Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

DK-6Cpr/1/2015

Rozhodnutie

Okresný súd Dolný Kubín, sudkyňou JUDr. Janou Veselou, v právnej veci navrhovateľky: D. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. K., Š. XXXX/X, zast. JUDr. Michaelou Pagáčikovou, advokátkou so sídlom v Dolnom Kubíne, Radlinského 1710, proti odporcom: 1/ Súkromná stredná odborná škola, s.r.o. so sídlom v Dolnom Kubíne, SNP 1202/12, IČO: 47 365 773, 2/ V.. W. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. K., B. XXXX/ XX, obaja odporcovia zastúpení: JUDr. Jozefom Polákom, advokátom, so sídlom v Dolnom Kubíne, Radlinského 1718, v konaní o zaplatenie sumy 2.258,91 Eur s príslušenstvom a o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- eur, takto

rozhodol:

Súd návrh voči odporcovi v 1. rade za m i e t a.

odôvodnenie:

Žalobným návrhom, doručeným súdu dňa 24.02.2015, navrhovateľka prostredníctvom zvolenej zástupkyne žiadala, aby súd zaviazal odporcu v 1/ zaplatiť navrhovateľke sumu 2.248,01 eur s príslušenstvom (úrokom z omeškania špecifikovaným v petite žalobného návrhu - str. 17, 18 návrhu) a tiež, aby odporcovia v 1/ a 2/rade spoločne a nerozdielne navrhovateľke zaplatili náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.000,- eur, ako aj trovy konania.

Návrh odôvodnila tým, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 04.09.2009 bola zamestnaná na dobu neurčitú u zamestnávateľa: W. - súkromné stredné odborné učilište, s. r. o., IČO: 31596495 so sídlom SNP 1202, Dolný Kubín (ďalej iba pôvodný zamestnávateľ), kde bola zaradená na pracovnej pozícii učiteľka - s odborným zameraním ako majster odbornej výchovy pre študijný odbor kozmetik, kategória učiteľ, kariérový stupeň - samostatný učiteľ. Písomným oznámením zo dňa 01.12.2009 pôvodný zamestnávateľ v zastúpení konateľom odporcom 2 navrhovateľke jednostranne oznámil, že v dôsledku zmluvy o predaj časti podniku dochádza aj k prechodu práv a povinností z pracovno-právnych vzťahov, a teda navrhovateľke bola ako zamestnanec jednostranným právom úkonom žalovaného 2 preradená k novému zamestnávateľovi - Súkromná stredná odborná škola, IČO: 42070902, so sídlom SNP č. 1202/14, Dolný Kubín, navonok vystupujúca v právnej forme „nezisková organizácia“(ďalej iba SSOŠ). Následne navrhovateľka obdržala od SSOŠ dokument označený ako „pracovná náplň“ zo dňa 10.02.2010, v zmysle ktorej mala naďalej aj u nového zamestnávateľa vykonávať rovnakú náplň práce - t.j. učiteľ, resp. pedagogický zamestnanec. Navrhovateľka túto zmenu v osobe zamestnávateľa rešpektovala a naďalej riadne vykonávala svoju prácu v priestoroch tej istej súkromnej strednej školy, na tom istom pracovisku, a za tých istých podmienok ako tomu bolo aj u pôvodného zamestnávateľa. Počiatok sporu medzi navrhovateľkou a odporcami nastal, keď navrhovateľka mala dňom 01.09.2014 nastúpiť po ukončení 3 ročnej materskej resp. rodičovskej dovolenky do práce. Navrhovateľka mala záujem o bezproblémový priebeh nástupu do zamestnania a preto s dostatočným časovým predstihom dňa 05.06.2014 (t.j. 3 mesiace vopred) písomne oznámila SSOŠ - ako novému zamestnávateľovi uplynutie materskej dovolenky a požiadala o pridelenie dohodnutej pracovnej pozície učiteľky - majsterky odbornej výchovy pre odbor kozmetik. Písomným oznámením zo dňa 24.06.2014 bolo navrhovateľke zo strany zriaďovateľa školy (odporcu 1) - v zastúpení konateľom (odporca 2) oznámené, že jej pracovné

