Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/847/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Soni Vackovej v právnej veci navrhovateľky: C., bytom U. XX, F. proti odporcovi: Ing. U. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. K., M. XX, zastúpený JUDr. Jánom Ikrényim, advokátom so sídlom Nám. sv. Imricha 17, Štúrovo, o určenie výživného na manželku, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 26. júna 2015 č.k. -656, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 561,08 eura do rúk právneho zástupcu odporcu, JUDr. Jána Ikrényiho, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky na určenie výživného na manželku a uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 8 032,43 eura, trov odvolacieho konania v sume 864,96 eura. V predmetnom konaní sa navrhovateľka najskôr domáhala zaplatenia sumy 109 000 Sk mesačne od 01. 12. 2006 z titulu výživného na manželku, neskôr podaním zo dňa 23. 04. 2015 žiadala o zaplatenie sumy 64 715,62 eura, čo predstavuje výživné za 36 mesiacov po 1797,65 eura dôvodiac, že čistý príjem odporcu v roku 2007, 2008 a 2009 predstavoval celkom 166 933,98 eura, odporca v období od 01. 07. 2006 do 31. 12. 2006, v čase odsťahovania sa zo spoločnej domácnosti, neprispieval na výživu manželky. V rozpore s dobrými mravmi je skutočnosť, že počas trvania manželstva sa narodilo odporcovi s Y. I. dňa XX. XX. XXXX dieťa U. a dňa XX. XX. XXXX R. Odporca si ponechával až do právoplatnosti rozvodu svoju celkovú čistú mzdu pre seba a navrhovateľke žiadne finančné prostriedky neposkytoval, ani jej neposkytoval príspevky nefinančného charakteru. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 71 ods. 1, § 75 ods. 1, ods. 2 zákona číslo 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rodine“) a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). Za preukázanú mal skutočnosť, že účastníci konania uzavreli manželstvo dňa 30. 08. 2003, ktoré bolo bezdetné a ktoré bolo rozsudkom Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 24. 09. 2008, právoplatný dňa 28. 12. 2009, č.k. -165 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 10. 2009 č.k. -269, rozvedené. Z tohto rozhodnutia poukázal predovšetkým na dôvod rozpadu manželstva, ktorý konštatoval súd v rozvodom rozsudku, ktorým bola úplná absencia spoločných záujmov a úplné citové odcudzení a to už od mája 2006, pričom účastníci konania nikdy neviedli spoločnú domácnosť a nemali spoločné bydlisko. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o výživnom na manželku (navrhovateľku), prihliadol na dôvody uvedené v rozvodovom rozhodnutí a vychádzal zo skutočnosti, že životná úroveň oboch účastníkov je pomerne vysoká, keďže navrhovateľka uviedla svoj čistý príjem v roku 2006 v sume cca 415 000,- Sk a z oznámenia zamestnávateľa odporcu vyplýva, že

