Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/146/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Stavebniny Skalica s.r.o., so sídlom D. Jurkoviča 22, 909 01 Skalica, IČO: 36 673 722, proti žalovanému: PSR INDUSTRY SK, s.r.o., so sídlom Karpatské námestie 10/A, 831 06 Bratislava - mestská časť Rača, IČO: 44 787 219, v konaní o zaplatenie 6.677,22 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -84 zo dňa 05.06.2015, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -84 zo dňa 05.06.2015 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.677,22 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 914,27 Eur od 31.08.2013 do zaplatenia, zo sumy 4.359,42 Eur od 11.09.2013 do zaplatenia, zo sumy 786,62 Eur od 21.09.2013 do zaplatenia, zo sumy 616,91 Eur od 11.10.2013 do zaplatenia a zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 308,77 Eur, všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 409 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 450 ods. 1 veta prvá OBZ, § 369 ods. 1, 2 okresný súd žalobe vyhovel. V štádiu pred vydaním platobného rozkazu v tejto veci zobral žalobca žalobu späť v časti prevyšujúcej jeho právo na zaplatenie dlžnej kúpnej ceny v sume 6.677,22 Eur spolu s 9,5 % úrokom z omeškania zo základov a za dobu omeškania tak, ako je vymedzené v podaní žalobcu z 19.3.2014. Tento dispozitívny úkon žalobca odôvodnil tvrdením, podľa ktorého úrok z omeškania v sadzbe 0,05 % dohodnutý v takejto sadzbe medzi účastníkmi nebol.

Žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené vydaním platobného rozkazu, proti ktorému podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor s odôvodnením vo veci samej. Na odôvodnenie odporu žalovaný uviedol, že nárok uplatnený žalobcom popiera. Žalobca vôbec nešpecifikoval tovar, ktorý vyfakturoval. Tovar žalovanému v rozsahu, ktorý vyfakturoval, nedodal, čo deklaruje aj skutočnosť, že nepredložil dodacie listy. Právnym dôvodom, ktorý zakladá právo na peňažné plnenie, je faktické poskytnutie objednaného a zmluvne dohodnutého plnenia. V nadväznosti na to navrhol žalovaný žalobu zamietnuť.

Na vznesenú procesnú obranu žalovaného reagoval žalobca písomným podaním z 19.5.2014, v ktorom uviedol, že žalovaný nikdy nerozporoval skutočnosť, že by mu nebol tovar dodaný. Naopak, v rámci komunikácie pred podaním žaloby žiadal o trpezlivosť s tým, že prisľuboval úhradu faktúr. Ako prílohu

podania vyjadrenia sa z 19.5.2014 predložil žalobca súbor dodacích listov a objednávok, ktoré sa vzťahujú k faktúram, ktorými vyúčtoval dlžnú kúpnu cenu.

Na pojednávanie okresného súdu, ktoré bolo v tejto veci vytýčené na termín 5.6.2015, sa žalovaný neustanovil. Doručenie predvolania na tento termín pojednávania mal včas a riadne vykázané a keďže svoju neúčasť neospravedlnil a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, prejednal súd vec v neprítomnosti žalovaného.

