Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_17C-323-2013.pdf
PDF · 130.34 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/323/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Janou Kurucovou, v právnej veci žalobcov 1. V. C., rod. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. W. Č.. XX, 2. V. C., nar. X.XX.XXXX, bytom T. W. Č.. XX, zastúpených JUDr. Františkom Svatuškom, advokátom, Námestie slobody 25, Humenné, proti žalovaným 1. Ľ. G., rod. P., nar. XX.X.XXXX, bytom Š.V. XXXX/XX, W., 2. V.. F. Š., nar. XX.X.XXXX, bytom E. X/XXX, R. V., zastúpených LEGAL CARTEL, s.r.o., Ľubotinská 18, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva takto
rozhodol:
Súd u r č u j e , že žalobcovia v 1. a 2. rade sú spoluvlastníkmi nehnuteľností, parcely KN-C XX - ostatné plochy o výmere 115 m2 a parcely KN-C XX - záhrady o výmere 681 m2, zapísaných na LV č. XXX kat. územie T. W. a to v podiele 1 k celku u každého z nich.
Žalované sú p o v i n n é uhradiť žalobcom náhradu trov konania vo výške 132,50 eur za zaplatené súdne poplatky a 964,29 eur ako náhradu trov právneho zastúpenia, na adresu právneho zástupcu žalobcov, v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobcovia podali dňa 30.8.2013 na tunajší súd žalobu, ktorou žiadali určiť, že sú podielovými spoluvlastníkmi parciel KN-C XX - ostatné o výmere 115 m2 a KN-C XX - záhrady o výmere 681 m2, zapísaných na LV č. XXX kat. územie T. W. a to v podiele 1 k celku u každého z nich.
Podanú žalobu odôvodnili tým, že sporné nehnuteľnosti užívajú, starajú sa o ne, platia dane a do ich vlastníckeho práva doposiaľ nikto žiadnym spôsobom nezasahoval. Dozvedeli sa však, že v katastri nehnuteľností sú ako spoluvlastníčky týchto nehnuteľností zapísané žalované a to na základe dedenia po ich matke Ľ.T. R.govej. Tá nehnuteľnosti nadobudla rovnako od svojej matky V. Š., rod. C., ktorá ich získala vydaním osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva. Nikdy ich však neužívala a preto podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva nemohli byť splnené. Naopak, sporné parcely pred žalobcami užívala matka žalobcu V. C., rod. C., ktorá bola ich vlastníčkou a na parcele KN-C XX bol postavený rodinný dom, v ktorom sa narodila. Ešte počas jej života začali žalobcovia sporné parcely užívať a v užívaní neboli nikým rušení. Keďže žalované začali podnikať kroky smerujúce k odpredaju sporných nehnuteľností a začali brániť žalobcom vo výkone vlastníckeho práva, žalobcovia podali návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorému súd v konaní sp. zn. XXC/XX/XXXX aj vyhovel. Žalobcovia teda žiadali, aby ich súd určil za podielových spoluvlastníkov parciel uvedených vo výrokovej časti rozsudku.
Žalované sa k žalobe vyjadrili tak, že ju žiadajú zamietnuť v celom rozsahu, pretože sú zapísané ako podielové spoluvlastníčky sporných nehnuteľností a to na základe osvedčenia o dedičstve z 27.8.2007, vydaného v konaní XXD/XXX/XXXX. Poukázali na to, že ich právna predchodkyňa tieto nehnuteľnosti nadobudla do vlastníctva vydržaním, o ktorom bolo vydané aj osvedčenie vo forme notárskej zápisnice
č. Nz XXX/XX z 26.4.1996. Poukázali tiež na to, že Obec T. W. nemohla vydať stanovisko o tom, že žalobcovia sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, lebo nemala k vydaniu tohto stanoviska relevantné dôkazy a takéto stanovisko nemôže byť podkladom pre zápis do katastra nehnuteľností. Naopak, stará matka žalovaných V. Š., rod. C.J. nadobudla vlastnícke právo v súlade s ustanovením § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to formou osvedčenia v notárskej zápisnici podľa § 63 Zák. č. 323/1992 Zb. Notárska zápisnica o osvedčení vyhlásenia o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti je verejnou listinou, na základe ktorej bola ich právna predchodkyňa zapísaná v katastri nehnuteľností ako výlučná vlastníčka sporných parciel. Žalované žiadali podanú žalobu zamietnuť v celom rozsahu, nárok žalobcov neuznali z dôvodu, že svoj spoluvlastnícky podiel k parcelám nadobudli v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcov, výsluchom žalovanej v 1. rade, oboznámil sa s listinnými dôkazmi, najmä s LV č. XXX kat. územie T. W., so stanoviskom Obce T. W., s obsahom spisu tunajšieho súdu sp. zn. 13D/105/2007, s notárskou zápisnicou N XXX/XX, Nz XXX/XX, s výpisom z pozemkovej knihy zápisnica č. 24 kat. územie T. W., s dedičským rozhodnutím F. XXX/XX po neb. V. C., rod. C., s listinnými dôkazmi Okresného úrad, katastrálneho odboru Humenné, vykonal ohliadku sporných nehnuteľností a vypočul svedkov Q. E., V. Q., V. T., V. T., S. K..
Vykonaným dokazovaním zistil nasledovný skutkový stav.
