Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12C/370/2012

Rozhodnutie

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Juditou Knocikovou v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave Grösslingova 4, IČO 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie 175,-eur a iné s prísl. takto

rozhodol:

Návrh s a z a m i e t a.

Odporcovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov konania.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 31.07.2013 č.k. -126 bol návrh navrhovateľa zamietnutý. Na základe odvolania navrhovateľa bolo toto rozhodnutie zrušené uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27.01.2016 č.k. -153 a vec bola vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľ sa žalobným návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012 domáhal proti odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 175,-eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 276,60 eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedol, že Okresný súd Trenčín ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 08.12.2004, podanú ním zvoleným exekútorom vo veci dlžníka (povinného) Z. N. pod sp. zn. súdneho exekútora EX 3521/2005. Oprávnený (navrhovateľ) podal na exekučný súd návrh na zmenu súdneho exekútora. Súd však v zákonnej procesnej lehote 30 dní od jej prijatia nerozhodol o nej podľa § 44 ods.7 Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o žiadosti až po uplynutí zákonnej lehoty a bol bezdôvodne nečinný viac ako 154 dní. Navrhovateľ podal na exekučný súd viacej žiadostí o informáciu o stave konania ako aj viacej sťažností na prieťahy v konaní. Navrhovateľ požadoval náhradu majetkovej škody na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami a nie je možné predložiť zodpovedajúce účtovné doklady resp. pracovné alebo obchodné zmluvy. Navrhovateľ požadoval majetkovú škodu, ktorá mu vznikla za správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,- eur, za udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,-eur, za administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom vo výške 50,- eur a za administratívne, poštovné, telekomunikačné poplatky vo výške 15,-eur, spolu 175,-eur. Navrhovateľ dňa 11.06.2014 zdokladoval výšku majetkovej škody znaleckým posudkom na sumu minimálne 31,68 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch požadoval z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie v stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne

očakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a došlo aj k vyvolaniu nasledovných rizík neskorým ukončením procedúry: a) k zániku povinného, b) k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a c) k insolvencii povinného. Navrhovateľ by mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva. Ako ďalšie dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, zbytočným omeškaním vzniknutého zániku plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa a vzniku neistoty v plánovaní ďalších podnikateľských postupov a aktivít. Navrhovateľ si uplatňoval primeranú náhradu nemajetkovej ujmy podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR v priemernej výške 663,88,-eur za rok, čo je 55,32 eur za mesiac. V prejednávanej veci žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 276,60 eur (276,60 : 55,32 eur = 5 mesiacov). Navrhovateľ podľa 15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak do podania žaloby odporca pozitívne nereagoval. Žiadal aj náhradu trov konania.

Odporca žiadal žalobu zamietnuť, pretože navrhovateľ nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné na priznanie náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Poukázal na nedostatky žaloby, spočívajúce v tom, že navrhovateľ nedokázal uviesť ani len spisovú značku príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd a dátum, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody a odkazom na príslušný exekučný spis prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, hoci dôkazné bremeno má znášať navrhovateľ sám. Tvrdenie navrhovateľa o neznalosti spisovej značky ním namietaného exekučného konania sa nezakladá na pravde, keďže je v predmetnom exekučnom konaní oprávneným a v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať relevantný záujem na tom, aby identifikoval konanie, ktorým mu bola spôsobená škoda. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí) bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (napr. sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. ). Navrhovateľ v danom prípade neoznačil titul nároku na náhradu škody, pričom uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by bolo možné vysvetliť ako nesprávny úradný postup ale zároveň namieta nesprávny postup v podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je teda zrejmé, či si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu pre prieťahy, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o poverenie na vykonanie exekúcie alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka prieťahov, navrhovateľ neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu; či využil možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu na zbytočné prieťahy v konkrétnom konaní, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti a odporca má za to, že všeobecnému súdu neprislúcha posudzovať prieťahy v konaní. Odporca poukázal na to, že žaloba bola podaná na súde skôr, ako uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie písomného nároku na náhradu škody, stanovená v § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a poškodený má právo domáhať sa náhrady škody až po uplynutí 6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti (prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody boli doručené odporcovi dňa 23.4.2012), preto je nárok na súde predčasne uplatnený. Odporca poukázal na to, že navrhovateľ neposkytol a to napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré odporca adresoval navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom odporcovi bola doručená len všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, preukázanie skutočností, čo boli podané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, resp. ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ neposkytol nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať oprávnenosť jeho nárokov a preto odporca - Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa ust. § 4 ods.1 písm. a/ zák.č. 514/2003 Z.z. nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu,

spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odporca poukazuje ust. § 9 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení zák.č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom navrhovateľ dosiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladanej v tomto ustanovení, nepredložil. Odporca poukázal na to, že z ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a u ust. § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15- dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Čo znamená, že akýkoľvek nárok navrhovateľa, vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 (účinnosť novely Exekučného poriadku č. 102/2011 Z.z. ) nemá žiadnu oporu v zákone. Pred 01.06.2011 § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku znel: „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. V samotnej dôvodovej správe k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým výkladom aj NR SR ako zákonodarný zbor. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“ predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca nepravdivá a § 41 ods.2 písm. d/ exekučného poriadku sa správne aplikoval aj na rozhodcovské rozsudky aj pred 01.06.2011. Odporca poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. , ktorá konštatuje: „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.2 Ústavy SR, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods.2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy podľa čl.48 ods.2 ústavy ()“ . Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, týkajúcich sa rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Navrhovateľ si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov. Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátnych orgánov pri ich činnosti a to najmä takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá bola spôsobená nesprávnym úradným postupom realizovaným v rámci rozhodovacej činnosti, avšak pre túto formu zodpovednosti je určujúce, aby nezákonnosť rozhodnutia podľa ust. § 6 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nie je v prípade zamietnutých žiadostí o udelenie poverenia na exekúciu namietaných žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nemožno považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť / nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je namieste posudzovať. Ide o namietanie samotného rozhodnutia a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Odporca poukázal na skutočnosť, že zo samotnej dikcie § 44 ods.2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Uvedená lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods.2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku) a ak ho v lehote súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa nedá logicky predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Navrhovateľ ďalej uvádza, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal „opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu “. V tejto veci je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 03.03.2011 č.k. -13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp.zn. , uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26.09.2011 sp.zn. a uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29.03.2011 sp.zn. vnútroštátny súd má povinnosť ex offo

preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku , nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci) vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce z platného právneho poriadku, je legitímny. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ poukazuje vo svojom návrhu aj na prieťahy v konaní, odporca odkazuje na ust. § 9 ods.2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení zák. č. 412/2012 Z.z. , kde je explicitne uvedené, z čoho je možné výlučne vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní a to: len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a odporca vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Zároveň v súlade s ust. § 19 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. odporca vzniesol námietku premlčania u všetkých žalobou uplatnených nárokov, v ktorých k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred 23. aprílom 2009, z dôvodu uplynutia zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva. Navrhovateľ sa vo svojej žalobe okrem iného domáha náhrady materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom , vymáhanej od povinného. Pre úspešné uplatnenie nároku podľa ust. § 17 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody. Od povinnosti riadne škodu preukázať navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, ktorými navrhovateľ odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Pokiaľ ide o škodu, spočívajúcu v istine s príslušenstvom, navrhovateľ nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha. Nepreukázal ani existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že nie je možné pohľadávku od dlžníka vymôcť a k tvrdeniu, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky odporca poukazuje na to, že rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku navrhovateľa na súde a poukazuje v tejto súvislosti na judikatúru napr. uznesenie KS v Trnave z 31.05.2012 sp.zn. alebo KS v Žiline z 11.07.2012 sp.zn. . Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, napr. podaním návrhu na začatie konania resp. platobným rozkazom, čo neurobil a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobe namieta. Odporca uviedol, že ak by aj nastala situácia, že si toto o právo navrhovateľ uplatní novým návrhom, musel by preukázať, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadovaný nárok od dlžníka v sume , požadovanej od žalovanej, (čo nepreukázal ani preukázať nemôže) a že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená, že keby nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť navrhovateľ nepreukázal ani nepreukáže a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, zomreli a pod. Odporca je toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik ani výšku škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom, preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť inak. Navrhovateľ sa ďalej domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, vo výške 20% z istiny a príslušenstva, ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do základných práv a má kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré navrhovateľ uplatňoval

