Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_1CoPr-1-2015.pdf
PDF · 87.14 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoPr/1/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Petra Tutka a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcu Y. F., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XX, L. proti žalovanému Katolíckej univerzite v Ružomberku, so sídlom v Ružomberku, Námestie A. Hlinku č. 60, IČO: 37 801 279, zastúpenej advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s.r.o., so sídlom v Bratislave, Dunajská č. 15/A o zaplatenie 16 923,00 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 8.10.2014 č.k. 11CPr/1/2014-76 jednohlasne takto
rozhodol:
P r i p ú š ť a čiastočné späťvzatie žaloby do sumy 11 425,00 eur, v tejto časti zrušuje rozsudok a konanie zastavuje.
V prevyšujúcej časti rozsudok p o t v r d z u j e.
Žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v sume 238,72 eur a tieto zaplatiť advokátskej kancelárii MAPLE & FISH s.r.o., so sídlom v Bratislave, Dunajská č. 15/A do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania pozostávajúce zo súdneho poplatku za odpor v sume 1 015,00 eur a z titulu trov právneho zastúpenia v sume 1 413,48 eur, to všetko k rukám právneho zástupcu žalovanej do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 16 923,00 eur, ktorého sa voči žalovanej domáhal na základe tvrdenia, že v rámci výkonu svojich pracovných povinností v pracovnom pomere u žalovanej vykonával za vymedzené obdobie aj práce mimo zmluvne dohodnutého miesta výkonu práce a nad rámec uzavretej pracovnej zmluvy, za čo mu žalovaná ako zamestnávateľ nevyplatila mzdu.
Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že účastníci uzavreli pracovnú zmluvu dňa 28.8.2003 na dobu určitú (správne neurčitú) s vyznačeným dňom nástupu do práce 1.9.2003. Zmluva bola uzavretá na funkciu vodoinštalatér, kurič a vrátnik, pričom obsah pracovnej funkcie bol určený s odkazom na náplň pracovnej činnosti. Miesto výkonu práce bolo dohodnuté v Spišskom Podhradí. Z náplne práce zo dňa 31.8.2003 súd prvého stupňa zistil, že žalobca mal vykonávať okrem iného údržbárske práce, domovnícke práce, obsluhu nízkotlakových plynových kotlov, pomocné práce v záhrade a skladových priestoroch, vykonávať službu na vrátnici kňazského seminára, obsluhu telefónnej ústredne kňazského seminára. V bode 21 pracovnej náplne bolo dohodnuté, že žalobca vykonáva a plní ďalšie úlohy súvisiace s dohodnutým druhom práce
podľa pokynov prejavených nadriadeným. Z rozhodnutia o plate zo dňa 18.12.2008 zistil, že žalobcovi bol počnúc 1.1.2009 určený funkčný plat 451,50 eur a na základe rozhodnutia zo dňa 30.12.2009 funkčný plat 459,00 eur počínajúc 1.1.2010. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 16.5.2012 zistil, že účastníci konania dohodou skončili pracovný pomer dňa 31.5.2012. Z obsahu mzdových listov za roky 2009, 2010, 2011 až máj 2012 súd zistil, že žalobcovi bol riadne vyplácaný plat v zmysle rozhodnutí o plate. Na základe toho súd prvého stupňa skutkovo ustálil, že v konaní bolo preukázané, že pracovno- právny vzťah medzi účastníkmi konania trval až do jeho skončenia 31.5.2012. V rámci platne uzavretej pracovnej zmluvy žalobca vykonával práce v súlade s dohodnutou pracovnou náplňou v mieste výkonu dohodnutom v zmluve výlučne počas riadneho pracovného času a za žalovaným určený funkčný plat. Keďže vykonaným dokazovaním bolo zistené, že všetky nároky žalobcu vyplývajúce z predmetného pracovno-právneho vzťahu boli žalovaným riadne uspokojené, považoval žalobu za nedôvodnú. S poukazom na ust. § 226 ods. 1 a 2 Zákonníka práce uzavrel, že medzi účastníkmi nebol uzavretý ďalší pracovno-právny vzťah, a to dohoda o vykonaní práce.
Za nedôvodný považoval nárok žalobcu aj s poukazom na ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Mal za to, že pokiaľ žalobca argumentuje, že vykonával práce naviac, síce v rámci svojho pracovného času, avšak pre iný subjekt, mal za to, že takýto vzťah možno kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie, k tomu však nedošlo zo strany žalovaného subjektu Katolíckej univerzity v Ružomberku a iný subjekt žalobcom označený nebol.
S poukazom na žalovanou vznesenú námietku premlčania posudzoval jej dôvodnosť podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na základe toho uzavrel, že za premlčaný možno považovať nárok za obdobie od mesiaca mája 2009 splatný 15.6.2009 až do mája 2011 splatný 15.6.2011. Nárok na priznanie platu žalobcovi by bolo možné priznať až od mesiaca jún 2011, avšak iba za predpokladu, ak by súd dospel k záveru, že takýto nárok žalobcu je dôvodný.
Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalovanej priznal ich náhradu, ktorú aj položkovite vyčíslil.
Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe vyhovieť do výšky 5 508,00 eur. V prevyšujúcej časti svoj nárok zobral späť. Odvolanie založil na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., teda na tvrdení, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ohľadom nesprávnych skutkových záverov opätovne poukázal na svoje tvrdenie o tom, že pre žalovanú vykonával aj práce naviac, ktorú skutočnosť súd prvého stupňa aj uznal, a to z titulu vykonávania prác pre kanónie č. 6 a 7 kňazského seminára, t.j. že ide o pracovisko rímskokatolíckej cirkvi, biskupstvo, Spišské Podhradie, ktoré však patrí tiež pod Katolícku univerzitu v Ružomberku, teda žalovanej. Nestotožňuje sa preto so záverom súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovanej. Má za to, že aj keď so svojim zamestnávateľom nemal uzavretú písomnú pracovnú zmluvu na práce naviac z detailného rozpisu pracovnej činnosti je nesporné, že u nej pracoval, z ktorého dôvodu aj podľa názoru súdu možno tento vzťah právne kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie. Má za to, že neúplné regmentovanie jeho pracovno-právneho vzťahu bolo zavinené výlučne zamestnávateľom, čo odôvodňuje aj tým, že dlhodobo podával sťažnosti na postup zamestnávateľa na Národný inšpektorát práce, ktorý taktiež zistil nesúlad jeho pracovného postavenia so všeobecne záväznými právnymi predpismi. S poukazom na ust. § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka má za to, že súd prvého stupňa jeho nárok aj nesprávne právne posúdil.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Táto žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a má za to, že podstata nároku žalobcu spočíva na jeho požiadavke, aby mal za jednu prácu zaplatené dvakrát, čo sa prieči základným zásadám nielen pracovného, ale aj civilného práva. Je toho názoru, že z pracovnej náplne žalobcu je zrejmé, že tento mal vykonávať základné údržbárske práce aj prevádzkové práce na vodovodnom, kanalizačnom a kúrenárskom potrubí. Popri tom bolo náplňou jeho práce aj vykonávanie jednotlivých domovníckych prác, vykonávanie pomocných prác v záhrade počas celého roka - kosenie, strihanie, polievanie, pletie, čistenie, zber, realizácia pomocných prác v skladových priestoroch, manipulácia s odpadom, ošetrenie trávnatých porastov a prístupových chodníkov. Podľa bodu 21 bolo súčasťou jeho pracovných povinností vykonávať aj ďalšie úlohy s dohodnutým druhom práce podľa pokynov priameho nadriadeného. Rovnako má za to, že v pracovnej zmluve bolo úplne jednoznačné dohodnuté aj miesto výkonu práce v Spišskom Podhradí. Nebolo teda obmedzené
priestormi využívanými kňazským seminárom, či iným špecifikovaným subjektom. Poukázal na to, že žalobca mal uzavretý jeden pracovný pomer, v rámci ktorého mal zaplatené za všetky odpracované hodiny. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, ktorých výšku vyčíslil na sumu 413,98 eur.
Z odvolania žalobcu odvolací súd vyvodil, že toto obsahuje aj čiastočné späťvzatie žaloby, a to v rozsahu nad sumu 5 508,00 eur. V tejto časti zobral žalobca svoju žalobu späť.
Podľa ust. § 208 O.s.p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví. Vzhľadom k tomu, že žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu nevyjadril nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby, odvolací súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením pripustil čiastočné späťvzatie žaloby, v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie vo veci zastavil do uplatnenej sumy 11 425,00 eur. Predmetom odvolacieho konania takto naďalej ostala iba suma 5 508,00 eur.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p., keď vykonal účastníkmi označené dôkazy a nevykonanie niektorých označených dôkazov aj dostatočne presvedčivo odôvodnil. Vykonané dôkazy hodnotil postupom podľa § 132 O.s.p., vec správne právne posúdil aj vecne správne vo veci rozhodol, pokiaľ žalobu zamietol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvého stupňa.
Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca svoj peňažný nárok odvodzuje zo skutočností, že žalovaný ho ako zamestnávateľ poveroval vykonávaním aj prác nad rámec zmluvne dohodnutého výkonu práce, za takto vykonané práce mu však neuhradil osobitný plat. Pre vyriešenie dôvodnosti nároku žalobcu je potrebné sa vyporiadať so skutočnosťou, či zo strany žalovanej ako zamestnávateľa došlo k porušeniu pracovných povinností s tým, že žalobcovi prikazovala vykonávať pracovné úlohy nad rozsah dohodnutého druhu práce a či žalobcovi z tohto titulu mohol vzniknúť mzdový nárok.
Podľa ust. § 43 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a/ druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma a jeho stručná charakteristika, b/ miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto), c/ deň nástupu do práce, d/ mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že druh práce je jednou zo základných náležitostí platnej pracovnej zmluvy. V ňom sa priamo vytermínuje šírka dispozičného oprávnenia zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi. Zákonník práce ani iný pracovno-právny predpis síce nezakotvuje presne, čo je potrebné považovať za druh práce, zo samotného pojmu však vyplýva, že musí vykazovať druhové určenie práce. Toto je základným diferenciačným kritériom medzi pracovnou zmluvou a dohodou o vykonaní práce, v ktorej predmet je určený výsledkom práce.
