Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5Cob-17-2015.pdf
PDF · 87.97 KB
Case nature
Area
Subarea
5Cob/17/2015
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v obchodnej veci žalobkyne: G.. P. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom P., X. X, zastúpenej advokátom JUDr. Andrejom Patakym, so sídlom Kežmarok, Hlavné námestie 2, proti žalovanému: OKTAN, a. s., so sídlom Kežmarok, Slavkovská 9, IČO: 36 458 651, zastúpenému advokátom Mgr. Milošom Čičmancom, so sídlom Poprad, Rastislavova 36, o zaplatenie 4.144,95 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 2.7.2014 pod č. k. 8Cb/1/2012-355, jednohlasne takto
rozhodol:
R u š í rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Okresný súd Kežmarok vyššie označeným rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 4.144,95 eur s 9,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.190,62 eur od 19.7.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 924,47 eur od 19.7.2011 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 29,86 eur od 27.7.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní od jeho právoplatnosti. Zároveň zaviazal žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 248,50 eur a trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 1.761,09 eur, taktiež do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým žalobkyňa žiadala zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 4.144,95 eur s príslušenstvom, dôvodiac, že s nim 14.12.2004 uzavrela ako podnájomca Zmluvu o čerpacej stanici (ďalej len „agentúrna zmluva“), týkajúcu sa čerpacej stanice E. P. - Q. I.. Jej predmetom boli motorové palivá, ktoré sa zaviazala predávať v mene a na účet žalovaného. Žalobkyňa nebola oprávnená na základe zmluvy na predaj pohonných hmôt od iných dodávateľov, než od žalovaného. Ku skončeniu agentúrnej zmluvy došlo odstúpením zo strany žalovaného dňa 21.6.2011 s účinnosťou k 30.6.2011. Podľa ustanovenia článku I.1 agentúrnej zmluvy vykonávala žalobkyňa v právnom postavení podnájomcu vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť predaj mazadiel, autopríslušenstva, prevádzkových kvapalín, autokozmetiky, drogistického tovaru, potravín a iných tovarov, pričom niektoré druhy bola povinná odoberať od dodávateľov, ktorých určil samotný žalovaný vystupujúci v právnom postavení nájomcu. Ku dňu skončenia obchodného záväzkového právneho vzťahu medzi účastníkmi konania bola vykonaná inventúra o zostatkovom tovare k 30.6.2011. Ňou bolo zistené, že žalobkyňa vystavila žalovanému, okrem iných faktúr, aj faktúry - daňové doklady, ktoré neboli zo strany žalovaného zaplatené a ktorých zaplatenia sa v tomto konaní pred súdom prvého stupňa domáha:
- faktúrou č. XXXXXXX, znejúcou na sumu 6.057,23 eur, vystavenou 4.7.2011 a splatnou 18.7.2011, žalobkyňa vyúčtovala žalovanému na základe inventúry z 30.6.2011 tovar, ktorý sa nachádzal v objekte čerpacej stanice E. P.;
- faktúrou č. XXXXXXX, vystavenou 4.7.2011 a splatnou 18.7.2011, vyúčtovala žalobkyňa žalovanému sumu 2.778,49 eur podľa článku VII. agentúrnej zmluvy províziu za agentúrny tovar a províziu z predaja pohonných hmôt na čerpacej stanici E. Q. P. za mesiac jún 2011;
- faktúrou č. XXXXXXX, vystavenou 12.7.2011 a splatnou 26.7.2011, žalobkyňa vyúčtovala žalovanému sumu 29,86 eur, podľa článku VII. províziu za agentúrny tovar a províziu za OKI karty pre zamestnancov za mesiac jún 2011.
Uvedené daňové doklady boli žalovanému riadne doručené, pričom tieto faktúry uznal, nikdy z jeho strany neboli žalobkyni vrátené, a teda jedná sa o nesporné pohľadávky žalobkyne voči nemu, vyplývajúce z ich vzájomného obchodného záväzkového právneho vzťahu. K otázke vzájomných zápočtov vykonaných medzi účastníkmi konania žalobkyňa uviedla, že tieto predstavovali bežnú prax. Vždy sa však jednalo o vzájomné dvojstranné započítanie na základe dohody o započítaní ako dvojstranného právneho úkonu. Nikdy nešlo o jednostranný zápočet. V tejto súvislosti upozornila, že v prípade započítania na základe dvojstranného zápočtu neboli vzájomné pohľadávky medzi účastníkmi konania sporné. Došlo tak vždy k započítaniu nesporných pohľadávok. V konkrétnom prípade (jednostranného započítania zo strany žalovaného) však nešlo o takýto prípad, keďže faktúry, ktoré žalovaný vystavil z titulu náhrady škody, boli zo strany žalobkyne spochybnené a riadne žalovanému vrátené s tým, že ich neuznala. Preto bolo potrebné, aby sa súd zaoberal prejudiciálnou otázkou, či tieto faktúry boli sporné, a teda či boli splnené podmienky pre jednostranný zápočet a či tento vykonaný jednostranný zápočet zo strany žalovaného zo dňa 14.9.2011 vyvoláva právne účinky. Podľa názoru žalovaného pohľadávka žalobkyne zanikla dňom 14.9.2011 jednostranným zápočtom vykonaným žalovaným, na základe ktorého boli započítané s pohľadávkami žalovaného voči žalobkyni z titulu nároku na náhradu škody tieto faktúry:
- faktúrou č. XXXXXXX v sume 1.215,89 eur,
- faktúrou č. XXXXXXX na sumu 1.902,77 eur,
- faktúrou č. XXXXXXX na sumu 144,14 eur,
- faktúrou č. XXXXXXX na sumu 253,81 eur
- faktúrou č. XXXXXXX na sumu 628,34 eur.
