričom rozhodnutie, ktorým sa daň vyrubuje odchýlne od daňového priznania, musí obsahovať odôvodnenie a v odôvodnení rozhodnutia je potrebné uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na
základe ktorých sa rozhodovalo. To znamená, že odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať všetky úkony, ktoré správca dane vykonal za účelom zistenia skutkového stavu, zhrnutie všetkých zistených skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, musí byť uvedený spôsob, akým sa zhodnotili dôkazy a ďalšie podklady pre rozhodnutie, vysporiadanie sa s návrhmi, pripomienkami, dôkazmi a vyjadreniami kontrolovaného daňového subjektu, rozpormi jednotlivých dôkazov a následne závery o tom, ktoré skutočnosti sa považujú za nepochybne zistené a posúdenie ich právneho významu. Má za to, že bez vyhodnotenia zistených skutočností v daňovej kontrole a získaných dôkazov napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ako aj rozhodnutie žalovaného sú nepreskúmateľné.
Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
K námietke, že správcovi dane predložil relevantné účtovné doklady k daňovej kontrole za príslušné zdaňovacie obdobie, napriek tomu bol opätovne vyzývaný na ich predloženie, pričom doklady boli mu zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonávaných domových prehliadok a on sa nachádzal vo väzbe, nemôžu byť mu na ťarchu, pretože jeho konateľ nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť postup orgánov činných v trestnom konaní. Žalovaný uviedol, že dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Dôkazné bremeno znáša daňový subjekt, v danom prípade žalobca, ku všetkým skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. Dôkazná povinnosť je pre žalobcu ako daňovníka - platiteľa dane nie iba povinnosťou, ale aj významným právom, ktoré žalobca nevyužil tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia. V prvom rade malo byť v jeho záujme a v nadväznosti na to aj povinnosťou aktívne sa starať o to, aby svoje procesné práva využil, aby predložil relevantné dôkazy riadne a nepochybne osvedčujúce splnenie všetkých podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane. Daňová kontrola bola začatá 23.11.2010 a následne žalobca bol vyzvaný na predloženie dôkazných prostriedkov a na podanie vysvetlení, ktoré by preukázali reálnosť prijatých zdaniteľných plnení. Žalobca v určenej lehote na výzvu nereagoval. Ďalej poukazuje na to, že v tom čase konateľ spoločnosti disponoval dokladmi a do väzby bol vzatý až 03.03.2011, teda mal dostatočný časový priestor na splnenie si svojich zákonných povinností. Nie je pravda, že nemá vedomosti o tom aké doklady mu boli odobraté, pretože pri zaistení dokladov bola prítomná pracovníčka žalobcu G. S., ktorá podpísala aj preberací protokol, veci boli zapečatené, a preto táto má vedomosť o tom, aké doklady boli zaistené. Uvedená skutočnosť vyplýva aj zo správy od Prezídia policajného zboru.
K námietke týkajúcej sa komunikácie medzi žalobcom a splnomocneným zástupcom Advokátskou kanceláriou Kolesár a partneri, s.r.o. uviedol, že ak vznikli problémy v komunikácii medzi žalobcom a splnomocneným zástupcom, tieto nemôžu byť dôvodom na oslobodenie žalobcu od plnenia si svojich povinností.
K námietke týkajúcej sa postupu orgánov činných v trestnom konaní pri zabezpečení dokladov a poskytnutie dokladov správcovi dane pri nahliadnutí do spisu v trestnej veci uviedol, že správcovi dane ani žalovaného nepatrí posudzovať a vyjadrovať sa k postupu orgánov činných v trestnom konaní pri výkone ich činnosti. Potom, čo konateľ žalobcu bol vzatý do väzby a boli mu zaistené doklady, mal možnosť konať a žiadať zaistené doklady, resp. do nich nahliadať, vytvoriť si fotokópie buď sám alebo prostredníctvom splnomocneného zástupcu. Má za to, že postup správcu dane bol v súlade so zákonom.
K námietke, kde žalobca poukazuje, že rozhodnutie správcu dane, ako aj žalovaného nemá predpísané náležitosti stanovené v § 30 ods. 1 a 3 a v § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorých dôvodov rozhodnutia sú nepreskúmateľné uviedol, že vypracované rozhodnutia ako správcu dane, tak aj jeho spĺňajú zákonom stanovené podmienky v zmysle § 30 ods. 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., pretože správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré zistil, akým spôsobom vykonané dokazovanie v celom rozsahu vyhodnotil a po právnej stránke aj správne posúdil. On v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa takisto vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré uviedol v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane.