miesto sa ruší k 01.09.2014, z dôvodu nenaplnia počtu žiakov pre odbor kozmetik. S ohľadom na skutočnosť, že pracovné miesto navrhovateľky bolo zrušené, navrhovateľka opakovane zamestnávateľa kontaktovala (osobne i písomne) a žiadala o pridelenie práce - dokonca žiadala aj o ponuku iného vhodného pracovného miesta, avšak ku žiadnej dohode so zamestnávateľom o zmene pracovnej zmluvy resp. dohodnutie si nových pracovných podmienok nikdy nedošlo. Odporca 2 ako zástupca zriaďovateľa SSOŠ pri vzájomnej komunikácii opakovane ústne, písomne aj formou e-mailovej komunikácie potvrdil, že pracovná pozícia navrhovateľky bola zrušená z dôvodu, že v školskom roku 2014/2015 nebol záujem o študijný odbor kozmetiky a na štúdium sa neprihlásil dostatočný počet žiakov, pričom navrhovateľke bolo zo strany zamestnávateľa oznámené, že ani do budúcnosti zamestnávateľ nepočíta s opätovný vytvorením zrušenej pracovnej pozície. Navrhovateľka sa snažila uvedenú situáciu riešiť vzájomnou komunikáciou so zamestnávateľom, avšak bezúspešne, a tak sa obrátila s opakovanými podnetmi za príslušný inšpektorát práce Žilina. Na základe písomného podnetu adresovanému Inšpektorátu práce Žilina sa dňa 06.10.2014 navrhovateľke ohlásil zamestnanec Inšpektorátu s tým, že od nej požadoval informácie týkajúce sa predmetného zrušeného pracovného miesta, pričom navrhovateľke oznámil, že kontaktoval aj zamestnávateľ a oznámil plánované vykonanie kontroly u zamestnávateľa dňa 13.10.2014 (t.j. v pondelok). Dňa 13.10.2014 bola u zamestnávateľa skutočne vykonaná ohlásená kontrola zo strany inšpektorátu práce. Následne, dňa 15.10.2014 bola navrhovateľke poštou doručené Oznámenie zamestnávateľa o obnovení pôvodného pracovného miesta a pridelení pracovnej pozície, datované ku dňu 10.10.2014 (t.j. v piatok, bezprostredne pred vykonaní kontroly Inšpektorátom práce). V zmysle tohto oznámenia zamestnávateľ informoval navrhovateľku, že rozhodnutím školy je pôvodne zrušené pracovné miesto navrhovateľky obnovené v pôvodnom rozsahu a navrhovateľke bola pridelená práce bez akýchkoľvek zmien v rozsahu pracovných povinností a pracovných úloh. Zamestnávateľ nebol schopný navrhovateľke adekvátne zdôvodniť, čo bolo skutočnou príčinou organizačnej zmeny, pre ktorú bolo nutné jej pracovné miesto k 01.09.2014 zrušiť, a prečo následne po cca 6 týždňoch, dňa 10.10.2014 - bezprostredne pred vykonaním kontroly zo strany Inšpektorátu práce došlo náhle k jeho obnoveniu, hoci počet žiakov na škole sa nenavýšil o jediného žiaka. Zároveň v tomto oznámení zamestnávateľ navrhovateľke nariadil, aby nastúpila na pôvodné pracovné miesto ešte dňa 10.10.2014 - takýto pokyn zamestnávateľa však nebolo možné realizovať včas, nakoľko oznámenie bolo navrhovateľke doručené až dňa 15.10.2014. Navrhovateľka podľa informácií poskytnutých zo strany Slovenskej pošty, a.s. zistila, že predmetná zásielka bola doručovaná prostredníctvom pošty až dňa 13.10.2014 teda 3 dni po lehote kedy mal byť predmetný pokyn zamestnávateľa splnený - a teda aj v prípade keby tento písomný pokyn navrhovateľka okamžite prevzala nebolo reálne možné reagovať na pokyn zamestnávateľa včas. Je toho názoru, že nijako nepochybila, keď sa s dostatočným časovým predstihom pred nástupom do práce po skončení materskej resp. rodičovskej dovolenky dožadovala pridelenia práce a po oznámení zamestnávateľa že jej pracovná pozícia je zrušená, prejavila ochotu prijať aj inú vhodnú prácu zodpovedajúcu jej schopnostiam a kvalifikácii. Opakovane kontaktovala odporcu 2 ako zástupcu zriaďovateľa SSOŠ (odporcu 1), či už osobne, telefonicky, formou e-mailovej komunikácie dokonca aj písomne, avšak pri vzájomnej komunikácii opakovane dostala odpoveď, že jej pracovná pozícia bola zrušená z dôvodu nedostatku žiakov pre študijný odbor kozmetik, pričom navrhovateľke bolo zo strany zamestnávateľa oznámené, že ani do budúcnosti nepočíta s opätovným vytvorením zrušenej pracovnej pozície. Zamestnávateľ následne navrhovateľke jednostranne pridelil prácu kozmetičky v kozmetickom salóne. Na oznámenie zamestnávateľa o pridelení práce kozmetičky reagovala okamžite - písomným oznámením, kde zamestnávateľa informovala, že je ochotná dostaviť na pracovisko a hoci práca kozmetičky v kozmetickom salóne nikdy nebola predmetom jej pracovnej náplne, bola ochotná dohodnúť si nové pracovné podmienky v súvislosti s novou ponúkanou pracovnou pozíciou kozmetičky. Ponúknutú pracovnú pozíciu kozmetičky neodmietla, avšak v súlade s ust. § 54 Zákonníka práce ústne a následne i písomne požadovala od zamestnávateľa vypracovanie resp. predloženie dodatku k pracovnej zmluve, nakoľko mala záujem bližšie sa oboznámiť s novou pracovnou náplňou, s novými pracovnými podmienkami, povinnosťami, ktoré by jej v súvislosti s novou pracovnou pozíciou vyplývali a aj s určením rozvrhu pracovného času a mzdových nárokov. Jednalo sa teda o legitímnu požiadavku navrhovateľky - ktorú však zamestnávateľ nerešpektoval, nikdy navrhovateľke nepredložil žiaden dodatok k pracovnej zmluve, resp. ponuku pracovného miesta s bližším popisom náplne práca a pracovných podmienok súvisiacich s ponúkaným pracovným miestom. Zamestnávateľ oprávnenú požiadavku navrhovateľky na vypracovanie písomného dodatku k pracovnej zmluve jednostranne vyhodnotil tak, že prácu kozmetičky odmieta opakovanie (osobne, e-mailom aj písomne) informoval navrhovateľku, že odmietnutie ponúknutej práce hodnotí ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a vyvodí voči nej dôsledky. Zamestnávateľ „potrestal“ navrhovateľku pre údajné porušenie pracovnej disciplíny a údajne odmietnutie pridelenej práce tým, že obdobie tzv. „prekážok v práci na strane

zamestnávateľa“, počas ktorého bolo pracovné miesto navrhovateľky zrušené a počas ktorého zamestnávateľ navrhovateľke prácu v zmysle pracovnej zmluvy neprideľoval, neoprávnene hodnotil ako „neospravedlnenú absenciu“, a za toto obdobie nebola navrhovateľke doposiaľ vyplatená mzda resp. náhrada mzdy na ktorú vznikol navrhovateľke oprávnený nárok, a rovnako tak zo strany zamestnávateľa za obdobie evidované ako „absencia“ nebolo riadne uhradené poistné do systému sociálneho a zdravotného zabezpečenia (tzv. odvody do Sociálnej poisťovne a Všeobecnej zdravotnej poisťovne). Jednostranné pridelenie pracovnej pozície, ktorá nebola dohodnutá v pracovnej zmluve ani v dodatku k pracovnej zmluve zamestnávateľom a následne sankcionovanie zamestnanca v podobe krátenia mzdy, nevyplatenia časti mzdy, neodvedenia povinných odvodov do systému sociálneho zabezpečenia a zdravotného zabezpečenia za zamestnanca ako aj krátenie dovolenky považujú za hrubé porušenie povinností zamestnávateľa, jedná sa o nezákonný postup zamestnávateľa, ktorý nemá oporu v platnom práve. V súlade s platným Zákonníkom práce nie je možné meniť obsah pracovnej zmluvy, teda jednostranne preradiť zamestnanca na inú prácu, ktorá nebola dojednaná v pracovnej zmluve alebo v dodatku k pracovnej zmluve, nakoľko jednostranné preradenie na inú prácu resp. prácu iného druhu je zo strany zamestnávateľa možné iba zo zákonom stanovených dôvodov, ktoré sú presne vymedzené v ust. § 55 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. Postup zamestnávateľa, ktorý jednostranne pridelí zamestnancovi prácu v rozpore s náplňou práce ktorú má dojednanú v pracovnej zmluve, v rozpore s ust. § 55 a následne voči zamestnancovi vyvodzuje dôsledky - v podobe sankcií za porušenie pracovnej disciplíny, pokiaľ zamestnanec takto jednostranne pridelenú prácu nevykoná, považuje navrhovateľka za nezákonný. Poukazuje na to , že počas obdobia od 01.09.2014 do 15.10.2014 bolo na základe rozhodnutia zamestnávateľa pracovné miesto navrhovateľky ZRUŠENÉ, a teda sa jednalo o tzv. „obdobie prekážok v práci na strane zamestnávateľa“, vzniká zákonný nárok na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku. Zamestnávateľ v rozpore s vyššie cit. ustanovením predmetné obdobie „prekážok v práci“ hodnotil ako „neospravedlnenú absenciu“ hoci navrhovateľka bola pripravená pracovať, opakovane žiadala o pridelenie práce príp. o dohodnutie si novej pracovnej pozície v zmysle dodatku k pracovnej zmluve a zamestnávateľ neoprávnene navrhovateľke krátil časť mzdy a ďalšie peňažné nároky. Následne zamestnávateľ časť obdobia „prekážok v práci na strane zamestnávateľa“, od 01.09.2014 do 22.09.2014 prekvalifikoval na „čerpanie dovolenky“ - stalo sa tak až následne dňa 18.09.2014, bez predchádzajúcej dohody alebo oznámenia navrhovateľke, čo odporca 2) iba stroho oznámil navrhovateľke e-mailom. Zamestnávateľ neumožnil navrhovateľke do konca kalendárneho roka 2014 vyčerpať zostatok dovolenky, ktorá navrhovateľke ostala nevyčerpaná po materskej dovolenke a odmietol jej ju poskytnúť. Zamestnávateľ navrhovateľke túto zvyšnú časť nevyčerpanej dovolenky v rozsahu cca 79 dní neoprávnene krátil, čo výslovne odôvodnil ako dôsledok údajnej „absencie“ navrhovateľky. Stalo sa tak v rozpore s ust. § 111 a v rozpore s ust. § 113 ods. 3 ZP, čo zhodne vo svojom rozhodnutí skonštatoval aj Inšpektorát práce. Nakoľko navrhovateľka nehodlala takéto správanie zamestnávateľa ďalej znášať a pociťovala situáciu za stresujúcu a nedôstojnú, obrátila sa s opätovným podnetom na Inšpektorát práce Žilina. Inšpektorát práce, po preštudovaní skutkového a právneho stavu, po vykonaní kontroly konštatoval porušenie ustanovení Zákonníka práce zo strany zamestnávateľa, predovšetkým vo vzťahu k čerpaniu dovolenky, kedy podľa ust. § 111 bol zamestnávateľ povinný čerpanie dovolenky následne - bez prerokovania resp. dohodnutia čerpania dovolenky vopred. Zároveň zamestnávateľ neumožnil navrhovateľke vyčerpanie zostávajúcej nevyčerpanej dovolenky po návrate z materskej dovolenky, v rozpore s ust. § 113 ods. 3 ZP, hoci o to opakovane žiadala. Inšpektorát práce vyhodnotil konanie zamestnávateľa ako nezákonné predovšetkým v tom, že zamestnávateľ časť obdobia tzv. „prekážok v práci“ neoprávnene evidoval ako „neospravedlnenú absenciu“. Inšpektorát písomne vyzval zamestnávateľa na úhradu dlžnej časti mzdy za obdobia „prekážok v práci“ zamestnávateľom evidovaného ako „absencia“, a to najneskôr v termíne do 20.02.2015 - čo zamestnávateľ do dňa podania žaloby na súd neurobil. S názorom Inšpektorátu sa navrhovateľka úplne nestotožňuje, je toho názoru, že celé obdobie od zrušenia pracovného pomeru do jeho obnovenia resp. do okamihu kedy obnovenie bolo oznámené klientke t.j. od 01.09.2014 do 15.10.2014 je nutné považovať za „prekážky na strane zamestnávateľa“ nielen obdobie ktoré zamestnávateľ evidoval ako „absencia“, ale tiež obdobie ktoré následne zamestnávateľ prekvalifikoval na „dovolenku“, a teda navrhovateľke prislúcha náhrada mzdy za celé toto obdobie. Konanie zamestnávateľa po tom ako navrhovateľka ohlásila svoj nástup do práce po ukončení materskej resp. rodičovskej dovolenky považuje za nezákonné až šikanózne, pričom tento stav pretrváva do súčasnosti - resp. zamestnávateľ doposiaľ navrhovateľku eviduje ako „absentéra“ a náhradu mzdy za obdobie prekážok v práci jej neuhradil, hoci bol na to Inšpektorátom práce vyzvaný. Šikanóznosť v konaní zamestnávateľa vidí okrem iného aj v tom, že zamestnávateľ - v zastúpení odporcom 2, pri vzájomnej komunikácii dával navrhovateľke pokyny a informácie týkajúce sa jej pracovnej pozície, ktoré boli rozporuplné, zmätočné, často dostávala pokyny a informácie

