Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/8/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v právnej žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, D. E., práve zastúpený: JUDr. Dušan Janči, advokát, so sídlom Garbiarska 695, 031 01 Liptovský Mikuláš, proti žalovaným: 1) A. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. D. XXX, právne zastúpený: Mgr. Maroš Ježík, advokát, so sídlom Okružná 871/65, 064 01 Stará Ľubovňa, 2) Mercedes Pavelka, nar. XX.XX.XXXX, bytom B. D. XXX, o neúčinnosť právnych úkonov, o odvolaní žalobcu, žalovaného 1/ a žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. - 97 zo dňa 23.12.2022 takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I..

II. Z r u š u j e rozsudok vo výrokoch II. a III. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Poprad, ako súd prvej inštancie, napadnutým rozsudkom zo dňa 23.12.2022 rozhodol tak, že: I. Určuje, že kúpna zmluva a zmluva o prevode vlastníctva bytu uzatvorená dňa 24.04.2019 medzi žalovaným 1) ako kupujúcim a H. E. I., nar. XX.XX.XXXX a žalovanou 2) ako predávajúcimi, vklad povolený pod číslom F. dňa 30.04.2019, ktorej predmetom je prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným v katastri nehnuteľností na J. K. I., katastrálny odbor, pre okres I., obec F. B., katastrálne územie tatranská Lomnica na LV č. XXX (t.č. zapísaných na LV č. XXX) a to: pozemku parcely registra C par. č. KN 47/8 o výmere 323 m2 - ostatná plocha, pozemku parcely reg. C parc. č. KN 260/38 o výmere 600 m2 - zastavaná plocha a nádvorie, rodinného domu číslo súp. XXX postaveného na pozemku parcely reg. C parc. č. KN 260/38 o výmere 600 m2 - zastavané plochy a nádvoria a nehnuteľnostiam zapísaným v katastri nehnuteľností na J. I., katastrálny odbor, pre Okres I., obec F. B., kat. ú. B. D. na LV. Č. 593 a to bytu č. 4 na 1. poschodí vo vchode 0 bytového domu číslo súp. 134 v obci F. B. časť Tatranská Lomnica postaveného na pozemku parcely reg. C parc. č. 212/14 vrátane príslušenstva spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu vo veľkosti 1000/10.000-in a spoluvlastníckemu podielu k pozemku parcely reg. C parc. č. KN 212/14 o výmere 158 m2 - zastavaná plocha a nádvorie o veľkosti 1000/10.000-in čo predstavuje výmeru 15,80 m2 je voči žalobcovi neúčinná. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 29.4.2022 žiadal, aby súd určil, že vyššie označený právny úkon (kúpna zmluva) je voči žalobcovi právne neúčinný. Uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Poprad, sp. zn.

zo dňa 24.11.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 8.4.2019 a vykonateľnosť 12.4.2019, bola dlžníkovi E. I. uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 21.576,05 eur s príslušenstvom. V exekučnom konaní vedenom u súdneho exekútora E. H. L. bola zatiaľ vymožená iba suma 700 eur. V čase vzniku dlhu bol dlžník bezpodielovým spoluvlastníkom vyššie označených nehnuteľností, ktoré na základe kúpnej zmluvy zo dňa 24.4.2019 spoločne so žalovanou v 2/ rade previedli na žalovaného v 1/ rade. Následne na základe darovacej zmluvy zo dňa 23.9.2021 žalovaný v 1/ rade previedol vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam na žalovanú v 2) rade. Žalobca podal odporovaciu žalobu, pretože tieto právne úkony ukracujú uspokojenie jeho pohľadávky. Žalobca taktiež spochybňuje odplatnosť prevodu na základe kúpnej zmluvy, ktorá bola síce formálne dohodnutá ako odplatný prevod, avšak nepovažuje za preukázané, aby kúpna zmluva vo výške 559.000 eur bola zaplatená. V tomto smere žalovaný v 1/ rade neuniesol dôkazné bremeno, pretože súdu predložil iba ničím neoverený príjmový doklad, ktorý podľa jeho vlastného vyjadrenia nie je nikde evidovaný. Žalobca poukázal na to, že žalovaný v 1/ rade nepredložil žiadne potvrdenia o výbere takejto sumy. Žalobca taktiež namietal právne predpisy týkajúce sa zákonného limitu realizácie hotovostných platieb nad sumu 15.000 eur. Rozporoval taktiež výpoveď žalovanej v 2/ rade, ktorá mala údajne obdŕžané finančné prostriedky požičať v Maďarsku, čo tiež nepreukázala a neexistuje jediný relevantný dôkaz, ktorý by svedčal o tom, že finančné prostriedky sa dostali do dispozície žalovanej v 2/ rade a jej manžela (dlžníka). Za absurdné považuje žalobca následné darovanie týchto nehnuteľností žalovaným v 1) rade žalovanej v 2) rade, pričom na základe „gentlemanskej dohody“ mu mala žalovaná v 2) rade kúpnu cenu vo výške 559.000 eur vrátiť.

3. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že žalovaný v 1/ rade navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že jedným z predpokladov úspešného odporovania právneho úkonu je skutočnosť, že konkrétny právny úkon ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa a odporovateľnými úkonmi nemôžu byť nikdy tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. Namietal tiež, že žalobca ani nepreukázal jeho vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a namietal tiež svoju pasívnu legitimáciu. Poukázal na to, že má vedomosť o inom majetku dlžníka, a to obchodného podielu v obchodnej spoločnosti T-SKI TRAVEL spol. s r.o. a žalobca by musel preukázať, že tento majetok nepostačuje na uspokojenie vymáhanej pohľadávky. Uviedol, že žalobca bol povinný v konaní preukázať, že on ako nadobúdateľ majetku mal minimálne vedomosť o tom, že dlžník má veriteľa, prípadne že sa vedie voči nemu exekučné konanie. Poukázal taktiež na výšku vymáhanej pohľadávky, ktorá musí byť primeraná vo vzťahu k odporovanému právnemu úkonu, pričom predmetom kúpnej zmluvy boli viaceré nehnuteľnosti, ktoré je možné samé od seba oddeliť a keďže žalobca tak neučinil, je to dôvod pre zamietnutie žaloby. Žalovaná v 2/ rade sa k žalobe nevyjadrila a vo vyjadrení k replike žalobcu iba v stručnosti uviedla, že žalobu absolútne odmieta. Poukázala na to, že pohľadávka žalobcu bola pomerne dlhú dobu predmetom súdneho sporu a počas celej doby si žalobca mohol uplatniť svoje právo cez zabezpečovacie, resp. neodkladné opatrenie. Vzniesla taktiež námietku premlčania odporovať právny úkon, pretože toto právo sa premlčalo po uplynutí 3 rokov, t. j. k 24.04.2022 Za ďalšiu vadu považuje, že žalovaný v 1) rade nadobudol nehnuteľnosti počas trvania manželstva, pričom jeho manželka s ním tvorí nerozlučné procesné spoločenstvo. Za najdôležitejšiu okolnosť považuje nepreukázanie dôkazného bremena vo vzťahu k úmyslu ukrátiť veriteľa, a to ani zo strany žalovaného v 1) rade, ani žalovanej v 2) rade. Rovnako ako žalovaný v 1) rade, namietala primeranosť odporovaného úkonu vo vzťahu k výške pohľadávky.

4. Súd prvej inštancie konštatoval, že zo správy súdnej exekútorky zo dňa 7.12.2021 vyplýva, že u dlžníka boli zistené dva bankový účty, avšak oba s disponibilným zostatkom 0 eur. Taktiež bolo zistené, že dlžník nie je vlastníkom žiadneho motorového vozidla, ani žiadnych nehnuteľností a nie je poberateľom žiadnych dávok. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorá je toho času aj predmetom exekučného vymáhania. Žalovaný v 1/ rade namietal, že žalobca nepreukázal, aby odporovaným úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia jeho pohľadávky. Popieral taktiež, aby mal vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť uspokojenie pohľadávky a namietal aj svoju pasívnu legitimáciu. Žalovaná v 2/ rade vzniesla námietku premlčania, namietala taktiež vady spočívajúce v nedostatku nerozlučného procesného spoločenstva a poukazovala na to, že nemala vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť uspokojenie pohľadávky žalobcu.

5. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania súd prvej inštancie poukázal na to, že na predmetný spor sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť od uskutočnenia právneho úkonu, v prípade prevodu nehnuteľnosti, ktoré sa zapisujú do katastra nehnuteľnosti, táto lehota začína plynúť dňom nasledujúcom po dni, ktorým vznikli právne účinky vkladu do katastra nehnuteľnosti, t.j. v danom

prípade 30.4.2019 a keďže žaloba v tejto veci bola súdu doručená 29.4.2022, t.j. pred uplynutím trojročnej premlčacej lehoty, námietka premlčania je nedôvodná.

