Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Cob-67-2015.pdf
PDF · 95.25 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/67/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Škraba a JUDr. Jozefa Engela, v právnej veci žalobcu: KELCOM International spol. s r.o., so sídlom Bulharská 61, 821 04 Bratislava, IČO: 17 327 601, zastúpený advokátom JUDr. Františkom Kočkom, so sídlom Stropkovská 48, 040 11 Košice, proti žalovanej: H. Ľ.-O., s miestom podnikania X. Q. XXX/XX, XXX XX W., H.: XX XXX XXX, zastúpená advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, AK Svidník, ul. Sov. Hrdinov 163/66, o zaplatenie 2.865,24 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 2Cb/17/2014 - 111 zo dňa 19. 1. 2015, zhodou hlasov členov senátu takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Okresný súd Svidník (ďalej len súd prvého stupňa) napadaným rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.865,24 eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 6. 8. 2013 do zaplatenia a zmluvnú pokutu to výške 0,05 % za každý deň omeškania zo sumy 2.865,24 eur od 6. 8. 2013 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 2.137,99 eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Františka Kočku, rovnako do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Aplikujúc ust. § 536 ods. 1, 2, 3, § 407 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 154 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobca a žalovaná uzatvorili dňa 26. 6. 2013 zmluvu o dielo, na základe ktorej sa žalobca ako zhotoviteľ zaviazal vykonať pre žalovanú ako objednávateľa, dodávku a montáž Q. - S. W. W. U. Š. S. V. W.Q. Q.- W.. Účastníci tejto zmluvy sa dohodli na termíne začatia prác a termíne odovzdania diela na deň 29. 7. 2013. Zároveň sa žalovaná zaviazala zaplatiť ako zálohu na materiál 50 % dohodnutej ceny za dielo, ktorá bola vo výške 5.730,48 Sk s DPH (súd prvého stupňa zrejme myslel 5.730,48 eur s DHP). Žalobca vykonal montáž kamerového systému Q.-S., inštaláciu komponentov, nastavenie, naprogramovanie a konfiguráciu systému a taktiež aj preskúšanie systému, čo vyplýva z protokolu o odovzdaní zariadenia zo dňa 29. 7. 2013, ktorý podpísala aj žalovaná. Žalovaná dňa 18. 7. 2013 uhradila 50 % ceny diela, t.j. sumu 2.865,24 eur na základe faktúry č. 221303. Žalobca faktúrou č. 213079 vyfakturoval žalovanej celkovú cenu diela vo výške 5.730,48 eur, pričom zostatok sumy mala žalovaná zaplatiť do 7 dní od prevzatia a odovzdania diela, t.j. vo výške 2.865,24 eur. Žalovaná však túto sumu doposiaľ neuhradila. Žalobca teda vykonal pre žalovanú práce na základe zmluvy o dielo a žalovaná nepreukázala, že by zaplatila zvyšnú časť dohodnutej ceny za jej vykonanie, preto súd z uvedených dôvodov žalobe vyhovel.
Pokiaľ sa týka námietky žalovanej, že bola žalobcom uvedená do omylu a postup žalobcu je podľa jej názoru v rozpore s metodickými pokynmi a licenciou, ktorá umožňuje žalobcovi vykonávať činnosti, ktoré boli predmetom zmluvy o dielo a že žalobca musel vedieť, že dielo v zmysle platných predpisov je potrebné uskutočniť tak, aby 1. 7. 2013 bolo funkčné a bez dodávky do tohto termínu nebude možné činnosť STK prevádzkovať je potrebné uviesť, že žalovaná podnikala v oblasti kontroly vozidiel, pričom prevádzkovala Stanicu technickej kontroly. Ako oprávnená osoba technickej kontroly bola povinná zabezpečiť používanie monitorovacieho záznamového zariadenia, schváleného Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR (§ 36 a násl. zák. č. 725/2004 Z.z. o prevádzke vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov). Dodávku a montáž monitorovacích zariadení pri vykonávaní technických kontrol vozidiel bol oprávnený vykonať ktorýkoľvek subjekt disponujúci živnostenských oprávnením na montáž daného typu elektrických zariadení (§ 25 ods. 2 zák. č. 725/2004 Z.z.). Takouto poverenou osobou je spoločnosť I. W..Y..R... Žalobcovi v súvislosti s dodávkou a montážou monitorovacieho záznamového zariadenia podľa súdu prvého stupňa nevyplývajú zo zák. č. 725/2004 Z.z. žiadne práva ani povinnosti. Poukazujúc na uvedené prvostupňový súd uzavrel, že žalobca uzatvoril so žalovanou zmluvu o dielo a na základe tejto žalovanej dodal ňou objednané dielo riadne a včas tak, ako sa dohodli. Zároveň sa podľa prvostupňového súdu žalovaná v zmluve zaviazala, že v prípade, ak sa oneskorí s úhradou ceny za vykonanie diela alebo jej časti, môže od nej zhotoviteľ požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,05 % z nezaplatenej čiastky za každý deň omeškania. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná doposiaľ neuhradila zvyšnú časť ceny za dielo, súd vyhovel žalobe aj v časti týkajúcej sa zmluvy o dielo.