ročný príjem odporcu za rok 2006 predstavoval sumu 905 325,- Sk. Zároveň mal súd za preukázané, že príjmy navrhovateľky od 01. 07. 2006 do 31. 12. 2009 predstavovali sumu 54.987,52 eura a príjmy odporcu od 01. 07. 2006 do 31. 12. 2009 predstavovali sumu 184 418,77 eur. Súd pri rozhodovaní prihliadal aj na majetkové pomery účastníkov, z ktorých vyplýva, že každý z nich vlastnil byt v Bratislave, a teda ich životná úroveň bola približne rovnaká. Konajúci súd zároveň pri rozhodovaní prihliadal na skutočnosť, že odporcovi vznikla počas trvania manželstva vyživovacia povinnosť voči dvom maloletým deťom, a to U. V., nar. 20. 05. 2008 a R. V., nar. XX. XX. XXXX, pričom odporca bol zároveň povinný plniť povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 74 odsek 1 Zákona o rodine, a to prispievať matke maloletých detí najneskôr odo dňa pôrodu na úhradu jej výživy a poskytnúť jej príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom. Za preukázanú mal tiež skutočnosť, že odporca dlhodobo žije v kráľovstve V. so svojou rodinou, keďže dňa XX. XX. XXXX uzavrel manželstvo s Y. I. a zo vzťahu s ňou sa dňa XX. XX.X XXX narodilo ďalšie dieťa odporcu R. V.. Na druhej strane bolo preukázané, že navrhovateľka nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť. V časti príjmov účastníkov sa nestotožnil s názorom navrhovateľky, že príjmy účastníkov sa matematicky sčítajú a vydelia dvomi s tým, že rozdiel medzi priemerom príjmov účastníkov a príjmov navrhovateľky predstavuje manželské výživné. Uvedený názor navrhovateľky je v rozpore s ustanovením § 75 odsek 1 Zákona o rodine, podľa ktorého pri určení výživného súd prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. V danom prípade teda musia byť splnené dve podmienky, a to podmienka odôvodnených potrieb oprávneného ale aj podmienka schopnosti, možnosti a majetkových pomerov povinného. Navrhovateľka teda v priebehu celého konania nepreukázala odôvodnenú potrebu na poskytovanie manželského výživného a vychádzala len z ustanovenia § 71 odsek 1 Zákona o rodine, a teda nebola odkázaná na výživné od odporcu, pričom z vykonaného dokazovania je zrejmé, že životná úroveň oboch účastníkov, vzhľadom na ich príjmy, je pomerne vysoká a porovnateľná. Pri rozhodovaní súd teda vychádzal zo skutočnosti, že navrhovateľka odôvodnené potreby na poskytovanie manželského výživného zo strany odporcu nepreukázala a zároveň súd vychádzal aj zo skutočnosti, že v priebehu trvania manželstva účastníci spolu neviedli spoločnú domácnosť, nemali spoločné bydlisko, a teda neviedli spoločnú domácnosť tak, ako to predpokladá ustanovenie § 71 odsek 1 Zákona o rodine, pričom deti z manželstva účastníkov nepochádzali. Preto vychádzajúc z uvedeného mal súd prvého stupňa za to, že návrh navrhovateľky je potrebné zamietnuť s poukazom na ustanovenie § 75 odsek 1 Zákona o rodine s prihliadnutím na ustanovenie § 71 odsek 1 Zákona o rodine. Záverom dodal, že účastníci konania spolu nehospodárili, neviedli spoločnú domácnosť, nemali ani spoločné bydlisko, každý z nich teda žil samostatne a uhrádzal si zo svojho výdavky. Nepovažoval za podstatné pre rozhodnutie vo veci podania zástupcu navrhovateľky o trestnom stíhaní odporcu, ako i jeho podania ohľadne skutočností, že došlo medzi účastníkmi k zúženiu bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143a Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto skutočnosti nemajú žiadny vplyv na predmet konania.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal náhradu trov konania. Vychádzal z pôvodne uplatňovanej sumy 109000,- Sk (3 618,14 eura) a po pripustení zmeny petitu návrhu na začatie konania vychádzal zo sumy 64 715,62 eura. Trovy konania predstavujú sumu 8 032,43 eura, vrátane dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“). Uvedené trovy pozostávajú z trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli pred súdom prvého stupňa do prvého rozhodnutia súdu dňa 14. 12. 2009, a ktoré pozostávajú zo 4 úkonov právnej služby po 857,33 eura (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie vyjadrenia vo veci zo dňa 18. 01. 2007, účasť na pojednávaniach dňa 21. 08. 2007 a 14. 12. 2009), zo 7 úkonov právnej služby po 214,33 eur (účasť na pojednávaniach, ktoré boli odročené bez prejednania veci a to v dňoch 16. 02. 2007, 19. 04. 2007, 25. 09. 2008, 13. 01. 2008, 18. 12. 2008, 09. 04. 2009 a 17. 09. 2009) s tým, že k právnym úkonom v r. 2007 bol režijný paušál v sume 5,91 eura (5 x 5,91 eura), v roku 2008 k úkonom právnej pomoci bol režijný paušál v sume 6,31 eura (3 x 6,31 eura) a k úkonom právnej pomoci v roku 2009 bol režijný paušál 6,95 eura (3 x 6,95 eura). Tieto trovy teda celkovo predstavovali sumu 5 948,76 eura. Trovy právneho zastúpenia pozostávali tiež z úkonov právnej služby, ktoré nasledovali po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa, a tieto pozostávali z 2 úkonov právnej služby v roku 2013 po 214,53 eura (účasť na pojednávaniach dňa 09. 07. 2013, 09. 09. 2013, ktoré boli odročené bez prejednania veci) a z 1 úkonu právnej služby v roku 2013 v sume 858,06 (účasť na pojednávaní dňa 05.11.2013) s tým, že k týmto úkonom právnej služby bol režijný paušál v sume 7,81 eura a z 1 úkonu právnej služby v roku 2015 v sume 552,69 eura (účasť na pojednávaní dňa 15. 06. 2015) s tým, že k tomuto úkonu právnej služby bol režijný paušál v sume 8,39 eura, pričom pri tomto úkone právnej služby vychádzal zo sumy 65 536,92 eura. V rámci trov právneho zastúpenia súd priznal odporcovi tiež náhradu za čas strávený na ceste v sume 156,12 eura a to za