6. Ohľadom pasívnej legitimácie súd prvej inštancie poukázal na to, že odporovať právnemu úkonu možno aj proti osobe, na ktorú bolo prevedené vlastnícke právo k majetku získaného od dlžníka, avšak v danom prípade musí byť preukázané, že táto osoba vedela o dôvodoch odporovateľnosti. V súvislosti s námietkou žalovanej v 2/ rade týkajúcej sa skutočnosti, že odpredané nehnuteľnosti majú patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM) a žalovaný v 1/ rade so svojou manželkou, ktorá nie je stranou sporu, tvoria nerozlučné spoločenstvo, súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo preukázané, aby predmetné nehnuteľnosti mali patriť do BSM, nakoľko podľa zmluvy tieto nehnuteľnosti nadobudol iba žalovaný v 1/ rade, ktorý ich následne sám previedol na žalovanú v 2/ rade. Žalovaný v 1/ rade súdu predložil kúpne zmluvy zo dňa 20.7.2016, resp. 1.6.2006, na základe ktorých mal nadobudnúť finančné prostriedky za odpredaj nehnuteľností, pričom v týchto zmluvách taktiež vystupuje ako výlučný vlastník, resp. spoluvlastník, avšak bez svojej manželky, pričom finančné prostriedky, ktoré nadobudol, majú byť jeho výlučným majetkom, a preto pokiaľ mal zaplatiť kúpnu cenu z týchto prostriedkov, tak by sa stal výlučným vlastníkom týchto nehnuteľností.

7. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že základnými predpokladmi pre úspešné uplatnenie odporovacej žaloby je preukázanie skutočností, že právnym úkonom došlo ku kráteniu pohľadávky veriteľa v dôsledku zmenšenia majetku dlžníka, že dlžník urobil úkon v úmysle ukrátiť veriteľa a pokiaľ tento úkon neurobil s osobou blízkou, že subjekt, ktorý nadobudol majetok od dlžníka mal vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. V zmysle ustálenej súdnej praxe predmetom odporovateľnosti môžu byť všetky právneho úkony, ktorými sa zhoršuje možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky. Podstatné je, že daný právny úkon zmenšuje majetok dlžníka na úkor veriteľa a potom nie je rozhodujúce, či ide o úkon odplatný alebo neodplatný (napr. rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 27.05.2008, uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 27.02.2020). V zásade odporovateľnými by nemali byť tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka, pretože dostáva protiplnenie rovnocennej povahy. Je však potrebné, aby išlo o reálne ekvivalentné právne úkony, preto záver, že napadnutý právny úkon je ekvivalentným úkonom musí byť vždy bezpečne preukázaný, a to nie poukazom na jeho znenie, ale zistením, že za plnenie, ktoré ním dlžník stratil, nadobudol iné plnenie skutočne rovnocennej povahy. Súd musí mať teda preukázané, že pokiaľ došlo k transformácii majetku dlžníka takýmto úkonom nedošlo k zhoršeniu možnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa.

8. Pri preukazovaní úmyslu dlžníka ukrátiť svojich veriteľov ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, je potrebné brať do úvahy, že v oboch prípadoch ide o psychický stav, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (teda jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu úmyslu či vedomosť o ňom dôvodiť (napr. rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 27.05.2008, uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 10.06.2018). S poukazom na uvedené závery súdnej praxe možno konštatovať, že žalobca v súvislosti s preukazovaním úmyslu dlžníka ukrátiť uspokojenie jeho pohľadávky a vedomosti žalovaného o tomto úmysle správne poukazoval na konanie dlžníka a žalovaných, ktoré podľa žalobcu potvrdzuje tieto skutočnosti.

9. V prejednávanej veci sa dlžník kúpnou zmluvou zo dňa 24.04.2019 spoločne so žalovanou 2/ ako bezpodielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zbavil všetkého nehnuteľného majetku, ktorý v tom čase vlastnil. Žalovaní 1/ a 2/ síce tvrdili, že o kúpe nehnuteľností uvažovali už dlhšiu dobu. Na podporu svojich tvrdení však nepredložili žiadne dôkazy a faktom je že k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo iba niekoľko dní po nadobudnutí vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Poprad vo veci sp. zn. . Nepochybne týmto úkonom došlo k zmenšeniu majetku dlžníka do tej miery, že vymáhanie pohľadávky v exekučnom konaní je značne sťažené, keďže aj zo správy súdnej exekútorky vyplýva, že žalovaný nedisponuje žiadnymi zostatkami na účtoch, nie je vlastníkom žiadneho motorového vozidla, nevlastní žiadne nehnuteľnosti, ani nie je poberateľom žiadnych dávok, z ktorých by mohla byť realizovaná exekúcia. Žalovaný 1/ poukázal aj na to, že dlžník je stále spoločníkom v obchodnej spoločnosti T-SKI TRAVEL s. r. o., v ktorej urobil vklad spoločníka vo výške 24.919,50 eur. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že výška vkladu spoločníka ešte nepreukazuje reálnu hodnotu obchodného podielu a zo strany žalovaných neboli predložené žiadne dôkazy, ktoré by preukázali, či skutočná hodnota

obchodného podielu je v takej výške, že by sa prípadnou exekúciou dalo zabezpečiť uspokojenie pohľadávky žalobcu. Žalovaný 1/ síce poukázal na to, že predmetná kúpna zmluva je ekvivalentným úkonom, pretože za nadobudnuté nehnuteľnosti zaplatil kúpnu cenu, avšak podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade došlo reálne k zmenšeniu majetku dlžníka, keďže finančné prostriedky získané z kúpnej ceny sa nedostali do dispozície dlžníka, ale podľa vyjadrenia žalovanej 2/ ich mala investovať v Maďarsku, čo však v konaní nepreukázala. Už z tohto konania možno vyvodiť aj úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, keďže sa zbavuje všetkého majetku, ktorý by bol reálne postihnuteľný exekúciou a získané protiplnenie prenecháva žalovanej v 2/ namiesto toho, aby mal snahu uspokojiť vymáhateľnú pohľadávku žalobcu. Za podstatnú okolnosť súd považoval to, či medzi stranami kúpnej zmluvy skutočne aj došlo k zaplateniu kúpnej ceny. Z obsahu kúpnej zmluvy zo dňa 24.04.2019 vyplýva, že žalovaný 1/ mal zaplatiť dohodnutú cenu, a to za byt vo výške 70.000,- eur, za rodinný dom vo výške 480.000,- eur a za pozemok vo výške 9.000,- eur. Podľa zmluvy kúpna cena mala byť uhradená na účet predávajúcich do 30 dní od podpisu zmluvy. Žalovaní 1/ a 2/ tvrdili, že k zaplateniu kúpnej ceny došlo v hotovosti tak, že žalovaný 1/ mal hotovosť doma v trezore a mal ju odovzdať žalovanej 2/ a dlžníkovi v ich byte resp. dome. Z výpovedí žalovaných vyplynulo, že pri vyplácaní kúpnej ceny mal byť okrem nich prítomný iba dlžník, teda túto skutočnosť nie je možné preukázať svedeckou výpoveďou inej osoby. Žalovaný 1/ predložil tiež príjmový doklad datovaný dňom 30.04.2019, podľa ktorého mal odovzdať žalovanej 2/ a dlžníkovi sumu 559.000,- eur. Ako vyplynulo z výpovedí žalovaných tento príjmový doklad nebol nikdy v účtovníctve zaevidovaný. Vychádzajúc zo zistených skutočností súd prvej inštancie konštatoval, že zaplatenie kúpnej ceny nebolo preukázané žiadnou objektívnou skutočnosťou, pretože predložený príjmový doklad, podpísaný žalovanými za stavu, keď obaja majú rovnaký záujem na svojich tvrdeniach, nemožno považovať za objektívny dôkaz, akým by bol výpis z účtu, na ktorý mala byť kúpna cena poukázaná v zmysle zmluvy. Súd sa nestotožnil s tým, že by žalovaný 1/ preukázal, že v čase uzavretia spornej kúpnej zmluvy disponoval takýmto obnosom peňazí v hotovosti pretože žalovaný 1/ síce uvádzal tvrdenia o tom, ako bol úspešný v podnikaní, avšak aj predložené kúpne zmluvy, ktorými preukazoval nadobudnutie finančných prostriedkov boli uzavreté dávno pred uzavretím spornej kúpnej zmluvy. Naviac podľa oboch kúpnych zmlúv peniaze mali byť poukazované na účet, ale žalovaný 1/ nepreukázal, že by niekedy vybral z účtu takúto sumu peňazí. Za tohto stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalovaných nebolo preukázané, že by žalovaný 1/ uhradil kúpnu cenu, a že by teda skutočne išlo o ekvivalentný úkon.