Preto žalovaný tvrdí, že voči žalobkyni neeviduje žiaden záväzok, pretože všetky jeho záväzky voči nemu sa stali predmetom vyššie uvedeného zápočtu. Teda spornou ostala otázka právneho posúdenia, či žalovanému v právnom postavení nájomcu vzniklo voči žalobkyni v právnom postavení podnájomcu právo na jednostranné započítanie pohľadávok vyúčtovaných vyššie uvedenými účtovnými dokladmi z titulu práva na náhradu škody.
Súd prvého stupňa uzavrel, že v prejednávanej veci nebolo sporné, že dňa 14.12.2004 spolu uzavreli agentúrnu zmluvu, na základe ktorej žalovaný v právnom postavení nájomcu prenechal žalobkyni v právnom postavení podnájomcu čerpaciu stanicu E. P. - Q. I.. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 14.12.2004 do 14.12.2005, posledným dodatkom predĺžená do 31.12.2012. S účinnosťou k 30.6.2011 žalovaný listom od uvedenej zmluvy z prevádzkových dôvodov na jeho strane odstúpil. Po skončení obchodného záväzkového právneho vzťahu medzi účastníkmi si žalovaný ponechal tovar, ktorý si zároveň odkúpil. Súpis tohto tovaru k 30.6.2011 tvoril prílohu faktúry č. XXXXXXX, ktorou vyúčtoval hodnotu tovaru v celkovej výške 6.057,23 eur. Označená faktúra bola vystavená 4.7.2011 so splatnosťou do 18.7.2011. Tento účtovný doklad v priebehu konania pred súdom medzi účastníkmi sporný nebol. Dňa 4.7.2011 žalobkyňa vyúčtovala žalovanému províziu za predaj pohonných hmôt v júni 2011 v celkovej výške 2.778,49 eur so splatnosťou do 18.7.201l. Na základe vystavených faktúr tak žalobca evidoval voči žalovanému z ich obchodného záväzkového právneho vzťahu celkovú pohľadávku vo výške 7.011,56 eur, pričom túto sumu žalovaný ako pohľadávku žalobcu nerozporoval. Táto suma bola následne zvýšená o zvyšok nevyplatenej zálohovej platby vo výške 808,93 eur, čo spolu predstavovalo dlžnú sumu žalovaného voči žalobkyni vo výške 7.820,49 eur. Ani táto dlžná suma medzi účastníkmi sporná nebola. Suma, ktorej sa žalobkyňa domáha v tomto konaní, predstavuje rozdiel medzi celkovou dlžnou sumou vo výške 7.820,49 eur a sumou, ktorá jej bola uhradená po vykonanom zápočte zo strany žalovaného. Tento rozdiel si žalovaný započítal jednostranným zápočtom svojich faktúr, o ktorých tvrdil, že boli vystavené z titulu náhrady škody, ktorá mu mala byť údajne spôsobená konaním žalobkyne. Medzi účastníkmi konania nebola spornou ani skutočnosť, že listom z 22.9.2011 žalobkyňa vrátila jednostranný zápočet žalovanému s odôvodnením, že je v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 580 až 581 Obč. zákonníka a § 8 ods. 4 Zákona o účtovníctve. Taktiež nebola spornou ani skutočnosť, že
pohľadávka žalovaného voči žalobkyni z účtovného dokladu č. XXXXXXX so splatnosťou 27.7.2011 vo výške 144,14 eur bola zaplatená žalobkyni pripísaním na jej účet dňa 27.9.2011, a teda nemohla byť predmetom jednostranného započítania.
