Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/396/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Debt Finance AG, Alpenstrasse 2, CH-6300 Zug, Švajčiarsko, zast. advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, Karadžičova ul. č. 8, Bratislava proti žalovanej: P. S., T. T. K.. Č.. X, T., t. č. na neznámom mieste, zast. opatrovníkom Mestskou časťou Bratislava - Petržalka, Kutlíkova ul. č. 17, Bratislava, o zaplatenie 3.053,28 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 25. mája 2015, č. k. -101, pomerom hlasov 3:0, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca ako postupník pohľadávky postupcu Tatra banka, a.s. domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 3.053,28 eur s 9 % úrokmi z omeškania ročne od 21.03.2011 do zaplatenia titulom nesplatenej časti úverovej istiny, ktorú sa žalovaná ako dlžníčka zaviazala splácať na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej dňa 31.03.2006 s postupcom ako veriteľom.

Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že zmluvou č. XX - XXXXXXXXXX o poskytnutí spotrebiteľského úveru, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky a Sadzobník, uzavretou medzi žalovanou a Tatra bankou, a.s. sa žalovaná ako dlžníčka zaviazala splatiť banke úver 100.000,- Sk (3.319,39 eur) v 60 splátkach po 2.610,- Sk (86,64 eur) mesačne od 20.04.2006 do 20.03.2011. Zmluvné strany si dohodli pevnú úrokovú sadzbu 18,90 % ročne a poplatok za správu úveru vo výške 60,- Sk (1,99 eur) mesačne. Žalovaná teda mala spolu zaplatiť 5.198,17 eur (156.600,- Sk) pri ročnej percentuálnej miere nákladov 10,31 %. Z platobnej histórie úveru vyplynulo, že žalovaná zaplatila spolu 736,23 eur (22.179,81,- Sk), z čoho banka na úverovú istinu započítala sumu 266,11 eur (do roku 2008 sumu 231,37 eur a po roku 2009 sumu 34,74 eur). Zmluvou z 22.08.2012 banka pohľadávku v celkovej výške 4.557,31 eur (úverová istina 3.053,28 eur a príslušenstvo) postúpila žalobcovi. Predmetom konania v danej veci je zaplatenie úverovej istiny vo výške 3.053,28 eur ako rozdielu medzi úverovou sumou 3.319,39 eur a splátkami započítanými bankou na úverovú istinu spolu vo výške 266,11 eur. Podľa súdu prvého stupňa v konaní nebol preukázaný žiaden úkon banky, ktorým by predčasne ukončila zmluvu so žalovanou alebo zosplatnila dlh žalovanej z dôvodu porušenia jej povinnosti riadne splácať úver. Pohľadávka bola na žalobcu postúpená po dni jej konečnej splatnosti, ktorý nastal dňa 20.03.2011. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvého stupňa mal za to, že žalobca si v konaní uplatňuje nároky vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Keďže táto zmluva bola uzavretá pred 31.03.2006, je potrebné v zmysle § 25 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. tento vzťah