od zamestnávateľa oneskorene, aj s niekoľkohodinovým alebo niekoľkodňovým oneskorením a teda objektívne nebolo reálne možné, aby na takéto informácie mohla reagovať, príp. splniť pokynu včas. V poslednom čase zamestnávateľ prestal s navrhovateľkou komunikovať úplne - o čom svedčí fakt, že časť písomnej komunikácie adresovanej zamestnávateľovi sa jej vrátila ako nedoručená s tým, že zamestnávateľ si túto komunikáciu odmietol prevziať v odbernej lehote 18 dní na pošte. Z uvedeného dôvodu mala problém so zamestnávateľom komunikovať a oznamovať dôležité skutočnosti. Tiež mala objektívne problém získať od zamestnávateľa potrebné doklady - napr. potvrdenie o ukončení práceneschopnosti, ktorý od nej požadovala Sociálna poisťovňa ako podklad, na základe ktorého jej mali byť vyplatené nemocenské dávky za obdobie PN alebo jej do dnešného dňa neodovzdal výplatnú pásku za mesiac január 2015. Uvedený postup zamestnávateľa považuje za „šikanu“ zamestnanca na pracovisku a tiež za diskrimináciu matky vracajúcej sa po materskej dovolenke späť do práce, pričom je toho názoru, že jediným dôvodom, pre ktorý takto zamestnávateľ koná je znepríjemniť jej výkon práce do takej miery, že zotrvanie v pracovnom pomere u zamestnávateľa sa stane pre ňu neznesiteľným a navrhovateľka nebude vidieť iné východisko ako ukončenie pracovného pomeru. Presný obraz o tom, akým zmätočným spôsobom zamestnávateľ s navrhovateľkou komunikoval a ako nedôstojne až šikanózne s ňou jednal poskytuje komunikácia medzi ňou a zamestnávateľom - jedná sa o kópie e-mailovej a písomnej komunikácie, ktorá je prílohou žaloby, obsahujúca presný popis skutkového stavu zoradený v chronologickom poradí tak, ako sa jednotlivé udalosti odohrali. Konanie zamestnávateľa považuje za nezákonné, neprijateľné a nedôstojné, hrubo zasahujúce do jej práv a oprávnených záujmov, porušujúce legitímne požiadavky a očakávania, ktoré zamestnancovi garantuje a ďalšie právne predpisy. Konanie zamestnávateľa považujú rovnako za zásah do jej osobnej dôstojnosti - zo strany zamestnávateľa sa jedná o šikanózny výkon práva, ktorý nemá oporu v platnom práve a zároveň ju poškodzuje - jednak po materiálnej stránke , ale aj po stránke osobnej dôstojnosti a cit, nakoľko bola opakovane zo strany zamestnávateľa vystavená nedôstojnému zaobchádzaniu a právnej neistote. Nezákonnosť v konaní zamestnávateľa vidí najmä v týchto skutočnostiach: 1. Rozhodnutie zamestnávateľa zrušiť pracovné miesto bolo podľa jej názoru nedôvodné, nakoľko zamestnávateľ ako dôvod pre zrušenie miesta uvádzal nedostatočný počet žiakov, avšak cca o 6 týždňov toto isté miesto bez bližšieho vysvetlenia znova vytvoril - a to prekvapujúco iba 2 dni pred ohlásenou kontrolou zo strany Inšpektorátu práce, hoci počet žiakov na škole ostal nezmenený. 2. Následne po zrušení miesta zamestnávateľ odmietal navrhovateľke prideliť prácu „učiteľky - majsterky odborného výcviku“, v zmysle pracovnej zmluvy a snažil sa „dotlačiť“ ju k tomu, aby prijala iné pracovné miesto nezodpovedajúce pracovnej náplni dohodnutej v pracovnej zmluve (nepedagogické miesto kozmetičky v kozmetickom salóne, poskytujúcej služby konečnému spotrebiteľovi) a to vytváraním psychického tlaku v tom zmysle, že pokiaľ pracovné miesto kozmetičky neprijme, bude s ňou zrejme nutné ukončiť pracovný pomer, nakoľko s obnovením pôvodného pracovného miesta do budúcna sa nepočíta, a že v prípade ak prácu kozmetičky odmietne vykonávať, budú voči nej vyvodené dôsledky, akoby išlo o porušenie pracovnej disciplíny - čo sa nakoniec aj stalo, nakoľko zamestnávateľ ju evidoval ako „absentéra“ a to práve z dôvodu zrušenia pracovného miesta a za toto obdobie jej dodnes nevyplatil časť mzdy a ďalších mzdových nárokov, hoci ho k tomu vyzýval aj Inšpektorát práce. Porušenie zákona vidí v neustálom zastrašovaní navrhovateľky v tom zmysle, že je evidovaná ako absentér a porušovateľ pracovnej disciplíny a budú voči nej vyvodené dôsledky, nebude jej vyplatená časť mzdy a bude jej krátená dovolenka - čo preukazuje i predložená komunikácia medzi zamestnávateľom a navrhovateľkou (Príloha č. 16). 3. Zamestnávateľ jej permanentne uhrádzal mzdu a ďalšie mzdové nároky oneskorene a neoprávnene skrátil mzdu a ďalšie mzdové nároky za obdobie údajnej absencie, dokonca zamestnávateľ jej vôbec nevyplatil mzdu za mesiac január 2015, hoci v tomto období preukázateľne prácu riadne vykonávala. Zamestnávateľ rovnako podľa jej vedomostí za navrhovateľku riadne neodvádzal poistné do Sociálnej poisťovne a poistné do Všeobecnej zdravotnej poisťovne, neuhradil jej náhradu mzdy za obdobie trvania tzv „prekážok v práci na strane zamestnávateľa, hoci ho k tomu vyzval aj Inšpektorát práce, neuhradil jej náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, ktorú jej neumožnil vyčerpať a nezákonne ju pre údajné absencie skrátil, ani jej neposkytol príspevok za stravu, resp. stravné lístky za odpracované dni. 4. Zamestnávateľ jej dával rozporuplné pokyny, ktoré si navzájom odporovali alebo boli dávané s časovým oneskorením a preto boli „nesplniteľné“ - nakoľko ich dostala často s niekoľko hodinovým alebo niekoľko dňovým oneskorením. Dochádzalo dokonca k situáciám, kedy zamestnávateľ ( v zast. odporcom 2) ju písomne vyzval, aby sa dostavila na pracovisko a následne ju na pracovisku nechal iba niekoľko hodín nečinne sedieť a čakať, bez pridelenia práce a následne ju poslal domov s tým, že „čerpá dovolenku“, avšak následne jej oznámil, že takúto „neprítomnosť“ na pracovisku bez pridelenia práce hodnotí ako „absenciu“ príp. ako „dovolenku“. Navrhovateľka bola vystavovaná neustálym stresom, nikdy sa nevedela zariadiť, nebolo v jej silách