účasť na pojednávaniach v roku 2013 trikrát (3 cesty x 4 začaté polhodiny za jednu cestu x 13,01 eura za začatú polhodinu) na ceste X. - O. K. a späť a tiež za účasť na pojednávaní dňa 15. 06. 2015 v sume 55,92 eura (1 cesta x 4 začaté polhodiny za jednu cestu x 13,98 eura za začatú polhodinu) na ceste X. - O. K. a späť. Tieto trovy predstavovali celkom sumu 2083,67 eura. Súd uvedené trovy právneho zastúpenia s výnimkou posledného úkonu právnej služby priznal podľa § 10 odsek 1 a 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (“dalej len „vyhláška“), keďže predmetom právnej služby bolo opakujúce sa plnenie a tarifná hodnota sa určí súčtom hodnôt týchto plnení pričom ak ide o plnenie na čas dlhší ako 5 rokov alebo o plnenie na neurčitý čas, tarifnou hodnotou je 5-násobok ročného plnenia, t.j. suma 6.540.000,- Sk (217 088,23 eura), podľa § 14 ods. 1 písmeno a/, c/, d/, § 16 ods. 3 a § 18 odsek 3 vyhlášky (účinnej do 31.05.2013) a podľa § 10 odsek 1, 3, § 13a odsek 1 písmeno d), odsek 4, § 16 odsek 3, 4 vyhlášky (účinnej od 01.06.2013), pričom náhradu cestovného ani DPH právny zástupca odporcu po rozhodnutí odvolacieho súdu nežiadal, a preto mu ich súd nepriznal. Vzhľadom na zmenený petit návrhu na začatie konania, súd priznal odporcovi za úkon právnej služby dňa 15. 06. 2015 odmenu v sume 552,69 eura s režijným paušálom tak, ako je to vyššie uvedené (účasť na pojednávaní dňa 15.06.2015) vychádzajúc zo žalovanej sumy 64715,62 eura a súd v danom prípade vychádzal z ustanovenia § 10 odsek 1 vyhlášky. Súd zároveň podľa ustanovenia § 224 odsek 3 OSP a podľa ustanovenia § 142 odsek l OSP rozhodol o trovách odvolacieho konania, pričom úspešnému odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 864,96 eura, a to za 1 úkon právnej služby v sume 857,33 eura (vyjadrenie zo dňa 28. 08. 2012 k odvolaniu navrhovateľky) s tým, že k tomuto úkonu právnej služby bol režijný paušál v sume 7,63 eura. Uvedené trovy konania súd priznal podľa ustanovenia § 10 odsek 1, § 14 odsek 1 písmeno c), odsek 3, § 16 odsek 3 vyhlášky.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadla v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľka, a to bez odôvodnenia vo veci samej. Až na výzvu súdu svoje odvolanie po dvoch mesiacoch doplnila dôvodmi, v ktorých sa odvoláva na právo na spravodlivé súdne konanie, vytýka neaplikáciu medzinárodnej normy podľa Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ďalej vytýka arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s predloženými listinnými dôkazmi, opätovne poukázala na amorálne správanie odporcu, ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, a to k zúženiu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, k vymknutiu navrhovateľky zo strany odporcu, k trvalému odňatiu osobného automobilu. Za hrubý rozpor s dobrými mravmi považuje i narodenie maloletých detí odporcovi zo vzťahu s Y. Poukázala, že od 01. 01. 2007 do konca trvania manželstva, t.j. ku dňu 28. 12. 2009 si odporca ponechával celkovú čistú mzdu v sume 166 933,98 eura výlučne pre seba, navrhovateľ v tomto období neposkytoval absolútne žiadne finančné prostriedky, ani nerealizoval žiadne úhrady, či príspevky nefinančného charakteru v prospech navrhovateľky. Poukázala tiež na kriminálne správanie odporcu v súvislosti s vymenením zámku na byte a tiež v súvislosti s nepredložením potvrdenia