K námietke, kde žalobca namieta porušenie zásady proporcionality, ktorá je zakotvená v § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., t. j. princíp proporcionality znamená primeranosť predovšetkým primeraný vzťah medzi cieľom, účelom sledovaným štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Uviedol, že tento princíp predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú základom právneho poriadku. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. PL ÚS SR
3/00 poskytol výklad tejto zásady: „Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami. Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade s prostriedkom. Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za uskutočnený.“ Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd Slovenskej republiky aj v náleze PL ÚS SR 67/07 tak, že „obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom.“ Dosiahnutie cieľa a účelu v danom prípade bolo možné len súbežným vykonaním miestnych zisťovaní a daňových kontrol v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou J. T., pretože nesporným faktom je, že táto osoba bola konateľom a spoločníkom niekoľko desiatok obchodných spoločnosti, ktoré uskutočňovali medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody a ako sám konateľ tvrdil, bol osoba nezastupiteľná, sám vykonával všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. Preto musel tiež strpieť, že daňové orgány mali zákonom stanovené právo, alebo priam povinnosť vykonať daňovú kontrolu, najmä za účelom preverenia nadmerných odpočtov uplatňovaných u väčšiny spoločností. Organizačné zabezpečenie spoločností bolo plne v kompetencii J. T., preto bolo na ňom, ako v kontrolovaných spoločnostiach dodrží lehoty stanovené zákonom a uložené správcom dane a akým spôsobom zabezpečí uplatňovanie svojich práv na súčinnosť. Tento stav nevytvorili daňové orgány ale sám žalobca tým, že zvolil takúto formu podnikania akú si zvolil, t. j. cez množstvo spoločností prepojených jednou osobou, čím úmyselne vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov, služieb, financií, faktúr, dokladov. J. T. mohol svoje spoločnosti personálne obsadiť tak, aby k danému stavu nedošlo, alebo mohol využiť inštitút splnomocneného zástupcu v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb..
K námietke, že ťažiskovým a jediným dôkazom na podklade ktorého správca dane rozhodol je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, ktoré medzi sebou uskutočňovali zdaniteľné plnenie uviedol, že daňové orgány neupierajú ani žalobcovi možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť takouto formou, avšak aj pri takejto forme podnikania je nevyhnutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnou účtovnou jednotkou, hoci je aj prepojená jednou osobou a ako taká má svoje práva aj povinnosti, si tieto povinnosti plnila. K nepriznaniu nadmerného odpočtu v danom prípade nedošlo z dôvodu personálneho prepojenia konateľa, resp. spoločníka v spoločnostiach medzi ktorými došlo k údajnému uskutočneniu zdaniteľných plnení, ale z dôvodu nepreukázania uskutočnenia zdaniteľných plnení žalobcom.
K námietke, kde žalobca tvrdí, že konateľ jeho spoločností tým, že založil viacero obchodných spoločností neporušil žiadne zákonné ustanovenia, ale využil svoje právo slobodne podnikať, čo mu nemôže byť na ťarchu, žalovaný uviedol, že nespochybnil skutočnosť, že ustanovenia Obchodného zákonníka umožňujú aj jednej fyzickej osobe založiť viacero spoločností. Právnická osoba má v zmysle ustanovenia § 19a ods. 1 Obchodného zákonníka spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti. V zmysle § 20 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zo zákona (štatutárny zástupca). J.Á. T. je konateľom a spoločníkom niekoľko desiatok obchodných spoločností, podniká aj ako fyzická osoba, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Konateľ žalobcu konal aj za ďalšie obchodné spoločnosti ako konateľ, vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa jeho vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. Takéto konanie preukazuje, že v reťazci vzájomne prepojených spoločností v tom čase, kde bol konateľom a spoločníkom, ako aj fyzickou osobou, nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to deklaroval žalobca v daňovom priznaní a dokladoch predložených pri kontrole. Hlavným cieľom deklarovaných zdaniteľných obchodov bolo v reťazci viacerých spoločností deklarovať umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu a to formou nadmerných odpočtov.
K námietke týkajúcej sa postupu správcu dane (§ 29 zákona č. 511/1992 Zb.) uviedol, že jednou z foriem realizácie, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotno-právnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní a tieto boli uhradené do štátneho rozpočtu je aj výkon daňovej kontroly upravený v § 15 zákona č. 511/1992 Zb.. V uvedenom ustanovení sú zakotvené nielen práva a povinnosti správcu dane, ale aj práva a povinnosti kontrolovaného daňového subjektu, v danom prípade žalobcu. V zmysel § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočností, ktoré je povinný preukázať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom a to aj napriek tomu, že v zmysle § 29 ods. 1, 2 dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie a dbá, by skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že správca dane vedie daňové konanie, ale dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Ak daňový subjekt nepredloží požadované dôkazy, t. j. neunesie dôkazné bremeno, má správca dane právo daň vyrubiť podľa dôkazov, ktoré k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti daňového subjektu.
V danom prípade žalobca právne relevantným spôsobom nepreukázal, že tovar deklarovaný uvedenými dodávateľskými faktúrami mu bol reálne dodaný, to znamená, že nepreukázal skutočné prijatie deklarovaného tovaru a to aj napriek tomu, že po formálnej stránke budil dojem dodržania ustanovení zákona o DPH. Keďže dodávateľom a odberateľom boli spoločnosti riadené žalobcom, dôkazné bremeno bolo výlučne na strane žalobcu, aby všetkými relevantnými dôkaznými prostriedkami preukázal, že deklarované zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.