posudzovať podľa predpisov účinných v čase jej uzavretia, t. j. podľa zák. č. 258/2001 Z. z.. Zároveň, keďže zmluva o úvere patrí k tzv. absolútnym obchodným vzťahom (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obch. zák.), otázky neupravené osobitným zákonom sa riadia príslušnými ustanoveniami Obch. zákonníka a keďže ide o zmluvu spotrebiteľskú, aj ustanoveniami Obč. zákonníka upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy. Po právnej stránke súd prvého stupňa napadnutý rozsudok odôvodnil ust. § 497 Obch. zák., § 524 ods. 1, 2 Obč. zák., § 52 ods. 2 Obč. zák. v znení účinnom od 01.04.2015 (ktoré sa v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. v dôsledku absencie prechodných ustanovení vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom) a § 4 zák. č. 258/2001 Z. z.. Vychádzal tiež z ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách (hoci nesprávne uvádza ods. 7), ktorý obsahuje špeciálnu úpravu postúpenia pohľadávky v prípade, ak postupcom pohľadávky je banka. V zmysle tohto ustanovenia môže banka postúpiť bankovú pohľadávku, alebo jej časť, ktoré sa stali splatnými, ak pred úkonom postúpenia pohľadávky, napriek predchádzajúcej výzve banky, je dlžník v nepretržitom omeškaní s úhradou splatného záväzku viac ako 90 dní. V predmetnej veci však žalobca na výzvu súdu prvého stupňa doručenú mu dňa 02.04.2015 uviedol, že on ani jeho právny predchodca (banka) nedisponuje písomnou výzvou, ktorá by predchádzala postúpeniu pohľadávky. Súd prvého stupňa tak vzhľadom na skutočnosť, že predmetom postúpenia bol záväzok žalovanej, na úhradu ktorého ju banka pred úkonom postúpenia nevyzvala, žalobe nemohol vyhovieť. Právo banky postúpiť pohľadávku bolo totiž obmedzené podmienkami uloženými v ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách. Banka tým, že niektorú z týchto podmienok nesplnila, konala v rozpore so zákonom, a teda jej právny úkon nie je platný (§ 39 Obč. zák.). Následne z neplatného konania banky nemohol ani žalobca platne nadobudnúť aktívnu legitimáciu pre vymáhanie žalovaného dlhu. Súd prvého stupňa sa ďalej zaoberal námietkou premlčania uplatnenou opatrovníkom žalovanej. Vychádzal z toho, že predmetný nárok sa v zmysle § 52 ods. 2, v spojení s § 100 ods. 1, § 101 a § 103 Obč. zák. premlčuje v 3 - ročnej premlčacej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz a v prípade plnenia v splátkach odo dňa zročnosti jednotlivých splátok. Žalovaná mala úver vrátiť banke v splátkach zročných k 20. dňu kalendárneho mesiaca počnúc splátkou 20.04.2006 a končiac splátkou 20.03.2011. Žalobca si pohľadávku uplatnil na súde dňa 01.08.2013, a preto jeho právo na zaplatenie splátok zročných do 01.08.2010 súd prvého stupňa považoval za premlčané. Nepremlčané by zostalo právo žalobcu na úhradu 11 splátok zročných od 20.08.2010 do 20.03.2011. Sporná však bola výška záväzku žalovanej zodpovedajúca týmto 11 splátkam. Banka sa so žalovanou dohodla na úhrade tzv. anuitných splátok, t. j. splátok, ktoré majú rovnakú výšku počas celej doby platnosti úveru a sú splácané v pravidelných intervaloch s tým, že s postupom splácania anuitnými splátkami klesá v splátke podiel úrokov a zvyšuje sa podiel úmoru istiny. Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. bola preto banka povinná v zmluve oznámiť počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zo zmluvy však skladba splátok nevyplýva, banka oznámila žalovanej iba počet a výšku splátok. Takéto dojednanie úhrady dlhu je pritom podľa súdu prvého stupňa neprijateľným dojednaním v spotrebiteľskej zmluve, a teda v zmysle § 53 ods. 5 Obč. zák. aj neplatným. Z dôvodu absencie počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je zároveň nepreskúmateľné vyčíslenie dojednanej výšky úverového úroku. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe vyhovel. Uviedol, že svoju aktívnu legitimáciu v konaní preukázal predložením listinných dokladov na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi spoločnosťou Tatra banka, a.s. ako postupcom a spoločnosťou Intrum Justitia Slovakia s.r.o. ako postupníkom dňa 22.08.2012 a zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi spoločnosťou Intrum Justitia Slovakia s.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom z 22.08.2012. Žalobca podotkol, že jeho právny predchodca v zmluve o postúpení pohľadávok uzavretej s Tatra bankou, a.s. v čl. I bod 1.2. písm. e/ deklaroval, že všetky postúpené pohľadávky spĺňajú podmienku nepretržitého omeškania so splnením peňažného záväzku viac ako 90 dní. Žalovaná pohľadávka z titulu nesplateného úveru sa stala v celosti splatnou prirodzeným spôsobom dňom konečnej splatnosti úveru dňa 20.03.2011 a k postúpeniu pohľadávky došlo až dňa 22.08.2012, t. j. po uplynutí 90 dňovej lehoty počítanej od splatnosti pohľadávky, ktorú žalovaná neuhradila riadne a včas. K ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách žalobca uviedol, že zákon nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo systematického začlenenia uvedeného ust. aj dôvodovej správy k nemu podľa žalobcu vyplýva, že jeho účelom nie je obmedzenie možnosti postúpiť bankovú pohľadávku, ale prelomenie bankového tajomstva. V tejto súvislosti poukázal aj na závery vyjadrené v uznesení NS ČR sp. zn. z 29.04.2008. Žalobca mal za to, že okrem jazykového výkladu je pri výklade právnych predpisov potrebné brať zreteľ na ústavný príkaz preferencie