Z LV č. XXX kat. územie T. W. mal za preukázané, že sú tam zapísané parcely registra C č. XX - ostatné plochy o výmere 115 m2 a č. XX - záhrady o výmere 681 m2, ako podielové spoluvlastníctvo žalovaných v 1. a 2. rade. Titulom nadobudnutia vlastníckeho práva je osvedčenie o dedičstve XXD/XXX/XX.
Obec T. W. vydala stanovisko, podľa ktorého parcely XX a XX patria žalobcom.
Žalobkyňa v 1. rade vo svojej výpovedi uviedla, že je manželkou žalobcu v 2. rade a spoločne užívajú sporné nehnuteľnosti. Narodila sa v obci T. W. v roku 1953 a preto pozná užívací stav nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu. Pokiaľ ide o žalované, uviedla, že poznala ich matku a vie, že právni predchodcovia súčasných žalovaných užívali parcelu KN-C XX, ktorá nie je predmetom sporu a na tejto parcele mali postavený svoj rodinný dom. Parcely KN XX a XX vždy patrili rodine jej manžela, pretože na parcele č. XX stál rodinný dom, ktorý postavili ešte právni predchodcovia matky žalobcu v 2. rade a v tomto dome sa narodila nielen jej svokra (matka žalobcu v 2. rade), ale aj jej súrodenci. Napokon v tomto dome zostala žiť už len jej svokra, ktorá skoro ovdovela a v dome bývala už len so svojim synom, žalobcom v 2. rade. Pôvodný dom však zbúrali a presťahovali sa na iné miesto v dedine, kde si postavili nový dom. Žalobkyňa v 1. rade sa za žalobcu v 2. rade vydávala v roku 1974 a v tom čase už žil spolu so svojou matkou v novom rodinnom dome, ale stále užívali pôvodné parcely č. XX a XX. Parcela č. XX slúžila ako prístupová cesta k parcele č. XX, ktorú po zbúraní domu začali využívať ako záhradu.
Vysvetlila, že v minulosti bola prístupová cesta na parcelu XX práve cez pozemok právnych predchodcov žalovaných č. XX. Tí však postavili stodolu a zamedzili tak prístup na parcelu XX. V tom čase tam však žila ešte svokra žalobkyne v 1. rade a jej manžel a keďže nemali prístup do svojho domu, obec vytvorila parcelu XX ako prístupovú cestu. Bolo to však v čase, keď žalobcovia ešte neboli manželmi, teda pred rokom 1974. Po uzatvorení manželstva sa žalobcovia spoločne starali o matku žalobcu v 2. rade, ktorá sa volala V. C.Ľ., rod. C.. Tá im darovala sporné parcely a to niekedy v roku 1978, alebo 1979 a to takým spôsobom, že spoločne boli u notára, ktorý sídlil v Humennom v budove starého súdu. Bol tam osobitný vchod, išli zozadu a notár spísal darovaciu zmluvu. Žalobkyňa v 1. rade však nevedela, čo sa s touto zmluvou stalo, ani prečo na základe nej nebol vykonaný vklad do katastra nehnuteľností. Obaja žalobcovia však boli presvedčení, že im sporné parcely práve na základe darovania od matky žalobcu v 2. rade patria. Preto ich nepretržite a sústavne užívajú a to na poľnohospodárske účely, lebo na parcele XX sadia poľnohospodárske plodiny a parcelu XX využívajú ako prístupovú cestu. Parcely užívajú nepretržite, odkedy im boli darované a ešte predtým tieto parcely užívali spolu s matkou žalobcu v 2. rade až do jej smrti. V užívaní neboli nikým rušení, nikto im nebránil tieto parcely užívať a nikto si na ne nerobil žiaden nárok. Pred časom sa od ľudí v dedine dozvedeli, že nie sú vlastníkmi sporných parciel a v katastri nehnuteľností sa presvedčili, že ako spoluvlastníčky sú zapísané žalované v 1. a 2. rade. Telefonicky kontaktovali žalované s tým, aby im vrátili ich parcely a ponechali si len svoju parcelu XX, na ktorú majú nárok. Žalované s tým však nesúhlasili. Žalobkyňa v 1. rade uviedla, že parcely, ktoré sú predmetom sporu patria rodine jej svokry viac ako 100 rokov a každý v dedine môže dosvedčiť, že
iba táto rodina parcely užívala a bola považovaná za ich vlastníkov. Svokra žalobkyne v 1. rade bola pôvodnou pozemnoknižnou spoluvlastníčkou spolu s svojimi súrodencami a každý z nich sa narodil v dome, ktorý bol postavený na terajšej parcele KN-C č. XX.
