Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26CoE-463-2015.pdf
PDF · 115.92 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoE/463/2015
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grősslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Z. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. XX, F., o vymoženie sumy 4787,80 eura s príslušenstvom a ďalších trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 10Er/899/2010-78 zo dňa 16. apríla 2015, jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 10Er/899/2010-78 zo dňa 16. apríla 2015 p o t v r d z u j e.
Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamieta.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením.
Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2, ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Súd prvého stupňa uviedol, že v posudzovanej veci mal riadne preukázané, a to predložením Zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou Zmluvy o úvere, že súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, je aj rozhodcovská doložka - článok 18. Podľa názoru súdu prvého stupňa je však dojednanie rozhodcovskej doložky uvedenej v danom článku Všeobecných podmienok poskytnutia úveru neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Napokon ani doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, pričom v zmysle jej znenia sa vopred vzdal práva výberu, kde sa budú možné spory medzi stranami riešiť. Povinný mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, teda aj tomu, že prípadný spor sa bude riešiť v rozhodcovskom konaní. Podľa názoru súdu prvého stupňa už len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy
medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa sa podrobiť výlučne rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej doložky oprel aj o judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98, C-168/2005, C-243-2008).
Súd prvého stupňa na záver konštatoval, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011). Na základe vyššie uvedeného, keďže súd posúdil uzatvorenú zmluvu zo dňa 3. 7. 2009 za spotrebiteľský vzťah a rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul za neplatnú, súd prvého stupňa sa už nezaoberal povinným namietanou rovnako neprijateľnou podmienkou vo výške dohodnutého úroku z omeškania 0,25 % denne.
Z uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konanie na návrh povinného zastavil. Súd prvého stupňa o návrhu povinného na odklad exekúcie v zmysle zásady hospodárnosti už nerozhodoval, keďže exekučné konanie zastavil.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Namietol, že súd prvého stupňa neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. S poukazom na rozsiahlu slovenskú, českú a európsku judikatúru uviedol, že nie je mysliteľné, aby najvyššia civilnosúdna inštancia Nemecka a ústavná inštancia Českej republiky, sa zásadne odchyľovala od rozhodovacej činnosti slovenských súdov ako komunitárnych súdov. Ďalej uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, avšak ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v týchto ustanoveniach, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by teda mohlo dôjsť k tomu, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného v ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Súd prvého stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia bola SR právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný (dlžník) takto nepostupoval, nemožno za súčasného právneho stavu zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom, nakoľko exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Oprávnený poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je potrebné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i v predmetnej veci, pretože oprávnený sa domnieval, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval postavením oprávneného ako podnikateľa. Mal za to, že súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu s dobrými mravmi, uviedol, že exekučný súd bol v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny poriadok SR neumožňuje exekučnému súdu skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak ak by odvolací súd i napriek tomu usúdil, že bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je platná. Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania dohodli, že sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Namietal i nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. i s bodom 6 VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle ktorého, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky (nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere). Uviedol, že výška úrokov z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - v tomto prípade príslušný poplatok, ktorý pozostával v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V závere svojho odvolania k poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenou. Zdôraznil, že v predmetnej veci exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie, t. j. exekučný súd nezistil žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Na podklade uvedených skutočností žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Taktiež v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a žiadal súd, aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal za to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy,
k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.
Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 06. 08. 2010, kedy bola pred súdnym exekútorovi spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 19. 10. 2010 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 12. 01. 2011 udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia
- Stáleho rozhodcovského súdu, č. k. SR 02775/10 zo dňa 26. 04. 2010. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31. 12. 2014 (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.
Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd v zmysle vyššie citovaného ustanovenia konštatuje správnosť zistenia skutkového stavu súdom prvého stupňa a jeho správne právne posúdenie, preto v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací súd zistil, že medzi účastníkmi sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom práve. Z predloženej zmluvy o úvere totiž vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa. Povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba s uvedením rodného čísla, pričom v zmluve je navyše vyjadrený aj účel poskytnutia úveru a to na výkon podnikania. Za spotrebiteľa sa v zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 OZ považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd preskúmal zmluvu o úvere a uvádza, že vo vzťahu k účelu poskytnutia úveru existujú pochybnosti o tom, či naozaj bol úver poskytnutý na účel povolania, nakoľko tento nebol žiadnym spôsobom zo strany oprávneného preukázaný. Preto odvolací súd poukazuje na to, že v tomto smere je potrebné aplikovať ustanovenie § 54 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Ide o základné výkladové pravidlo, podľa ktorého v prípade vzniku pochybností, bude platiť priaznivejší výklad obsahu zmluvy v prospech spotrebiteľa. Priaznivejším výkladom zmluvy je v tomto prípade to, že účel poskytnutia úveru bol vyjadrením cieľa oprávneného vyhnúť sa predpisom chrániacich spotrebiteľa. Preto je možné konštatovať, že povinný je spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú. Odvolací súd konštatuje, že nakoľko účel poskytnutia úveru na výkon povolania nebol preukázaný, možno ho považovať aj za obchádzanie právnej úpravy ochrany spotrebiteľa.
Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa, pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetnej zmluvy o úvere je zrejmé, že bola vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú, adhéznu a na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s ustanoveniami § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 12. 2014. V zmysle týchto ustanovení v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd musí posudzovať aj to, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a či nie sú naplnené dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Ak by exekučný súd tieto dôvody zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tieto dôvody zistil neskôr, t. j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov
na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvého stupňa je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu. Súd prvého stupňa preto vzhľadom na zistené skutočnosti správne exekúciu zastavil a nekonal tak nad rámec svojej právomoci. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13. 09. 2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.
Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, v ktorom je uvedené, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“. Z rovnakého dôvodu je exekučný súd oprávnený ako aj povinný exekúciu zastaviť podľa § 57 Exekučného poriadku.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 a § 58 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa v zmysle § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014 v spojení s ustanoveniami § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o úvere č. 400700002 zo dňa 03. 07. 2009 a to v súlade s ustanoveniami, ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy. Predmetná zmluva totiž môže obsahovať viaceré neprijateľné podmienky.
Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak, ako správne ustálil aj súd prvého stupňa v napadnutom uznesení, je aj samotná rozhodcovská doložka (bod 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zmluvy o úvere), nakoľko akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľom bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky) a taktiež aj nerešpektovaním právnej úpravy ochrany spotrebiteľa (úrok z omeškania nepriaznivejší pre spotrebiteľa, § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Táto podmienka nebola zároveň ani individuálne dojednaná a je súčasťou vopred predtlačených ustanovení zmluvy o úvere v bode 18. Povinný tak rozhodcovskú doložku nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.
Vo vzťahu k námietke oprávneného týkajúcej nenariadenia pojednávania, odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti, že súd prvého stupňa nebol povinný v tejto veci nariadiť ústne pojednávanie, nakoľko z ustanovenia § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania súdu, iba ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. k), nariadi pojednávanie a ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j), môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Nariadenie pojednávania je preto na úvahe, ktorý môže, ale nemusí predmetné pojednávanie nariadiť. Nariadi ho iba, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Ako už bolo uvedené vyššie Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“.
Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 E Cdo 253/2013 7CoE/85/2013 zo dňa 09. 04. 2014, kde okrem iného stotožniac sa v plnom rozsahu s jeho odôvodnením, je potrebné zdôrazniť, že nemožno vyvodzovať porušenie práva oprávneného na kontradiktórne konanie z toho, že súd v exekučnom konaní v štádiu keď ex offo posudzoval materiálnu správnosť exekučného titulu neoboznámil oprávneného, že daná podmienka v ním koncipovanej formulárovej zmluve je nekalá, keďže oprávnenému je táto skutočnosť známa z veľkého počtu súdnych sporov, v ktorých oprávnený vystupuje a napriek tomu zámerne pokračuje v uplatňovaní týchto podmienok a ich vkladaní do nových zmlúv. Navyše ako judikoval Súdny dvor EÚ v konaní sp. zn. C-76/10 vo veci Pohotovosť (teda vo veci v ktorej oprávnený taktiež vystupoval) možnosť preskúmať a vysloviť nekalosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve ex offo má mať, v záujme ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany, aj odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Vo veci Csipai (sp. zn. C-472/11) bola vec v štádiu konania pred súdom prvého stupňa, kde vnútroštátne právo výslovne ustanovovalo povinnosť súdu, ktorý ex offo konštatoval dôvod neplatnosti, o tom informovať účastníkov konania a poskytnúť im možnosť vyjadriť sa k prípadnému rozhodnutiu o neplatnosti dotknutého právneho vzťahu, bez čoho nemôže o neplatnosti rozhodnúť. V predmetnom exekučnom konaní takáto povinnosť pre súd prvého stupňa nevyplývala.
V zmysle § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. Súd prvého stupňa preto správne rozhodol podľa predpisov účinných do 31. 12. 2014.
Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, nakoľko súdny exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvého stupňa preto správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Odvolací súd sa tak nestotožňuje ani s jedným z odvolateľových tvrdení a preto napadnuté rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil ako v tomto výroku vecne správne.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Taktiež odvolací súd nie je ani toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani nerozhodoval.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.