K námietke, kde žalobca uviedol, že jeho aktivity, ako aj aktivity ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne, pretože ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty, čo nie je možné opomenúť, v ktorej súvislosti poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“. Žalovaný k tomu uviedol, že zachytenie celého toku dodávok za dlhšie obdobie poukazuje na nereálnosť deklarovaných plnení, pretože spoločnosti personálne prepojené osobou J. T. síce vytvárali dojem ekonomickej činnosti, ale pri posúdení a zohľadnení celej štruktúry vzťahov išlo len o fiktívnu ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu. Pri vyhodnotení jednotlivých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti a záverov rozsudku Súdneho dvora ES z 21.02.2006l vo veci C-255/02 „Halifax plc“ treba mať za to, že v danom prípade hlavným cieľom deklarovaných zdaniteľných obchodov bolo v reťazci viacerých spoločností deklarovať umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu formou nadmerných odpočtov.
K námietke žalobcu, že v podstate jeho podnikateľské subjekty fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých podnikov s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu uviedol, že aj v holdingu musia jednotlivé spoločnosti viesť samostatné účtovníctvo a tiež jednotlivé vzťahy medzi spoločnosťami musia byť zaznamenané aj účtovne. Účtovné jednotky sú povinné zostavovať aj individuálnu účtovnú závierku. Ak tieto spoločnosti fungovali vo forme blízkej holdingu, nemal by význam tok tovaru medzi jednotlivými spoločnosťami v rámci jedného miesta (bez prepravy) a bez vstupu do obchodných transakcií ďalších osôb, spoločností (bez personálneho prepojenia).
K námietke žalobcu, že nemal reálnu možnosť brániť sa voči tvrdeniam správcu dane sa nezakladá na pravde, pretože mal možnosť vyjadrovať sa k zisteniam správcu dane. Bolo mu doručené upovedomenie o vykonaní daňovej kontroly, bola mu určená lehota na predloženie a ktorých dokladov do dňa začatia kontroly, opätovne bol vyzývaný na predloženie dokladov a dôkazov, aby sa k zisteným skutočnostiam vyjadroval. Žalobca doklady ku kontrole predložil až 21.12.2010, pričom bola predložená len faktúra č. XXXXXX/VX a č. XXXXXXXX/C k ním prislúchajúce príjmové a výdavkové pokladničné doklady, zoznam účtovných zápisov, hlavná kniha analytickej evidencie, zoznam DPH dokladov a zoznam prijatých faktúr za obdobie od 01.08.2010 do 31.08.2010. Pretože žalobca nepredložil všetky požadované doklady ku kontrole, nereagoval následné výzvy, žalobca však na výzvy správcu dane žiadnym spôsobom nereagoval.
K námietke žalobcu, že správca dane pri posudzovaní vzniku práva na odpočítanie dane nedostatočne zistil skutkový stav veci a zistené skutočnosti nedostatočne, resp. vôbec nevyhodnotil, že rozhodnutie
nemá náležitosti stanovené v § 30 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorého dôvodu je nepreskúmateľné uviedol, že napadnuté rozhodnutie má presvedčivo a dostatočne štrukturované odôvodnenie, v ktorom sú uvedené všetky dôkazy, skutkový stav, dôvody a úvahy, na základe ktorých bolo posúdené, že neboli splnené podmienky na vznik a uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH v kontrolovanom zdaňovacom období a následnému nepriznaniu nadmerného odpočtu. Takto vypracované rozhodnutie spĺňa zákonom stanovené podmienky v zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb..
Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. na nariadenom pojednávaní sa oboznámil s preskúmavaným rozhodnutím, obsahom žaloby žalobcu, písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného, ako aj správcu dane a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Z obsahu pripojených administratívnych spisov súd zistil, že žalobca predložil správcovi dane dňa 27.09.2010 riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010, v ktorom uviedol nadmerný odpočet v sume 3.061,29 Eur. Daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010 podal 25.10.2010, v ktorom uviedol nadmerný odpočet v sume 1.473,23 Eur. Žalobca nepodal za kontrolované zdaňovacie obdobie dodatočné daňové priznanie.
Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období august 2010 si uplatnil právo na odpočítanie dane v sume 2.103,30 Eur z prijatej faktúry č. XXXXXX/VX vyhotovenej fyzickou osobou J. T. - VENIKOM XXX, J. W., predmetom fakturácie sú euro foršne stolárske, počet 12,3 m3.
Faktúra č. XXXXXX/VX z 03.08.2010 mala byť uhradená v hotovosti. Žalobca predložil výdavkový pokladničný doklad č. T. zo 04.08.2010. Vysvetlenie a relevantné dôkazy k týmto faktúram aj napriek výzvam žalobca nepredložil.