Okresný súd ustálil, že na základe písomných objednávok, ktoré boli prílohou podania žalobcu z 19.5.2014 a ústnej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným, zrealizoval žalobca ako predávajúci pre žalovaného ako kupujúceho dodávku tovaru, ktorý je v predložených dodacích listoch, ktoré boli prílohou podania žalobcu z 19.5.2014 špecifikovaný čo do množstva, druhu a ceny. Cenu zrealizovaných dodávok vyúčtoval žalobca žalovanému štyrmi samostatnými faktúrami, ktoré sú prílohou žaloby, v celkovej výške 6.875,10 Eur, pričom vo vzťahu ku faktúre FV-1940/2013 splatnej 10.9.2013 boli vystavené dva dobropisy v sume 128,04 Eur a 69,84 Eur. Dodávky tovaru boli žalobcom zrealizované pre žalovaného na zabezpečenie výstavby bytovky v obci Čáry. Okresný súd skonštatoval skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby v celom rozsahu. Žalobca predložením listinných dôkazov - dodacích listov, ktoré sú prílohou podania žalobcu z 19.5.2014 na č.l. 40 až 63 spisu preukázal, že si riadne splnil zmluvnú povinnosť predávajúceho dodať kupujúcemu - žalovanému objednaný tovar, oproti čomu žalovaný si nesplnil zmluvnú povinnosť zaplatiť kúpnu cenu za dodaný tovar. Predložené dodacie listy sú opatrené podpisom osoby, ktorá tovar špecifikovaný v týchto dodacích listoch čo do množstva a druhu, za žalovaného prevzala. Žalobca na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar vystavil štyri samostatné faktúry, ktoré žalovaný v celom rozsahu v lehote ich splatnosti nezaplatil. Z výpovede prokuristu žalobcu na pojednávaní dňa 5.6.2015 mal okresný súd preukázané, že v rámci predsúdnej komunikácie žalovaný nespochybňoval uplatnené pohľadávky žalobcu, naopak, opakovane prisľuboval cestou štatutárneho zástupcu žalovaného, že dôjde k úhrade pohľadávok žalobcu, avšak sa tak nestalo. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, v rámci ktorého vykonal okresný súd dôkaz oboznámením žalobcom predložených objednávok a dodacích listov, tak ako boli prílohou podania žalobcu z 19.5.2014, výpoveďou prokuristu žalobcu, ktoré dôkazy vyhodnotil podľa § 132 OSP a pri zohľadnení obsahu procesnej obrany žalovaného, ktorý namietal skutočnosť nepreukázania dodávky fakturovaného tovaru, skonštatoval, že žalobca dôvodne uplatnil právo na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar v súlade s dohodou účastníkov. Žalobca preukázal splnenie zmluvnej povinnosti predávajúceho, v nadväznosti na čo mal podľa okresného súdu právo na zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny podľa § 409 a nasl. OBZ, ktorá mu v sume 6.677,22 Eur bola priznaná okresným súdom. So splnením záväzku zaplatiť žalobcovi dlžnú kúpnu cenu, bol žalovaný v omeškaní. Medzi účastníkmi neexistovala osobitná dohoda o spôsobe platenia kúpnej ceny a o jej splatnosti, a preto vystavením žalovaných faktúr, vo vzťahu ku ktorým nebolo v konaní sporné, že sa dostali do dispozičnej sféry žalovaného, prejavil žalobca vôľu, aby mu žalovaný zaplatil dlžnú kúpnu cenu na podklade faktúry a v lehote jej splatnosti. V nadväznosti na to okresný súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 369 ods. 1 vo výške, o ktorej mal okresný súd vedomosť z inej svojej rozhodovacej činnosti (§ 121 OSP). O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 OSP.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne nesprávny. „Trváme na dôvodoch uvedených v odpore. Súčasne možno konštatovať, že žalobca uplatnil úroky z omeškania vo vyššom rozsahu, než mu prislúchajú. Nie je zrejmé, ako žalobca dospel ku špecifikácii úrokov. Z uvedených dôvodov navrhujeme, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil.“

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že žalovaný v odvolaní neuviedol, v čom je napadnutý rozsudok vecne nesprávny. Žalovaný uvádzal, že žalobca uplatnil úroky z omeškania vo vyššom rozsahu, než mu prislúchajú. Uvedené tvrdenie žalovaného sa však podľa žalobcu nezakladá na pravde, pretože výška úrokov z omeškania je uplatnená v zákonom stanovenej výške. Taktiež okresný súd sa s výškou úrokov z omeškania stotožnil, pretože táto bola určená zákonným spôsobom. Spôsob, ktorým žalobca dospel ku špecifikácii úrokov z omeškania je v rozsudku jasne a presne definovaný. Úrok z omeškania je priznaný počnúc splatnosťou faktúr. Žalovaný v odvolaní uvádzal, že trvá na dôvodoch uvedených v odpore voči platobnému rozkazu. K tomuto možno uviesť, že okresný súd sa s odporom žalovaného voči platobnému rozkazu vysporiadal pri pojednávaní, pretože všetky skutočnosti uvádzané žalovaným v odpore boli objasnené výsluchom