Žalobca v 2. rade uviedol, že sa narodil v pôvodnom dome, ktorý bol postavený na parcele KN-C XX a narodili sa tam aj všetci jeho súrodenci. Celý život túto parcelu užíva a teraz má 74 rokov. V dome, v ktorom sa narodil, sa narodila aj jeho matka a jej súrodenci a dokonca tam žili ešte jeho starí rodičia. Nikto iný než ich rodina tieto parcely neužíval. Pod touto parcelou bola parcela (teraz KN-C XX), ktorú užívali ešte starí rodičia súčasných žalovaných a mali tam dom. Dvor bol spoločný, ale keď postavili stodolu, vytvorila sa nová prístupová cesta (teraz parcela KN-C XX). Bolo to v čase, keď mal žalobca v 2. rade asi 18 rokov. Spolu s matkou sa z pôvodného rodinného domu odsťahovali práve preto, že mali zlý prístup k domu, najmä v zime, keď sa na úzku prístupovú cestu zosunul sneh z domu susedov. Preto postavili nový rodinný dom a parcelu, na ktorej stál pôvodný dom, začali využívať ako záhradu. Teraz obidve parcely užíva spolu so svojou manželkou a každoročne tam sadia poľnohospodárske plodiny. V minulosti boli hádky s právnymi predchodcami súčasných žalovaných, ale len preto, že nechceli žalobcu a jeho matku púšťať cez svoj pozemok do ich rodinného domu. Uviedol, že si nerobí nárok na parcelu KN-C XX, lebo tá skutočne patrí žalovaným, ale nechce, aby žalované mali aj jeho vlastníctvo, terajšie parcely KN-C XX a XX.
Žalovaná v 1. rade vo svojej výpovedi uviedla, že je vedená spolu so svojou sestrou ako podielová spoluvlastníčka sporných nehnuteľností a to na základe dedičského konania po ich matke Ľ. R., rod. Š.. Tá tieto nehnuteľnosti nadobudla od svojej matky V. Š., rod. C., ktorá vlastnícke právo nadobudla vydržaním. Žalovaná v 1. rade sa narodila v obci T. W. v roku 1975 a žili ešte jej starí rodičia V. Š.M. a Q. Š.. Keď mala štyri roky, rodičia sa presťahovali do V., kde si postavili rodinný dom. Presťahovala sa tam aj stará matka žalovanej a to niekedy v 80-tych rokoch minulého storočia. Práve vtedy, podľa tvrdenia žalovanej v 1. rade, začali žalobcovia sporné nehnuteľnosti užívať, lebo využili situáciu, že nikto z právnych predchodcov žalovaných už v obci T. W. nežil. Rodičia žalovanej v 1. rade rozobrali rodinný dom postavený na parcele XX a časť materiálu preniesli do V. a použili ako stavebný materiál. Žalovaná v 1. rade potvrdila, že na parcele č. XX stál rodinný dom jej starých rodičov, parcela XX nemala žiadne špeciálne využitie, boli tam kroviny a parcela č. XX bola záhrada. Nevedela sa vyjadriť k užívaniu parciel č. XX a XX, lebo mala len štyri roky, keď sa spolu z rodičmi z obce odsťahovala. Uviedla však, že sa pamätá, ako sa jej babka sústavne pohoršovala nad tým, že rodina C. si privlastnila jej pozemky a začala ich obhospodarovať a tváriť sa, že im patria. Až do svojej smrti v roku 2008 tvrdila, že pozemky sú jej. Žalovaná v 1. rade si myslí, že žalobcovia začali sporné nehnuteľnosti užívať až po odsťahovaní jej babky do V., ale či medzi jej babkou a žalobcami bola nejaká nejaká dohoda o užívaní týchto nehnuteľností, nevedela povedať. Starosta obce jej zaslal evidenčné listy z 80-tych rokov minulého storočia, v ktorých žalobcovia boli vedení ako vlastníci, ale starosta sa vyjadril tak, že slovo patrí si vysvetlil tak, že žalobcovia sú užívateľmi týchto nehnuteľností. Žalovaná v 1. rade uviedla, že je podielovou spoluvlastníčkou sporných parciel, ale nemôže s nimi nakladať, pretože bolo vydané predbežné opatrenie, ktoré zakázalo nakladanie s týmito nehnuteľnosťami. Poukázala na osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva z roku 1996, kde si vlastníctvo osvedčila jej babka a to na základe relevantného postupu a teda musela doložiť aj stanovisko obce a svedkov. Navyše, v roku 1999 bola vykonaná roebka v obci T. W. a žalobcovia vtedy sa museli dozvedieť, že nie sú vlastníkmi sporných parciel a nič voči tomu nenamietali.
Zo spisu tunajšieho súdu XXD/XXX/XXXX bolo preukázané, že v tomto konaní sa prejednávalo dedičstvo po matke žalovaných Ľ. R., rod. Š.M., ktorá zomrela dňa 10.3.2007 a v osvedčení o dedičstve sporné nehnuteľnosti nadobudli žalované do podielového spoluvlastníctva.
Súd sa oboznámil s pozemnoknižnou zápisnicou č. XX kat. územie T. W., v ktorej boli zapísané mpč. XX
- dom, dvor a záhrada a XX - záhrada, ako podielové spoluvlastníctvo viacerých spoluvlastníkov. Matka žalobcu v 2. rade V. C. bola uvedená ako podielová spoluvlastníčka pod B 38.