Kontrolná skupina nahliadla do spisov spoločností prepojených osobou J. T. a jemu blízkych osôb, z ktorých sa vykonala daňová kontrola. Z údajov, ktoré získali vyplynulo, že podľa vyjadrenia J. T., všetky spoločnosti personálne prepojené ním skladovali drevené výrobky v tom istom sklade - v Y. Q. U., ktorý je prenajatý viac ako 25-tim spoločnostiam, v ktorých je J. T. konateľom. V sklade v Y. Q. U. nemá žiadna spoločnosť presne označené prenajaté miesto. Jej vlastnícky vzťah vyjadruje drevená tabuľka, prípadne tabuľka s označením priamo na komodite. Podľa vyjadrenia konateľa dodanie tovaru nastáva presunom komodity z jedného priestoru do druhého v rámci jedného skladu. Kontrolná skupina preverovala aj dodávateľa žalobcu z hľadiska dodania tovaru deklarovaného na faktúre č. XXXXXX/VX a to z údajov zo skladovej evidencie fyzickej osoby J. T. -VENIKOM za rok 2009. Zo skladovej evidencie vyplýva počiatočný stav guľatiny smrekovej k 01.01.2009 v množstve 18.235,40 m3. Zostatok k 21.12.2009 v množstve 5.824,60 m3. Ako počiatočný stav k 01.01.2010 sa uvádza množstvo 6.307,96 m3. Podľa údajov zo skladových kariet za rok 2009 J. T. všetku guľatinu, ktorú nakúpil tak predal alebo mu ostala na sklade s rozdielom 483,36 m3. Žiadnu guľatinu podľa skladových kariet nevydal na výrobu drevených výrobkov a pritom v priebehu roku 2009 vykazuje aj vlastnú produkciu a následný predaj drevených výrobkov. Všetky drevené výrobky podľa údajov z predložených skladových kariet mal daňový subjekt J. T. - VENIKOM predávať len spoločnostiam, kde bol konateľom. Zo skladovej evidencie fyzickej osoby J. T. - VENIKOM za január až február 2010 je počiatočný stav guľatiny smrekovej k 01.01.2010 v množstve 6.307,96 m3. Podľa tejto evidencie mal byť zostatok k 28.02.2010 v množstve 6.149,88 m3. Žiadnu guľatinu podľa skladových kariet nevydal na výrobu drevených výrobkov a pritom v priebehu januára a februára 2010 vykazuje aj vlastnú produkciu a následný predaj drevených výrobkov. Všetky tieto drevené výrobky podľa údajov z predložených skladových kariet mal J. T. - VENIKOM predával len spoločnostiam, kde bol on sám konateľom. Z predloženej skladovej evidencie vyplývajú veľké nezrovnalosti, nakoľko na jednej strane fyzická osoba J. T. - VENIKOM za celkové množstvo guľatiny, ktoré nakúpi deklaruje predaj tejto guľatiny spoločnostiam, v ktorých bol konateľom J. T., alebo určité množstvo guľatiny zostane na sklade. Z predloženej skladovej evidencie nie je zaevidovaný žiadny výdaj tejto komodity do spotreby - na výrobu vlastných výrobkov. Na druhej strane fyzická osoba J. T. - VENIKOM deklaruje predaj drevených výrobkov z jednej vlastnej výroby. Z uvedeného vyplýva jediný možný logický záver, že deklarovaný predaj guľatiny fyzickou osobou J. T. - VENIKOM spoločnostiam, ktorých bol konateľom má jediný cieľ - vyhotovením daňových dokladov, faktúr navodiť dojem skutočného obchodovania s predmetnou komoditou - guľatinou a následne získať neoprávnený prospech tak, že prostredníctvom odpočítania dane z faktúr za nákup tovaru guľatiny odčerpávať nadmerné odpočty zo štátneho rozpočtu. Je zrejmé,
že z množstva guľatiny 6.149,88 m3 evidovaného v skladovej evidencii ku koncu marca 2010 je nemožné vyprodukovať také množstvá drevených výrobkov, ako T. deklaruje v poskytnutých skladových kartách.
Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období august 2010 si uplatnil právo na odpočítanie dane v sume 957,99 Eur z prijatej faktúry č. XXXXXXXX/.O. vyhotovej spoločnosťou CEREA s.r.o., XXX, X. K.. Predmetom fakturácie je nákup HIM a DHIM v množstve 1 ks. faktúry č. XXXXXXXX/.C z 31.08.2010 T. spoločnosťou CEREA s.r.o., XXX, X.É. K.. Predmetom fakturácie je nákup HIM a DHIM v množstve 1 ks. Faktúra č. XXXXXXXX/C z 31.08.2010 mala byť uhradená v hotovosti. Žalobca predložil výdavkový pokladničný doklad č. T. z 31.08.2010. K daňovej kontrole predložil iba faktúru, vysvetlenie a relevantné dôkazy aj napriek výzve nepredložil. K dodávateľskej faktúre č. XXXXXXXX/C bola žalobcovi zaslaná výzva na predloženie a požičanie dokladov, ale žalobca na výzvy nereagoval, dôkazy nepredložil a informácie neposkytol. Správca dane preveril dodávateľa žalobcu spoločnosť CEREA s.r.o.. Z úradného záznamu z miesta zisťovania z 09.03.2011 je zrejmé, že priestory, kde je prevádzka dodávateľa CEREA s.r.o. sa javí ako prázdny objekt a nejaví známky podnikateľskej činnosti. Ani v tomto prípade žalobca pri výkone daňovej kontroly nepreukázal reálny nákup tovaru, nepredložil žiaden relevantný dôkaz o nákupe tovaru neodôvodnil, ani nevysvetlil opodstatnenosť odpočítanej dane z faktúry za tento tovar.
