Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_1Co-176-2015.pdf
PDF · 92.35 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/176/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 15.12.2014 č.k. 14C/214/2012-20 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a vyslovil, že žalovanej sa nepriznáva náhrada trov konania.
V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody vo výške 175 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 221,28 eura z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trebišov tvrdiac, že v exekučnom konaní vedenom u súdneho exekútora pod č. EX 15080/2011 voči dlžníkovi S. R., V.. X.X.XXXX, nerozhodol o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, pričom žalovaná na jeho písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody pozitívne nereagovala. Ďalej konštatoval, že uznesením zo dňa 9.10.2012 č.k. 14C/138/2012-8 rozhodol o spojení tejto veci s ďalšími vecami žalobcu špecifikovanými v uznesení na spoločné konanie, ktoré bolo na Okresnom súde Trebišov ďalej vedené pod sp. zn. 14C/138/2012 a potom, ako o námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Trebišov vznesenej žalobcom bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19.10.2012 č.k. 11NcC/63/2012-16 tak, že sudkyňa Okresného súdu Trebišov JUDr. Monika Koščová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 14C/138/2012, následne uznesením zo dňa 8.10.2014 č.k. 14C/138/2012-81 rozhodol o vylúčení tejto posudzovanej veci na samostatné konanie, toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.10.2014.
Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 6Er/490/2003 bol tomuto súdu dňa 22.11.2010 doručený návrh žalobcu na zmenu súdneho exekútora, o ktorom rozhodol exekučný súd uznesením zo dňa 21.3.2011 č.k. 6Er/490/2003-17 tak,
že vyhovel návrhu oprávnenej POHOTOVOSŤ s.r.o. na zmenu súdneho exekútora, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14.4.2011.
Po právnom posúdení podľa ust. § 3 ods.1 a 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1 až 4, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, v znení účinnom do 31.12.2012, § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v znení účinnom od 1.1.2013, § 44 ods. 8 a 9 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti uzavrel, že žaloba nie je dôvodná, pretože žalobca nepreukázal splnenie prvej podmienky zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to nesprávny úradný postup Okresného súdu Trebišov v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 6Er/490/2003. Poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 16/02, podľa ktorého pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone a skutočnosť, že pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora je potrebné vykonať procesné úkony, ako výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, zaslanie spisu novému exekútorovi, rozhodnutie o trovách exekúcie, dôvodil, že k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo, pretože síce exekučný súd o návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 30 dní, keďže o návrhu doručenom mu 22.11.2010 rozhodol dňa 21.3.2011, po doručení návrhu na zmenu súdneho exekútora vykonával potrebné procesné úkony, vyzval pôvodného súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu a k vyúčtovaniu trov exekučného konania, pričom v konaní nebolo preukázané, že v označenej exekučnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Pretože nebol preukázaný nesprávny úradný postup Okresného súdu Trebišov, výškou škody a nemajetkovej ujmy žalobcu sa z dôvodu hospodárnosti konania nezaoberal a z rovnakého dôvodu nevyhovel ani žiadosti žalobcu o vykonanie dôkazu znaleckým posudkom.
O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej žalovanej ich náhradu nepriznal, pretože náhradu trov konania priznať nežiadala.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ O.s.p., ako i z odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c/ d/, e/ a f/ O.s.p. a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Citoval ust. § 15 O.s.p., poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR (IV. ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000) i na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.10.2012 sp. zn. 11NcC/46/2012-24 a namietol, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. Trval preto na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Mal za to, že pokiaľ súd prejednal za takýchto okolností vec v jeho neprítomnosti, odňal mu tým právo konať pred súdom a porušil jeho právo na súdnu ochranu, keďže sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie označil tiež za vydané predčasne v situácii, ak ním súd súčasne rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a o ktorom v čase rozhodovania v merite veci ešte nebolo právoplatne rozhodnuté. Podľa názoru žalobcu, ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu písomne sa vyjadriť k žalobe v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., o žalobe malo byť rozhodnuté podľa § 153b O.s.p. rozsudkom pre zmeškanie, ktorého skutkovým základom sa mal stať ním tvrdený skutkový stav. Ďalej namietol, že súd prvého stupňa porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces, v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. V tejto súvislosti, poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 a sp. zn. I. ÚS 243/07, argumentoval, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, či listiny, ktorými prvostupňový súd vykonal dokazovanie, boli založené v exekučnom spise a ani úvaha súdu, na základe ktorej dospel k presvedčeniu, že majetková škoda a nemajetková ujma mu nevznikla, a dostatočne nevysvetlil ani svoj záver, že nedošlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote a na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase, zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.
Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
Odvolací súd na základe podaného odvolania prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) keďže v posudzovanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p., za dodržania podmienok ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.
Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu dospel k záveru, že v prejednávanom prípade žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav a na základe takto dostatočne zisteného skutkového stavu, vec správne právne posúdil a vo veci správne rozhodol. Rozsudok vo veci samej nie je ani nepreskúmateľný, ani nebola zistená iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že prvostupňový súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Samotná skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na všetky relevantné otázky danej veci. Rozhodnutie súdu prvého stupňa nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože prvostupňový súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o vylúčení zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, aj s poukazom na príslušné právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého neboli splnené podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zákona č. 513/2003 Z.z., ktorá mala byť spôsobená žalobcovi tvrdeným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 6Er/490/2003, z ktorého dôvodu základ nároku nie je daný.
Rozsudok je vecne správny v jeho výroku a preto je potrebné ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Len na zdôraznenie správnosti dôvodov preskúmavaného rozsudku a k odvolacím námietkam odvolací súd považuje za potrebné dodať:
Predmetom konania je návrh žalobcu, ktorým sa voči žalovanej domáha zaplatenia sumy 175 eur z titulu náhrady škody a sumy 221,28 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trebišov v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod sp. zn. 6Er/490/2003. Nesprávny úradný postup žalobca vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti oprávneného o zmene súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote.
Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok), v znení zák. č. 466/2009 Z. z., oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď zamietol návrh žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď mal za to že konaním Okresného súdu Trebišov v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 6Er/490/2003 nedošlo pri rozhodovaní o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora k neprávnemu úradnému postupu exekučného súdu. V súdenej veci pritom správne súd prvého stupňa posudzoval existenciu predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu uplatňovanú žalobcom v konaní a správne uzavrel, že žalobca nepreukázal prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a to nesprávny úradný postup. Správne súd prvého stupňa pri posudzovaní nároku žalobcu vychádzal aj z ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu, podľa ktorej pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci. Odvolaciemu súdu je známe, že žalobca podával návrhy na zmenu exekútorov a návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo tisíckach obdobných vecí, a preto je v zhode so súdom prvého stupňa toho názoru, že v postupe exekučného súdu, hoci rozhodol 21.3.2011 vyhovením návrhu na zmenu súdneho exekútora s ohľadom na okolnosti danej veci nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy. Pre úplnosť možno doplniť, že už vydaním poverenia na vykonanie exekúcie mal exekučným súdom poverený súdny exekútor právo ako aj povinnosť vykonávať úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky oprávneného. Pokiaľ preto žalobca tvrdí, že náhrada škody v sume 175 eur má predstavovať náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočnenou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a súdnym rozhodnutím, na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných úkonov zamestnancov pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému a administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, namietané konanie exekučného súdu (tvrdená nečinnosť exekučného súdu) nemohla mať za následok vznik žalobcom tvrdenej a uvádzanej škody, pretože úkony, za ktoré požaduje náhradu škody, vykonával bez ohľadu na to, ktorý exekútor vo veci vykonával exekúciu.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 6Er/490/2003 je vecne správny.
Pokiaľ žalobca tvrdil, že mu nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa nemohol vopred vyjadriť k právnym dôvodom, ktoré súd prvého stupňa vo veci uplatnil ex offo a na ktorých založil svoje rozhodnutie, ani táto jeho námietka neobstojí. Žalobca mal totiž možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj využil. V danej situácii žalobca tak cestou riadneho opravného prostriedku dosiahol sledovaný účel, jeho tvrdenie o odňatí možnosti pred súdom konať nemá tak ani v tomto smere žiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m. R 39/1993). Aj podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko 6 2Cdo 542/2014 z 29. mája 1986; porovnaj tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013).
Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že postupom súdu prvého stupňa, ktorý sa neprieči zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom.
Žalobca napokon nedôvodne namieta i to, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), pretože zákonná sudkyňa JUDr. Monika Koščová nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci, o čom bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19.10.2012 č.k. 11NcC/63/2012-16. Za situácie, že bolo právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 16 O.s.p. rozhodnuté o tom, že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci, nie je náležitá námietka žalobcu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp.zn. 3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor odvolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Keďže vyjadrenie žalovanej k žalobe bolo súdu doručené, neboli splnené ani podmienky pre rozhodnutie v zmysle ust. § 153b ods. 2 O.s.p. rozsudkom pre zmeškanie. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom nerozhodoval o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania a preto odvolacie námietky žalobcu vzťahujúce sa k tomuto rozhodnutiu sú bez právneho významu. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, vrátane výroku o trovách konania účastníkov.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. Keďže trovy odvolacieho konania však žalovanej nevznikli a žalobca právo na ich náhradu nemá, súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.