Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_36C-388-2009.pdf
PDF · 163.47 KB
Case nature
Area
Subarea
36C/388/2009
Rozhodnutie
Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v právnej veci žalobcu: H. F., A.. X.X.XXXX, W. A. X, XXX XX O., právne zastúpený JUDr. Romanom Gorejom, advokátom so sídlom Žižkova 6, 040 01 Košice, proti žalovanému: G.. P. M. - O. spoločnosti VENTO s.r.o., so sídlom Fejova 7, 040 01 Košice, IČO: 36 212 083, právne zastúpený JUDr. Ladislavom Barnom, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie Čajakova 5, 040 01 Košice, IČO: 42 104 009, o náhradu škody vo výške 42.044 Eur
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v sume 4.315,55 Eur, na účet JUDr. Ladislava Barnu, advokáta, so sídlom Advokátskej kancelárie Čajakova 5, 040 01 Košice, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobca podanou žalobou došlou súdu dňa 24.8.2009 sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť mu sumu 42.044 Eur titulom náhrady škody. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že škodu mu mal spôsobiť úmyselným konaním odcudzenia chovu akvarijných rýb spoločnosť VENTO s.r.o., zastúpenej konateľom G.. P. M.. Uviedol, že v prenajatých priestoroch od uvedenej spoločnosti mal zriadený chov akvarijných rýb za účelom záujmového chovu a v budúcnosti o pokračovaní v podnikateľskej činnosti s nimi, ktorú predtým vykonával v rámci živnostenskej činnosti v tomto obore. Uvedené priestory mal žalobca prenajaté od uvedenej spoločnosti na základe nájomnej zmluvy uzavretej dňa 23.5.2006 a dodal, že začiatkom roka 2007 sa dostal do platobnej neschopnosti, prestal uhrádzať nájomné v zmysle uzatvorenej nájomnej zmluvy, čo však neakceptoval prenajímateľ, t. j. spoločnosť VENTO s.r.o. a dňa 5.6.2005 mu bola doručená výpoveď z nájmu prenajatých priestorov. Dodal, že sa snažil o uzavretie dohody s konateľom spoločnosti VENTO s.r.o., avšak žalovaný odmietal ďalšiu komunikáciu. Dodal, že niekedy začiatkom mesiaca august 2007 spoločnosť VENTO s.r.o. vymenila na prenajímaných nebytových priestorov zámky, priestory zapečatila a do okna prenajímaného nebytového priestoru vložila správu pre žalobcu o uplatnení si zádržného práva na všetky hnuteľné veci nachádzajúce sa v danom objekte. Dodal, že následne o niekoľko dní zistil, že mu boli premiestnené všetky ryby a rastliny a v prenajímanom nebytovom priestore ostali len prázdne akvária naplnené vodou a ostatný technický materiál. Na základe takéhoto zistenia podal aj dňa 24.8.2007 podnet na začatie trestného stíhania príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní.
K návrhu na začatie konania sa vyjadril žalovaný písomným odaním zo dňa 13.5.2010, v ktorom uviedol, že nárok žalobcu v celom rozsahu neuznáva. Poukázal nato, že žalobca v návrhu na začatie konania zámerne neuviedol relevantné skutočnosti týkajúce sa nájomného vzťahu a žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal ani vznik škody ani jej výšku, nepreukázal zavinenie žalovaného, t. j. jeho protiprávne konanie a dokonca ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a konaním žalovaného.
Uviedol, že orgány činné v trestnom konaní uznesením vo veci právoplatne rozhodli tak, že konanie voči žalovanému bolo zastavené. Dodal, že je nutné konštatovať, že po riadnom ukončení nájomného vzťahu, predovšetkým žalobca svojím úmyselným konaním spôsobil daný stav, keď neposkytol na opakované písomné výzvy žalovanému súčinnosť a to v súvislosti s vyprataním nebytových priestorov.
Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 10.3.2011 sp.zn. 36C/388/2009 tak, že žalobu zamietol a žalobcu zaviazal k povinnosti nahradiť žalovanému trovy konania v sume 2.449,24 EUR na účet právneho zástupcu žalovaného.
Voči uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 31.1.2012 tak, že zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozsudok súdu bol zrušený z dôvodu, že postupom súdu prvého stupňa žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Súd opätovne vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, prednesom právnych zástupcov účastníkov konania, oboznámením s listinnými dôkazmi pripojenými v spise, oboznámením s vyšetrovacím spisom Okresného riaditeľstva PZ Košice, Úradom justičnej a kriminálnej polície, Odbor justičnej polície číslo ORP-1856/3-OJP-KE-2007 a zistil tento skutkový stav:
Medzi žalobcom ako nájomcom a medzi spoločnosťou VENTO s.r.o. ako prenajímateľom bola dňa 23.5.2006 uzatvorená nájomná zmluva v zmysle zákona č. 116/1990 Zb., a v zmysle ktorej prenajímateľ
- VENTO s.r.o. prenajal žalobcovi ako nájomcovi nebytové priestory o výmere XXX m2 nachádzajúce sa v objekte vo vlastníctve prenajímateľa na ulici C. č. X Q. O., súpisné č. XXXX nehnuteľnosť zapísaná v LV č. XXXXX o výmere XXXX m2, objekt stojaci na parcele č. XXXX/XX k. ú. X., obec Košice IV a parcela č. XXXX/XX o výmere XXXX m2 k. ú. X., obec Košice IV. Uvedené nebytové priestory boli žalobcovi ako nájomcovi prenajímané za účelom akvaristiky s účinnosťou od 1.6.2006 na dobu neurčitú. V nájomnej zmluve zároveň bolo dohodnuté medzi žalobcom ako nájomcom a medzi spoločnosťou VENTO s.r.o. ako prenajímateľom, že na zabezpečenie úhrady nájomného a úhrady služieb má prenajímateľ podľa § 672 Občianskeho zákonníka záložné právo k hnuteľným veciam, ktoré sú na prenajatej veci a patria nájomcovi. Zároveň bolo v zmysle nájomnej zmluvy dohodnuté, že nájom sa môže ukončiť dohodou ako aj výpoveďou s výpovednou lehotou 3 mesiace s výnimkou ustanovených v čl. II bodu 3 a čl. III. bodu 4 a čl. I. bodu 6 tejto nájomnej zmluvy, kde výpovedná lehota bola dohodnutá na 30 dní odo dňa splatnosti faktúr za nájomné, prípadne za úhrady spojené za služby spojené s nájmom.