Kontrolná skupina počas daňovej kontroly zistila, že neexistuje organizačná štruktúra žalobcu, v plnom rozsahu ju ovláda, organizuje jej činnosť a kontroluje ju T. sám. Spoločnosť nemá presne špecifikovanú komoditu, nemá zamestnancov, práce pre ňu vykonávajú pracovníci spoločnosti JOMADO s.r.o., nemá žiaden hmotný investičný majetok ani dopravné prostriedky, či už vlastné alebo prenajaté zaúčtované v účtovníctve spoločnosti okrem účtu vedeného v ČSOB, a.s., nemá žiadne iné účty vo finančných inštitúciách podľa vyjadrenia J. T. z dôvodu, že bankám neverí. Napriek existencii nájomných zmlúv na prenajímanie skladovacích priestorov, žiadna spoločnosť nájom nefakturuje ani o ňom neúčtuje, nemá zaevidované žiadne režijné náklady. J. T. bol konateľom dodávateľských, ako aj odberateľských spoločností, teda tovar predával sám sebe, ako aj kupoval sám pre seba. Dodávateľské a odberateľské zmluvy a objednávky medzi spoločnosťami, v ktorých bol konateľom mal uzatvárať sám so sebou ústne, fakturoval sám sebe, platba prebiehala vždy v hotovosti, platil sám sebe, tovar deklarovaný na faktúrach neopustil sklady spoločnosti, zmenil iba vlastníka z jednej spoločnosti, kde bol konateľom J. T. do ďalšej spoločnosti, kde bol takisto konateľom J.Š. T.. Skladovací priestor tvorí asi 10 ha plocha pozemku, na ktorej majú mať prenajaté priestory všetky spoločnosti cca 25 až 30 spoločností, každá v rozlohe 400 m2, v ktorých bol konateľom J. T.. Konateľ žalobcu nedoložil zamestnancom správcu dane žiadne relevantné dôkazy o tom, že sa obchod deklarovaný faktúrami uskutočnil, že tovar reálne nadobudol, že prišlo k fyzickému dodaniu tovaru a tým aj k nadobudnutiu práva nakladať s tovarom ako vlastník. Nepreukázal, že vznikla daňová povinnosť z deklarovaného dodania tovaru, neexistujú žiadne doklady o preprave či prekládke tovaru. Bývalý konateľ spoločnosti nedoložil žiadne dôkazy, na ktoré bol vyzvaný zamestnancami správcu dane. Nedodržal lehoty, v ktorých mal predložiť relevantné dôkazy o uskutočnení zdaniteľných obchodov. J. T. žiadnym spôsobom nespolupracoval a neposkytoval riadnu súčinnosť pri výkone daňovej kontroly, či už v osobnom alebo písomnom styku.
Podnikanie definuje § 3 ods. 2 zákona o DPH, § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. V súlade s § 3 ods. 2 zákona o DPH ekonomickou činnosťou sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobkov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti. Činnosť vykonávajú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotné majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku. Ak je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú.
Podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.
Podľa § 2 živnostenského zákona živnosť je sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 29 ods. 2 prvá veta živnostenského zákona podnikateľ je povinný prevádzkovať živnosť riadne, poctivo a odborne.
Predmet dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) podľa zákona o DPH a vznik daňovej povinnosti bližšie určujú ustanovenia § 8 a § 19 zákona o DPH (zákon č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov).
Dodaním tovaru je v zmysle § 8 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.
V zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, dňom dodania je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Podmienky, za ktorých platiteľovi vzniká právo odpočítať DPH sú stanovené v § 49 až § 51 zákona o DPH.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovaru a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) právo na odpočítane dane podľa § 49 zákona o DPH môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 71 ods. 1, 6 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.
Pri preverovaní splnenia podmienok, za ktorých vzniká právo odpočítať daň postupuje správca dane v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o správe daní (zákon č. 511/1992 Zb.).
Podľa § 15 ods. 1 prvá a druhá veta zákona o správe daní je povinnosťou správcu dane daňovou kontrolou zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného prepisu.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli určené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
K tomuto účelu má správca dane využiť všetky dôkazné prostriedky len príkladmo uvedené v § 29 ods. 4 tohto zákona, ktorým je možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní sa pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
Podľa § 30 ods. 3 zákona o správe daní rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
K námietkam žalobcu uvedeným v žalobe, ktoré sú v podstate totožné s námietkami, ktoré uviedol aj v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru a ktoré sú všeobecného charakteru, pretože tak, ako v odvolaní ani v žalobe žalobca neuviedol žiadnu konkrétnu námietku, ktorou by preukazoval, že skutočne reálne došlo k uskutočneniu zdaniteľných obchodov a viac menej namietal, že správca dane, ako aj žalovaný nedostatočne zistili skutkový stav a v jeho neprospech hodnotili všetky jeho podnikateľské aktivity v súvislosti s tým, že bol konateľom, resp. spoločníkom viacerých obchodných spoločností, ktoré medzi sebou obchodovali.
