Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_37C-15-2009.pdf
PDF · 83.25 KB
Case nature
Area
Subarea
37C/15/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Borisom Brondošom v právnej veci navrhovateľky F. B., Z. XX.X.XXXX, B. B. XX, A., X. H. X/ X. L., Z. XX.X.XXXX, Z. B. Q. XXX/XX, Č. Ú., I. Z. V., toho času na neznámom mieste, zastúpenému opatrovníkom JUDr. Petrom Dudičom, zamestnancom Okresného súdu Košice - okolie, 2/ maloletej E. B., Z. XX.XX.XXXX, bytom u navrhovateľky, zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, Staničné námestie 9, Košice, o určenie otcovstva a o výchove a výžive maloletého dieťaťa, takto
rozhodol:
Žalobu zamieta.
Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Navrhovateľka návrhom na začatie konania zo dňa 4.2.2009 v znení jeho doplnenia zo dňa 12.5.2009 žiadala, aby súd určil za biologického otca maloletého dieťaťa odporcu v 1. rade. Svoj návrh odôvodnila tým, že s odporcom v 1. rade intímne žili v rozhodnom období šesť mesiacov, pričom nemala iného partnera. Z tohto vzťahu sa narodila dcéra E. L. XX.XX.XXXX. Odporca v 1. rade je už zamestnaný v Českej republike. Žiada, aby bola maloletá zverená do jej opatery a odporca v 1. rade bol povinný prispievať na jej výživu sumou 30, eur mesačne.
Odporca v 1. rade sa k návrhu nevyjadril.
Zo správy Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Košice zo dňa 21.6.2013 súd zistil, že navrhovateľka, matka maloletej, vyhlásila, že otcom dieťaťa je odporca v 1. rade, s ktorým intímne žila v rozhodnom období.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov a svedka a oboznámením sa s návrhom navrhovateľky, s rodným listom maloletej, so správou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice a s ďalšími listinnými dôkazmi predloženými účastníkmi a zistil nasledovný skutkový stav:
Z výpovede navrhovateľky vyplynulo, že odporca vedel, že je tehotná, ten jej povedal, že má priateľku a tá čaká dieťa a že otcovstvo jej nepodpíše.
Z výpovede svedkyne B. L. F. H. V. X. J. vyplynulo, že je prekvapená, že jej syn má mať dieťa s navrhovateľkou, navrhovateľku pozná, o jej syna nejavila záujem, mali spolu kamarátsky vzťah, jej syn má svoju rodinu, nevie, kde sa zdržuje ani koľko má detí.
Podľa ustanovenia § 84 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (Zákon o rodine) otcovstvo sa určuje na základe domnienok otcovstva ustanovených v tomto zákone súhlasným vyhlásením rodičov alebo rozhodnutím súdu.
Podľa ustanovenia § 94 ods. 1 a 2 Zákona o rodine, ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, môže dieťa, matka alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom, navrhnúť, aby otcovstvo určil súd. Za otca sa považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa súložil v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stoosemdesiat a viac ako tristo dní, ak jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti.
Podľa ustanovenia § 113 ods. 2 O.s.p. je s konaním o určenie otcovstva spojené konanie o výchove a výžive maloletého dieťaťa.
Na základe vykonaného dokazovania a citovaných ustanovení súd dospel k záveru, že žaloba je, vzhľadom na pasivitu navrhovateľky, na neznámy pobyt odporcu v 1. rade a s tým spojenú nemožnosť vykonania znaleckého dokazovania, nedôvodná.
Za dôkazy, ktorých označením na preukázanie svojich tvrdení plnia účastníci svoju dôkaznú povinnosť, môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických a právnických osôb, notárske alebo exekútorské zápisy a iné listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 125 veta prvá Osp.). Podľa vzťahu k dokazovanej skutočnosti sa rozlišujú dôkazy priame a nepriame (indície). Priamym dôkazom je ten, ktorý priamo potvrdzuje alebo vyvracia dokazovanú skutočnosť (napr. výpoveď svedka o dokazovanej skutočnosti, ktorú osobne videl).
Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP.). Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia (či sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom rozsahu, prípadne v akom smere). Pri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti skúma súd, či dôkazy boli získané (opatrené) a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či v tomto smere vykazujú vady (či ide o dôkazy zákonné alebo nezákonné); na dôkazy, ktoré boli získané (opatrené) alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd neprihliadne. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazom poskytovanej správy podľa druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona vykonáva. Výsledky hodnotenia dôkazov umožňujú súdu prijať záver o pravdivosti skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania, ak na ich základe možno nadobudnúť istoty (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala, bez toho, aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti. Ak vytvárajú výsledky hodnotenia dôkazov podmienky iba pre úsudok, že je možné (viac či menej pravdepodobné), že sa dokazovaná skutočnosť stala, a ak teda pripúšťajú aj možnosť (väčšiu či menšiu pravdepodobnosť) toho, že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nemožno urobiť záver o pravdivosti tejto skutočnosti. V takom prípade súd rozhodne v neprospech toho účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenou skutočnosť.
Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktorý stíha toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná tak, aby ju súd mohol uznať za pravdivú. Keďže je dôkazné bremeno inštitútom procesného práva a má tiež jedine procesný účel, až vo svetle takej dôkaznej situácie, keď aktívny účastník bezo zbytkov splní si svoju povinnosť tvrdenia aj povinnosť dôkaznú vynikne procesný zmysel dôkazného bremena, pretože jeho pravým zmyslom je umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v tých prípadoch, keď určitá skutočnosť, rozhodná pre výsledok sporu, nebola dokázaná, teda v prípadoch, keď výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú prijať záver ani o pravdivosti týchto skutočností, ale ani záver o tom, že boli rozhodne nepravdivé. Avšak aj v týchto prípadoch musí rozhodnúť v neprospech toho účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.
V predmetnom prípade rozhodujúcou skutočnosťou, ktorú mal súd zisťovať pre záver o dôvodnosti uplatneného nároku zo strany navrhovateľky, bolo presvedčivo zistiť, či odporca v 1. rade je otcom maloletej E. B., Z. XX.XX.XXXX.
Súd konštatuje, že okrem účastníckej výpovede navrhovateľky táto navrhla vykonať dôkaz znaleckým dokazovaním, pričom vzhľadom na neznámy pobyt odporcu v 1. rade (L. H. F. E. B.), nebolo možné tento dôkaz vykonať. Navyše svedkyňa B. L. F. H. V. X. J. vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že pochybuje, že jej syn je otcom maloletej. Súdom vykonané dôkazy (účastnícka a svedecká výpoveď) majú rovnakú dôkaznú silu, pričom z nich vyplynulo, že ide o tvrdenia proti tvrdeniam. Z tohto dôvodu podľa názoru súdu nie sú tvrdenia navrhovateľky natoľko presvedčivé a nespochybniteľné, aby umožnili súdu prijať záver o pravdivosti týchto tvrdení, ale ani záver o tom, že boli rozhodne nepravdivé.
Vzhľadom na vyššie uvedené si podľa názoru súdu navrhovateľka nesplnila bezo zbytkov svoju dôkaznú povinnosť tomto smere, keď jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom súdu nepreukázala ňou tvrdenú skutočnosť a síce, že odporca v 1. rade je otcom maloletej E. B., Z. XX.XX.XXXX. Súd preto rozhodol v neprospech toho účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť, teda v neprospech navrhovateľky a žalobu zamietol.
Podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde, na chovanie účastníkov v priebehu konania a ich postoj v konaní, ako aj k ďalším relevantným skutočnostiam, ktoré určitým spôsobom individualizujú situáciu účastníkov konania v tom smere, že si zasluhuje špecifické zaobchádzanie v zmysle vyššie citovaného ustanovenia (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99, uverejnené ZSP č. 1/2000, nález sp. zn. III. ÚS ČR 1840/10 zo dňa 23.9.2010, dostupný na http://nalus.usoud.cz). Podobne (pozri ASPI, judikatúra pri § 150 OSP, Rc: Cpj 40/88) "je potrebné mať na pamäti, že použitie uvedeného ustanovenia musí vždy zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočnú povahu. Nepriznanie náhrady nákladov konania podľa ustanovenia § 150 O.s.p. nemožno odôvodniť len všeobecným záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom nároku" (podobne R 23/1989). Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy prelína aj princíp právnej istoty (ako jeden z prvkov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy), v zmysle ktorého súdy majú v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať rovnako (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 248/2010). Ako bolo opakovane judikované, ustanovenie § 150 O.s.p. neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi procesnými stranami, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne uplatňoval resp. bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, obdržal náhradu nákladov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil (porov. nálezy sp. zn. I. ÚS 2862/07 zo dňa 5.11.2008, sp. zn. I. ÚS 1030/08 zo dňa 12.1. 2010 a sp. zn. II. ÚS 3015/09 zo dňa 7.2.2010, dostupné na http://nalus.usoud.cz).
Pokiaľ ide o charakter prejednávaného sporu, predmetom konania je určenie otcovstva a výchova a výživa maloletého dieťaťa. Podľa výsledku konania vzniklo odporcom právo na náhradu trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa súd vidí v okolnostiach danej veci resp. v povahe konania, keď predmetom konania je spor vzniknutý z blízkeho (intímneho) vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade. Dôvodom hodným osobitného zreteľa je aj skutočnosť, že odporcom v 2. rade je maloleté dieťa navrhovateľky.
Súd ďalej po doplnení dokazovania prihliadol na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery účastníkov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa súd vidí v okolnostiach na stane navrhovateľky, ktorá bola súdom oslobodená od súdnych poplatkov. Naproti tomu odporcovi v 1. rade vzhľadom na jeho neznámy
pobyt žiadne trovy nevznikli. Súd má teda za to, že v tomto prípade by bolo uloženie povinnosti navrhovateľke nahradiť trovy konania odporcovi v 1. rade neprimerane prísne.
O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice I. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V Košiciach, dňa 7.4.2016
JUDr. Boris Brondoš
s u d c a
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Boris Brondoš