V prejednávanej právnej veci súd prvého stupňa však uzavrel, že bola splnená i podmienka spočívajúca v existencii právneho úkonu smerujúceho k započítaniu ako jednostranného právneho úkonu (compensatio necessaria). Teda na základe uvedeného súd skúmal, či pohľadávky žalovaného vyúčtované žalobkyni vyššie označenými piatimi faktúrami sú pohľadávkami spôsobilými na započítanie, a teda spôsobilé na kompenzáciu pohľadávok žalobkyne, ktoré žalovaný nerozporoval. V tejto súvislosti uzavrel, že kým pohľadávky žalobkyne voči žalovanému neboli medzi účastníkmi sporné, pohľadávky žalovaného voči žalobkyni vyúčtované vyššie označenými faktúrami nemožno vzhľadom na právne úkony žalobkyne (vrátenie jednotlivých dokladov žalovanému) považovať za pohľadávky nesporné.
Na základe vyššie uvedeného skutkového stavu uzavrel, že kým pohľadávky žalobkyne voči žalovanému neboli medzi účastníkmi sporné, pohľadávky žalovaného voči žalobkyni vyúčtované vyššie uvedenými účtovnými dokladmi nemožno vzhľadom na právne úkony žalobcu (vrátenie jednotlivých dokladov žalovanému) považovať za pohľadávky nesporné. I vzhľadom na priebeh dokazovania pred súdom prvého stupňa je zrejmé, že preukazovanie existencie pohľadávok uplatnených žalovaným na započítanie by si vyžiadalo rozsiahle dokazovanie nesúvisiace s pohľadávkami uplatnenými žalobou, prípadne s týmito pohľadávkami súvisiace iba okrajovo. Preto dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Obranu žalovaného, ktorou žiadal započítať voči dôvodným pohľadávkam žalobkyne jeho pohľadávky s poukazom na ust. § 580 Obč. zákonníka, považoval za právne nedôvodnú, keďže pohľadávku spornú nemožno považovať za pohľadávku spôsobilú na započítanie a najmä nemožno ju považovať za takúto v konaní, ktoré je vedené zo strany žalobkyne o zaplatenie pohľadávok nesporných (viď obdobné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/33/2009). Skôr pre prejednávanú právnu vec platí záver (aj napriek celému radu navrhnutých dôkazov), že žalovaný vystavil posudzované účtovné doklady za tovar, ktorý však žalobkyni nikdy dodaný nebol. Zo žiadneho posudzovaného účtovného dokladu žalovaného uplatneného v rámci jednostranného započítania zároveň nevyplýva, že by sa malo jednať o uplatnenie jeho nároku na náhradu škody voči žalobkyni tak, ako to tvrdil v priebehu konania pred súdom prvého stupňa. Z tohto dôvodu návrhu žalobkyne v celom rozsahu vyhovel.
Taktiež súd prvého stupňa priznal žalobkyni aj uplatnený 9,5 % úrok z omeškania ročne od splatnosti jednotlivých faktúr, a to v súlade s § 369 ods. 1 Obch. zákonníka.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnej žalobkyni priznal ich náhradu vo výške 248,50 eur z titulu zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia vo výške 1.761,09 eur.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalovaný odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak, aby návrh žalobkyne bol v celom rozsahu zamietnutý, alternatívne zrušiť rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V odvolaní, okrem iného, poukázal najmä na judikatúru Najvyššieho súdu SR, a to rozsudok zo dňa 11.11.2009, sp. zn. 2Obdo/31/2009, kde Najvyšší súd SR výslovne uvádza, že pokiaľ ide o započítanie tzv. sporných pohľadávok, je povinnosťou súdu v konaní, v ktorom bola započítacia námietka uplatnená, odstrániť spornosť dokazovaním a ako predbežnú otázku posúdiť oprávnenosť takejto pohľadávky s tým, že v prípade, ak dôjde k záveru, že pohľadávka nie je oprávnená, tak účinky uplatnenia započítania nenastanú. V tejto súvislosti zdôraznil, že v prípade, ak prvostupňový súd považoval jeho pohľadávku voči žalobkyni za spornú, bol súd povinný sa s takouto spornosťou vysporiadať a až následne rozhodovať vo veci samej. Teda má za to, že bol naplnený i odvolací dôvod v súlade s § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., pretože súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že uviedol, že prejav započítania vykonaný žalovaným považuje za právne nedôvodný, pretože pohľadávku spornú nemožno považovať za pohľadávku spôsobilú na započítanie. Teda súd nepostupoval tak, aby odstránil spornosť pohľadávky, a neposúdil otázku oprávnenosti pohľadávok žalovaného ako predbežnú a aj napriek tomu jeho započítací nárok ako nedôvodný oproti pohľadávke žalobkyne zamietol.