prokuristu žalobcu a predloženými listinnými dôkazmi. Keďže sa žalovaný na pojednávanie napriek predvolaniu nedostavil a svoju neúčasť neospravedlnil, možno to podľa žalobcu považovať za úmyselné prieťahy v konaní s úmyslom vyhnúť sa splneniu povinnosti. Súdne pojednávanie sa konalo v mieste sídla žalovaného. Naopak prokurista žalobcu musel vynaložiť finančné náklady na to, aby sa dostavil na pojednávanie zo Skalice do Žiliny, nehovoriac o strate času, ktorá mu týmto vznikla. Týmto postojom žalovaný jasne deklaroval svoj nezáujem o vyriešenie veci. Tým, že sa žalovaný nezúčastnil súdneho pojednávania a tým, že prokurista žalobcu predložil všetky „potrebné listinné dôkazy možno dospieť k záveru, že žalovaný sa týmto spôsobom snaží zavádzať súd a svojimi neopodstatnenými podaniami predlžovať súdne konanie. Ak žalovaný v odvolaní uvádza, že trvá na dôvodoch uvedených v odpore voči platobnému rozkazu je potrebné skonštatovať, že je tu prekážka veci rozhodnutej, pretože súd sa s dôvodmi uvedenými v odpore voči platobnému rozkazu vysporiadal v rozsudku.“ Odvolanie žalovaného považoval žalobca za účelové s cieľom oddialiť právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým bude viazaný na splnenie povinnosti.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. -101 zo dňa 15.03.2016 k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského súdu zo dňa 15.03.2016 (č.l. 102 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, , ), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 6.677,22 Eur s príslušenstvom. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré

skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.

Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne nesprávny. Poukázal na to, že trvá na dôvodoch uvedených v odpore a argumentoval tiež tým, že „žalobca uplatnil úroky z omeškania vo vyššom rozsahu, než mu prislúchajú. Nie je zrejmé, ako žalobca dospel ku špecifikácii úrokov“ (č.l. 90 spisu). V rovine námietok žalovaného v odvolaní krajský súd konštatuje, že podľa obsahu odvolania žalovaný namietal skutkové závery a aj závery v rovine právneho posúdenia, pričom krajský súd uvádza, že pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 12.07.2015 (č.l. 90 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci, podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Pri preskúmaní odvolania žalovaného, krajský súd konštatuje, že nie všetky žalovaným uvádzané tvrdenia v odvolaní boli produkované v prvostupňovom konaní a takýmto tvrdením bolo, že „žalobca uplatnil úroky z omeškania vo vyššom rozsahu, než mu prislúchajú. Nie je zrejmé, ako žalobca dospel ku špecifikácii úrokov“ (č.l. 90 spisu). Za konštatovania splnenej procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu podľa § 120 ods. 4 OSP (predvolanie č.l. 74 spisu v spojení s doručenkami na č.l. 73 spisu), nebol naplnený žiaden z dôvodov taxatívne uvedených v § 205a ods. 1 OSP, len za splnenia ktorých by bolo možné prihliadať v odvolacom konaní ako na relevantné odvolacie dôvody, na novo tvrdené skutočnosti (i dôkazy), ktoré neboli použité v konaní pred súdom prvého stupňa. Vzhľadom na procesný systém neúplnej apelácie, ktorým je ovládané odvolacie konanie, potom krajský súd nemohol na novo tvrdenú obranu uplatnenú až v odvolaní prihliadať a zaoberať sa takouto obranou ako relevantným odvolacím dôvodom. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , podľa ktorého „...Ak súd prvého stupňa účastníka poučil v zmysle § 120 ods. 4 OSP, postupom odvolacieho súdu, keď neprihliadol na dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP“.