rozporuplným, zmätočným, či oneskoreným pokynom vyhovieť alebo na ne reagovať včas. Neustále sa nachádzala v stave neistoty, nakoľko zamestnávateľ s ňou najmä v poslednom období pred podaním žaloby prestal komunikovať, nepreberá jej písomné zásielky a nereaguje ani na inú e-mailovú či telefonickú komunikáciu. Navrhovateľka tak mala objektívne problém zamestnávateľovi oznámiť dôležité skutočnosti - ako napr. práceneschopnosť, či žiadať o čerpanie dovolenky a nemá možnosť oboznamovať sa s dôležitými dokumentmi, napr. jej doposiaľ zamestnávateľ neodovzdal výplatnú pásku za mesiac január 2015. Problémy v komunikácii sa prejavovali v tom, že zamestnávateľ si neplnil svoje zákonné povinnosti a odmietal jej vystaviť dokumenty resp. potvrdenia, ktoré žiadala pre úradné účely, napr. pre Sociálnu poisťovňu: Konkrétne v období od 19.11.2014 - 23.12.2014 bola práceneschopná, pričom zamestnávateľ jej mal uhradiť náhradu mzdy za prvých 10 dní PN - túto uhradil oneskorene dňa 10.02.2015. Náhradu za ostatné dni práceneschopnosti mala navrhovateľke poskytnúť Sociálna poisťovňa - v podobe nemocenského. Zamestnávateľ si však nesplnil svoju zákonnú povinnosť a odmietol jej potvrdiť nástup do práce po ukončení PN - hoci ho k tom písomne vyzvala, avšak výzva sa vrátila nedoručená, zamestnávateľ si ju v odbernej lehote neprevzal na pošte. Následne Sociálna poisťovňa nemohla vyplatiť nemocenské - nakoľko potvrdenie vystavené zamestnávateľom o nastúpení do práce po skončení PN je podkladom pre Sociálnu poisťovňu, aby mohla nemocenské vyplatiť. Nakoľko zamestnávateľ podľa informácií navrhovateľky nekomunikoval ani s poverenými zamestnancami Sociálnej poisťovne, Sociálna poisťovňa bola nútená zakročiť takým spôsobom, že u zamestnávateľa vykonala kontrolu ohľadom overenia si skutočnosti či navrhovateľka skutočne po ukončení PN nastúpila do práce a z uvedeného dôvodu jej bolo zo strany Sociálnej poisťovne uhradené nemocenské za mesiac november - december 2014 v mesiaci február 2015, teda po vykonaní kontroly. Zamestnávateľ tak dlhodobo odmietal komunikovať s navrhovateľkou, čím jej vznikali zbytočné nepríjemnosti. 5. Zamestnávateľ jej neumožnil vyčerpať zostatok dovolenky, v rozpore s ust. § 111 a ust. § 113 ods. 3 tak, aby si do konca kalendárneho roka, hoci o čerpanie dovolenky opakovane žiadala, dokonca jej túto dovolenku neoprávnene krátil pre údajné „absencie“ - hoci sa preukázateľne jednalo o tzv. „prekážky v práci na strane zamestnávateľa“. Zamestnávateľ dokonca časť dovolenky, ktorá ňou bola riadne nahlásená, následne prekvalifikoval na „absenciu“, hoci navrhovateľku vopred neupovedomil o tom, že by čerpanie dovolenky prerušil a bez toho, aby ju upovedomil o tom, že má do práce napriek čerpaniu dovolenky nastúpiť. Tak na pracovisko nenastúpila s vedomím že „čerpá dovolenku“, a až následne po niekoľkých dňoch jej bolo zo strany zamestnávateľa oznámené, že hoci bola dovolenka riadne nahlásená, zamestnávateľ ju eviduje ako „absentéra“. Na základe vyššie uvedeného navrhovateľka uplatňuje voči odporcovi v 1/ rade zaplatenie peňažných nárokov z titulu neuhradenej mzdy v sume 748,91 Eur s úrokom z omeškania (tak ako je uvedený na str. 7 žalobného návrhu), z titulu nedoplatku na stravu zamestnancov v sume 31,02 Eur a z titulu náhrady za neoprávnene krátenú dovolenku v sume 1.468,08 Eur s úrokom z omeškania 8,05% ročne od 01.01.2015 do zaplatenia. Taktiež navrhovateľka voči odporcovi v 1. rade a súčasne voči odporcovi v 2. rade uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.000,- Eur.