Taktiež poukázal na neurčitosť, teda aj na následnú nevykonateľnosť žalobného petitu, pretože žalobkyňa žiada v konaní uhradiť žalovanú sumu v zmysle zmeneného žalobného návrhu pripusteného súdom uznesením zo dňa 21.5.2012 v rámci dvoch rôznych lehôt nasledovne: na začiatku žalobného petitu žiada žalobkyňa o úhradu žalovanej sumy do 15-tich dní od doručenia platobného rozkazu a v
závere žalobného petitu žiada uhradiť celú istinu vrátane jej príslušenstva a trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V tejto súvislosti zdôraznil, že takýto návrh bol podaný po vydaní platobného rozkazu. Tento nedostatok, podľa názoru odvolacieho súdu, nespôsobuje prípadnú vykonateľnosť rozhodnutia.
Žalobkyňa k odvolaniu žalovaného vo vyjadrení zo dňa 22.1.2014 žiadala potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Vo vyjadrení, okrem iného, uviedla, že pohľadávky, ktoré boli predmetom jednostranného zápočtu u žalovaného v čase jeho uskutočnenia, neexistovali, pretože Zákonom o účtovníctve boli vylúčené z pohľadávok u žalobkyne na základe vrátenia faktúr.
V súvislosti s touto námietkou odvolací súd poznamenáva, že vrátenie faktúr ešte neznamená nedôvodnosť práva na ich zaplatenie. Táto otázka je výlučne otázkou právneho posúdenia oprávnenosti nároku súdom. To sa týka aj opačného prípadu, ak by žalovaný žalobkyni vrátil uplatnené faktúry z dôvodu neuznania ich oprávnenosti.
Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné.
Zo Zmluvy o čerpacej stanici (agentúrna zmluva) zo dňa 14.12.2004 (č. l. 9) je nepochybné, že bola uzavretá medzi žalovaným ako nájomcom a žalobkyňou ako podnájomcom, teda ako medzi podnikateľskými subjektmi tak, ako ich charakterizuje ust. § 2 Obch. zákonníka.
Podľa § 358 Obch. zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.
Základnú úpravu započítania pohľadávok obsahuje Občiansky zákonník v § 580 až § 582, ktoré ustanovujú, že pokiaľ dlžník a veriteľ majú vzájomné pohľadávky s plnením rovnakého druhu, ktoré sa vzájomne kryjú, zaniknú započítaním za podmienok ustanovených zákonom. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretnú pohľadávky spôsobilé na započítanie. Pre obchodné záväzkové vzťahy sa nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilé na započítanie. Obchodný zákonník upravuje pre obchodné vzťahy spôsobilosť na započítanie odlišne v § 358 až § 364.
Ohľadom započítacej námietky žalovaného súd prvého stupňa uzavrel, že jeho započítaciu námietku považuje za právne nedôvodnú, keďže pohľadávku spornú nemožno považovať za pohľadávku spôsobilú na započítanie a najmä nemožno ju považovať za takúto v konaní, ktoré je vedené zo strany žalobkyne o zaplatenie pohľadávok nesporných (viď obdobné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/33/2009). Teda v podstate pohľadávku spornú (zo strany žalovaného) považoval za právne nedôvodnú a zároveň za nespôsobilú na započítanie. S týmto jeho právnym záverom nie je možné súhlasiť, a to najmä s odkazom na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.11.2009 pod sp. zn. 2Obdo/31/2009. V odôvodnení tohto rozsudku sa výslovne uvádza, že pokiaľ ide o započítanie tzv. sporných pohľadávok, je povinnosťou súdu v konaní, v ktorom bola započítacia námietka uplatnená, odstrániť spornosť dokazovaním, a ako predbežnú otázku posúdiť oprávnenosť takejto pohľadávky. V prípade, že súd dôjde k záveru, že pohľadávka nie je oprávnená, tak účinky uplatnenia započítania nenastanú. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti okresnému súdu, že dôvodným a zákonným započítaním dochádza k zániku pohľadávky protistrany v obchodných veciach.
Vzhľadom na vyššie uvedené, teda pokiaľ súd prvého stupňa konštatoval spornosť započítanej pohľadávky žalovaného oproti pohľadávke žalobkyne, spornosť tejto pohľadávky dokazovaním neodstránil, čo bolo jeho povinnosťou posúdenia ako otázky predbežnej. Až v prípade, ak by dokazovaním v naznačenom smere dospel k záveru, že započítacia pohľadávka žalovaného nie je oprávnená, tak účinky uplatnenia započítania by nenastali. Keďže v tomto smere súd prvého stupňa nepostupoval, jeho rozhodnutie o povinnosti žalovaného plniť žalobkyni je v tomto štádiu konania predčasné.
Z uvedených dôvodov odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, iba zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátiť na ďalšie dokazovanie (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.), a to v naznačenom smere. Až po jeho doplnení bude možné vo veci znovu rozhodnúť.
O trovách oboch konaní rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.