- Podrobné údaje o plate zo dňa 25. 01. 2012 za obdobie od 01. 01. 2007 do 31. 12. 2009, v ktorom bol uvedený príjem odporcu v sume 138 630,26 eura. Následne bola listom N., N.A. V. V. zo dňa 10. 08. 2014 oznámená celková výška čistej mzdy odporcu za obdobie od 01. 01. 2007 do 31. 12. 2009 v celkovej sume 166 933,98 eura. Uvedením týchto rozdielnych súm mohlo podľa jej názoru dôjsť k spáchaniu trestného činu podvodu v štádiu pokusu zo strany odporcu. Zároveň uviedla, že nesúhlasí s vyčíslením trov konania, ktoré považuje za bezdôvodné obohatenie na jej úkor. V konaní malo byť postupované v zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 OSP, nakoľko ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Žiada odvolací súd, aby vytýčil pojednávanie o odvolaní, aby mohli zopakovať a doplniť niektoré veci, ktoré prvostupňový súd nejasne vyložil, ktorými sa vôbec nezaoberal a ktoré sú neopomenuteľné pre rozhodnutie. Navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, že prizná výživné navrhovateľke v sume 64 715,62 eura znížené o výživné na syna U. a syna R. a náhradu trov konania podľa § 150 ods. 1 OSP neprizná žiadnej strane.

Odporca v podanom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky žiada, aby odvolací súd jej odvolanie odmietol, nakoľko odvolanie nespĺňa náležitosti uvedené v § 205 OSP, odvolanie v zákonnej 15 dňovej lehote neodôvodnila, odôvodnenie uviedla až v podaní zo dňa 11. 07. 2015, t.j. po dvoch mesiacoch. Dôkazy, ktoré opakovane navrhuje, aby boli vykonané, nie je možné na neprihliadať, keďže dokazovanie už bolo ukončené a na túto skutočnosť boli účastníci konania upozornení. Žiada priznať náhradu trov odvolacieho konania v sume 561,08 eura za jeden úkon právnej pomoci.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania navrhovateľky podľa § 205 ods. 1, ods. 2 OSP, súc viazaný dôvodmi

a rozsahom tohto odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa podľa § 213 ods. 1 OSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 156 ods. 3 OSP, dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je opodstatnené a preto napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods.2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V danej veci súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie predmetnej veci, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil.

Podľa § 71 ods. 1 zákona číslo 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rodine“) manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

Odvolací súd, po preskúmaní napadnutého rozsudku, konanie, ktoré mu predchádzalo a odvolania navrhovateľky taktiež konštatuje, že súd prvého stupňa rozsudok aj v dostatočnej miere a správne tak po právnej, ako aj skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 219 ods. 2 OSP, iba poukazuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací súd iba dodáva, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi vzniká uzavretím manželstva a zaniká spolu s jeho zánikom zo zákonných dôvodov. Vychádza zo zásady filozofie vzťahov medzi manželmi, založenej na rovnosti práv a povinností, a teda zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov. Rozsah vyživovacej povinnosti sa týka všetkých potrebných osobných potrieb, t.j. predovšetkým stravy, ošatenia, bývania, kultúrneho vyžitia. Východiskom je teda rovnaká životná úroveň manželov. Pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň obidvoch manželov znamená, že nejde o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí. Treba vziať do úvahy osobitnosti vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík, týkajúcich sa jednotlivých manželov. Zhodnotiť treba namáhavosť práce vykonávanej manželom, od ktorého sa výživné požaduje, v prípade niektorých povolaní sú nevyhnutné náklady na reprezentáciu, vytvorenie a udržanie klientely, u iných takéto výdavky neprichádzajú do úvahy. So zabezpečením vyššieho príjmu na základe značne náročného vypätia síl, resp. sťažených okolností, môže byť spojená aj potreba vynaloženia vyšších prostriedkov napríklad na regeneráciu. Rozdielne potreby a náklady preto môžu vyplývať aj zo zdravotného stavu, stravovania, ošatenia, spôsobu života a pod. Uvedené ustanovenie bude naplnené, pokiaľ manželia budú mať približne rovnakú možnosť zabezpečovať si svoje základné potreby s prihliadnutím na uvedené osobitnosti. Zákon súdu ukladá povinnosť obligatórne prihliadať na starostlivosť o domácnosť, pričom už nehovorí o spoločnej domácnosti, na základe čoho možno hodnotiť aj prípady oddeleného žitia v prípade starostlivosti o dieťa. Pri bezdetnom manželstve a oddelenom spolužití by nebolo možné vziať do úvahy starostlivosť manžela - navrhovateľa o vlastnú domácnosť. Domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. V súvislosti s ustanovením § 71 Zákona o rodine ide o

širokú definíciu, podstatná je predovšetkým starostlivosť o potomkov manželov. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je založená na dobrovoľnom plnení. Zákon súdu umožňuje zasahovať do tohto vzťahu a vecná legitimácia manželovi vzniká iba v prípade, ak druhý manžel vyživovaciu povinnosť neplní vôbec, alebo nie v plnej miere, v dôsledku čoho vzniká rozdiel v životnej úrovni manželov. Súd v rámci prípravy pojednávania a na pojednávaní obstará podklady pre záver o životnej úrovni manželov, t.j. ich osobné, príjmové, majetkové pomery, výdavky, v rámci rozhodovania prihliadne na osobitnú starostlivosť o domácnosť, či žijú spolu, na už uvedené špecifiká, dôvody neplnenia vyživovacej povinnosti, prípadne skutočnosti týkajúce sa rozporu s dobrými mravmi, zákonné kritériá uvedené v ustanovení § 75 Zákona o rodine, na základe čoho určí výživné vo výške, ktorá by mala zabezpečiť v zásade rovnakú životnú úroveň manželov, vzhľadom na ich konkrétne pomery, resp. návrh zamietne.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav, zabezpečil dôkazy na zistenie príjmov účastníkov konania, potrebných pre záver o ich životnej úrovni, zohľadnil pomerne vysoký príjem samotnej navrhovateľky za sporné obdobie, schopnosť navrhovateľky zabezpečiť si dostatočný príjem na uspokojenie svojich potrieb a na nesplnení základnej podmienky podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine, t.j. v preukázaní odôvodnenej potreby oprávneného pri určení výživného. Súd prvého stupňa svoj záver oprel tiež o skutočnosť, že účastníci konania spolu nehospodárili, neviedli spoločnú domácnosť, nemali ani spoločné bydlisko, každý z nich teda žil samostatne a uhrádzal si zo svojho výdavky. Odvolací súd sa stotožnil s týmito závermi súdu prvého stupňa. Navyše dodáva, že ustanovenie § 71 Zákona o rodine vychádza zo zásady o rovnakej životnej úrovni manželov, avšak s poukazom na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu, nemôže ísť o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí. Pri rozhodovaní o určení výživného na manžela je potrebné predovšetkým brať do úvahy osobitnosti vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík, týkajúcich sa jednotlivých manželov. Z tohto dôvodu, tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd, sa nestotožnil s rozsahom navrhovateľkou požadovanej vyživovacej povinnosti, ktorú žiada od odporcu. Navrhovateľka totiž vychádza práve z mechanickej rovnosti, keď dlžné výživné v sume 64 715,62 eura vypočítala tak, že súčet čistej mzdy navrhovateľky a odporcu predstavuje sumu 239 406,29 eura s tým, že ak sa suma vydelí dvomi, tak na každého z nich pripadne suma 119 703,14 eura s tým, že rozdiel medzi sumou 119 703,14 eura a sumou 54 987,52 eura (príjem navrhovateľky) je suma 64 715,62 eura, čo v mesačnom prepočte (36 mesiacov) predstavuje sumu 1797,65 eura. Súd je však pri rozhodovaní o určení výšky výživného na manželku povinný prihliadať i na osobitnosti vyplývajúce z pracovných, osobných, či iných špecifík jednotlivých manželov. V tomto prípade je potrebné poznamenať, že sama navrhovateľka pred súdom prvého stupňa na pojednávaní dňa 15. 06. 2015 uviedla, že v roku 2000 absolvovala Ekonomickú univerzitu s titulom Ing., absolvovala postgraduálne štúdium v UA, následne trojročné doktorandské štúdium s ukončením PhD, stala sa prodekankou na obchodnej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave, od 01. 02. 2015 sa stala prorektorkou Ekonomickej univerzity, za ktorej situácie potom nie je možné hovoriť o neschopnosti a nemožnosti navrhovateľky zabezpečiť si sama dostatočnú životnú úroveň a to navyše, keď počas trvania manželstva účastníci konania vôbec neviedli spoločnú domácnosť a každý si hradil svoje životné potreby zo svojich zdrojov, ktorá skutočnosť vyplýva z rozvodového konania. V prípade odporcu je nesporné, že počas trvania manželstva mal vyšší príjem ako navrhovateľka, avšak je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že pracoval v zahraničí,. kde mal nesporne vyššie náklady súvisiace s pracovnou činnosťou, so zabezpečovaním a uspokojovaním základných životných potrieb. V neposlednom rade bolo potrebné prihliadnuť i na ďalšie vyživovacie povinnosti, voči dvom maloletým deťom, ktoré sa odporcovi narodili v roku 2008 a 2009 a taktiež i voči ich matke. Z týchto dôvodov sa preto odvolací súd s napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožnil.

