Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozhodnutie_5Co-433-2015.pdf
PDF · 75 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/433/2015
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín č.k. 22C/319/2012-111 zo dňa 3. decembra 2014, jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
V záhlaví identifikovaným uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil poukázaním na ust. § 109 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Uviedol, že postup súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. nie je namieste. Navrhovateľ tvrdí, že podal na ústavnom súde sťažnosť, ktorej predmetom je namietanie porušenia jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Navrhovateľ nepreukázal, že takúto sťažnosť skutočne podal, pretože kópia sťažnosti, ktorú navrhovateľ priložil k návrhu na prerušenie konania, nepreukazuje, že sťažnosť na ústavnom súde bola reálne podaná a kedy sa tak stalo, nakoľko nie je ani len datovaná, nie to ešte opatrená pečiatkou Ústavného súdu SR. Pokiaľ by aj navrhovateľ takúto sťažnosť podal, ani tak nie je takáto okolnosť sama o sebe dôvodom na prerušenie konania. Vylúčenie sudcu (sudcov) okresného súdu nie je prejudiciálnou otázkou, ktorú nie je súd v tomto konaní oprávnený riešiť, nakoľko Občiansky súdny poriadok obsahuje ustanovenia, ktoré upravujú postup okresného súdu v prípade, že účastník namieta nezaujatosť sudcu resp. sudcov v konaní, a to konkrétne v § 14 a nasl.. Z uvedených ustanovení preto podľa názoru súdu vyplýva, že O.s.p. obsahuje vlastnú úpravu postupu súdu v prípade, ak účastník namieta zaujatosť niektorého z jeho sudcov. Z uvedeného preto vyplýva že súd bol oprávnený túto otázku riešiť, a to prostredníctvom svojho nadriadeného súdu, ktorý vo veci aj právoplatne rozhodol, a preto aplikácia a § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. nie je dôvodná. Súd preto ďalej skúmal, či toto prípadné konanie pred ústavným súdom by mohlo byť konaním, ktoré môže mať význam pre rozhodnutie vo veci samej. Súd mal po preskúmaní podania za to, že navrhovateľ nepreukázal, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. Takouto otázkou môže byť len rozhodnutie o skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, pričom v danej veci rozhodnutie vo veci samej nie je objektívne závislé od toho, či je sudca, ktorému bola vec pridelená, zo subjektívneho pohľadu navrhovateľa vylúčený z prejednávania a rozhodovania takejto veci. Rozhodnutie vo veci samej totiž závisí len od otázok, ktoré je súd oprávnený v konaní riešiť sám. Preto ani prípadné podanie sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky proti rozhodnutiu, ktorým sudca nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci, nemôže byť dôvodom na prerušenie konania. Na základe uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Na zdôraznenie nedôvodnosti prípadného podania sťažnosti na ústavnom súde súd poukazuje na skutočnosť, že spolu s touto sťažnosťou mal byť podľa tvrdení navrhovateľa podaný aj návrh na odklad vykonateľnosti,
ktorého výsledok však navrhovateľ nespomína a o ktorom okresný súd taktiež nemá vedomosť, čím je opätovne samotným navrhovateľom potvrdené, že samotné podanie sťažnosti na Ústavný súd SR ani právny poriadok a ani samotný navrhovateľ nepovažujú za dôvod prerušenia základného konania, a preto bolo potrebné podať aj návrh na odklad vykonateľnosti rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, a kým o tomto návrhu nie je preukázateľne rozhodnuté, namietané skutočnosti nemôžu byť dôvodom na nepokračovanie v konaní, teda dôvodom na prerušenie konania, pretože by mohlo dôjsť k porušeniu práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Dňa 28.11.2014 bol súdu doručený aj ďalší návrh navrhovateľa na prerušenie konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré položila Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR v konaní, ktoré je vedené na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010. Podľa názoru navrhovateľa zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok má pre ďalší priebeh a rozhodnutie v prejednávanej veci zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súd pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Preto navrhovateľ žiadal, aby súd o podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku rozhodol o prerušení konania. Súd sa s názorom navrhovateľa na potrebu prerušiť konanie nestotožnil, nakoľko nezistil žiadny význam zodpovedania navrhovaných prejudiciálnych otázok s prejednávaným konaním. Kým v konaní Okresného súdu Prešov ide o konanie, kde sa náhrady škody domáha spotrebiteľka proti štátu za to, že jej neposkytol ex offo pomoc ako spotrebiteľovi v exekučnom konaní, v prejednávanom konaní sa navrhovateľ domáha náhrady škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíva v nevydaní rozhodnutia v zákonnej lehote resp. v spôsobených prieťahoch v konaní pri rozhodovaní v exekučnom konaní. Súd preto aj tento návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Podanie riadneho opravného prostriedku odôvodnil poukázaním na ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), c) a f) O.s.p. Uviedol, že pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 prebieha konanie pre porušenie práva Európskej únie, pričom v uvedenom konaní sú rovnakí účastníci ako v tomto konaní. Okresný súd Prešov v danom konaní svojím uznesením zo dňa 7. 10. 2013 rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. Podľa názoru navrhovateľa zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok má pre ďalší priebeh a rozhodnutie v prejednávanej veci zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súd pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Preto žiadal, aby odvolací rozhodol súd tak, že návrhu na prerušenie konania vyhovie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.
Podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Prerušenie konania v zmysle citovanej procesnoprávnej úpravy predstavuje procesný inštitút, ktorý konajúci súd uplatní vtedy, ak je vhodné dočasne nepokračovať v konaní. Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. predpokladá takú predbežnú alebo prejudiciálnu otázku, ktorej predchádzajúce vyriešenie je nutné, aby bolo možné rozhodnúť vo veci samej. Je však nutné zdôrazniť, že nejde o prípad, kedy by sa v inom konaní riešila otázka významná pre rozhodnutie súdu, ktorú by si súd nebol oprávnený vyriešiť sám, ale jedná sa o prípad, kedy otázku, ktorý síce konajúci súd je oprávnený riešiť ako otázku predbežnú, avšak z rôznych dôvodov je vhodnejšie vyčkať na rozhodnutie iného orgánu, najčastejšie súdu. Všeobecným účinkom prerušenia konania je, že sa nekonajú pojednávania, neplynú lehoty a účastníci (dočasne) nevykonávajú procesné úkony inak spojené s konaním. Tak, ako nedochádza k vylúčeniu účastníka konania z realizácie jeho procesných oprávnení postupom súdu, ktorý konanie prerušil (viď napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 209/2009),
nedochádza k odňatiu možnosti pred súdom konať ani procesným postupom súdu, ktorý konanie v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. neprerušil (porovnaj R 34/2011 ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 185/2009).
Pokiaľ ide o dôvod prerušenia konania podľa citovaného ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., odvolací súd v prvom rade poukazuje na tú skutočnosť, že v tomto prípade sa jedná o možnosť tzv. fakultatívneho prerušenia občianskeho súdneho konania, čo znamená, že súd v tomto prípade (na rozdiel od situácie upravenej v ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.), nie je povinný konanie prerušiť ani vtedy, ak prebieha iné konanie, kde sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre výsledok jeho konania.
Pred samotným fakultatívnym prerušením konania je súd povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení (napr. spojenie veci, prerušenie konania, riešenie tzv. predbežnej otázky) slúžiacich účelu racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania je ale potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O.s.p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a účinnejšia. Rozhodujúcim hľadiskom je teda zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 302/2013 zo dňa 05.12.2013). Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, ako aj procesného postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, dospel zhodne so súdom prvého stupňa k záveru o nedôvodnosti návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Z odôvodnenia predmetného návrhu vyplýva, že predmetom konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 je náhrada škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti navrhovateľke na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Predmetom konania v preskúmavanej veci je pritom náhrada škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín v exekučnom konaní, t.j. z titulu zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup súdu. Položené prejudiciálne otázky v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 tak neriešia podstatu sporu v tomto konaní, t.j. či navrhovateľ vystupujúci v pôvodnom exekučnom konaní ako oprávnený má nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v súvislosti s porušením povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stavenej lehote. Keďže táto otázka, teda zodpovednosť štátu je predmetom úpravy vnútroštátneho právneho poriadku a je upravená zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, môže byť bez ďalšieho predmetom vnútroštátneho preskúmania všeobecnými súdmi, nie je teda rozumný dôvod na vyčkanie rozhodnutia vo vyššie uvedených prejudiciálnych otázkach, ktoré sa v konečnom dôsledku týkajú iného skutkového a právneho stavu.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .