Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_9CoP-20-2022.pdf
PDF · 93.61 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoP/20/2022
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci navrhovateľa Z. E., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom N. U. XX/XX, F. D., Slovenská republika, zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Jančim, so sídlom O. XXX, F. Z., proti manželke navrhovateľa L. Z. E., rodená O., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom N. U. XX/XX, F. D., Slovenská republika, naposledy bytom C., R. republika, občianka U. republiky, o rozvod manželstva a úpravu pomerov manželov k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva: K. E., nar. XX. XX. XXXX a E. F. E., nar. X. X. XXXX, zastúpeným kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš, so sídlom M. M. Hodžu 30, Liptovský Mikuláš, IČO: 30 794 536, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 1P/172/2019-356 zo dňa 23. novembra 2021, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým pre nedostatok právomoci konať zastavil konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, ako i v súvisiacom výroku III. o trovách konania, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Vo výroku I. p o n e c h á v a rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .
odôvodnenie:
1) Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. rozviedol manželstvo navrhovateľa Z. E., narodeného XX. X. XXXX a manželky navrhovateľa L. Z. E., rodenej O., narodenej XX. X. XXXX, uzavreté dňa XX. XX. XXXX v F. R., zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu Liptovská Teplá, vo zväzku 4, ročník 2014, na strane 149, pod poradovým číslom 14 a vo výroku II. konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode pre nedostatok právomoci konať zastavil. Vo výroku III. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Svoju právomoc na konanie o rozvod manželstva odvíjal od ust. § 22 ods. 1, § 38 ods. 1 Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a ust. § 92 CMP a o rozvode manželstva rozhodol podľa ust. § 22, § 23 Zákona o rodine, keď manželstvo medzi navrhovateľom a jeho manželkou považoval za vážne narušené, fakticky trvalo rozvrátené, že nemôže plniť viac svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Mal jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že manželstvo navrhovateľa a jeho manželky bolo uzavreté na území Slovenskej republiky dňa 18. októbra 2014. Od apríla 2019 manželia nežijú spoločne, a to od doby, kedy v rámci návštevy manželov a detí vo U. republike ostala manželka navrhovateľa spolu s deťmi v krajine, ktorej je štátnou občiankou. Od uvedeného obdobia navrhovateľ nebol s manželkou a maloletými deťmi vo fyzickom kontakte, aj napriek jeho pokusom o spojenie prostredníctvom sociálnych sietí a elektronickou poštou. Následne vychádzajúc z ust. 100 CMP, § 24 ods. 1, 3 Zákona o rodine mal za to, že pokiaľ ide o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, sú tu skutočnosti, ktoré objektívne bránia právomoci súdu SR konať. Tento záver založil na ust. § 39 ods. 1, 4 Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, pričom sa zaoberal otázkou, kde majú maloleté deti obvyklý pobyt. Maloleté deti, občania Slovenskej republiky, dlhodobo, viac ako 2,5 roka, nežijú na území Slovenskej
republiky, ale žijú so svojou matkou, ktorá je občiankou U. republiky. Mal za to, že Slovenská republika nie je krajinou, kde majú maloleté deti obvyklý pobyt. Vo všeobecnosti, pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa má primárny význam najmä kritérium blízkosti. U. republika nie je zmluvnou stranou Haagskeho dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa (október 1996). Poukázal na to, že i jedným z kritérií pre určenie právomoci v rámci čl. 12 ods. 3 nariadenia Brusel IIa, t. j. Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, je najlepší záujem dieťaťa. Napriek jeho dlhodobému úsiliu nadviazať kontakt s matkou a s dotknutými orgánmi Filipínskej republiky boli tieto snahy neúspešné a z výsledkov doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie, ktoré by malo byť výsledkom skutočne preukázaného skutkového stavu. Konštatoval, že v konaní zároveň nebolo preukázané, že v prípade podania návrhu na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností ku maloletým deťom v krajine ich obvyklého pobytu vo Filipínskej republike, nemožno viesť konanie v danej krajine, poukazujúc na ust. čl. 12 ods. 4 citovaného nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 52 CMP.