výkladu v prospech platnosti právneho úkonu a dôvody neplatnosti nerozširovať nad rámec zákonom uvedených prípadov (nález Ústavného súdu SR z 03.07.2008, sp. zn. ). Podporne poukázal aj závery rozsudku Súdneho dvora EÚ z 22.11.2012 vo veci C119/12 (D. H. proti mr.nexnet GmbH), ktorý výslovne viaže možnosť postúpenia pohľadávky operátora na viazanosť postupníka telekomunikačným tajomstvom, nespochybňuje však samotnú možnosť postúpenia pohľadávky. Zastával názor, že v konaní predložil súdu prvého stupňa riadne platné zmluvy o postúpení pohľadávok, od ktorých odvodzuje aj svoju aktívnu legitimáciu v spore v zmysle § 524 a nasl. Obč. zák.. Žalobca ďalej vo svojom odvolaní namietal, že z ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách jemu ako postupníkovi pohľadávky neplynie žiadna povinnosť, a preto nemal ani dôvod v konaní preukazovať jej splnenie. Uvedené ust. ukladá povinnosť banke ako postupcovi pred postúpením pohľadávky písomne vyzvať klienta na zaplatenie záväzku, s ktorým je v omeškaní. Za správny žalobca nepovažoval ani záver súdu prvého stupňa týkajúci sa čiastočného premlčania uplatneného nároku. Uviedol, že žalovanej bol poskytnutý úver na základe úverovej zmluvy, v ktorej si zmluvné strany presne vymedzili splatenie úveru v pevne stanovenej lehote do 5 rokov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky, t. j. k 20.03.2011, kedy nastala konečná splatnosť úveru prirodzeným spôsobom. Preto na tento úverový vzťah s pevne dohodnutou lehotu splatnosti nemožno podľa žalobcu použiť ust. § 103 Obč. zák.. Mal za to, že ak v úverovej zmluve bolo dohodnuté splácanie úveru v splátkach, nejde o čiastkové plnenie, ale o jedno plnenie, ktorého úhrada bola dohodnutá v splátkach. Lehotou splatnosti úveru teda je dohodnutá lehota na splatenie celého úveru, t. j. 20.03.2011. Žalovaná sa preto podľa žalobcu dostala do omeškania s vrátením nesplatenej časti úveru až deň nasledujúci po dátume konečnej splatnosti úveru, t. j. 21.03.2011 a až od tohto okamihu začala plynúť aj premlčacia doba na uplatnenie práva. Tieto závery podľa neho vyplývajú aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo 17.06.2008, ktorý je priamo aplikovateľný na právny vzťah založený dotknutou úverovou zmluvou.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

K otázke premlčania nároku odvolací súd uvádza, že splátky úroku nepatria medzi tzv. opakujúce sa plnenia v intenciách § 154 ods. 2 O.s.p., ktoré sa premlčujú ako celok. Typickým príkladom opakujúceho sa plnenia je výživné, o ktorom zákon o rodine stanovuje a z jeho povahy tiež vyplýva, že má byť oprávnenej osobe vyplácané v určitej dobe tiež v budúcnosti. Preto sa rozhodnutie súdu o povinnosti žalovaného zaplatiť úverové splátky nemôže vzťahovať aj na splátky splatné v budúcnosti, ako je tomu v prípade výživného. To znamená, že v prípade úverových splátok sa premlčuje samostatne každá splátka úveru (§ 103 Obč. zák.). Výnimkou je situácia, keď došlo k zosplatneniu celého zvyšku úveru, alebo ak sa pre nesplnenie niektorej splátky stal splatným celý dlh (strata výhody splátok), kedy sa stane splatným celý zvyšok dlhu - úveru. V prejednávanej veci k zosplatneniu dlhu nedošlo, ani nebola dojednaná strata výhody splátok. 3 - ročná premlčacia doba v prípade splátok úveru splatných do 01.08.2010 uplynula dňom 01.08.2013 a v tento deň podal žalobca žalobu na súd prvého stupňa. Je preto správny záver súdu prvého stupňa, že premlčané sú splátky úveru splatné do 01.08.2010 (poslednou premlčanou splátkou teda bola splátka splatná dňa 20.07.2010) a nepremlčanými sú splátky splatné od 20.08.2010 do 20.03.2011.

V zmysle § 524 ods. 1 Obč. zák. veriteľ môže písomnou zmluvou postúpiť svoju pohľadávku novému veriteľovi. Na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje súhlas dlžníka, možno ju uzavrieť aj proti jeho vôli a dlžník dokonca o nej ani nemusí vedieť. Výnimkou je prípad uvedený v ust. § 525 ods. 2 Obč. zák., a to, že pohľadávku nemožno postúpiť, ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom. Vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci pohľadávka pôvodne patrila banke, bolo potrebné pri prvotnom postúpení pohľadávky rešpektovať aj ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách (súd prvého stupňa zrejme omylom uvádza ust. § 92 ods. 7 cit. zák., hoci správne cituje ust. § 92 ods. 8). Podľa tohto ustanovenia môže banka postúpiť svoju pohľadávku písomnou zmluvou inej osobe (aj osobe, ktorá nie je bankou) aj bez súhlasu klienta v prípade, ak je napriek písomnej výzve banky klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. teda umožňuje postúpenie pohľadávky banky na tretiu osobu a zároveň určuje podmienky, za ktorých môže k takému postúpeniu pohľadávky dôjsť aj bez súhlasu klienta. V prípade, že tieto predpoklady nie sú splnené, banka nemôže bez súhlasu klienta postúpiť pohľadávku inej osobe a ak by tak napriek tomu urobila, išlo by o konanie svojim obsahom a účelom v