K týmto všeobecným námietkam žalobcu súd uvádza, že ustanovenie § 49 zákona o DPH vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie DPH. Toto právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Ide o všeobecný princíp, ktorý ešte neznamená automatické odpočítanie DPH. Platiteľ dane môže odpočítať DPH, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ dane, ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona o DPH. Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie DPH, t. j. právo na odpočítanie DPH bude môcť platiteľ dane uplatniť, len ak má k dispozícii doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká právo na odpočítanie DPH sú hmotnoprávnej povahy. Súčasne svojim charakterom vypovedajú čím tento nárok treba doložiť, preukázať. Keďže zákon o DPH určil pre dokazovanie prísnejšie podmienky, tieto podmienky je nutné dodržať, pretože v opačnom prípade dôsledky z ich porušenia znáša sám daňový subjekt.
Splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH ako vyplýva z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní preukazuje daňový subjekt. V danom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Správca dane hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Prioritou je pritom ich pravdivosť a preukazná hodnota. Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie DPH nespočíva len v predložení dokladov predpísaným obsahom. Faktúry musia jednoznačne preukazovať všetky znaky vyžadovanej skutočnosti - objekt, subjekt i právnu skutočnosť. Ako dôkaz sú použiteľné len vtedy, ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť a ich vierohodnosť a kompletnosť preukazuje daňový subjekt.
Overenie oprávnenosti odpočítania DPH znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať záver, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. Faktúra má predovšetkým deklarovať, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi DPH, pričom jednému vznikla daňová povinnosť a druhému vzniká právo na odpočítanie dane. Preto k rozhodnutiu správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňované právo na odpočítanie DPH nestačí len mechanické porovnanie výšky odpočítanej DPH s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy. Ako dôkaz možno použiť v zmysle § 29 ods. 4 zákona o správe dani všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Pri prijatí záveru, či daňový subjekt spĺňa podmienky, ktoré zákon o DPH priznaním práva na odpočítanie dane spája nebolo možné prihliadať na okolnosti, za ktorých sa mala ekonomická
činnosť daňového subjektu uskutočňovať, resp., či činnosť, ktorú daňový subjekt vykonával možno subsumovať pod legálnu definíciu ekonomickej činnosti v zmysle zákona o DPH. Pod ekonomickou činnosťou treba rozumieť cieľavedomú, nezávislú hospodársku aktivitu určitého subjektu, ktorá je charakterizovaná určitými vstupmi, materiálno-technickou základňou, ako súhrn jej nevyhnutných technicko-hospodárskych predpokladov s technologickými nerovnými marketingovými postupmi a výstupmi v podobe dodania tovarov či služieb subjektov z vonkajšieho prostredia.
Spôsob podnikania, aký bol zistený daňovými orgánmi pri daňovej kontrole u žalobe, ale aj ďalších spoločností personálne prepojených J. T., kde sám tvrdil vo svojej výpovedi, že bol oprávnený konať za dodávateľské, ako aj odberateľské spoločnosti pri vytváraní dodávateľských a odberateľských zmlúv, či už písomných alebo ústnych medzi spoločnosťami personálne prepojených ním, vystupoval ako oprávnená osoba na strane dodávateľa i odberateľa, platby za tovar a služby boli uskutočnené vždy v hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach mnohokrát neopustil sklady spoločností, zmenil iba vlastníkov aj to len v rámci spoločností prepojených osobou J. T.. Bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. Možno konštatovať, že takýto spôsob podnikania je minimálne v rozpore s príslušnými zákonmi na úseku jednotlivých daní, teda aj dane z pridanej hodnoty. Žiadny daňový subjekt nemôže zahŕňať do svojich nákladov alebo odpočítať daň z tých obchodov, ktoré nie sú prijaté na účely jeho zdaniteľných obchodov, ale sú prijaté na účely podnikania iného daňového subjektu.
Z obsahu pripojených administratívnych spisov a to predovšetkým zo spisu správcu dane jednoznačne vyplýva, že dňa 12.11.2010 žalobcovi ako kontrolovanému daňovému subjektu bolo poštou doručené upovedomenie o vykonaní daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2010 zo dňa 04.11.2010, v ktorom bola určená lehota na predloženie dokladov do 8 dní odo dňa začatia kontroly, t. j. 23.11.2010. Doklady žalobca bol povinný doručiť do 01.12.2010, tak neurobil, ale až dodatočne po opakovaných výzvach dňa 11.01.2011 ako prílohu k zápisnici o ústnom pojednávaní č. I/332/2328/2011. Za účelom objektívneho zistenia skutočného stavu bol žalobca zo strany správcu dane písomne vyzývaný na predloženie ďalších dokladov k daňovej kontrole a poskytovať vyjadrenia k predloženým dokladom. Žalobca však so správcom nespolupracoval, a preto správca dane bol nútený dôkazy si zabezpečiť bez súčinnosti kontrolovaného daňového subjektu, t. j. žalobcu. Žalobca k daňovej kontrole predložil iba faktúry a príjmové a výdavkové pokladničné doklady, čo nepostačovalo na účely § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH. O výsledku vykonanej daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty bol vyhotovený Protokol č. I/332/18470-112597/2011-Kos z 25.10.2011, ktorý bol žalobcovi zaslaný na prerokovanie v deň určený vo výzve, t. j. 01.12.2011, ktorého sa žalobca zúčastnil, čo vyplýva zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. I/332/18470-126654/2011/KosM, kedy prostredníctvom splnomocneného zástupcu predložil vyjadrenie k protokolu. Obsahom vyjadrenia k protokolu o výsledku daňovej kontroly sú v podstate tie isté všeobecné námietky, ktoré sú obsahom odvolania žalobcu proti dodatočnému platobnému výmeru, ako aj obsahom podanej žaloby.