10. Súd prvej inštancie poukázal aj na ďalšie okolnosti uzavretia odporovaného právneho úkonu. Pokiaľ žalovaní tvrdili, že o predaji predmetných nehnuteľností uvažovali už dlhšiu dobu. Tieto svoje tvrdenia ničím nepreukázali a kúpnu zmluvu uzavreli až potom, čo žalobcovi bola právoplatne priznaná pohľadávka proti dlžníkovi. Následkom tohto právneho úkonu a ďalšieho právneho úkonu nastal stav, keď dlžník nedisponuje žiadnym nehnuteľným majetkom, nezískal ani finančnú hotovosť ako rovnocenné plnenie za majetok, ktorého sa zbavil a v súčasnom období je už vlastníčkou nehnuteľnosti len žalovaná 2/, ktorá bola predtým ich bezpodielovou spoluvlastníčkou. V konaní bolo preukázané, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy, bolo na predmetných nehnuteľnostiach zriadené záložné právo v prospech banky, ktorá žalovaným poskytla úver, pričom zostatok úveru bol výška bol ešte asi 200.000,- eur. V zmluve sa nenachádza žiadna zmienka o tom, kto má úver vyplatiť. Žalovaný 1/ tvrdil, že by mali tento úver vyplatiť žalovaná 2/ a dlžník, ale pre prípad, že by tak neurobili, tak bol uzrozumený s tým, že ho musí zaplatiť. Vzhľadom na výšku úveru súd týmto tvrdeniam žalovaného neuveril. Žalovaný 1/ síce tvrdil, že kúpa týchto nehnuteľností bola výhodnou investíciou a výhodnou by bola aj v prípade, ak by musel ešte zaplatiť ďalších 200.000,- eur na vyrovnanie úveru, avšak tieto svoje tvrdenia nepodporil žiadnym objektívnym dôkazom. Rovnako nevierohodne pôsobia aj tvrdenia žalovaného 1/ o tom, že vzhľadom na dobré rodinné vzťahy so žalovanou 2/ na ňu v roku 2021 bezodplatne previedol naspäť tieto nehnuteľnosti s tým, že keď bude mať peniaze tak mu ich vráti. Vzhľadom na výšku dohodnutej kúpnej ceny, ktorú sa síce žalovaný 1/ snažil bagatelizovať, sa takýto postup žalovaného 1/ nejaví ako pravdepodobný. Podľa názoru súdu žalobca tým, že poukázal na všetky okolnosti týkajúce sa odporovaného právneho úkonu preukázal, že dlžník urobil odporovaný úkon v úmysle ukrátiť uspokojenie jeho pohľadávky, a že žalovaný 1/ vedel o tomto úmysle o čom svedčí aj tá skutočnosť, že bolo spochybnené zaplatením kúpnej ceny, pričom následne žalovaný 1/ bezodplatne previedol nehnuteľnosti na žalovanú 2/, čo by podľa názoru súdu neurobil, ak by bol kúpnu cenu reálne zaplatil.

11. Na základe zistených skutočností súd prvej inštancie skonštatoval, že kúpna zmluva, ktorej odporuje žalobca spĺňa podmienky odporovateľného právneho úkonu, pretože v dôsledku tohto právneho úkonu

došlo k výraznému zmenšeniu majetku dlžníka, v dôsledku čoho je uspokojenie pohľadávky žalobcu výrazne sťažené. Dlžník urobil tento úkon v úmysle ukrátiť veriteľa a žalovaný 1/ a žalovaná 2/ ktorí boli účastníkmi zmluvného vzťahu mali vedomosť o tomto úmysle dlžníka. Keďže nebolo preukázané zaplatenie kúpnej ceny žalovaným 1/ možno konštatovať, že nadobudnutím vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam získal majetkový prospech. Žalovaná 2/, manželka dlžníka, teda blízka osoba vo vzťahu k dlžníkovi, nepreukázala, že by pri náležitej starostlivosti nemohla vedieť o úmysle dlžníka, preto je daná pasívna legitimácia aj u žalovanej 2/, ktorá v konečnom dôsledku nadobudla všetky nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva. Pokiaľ žalovaní 1/ a 2/ poukazovali aj na to, že odporovanie právnemu úkonu dlžníka v celosti je neprimerané výške pohľadávky žalobcu, tak je potrebné uviesť, že ustanovenia a 42b neukladajú podmienky odporovateľnosti právneho úkonu v tom, aby hodnota plnenia, ktorý je predmetom právneho úkonu bolo primerané výške pohľadávky ktorej uspokojenie bolo ukrátené. Pokiaľ veriteľ je úspešný v konaní o odporovacej žalobe, môže uspokojiť svoju pohľadávku aj z toho, čo ušlo z majetku dlžníka. Samozrejme len do výšky svojej pohľadávky, preto primeranosť je potrebné zohľadňovať pri samotnom spôsobe realizácie exekúcie. Taktiež je dôležité či je možné pohľadávku reálne vymôcť v exekúcii a pokiaľ tomu tak nie je, tak nemôže byť na ťarchu veriteľa, že hodnota odporovaného úkonu je vyššia ako jeho pohľadávka.

12. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie určil že právny úkon - kúpna zmluva a zmluva o prevode vlastníctva bytu zo dňa 24.04.2019 je voči žalobcovi právne neúčinný. Žalobca však žiadal aj o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy uzavretej dňa 23.09.2021 medzi žalovaným 1/ a žalovanou 2/. Z ustanovenia jednoznačne vyplýva, že odporovať možno iba právny úkon, ktorý urobil dlžník. Keďže žalovaný 1/ nie je v postavení dlžníka voči žalobcovi a neupravuje možnosť odporovať právnemu úkonu uzavretému medzi kontrahentom dlžníka a treťou osobou, nemôže žalobca odporovať tomuto právnemu úkonu. Z tohto dôvodu súd žalobu v časti o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa ( – ) a keďže každá zo strán mala v konaní úspech v rovnakom rozsahu, vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

13. Proti výrokom II. a III. tohto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Žalobca má za to, že tieto výroky nie sú vecne správne, pretože nie sú vydané na základe objektívne zisteného skutkového stavu a vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie nesprávne zamietol žalobu v časti určenia, že darovacia zmluva a zmluva o prevode vlastníctva bytu, uzatvorená medzi žalovaným v 1/ rade ako darcom a žalovanou v 2/ rade ako obdarovanou, je voči žalobcovi neúčinná. Poukázal na to, že súd argumentuje tým, že podľa nie je možné odporovať právnemu úkonu, ktorý neurobil dlžník, resp. úkonu medzi kontrahentom dlžníka a treťou osobou. Žalobca však poukázal na ust. , z ktorého vyplýva, že právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom alebo právnym nástupcom; proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu proti ich predchodcovi. V tejto súvislosti uviedol, že žalovaná v 2/ rade je treťou osobou, ktorá nadobudla vyššie uvedený nehnuteľný majetok od kontrahenta dlžníka a de facto aj svojho vlastného kontrahenta. Úprava umožňuje postih majetku, ktorý konaním dlžníka a následne dlžníkovho kontrahenta ušiel do sféry vplyvu tretej osoby, ktorá vedela o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Na úspešné vymoženie pohľadávky veriteľa je tak nutné, aby bolo možné postihnúť aj majetok dlžníka, ktorý dokázal svoj majetok špekulatívnym následným prevodom previesť na tretie osoby v snahe vyhnúť sa ich strate v prípadnej exekúcii. Žalobca vyjadril presvedčenie, že toto zákonné ustanovenie upravuje možnosť vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu aj voči nástupcovi kontrahenta dlžníka, pričom účelom je ochrana veriteľa proti protiprávnemu konaniu dlžníka, ako aj osôb, ktoré mu pomáhajú. Ak teda žalovaná v 2/ rade vedela o protiprávnom konaní dlžníka, dokonca mu sama neúčinným právnym úkonom pomáhala, musela vedieť, že dlžník previedol svoj majetok odporovateľným právnym úkonom. V takom to prípade je len spravodlivé, že následným právnym úkonom preberá spolu so sporným majetkom aj riziko znášania dôsledkov relatívnej neplatnosti pôvodného úkonu voči veriteľovi, spočívajúcom v potenciálnom exekučnom postihu predmetu plnenia odporovaného právneho úkonu. Z uvedeného teda vyplýva, že následný právny úkon (darovacia zmluva) medzi žalovaným v 1/ rade a žalovanou v 2/ rade je odporovateľný, a teda voči žalobcovi neúčinný, a to o to viac, ak sa reálny stav vlastníkov zmenil oproti pôvodnému stavu pred uzatvorením odporovateľného právneho úkonu de facto len tak, že z bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa vlastníctvo previedlo

len na manželku dlžníka, ktorá vystupuje ako výlučný vlastník. Na základe týchto dôvodov preto súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, a preto žaloba navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok vo výrokoch II. a III. tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, resp., aby rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a zaviazal žalovaných 1/ a 2/ na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

14. Proti rozsudku podala odvolanie aj žalovaná v 2/ rade, a to proti jeho výrokom I. a III. z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci, žalovaná v 2/ rade poukázala na to, že povinnosť dôkazného bremena týkajúceho sa preukázania úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa je na žalobcovi a v danom prípade žalobca tento úmysel nepreukázal. Všetky ďalšie dôvody odvolania žalovaná v 2/ rade odvodzuje od zamietnutia návrhu na vypočutie A. M. G., manželky žalovaného v 1/ rade, ktorá podľa tvrdení žalovanej v 2/ rade uvedených v odvolaní mala byť prítomná pri odovzdaní kúpnej ceny. Žalovaná v 2/ rade navrhla, aby odvolací súd vyhodnotil jej odvolanie ako dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne, resp. aby ho zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.

15. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalovaný v 1/ rade, a to proti výrokom I., III., z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. c), f) a h). Poukázal na to, že odporovateľnými úkonmi nikdy nemôžu byť tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka, pričom v danom prípade dlžník obdŕžal obvyklú cenu. Za nesprávne považuje žalovaný v 1/ rade záver súdu prvej inštancie, že príjmový doklad zo dňa 30.4.2019 nebol nikdy zaevidovaný v účtovníctve, a preto konštatoval, že zaplatenie kúpnej ceny nie je preukázané žiadnou objektívnou skutočnosťou. Takýto záver považuje žalovaný v 1/ rade za nesprávny, nakoľko účastníci kúpnej zmluvy neboli povinní viesť účtovníctvo a žalovaný v 1/ rade predloženými listinnými dôkazmi preukázal pôvod finančných prostriedkov, ktoré použil na úhradu kúpnej ceny. Žalovaný v 1/ rade taktiež namietal, že žalobca nepreukázal úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, ktorý mal byť žalovanému v 1/ rade známy. Uviedol, že nie je v žiadnom príbuzenskom, ani v inom obdobnom vzťahu s dlžníkom žalobcu a žalobca v žalobe nepopísal žiadne skutkové okolnosti, ktorými by preukazoval vedomosť žalovaného v 1/ rade o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy. Bez preukázania úmyslu dlžníka a vedomosti žalovaného v 1/ rade o tomto úmysle, nie je možné podanej žalobe vyhovieť. V tomto ohľade nie je rozsudok súdu prvej inštancie náležite odôvodnený, preto je rozsudok arbitrárny a jeho odôvodnenie nezodpovedá zásadám . Za nesprávne považuje žalovaný v 1/ rade aj zamietnutie návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom jeho manželky, keďže v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy 24.4.2019 mal uzavreté manželstvo, a preto je nesporné, že predmet nehnuteľnosti nadobudol, napriek zápisu uvedenom v katastre nehnuteľnosti, do bezpodielového spoluvlastníctva so svojou manželkou, ktorá mala potvrdiť práve tieto okolnosti. Uzavretie manželstva založilo nútené procesné spoločenstvo, na základe ktorého musela byť účastníkom súdneho konania aj jeho manželka, pričom táto podmienka účasti v konaní nebola splnená, a preto bol súd povinný s poukazom na , žalobu zamietnuť. Žalovaný v 1/ rade taktiež poukázal na to, že dlžník je vlastníkom obchodného podielu v spoločnosti T-SKI TRAVEL, spol. s r.o., ktorého výška predstavuje 24.919,50 eur, pričom v exekučnom konaní tento obchodný podiel nie je predmetom exekučného konania a nebolo vykonané ani objektívne zistenie jeho ceny, teda nie je možné jednoznačne konštatovať, že pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi nemôže byť uspokojená z iného majetku dlžníka, pričom žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že kúpna zmluva je ukracujúcim právnym úkonom dlžníka. Vzhľadom na uvedené preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže na úhradu trov konania v rozsahu 100 %, resp. aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný si zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

16. Podaním zo dňa 30.1.2023 sa žalobca vyjadril k odvolaniu žalovanej v 2/ rade. Uviedol, že s jej vyjadreniami nesúhlasí v celom rozsahu, považuje ich za účelové, dokonca v mnohých prípadoch nepravdivé a v celom rozsahu ich rozporuje. Podľa žalovanej v 2/ rade mala byť manželka žalovaného v 1/ rade prítomná pri preberaní údajne odovzdaných finančných prostriedkov. Pokiaľ táto svedkyňa mala byť prítomná pri odovzdávaní finančných prostriedkov, tak to muselo byť žalovanej v 2/ rade známe

už pri doručení žaloby, v ktorej bolo, okrem iného, uvedené, že žalobca má za to, že nedošlo k reálnemu vyplateniu kúpnej ceny. V tejto súvislosti poukázal na ust. , teda inštitút sudcovskej koncentrácie, ktorá spočíva v dôslednom uplatňovaní zásady kontradiktórnosti konania a hospodárnosti konania. Žalovaná v 2/ rade už vo výzve k podanej žalobe bol upozornená na možnosť navrhnúť dôkazy a možnosť uplatnenia sudcovskej koncentrácie vo vzťahu k neskôr navrhnutým dôkazom. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, pokiaľ návrh na výsluch svedkyne zamietol. Pokiaľ je pravdou to, že svedkyňa mala byť prítomná pri údajnom odovzdaní hotovosti, tak o nutnosti jej svedeckej výpovede musela žalovaná v 2/ rade vedieť minimálne od doručenia žaloby, keďže aj žalovaná v 2/ rade mala byť sama prítomná pri údajnom odovzdaní peňazí. Navyše žalobca poukázal na to, že sa jedná o manželku žalovaného v 1/ rade, čiže jej výpoveď by bola týmto vzťahom ovplyvnená a jej dôveryhodnosť by bola otázna. Zopakovala by len tvrdenia žalovaného v 1/ rade, jej výpoveď by nepriniesla žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli uvedené vo výpovediach žalovaného v 1/ rade. Nejednalo sa preto len o „formalistické a neľudské“ odmietnutie návrhu na vykonanie dôkazu, ale o následok absolútnej pasivity žalovanej v 2/ rade, ako aj žalovaného v 1/ rade, pričom tento dôkaz nebolo ani potrebné vykonať, vzhľadom na iné dôkazy a tiež ovplyvnenie svedkyne vzťahom so žalovaným v 1/ rade. Za účelové považuje žalobca aj tvrdenie žalovanej v 2/ rade o tom, že výpoveďou svedkyne malo byť preukázanie nadobudnutie majetku žalovaným v 1/ rade a jeho manželky do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM). K tejto skutočnosti sa vyjadril súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení jednoznačne a dostatočne. Žalobca poukázal na to, že okrem právneho zástupcu žalovanej v 2/ rade nikto iný netvrdil, že by žalovaný v 1/ rade mal nadobudnúť akýkoľvek majetok prevádzaný právnymi úkonmi, ktoré boli predmetom konania, do BSM. Sám žalovaný v 1/ rade opakovane potvrdil, že majetok nadobudol do výlučného vlastníctva, za svoje výlučné prostriedky, nie prostriedky patriace do BSM a v samotnej kúpnej zmluve bolo uvedené, že jej účastníkom nebola manželka žalovaného v 1/ rade a ani nebolo uvedené, aby sa majetok nadobúdal do BSM, pričom nadobudnutie majetku jedným z manželov neznamená automaticky, že tento majetok patrí do BSM. Tvrdenia žalovanej v 2/ rade a jej výklad zákona je tak mylný a účelový v snahe vyhnúť sa neúčinnosti právnych úkonov. Žalovaná v 2/ rade svoje odvolanie odôvodnila aj tým, že súd mal nesprávne vyhodnotiť existenciu vedomosti žalovaného v 1/ rade o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa, teda žalobcu. V momentálnej situácii je podľa žalobcu jasne preukázané, že žalovaný v 1/ rade vedel o úmysle dlžníka E. I. ukrátiť veriteľa, teda žalobcu. Žalovaný v 1/ rade uzatvoril kúpnu zmluvu s dlžníkom a jeho manželkou, t.j. žalovanou v 2/ rade, pričom nedošlo k úhrade kúpnej ceny, resp. primeranej kúpnej ceny, čo nezmenia ani účelové tvrdenia a dôkazy o údajnom odovzdaní kúpnej ceny vo výške 559.000 eur v hotovosti. V druhom rade takto nadobudnutý majetok dobrovoľne žalovaný v 2/ rade previedol darovacou zmluvou, čiže zmluvou bez protiplnenia, na žalovanú v 2/ rade, teda manželku dlžníka, nie na oboch manželov, ale len na toho z manželov, ktorý nemal dlh. Žalovaný v 1/ rade žiadnym spôsobom dostatočne uveriteľne nevysvetlil, prečo majetok previedol bezodplatne, a najmä prečo len na jedného z predávajúcich, a nie na dlžníka. Dokonca uviedol, že žalovaná v 2/ rade kúpnu cenu vo výške 559.000 eur môže, aj nemusí vrátiť a majú „gentlemanskú“ dohodu o jej vrátení, ktorá však nie je písomná. Tvrdenia o nejakej dlhej známosti rodín a citujúc vyjadrenie žalovaných v odvolaní „dôvere, ktorá je medzi ľuďmi magický cit silnejší ako láska“ je absolútne účelové a nesprávne. Celé konanie svedčí o vedomosti žalovaného v 1/ rade o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Prečo by inak síce kúpil nehnuteľnosti od niekoho, podľa jeho slov za tieto uhradil kúpnu cenu vo výške 559.000 eur v hotovosti, napriek obmedzeniu hotovostných platieb, ako aj akémukoľvek relevantnému dôkazu, že disponoval takou veľkou hotovosťou a následne by ich bez akéhokoľvek odôvodnenia bezodplatne previedol na manželku tejto osoby. Jediné logické vysvetlenie, ktoré vzhľadom na dôkazy a tvrdenia žalovaného v 1/ rade, resp. najmä vzhľadom na absenciu akýchkoľvek relevantných dôkazov prichádza do úvahy, je, že o tejto snahe dlžníka vedel. Túto skutočnosť potvrdzuje aj to, že po kúpe predmetných nehnuteľností dokonca netrval ani na vyplatení zostatku úveru vo výške 200.000 eur, na zabezpečenie ktorého viazlo na nehnuteľnostiach záložné právo v prospech banky. Žalobca poukázal na to, že nikto, dokonca ani údajne tak solventný človek, akým sa snažil prezentovať žalovaný v 1/ rade, by dobrovoľne, a pri čo i len priemerných inteligenčných vedomostiach, neuzatvoril tak nevýhodný obchod, resp. investíciu, ako to označil sám žalovaný v 1/ rade. Bez ohľadu na bezúhonnosť žalovaného v 1/ rade a jeho údajnú povesť úspešného podnikateľa, aj z predložených dôkazov vyplýva, že majetok síce mal, ale v dobe časovo výrazne predchádzajúcej uzavretiu predmetnej kúpnej zmluvy a dokonca mal tieto finančné prostriedky na účte, nie v hotovosti, ako tvrdil. Výpis z účtu o výbere však nepredložil. Navyše, investíciu ľahkovážne a doslova nezmyselne zahodil darovaním jednému z pôvodných bezpodielových spoluvlastníkov. Práve kontext a správanie účastníkov týchto právnych vzťahov dáva jasný dôkaz o vedomosti, o úmysle