2) Proti uvedenému rozsudku (proti výroku II., ktorým súd pre nedostatok právomoci konať zastavil konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode) podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP, nakoľko mal za to, že súd sa dostatočne nevysporiadal s viacerými skutočnosťami a nesprávne posúdil skutkový stav. Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ust. čl. 12 ods. 3 a 4 nariadenia Brusel IIa, ktoré súd aplikoval argumentujúc obvyklým pobytom maloletých detí, sú len výnimkou zo všeobecného ustanovenia čl. 8 ods. 1 nariadenia Brusel IIa, ktoré súd opomenul a podľa ktorého „Súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.“ V čase začatia konania, v roku 2019, mali deti obvyklý pobyt na území SR, bez ohľadu na posudzovanie, či majú momentálne obvyklý pobyt inde. Jedná sa o slovenských štátnych občanov. V čase podania návrhu boli deti na U. len pár mesiacov, pričom boli matkou neoprávnene zadržané v danej krajine bez súhlasu otca. Nemožno tak uvažovať o obvyklom pobyte a najlepšom záujme dieťaťa, keď samotný pobyt v danej krajine nie je právne v poriadku. Ak aj chce súd argumentovať § 39 ods. 1 Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, a teda že v čase rozhodovania sú deti na U. už viac ako dva a pol roka, vďaka čomu nemali obvyklý pobyt na našom území, opätovne poukázal na čl. 8 ods. 1 nariadenia Brusel IIa a tiež na to, že tento pobyt bol tak dlhý výlučne z dôvodov na strane súdu a jeho pasivity, resp. nedostatočnej aktivity pri zabezpečení doručovania písomností matke, ako aj z vlastnej pasivity matky. Súd po doručení odpovede U. orgánov dňa 22.02.2021 o tom, že adresa navrhovateľky nie je týmto orgánom známa, podal ďalšiu žiadosť až o tri mesiace, konkrétne 19.05.2021. Aj takéto prieťahy vyústili do skutočnosti, že sa rozhodovalo až 23.11.2021 a súd potom doslova formalisticky a arbitrárne rozhodol o tom, že nemá právomoc, práve pre uplynutie takej doby, vďaka čomu deti nadobudli podľa jeho názoru nový obvyklý pobyt. Úprava nariadenia Brusel IIa má prednosť pred úpravou Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Uvedené rozhodnutie môže do budúcnosti vytvoriť nebezpečný precedens a návod pre iné osoby, ako úspešne vykonať medzinárodný únos detí do krajín mimo EÚ. Nemožno tak pri hodnotení najlepšieho záujmu alibisticky a v snahe zbaviť sa veci pozerať len na dobu pobytu v danej krajine, ale aj na pobyt detí na Slovensku, jeho dĺžku a tiež na podmienky krajiny, v ktorej majú deti aktuálny pobyt, ako aj na oprávnenosť tohto pobytu z hľadiska práva.
3) Kolízny opatrovník k odvolaniu otca uviedol, že k aktuálnej životnej situácii maloletých detí sa nevie vyjadriť. Nepozná pomery na strane matky a s maloletými deťmi doposiaľ nemal žiadny kontakt, nepozná ich názor. Opakovane zisťoval pomery otca a má za to, že otec má vytvorené podmienky, aby zabezpečil potreby detí a aby im zabezpečil riadnu výchovu a starostlivosť. Zotrval na svojich predošlých vyjadreniach.
4) Matke bolo odvolanie proti rozsudku, výzva na vyjadrenie k odvolaniu, vyjadrenie kolízneho opatrovníka a výzva na vyjadrenie k vyjadreniu kolízneho opatrovníka doručované v zmysle ust. § 106 ods. 3 CSP oznámením na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu, avšak k uvedeným listinám nedoručila vyjadrenie.
5) K vyjadreniu kolízneho opatrovníka otec prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že s ním nesúhlasí s výnimkou toho, že má vytvorené podmienky na výchovu a starostlivosť o deti. Kolízny
opatrovník by sa mal dôraznejšie a dôslednejšie zaoberať a najmä zastávať deti, ktoré sú slovenskými občanmi. Pobyt na U. je pre deti oveľa nebezpečnejší, ako na území SR. Od neoprávneného zadržania detí matkou nie sú o deťoch známe žiadne informácie a tak nie je známe ani to, v akom zdravotnom stave sú, resp. či im je zabezpečená dostatočná výchova. Bez rozhodnutia súdu o zverení maloletých do jeho osobnej starostlivosti nemôže legálnymi prostriedkami pomocou slovenských štátnych orgánov, ale aj medzinárodných orgánov ako napríklad INTERPOL, ani len zistiť bližšie informácie o svojich deťoch a už vôbec nie ich dostať naspäť na územie SR.