Uznesením -160 súd konanie zastavil vo vzťahu k odporcovi 1/ v časti o zaplatenie sumy 402,80 EUR s 8,05 % úrokom z omeškania ročne od 21.02.2015 do zaplatenia a zároveň súd pripustil zmenu návrhu spočívajúcu v rozšírení žalovanej sumy voči odporcovi v 1/ rade o sumu 403,32 Eur s 8,05 % úrokom z omeškania ročne od 21.03.2015 do zaplatenia a o sumu 10,38 Eur. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť vo výroku I. dňa 31.10.2015 a vo výroku II. dňa 15.10.2015.

Odporcovia sa k žalobnému návrhu vyjadrili tak, že s podanou žalobou nesúhlasia, tvrdenia žalobkyne uvedené v žalobe sú účelové, skresľujúce a nepravdivé. Žalobu považujú za nedôvodnú z nasledovných dôvodov: 1. Odporca 2/ namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu vo vzťahu k žalobe uplatňovaným nárokom. Je zrejmé, že navrhovateľka svoje nároky odvodzuje od existencie pracovnoprávneho vzťahu s odporcom v rade 1/. Nakoľko je zrejmé, že všetky práva a povinnosti, ktoré vyplývajú z pracovnej zmluvy zo dňa 04.09.2009 v celom rozsahu prešli na základe zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 01.12.2009 na Súkromnú strednú odbornú školy, s. r. o., IČO: 47365773, so sídlom: SNP č. 1202/12 Dolný Kubín, odporca 1/ nie je pasívne vecne legitimovaný vo vzťahu k žiadnemu z tvrdených nárokov, ktoré boli uplatnené žalobou zo dňa 24.02.2015. 2. Odporcovia 1/ a 2/ týmto kvalifikovane vznášajú námietku premlčania vo vzťahu k celému uplatnenému nároku navrhovateľky z titulu náhrady za nevyčerpanú dovolenku, nakoľko za nevyčerpané 4 týždne základnej výmery dovolenky nemôže byť zamestnancovi podľa § 116 ods. 3 vyplatená náhrada mzdy, s výnimkou, ak si túto dovolenku nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľka si svoje tvrdené nároky z titulu nevyplatenia náhrady za nevyčerpanú dovolenku uplatňuje aj za obdobie rokov 2012 a 2013, preto je žaloba v tejto

časti s poukazom na ust. § 116 ods. 3 v celom rozsahu nedôvodná. Navyše peňažné nároky z pracovnoprávnych vzťahov sa tiež premlčujú vo všeobecnej premlčacej dobe. Majú za to, že uplatnené nároky navrhovateľky sú premlčané. 3. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odporcovia 1/ a 2/ uviedli, že tento neuznávajú, nakoľko je v celom rozsahu nedôvodný. Navrhovateľke v súvislosti s výkonom zamestnania pre odporcu v rade 1/ nevznikla žiadna majetková, ani nemajetková ujma. Navrhovateľka nijakým spôsobom nepreukázala splnenie podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy v žalovanej výške. Odporcovia 1/ a 2/ navrhovateľke žiadnu nemajetkovú ujmu nespôsobili. Vo vzťahu k navrhovateľke neporušili ani zásadu rovnakého zaobchádzania. 4. podaná žaloba je zmätočná, nároky v nej uplatnené nie sú dôvodné. Odporca 1/ má ako zamestnávateľ za to, že vo vzťahu k navrhovateľke neporušil žiadnu povinnosť, ktorú mu ukladá . 5. Do pozornosti súdu odporca 1/ dáva aj tú skutočnosť, že navrhovateľka je u neho stále zamestnaná. 6. Podľa ust. § 111 ods. 1 čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ. Nie je možné stotožniť sa s názorom navrhovateľky, ktorý uvádza v žalobe, že je na nej kedy a v akom rozsahu má resp. mala čerpať dovolenku. Pri určovaní dovolenky je nutné prihliadať na úlohy zamestnávateľa. Je zrejmé, že odporca 1/ poskytuje vzdelávacie služby, ktorých rozsah a dobu neurčuje výlučne sám, ale pri ich poskytovaní je nútený riadiť sa všeobecne záväznými právnymi predpismi o stredoškolskom vzdelávaní.

Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktorom právna zástupkyňa navrhovateľky doplnila, že pokiaľ ide o vecnú legitimáciu žalovaných, túto považujú za určenú správne. Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 01.12.2009 v podstate došlo k predaju podniku z pôvodného zamestnávateľa navrhovateľky na odporcu v 1. rade. Navrhovateľke bolo iba jednostranne oznámené, že bola preradená pod neziskovú organizáciu. Písomné doklady sú súčasťou spisu. Navrhovateľka následne zistila, že táto nezisková organizácia nikdy nebola registrovaná v zákonnom registri podľa zákona 213/1997, pričom registrácia je podmienkou vôbec jej vzniku. Je toho názoru, že sa preto jedná o non subjekt bez právnej subjektivity, ktorý teda logicky nemôže nadobúdať práva a povinnosti z pracovných vzťahov a nemôžu byť voči nemu ani vyvodzované dôsledky z porušenia týchto povinností. Podrobná analýza vyššie uvedeného je obsiahnutá v ich písomnom podaní zo dňa 15.10.2015. Takisto navrhovateľka po zrušení svojho pracovného miesta bola vyzvaná, aby nastúpila do práce písomne odporcom v 1. rade. Ide o oznámenie z 10.10.2014, ktoré bolo klientke doručené 15.10.2014. Čiže je to písomná výzva odporcu v 1. rade, ktorú navrhovateľka akceptovala tým, že to akceptovala písomne, ale aj tým, že fakticky nastúpila do práce. Takisto kontaktovala Ministerstvo školstva, ktoré jej na našu otázku odpovedalo, že zriaďovateľom školy je odporca v 1. rade a tento dostáva aj finančné prostriedky, ktoré sú naviazané na výkon pedagogickej činnosti. Takže je zrejmé, že odporca v 1. rade má priamy majetkový prospech z práce, ktorú pre neho vykonáva navrhovateľka. Jedná sa o pedagogickú činnosť. V podanom návrhu uviedla, že sa jedná o faktický pracovný pomer, ale de facto priamo zo zákona vyplýva taká úprava z § 28 Zákonníka práce, v ktorom je transformovaná smernice EÚ č. 2001/23/ ES, týkajúca sa zachovania práv zamestnancov pri prevode podniku, alebo časti podniku. Tieto predpisy obsahujú ustanovenia, ktoré majú chrániť zamestnancov v prípade predaja podniku alebo jeho časti, aby im boli zachované totožné nároky, totožné práva, vyplývajúce z pôvodnej pracovnej zmluvy. Podľa citovanej smernice každý prevod podniku má byť realizovaný takým spôsobom, kde si podnik zachová svoju totožnosť, a teda do obsahu prevodu musia byť zahrnuté všetky zložky podniku, teda hmotné, nehmotné aj osobné. Smernica výslovne uvádza, že pokiaľ sa jedná o prevod podniku alebo jeho časti, vždy sa musí prevádzať ako celok a to spolu so zamestnancami. Nie je možné vylúčiť ani zamestnancov pracujúcich na dohodu, na čiastočný úväzok a pod. Ochrana práv zamestnancov je zabezpečená tak, že dochádza ku generálnej sukcesii ex lege. Nadobúdateľ podniku automaticky nastupuje do práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov voči zamestnancom. Táto generálna klauzula je transformovaná do § 28 ods. 5 Zákonníka práce, kde sa uvádza, že práva a povinnosti doterajšieho zamestnávateľa voči zamestnancom zostávajú nedotknuté a zachované nároky zamestnancov prechádzajú na nadobúdateľa podniku. K tejto generálnej sukcesii dochádza ex lege. Prevod sa dotýka všetkých práv vyplývajúcich z pracovnej zmluvy, alebo pracovno-právneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu. Práva a povinnosti prechádzajú na nadobúdateľa okamihom prevodu podniku alebo jeho časti. Tento prevod nemôže byť podriadený úmyslu prevádzateľa alebo nadobúdateľa ani dohode zamestnancov. To znamená, že ku generálnej sukcesii vo vzťahu ku pracovno-právnym vzťahom dochádza automaticky ex lege a nie je možné tieto účinky vylúčiť, ani jednostranným písomným oznámením zamestnávateľa, ani dohodou so zamestnancom. Navrhovateľka sa cíti poškodená tým, že zo dňa na deň bola vylúčená z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý trval asi tak 5 rokov, a bola preradená pod non subjekt, bez právnej subjektivity. Z tejto teórie odvodzuje pasívnu vecnú legitimáciu odporcu v 1. rade. Pokiaľ ide o odporcu v 2. rade, túto odvodzuje od ustanovení o náhrade škody, ktoré určila aj v žalobe a tiež z § 9