Aplikujúc ust. § 369 ods. 1 druhá a tretia veta v spojení s § 502 ods. 1 prvá veta Obchodného zákonníka podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., keď splatnosť faktúry č. 213079 na sumu 5.730,48 eur bola dňa 5. 8. 2013 s tým, že žalovaná zaplatila ako zálohu 50 % z tejto faktúry na základe faktúry č. 221303, pričom túto sumu uhradila už dňa 18. 7. 2013, mal súd prvého stupňa za to, že odo dňa splatnosti neuhradenej zvyšnej časti sumy vo výške 2.865,24 eur, nasledujúcim dňom sa žalovaná dostala do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku. Z uvedených dôvodov prvostupňový súd vyhovel žalobe aj ohľadom príslušenstva pohľadávky.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 171,50 eur a trov právneho zastúpenia celkovo vo výške 2.137,99 eur s tým, že tieto je žalovaná v zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p. povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu.
Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, v ktorom namietala, že súd prvého stupňa vychádzal vo svojom rozhodnutí predovšetkým z termínu objednania diela podľa zmluvy, t.j. 29. 7. 2013 a z ustanovení Obchodného zákonníka. Okresný súd sa však podľa žalovanej vôbec nezaoberal jej námietkou, že po 30. 6. 2013 nemohlo mať pre ňu dielo žiaden význam a bolo pre ňu pri dodaní po termínu 30. 6. 2013 absolútne neupotrebiteľné. Podľa odvolateľky prvostupňový súd prehliadol, že ich právny vzťah, na kamerový systém mal zákonom určené podmienky, nielen čo sa týka technických parametrov, ale aj uvedenia do prevádzky. Poukazujúc na ust. § 112f ods. 3 zák. č. 725/2004 Z.z., podľa ktorého oprávnená osoba technickej kontroly môže vykonávať technické kontroly bez monitorovacieho záznamového zariadenia na staniciach technickej kontroly do 30. 6. 2013, pričom skúšobná prevádzka bude od 1. 2. 2012 do 30. 6. 2013, ako aj na to, že je vylúčené, aby žalobca nepoznal normy upravujúce kogentným spôsobom vykonávanie technickej kontroly vozidiel, súčasťou ktorých je funkčný kamerový systém, mala žalovaná za to, že žalobca jej svojim konaním, keď sa s ňou dohodou na dodaní kamerového systému po 30. 6. 2013, spôsobil škodu. Podľa žalovanej musel žalobca vedieť, že kamerový systém je na účely stanice technickej kontroly, lebo ho na stanici technickej kontroly montoval a vyplýva to aj z názvu vecného vymedzenia diela podľa čl. 2 zmluvy o dielo a musel vedieť, že hospodársky aj právny zmysel má len taká montáž kamerového systému, aby bolo možné kamerový systém najneskôr od 1. 7. 2013 používať. Podľa názoru žalovanej žalobca v právnom vzťahu s ňou už od uzavretia zmluvy až do odovzdania diela nepostupoval v súlade s § 265 Obchodného zákonníka, podľa ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Žalobca musel vedieť, že prejav vôle žalovanej, týkajúci sa termínu dodania diela, zásadným spôsobom koliduje s objektívnym právom (§ 112 ods. 3 zák. č. 725/2004 Z.z.) a jej omyl zneužil s cieľom obohatiť sa na jej úkor, keď požaduje odplatu za dielo, ktoré pre ňu objektívne nemá žiadnu cenu a žiadnu cenu nemalo už v čase uzavretia zmluvy s termínom dodávky do 29. 7. 2013. V dôsledku toho,