Obsahom notárskej zápisnice N XXX/XX, Nz XXX/XX, spísanej notárom JUDr. Pavlom Semanom dňa 26.4.1996, bolo osvedčenie o prehlásení účastníka o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe vydržania. Predmetom bola časť pozemnoknižných parciel zapísaných v pozemnoknižnej zápisnici č. XX kat. územie T. W., zodpovedajúca parcelám č. XX, XX a XX. V. Š., rod. C. prehlásila, že tieto nehnuteľnosti užíva ako svoje vlastníctvo od roku 1948, pričom jej otec W. C. na základe reálnej
deľby ešte pred 2. svetovou vojnou tieto parcely získal na základe reálnej deľby. Jej parcely darovala matka P. C., rod. R. v roku 1947 a odvtedy ich užíva ako svoje vlastníctvo. Ako dôkaz predložila čestné prehlásenie Z. K., V. W. a potvrdenie Obecného úradu T. W.. Vlastnícke právo nadobudla podľa § 115 a 116 ods. 1, v spojení s ust. § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.
Darovacou zmluvou uzatvorenou v V. dňa 18.11.2005 V. Š., rod. C. darovala Ľ. R., rod. Š., mimo iných aj nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX kat. územie T. W. a to parcely č. XX, XX a XX.
Z LV č. XXX kat. územie T. W. vyplýva, že žalované sú zapísané ako podielové spoluvlastníčky parciel, ktoré sú predmetom sporu.
Súd vykonal ohliadku sporných nehnuteľností a zistil, že pri ceste sa nachádza parcela KN-C č. XX, ktorá nie je ničím oplotená a hranica tejto parcely nie je poznateľná. Je pokosená a nachádzajú sa na nej zvyšky rastlín, drevín a ruín domu. Po pravej strane tejto parcely je trávnatá plocha, ktorá tvorí parcelu KN-C č. XX a je prístupovou cestou k parcele KN-C č. XX. Táto parcela je reálne ohraničená a to dreveným plotom v prednej časti a železnými stĺpikmi a kovovým pletivom v ostatnej časti. Na parcele sú vysadené poľnohospodárske plodiny. Pri ohliadke žalobkyňa v 1. rade uviedla, že práve na tomto mieste bol postavený rodinný dom jej svokry, v ktorom sa narodila, rovnako aj jej súrodenci. Narodil sa tam aj jej manžel (žalobca v 2. rade) a jeho súrodenci. V rohu pozemku bola budova - senník. Žalovaná v 1. rade pri ohliadke uviedla, že dom jej starých rodičov bol postavený na parcele pri ceste (KN-C XX), ale zachovali sa už len úplné zvyšky základov tohto domu, ktoré sú prerastené burinou a zvyškami stromov. Uviedla, že jej babka tvrdila, že jej patril pozemok od cesty až po potok v zadnej časti.
Svedkyňa Q. E., rod. C.J., narodená v roku 1938 uviedla, že je sestrou žalobcu v 2. rade. Potvrdila, že na terajšej parcele KN-C XX stál rodinný dom, v ktorom sa narodila ona, všetci jej súrodenci, ale narodila sa tam aj jej matka a stará matka. Išlo o majetok po matke a dom bol drevený, mal len dve izby a na pozemku boli maštale. Pochádza zo siedmych súrodencov a všetci sa v tomto dome narodili. Pod týmto pozemkom bol rodinný dom, v ktorom býval p. Š. so svojou rodinou a bol nepríjemný, lebo nedovolil vstúpiť na svoj pozemok. Preto sa urobila cesta poza jeho dom ako prístup k rodinnému domu V. C., rod. C.. Svedkyňa uviedla, že v roku 1958, keď sa vydávala, jej rodičovský dom ešte stál, ale neskôr bol zbúraný. Pozemok bol vyčistený a matka ho užívala ako záhradu. Ešte počas svojho života uviedla, že pozemok bude patriť žalobcovi v 2. rade, lebo s ňou zostal žiť a postaral sa o ňu až do smrti. Nikto zo súrodencov si už potom na tento pozemok nerobil žiaden nárok, lebo každý rešpektoval, že žalobca v 2. rade a jeho manželka sú vlastníci tohto pozemku. Uviedla, že pozemok v žiadnom prípade nemôže patriť žalovaným, lebo na ňom stál dom, v ktorom sa určite narodila ešte matka svedkyne, jej súrodenci a svedkyňa so svojimi súrodencami. Iba ich rodina tento pozemok spolu s prístupovou cestou k nemu užívala. Až doteraz ho užíva jej brat (žalobca v 2. rade) a sadí tam poľnohospodárske plodiny.
Svedok V. Q. uviedol, že je susedom na pozemkoch, ktoré susedia so spornými nehnuteľnosťami. Narodil sa v obci v roku 1957 a pozná majetkové pomery. Už od detstva si pamätá, že spodnú časť od cesty užívali Š., mali tam postavený rodinný dom. Nad nimi, to čo je teraz oplotené, užívali C. a tiež tam mali postavený dom. On sa narodil v dome, ktorý je v susedstve sporných nehnuteľností a preto si pamätá, kto ktoré pozemky užíval a čie domy na týchto pozemkoch stáli. Žalobca v 2. rade býval v dome na pozemku, ktorý má teraz č. KN-C XX. Tento dom však bol zbúraný a matka žalobcu v 2. rade postavila nový dom, do ktorého sa presťahovala. Žalobca v 2. rade tento pozemok vypratal a až doposiaľ ho užíva ako záhradu. Svedok jednoznačne potvrdil, že odkedy si ako dieťa pamätá udalosti, tak tento pozemok užívali len rodičia žalobcu v 2. rade a potom on so svojou manželkou. Spory neboli žiadne, lebo nikto iný než žalobcovia, na tomto pozemku nepracoval, ani tam nechodil. Naopak, pozemok, ktorý patril babke žalovaných, bol dlho neobhospodarovaný a nikto sa oňho nestaral. Pokiaľ ide o prístupovú cestu parcelu KN XX, tak svedok uviedol, že čo si pamätá, tak po tejto ceste prechádzali a pozemok užívali len rodičia žalobcu v 2. rade so svojimi deťmi a žalobca so svojou manželkou.