Na základe uvedeného krajský súd konštatuje, že bolo dostatočne preukázané, že správne orgány vykonali dokazovanie a šetrenie v zmysle § 2 zákona č. 511/1992 Zb. v súčinnosti so žalobcom, keďže predložil k daňovej kontrole faktúry, príjmové a výdavkové doklady, vyjadril sa k protokolu, ale inakšie žalobca v priebehu daňovej kontroly bol nečinný, na výzvy správcu dane nereagoval. Keďže žalobca na výzvy správcu dane nereagoval, teda nevyužil svoje právo v priebehu daňovej kontroly byť aktívny, navrhovať, označovať a predkladať listinné dôkazy, podávať vysvetlenia na požiadanie správcu dane, ktorý by preukazoval uplatnenie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Správca dane z toho dôvodu bez súčinnosti žalobcu si zadovážil podklady pre rozhodnutie a to predovšetkým zisťovaním podstatných skutočností od iných daňových subjektov, v ktorých tiež prebiehali daňové kontroly a ktoré boli prepojené konateľom - spoločníkom v jednej osobe J. T., teda správca dane vykonal na zistenie sporných skutočností dokazovania v zmysle § 29 zákona o správe daní, ktoré vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 3 zákona o správe daní a dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a preto nebolo možné uznať odpočítanie dane zo sporných faktúr a tento záver logicky vyplýva aj zo samotného vykonania dokazovania správcom dane.
Z uvedeného dôvodu súd námietky žalobcu týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu a toho, že postup správcu dane v daňovej kontrole nebol v súlade so zákonom o správe daní považuje za
neopodstatnené. Zároveň krajský súd poukazuje aj na to, že žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa dostatočným spôsobom a správnou argumentáciou vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru a keďže tieto námietky sú v podstate totožné so žalobnými námietkami, ktoré žalobca uviedol v žalobe, krajský súd s právnym hodnotením týchto námietok sa plne stotožňuje.
Súd sa stotožňuje s tým, že daňová kontrola u žalobcu bola začatá 23.11.2010. Konateľ žalobcu bol vzatý do väzby 03.03.2011, a preto jeho námietky v súvislosti s tým, že nemohol spolupracovať so správcom dane, ani predkladať doklady a dôkazy na oprávnenosť odpočtu nároku na DPH sú neopodstatnené, pretože od začatia daňovej kontroly do vzatia do väzby konateľ mal dostatok času, aby predložil všetky potrebné doklady a dôkazy, ku ktorým bol vyzvaný jednak s upovedomením o začatí daňovej kontroly, ale aj po začatí daňovej kontroly. Napokon konateľovi žalobcu nebránilo nič so správcom dane spolupracovať aj v čase, keď bol vo väzbe, pričom treba poukázať aj na to, že žalobca si zvolil právneho zástupcu a teda nič nebránilo na výzvy správcu dane reagovať aj prostredníctvom právneho zástupcu. Čo sa týka námietky, že mu boli zaistené všetky doklady a to nielen v súvislosti so žalobcom, ale ďalších spoločností, kde bol konateľom alebo spoločníkom J. T. súd takisto poukazuje na to, že pracovníčka žalobcu G. S. podpísala preberací protokol o zaistení dokladov, ako aj o zapečatení veci, teda mohol prostredníctvom svojej zamestnankyne mať vedomosti o tom, aké doklady boli zaistené. Nie je pravdou a napokon ani z odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov nevyplýva, že by správca dane, resp. žalovaný nejakým spôsobom hodnotili postup orgánov činných v trestnom konaní pri zabezpečovaní dokladov. Toto všetko bolo v právomoci týchto orgánov a správca dane ani žalovaný nie je oprávnený tento postup hodnotiť. Taktiež správne orgány, ale napokon ani krajský súd nie je oprávnený hodnotiť aká bola komunikácia medzi konateľom žalobcu a splnomocneným zástupcom - Advokátskou kanceláriou Kolesár a partneri, s.r.o., aké doklady boli tomuto splnomocnenému zástupcovi odobraté ani to, že po smrti konateľa advokátskej kancelárie mu neboli tieto doklady vrátené.