dlžníka, pričom myšlienkové pochody a úmysel sa dajú preukázať len z konania osôb navonok, smerom k vonkajšiemu svetu. Žalobca taktiež poukázal na nesprávnosť argumentácie žalovanej v 2/ rade o tom, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkou premlčania, nakoľko súd sa v bode 22. odôvodnenia rozsudku k tomu jasne a zrozumiteľne vyjadril. Výklad žalovanej v 2/ rade o tom, že lehota sa počíta odo dňa od zverejnenia plomby v evidencii katastra, v tomto prípade dňa 25.4.2019, je mylný a absolútne právne neudržateľný, nakoľko zverejnenie plomby nemá právne účinky vo vzťahu k vlastníckemu právu a ešte neznamená, že k účinkom v budúcnosti dôjde. Vo vyznačení plomby nie je dokonca ani uvedené, o aký právny úkon ide, kto ho robil a kedy.

17. Žalobca sa podaním zo dňa 3.3.2023 vyjadril k odvolaniu žalovaného v 1/ rade, ku ktorému uviedol, že s týmto nesúhlasí, považuje ho za účelové, dokonca v mnohých prípadoch za nepravdivé a v celom rozsahu tvrdenia žalovaného v 1/ rade rozporuje. Poukázal na to, že žalovaný v 1/ rade vo svojom odvolaní uvádza, že ekvivalentné právne úkony nemôžu byť odporovateľné, pretože pri nich nedochádza k zmenšeniu majetku. Tento názor je nielen nesprávny, ale aj v rozpore s ustálenou judikatúrou. Okrem toho v tomto prípade sa nejedná o ekvivalentný úkon, resp. je ekvivalentný len podľa zmluvy, avšak reálne k vyplateniu protihodnoty nedošlo, ani nemohlo dôjsť, keďže právna úprava umožňuje v hotovosti medzi fyzickými osobami odovzdať len sumu do výšky 15.000 eur. Nad uvedenú sumu platí zákaz hotovostných platieb. Z výpovede žalovanej v 2/ rade vyplýva, že všetky údajné finančné prostriedky si mala ponechať žalovaná v 2/ rade, ktorá ale nepreukázala, kde ich mala investovať. Jej slová o investovaní do bližšie neuvedeného rodinného podniku v Maďarsku na základe nepredloženej zmluvy o pôžičke, preukazujú snahu zainteresovaných vyhnúť sa exekúcii majetku dlžníka za súčasného zachovania možnosti disponovať s týmto majetkom žalovanou v 2/ rade. V súvislosti s konaním žalovaného v 1/ rade žalobca opätovne poukázal, že čo sa týka darovacej zmluvy, tak nikto príčetný by neurobil taký nevýhodný prevod, pokiaľ by za týmto nebol iný dôvod. A ten dôvod je, že tieto prevody boli od začiatku účelové v jedinej snahe, dostať z listov vlastníctva E. I., ktorý dlží značnú sumu peňazí a predstavuje tak riziko možnej dražby daných nehnuteľností. Toto sa aj podarilo, keď v evidencii katastra je momentálne zapísaná len jeho manželka, žalovaná v 2/ rade. Žalobca opätovne poukázal na to, že príjmový doklad zo dňa 30.4.2019 nepreukazuje reálne odovzdanie kúpnej ceny, pričom táto skutočnosť nebola preukázaná žiadnou inou objektívnou skutočnosťou. Pokiaľ žalovaný v 1/ rade poukázal na kúpne zmluvy z roku 2006, resp. 2016, tak zo zmluvy z roku 2006 vyplýva, že z kúpnej ceny 7.000.000 Sk žalovanému v 1/ rade patrila iba polovica, t.j. 3.500.000 Sk a k jej vyplateniu malo dôjsť 13 rokov pred tým, ako mal sám radovo uhradiť 5 násobok tejto sumy. Druhá zmluva je z roku 2016 a táto je síce na 400.000 eur, ale aj táto zmluva predchádzala údajne vyplatenej hotovostnej platbe o 3 roky. Z týchto zmlúv, ktoré predložil samotný žalovaný v 1/ rade však vyplýva, že tieto platby boli realizované na jeho bankový účet, a teda to opätovne preukazuje, že nemal dostatok finančných prostriedkov v hotovosti, pretože nepreukázal výber týchto prostriedkov z účtu. Žalovaný v 1/ rade teda ničím nepreukázal, aby disponoval takouto hotovosťou, a už vôbec nie, aby ju niekomu odovzdal. Tvrdenia žalovaných v 1/ a 2/ rade a príjmový doklad zo dňa 30.4.2019 nie sú relevantné dôkazy, ktoré by dokázali jednoznačne preukázať, že došlo k odovzdaniu tak veľkej hotovosti. V súvislosti s ekvivalentnosťou právnych úkonov žalobca uviedol, že je možné odporovať aj ekvivalentný právny úkon, keďže aj takýmto úkonom sa dá zmenšiť majetok dlžníka. Najvýraznejšie je to vidno práve pri nehnuteľnom majetku, ktorý je relatívne stabilnou a trvalou majetkovou hodnotou, ktorú dlžník nemôže zakryť ani utajiť, a to s poukazom na nemožnosť presunu nehnuteľnosti, ako aj na evidenciu katastra nehnuteľnosti. Akékoľvek disponovanie s takýmto majetkom je jednoducho sledovateľné, čo koniec koncov potvrdzuje aj toto konanie. V prípade predaja nehnuteľnosti, bez ohľadu na zaplatenie alebo nezaplatenie kúpnej ceny, nadobudnutá protihodnota žiaden z týchto atribútov nemennosti a ľahkej sledovateľnosti nespĺňa, o to viac, ak mala byť uhradená cena v hotovosti. Reálna možnosť, akým by sa veriteľ, alebo aj súdny exekútor dokázali domôcť hotovosti uhradenej pred 3 rokmi, je blížiaca sa nule. V tomto konkrétnom prípade to potvrdzuje aj žalovaná v 2/ rade, ktorá údajne celú obdŕžanú hotovosť, namiesto úhrady dlhu manžela, údajne mala investovať do svojej vlastnej rodiny v Maďarsku, čím mala opätovne majetok dlžníka dostať mimo právomoc exekútora. Nehovoriac o tom, že k vyplateniu hotovosti ani nedošlo, pretože to nebolo preukázané a nebolo to ani objektívne možné podľa vykonaných dôkazov. Vzhľadom na uvedené nie je možné prijať paušálny záver, že každý ekvivalentný právny úkon je okamžite odporovateľný a je potrebné hodnotiť aj ďalšie atribúty tohto úkonu. Žalobca taktiež poukázal na to, že obrana žalovaného v 1/ rade o tom, že pre neho to bola výhodná kúpa aj napriek záložnému právu je absurdná, pretože žiadny príčetný človek by nenadobudol nehnuteľnosť,