Možno považovať za správny skutkový záver súdu prvého stupňa, pokiaľ tento vymedzenie druhu práce vyvodil z obsahu pracovnej zmluvy, z ktorej vyplýva, že žalobca bol prijatý do pracovného pomeru na funkciu vodoinštalatér, kurič, vrátnik. Zamestnávateľ bol teda oprávnený žalobcovi prikazovať iba také pracovné úlohy, ktoré tvoria rámec výkonu vodoinštalatérskych prác, prác kuriča a prác vrátnika. Od druhu práce je potrebné odlíšiť právnu povahu pracovnej náplne. Za túto je potrebné považovať pokyn zamestnávateľa na konkretizáciu pracovných úloh, ktoré sú vo vyššej forme všeobecnosti vyjadrené v rámci druhu práce v pracovnej zmluve. Vychádzajúc z právnej podstaty pracovnej náplne ako pokynu zamestnávateľa Zákonník práce síce výslovne nezakotvuje právo zamestnávateľa vydávať pokyny, ale povinnosť zamestnanca plniť pokyny nadriadených vydaných v rámci právnych predpisov. Túto povinnosť zamestnanca Zákonník práce formuluje ako základnú povinnosť. Právo zamestnávateľa vydávať pokyny vystupuje v tomto vzťahu ako korelát základnej povinnosti zamestnanca, pretože
vydávanie pokynov je právom zamestnávateľa, aj vyhodnotenie pracovných náplní je právom nie povinnosťou zamestnávateľa. S pokynom zamestnávateľa nemusí zamestnanec súhlasiť. Ak je však vydaný v súlade s právnymi predpismi, je povinnosťou zamestnanca splniť. Zamestnanec je však povinný plniť obsah pracovnej náplne len za predpokladu, že tento neprekračuje rámec v pracovnej zmluve dohodnutého druhu práce. Z toho vyplýva, že ak zamestnávateľ dá zamestnancovi pokyn na výkon pracovnej činnosti, ktorá prekračuje rámec dohodnutého druhu práce v pracovnej zmluve, zamestnanec by nebol povinný takýto pokyn splniť bez ohľadu na existenciu pracovnej náplne a jej konkrétny obsah. Pokyn zamestnávateľa prekračujúci rámec druhu práce v pracovnej zmluve je protiprávnym pokynom. Jeho nesplnenie nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny.
Odvolací súd má za to, že aj s poukazom na výsledky šetrenia Národného inšpektorátu práce na základe podnetov žalobcu možno uzavrieť, že žalovaná ako zamestnávateľ dávala žalobcovi v rámci plnenia jeho pracovných povinností aj také pracovné úlohy, ktoré prekračovali rámec dohodnutého druhu práce, ktoré žalobca nemal povinnosť vykonať. Za právne významnú a pre posúdenie nároku žalobcu za rozhodujúcu považuje však odvolací súd reakciu žalobcu na takýto postup zamestnávateľa. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobca uvedené pracovné úkony počas celej doby trvania svojho pracovného pomeru vykonával, pričom ich nevykonával nad rámec svojej pracovnej doby. Ustálená súdna prax v tejto otázke uzavrela, že ak zamestnanec súhlasil s pracovnou náplňou prekračujúcou v pracovnej zmluve dohodnuté práce, uvedenú pracovnú situáciu by bolo možné považovať za zmenu obsahu pracovnej zmluvy, pokiaľ ide o druh práce na základe vzájomnej dohody účastníkov. Pokiaľ teda žalobca ako zamestnanec nevyužil svoje právo odmietnuť vykonávať takéto práce nad rozsah dohodnutého druhu práce, je treba mať za to, že medzi účastníkmi vznikla konkludentná dohoda ohľadne druhu práce aj na takéto pracovné úkony. Z uvedeného vyplýva, že nárok žalobcu na vyplatenie mzdy za takto vykonané práce je nedôvodným, keďže boli vykonávané v rámci tohto dohodnutého druhu práce a v pracovnej dobe.
Za správny považuje odvolací súd záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobca v konaní nepreukázal skutočnosť, aby mu zamestnávateľ ukladal plniť pracovné úlohy mimo dohodnutého miesta výkonu práce. Ako miesto výkonu práce bolo dohodnuté Spišské Podhradie a žalobca nepreukázal, aby plnil pracovné úlohy aj na inom mieste.
S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietavom výroku do sumy 5 508,00 eur potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. vrátane správneho výroku o trovách konania.
Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej patrí náhrada trov konania z titulu odmeny za 1 úkon právnej pomoci advokátom vychádzajúc z hodnoty predmetu odvolacieho konania vo výške 5 508,00 eur podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., t.j. v sume 190,89 eur a s pripočítaním režijného paušálu v sume 8,04 eur a DPH v sume 39,79 eur predstavuje trovy odvolacieho konania žalovanej sumu 238,72 eur. Bude povinnosťou žalobcu takto vyčíslené trovy konania uhradiť právnemu zástupcovi žalovanej.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.