Svedok V. T., starosta obce T. W. uviedol, že obec má k dispozícii evidenčné listy k pozemkom, na základe ktorých vyberá dane. Na takomto liste z 19.6.1984 je evidovaná ako vlastníčka parcely č. XX V. Š., rod. C.. Na evidenčnom liste z 22.2.1986 sú ako vlastníci a užívatelia evidovaní V. C. a žena V., rod. Q., parciel č. XX, XX, XX a XX. Teda na základe týchto listov obec od nich vyberá dane. V. C., matka žalobcu, bola evidovaná ako vlastníčka sporných parciel na evidenčnom liste z 19.6.1984. Zároveň uviedol, že je rodákom z danej obce, pozná majetkové pomery a môže potvrdiť, že každý v
tejto obci považuje za vlastníkov parciel č. XX a XX žalobcov. Pamätá si ešte ako bol búraný dom Š., ktorý stál na pozemku hneď pri ceste.
Svedkyňa V. T., narodená v roku 1939 uviedla, že si dobre pamätá pomery v obci a poznala právnych predchodcov žalobcov, aj žalovaných. Právni predchodcovia žalovaných mali pozemok bližšie k ceste a mali tam postavený rodinný dom. Rodičia žalobcu mali dom nad nimi a jej právni predchodcovia mali pozemok dole pod cestou. Uviedla, že pôvodne boli traja bratia C. a podelili sa tak, že v spodnej časti dostal pozemok mladší brat - pradedo žalovaných a v hornej časti dostal pozemok pradedo žalobcu v 2. rade. Tretí bol jej pradedo a dostal pozemok pod cestou. Každá z rodín užívala takto podelené pozemky a všetci to rešpektovali. Nikdy medzi nimi neboli žiadne spory. C. najprv chodili cez pozemok Š., ale p. Š.M. si na tom mieste postavil stajňu a zabránil tak v prechode cez svoj pozemok. Vtedy štátne orgány zariadili, že nemôže existovať dom bez prístupovej cesty a vyriešilo sa to tak, že poza dom Š. vznikol priestor, kade C. chodili k svojmu domu. Tento úzky pás aj teraz využívajú. Matka žalobcu v 2. rade svoj pôvodný dom zbúrala a postavila dom na inom mieste. Pozemok pod domom začala využívať ako záhradku. Š. horný pozemok nikdy neužívali. Potvrdila, že ešte matka žalobcu v 2. rade a jej sedem súrodencov sa narodili v pôvodnom starom dome postavanom na terajšej parcely č. XX. Podľa jej tvrdenia, pôvodne existoval len jeden pozemok, na ktorom v hornej časti stál starý rodinný dom, v ktorom žili traja bratia a všetci sa tam narodili. Najstarší brat zostal v tomto dome bývať a pokračovateľkou bola matka žalobcu. Druhým synom bol pradedo žalovanej v 1. rade, ktorý dostal dolný pozemok a tiež si tam postavil dom. Tretím bratom bol dedo svedkyne, ktorý dostal pozemok pod cestou.
Svedkyňa S. K. uviedla, že pozná pomery v obci, lebo sa tam narodila. Môže potvrdiť, že Š. bývali na dolnom pozemku hneď pri ceste a na hornom pozemku bol dom, v ktorom býval žalobca so svojou matkou. Po zbúraní domu tam vysadili poľnohospodárske plodiny a začali to užívať ako záhradu. Každá z rodín mala svoj pozemok, svoj dom a užívali to, čo mali.
Obec T. W. na požiadanie súdu oznámila, že nemá k dispozícii čestné prehlásenia svedkov Z. K. a V. W., uvedené v zápisnici o vydržaní vlastníckeho práva V. Š., rod. C.. V obci žije Z. K., narodená v roku 1918 a V. W., narodená v roku 1928. Do úvahy však prichádzajú aj iné osoby s týmto menom a priezviskom, ktoré už zomreli. Nebolo možné vypočuť ani V. W., ani Z. K., lebo ich príbuzní súdu oznámili, že ide o osoby, ktoré vzhľadom na svoj vek nie sú po fyzickej, ani mentálnej stránke spôsobilé výsluchu pred súdom.
Na základe takto vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že podaná žaloba je dôvodná.
Predmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva k parcelám KN-C XX a XX, zapísaných na LV č. XXX kat. územie T. W.. Žalobcovia tvrdili, že sú vlastníkmi týchto parciel na základe ich sústavného a nepretržitého užívania po tom, čo im parcely darovala matka žalobcu v 2. rade. Žalované s podanou žalobou nesúhlasili, lebo vlastnícke právo nadobudli dedením po svojej matke Ľ. R. a sú zapísané ako podielové spoluvlastníčky.
V priebehu konania súd vykonal dokazovanie za účelom zistenia, či žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k sporným parcelám vydržaním.