Navrhovateľka v doplnení odôvodnenia svojho odvolania vytýkala súdu prvého stupňa neaplikovanie medzinárodnej normy Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ku ktorej námietke odvolací súd iba dodáva, že medzinárodnú právnu normu je potrebné aplikovať v prípade, ak vnútroštátny predpis neobsahuje, resp. nedostatočne obsahuje úpravu vzťahov, ktoré sú predmetnom úpravy medzinárodnej právnej normy, resp. ak ide o účastníkov z rozdielnych krajín, tzv. „cudzí prvok“. V danom prípade však slovenský právny poriadok, konkrétne Zákon o rodine, v dostatočnej miere zabezpečuje ochranu právnych vzťahov v rodine, účastníci konania sú slovenskí štátni občania, majúci pobyt na území Slovenskej republiky a preto nebolo potrebné aplikovať medzinárodnú právnu normu.

K ďalšej námietke odvolateľky v podanom odvolaní, ktorou namieta arbitrárnosť a nezákonnosť napadnutého rozsudku, v dôsledku čoho jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, odvolací súd

iba dodáva, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny a zákonu sa priečiaci postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a svojím postupom pri vedení konania odňal účastníkovi konania jeho procesné práva (podľa § 18 OSP majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom - § 41 OSP), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 OSP), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 OSP), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 OSP), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 OSP). So zreteľom na tvrdenie navrhovateľky, sa odvolací súd osobitne zameral na otázku posúdenia argumentačnej „udržateľnosti“ rozhodnutia súdu prvého stupňa z pohľadu, či napĺňa záruky, ktoré garantujú, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), súčasne či je v súlade so základnými princípmi právneho štátu, ktorého súčasťou je aj právo na spravodlivý proces i právo na súdnu ochranu a ktorého porušenie znamená súčasne odňatie možnosti konať účastníkovi pred súdom. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol čoho sa navrhovateľka domáhala, aké stanovisko k prejednávanej veci zaujal odporca, podrobne uviedol zistený skutkový stav, opísal, ktoré dôkazy vykonal, a čo bolo nimi preukázané, neopomenul uviesť ani skutočnosti, na ktoré neprihliadol, citoval príslušné ustanovenia Zákona o rodine, ktorými sa riadil a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ním prijaté právne závery podrobne vysvetlil. Rozhodnutie súdu prvého stupňa tak nemožno považovať za arbitrárne, svojvoľné, nezrozumiteľné, prípadne nepresvedčivé. Súd prvého stupňa podrobne uviedol, prečo považoval návrh navrhovateľky za nedôvodný.