Krajský súd konštatuje, že žalovanému bol zo strany súdu prvého stupňa vytvorený dostatočný priestor na to, aby mohol produkovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v rámci uplatnenej obrany. Je však potrebné konštatovať, že v rámci prvostupňového konania žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali dôvodnosť žalovaným uplatnenej obrany, žalovaným produkované neboli. Práve v rovine týchto záverov vyplývajúcich z vykonaného odvolacieho konania krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom okresný súd konštatoval, že žalobca preukázal splnenie zmluvnej povinnosti predávajúceho v nadväznosti na čo mal potom právo na zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny podľa § 409 a nasl. OBZ, ktorá mu v sume 6.677,22 Eur bola okresným súdom priznaná. V súvislosti s argumentáciou žalovaného v odvolaní sa krajský súd oboznámil s obranou žalovaného produkovanou v prvostupňovom konaní, teda s tou, ktorá vyplynula z písomného odporu žalovaného zo dňa 16.4.2014 (č.l. 30 spisu) proti doručenému platobnému rozkazu, ktorým okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. Žalovaný v predmetnom odpore (č.l. 30 spisu) uviedol, že „Treba uviesť, že žalobca v žalobe vôbec nešpecifikoval tovar, ktorý vyfakturoval. Žalobca nám nedodal tovar v rozsahu, ktorý vyfakturoval, čo deklaruje aj skutočnosť, že žalobca nepredložil dodacie listy. Právnym dôvodom, ktorý zakladá právo na peňažné plnenie, je faktické poskytnutie objednaného a zmluvne dohodnutého plnenia“. Zároveň žalovaný uviedol, že nárok uplatnený žalobcom popiera. V rovine uvedenej obrany žalovaného krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý sa pri svojom rozhodovaní obranou žalovaného dostatočne zaoberal. Pokiaľ teda žalovaný namietal v podanom odpore, že nie je dostatočne špecifikovaný tovar, ktorý mal byť žalovanému dodaný, tak krajský súd v tejto rovine zvýrazňuje, že už v samotnej žalobe v spojení s listinnými dôkazmi je zrejmá špecifikácia dodaného tovaru. Podľa zistení odvolacieho súdu okresný súd v napadnutom rozsudku poukázal na listinné dôkazy,

z ktorých vyvodil skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby v celom rozsahu, a to včítane dodacích listov, ktoré boli prílohou podania žalobcu nielen v rovine podanej žaloby, ale i v rovine podania žalobcu z 19.05.2014 (č.l. 40-63 spisu). Z uvedených listinných dôkazov okresný súd považoval za preukázané tvrdenie žalobcu o dodaní objednaného tovaru, ktorého cena však žalovaným nebola uhradená. Okresný súd poukázal i na to, že predložené dodacie listy sú opatrené podpisom osoby, ktorá tovar špecifikovaný v dodacích listoch, čo do množstva a druhu za žalovaného prevzala. Žalobca za takto dodaný tovar vystavil štyri samostatné faktúry, ktoré však žalovaný v lehote splatnosti nezaplatil. Túto skutočnosť žalovaný v podanom odpore proti platobnému rozkazu nespochybnil a ani nevyvrátil. Z listinných dôkazov tak ako boli produkované žalobcom v rámci prvostupňového konania dodávky objednaného tovaru žalovanému jednoznačne vyplývali. Na tomto mieste krajský súd považuje za podstatné konštatovať, že účastník konania má nielen povinnosť tvrdenia, ale má i povinnosť tieto tvrdenia preukázať. Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 23. mája 2012). Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine tvrdení uvádzaných v odpore proti vydanému platobnému rozkazu a na ktoré čiastočne nadväzovali tvrdenia uvádzané v odvolaní. V tejto súvislosti len podporne krajský súd v súvislosti s postupom okresného súdu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011 sp.zn. , ktorého závery si osvojil a v zmysle ktorého „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“.

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. , a , ). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m. m. , , ). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. -25).

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP. Krajský súd pripomína, že „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 zo dňa 26.11.2012).

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 6.677,22 Eur s príslušenstvom potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP a v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od výroku v merite veci, pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej, bol potvrdený ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP, tiež za situácie, že vo vecnej rovine rozhodnutie o náhrade trov prvostupňového konania nebolo žalobcom osobitne napadnuté.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý neuskutočnil návrh na náhradu trov odvolacieho konania, z dôvodu absencie tohto návrhu potom krajský súd rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).