Antidiskriminačného zákona. Pretože jednotlivé úkony v mene zamestnávateľa vykonával odporca v 2. rade. Takisto pokiaľ dochádzalo k diskriminačnému až šikanóznemu konaniu, išlo o konania konateľa odporcu v 1. rade.

Právny zástupca odporcov na pojednávaní zotrval na námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu v rade 1. v spore zaplatenia mzdových nárokov. Pracovný pomer a s tým súvisiace nároky môžu vzniknúť iba medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Odporca 1/ nie je a nikdy nebol zamestnávateľom navrhovateľky. Z uvedeného dôvodu nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti vyplácať navrhovateľke mzdu a iné mzdové nároky, ktoré uplatnila v žalobnom návrhu. Nositeľom týchto práv a povinností je iba a jedine Súkromná stredná odborná škola, IČO:42070902 so sídlom Dolný Kubín, SNP 1202/4. Nie je pravdivé tvrdenie. Že by táto spoločnosť bola takzvaným „non subjektom“, nakoľko nezisková organizácia existuje a je evidovaná v príslušnom registri, ktorý vedie štatistický úrad Slovenskej republiky. Súdu predložil oficiálny výpis z registra organizácií, ďalej potvrdenie o pridelení identifikačného čísla a tiež výpis z registra organizácii zo dňa 18.11.2015, ktorý je voľne prístupný na stránke Štatistického úradu Slovenskej republiky. Navrhovateľka vykonávala závislú činnosť pre školu, to je v rozhodnom období práve pre neziskovú organizáciu, odporca v rade1. je iba zriaďovateľom tejto neziskovej organizácie, na ktorú neziskovú organizáciu prešli práva a povinnosti pôvodného zamestnávateľa navrhovateľky, a to obchodnej spoločnosti Peter Zemko, Súkromné stredné odborné učilište, s. r. o. IČO: 31596495. Pre priblíženie histórie fungovania strednej školy uviedol, že pôvodným zriaďovateľom bola fyzická osoba - odporca v rade 2, to od roku 1991. V tom istom roku bola zriadená škola, ktorú tento zriaďovateľ zaradil do siete škôl a školských zariadení. Následne práva a povinnosti zriaďovateľa bola prevedená na nového zriaďovateľa, ktorým bol Peter Zemko

- Súkromné odborné učilište, s. r. o. IČO 31596495, ktorá od 23.04.2002 zmenila názov na Peter Zemko - Súkromné stredné odborné učilište, s. r. o., právna forma zostala nezmenená. Podľa ust. § 161 ods. 17 zákona č. 245/2008 Z.z. v znení účinnom do 28.02.2011 a tam vymenované subjekty, medzi nimi aj učilište zriadené podľa doterajších predpisov, je strednou odbornou školou podľa tohto zákona. Práva a povinnosti z pracovno-právny vzťahov, majetkovo právnych vzťahov a iných právnych vzťahov uzavretých učilišťom prechádzajú na príslušnú strednú odbornú školu. Odporcovia majú za to, že navrhovateľka ako dominus litis sporu označuje účastníkov konania na strane odporcov a pokiaľ ako žalovaného uvedie účastníka, ktorý nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, potom je nutné jej návrh zamietnuť bez ohľadu na to, či v konaní vyjde najavo, že nositeľom takejto povinnosti je iný subjekt. Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči odporcovi v rade 2/, tento nárok odporca 2/ neuznáva, nakoľko neboli spojené objektívne predpoklady pre jej vznik v podobe neoprávneného zásahu do práv navrhovateľky zo strany odporcu 2/. Neexistuje žiadna nemajetková ujma na osobnosti, ani na iných právach navrhovateľky. Odporca v rade 2/ nikdy nebol ako fyzická osoba zamestnávateľom navrhovateľky, do styku s ňou prichádzal vždy len ako štatutárny zástupca, vyššie uvedených obchodných spoločnosti, respektíve neziskových organizácií. Podľa úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku, konateľ nezodpovedá za záväzky spoločnosti spoločne, zodpovedá len do výšky nesplateného vkladu. Argumentácia navrhovateľky nemôže obstáť, nakoľko počas výkonu závislej práce pre neziskovú organizáciu, alebo pre školu všeobecne, prijímala mzdu výlučne od neziskovej organizácie. Listinné doklady založené v spise ako príloha žalobného návrhu č. 11 a 12 nepreukazujú pasívnu vecnú legitimáciu odporcu v rade 1., práve naopak odporca v rade 2/ ako štatutárny zástupca s navrhovateľkou komunikoval výlučne ako riaditeľ neziskovej organizácie. Pokiaľ navrhovateľka tvrdí, alebo argumentuje s poukazom na vznik faktického pracovného pomeru, takéto tvrdenie je rovnako absurdné, nakoľko v prípade, žeby fakticky pracovný pomer existoval, nemala dôvod ukončovať výkon závislej činnosti s okamžitým skončením pracovného pomeru.

Vzhľadom na obranu odporcov, riadiac sa zásadou hospodárnosti konania, súd sa na prvom mieste zaoberal dôvodnosťou námietky nedostatku pasívnej vecnej legitimácie.

Bolo teda na mieste vyriešiť predbežnú otázku, či odporca v 1/ rade je, resp. bol zamestnávateľom navrhovateľky alebo nie, pretože predmetom konania (len vo vzťahu k odporcovi 1) je zaplatenie mzdových a s nimi spojených nárokov.

Z vykonaného dokazovania, ktoré spočívalo (až na výsluchy účastníkov konaní) v dokazovaní listinami, vyplýva nasledovný skutkový a právny stav veci.

Dňa 04.09.2009 navrhovateľka uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom W. D. - súkromné stredné odborné učilište s.r.o., IČO: 31 596 495 (v zastúpení konateľom odporcom 2/) na dobu neurčitú s pracovným zaradením: majster odbornej výchovy pre študijný odbor kozmetik za hrubú mesačnú mzdu: 455,- eur, 8. platová trieda (č.l. 25 spisu).