V odvolaní navrhovateľkou tvrdené amorálne správanie odporcu, ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd vyhodnotil ako účelové a neopodstatnené. Navrhovateľka uvádza nátlak zo strany odporcu so zúžením bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vymknutie z bytu, trvalé odňatie osobného automobilu a v neposlednom rade narodenie dvoch detí odporcovi zo vzťahu s inou ženou ešte počas trvania manželstva, neposkytnutie absolútne žiadnych finančných prostriedkov zo strany odporcu navrhovateľke a v neposlednom rade aj ňou vyhodnotené podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu v súvislosti s uvedením rozdielneho príjmu, ktoré skutočnosti považuje za nemorálne a v hrubom rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd vyhodnotil ako účelové. Ku všetkým týmto skutočnostiam bolo vykonané dokazovanie na súde prvého stupňa, navrhovateľka sa pojednávaní zúčastňovala v minimálnom rozsahu, mala možnosť sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam a okolnostiam, ktoré boli predmetom dokazovania. V tejto súvislosti odvolací súdi iba poukazuje na závery Okresného súdu Bratislava V., ktorý v rozvodovom rozsudku uviedol dôvod rozpadu manželstva absenciu spoločných záujmov a úplné citové odcudzenie. Z tohto pohľadu vyznievajú tieto tvrdenia navrhovateľky voči odporcovi ako jej subjektívne pocity a hodnotenie situácie, v ktorej sa účastníci konania ocitli a s ktorou sa zrejme nevie zmieriť.

Navrhovateľka v podanom odvolaní namieta aj vyčíslenú extrémne vysokú výšku trov konania v celkovej sume 8032,43 eura a 864,96 eura dôvodiac, že v odvolacom konaní boli úspešní a odvolacie konanie zapríčinil súd prvého stupňa svojim nezákonným rozhodnutím. Podľa jej názoru mal súd prvého stupňa o náhrade trov konania rozhodnúť podľa § 150 ods. 1 OSP, nakoľko ide o prípad hodný osobitného zreteľa (trovy konania nemali byť vôbec priznané) a priznanie trov považuje za extrémne umocnenie nespravodlivého súdneho konania voči navrhovateľke zo strany prvostupňového súdu. Súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Ustanovenie § 142 OSP vyjadruje samozrejmú požiadavku, spočívajúcu v tom, že účastník konania, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu trov tohto konania. V zásade možno hovoriť o zodpovednosti za výsledok alebo o zásade úspechu, ako základnom princípe určujúcom, ktorý z účastníkov v konečnom dôsledku ponesie ťarchu všetkých súdnych trov. Predpokladmi priznania náhrady trov konania je jednak plný úspech vo veci, ktorý sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výrokom, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, ale aj účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Pri určení náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 OSP musí súd vychádzať zo zásady účelnosti a priznať môže len náhradu tých výdavkov, ktoré boli nevyhnutne potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Výnimkou zo zásady zodpovednosti za výsledok je ustanovenie § 150 ods. 1 OSP, ktoré umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa účastníkovi, ktorý by inak mal právo

na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vždy zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočnú povahu.

V danej veci bol predmetom konania návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia výživného na manželku, ktorý návrh bol rozsudkom súdu prvého stupňa zamietnutý, úspešným v konaní bol teda odporca. Na základe tohto úspechu v konaní mu podľa § 142 ods. 1 OSP prináleží náhrada trov konania, ktorú mu súd prvého stupňa aj priznal. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožnil, na tomto základe napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 OSP aj potvrdil a zároveň poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia podľa § 219 ods. 2 OSP, ktoré je v dostatočnom a správnom rozsahu. Zároveň odvolací súd konštatuje aj účelnosť priznaných trov právneho zastúpenia, tak ako ich vyhodnotil súd prvého stupňa.

V podanom odvolaní sa navrhovateľka ďalej domáha aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 OSP, nakoľko ide o prípad hodný osobitného zreteľa z dôvodu pochybení súdu prvého stupňa.