rozpore so zákonom, resp. obchádzajúce zákon, a teda absolútne neplatné. V prejednávanej veci nebolo preukázané, že by Tatra banka, a.s. pred postúpením pohľadávky voči žalovanej žalovanú písomne vyzvala na zaplatenie peňažného záväzku. Preto sa súd prvého stupňa správne z úradnej povinnosti zaoberal otázkou, či vôbec došlo k platnému postúpeniu predmetnej pohľadávky z Tatra banky a.s. na spoločnosť Intrum Justitia Slovakia, a.s. a následne na žalobcu, keďže absolútna neplatnosť právneho úkonu je daná priamo zo zákona a pôsobí od počiatku. Rovnako podľa názoru odvolacieho súdu dospel súd prvého stupňa aj k správnemu záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Súd prvého stupňa nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vyvodil zo skutočnosti, že pri postúpení pohľadávky z Tatra banky, a.s. ako prvého postupcu neboli splnené podmienky vyžadované ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách, konkrétne predchádzajúca písomná výzva dlžníčky na plnenie, a teda toto postúpenie nebolo platné, v dôsledku čoho ani žalobca nemohol platne nadobudnúť legitimáciu na vymáhanie predmetnej pohľadávky. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými a s ktorými je klient v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy adresovanej klientovi na plnenie. V prejednávanej veci nebolo sporné, že pohľadávka voči žalovanej bola v čase uzavretia zmlúv o postúpení splatná, keďže jej konečná splatnosť bola dohodnutá priamo v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru (čl. I), a to 5 rokov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky, t. j. od 20.04.2006 do 20.04.2011. Z rozpisu platieb žalovanej predloženého žalobcom zároveň vyplýva, že bola v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, podmienkou pre postúpenie pohľadávky banky na inú osobu je aj predchádzajúca písomná výzva adresovaná klientovi na plnenie. Splnenie tejto podmienky však žalobca v konaní, napriek výzve súdu prvého stupňa, nepreukázal. Naopak, v podaní z 22.05.2015 výslovne uviedol, že takouto výzvou on ani jeho právny predchodca nedisponuje, a preto ju nemôže ani predložiť. Z toho je zrejmé, že nebolo preukázané splnenie všetkých podmienok, za ktorých by pôvodný veriteľ Tatra banka, a.s., aj bez súhlasu žalovanej ako klientky, mohol postúpiť pohľadávku voči nej zo zmluvy o úvere na inú osobu. Pokiaľ k postúpeniu pohľadávky z Tatra banky, a.s. došlo bez predchádzajúcej výzvy adresovanej žalovanej, ide o konanie v rozpore s ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách, čo ako správne uviedol aj súd prvého stupňa spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu - postúpenia pohľadávky v zmysle § 39 Obč. zák.. Nedošlo teda k platnému postúpeniu predmetnej pohľadávky zmluvou z 22.08.2012 na spoločnosť Intrum Justitia Slovakia s.r.o. a táto spoločnosť sa nestala jej vlastníkom. V dôsledku toho nemohla ani ďalej zmluvou z 22.08.2012 platne postúpiť predmetnú pohľadávku žalobcovi. Keďže predmetná pohľadávka na žalobcu zmluvou postúpení pohľadávok neprešla, žalobca nepreukázal, že by sa stal nositeľom hmotné oprávnenia, ktoré si v konaní uplatňuje, a v spore mu teda chýba aktívna vecná legitimácia. Správne preto súd prvého stupňa žalobu zamietol aj v časti predmetného nároku, ktorá nebola premlčaná (splátky splatné od 20.08.2010 do 20.03.2011).

K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd poznamenáva, že nepopiera samotnú možnosť banky ako veriteľa postúpiť pohľadávku zo zmluvy o úvere, hoci aj na inú osobu než banka. Môže k tomu dôjsť však len za splnenia zákonom stanovených podmienok, čo nie je prípad tejto veci.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu námietku žalobcu, že ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách mu ako postupníkovi pohľadávky neukladá žiadnu povinnosť, a preto nemal ani dôvod v konaní preukazovať jej splnenie. Ak sa žalobca domáhal zaplatenia predmetnej pohľadávky proti žalovanej, bolo jeho povinnosťou preukázať, že má aktívnu vecnú legitimáciu na jej uplatňovanie, a teda že je nositeľom hmotného oprávnenia, ktoré si v konaní uplatňuje. Inými slovami, keďže žalobca je postupníkom pohľadávky a nie jej pôvodným vlastníkom, bolo na ňom, aby preukázal, že túto pohľadávku zákonným spôsobom a platne nadobudol od svojich právnych predchodcov.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože absentoval návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.