Dňa 01.12.2009 spoločnosť W. D. - súkromné stredné odborné učilište s.r.o.. IČO: 31 596 495 ako predávajúci uzavrel zmluvu o predaji časti podniku so Súkromnou strednou odbornou školou so sídlom Dolný Kubín, SNP 1202/14, IČO: 420 709 02, ako kupujúcou. Predmetom zmluvy bol prevod vlastníckeho práva k veciam, iným právam a iným majetkovým hodnotám, ktoré slúžia prevádzkovaniu samostatnej organizačnej zložky podniku - Súkromnej strednej odbornej školy, adresa SNP 1202/14, Dolný Kubín zapísanej v zozname školských zariadení MŠ SR s prideleným registračným IČO:14169258 (ďalej ako „časť podniku“), a to záväzkové vzťahy, pohľadávky, záväzky uvedené v prílohách č. 1 až 3. V čl. I bod 2 zmluvy je uvedené, že práva a povinnosti z pracovných vzťahov k zamestnancom časti podniku prechádzajúceho z predávajúceho na kupujúceho (príloha č. 4). Príloha č. 4 označená Pracovné zmluvy obsahuje zoznam mien a priezvisk, pri ktorých je uvedené ich dátum narodenia, rodné číslo, a dátum uzavretia pracovnej zmluvy, resp. dohody o pracovnej činnosti. Medzi týmito osobami je uvedená aj navrhovateľka, v tom čase s priezviskom T., (č.l. 240-245 spisu).

Navrhovateľka, prostredníctvom svojej zástupkyne na pojednávaní dňa 30.03.2016 namietla platnosť vyššie uvedenej zmluvy, keď na strane kupujúceho vystupuje subjekt bez právnej subjektivity.

K tomu súd uvádza, že s právnym názorom navrhovateľky, podľa ktorého je Súkromná stredná odborná škola so sídlom Dolný Kubín, SNP 1202/14, IČO: 420 709 02 non subjekt, sa súd stotožniť nemôže, a to z dôvodu, že podľa názoru súdu ide o právnickú osobu podľa § 18 ods. 2 písm. d/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právnickými osobami sú iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon.

Zákonom, ktorý ustanovuje, že stredná odborná škola je právnickou osobou je zákon č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon). Podľa jeho ustanovenia § 27 ods. 1 školy zaradené do siete škôl a školských zariadení podľa osobitného predpisu, ktoré zabezpečujú výchovu a vzdelávanie podľa tohto zákona prostredníctvom vzdelávacích programov odborov vzdelávania poskytujúcich na seba nadväzujúce stupne vzdelania, tvoria sústavu škôl.

Podľa § 27 ods. 2 školského zákona sústavu škôl tvoria tieto druhy škôl: a) materská škola, b) základná škola, c) gymnázium, d) stredná odborná škola, e) stredná športová škola, f) konzervatórium, g) školy pre deti a žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, h) základná umelecká škola, i) jazyková škola.

Podľa § 27 ods. 6 školského zákona školy podľa odseku 2 písm. b) až h) sú právnickými osobami, v právnych vzťahoch vystupujú vo svojom mene, ak tento zákon neustanovuje inak.

Vychádzajúc z uvedeného, ak Súkromná stredná odborná škola so sídlom Dolný Kubín, SNP 1202/14, IČO: 420 709 02 je právnickou osobou v zmysle školského zákona a tento nestanovuje pre vznik tejto právnickej osoby povinnosť zápisu do nejakého registra, nie je potom potrebné pre vznik jej právnej subjektivity, aby bola zapísaná do registra neziskových organizácií. Ak aj je zapísaná v registri organizácií Štatistického úradu SR s uvedením právnej formy nezisková organizácia (výpis na č.l. 24 spisu), neznamená to, že je neziskovou organizáciou poskytujúcou všeobecne prospešné služby v zmysle zákona o neziskových organizáciách, ako je to aj uvedené v liste Ministerstva vnútra SR na č.l. 117 spisu.

Zhrnúc doteraz uvedené súd konštatuje, že zmluvu o predaji časti podniku s prvotným zamestnávateľom navrhovateľky uzavrel subjekt s právnou subjektivitou.

Ďalej navrhovateľka, prostredníctvom svojej zástupkyne namietala, že zmluvou sa prevádzali len záväzky, dlhy a práva a povinnosti z pracovno-právnych vzťahov, bez toho, aby sa previedol aj akýkoľvek majetok podniku, čo je v rozpore s Obchodným zákonníkom, Zákonníkom práce i Smernicou EÚ 2001/23/ES.

Na tomto mieste treba uviesť, že skutočne k tomu, aby bolo možné hovoriť o zmluve o predaji podniku je potrebné, aby jej predmetom bol podnik ako celok, resp. časť podniku ako samostatná organizačná zložka. Ak by potom bolo preukázané, že zmluvou o predaji časti podniku nebola odpredaná celá samostatná časť/zložka, t.j., že boli odpredané len pasíva bez existujúcich aktív, nebolo by možné hovoriť o platnej zmluve o predaji časti podniku. V danom prípade boli prevedené záväzky a ďalej práva povinnosti z uzavretých zmlúv (vrátane pracovných). V zmluve nie je uvedené, že by sa prevádzali aj aktíva v podobe pohľadávok predávajúceho voči tretím osobám, resp. v podobe hnuteľných vecí a podobne. Len podľa obsahu zmluvy záver o tom, či predmetom predaja bola celá organizačná časť podniku alebo nie však nemožno. Bolo tak na mieste, aby navrhovateľka preukázala, že sa neprevádzala celá organizačná zložka/časť podniku a že teda túto samostatnú organizačnú zložku, ktorá sa prevádzala, pred prevodom tvorili aj nejaké aktíva, resp. veci. Na preukázanie týchto skutočností nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie. V zmysle uvedeného súd konštatuje, že neuniesla dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia, že predmetom prevodu sa previedla len „pasívna zložka“ časti podniku bez toho, aby sa súčasne previedli aj aktíva.

Ohľadne platnosti zmluvy o predaji časti podniku navrhovateľka taktiež namietala, že kúpna cena bola dohodnutá na sumu 1,- Euro, t.j. symbolický poplatok, čo môže predstavovať simuláciu právneho úkonu darovania a obchádzanie zákona.

Súd v tejto námietke dôvod neplatnosti zmluvy nevzhliadol, keďže dojednanie kúpnej ceny v minimálnej výške sa súdu javí viac ako logické, keď predmetom zmluvy, ako už bolo uvedené bol prevod takej časti podniku, s ktorou boli spojené najmä pasíva a nie aktíva. Súdu nie je, v okolnostiach prejednávanej veci zrejmá argumentácia o disimulovaní darovacej zmluvy.