podaním návrhu na začatie konania. Odporca poukazuje na znenie ust. § 17 ods.2,3 zák. č. 514/2003 Z.z. a na to, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú v predmetnom konaní irelevantné, keďže si nároky uplatňuje navrhovateľ ako právnická osoba. Samotná judikatúra na tento aspekt poukazuje v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v súdnom konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“ bez bližšej konkretizácie. Taktiež navrhovateľ neuviedol, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou. Navrhovateľ ďalej zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žaloby nevyplýva a preto odporca nemá za preukázaný ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Odporca poukázal na ust. § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka a § 17 ods.2,3 zák.č. 514/2003 Z.z., pričom so zohľadnením uvedených ustanovení nie je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy ani za situácie, ak by boli splnené predpoklady zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré má navrhovateľ v súvislosti s podnikaním vytvorené a v posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti odporca poukázal na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikaním navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, kde sa poukazovalo na neprijateľné podmienky u navrhovateľa súvisiace najmä s nákladmi na úver vo výške takmer 100% , ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25% ročne a pod. navrhovateľ je vnímaný verejnosťou ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje odporca za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak si navrhovateľ uplatňuje náhradu škody voči štátu, ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to, že by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku škody ani nemajetkovej ujmy a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodu / nemajetkovou ujmovou. Odporca má za to, že navrhovateľ si stav, v ktorom sa ocitol, zavinil sám, spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä v súčasnosti je zrejmé, že navrhovateľ si uplatňuje ničím neodôvodnené a nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody, alebo nemajetkovej ujmy. Žiadal aj náhradu trov konania.

Účastníci konania sa na pojednávanie dňa 30.03.2016 nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Neúčasť ospravedlnili, pričom odporca súhlasil s pojednávaním v jej neprítomnosti. Právny zástupca navrhovateľa požiadal o odročenie pojednávania podľa § 115 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že súd mu neodpovedal na jeho e-mailovú žiadosť o oznámenie ich spisovej značky. Súd zistil, že právny zástupca navrhovateľa požiadal dňa 21.03.2016 e-mailom informačnú kanceláriu tunajšieho súdu o oznámenie ich spisovej značky a asistentka senátu mu túto skutočnosť e-mailom oznámila dňa 22.03.2016 o 7:40 hod. Z tohto dôvodu súd nevyhovel žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa o odročenie pojednávania a pojednával v jeho neprítomnosti.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žalobného návrhu, žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, žiadosti oprávneného (navrhovateľa) na zmenu exekútora, rozhodnutia exekučného súdu s doručenkou a zistil tento skutkový stav veci:

Súdny exekútor JUDr. Ľubomír Pekár so sídlom v Šali podal dňa 28.11.2005 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava (navrhovateľa) proti povinnému: Z. N., bytom Bánovce nad Bebravou pre vymoženie (15.942,- Sk) 529,18 eur, istiny s príslušenstvom a poverenie mu bolo udelené.

Dňa 22.11.2010 podal oprávnený - navrhovateľ návrh na zmenu súdneho exekútora.

Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 21.04.2011 č.k. -14, EX 3521/2005 vyhovel žiadosti o zmenu exekútora.

Od podania žiadosti o zmenu súdneho exekútora dňa 22.11.2010 do vydania predmetného uznesenia dňa 21.04.2011 exekučným súdom po odpočítaní 30-dňovej zákonnej lehoty uplynula doba 4 mesiacov.

Podľa § 44 ods. 7 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (v znení od 01.09.2005 do 01.12.2006) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (v znení od 01.12.2006) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 3 ods.1 písm. d) zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 6 ods.1,2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení nesk. predpisov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 6 ods.4 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení nesk. predpisov ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Podľa § 9 ods.1,2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení nesk. predpisov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení nesk. predpisov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení nesk. predpisov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods.1,2,3 cit zák. (1) uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. (3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1,2,3 cit. zák. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa článku 1 ods.2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa článku 2 ods.2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 7 ods.5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa článku 3 ods.1,2 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktoré nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou, štandardnou zmluvnou.

Podľa článku 4 ods.1,2 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia čl.7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj na tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné

Podľa článku 6 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

V danom prípade sa navrhovateľ domáhal priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy nesprávnym úradným postupom okresného súdu z dôvodu, že exekučný súd postupoval nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k rozhodnutiu o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Výšku škody vyčíslil znaleckým posudkom na sumu minimálne 31,68 eur ako vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období rokov 2009-2012 na každý jednotlivý spis. Táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene exekútora by dodržal zákonom stanovenú dobu.

Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Výšku majetkovej škody súd vyčíslil ako náklady spojené so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu počas rokov 2009-2012 na základe znaleckého posudku vo výške minimálne 31,68 eur na každý spis. Súd bol názoru, že skutočná škoda, ktorú navrhovateľ žaluje mohla vzniknúť iba počas tvrdenej nečinnosti súdu a táto podľa exekučného spisu bola v trvaní 4 mesiacov a nie 3 rokov, pre ktoré obdobie bola vyčíslená škoda. Okrem toho bol súd názoru, že navrhovateľ musel spravovať pohľadávky aj v čase nečinnosti súdu a mohol do rozhodnutia súdu vykonávať úkony. Súd vyčíslenú škodu nepovažoval za skutočnú škodu.

Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami. Podľa ustálenej praxe ústavného súdu nie každé prekročenie zákonnej lehoty automaticky znamená, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pretože je nutné skúmať všetky okolnosti, ktoré k tomuto prekročeniu viedli. K predpokladu vzniku zodpovednosti bol súd názoru, že tunajší súd nie je kompetentný preskúmavať procesný postup iného všeobecného súdu, pretože takýmto kompetentným súdom je len Ústavný súd SR (KS Nitra ). Navrhovateľ nepredložil žiadne súdne rozhodnutie, ani dôkaz o konštatovaní prieťahov v namietanom exekučnom konaní, čím nebolo preukázané splnenie tohto predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu.

Inak bol súd názoru, že postup exekučného súdu, nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotou, teda nemožno ho charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní, pretože musel skúmať platnosť spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnutie rozhodcovského súdu v zmysle súčasnej judikatúry. So vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zák. č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.04.2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až §60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa prechodných a záverečných ustanovení k úpravám účinným od 01.04.2004 (§ 897f ods.3) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súlade s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ust. § 55 ods.1, ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ust. § 53,54 a 57 tohto zákona podľa ods.3 , sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Z ust. § 54 ods.1,2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS, a medzinárodné záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť pred právnym poriadkom platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si navrhovateľ uplatňoval svoje peňažné nároky voči povinnému v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto

zmluva ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe čl. 6 Smernice č. 93/13/EHS. Na súd však bola vec predložená až v rámci exekučného konania a po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zastavil exekúciu v zmysle čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade so záväzkami, vyplývajúcimi pre tento štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom exekučný súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a žalobca si mohol svoje právo na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia a získať nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. Tvrdenia navrhovateľa, že už nebolo možné získať iný exekučný titul na vymoženie tej istej pohľadávky pre prekážku veci rozhodnutej nebolo ničím podložené a preukázané ani jediným zastavujúcim uznesením všeobecného súdu, z ktorého by tieto skutočnosti vyplývali. V konečnom dôsledku navrhovateľ si z 2 možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok čase dlhšom ako 30 dní a nemusel by zastavovať exekúciu. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že exekučný súd nepochybil vo svojom úradnom postupe, keďže aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre ustanoveniami slovenského právneho poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami.

Na základe uvedeného zároveň nebola zistená ani príčinná súvislosť medzi porušením práva a škodou. Nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný súd ale samotný povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Navrhovateľ poukazuje na vyvolanie uvedených rizík, avšak je všeobecne známe a počíta sa pri každom podnikaní s určitým rizikom podnikania. Samotnú situáciu vyvolal sám navrhovateľ aj tým, že si z 2 možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán - rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním resp. formu notárskej zápisnice, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi ako nositeľmi verejnej moci. Aj toto je jeho jedno z rizík jeho podnikania a musí znášať následky takéhoto vlastného výberu.

V danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani výška skutočnej škody a súd žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd tvrdí, že keď neboli splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za majetkovú ujmu, zároveň nie sú splnené ani zákonné podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy.

Súd bol názoru, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný podľa § 19 ods. 1,2,3 zák. č. 514/2003 Z.z., aj keď navrhovateľ neuviedol, kedy presne sa dozvedel o vzniku škody, pretože 3-ročná premlčacia doba neuplynula od vydania rozhodnutia dňa 21.04. 2011 do dňa podania žaloby dňa 27.09.2012.

Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum, v počte 2 rovnopisov) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 42 O.s.p.).

Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že:

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, § 221 ods. 1 O. s. p.).