Podľa § 129 ods. 1 OZ, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, držať možno veci ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.
Držba predstavuje faktický stav, ktorý je právne upravený a i právne chránený. Držiteľ vykonáva svoje „skutočné panstvo“ nad predmetom držby v rozsahu danom zákonom. Držba podľa § 129 ods. 1 OZ predpokladá faktické ovládanie predmetu držby a úmysel držiteľa mať predmet držby za vlastný, resp. pre seba. Podstata faktického ovládania spočíva vo fyzickom držaní, t. j. reálnom užívaní nehnuteľnosti. Pri dobromyseľnej držbe sa predpokladá presvedčenie držiteľa so zreteľom na všetky okolnosti, že je vlastníkom veci a iba oprávnená držba môže viesť k vydržaniu vlastníckeho práva. Úmysel držiteľa nakladať s vecou ako s vlastnou a vykonávať právo pre seba je vnútorným subjektívnym presvedčením držiteľa, ktoré sa navonok prejavuje nakladaním s predmetom držby. Tento úmysel v zásade nadväzuje
na titul nadobudnutia držby. V danom prípade nepochybne bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobcovia sa stali oprávnenými držiteľmi sporných nehnuteľností a to minimálne od roku 1979, kedy sporné nehnuteľnosti získali darom od matky žalobcu v 2. rade. Túto skutočnosť potvrdila aj sestra žalobcu v 2. rade, ktorá uviedla, že ich matka ešte pred svojou smrťou rozhodla tak, že sporné nehnuteľnosti darovala žalobcom, lebo sa o ňu postarajú až do jej smrti. Všetci súrodenci žalobcu v 2. rade túto vôľu matky plne rešpektovali a nikto z nich si na sporné pozemky nerobil žiaden nárok, ani po tom, čo ich matka zomrela. Žalobcovia tvrdili, že bola uzatvorená aj písomná darovacia zmluva u notára v Humennom, avšak tento listinný dôkaz sa v konaní nepodarilo preukázať a preto súd právne vec uzatvoril tak, že žalobcovia nadobudli sporné nehnuteľnosti ústnou darovacou zmluvou od matky žalobcu v 2. rade. Takýto spôsob darovania nehnuteľností zodpovedal aj obvyklým zvyklostiam v regióne, kedy sa nehnuteľnosti prevádzali aj ústne a získal ich ten, kto sa o rodičov postaral až do smrti. Aj v danom prípade bolo preukázané, že žalobcovia doopatrovali matku žalobcu v 2. rade po tom, čo im sporné nehnuteľnosti darovala.
Podľa § 134 ods. 1 OZ, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
Podľa § 868 OZ, pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 11.1.1992. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.1.1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
Podľa § 872 ods. 6 OZ, ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemkov, môže si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona.
Vydržanie je originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dlhodobej dobromyseľnej držby veci. Účelom vydržania je zjednotenie faktického stavu, v rámci ktorého sa oprávnený držiteľ veci vzhľadom ku všetkým okolnostiam domnieva, že je jej vlastníkom, so stavom právnym, pri ktorom sa držba veci stane súčasťou výkonu vlastníckeho práva. Tým, že je vydržanie originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníctva, sa posilňuje aj postavenie vydržateľa ako vlastníka, lebo ten neodvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho predchodcu. Táto skutočnosť má svoj význam najmä v tých prípadoch, keď vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nebolo dôsledne zapisované do verejných registrov a s tým spojenými ťažkosťami pri preukazovaní vlastníctva u právnych predchodcov.
Vydržanie je historickým právnym inštitútom, ktorý v právnych poriadkoch platných na území Slovenska prešiel niekoľkými významnými zmenami. Je potrebné rozlišovať niekoľko období platnosti právnej úpravy a to do 31.12.1950, kedy platilo obyčajové právo, od 1.1.1951 do 31.3.1964, od 1.4.1964 do 31.3.1983, od 1.4.1983 do 31.12.1991 a od 1.1.1992 doteraz.
Žalobcovia vstúpili do držby sporných nehnuteľností za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (rok 1979), ktorý držbu a vydržanie vlastníckeho práva až do novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb. t. j. do 1.4.1983 vydržanie neupravoval, ani nepoznal. Až novelou, zákonom č. 131/1982 Zb. účinným od 1.4.1983, sa v §§ 132a a 135a novo upravila ochrana držby a vydržania, s možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby pred 1.4.1983. Vydržanie sa týkalo len vecí, ktoré mohli byť v osobnom vlastníctve a vylúčené z neho bolo nadobudnutie vlastníctva k veciam v socialistickom vlastníctve, alebo k veciam, ku ktorým mala socialistická organizácia právo na užívanie podľa osobitných predpisov. Osobitný režim vydržania bol určený pre pozemky (ich časti), ktoré mali občania nepretržite v držbe 10 rokov a ku ktorým by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania. Vlastníctvo k nim totiž nadobúdal štát a občan nadobúdal len právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku (§ 135a ods. 2 OZ v znení platnom do 31.12.1991).
Súčasná právna úprava vydržania obsiahnutá v § 134 OZ bola zavedená zákonom č. 509/1991 Zb. účinným od 1.1.1992. Z prechodného ustanovenia § 872 ods. 6 OZ, v nadväznosti na prijatú prax a judikatúru vyplýva, že do vydržacej doby možno započítať aj dobu držby uskutočnenú pred 1.1.1992 a
to aj vtedy, ak ide o vydržanie veci, ktorá nemohla byť predmetom vydržania pred týmto dňom. Najvyšší súd SR v konaní 7MCdo 7/2012 uviedol, že ak držiteľ pozemku tento užíval pred 1.1.1992 domnievajúc sa, že mu patrí právo osobného užívania pozemku a ak užíval tento pozemok od 1.1.1992, domnievajúc sa, že je vlastníkom pozemku, potom sa držba pozemku pred 1.1.1992 započíta do doby potrebnej na vydržanie. To z dôvodu, že držba pozemku pred 1.1.1992 napĺňa pojem oprávnená držba definovaný v ustanovení § 130 ods. 1 OZ, lebo držiteľ pozemku má za to, že mu patrí. Ak je totiž držba pozemku podľa tohto ustanovenia oprávnená, nemožno ju charakterizovať ako neoprávnenú na účely vydržania podľa § 134 OZ. Tiež preto, že ustanovenie § 872 ods. 6 OZ výslovne umožňuje započítať na účely vydržania aj oprávnenú držbu právnych predchodcov práva osobného užívania. Je pritom irelevantné, že toto ustanovenie upravuje oprávnenú držbu právneho predchodcu súčasného oprávneného držiteľa. Ak si totiž oprávnený držiteľ môže započítať oprávnenú držbu práva osobného užívania svojho právneho predchodcu, potom o to viac si môže započítať vlastnú oprávnenú držbu práva osobného užívania pozemku, ktorý držal pred 1.1.1992.
Podmienkami pre vydržanie vlastníckeho práva sú predmet vydržania, subjekt vydržania, oprávnená držba a vydržacia doba.
Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že žalobcovia splnili všetky tieto podmienky potrebné k tomu, aby vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudli vydržaním. Predmetom vydržania boli nehnuteľnosti, ktoré boli spôsobilé na vydržanie. Subjektom vydržania boli žalobcovia, ktorí sú fyzickými osobami, občanmi Slovenskej republiky. Boli oprávnenými držiteľmi sporných nehnuteľností tak, ako bolo uvedené vyššie, lebo boli presvedčení o tom, že im sporné nehnuteľnosti patria. Zároveň bolo preukázané, že nepretržite tieto nehnuteľnosti užívali od ich darovania matkou žalobcu až do súčasnosti. Vydržacia doba pritom začína plynúť uchopením veci do oprávnenej držby a jej uplynutím dochádza za splnenia ostatných zákonných podmienok k vzniku vlastníctva. Počas plynutia vydržacej doby musí byť oprávnená držba nepretržitá, čo sa v danom prípade stalo. Teda po splnení hore uvedených podmienok priamo zo zákona nastal právny následok a to vznik vlastníckeho práva žalobcov k sporným pozemkom a nevyžaduje sa k tomu už žiadne konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu.
Súd vykonal dokazovanie na preukázanie skutočností potrebných k vydržaniu, pričom svedeckými výpoveďami svedkov vypočutých v konaní bolo preukázané, že žalobcovia nepretržite užívajú sporné nehnuteľnosti minimálne od roku 1979 a odvtedy ich každý z obyvateľov obce považoval za vlastníkov. Dokonca bolo preukázané, že sporné nehnuteľnosti užívala výlučne rodina žalobcu v 2. rade a to takým spôsobom, že už minimálne dve predchádzajúce generácie sa narodili v dome, ktorý bol postavený na parcele KN-C XX, v tomto dome vyrástli a užívali aj parcelu, na ktorej bol dom postavený. K vytvoreniu parcely KN-C XX ako prístupovej cesty k parcele KN-C XX, došlo ešte predtým, než nehnuteľnosti nadobudli žalobcovia a teda aj táto parcela bola súčasťou daru od matky žalobcu v 2. rade. Teda súd mal bez najmenších pochybností za preukázané, že iba žalobcovia a ich právni predchodcovia sporné parcely užívali, boli považovaní za ich vlastníkov a neboli nikým rušení. Tým bolo vyvrátené tvrdenie v osvedčení notárskej zápisnici N XXX/XX, Nz XXX/XX, ktorej obsahom bolo osvedčenie o prehlásení starej matky súčasných žalovaných V. Š., rod. C. o vydržaní vlastníckeho práva k sporným pozemkom. V tejto zápisnici V. Š. uviedla, že predmetnú nehnuteľnosť užíva od roku 1948 ako svoje vlastníctvo. Výpoveďami žalobcov, ako aj jednotlivých svedkov, bolo preukázané, že v roku 1948, ako aj v nasledujúcich rokoch, sporné nehnuteľnosti užívala matka žalobcu spolu so svojim synom, žalobcom v 2. rade, pričom v tom čase tam ešte stál rodinný dom, v ktorom žili. Nemohla túto parcelu užívať V. Š., rod. C.. Tiež bolo vyvrátené tvrdenie uvedené v notárskej zápisnici o tom, že W. C. (otec V. Š., rod. C.), na základe reálnej deľby pred 2. svetovou vojnou s ostatnými podielovými spoluvlastníkmi, užíval tieto nehnuteľnosti ako svoje vlastníctvo. Svedkyňa V. T. popísala reálnu deľbu pôvodnej parcely tak, že bola rozdelená pre troch bratov C., ale v dávnej minulosti a to tak, že časť pozemku teraz zodpovedajúci parcele KN-C XX, získal najstarší brat, ktorého pokračovateľkou v užívaní bola matka žalobcu v 2. rade. Druhý pozemok (teraz parcela KN-C XX) získal pradedo žalovaných a tretí pozemok, ale pod cestou, získal dedo svedkyne. Teda reálna deľba jednej pôvodnej parcely na tri časti sa musela uskutočniť v dávnej minulosti, vzhľadom na to, že tieto pozemky v súčasnosti užíva už tretia generácia pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkov. Výpisom z pozemkovej knihy, zápisnica č. XX kat. územie T.