Podľa § 150 ods. 1 OSP, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Súd prvého stupňa priznal odporcovi nárok na náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 OSP. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku v tejto časti, odvolací súd iba dodáva, že zo slovného znenia ustanovenia § 150 ods. 1 OSP vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci, pričom výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy predovšetkým pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, či zaviazaním k povinnosti nahradiť trovy konania nebude v značnej miere ohrozená jeho existencia a či s poukazom na výšku náhrady trov konania sa nedostane do zvlášť ťaživej životnej situácii. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 ods. 1 OSP <. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod.

Skúmajúc vyššie uvedené dôvody aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 OSP v danej veci, odvolací súd dospel k vecnej správnosti napadnutého rozsudku v tejto časti. Navrhovateľka v priebehu celého konania na súde prvého stupňa sa ani raz nezmienila o svojej zvlášť ťaživej životnej situácii, ktorá z jej postavenia a zo žiadnych dôkazov ani nevyplýva a ktorá by mohla byť dôvodom aplikácie tohto ustanovenia. Dôvodom na posúdenie trov konania podľa tohto ustanovenia nemôže byť samotný predmet konania, t.j. návrh na určenie výživného na manželku. Okrem toho navrhovateľka v podanom odvolaní žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod použitia tohto ustanovenia, neuviedla, nekonkretizovala v čom vidí nesprávnosť rozhodnutia v danej veci a žiadne iné dôvody hodné osobitného zreteľa neuviedla. Skutočnosti, uvádzané navrhovateľkou a vytýkajúce pochybenia súdom prvého stupňa nemôžu byť dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi.

V závere odvolania, ako aj v ďalších písomných podaniach, adresovaných odvolaciemu súdu, navrhovateľka výslovne žiadala, aby odvolací súd vytýčil pojednávanie o odvolaní, aby mohla zopakovať a doplniť niektoré veci, ktoré prvostupňový súd nejasne vyložil, alebo sa nimi vôbec nezaoberal, pričom v opačnom prípade bude považovať konanie odvolacieho súdu za konanie, ktorým jej odňal možnosť konať pred súdom a vyhrážaním sa ústavnou sťažnosťou a primeraným finančným zadosťučinením. Napriek tomuto tvrdeniu navrhovateľka v podanom odvolaní a ani pred rozhodnutím súdu prvého stupňa neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti a nenavrhla vykonanie žiadnych ďalších nových dôkazov, ktoré by zmenili, resp. by prispeli k zmene rozhodnutia v danej veci v jej prospech. Pokiaľ odvolateľka vníma porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces i v súvislosti s nenariadením pojednávania odvolacím súdom na účely doplnenia dokazovania, je potrebné poukázať na ustanovenia § 213 ods. 3 až 5 OSP, z ktorých vyplýva, že rozhodnutie o potrebe doplnenia či zopakovania dokazovania v odvolacom

konaní závisí (pri splnení zákonných podmienok), výhradne od úvahy odvolacieho súdu. Výnimkou sú konania podľa § 120 ods. 2 OSP; i táto sa však vzťahuje len na dôkazy, ktoré sú potrebné pre správne zistenie skutkového stavu, teda nie na dôkazy bezvýznamné, nadbytočné, či nespôsobilé preukázať tvrdené skutočnosti. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že doplnenie či zopakovanie dokazovania v odvolacom konaní nie je potrebné, a pre nariadenie pojednávania nie sú splnené ani ďalšie zákonné predpoklady, pojednávanie nenariaďuje (§ 214 OSP). V danom prípade preto uvedená námietka neobstojí.

Odvolací súd záverom iba dodáva, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru), je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (, ). Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 OSP), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten - ktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu.

V predmetnej veci súd prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu vykonal všetky dôkazy, potrebné pre posúdenie a rozhodnutie v danej veci, zabezpečil dôkazy potrebné pre posúdenie životnej úrovne oboch účastníkov konania, ktoré následne vyhodnotil a v napadnutom rozsudku aj odôvodnil. Z týchto dôvodov preto nie je možné hovoriť o odňatí možnosti navrhovateľke konať pred súdom.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej pomoci, a to vyjadrenie k odvolaniu v sume 561,08 eura, z toho odmena v sume 552,69 eura podľa § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c/ Vyhlášky a zo sumy 8,39 eura - režijný paušál podľa § 16 ods. 3 Vyhlášky.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.