na ktorej by si ponechal záložné právo na zabezpečenie úveru cudzej osoby a bol by tak ponechaný na milosť danej osoby, ktorá by mohla kedykoľvek prestať splácať úver a došlo by k dražbe nehnuteľnosti. Za účelové považuje žalobca aj tvrdenie žalovaného v 1/ rade o zamietnutí návrhu na dokazovanie výpoveďou jeho manželky, ktorá mala preukázať nadobudnutie majetku ním a jeho manželkou do BSM. Žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie sa k tomu vyjadril jasne a dostatočne, pričom okrem právneho zástupcu žalovanej v 2/ rade, nikto iný na pojednávaní netvrdil, aby žalovaný v 1/ rade mal nadobudnúť majetok do BSM. Sám žalovaný v 1/ rade potvrdil, že majetok nadobudol do výlučného vlastníctva za svoje výlučné prostriedky. Žalobca poukázal na to, že žalovaný v 1/ rade netvrdil, že jeho manželka mala byť stranou sporu ani vo vyjadrení k žalobe ani na predbežnom prejednaní, dokonca ani na samotnom pojednávaní a jeho tvrdenia o uvedenom odvolaní sú účelové v snahe vyhnúť sa neúčinnosti právnych úkonov. Žalobca sa opätovne vyjadril k námietke týkajúcej sa skutočnosti, že žalovaný v 1/ rade nemal vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. V tejto súvislosti uviedol, že v momentálnej dôkaznej situácii je podľa jeho názoru jasne preukázané, že žalovaný v 1/ rade vedel o úmysle dlžníka E. I. ukrátiť veriteľa, teda žalobcu, a to z dôvodu, že uzatvoril kúpnu zmluvu s dlžníkom a jeho manželkou, pričom nedošlo k úhrade kúpnej ceny, resp. primeranej kúpnej ceny, a to nezmení ani účelové tvrdenie a dôkazy o údajnom odovzdaní kúpnej ceny, a úmysel preukazuje taktiež to, že následne dobrovoľne previedol darovacou zmluvou tieto nehnuteľnosti na žalovanú v 2/ rade, teda manželku dlžníka a nie na oboch manželov, ale len na toho z manželov, ktorý nemal dlhy. Pokiaľ žalovaný v 1/ rade argumentoval tým, že dlžník má majetok, a to konkrétne obchodný podiel spoločnosti S-SKI TRAVEL spol. s r.o. vo výške 24.919,50 eur, tak dlh teraz predstavuje cca 60.000 eur a pri ročnom úroku z omeškania vo výške 9 % tento dlh narastá, pričom výška obchodného podielu určuje len jeho účasť v spoločnosti, a to, koľko sa podieľa na základnom imaní spoločnosti a ani výška podielu nedosahuje hodnotu pohľadávky. Samotný vyrovnávací podiel, ktorý by bol predmetom exekúcie nemusí dosahovať ani výšku obchodného podielu, môže to byť aj radovo nižšia suma. Žalovaný v 1/ rade nepredložil žiaden dôkaz, že by bolo možné uspokojiť pohľadávku žalobcu z majetku dlžníka. Naopak, žalobca predložil správu exekútora, z ktorej jasne vyplýva, že k vymoženiu pohľadávky nedošlo.

18. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací ( , ďalej aj ako „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalovaného podľa a , súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (, ), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , za splnenia podmienok uvedených v ustanovení dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a odvolanie žalovaných v 1/ rade a 2/ rade nie je dôvodné.

19. Z odvolania žalovanej v 2/ rade vyplýva, že jej nosná odvolacia námietka spočíva v zamietnutí návrhu súdu prvej inštancie na vypočutie manželky žalovaného v 1/ rade, ktorá podľa jej tvrdenia, ktoré prezentovala až v odvolacom konaní, mala byť svedkom zaplatenia kúpnej ceny. V tejto súvislosti odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie poukazuje na to, že z výsluchu samotného žalovaného v 1/ rade na pojednávaní dňa 29.11.2022 vyplynulo, že kúpnu cenu zaplatil v byte I. tak, že si doma vybral peniaze z trezoru a kúpnu cenu im odovzdal v hotovosti a naraz, pričom pri vyplatení boli obaja manželia I.. Žalovaná v 2/ rade sa na otázku právneho zástupcu, kedy a akým spôsobom došlo k odovzdaniu peňazí, vyjadrila tak, že to bolo tak, ako to uviedol žalovaný v 1/ rade. Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že pri zaplatení kúpnej ceny boli prítomní iba účastníci zmluvy, teda nie manželka žalovaného v 1/ rade a vyjadrenia žalovaných tvrdené v odvolaní skutočne možno považovať iba za účelové, smerujúce k tomu, že k zaplateniu kúpnej ceny malo dôjsť. V súvislosti so zamietnutím návrhu na vypočutie svedkyne súd prvej inštancie poukázal, že obaja žalovaní tento návrh predložili až na pojednávaní dňa 29.11.2022 napriek tomu, že mali dostatočný časový priestor, aby tento návrh predniesli včas, pričom ho nepodali ani vo vyjadrení k žalobe, ani vo vyjadrení k replike a ani na predbežnom prejednaní sporu. Keďže strany sporu nenavrhli tento dôkaz včas, súd prvej inštancie, s poukazom na ust. , tento dôkaz správne nevykonal. Navyše sa správne vyjadril k tomu, že týmto výsluchom sa mala preukazovať len vedomosť o tom, že žalovaný mal kúpiť nehnuteľnosti, pričom keďže z výsluchu žalovaného v 1/ rade vyplynulo, kto bol pri odovzdaní peňazí, tak svedkyňa túto skutočnosť ani nemohla potvrdiť a mohla poskytnúť len nepriame svedectvo o tom, čo počula od žalovaného v 1/ rade. Odvolací súd okrem toho, že súd prvej inštancie správne konštatoval zásadu koncentrácie konania a hospodárnosti konania, poukazuje aj na to, že vzhľadom na blízky príbuzenský pomer svedkyne (manželky žalovaného v 1/ rade), nemožno ani reálne očakávať iné tvrdenia, ako tvrdenia samotného

žalovaného v 1/ rade, pričom tvrdenia o tom, že táto svedkyňa mala byť osobne prítomná pri odovzdaní peňazí sú s poukazom na § 366 písm. d/ novotou a navyše, na základe vyjadrenie samotného žalovaného v 1/ rade v rámci výsluchu pred súdom prvej inštancie, toto tvrdenie nie je pravdivé.

20. Z odvolania žalovaného v 1/ rade vyplynulo, že odporovateľnými právnymi úkonmi nemôžu byť nikdy ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na to, že takýto záver by bolo možné prijať, pokiaľ by bolo nepochybne preukázané, že v danom prípade kúpna cena aj reálne vyplatená bola. Všetky okolnosti tak, ako to správne uviedol súd prvej inštancie, ale svedčia o tom, že kúpna cena reálne vyplatená nebola. Jediným dôkazom, ktorý má preukazovať túto skutočnosť, je príjmový doklad, ktorý bol predložený až na poslednom pojednávaní, pred vyhlásením rozsudku a z ktorého vyplýva, že žalovaná v 2/ rade a jej manžel, mali dňa 30.4.2019 prijať od žalovaného v 1/ rade sumu 559.000 eur bez DPH, pričom pri podpise príjemcu je nečitateľný podpis s tým, že tento doklad vyhotovil dlžník E. I. a pri schválení je taktiež nečitateľný podpis. Tento doklad je teda jediným dokladom, ktorý má svedčať o zaplatení kúpnej ceny, ktorej výška je značná. Túto skutočnosť potvrdzujú iba účastníci kúpnej zmluvy, pričom pokiaľ účelom strán zmluvy bolo ukrátiť veriteľa dlžníka E. I., tak je aj logické, že tieto strany tvrdia, že kúpna cena vyplatená bola. V tomto ohľade je taktiež dôležitá následná dispozícia s touto kúpnou cenou, ktorú podľa tvrdení žalovanej v 2/ rade realizovala výlučne iba ona sama, a to tak, že svojmu bratrancovi mala do Maďarska poskytnúť pôžičku 500.000 eur a zostatok peňazí mala spotrebovať, avšak za podstatné považuje aj odvolací súd to, že napriek tomu, že sa jednalo o pôžičku sumy pol milióna eur, nebola predložená žiadna zmluva o pôžičke, ani žiadne doklady, napr. výpisy z účtu, kde bola táto suma uložená, ako bola následne prevedená, čo taktiež vyznieva skôr tak, že tvrdenia účastníkov tejto zmluvy sú účelové, pričom nebola preukázaná ich žiadna iná snaha, ako to, aby ukrátili žalobcu.