Ý. W. bolo preukázané, že matka žalobcu v 2. rade a jej súrodenci, boli zapísaní ako pôvodní pozemnoknižní spoluvlastníci. Je zrejmé, že ak aj došlo k reálnej deľbe dávno predtým, táto skutočnosť nebola zapísaná v pozemkovej knihe a zrejme išlo len o ústnu dohodu.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním a to účinnosťou novely OZ č. 509/1991 Zb. k 1.1.1992, keď si započítali svoju predchádzajúcu držbu týchto nehnuteľností, ktorá bola nepretržitá od roku 1979 a žalobcovia boli oprávnenými držiteľmi.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
V danom prípade žalobcovia mali v konaní plný úspech, preto im súd v zmysle hore citovaného ustanovenia priznal právo na náhradu trov konania. Žalobcom prislúcha náhrada trov za zaplatené súdne poplatky, vo výške 33 eur za návrh na nariadenie predbežného opatrenia a 99,50 eur náhrada za zaplatený súdny poplatok v konaní o určenie vlastníckeho práva. Súd v rozsudku priznal žalobcom aj náhradu trov v konaní XXC/XX/XXXX o nariadenie predbežného opatrenia, lebo v citovanom uznesení súd uložil žalobcom podať žalobu vo veci samej najneskôr do 31.8.2013 a zároveň rozhodol, že o trovách bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím. Za takéto rozhodnutie súd považuje konanie vo veci samej, na základe žaloby, ktorá bola podaná dňa 30.8.2013.
Právnemu zástupcovi súd priznal odmenu v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ Vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb a to 1/13 výpočtového základu. Za 1 úkon právnej služby v roku 2013 je odmena vo výške 60,07 eur, za úkon v roku 2014 je to suma 61,85 eur, za úkon v roku 2015 je to suma 64,53 eur a za úkon v roku 2016 suma 66 eur. V súlade s ustanovením § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky, súd priznal právnemu zástupcovi aj paušálnu náhradu k jednotlivým úkonom a v súlade s § 15a náhradu cestovných výdavkov a podľa § 17 ods. 1 náhradu za stratu času. Odmena za jednotlivé úkony bola priznaná nasledovne. 1. Prevzatie a príprava zastúpenia - 60,07 eur, 2. Podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia dňa 30.5.2013 - 60,07 eur, 3. Podanie žaloby na súd dňa 30.8.2013 - 60,07 eur, 4. Porada s klientmi 26.5.2014 - 61,85 eur, 5. Písomné vyjadrenie vo veci samej 28.5.2014 - 61,85 eur, 6. Zastupovanie na pojednávaní dňa 8.9.2014 - 61,85 eur, 7. Zastupovanie na pojednávaní dňa 13.1.2015 - 64,53 eur, 8. Porada s klientmi 26.3.2015 - 64,53 eur, 9. Zastupovanie na pojednávaní dňa 2.4.2015 - 64,53 eur, 10. Zastupovanie na ohliadke dňa 19.6.2015 - 64,53 eur, 11. Zastupovanie na pojednávaní dňa 19.1.2016 (1/4 úkonu) - 16,50 eur, 12. Ďalšia porada s klientmi 6.4.2016 - 66 eur, 13. Zastupovanie na pojednávaní dňa 7.4.2016 - 66 eur.
Režijný paušál za 3 úkony v roku 2013 po 7,81 eur - 23,43 eur, režijný paušál za 3 úkony v roku 2014 po 8,04 eur - 24,12 eur, režijný paušál za 4 úkony v roku 2015 po 8,39 eur - 33,56 eur, režijný paušál za 3 úkony v roku 2016 po 8,58 eur - 25,74 eur. Náhrada za stratu času za cestu Humenné - T. W. a späť dňa 19.6.2015 - 4 polhodiny, jedna polhodina 13,98 eur - 55,92 eur. Náhrada pohonných hmôt (prejdených 110 km x 1,389 eur za 1 liter benzínu pri priemernej spotrebe 5,9 litrov na 100 km - 9,01 eur), amortizácia za použitie motorového vozidla (0,183 eur za 1 km x 110 km) - 20,13 eur. Spolu tak súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 964,29 eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Prešove, prostredníctvom tunajšieho súdu.
Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty preto, že sa odvolateľ spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania, alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do 3 mesiacov od doručenia.
V podanom odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 OSP ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( § 205 ods. 1 OSP ).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal nevyhnutné dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a O.s.p.) f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia §205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§251 ods. 1 O.s.p.).