6) Kolízny opatrovník k vyjadreniu otca uviedol, že zotrváva na svojich vyjadreniach a mal za to, že v širšom kontexte situácie, s poukazom aj na občianstvo detí je v záujme detí, aby boli privezené na územie SR. Nevie sa vyjadriť k objektívnej situácii detí.
7) Matke bolo vyjadrenie otca zo dňa 21.02.2022, výzva na vyjadrenie k vyjadreniu otca a vyjadrenie kolízneho opatrovníka zo dňa 10.03.2022, doručované v zmysle ust. § 106 ods. 3 CSP oznámením na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu, avšak k uvedeným listinám nedoručila vyjadrenie.
8) Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v intenciách ust. § 65 až § 66 CMP a postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP odvolaním napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku II., ktorým pre nedostatok právomoci konať zastavil konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, ako i v súvisiacom výroku III. o trovách konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (ust. § 391 ods. 1 CSP). Vo výroku I., ktorým manželstvo navrhovateľa a manželky navrhovateľa rozviedol, odvolaním nenapadnutý, ponechal rozsudok nedotknutý.
9) Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. d) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
10) V prejednávanej veci súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím rozhodol o návrhu navrhovateľa na rozvod manželstva a zároveň rozhodol, že nemá právomoc na konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu a odvolania navrhovateľa dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku svojej právomoci v dôsledku zlého výkladu ust. § 39 ods. 1, 4 Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v spojení s čl. 12 ods. 3 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000.
11) Podľa ust. § 100 CMP, s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode.
12) Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
13) Podľa čl. 8 ods. 1, ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len ako „Nariadenie Brusel IIa“), súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12. 14) Podľa § 2 zákona č. 97/1963 o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, v znení účinnom od 01.08.2022 do 31.12.2022 (ďalej len ako „ZMPS), ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.
15) Podľa ust. § 39 ods. 1 ZMPS, právomoc slovenských súdov vo veciach starostlivosti o maloletých je daná, ak má maloletý na území Slovenskej republiky svoj obvyklý pobyt, jeho obvyklý pobyt nemožno určiť alebo je občanom Slovenskej republiky.
16) Podľa ust. § 39 ods. 4 písm. a), b) ZMPS, slovenský súd má v konaní o rozvode manželstva, neplatnosti manželstva alebo o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, právomoc upraviť aj práva a povinnosti rodičov k ich spoločnému dieťaťu, ak dieťa má na území SR obvyklý pobyt alebo aspoň jeden z rodičov má rodičovské práva a povinnosti k tomuto dieťaťu, manželia sa výslovne podrobili právomoci súdu a výkon tejto právomoci je v najlepšom záujme dieťaťa
17) Odvolací súd dospel v danom prípade k záveru, že argumentácia otca ohľadom toho, že súd prvej inštancie mal pri posúdení svojej právomoci vychádzať z čl. 8 Nariadenia Brusel IIa je dôvodná a správna. Ako konštatoval i súd prvej inštancie, maloleté deti sú občanmi Slovenskej republiky, kde žili do odchodu do U. republiky. Na základe uvedeného možno ustáliť, že deti mali obvyklý pobyt v čase začatia konania na Slovensku. Aj keď ods. 2 čl. 8 Nariadenia Brusel IIa upravuje, že všeobecná právomoc súdu sa uplatní len s výhradou ustanovení čl. 9 (upravujúci „Zachovanie právomoci pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa“), čl. 10 (upravujúci „Súdnu právomoc i v prípadoch únosu dieťaťa“) a čl. 12 (upravujúci „Dohodu o súdnej právomoci“), žiadny z týchto prípadov (na ktoré pamätajú čl. 9, 10 a 12) nebol pre danú vec relevantný a nenastal. Súd prvej inštancie potom nesprávne pri rozhodovaní zohľadňoval aj čl. 12, upravujúci Dohodu o súdnej právomoci (ktorý článok je špeciálnym ustanovením k článku 8 upravujúcemu všeobecnú právomoc súdov), nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by k nejakej dohode o súdnej právomoci medzi rodičmi došlo. V zmysle vyššie uvedeného slovenské súdy majú právomoc na konanie vo veci rodičovských práv a povinností. Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzajúc z premisy, že maloleté deti majú obvyklý pobyt vo U. republike, dôvodil aj ustanovením § 39 ods. 1, 4 ZMPS (keďže U. republika nie je zmluvnou stranou Haagskeho dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z októbra 1996), vo vzťahu k § 39 ods. 4 ZMPS je potrebné zdôrazniť, že konanie o rozvod manželstva a konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode sú dve samostatné konania, nezávislé od seba, ktoré majú vlastný právny režim, avšak zákon ich na účely ust. § 100 CSP len spája. Súd prvej inštancie potom nesprávne pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 39 ods. 4 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (v znení účinnom ku dňu vyhlásenia napadnutého rozhodnutia). Čo sa týka ust. § 39 ods. 1 ZMPS je potrebné dať do pozornosti, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu je od 01.08.2022 účinný zákon č. 108/2022, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v zmysle ktorého sa § 39 ods. 1 zmenil a doplnil tak, že sa slovo „alebo“ nahrádza čiarkou a na konci sa pripájajú tieto slová: „alebo je občanom Slovenskej republiky“. V zmysle dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona sa týmto ustanovením rozširuje právomoc v rodinných veciach o kritérium štátnej príslušnosti. Ide o právomoc subsidiárnu, preto sa uplatní len v prípade, ak tomu nebráni právo EÚ, medzinárodné zmluvy alebo bilaterálne zmluvy (§ 2). Slovenský súd má tak možnosť konať, ak si to vyžaduje záujem maloletého, aj keď nemá obvyklý pobyt v SR. Toto ustanovenie bude mať uplatnenie najmä v prípade, ak ide o slovenského občana v krajine, s ktorou SR nie je viazaná žiadnou zmluvou a je to potrebné na ochranu práv a záujmov maloletého. Pokiaľ teda súd prvej inštancie dôvodil aj Zákonom o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, je zrejmé, že aj z ust. 39 ods. 1 ZMPS vyplýva právomoc slovenských súdov vo veci konať, keďže maloleté deti sú občanmi Slovenskej republiky. Odvolací súd zároveň vidí potrebu, aby súdy Slovenskej republiky vo veci konali, keďže nemožno s určitosťou ustáliť, kde sa matka s deťmi toho času zdržiava a ani to, či sa skutočne zdržiava vo U. republike s poukazom na oznámenia justičného filipínskeho orgánu o tom, že na známej adrese vo U. republike sa nezdržiava, pričom iná adresa manželky navrhovateľa nie je známa.
18) Neušlo pozornosti odvolaciemu súdu, že súd prvej inštancie doručoval napadnuté rozhodnutie manželke navrhovateľa (matke) oznámením o doručovaní písomnosti podľa ust. § 106 ods. 3 CSP v spojení s ust. § 2 ods. 1 CMP. Aplikácia ust. § 106 ods. 3 CSP prichádza do úvahy iba v prípade, ak fyzická osoba nemá adresu registrovanú v centrálnom registri obyvateľov SR. Ide o nástroj, ktorý má svoje využitie v prípade, ak fyzické osoby, ktorým sú doručované písomnosti, nemajú adresu evidovanú v registri obyvateľov SR, ale ani v žiadnom inom registri, prípadne aj v registri iného štátu. Zákon pamätá aj na prípady, kedy sa tento postup pri doručovaní fyzickej osobe neuplatní, a to v prípade doručovania žaloby (§ 116 CSP) a v prípade doručovania platobného rozkazu (§ 266 ods. 2 CSP),
čo však nebol daný prípad. Z obsahu spisu vyplýva (č.l. 15, 41, 76), že súd prvej inštancie v čase rozhodovania disponoval informáciou, že matke bol udelený pobyt na neobmedzený čas podľa ust. § 46 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov od 21.05.2019, pričom v centrálnom registri obyvateľov mala matka registrovanú adresu trvalého pobytu N. F.. Túto adresu pritom súd uvádza aj v hlavičke napadnutého rozhodnutia ako adresu trvalého pobytu. Nie je potom zrejmé a zo spisu nevyplýva, prečo súd prvej inštancie zvolil postup v zmysle ust. § 106 ods. 3 CSP a ani to, či zverejňoval len oznámenie o tom, že si matka môže dokumenty (zahrňujúc aj rozsudok) prevziať v úradných hodinách v informačnom centre tamojšieho súdu alebo reálne zverejnil obsah dokumentov (samotný rozsudok), nakoľko nesprávnym doručením je spochybnená právoplatnosť napadnutého rozhodnutia aj vo výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o rozvode manželstva.
19) Z vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd rozhodnutie v napadnutom rozsahu zrušil podľa ust. § 389 ods. 1 písm. d) CSP (keďže rozhodnutie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie zastavil konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinnosti k maloletým deťom na čas po rozvode nie je rozhodnutím vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané neexistovali) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
20) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).