21. Pokiaľ žalovaný v 1/ rade súdu predložil kúpnu zmluvu zo dňa 20.7.2016, ktorou odpredal pozemok o výmere 2.309 m2 za kúpnu cenu 400.000 eur, tak táto mala byť uhradená na účet a pokiaľ žalovaný v 1/ rade túto sumu vybral a uložil si ju doma v trezore, tak o tejto skutočnosti musí byť samozrejme záznam vo výpise z účtu. Rovnako zo zmluvy zo dňa 1.6.2006 vyplýva, že kúpna cena 3.500.000 Sk bude vyplatená na účet žalovaného v 1/ rade. Odvolací súd taktiež poukazuje na to, že aj keď nie je vylúčené, aby fyzická osoba držala doma v trezore takúto sumu, tak žalovaný v 1/ rade tieto skutočnosti nepreukázal, teda že v minulosti mu tieto finančné prostriedky boli zaslané na účet a že si ich následne vybral a držal doma. Za podstatné ale odvolací súd považuje to, že na základe vykonaného dokazovania skutočne nemožno jednoznačne a nepochybne uzavrieť, že kúpna cena bola reálne vyplatená a táto skutočnosť je jedným z faktorov, ktoré prispievajú k záveru o vedomosti žalovaného v 1/ rade o tom, že E. I. ako dlžník uzavretím kúpnej zmluvy ukrátil svojho veriteľa (žalobcu). Žalovaný v 1/ rade sa taktiež vyjadril, že predávajúci, teda žalovaná v 2/ rade a jej manžel, nemali žiadnu zákonnú povinnosť evidovať príjmový doklad zo dňa 30.4.2019 vo svojom účtovníctve, pričom príjmový doklad je riadny listinný dôkaz preukazujúci úhradu dohodnutej kúpnej ceny, pričom v súdnom konaní žalobca nepreukázal jeho fiktívnosť a ani iné formálne nedostatky, ktoré by preukazovali jeho neplatnosť. Odvolací súd sa v tejto súvislosti už vyjadril, teda že vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci skutočne nebolo nepochybne preukázané, že žalovaný v 1/ rade ako kupujúci reálne odovzdal predávajúcim sumu 559.000 eur. 22. Za podstatnú okolnosť považuje žalovaný v 1/ rade to, že žalobca nepreukázal úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, ktorý mal byť druhej strane známy. Poukázal na to, že nie je v žiadnom príbuzenskom, ani v inom obdobnom vzťahu s predávajúcim E. I. (dlžníkom žalobcu), pričom žalobca v žalobe neopísal žiadne skutkové okolnosti, ktoré by preukazovali vedomosť žalovaného v 1/ rade o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa v čase uzatvárania kúpnej zmluvy. Bez preukázania úmyslu dlžníka a vedomosti žalovaného v 1/ rade o tomto úmysle, nie je možné podanej žalobe vyhovieť. Odvolací súd k tomu uvádza, že aj keď z obsahu spisu nemožno určiť, aký bol vzťah dlžníka E. I. a žalovaného v 1/ rade, tak z výsluchu samotného žalovaného v 1/ rade nepochybne vyplýva, že so žalovanou v 2/ rade sa poznajú dlhé roky, pričom je medzi nimi veľká dôvera, ktorá vyplýva z toho, že sa dlho poznajú ako rodiny. Jeho rodičia sa poznali so starými rodičmi žalovanej v 2/ rade a otec žalovanej v 2/ rade bol lekárom v Tatranskej Lomnici a bol priateľom jeho brata, takže medzi nimi bola veľká dôvera. Odvolací súd poukazuje na to, že je nepochybné, že žalovaná v 2/ rade mala vedomosť o finančnej situácii a o dlhoch svojho manžela, pričom, okrem iného, sama poukázala aj na to, že spor medzi jej manželom a žalobcom sa viedol dlhé roky, pričom žalobca mal možnosť podať neodkladné, resp. zabezpečovacie opatrenie a nie je zrejmé, prečo tak neurobil. Ako manželka teda mala vedomosť o tejto skutočnosti a nemožno považovať za nelogické, že o tejto

situácii informovala aj žalovaného v 1/ rade ako dlhoročná rodinného priateľa, a teda, že všetky následné právne kroky skutočne koordinovane smerovali k tomu, aby manžel žalovanej v 2/ rade nefiguroval na liste vlastníctva ako vlastník nehnuteľnosti, aby nebolo možné postihnúť tento jeho majetok, čo by samozrejme zasiahlo aj žalovanú v 2/ rade ako bezpodielovú spoluvlastníčku tohto majetku (BSM). Odvolací súd taktiež poukazuje na to, že sám žalovaný v 1/ rade sa vyjadril, že nemožno odporovať právnemu úkonu pokiaľ existuje iný majetok, z ktorého možno uspokojiť dlhu dlžníka pričom konkretizoval, že týmto iným majetkom je obchodný podiel, ktorý má mať hodnotu cca 25 000 eur. Pokiaľ mal teda žalovaný v 1/ rade takúto konkrétnu informáciu o majetkových pomeroch dlžníka, tak je dôvodné predpokladať že mal vedomosť aj o jeho dlhu. Uvedený záver je možné vyvodiť aj zo samotného momentu uzavretia kúpnej zmluvy (22.04.2019) , ktorá bola uzavretá v tesnej časovej následnosti potom ako súdne rozhodnutie o uložení povinnosti dlžníkovi zaplatiť svoj dlh veriteľovi nadobudlo vykonateľnosť (12.04.2019). V súvislosti s obchodným podielom odvolací súd ešte poznamenáva, že dlh predstavuje v súčasnosti cca 60.000 eur a naďalej rastie, keďže bol priznaný s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne, pričom pokiaľ by aj bola reálna hodnota obchodného podielu v uvedenej výške, tak by nepostačovala na úhradu dlhu.

23. Okolnosti týkajúce sa uzavretia kúpnej zmluvy a následne darovacej zmluvy skutočne svedčia o tom, že úmysel účastníkov tejto zmluvy nebol poctivý a smeroval jednoznačne k tomu, aby majetok dlžníka nebol postihnutý. Vyjadrenia žalovaného v 1/ rade týkajúce sa skutočnosti, že na odpredaných nehnuteľnostiach viazne záložné právo z titulu zostatku úveru vo výške 200.000 eur, k čomu žalovaný v 1/ rade uviedol, že táto okolnosť mu nevadí a v prípade potreby tento úver aj uhradí, a že dohodnutá kúpna cena bola tak výhodná, že mu to vôbec nevadí, sa skutočne javia ako nevierohodné a zavádzajúce, pričom následný spätný prevod týchto nehnuteľností už iba na žalovanú v 2/ rade, nie jej manžela ako dlžníka, podľa názoru odvolacieho súdu výrazne svedčí o tom, že úmyslom všetkých strán kúpnej zmluvy bolo skutočne iba ukrátiť žalobcu. Pokiaľ žalovaný v 1/ rade majetok, ktorého kúpna cena bola dohodnutá na sumu 559.000 eur, daroval žalovanej v 2/ rade bez akejkoľvek protihodnoty (vyjadril sa, že žalovaná v 2/ rade mu peniaze vráti, pokiaľ ich bude mať), tak to svedčí o tom, že nielen žalovaná v 2/ rade, ale aj žalovaný v 1/ rade mal vedomosť o tom, že cieľom týchto prevodov je ukrátiť žalobcu a tento úmysel mu musel byť známy, o čom svedčia všetky skutočnosti, na ktoré správne poukázal súd prvej inštancie. Pokiaľ sa žalovaní vyjadrili, že v konaní nebola preukázaná vedomosť žalovaného v 1/ rade o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, tak odvolací súd poukazuje na to, že podľa vyjadrení žalovaných by pravdepodobne bolo možné preukázať tento úmysel iba tým, že žalovaný v 1/ rade by tento úmysel sám priznal, pričom je ale nepochybné, že tento úmysel možno vyvodiť len z okolností prejednávanej veci, pričom tieto okolnosti, aj podľa názoru odvolacieho súdu, nepochybne svedčia o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu s tým, že žalovanému v 1/ rade bol tento jeho úmysel známy, o čom svedčí jeho až absurdné konanie, keď prvotne mal odkúpiť nehnuteľnosti, ktoré podľa vlastného vyjadrenia ani nejak nepotreboval, ale bral to ako určitú investíciu, pričom s touto investíciou ale naložil tak, že nehnuteľnosti spätne previedol na jednu z predávajúcich (žalovanú v 2/ rade), a to bezodplatne, teda jeho investícia mala podľa tejto konštrukcie mala vyzerať tak, že žalovaný najprv zaplatil kúpnu cenu 559.000 eur a následne túto nehnuteľnosť daroval, teda prišiel o túto značnú sumu, teda 559.000 eur bez toho, aby mu to v podstate nejakým spôsobom prekážalo. Dokonca sa vyjadril že v prípade potreby uhradí aj úver vo výške cca 200 000 eur, ktorý je zabezpečený záložným právom práve k týmto nehnuteľnostiam.