Napokon navrhovateľka ohľadne zmluvy o predaji časti podniku namietala, že táto zrejme nebola doručená a následne založená v zbierke listín obchodného registra. Súd ohľadne tejto námietky dospel k záveru, že je nedôvodná, keďže dôvodom neplatnosti zmluvy by bolo nedodržanie písomnej formy a osvedčenie podpisov účastníkov zmluvy, ako to vyplýva z ust. § 476 ods. 2 Obchodného zákonníka. Neuloženie zmluvy do zbierky listín nemá vplyv na jej platnosť, s porušením tejto povinnosti je spojená sankcia v podobe pokuty (§ 11 zákona č. 230/2003 Z.z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Z tohto dôvodu súd nevykonal navrhovateľkou navrhovaný dôkaz, aby bola súdom vyžiadaná z obchodného registra OS Žilina fotokópia zmluvy s vyznačenou pečiatkou, dátumom podania do zbierky listín, prípadne akékoľvek iné vyjadrenie, či a kedy bola táto zmluva uložená do zbierky listín.

K námietkam týkajúcim sa neplatnosti zmluvy o predaji časti podniku súd na okraj uvádza, že v prípade záveru o neplatnosti tejto zmluvy, by nastal vo vzťahu k navrhovateľke a ostatným zamestnancom uvedeným v prílohe zmluvy stav, že by ich zamestnávateľom bol právny nástupca spoločnosti Peter Zemko - súkromné stredné odborné učilište s.r.o.. IČO: 31 596 495, a to spoločnosť JUVENUS, s.r.o., ktorá je jeho univerzálnym sukcesorom a podľa stavu 15.03.2014 aj ďalších 60 spoločností s ručením obmedzeným (výpisy z OR na č.l. 195 až 199 spisu).

Vzhľadom na uvedené súd konštatuje, že ak nebolo možné dospieť k záveru o neplatnosti zmluvy o predaji časti podniku uzavretej dňa 01.12.2009 medzi spoločnosťou W. D. - súkromné stredné odborné učilište s.r.o.. IČO: 31 596 495 ako predávajúcim a Súkromnou strednou odbornou školou so sídlom Dolný Kubín, SNP 1202/14, IČO: 420 709 02 ako kupujúcim, nastala situácia predvídaná ust. § 31 a nasl. Zákonníka práce.

Podľa § 31 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.09.2007 do 31.08.2011, t.j. v čase uzavretia zmluvy o predaji časti podniku, ak sa predáva zamestnávateľ alebo jeho časť, práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov prechádzajú z predávajúceho zamestnávateľa na kupujúceho zamestnávateľa.

Táto úpravu je kompatibilná s ust. § 480 Obchodného zákonníka týkajúcim sa zmluvy o predaji podniku, podľa ktorého práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov k zamestnancom podniku prechádzajú z predávajúceho na kupujúceho.

Uzavretím zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 01.12.2009 sa tak zamestnávateľom navrhovateľky namiesto spoločnosti W. D. - súkromné stredné odborné učilište s.r.o.. IČO: 31 596 495 stala Súkromná

stredná odborná škola so sídlom Dolný Kubín, SNP 1202/14, IČO: 420 709 02, ktorá skutočnosť sa dostala aj do dispozície navrhovateľky, keďže jej ju pôvodný zamestnávateľ oznámil, ktorá skutočnosť vyplýva z toho, že navrhovateľka k žalobe pripojila predmetné oznámenie (č.l. 28 spisu), na ktorom síce nie je jej podpis, ale tento je na oznámení predloženom odporcami (č.l. 227 spisu). So Súkromnou strednou odbornou školou so sídlom Dolný Kubín, SNP 1202/14, IČO: 420 709 02 navrhovateľka ako so svojím zamestnávateľom aj komunikovala (viď listiny priložené k žalobe na č.l. 31, 45, 55, 59, 62, 66, 73, 85, 86, 91, 95 spisu), resp. ako zamestnávateľa túto školu uviedla aj vo svojich podaniach na Inšpektorát práce (č.l. 36 až 39 spisu), s takýmto zamestnávateľom si pripravila Dohodu o skončení pracovného pomeru (č.l. 52 spisu) a takémuto subjektu adresovala okamžité skončenie pracovného pomeru - aj keď v tomto liste nie je uvedené IČO školy, táto je dostatočne odlíšiteľná od odporcu 1/, nakoľko pri škole nie je dodatok „s.r.o.“ a je uvedené sídlo školy (Dolný Kubín, SNP 1202/14) a nie odporcu 1/( Dolný Kubín, SNP 1202/12) (č.l. 175 spisu). Odporcovia súdu predložili doklady (č.l. 225 a 226 spisu), z ktorých vyplýva, že od 07.12.2009 do 10.12.2015 boli poukazované mesačné platby z účtu Súkromnej strednej odbornej školy so sídlom Dolný Kubín, SNP 1202/14, IČO: 420 709 02 na účet č. 0322849410/0900, o ktorom navrhovateľka vo svojej výpovedi uviedla, že má takýto zriadený a na tento jej chodili plnenia, kým bolo zamestnaná. V okolnostiach týchto faktov hovoriť o možnom vzniku faktického pracovného pomeru medzi navrhovateľkou a subjektom úplne odlišným od Súkromnej strednej odbornej školy so sídlom Dolný Kubín, SNP 1202/14, IČO: 420 709 02, t.j. odporcom v 1/ rade, hovoriť za žiadnych okolností nemožno. Žaloba tak mala smerovať voči Súkromnej strednej odbornej školy so sídlom Dolný Kubín, SNP 1202/14, IČO: 420 709 02 a nie voči odporcovi v 1/rade, ktorý je jej zriaďovateľom.

Ak potom navrhovateľka žiadala, aby súd odporcu 1/ zaviazal na zaplatenie mzdových a s nimi spojených nárokov, súd návrh voči odporcovi 1/ musel zamietnuť pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie, keď nositeľom povinností z pracovnoprávneho vzťahu je Súkromná stredná odborná škola so sídlom Dolný Kubín, SNP 1202/14, IČO: 420 709 02 a nie teda odporca 1/.

Rovnako tak pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie nebolo možné vyhovieť návrhu navrhovateľky voči odporcovi 1/, pokiaľ ide o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, pretože navrhovateľka sa tejto ujmy domáhala z titulu porušenia povinností/nezákonnosti konania odporcu 1/ ako jej zamestnávateľa (s poukazom na ust. § 13 Zákonníka práce, ktorý odkazuje na antidiskriminačný zákon č. 365/2004 Z.z.), pričom ako už bolo konštatované, tento jej zamestnávateľom nie je a ani nebol.

Len na okraj súd dodáva, že navrhovateľka argumentovala tým, že odporca 1/ sa mal dopustiť protiprávneho konania aj tým, že bola preradená k zamestnávateľovi bez právnej subjektivity. Zo záverov súdu, ktoré sú vyššie uvedené pritom vyplýva, že k takémuto protiprávnemu konaniu nedošlo.

Vzhľadom na zložitosť veci (ktorá zahŕňa návrh voči dvom subjektom z titulu rôznych nárokov), súd vo veci rozhodol len vo vzťahu k jednému zo žalovaných, aplikujúc ust. §152 O.s.p.

O trovách konania v pomere medzi navrhovateľkou a odporcom v 1/ rade súd rozhodne v konečnom rozhodnutí, pokiaľ si právo na rozhodnutie o trovách nevyhradí na čas po právoplatnosti tohto konečného rozhodnutia (§ 151 ods. 1 a 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Dolný Kubín (§ 204 ods. 1 O.s.p.), v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 42 ods. 3 O.s.p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, jeho datovania a podpísania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté ,dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

e) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, f) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), h) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).

Okresný súd Dolný Kubín 20. apríla 2016

JUDr. Jana Veselá

samosudkyňa