že žalovaná nesplnila povinnosť podľa § 112f ods. 3 zák. č. 725/2004 Z.z., na čom sa podieľal žalobca uzatvoreniu zmluvy s termínom dodania kamerového systému 29. 7. 2013 prišla žalovaná o stanicu technickej kontroly. Podľa žalovanej ju žalobca neupozornil, že montáž kamerového systému po 1. 7. 2013 už nemôže slúžiť svojmu účelu a musel byť uzrozumený s tým, že po tom, čo to žalovaná zistí, bude toho názoru, že žalobcovi za takéto, svojou podstatou nepoužiteľné a z dôvodu platného zákona aj vadné dielo, nebude chcieť zaplatiť a z tohto pohľadu si podľa žalovanej žalobca sám zavinil škodu. Z uvedených dôvodov navrhla žalovaná napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej mal za to, že súd prvého stupňa sa v napádanom rozsudku vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré žalovaná vzniesla počas konania, keď z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa správne podľa žalobcu vyplýva, že povinnosti zo zák. č. 725/2004 Z. z. vyplývali žalovanej a nie žalobcovi a že medzi žalobcom a žalovanou išlo o vzťah založený zmluvou o dielo podľa § 536 a násl. Obchodného zákonníka. Tvrdenia žalovanej, že po 30. 6. 2013 nemala záujem na plnení predmetu zmluvy, podľa žalobcu neobstoja, keď v zmluve o dielo, ktorú podpísala žalovaná, bol dohodnutý termín odovzdania diela 29. 7. 2013 a zálohu žalovaná uhradila až 18. 7. 2013. To, že by malo ísť o fixnú zmluvu s termínom plnenia do 30. 6. 2013 podľa žalobcu nevyplýva žiadnym spôsobom z obsahu zmluvy o dielo ani za okolnosti, za ktorých bola uzavretá. Predstava žalovanej o tom, že žalobca by ju mal upozorňovať na plnenie jej prípadných povinností vyplývajúcich z osobitných právnych predpisov je podľa žalobcu scestná, v rozpore so základnými princípmi súkromného práva, najmä ochranou dobromyseľnosti druhého účastníka zmluvy, v tomto prípade zhotoviteľa. Pokiaľ by aj žalovanej vyplývali zo zák. č. 725/2004 Z.z. akékoľvek povinností, ich plnenia si mala byť vedomá predovšetkým žalovaná ako objednávateľka a na ich plnenie nebol oprávnený ani povinný upozorňovať žalovaný (zrejme mal žalobca na mysli žalobca) ako zhotoviteľ. Tak ako žalobca uviedol v priebehu konania, nezúčastnil sa žiadne schvaľovacieho konania týkajúceho sa dodávky a montáže monitorovacích záznamových zariadení organizovaných Ministerstvom dopravy či spoločnosťou I., W..Y..R... S právnymi vzťahmi medzi žalovanou a Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, prípadne spoločnosťou I., W..Y..R.., nemá žalobca podľa svojho tvrdenia nič spoločné, tieto osoby neboli účastníkmi konania a tieto vzťahy sa právne netýkajú a ani nemôžu meritórne týkať prejednávanej veci. Poukazujúc na prechodné ustanovenia § 112f ods. 3 zák. č. 725/2004 Z.z., na ktoré poukazuje žalovaná, z týchto podľa žalobcu nevyplýva, že nenamontovaním monitorovacieho záznamového zariadenia do 30. 6. 2013 žalovanej automaticky zaniklo oprávnenie prevádzkovať STK ako sa to snaží podsunúť súdu. Z citovaného ustanovenia naopak a contrario vyplýva, že po namontovaní monitorovacieho záznamového zariadenia bolo možné prevádzkovať STK aj po 30. 6. 2013. Žalobca žalovanú do žiadneho omylu neuviedol a nespôsobil jej ani žiadnu škodu. Tieto tvrdenia uvádzané žalovanou v odporu a v priebehu konania neboli žiadnym spôsobom preukázané a na ich preukázanie žalovaná nenavrhla vykonať žiadne dôkazy. K tvrdeniam, že žalobca si sám zavinil „škodu“ tento uviedol, že v predmetnom konaní si neuplatňoval právo na náhradu škody, ale nárok zaplatenia ceny za dielo. Keď z vykonaného dokazovania bez akýchkoľvek pochybností podľa žalobcu vyplýva, že tento dodal žalovanej dielo - monitorovacie záznamové zariadenia podľa jej požiadaviek riadne a včas, avšak za dielo mu žalovaná odmietla zaplatiť. Pokiaľ niekto konal v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, bola to žalovaná a nie žalobca. Za týchto okolností nie je možné hodnotiť obranu žalovanej v priebehu konania inak ako účelovú, motivovanú iba snahou o oddialenie plnenia peňažnej povinností, ku ktorému sa žalovaná dobrovoľne zaviazala. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že žalovaná sa nezúčastnila ani jedného nariadeného pojednávania vo veci, súhlasila s ich konaním v jej neprítomnosti a ani netrvala na tom, aby bola v konaní vypočutá. Vzhľadom na uvedené navrhol žalobca, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 O.s.p. a žalobcovi priznal aj náhradu trov odvolacieho konania.
Krajský súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach daných odvolaním žalovanej a rozsudok okresného súdu podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Preskúmavaním veci odvolací súd zistil, že okresný súd vo veci vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na náležité ustálenie skutkového stavu a z dôkazov, ktoré vykonal, vyvodil aj správne ako skutkové zistenia, tak aj správne právne závery. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje ako na správne skutkové zistenia okresného súdu, tak aj na správne právne závery, ktoré si osvojil.
Na zdôraznenie správnosti odvolací súd dodáva:
Hlavným odvolacím dôvodom žalovanej bolo to, že ju mal žalobca uviesť do omylu, keď sa s ňou dohodol na dodaní kamerového systému po 30. 6. 2013 (v zmluve o dielo bol termín odovzdania diela dohodnutý na deň 29. 7. 2013), kedy už v zmysle citovaného § 112f ods. 3 zák. č. 725/2004 Z.z. oprávnená osoba technickej kontroly nemohla vykonávať technickú kontrolu bez monitorovacieho zariadenia na staniciach technickej kontroly, čím jej mal žalobca spôsobil bližšie nešpecifikovanú škodu. Podľa odvolacieho súdu sa omyl nemôže zakladať na takom omyle osoby, ktorá v zmysle neho vykonala právny úkon, ktorému sa mohla pri normálnej opatrnosti vyhnúť, pričom je ustálené, že omyl musí byť vždy ospravedlniteľný. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného a obvyklého posudzovania veci, nie je ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný môže byť len skutkový omyl. Len výnimočne omyl právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Pritom všeobecne platí, že neznalosť zákona nie je ospravedlniteľná. Preto aj podľa odvolacieho súdu nemôže založiť žalovaná obranu na právnom omyle, keď právny úkon - Zmluvu o dielo č. XX-XXXX/XXXX, predmetom ktorej bola dodávka a montáž Q.-S. W. W. U. Š. S. V. Q. - W. uzavretou medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovanou ako objednávateľom nebola z dôvodu, že termín dodávky diela (29. 7. 2013) bol stanovený až po zákonnej povinnosti vykonávať technické kontroly s monitorovacím záznamovým zariadením postihnutá takou vadou, ktorá by sama o sebe vyvolávala jej absolútnu alebo relatívnu neplatnosť. Právny omyl je vždy neospravedlniteľný a preto žalovaná nemôže svoju obranu v konaní zakladať na neznalosti práva.