K námietke porušenia zásady proporcionality tak, ako to žalovaný v odôvodnení rozhodnutia poukazuje, krajský súd takisto odkazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL ÚS SR 3/00, kde sa k tejto zásade uvádza:
„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami. Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade s prostriedkom. Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za uskutočnený“, ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL ÚS SR 67/07 v ktorom sa uvádza: „Obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom.“
Ako už vyplýva z obsahu pripojených spisov, ako aj z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia, konateľ žalobcu J. T. založil väčšie množstvo spoločností, v ktorých bol konateľom - spoločníkom a zároveň podnikal ako fyzická osoba. Tým, že založil väčšie množstvo spoločností, v ktorých ako sám uviedol vystupovať mohol iba on sám, mohol podávať iba on sám vysvetlenia, predkladať dôkazy, k všetkému sa vyjadrovať, on uzatváral jednotlivé obchody aj na strane dodávateľa, aj na strane odberateľa, on vykonával platobnú činnosť, teda na základe predložených faktúr v hotovosti platil za dodanú prácu, službu a prijímal od objednávateľa takisto platbu v hotovosti. Týmto spôsobom podnikania, ktorý si zvolil musel si uvedomiť aj to, že v prípade vykonávania daňových kontrol, resp. ak je potrebné niečo vykonávať súbežne vo viacerých ním založených spoločnostiach, musí tieto spoločnosti zabezpečiť tak, aby si tieto povinnosti plnili riadne a včas, prípadne aj v zákonom stanovenej lehote. Bolo teda na samotnom J.Š. T. ako personálne prepojené spoločnosti ním, aby zabezpečiť aj ich chod. Ak personálne, ale aj obchodno-ekonomicky zabezpečoval a vybavoval všetko len on sám, potom tak, ako v danom prípade, že bolo vykonávaných naraz viac daňových kontrol v spoločnostiach ním prepojených, mohol uplatniť ustanovenie § 9 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov a splnomocniť zástupcu, ktorý by ho zastupoval v niektorej ním určenej spoločnosti. Keďže konateľ žalobcu takto nepostupoval,
nemožno u neho zohľadňovať, že bol nadmieru zaťažený vykonávaním daňových kontrol vo viacerých spoločnostiach ním personálne prepojených.
Súd sa nestotožňuje ani s námietkou žalobcu, že podnikateľské subjekty, v ktorých konateľ žalobcu fungoval mali fungovať vo forme blízkej holdingu, ktorý spája výhody veľkých podnikov s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu, pretože spoločnosti personálne prepojené J. T. obchodovali iba medzi sebou navzájom, konečný príjemca - spotrebiteľ nebol zistený, práve naopak bolo preukázané a zistené, že obchodovaný tovar neustále zostal v obehu v rôznych schémach vo vnútri spoločností, za ktoré ako bolo zistené je vedená spoločná evidencia tovarového toku a tento tovar nie je umiestňovaný na trh, takže charakteristiky holdingu pre tieto spoločnosti ani nemajú význam. Aj v holdingu musia jednotlivé spoločnosti viesť samostatné účtovníctvo a tiež jednotlivé vzťahy medzi spoločnosťami musia byť zaznamenané účtovne.
Krajský súd zdôrazňuje, že daňovou kontrolou nebolo žalobcovi uznané odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od jeho dodávateľov tak, ako je to citované v žalobou napadnutom rozhodnutí, ktorých úhradu žalobca deklaroval platbou v hotovosti predložením výdavkových pokladničných dokladov. Odpočítanie dane nebolo uznané z dôvodu, že v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH k uskutočneniu predmetných zdaniteľných obchodov deklarovaných uvedenými dodávateľskými faktúrami v skutočnosti nedošlo. Žalobca právne relevantným spôsobom nepreukázal, že tovar deklarovaný uvedenými dodávateľskými faktúrami mu bol reálne dodaný, t. j. žalobca nepreukázal skutočné prijatie deklarovaného tovaru a to aj napriek tomu, že po formálnej stránke vzbudil dojem dodržania ustanovení zákona o DPH.
Krajský súd sa nestotožňuje s námietkou žalobcu, že rozhodnutie správcu dane, ako aj žalovaného je nepreskúmateľné a nie je v súlade s ustanovením § 30 ods. 3 a § 48 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Vzhľadom k tomu, že v daňovom konaní nie je prípustná koncentrácia konania, rozhodnutie o odvolaní musí obsahovať všetky náležitosti v zmysle ustanovenia § 30 zákona o správne daní a poplatkov, pričom v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych prepisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. To znamená, že odôvodnenie musí obsahovať všetky úkony, ktoré správca dane vykonal za účelom zistenia skutkového stavu, zhrnutie zistených skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia. Zhodnotenie dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie, vysporiadanie sa s pripomienkami, návrhmi, dôkazmi, vyjadreniami žalobcu, rozpormi v jednotlivých dôkazoch, závery o tom, ktoré skutočnosti sa považujú za nepochybne zistené a posúdenie ich správneho významu. Žalovaný, ako aj správca dane postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona, keď opísali skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, úvahy ovplyvňujúce hodnotenie dôkazov, použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo a žalovaný sa dostatočne právne vysporiadal osobitne s každou jednou námietkou žalobcu uvedenou v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru. Podľa názoru krajského súdu takto vypracované rozhodnutia nielen správcom dane, ale aj žalovaným nemôžu byť posúdené ako neodôvodnené a nepreskúmateľné, pretože spĺňajú zákonom stanovené podmienky v zmysle § 30 ods. 3 a § 48 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.
Súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby bol v súlade so zákonom o správe daní a poplatkov, ako aj zákonom o DPH, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. a žalobcovi ich náhradu nepriznal, pretože žalobca v konaní úspešný nebol.
Súd písomným upovedomením upovedomil žalobcu, že jeho žiadosti o odklad vykonateľnosti nevyhovel.
Toto rozhodnutie senát krajského súdu prijal v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v platnom znení).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach a to písomne, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.