24. Žalovaní namietali, že s poukazom na ust. , mala byť stranou sporu aj manželka žalovaného v 1/ rade, ktorá aj keď nebola výslovne uvedená v kúpnej zmluve a nefiguruje taktiež ani na liste vlastníctva, tak je nepochybné, že majetok nadobudnutý na základe tejto kúpnej zmluvy patrí do BSM a preto bolo potrebné žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalovaný v 1/ rade so svojou manželkou tvoria nútené spoločenstvo a pre úspech v spore sa vyžaduje účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že mu nie je známe, z akého dôvodu žalovaný v 1/ rade nezahrnul do kúpnej zmluvy aj svoju manželku. Žalobca si uplatnil svoj nárok na základe údajov v evidencii nehnuteľnosti, pričom manželka žalovaného v 1/ rade na liste vlastníctva nefigurovala. Preto nemal dôvod uvádzať tam aj manželku žalovaného v 1/ rade, pričom údaje na liste vlastníctva sú záväzné, pokiaľ nie je preukázaný opak. V danom prípade opak preukázaný nebol, pričom aj keď žalovaní tvrdili určité skutočnosti, tak odvolaciemu súdu nie je známe, aby sa manželka žalovaného v 1/ rade nejakým spôsobom domáhala svojich práv, napr. aj žalobou proti svojmu manželovi, pričom samozrejme nie je vylúčené, aby jeden z manželov aj počas manželstva, nadobudol veci výlučne do svojho vlastníctva. O tom, že žalovaný bol výlučným vlastníkom týchto nehnuteľností svedčí aj to, že

žalovaný v 1/ rade následne previedol výlučne sám tieto nehnuteľnosti na žalovanú v 2/ rade a doposiaľ nebolo preukázané, aby manželka žalovaného v 1/ rade tento úkon nejakým spôsobom namietala, resp. sa domáhala určenia, že tieto nehnuteľnosti patria do BSM. O výlučnom vlastníctve žalovaného v 1/ rade svedčia aj listiny, ktoré sám predložil do spisu, a to kúpne zmluvy, na základe ktorých, ako výlučný vlastník, odpredal nehnuteľnosti, za ktoré utŕžil kúpnu cenu, ktorú podľa jeho vyjadrenia použil na úhradu kúpnej ceny. Pokiaľ teda žalovaný v 1/ rade kupoval predmetné nehnuteľnosti zo svojich výlučných prostriedkov, tieto sú, resp. boli jeho výlučným vlastníctvom.

25. Žalovaná v 2/ rade sa tiež vyjadrila, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkou premlčania. Jej tvrdenie ale nie je pravdivé, nakoľko súd prvej inštancie jasne odôvodnil, z akého dôvodu mal za to, že nárok žalobcu nie je premlčaný. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie ohľadom posúdenia námietky premlčania, keď správne vychádzal z toho, že vklad predmetnej zmluvy bol povolený dňa 30.4.2019 a žaloba v tejto veci bola súdu doručená dňa 29.4.2022, teda s poukazom na ust. § 42a ods. 2 žalobca odporoval právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch.

26. Žalovaní taktiež poukazovali na neprimeranosť hodnoty nehnuteľností, vo vzťahu ku ktorým uplatnil žalobca odporovateľnosť právnych úkonov s hodnotou pohľadávky, k čomu ale odvolací súd poukazuje na to, že žalobca odporoval zmluvám tak, ako ich uzavreli ich strany, pričom pokiaľ je reálna hodnota týchto nehnuteľností vo výške, akú si dohodli účastníci zmluvy, tak samozrejme, že po uspokojení pohľadávky veriteľa zostatok kúpnej ceny pri prípadnom predaji nehnuteľnosti obdrží jej vlastník.

27. Odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnutia súdov musia mať samozrejme oporu v zákone, teda musia byť zákonné, ale zároveň aj spravodlivé. Odvolaciemu súdu nie je známe, a to ani z vyjadrenia žalovanej v 2/ rade, teda manželky dlžníka E. I., z akého dôvodu dlžník svoj dlh, priznaný žalobcovi na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, doposiaľ neuhradil. Pokiaľ by bol dlžník tento svoj dlh riadne a včas uhradil, žalobca by samozrejme toto konanie neinicioval. Odvolací súd taktiež poukazuje na to, že jedným zo základných princípov demokratického štátu a trhového hospodárstva je to, že dlžník svoj dlh uhradí riadne a včas. V danom prípade sa dokonca jedná o judikovanú pohľadávku, ktorú dlžník doposiaľ neuhradil a odvolací súd má za to, že práve z dôvodu neochoty, resp. neschopnosti uhradiť svoj dlh, realizuje úkony v úmysle ukrátiť svojho veriteľa.

28. Odvolací súd sa stotožňuje s vyjadrením žalobcu ohľadom skutočnosti, že nehnuteľný majetok nie je možné jednoducho zatajiť, resp. skryť, ako napr. iný majetok, a keďže evidencia nehnuteľnosti je verejne prístupná, tak veriteľ, (resp. v danom prípade aj exekútor) má možnosť zistiť prevody nehnuteľného majetku a v takomto prípade sa aj relevantne brániť. Odvolací súd, s poukazom na , v celom rozsahu odkazuje na správne, logické a konzistentné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa určenia, že kúpna zmluva zo dňa 24.4.2019 je voči žalobcovi neúčinná. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav veci, na ktorý správne aplikoval príslušné právne predpisy a v časti kúpnej zmluvy zo dňa 24.4.2019 správne rozhodol, preto odvolací súd I. výrok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správny potvrdil.

29. Odvolací súd sa ale nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie týkajúcimi sa určenia, že darovacia zmluva zo dňa 23.9.2021 je vo vzťahu k žalobcovi neúčinná. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa možno odporovať iba právny úkon, ktorý urobil dlžník a keďže žalovaný v 1/ rade nie je v postavení dlžníka voči žalobcovi a neupravuje možnosť odporovať právnemu úkonu uzavretému medzi kontrahentom dlžníka a treťou osobou, nemôže žalobca odporovať tomuto právnemu úkonu a z tohto dôvodu v tejto časti žalobu zamietol. Voči výroku o zamietnutiu žaloby v tejto prevyšujúcej časti (II. výrok) podal odvolanie žalobca, ktorý poukázal na to, že aj keď súd prvej inštancie argumentuje , teda že nie je možné odporovať právnemu úkonu, ktorý neurobil dlžník, tak podľa , právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti tretím osobám, a to len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu proti ich predchodcovi. V danom prípade je touto treťou osobou práve žalovaná v 2/ rade, ktorá ako manželka dlžníka prvotne previedla nehnuteľnosti v značnej hodnote na rodinného priateľa, žalovaného v 1/ rade, ktorý následne tieto nehnuteľnosti opätovne previedol, avšak už iba na žalovanú v 2/ rade a nie na jej manžela, ktorý je dlžníkom žalobcu. Žalovanej v 2/ rade boli jednoznačne známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť

právneho úkonu proti žalovanému v 1/ rade, a preto má odvolací súd za to, že za týchto okolností sa javí dôvodnosť žaloby aj vo vzťahu k darovacej zmluve. Súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby v tejto časti v bode 33. svojho odôvodnenia, avšak v bode 27. odôvodnenia uvádza aj skutočnosti, ktoré by svedčali v prospech dôvodnosti žaloby aj v tejto časti, keď sám uvádza, že odporovať právnemu úkonu možno aj proti osobe, na ktorú bolo prevedené vlastnícke právo majetku získaného dlžníka, pričom musí byť preukázané, že táto osoba musela vedieť o dôvodoch odporovateľnosti. Súd prvej inštancie aj keď skonštatoval vyššie uvedené, v závere odôvodnenia žalobu v tejto časti zamietol. Odvolací súd má teda za to, že v tejto časti je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a takýmto procesným postupom súd prvej inštancie znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, preto v tejto časti odvolací súd podľa , rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

30. Úlohou súdu prvej inštancie bude dôkladne sa vysporiadať s aplikáciou ust. , nakoľko nateraz sa javí, že odôvodnenie jeho rozsudku v tejto časti je protichodné v porovnaní so záverom o zamietnutí žaloby v tejto časti. Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že možno odporovať aj proti právnym úkonom tretích osôb, pokiaľ im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu proti ich predchodcovi. Takáto možnosť postihu majetku tretej osoby je podľa názoru odvolacieho súdu nevyhnutná vzhľadom na prípadnú realizáciu vymoženia dlhu v exekučnom konaní.

31. Súd prvej inštancie taktiež s poukazom na rozhodne o trovách celého konania.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).