V ďalšom je potrebné poukázať, tak ako to vyplýva aj z výpisu zo živnostenského registra, ktorý je verejnou listinou, že žalovaná mala oprávnenie vykonávať emisné kontroly motorových vozidiel, STK - technické kontroly motorových vozidiel len v období do 27. 7. 1999 do 1. 9. 2002, kedy jej zaniklo oprávnenie na tento predmet podnikania. Preto sú nedôvodné akékoľvek námietky žalovanej spočívajúce v tom, že jej mal žalobca svojim konaním, keď sa s ňou dohodol na dodaní kamerového systému po 30. 6. 2013 spôsobiť akúkoľvek škodu z dôvodu, že po tomto termíne už nemohla prevádzkovať STK, nakoľko stanicu technickej kontroly už nemohla prevádzkovať podľa výpisu zo živnostenského registra žalovanej od 1. 9. 2002, kedy jej na toto prevádzkovanie zaniklo živnostenské oprávnenie. Naopak, bola to žalovaná, ktorá konala v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keď, napriek tomu, že na to nemala oprávnenie, uzavrela so žalobcom zmluvu za účelom prevádzkovania stanice technickej kontroly, čím žalobcu (ktorý sa to mohol dôvodne domnievať, že táto má na prevádzkovanie STK oprávnenie) uviedla do omylu, a preto takéto jej konanie nemôže požívať právnu ochranu a už vôbec takéto konanie nemohlo spôsobiť žalovanej akúkoľvek škodu.
Možno plne prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že predstava žalovanej o tom, že ju mal žalobca upozorňovať na plnenie jej prípadných povinností vyplývajúcich z osobitných právnych predpisov (v tomto prípade z ust. § 112f ods. 3 zák. č. 725/2004 Z.z.) je scestná a v rozpore so základnými princípmi súkromného práva, najmä ochrany dobromyseľnosti druhého účastníka zmluvy, v tomto prípade zhotoviteľa - žalobcu.
Nakoľko žalobca dodal žalovanej dielo podľa jej požiadaviek riadne a včas, čo napokon nebolo ani v konaní sporné, avšak za toto dielo mu žalovaná odmietla zaplatiť zmluvne dojednanú cenu v plnej výške, je potom správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý ju zaviazal aj na úhradu nezaplateného zostatku ceny diela.
Aj keď sa odvolanie žalovanej podané prostredníctvom jej právneho zástupcu týka aj príslušenstva pohľadávky a povinnosti žalovanej zaplatiť zmluvnú pokutu, toto odvolanie žalovaná nijako nekonkretizovala a neuviedla žiaden dôvod, pre ktorý má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je aj v tejto časti nesprávne. Svoje odvolacie námietky žalovaná aj v tejto časti (uplatneného úroku z omeškania a zmluvnej pokuty) založila na rovnakých námietkach ako boli jej odvolacie dôvody v časti priznanej istiny pohľadávky. Preto poukazujúc na vyššie uvedené nezostávalo odvolaciemu súdu, ktorý je viazaný odvolacími dôvodmi, nič iné, len rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v tejto časti potvrdiť. Na margo uvedeného však odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že aj pokiaľ sa týka priznaného úroku z omeškania a zmluvnej pokuty, súd prvého stupňa správne ustálil skutkový stav, kedy sa žalovaná dostala do omeškania, t.j. od ktorého dňa je žalovaná povinná platiť úroky z omeškania, ako aj zmluvnú pokutu a rovnako správne, pokiaľ sa týka úrokov z omeškania na zákonné ustanovenia § 369 ods. 1 druhá a tretia veta v spojení s § 502 ods. 1 prvá veta Obchodného zákonníka, ako aj § 3 ods. 1
Nariadenia vlády SR č. 87/95 ustálil výšku priznaných úrokov z omeškania s odvolávkou na zmluvu o dielo aj výšku uplatnenej zmluvnej pokuty.
Rovnako správne je aj rozhodnutie o trovách konania, ktoré taktiež žalovaná nijako v konaní nenamietala pokiaľ sa týkalo jeho vyčíslenia.
O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a 151 ods. 2 O.s.p., keď žalovaná ako plne neúspešná v odvolacom konaní je povinná k ich náhrade v prospech žalobcu. Odvolací súd vyhlásil rozhodnutie v ktorom žalobcovi voči žalovanej prisúdil náhradu trov konania. Nakoľko však žalobca v zákonom stanovenej lehote troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia tieto trovy nevyčíslil odvolací súd neviazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov odvolacieho konania žalobcovi ich náhradu nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nemožno podať odvolanie.