Nespornou skutočnosťou medzi účastníkmi konania bolo to, že spoločnosť VENTO s.r.o. vypovedala žalobcovi ako nájomcovi nájomnú zmluvu výpoveďou a výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 5.6.2005, čo potvrdil aj samotný žalobca.
Z listinných dôkazov doložených žalovaným bolo zistené, že žalovaný viackrát vyzýval žalobcu na vypratanie nebytových priestorov potom, čo mu bola doručená platná výpoveď z nájmu nebytových priestorov, na čo však žalobca vôbec nereagoval, pričom žalovaný, resp. spoločnosť VENTO s.r.o. upozorňovala žalobcu na možný úhyn rýb umiestnených v prenajímaných nebytových priestorov.
Z pripojeného vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odbor justičnej polície číslo ORP-1856/3-OJP-KE-2007 súd zistil, že uznesením zo dňa 24.8.2007 príslušný orgán činný v trestnom konaní začal trestné stíhanie za zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, 4 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že presne v nezistenom čase od 15.00 hodiny dňa 1.8.2007 do 9.30 hodiny dňa 22.8.2007 z objektu na ulici C. Č.. X Q. O. neznámy páchateľ bez použitia násilia odcudzil 2456 kusov akvarijných rýb a to rôznych druhov v celkovej hodnote asi 1.350.000,- Sk a presne nezistené množstvo akvarijných rastlín rôznych druhov v celkovej hodnote asi 50.000,- Sk, čím majiteľovi, t. j. žalobcovi spôsobil celkovú škodu vo výške 1.400.000,- Sk.
Z výpovede, ktorú učinil žalobca pred orgánom činným v trestnom konaní súd zistil, že dňa 22.8.2007 žalobca sa dostavil do prenajímaných nebytových priestorov, ktoré mal prenajímané od spoločnosti VENTO s.r.o. o 9.30 hodine, kde zistil, že akváriá sú prázdne, t. j. bez rýb a bez rastlín a po telefonickom
kontakte v uvedený deň s konateľom spoločnosti VENTO s.r.o., t. j. so žalovaným mu bolo povedané, že odlovili pár rýb. Uviedol, že naposledy videl ryby v poriadku dňa 31.7.2007 a dňa 22.8.2007 okolo 9.30 hodine zistil, že ryby ako aj rastliny sa v akváriách nenachádzali. Uviedol, že bolo mu odcudzených spolu 2456 kusov akvarijných rýb rôznych druhov ako aj akvarijných rastlín, pričom vyčíslil spolu škodu za akvarijné rybky vo výške 1.350.000,- Sk a za akvarijné rastliny vyčíslil škodu na 50.000,- Sk, pričom uviedol, že s najväčšou pravdepodobnosťou tieto akvarijné ryby ako aj akvarijné rastliny boli odcudzené niekým zo spoločnosti VENTO s.r.o.
Z výpovede konateľa spoločnosti VENTO s.r.o. P. M. učinenej pred orgánom činným v trestnom konaní súd zistil, že vzhľadom nato, že žalobca si neplnil povinnosti vyplývajúce mu z nájomnej zmluvy a neuhrádzal nájomné ako aj úhrady za služby spojené s nájmom v zmysle platne uzatvorenej nájomnej zmluvy, spoločnosť VENTO s.r.o. žalobcovi vypovedala nájomnú zmluvu listom zo dňa 5.6.2007 a zároveň týmto listom vyzvala žalobcu na vypratanie nebytových priestorov, pričom žalobca na uvedené výzvy, ktoré učinila spoločnosť VENTO s.r.o. vôbec nereagoval. Žalovaný vo svojej výpovedi pred orgánom činným v trestnom konaní uviedol, že dňa 2.8.2007 za prítomnosti zamestnancov spoločnosti VENTO s.r.o. a aj dvoch príslušníkov Mestskej polície Košice a U.. W. otvorili nebytové priestory, ktoré mal v prenájme žalobca a po otvorené zistili, že akváriách, ktoré boli umiestnené v nebytových priestoroch bola veľká časť rýb uhynutá, uhynuté ryby boli obalené nejakou pliesňou, bol tam zápach a neprimeraná vlhkosť v celom priestore. Uviedol, že následne vymenili zámok na vchodových dverách a opätovne žalobcu vyzvali na vypratanie nebytových priestorov. Uviedol, že z dôvodu vykonávaných prác TEHOm a obáv o zhoršenie hygienických podmienok opätovne dňa 7.8.2007 vošli do nebytového priestoru, ktorý mal v prenájme žalobca, ryby, ktoré sa nachádzali v akváriách a ktoré ešte žili vylovili a premiestnili do náhradných firemných priestorov, kde sa o nich začali starať bežným spôsobom. Uviedol, že nevie uviesť, že koľko rýb bolo zo strany spoločnosti VENTO s.r.o. vylovených, išlo o drobné akvarijné rybičky a boli vzaté aj nejaké rastlinky, aby ryby mali zabezpečené prostredie. Dodal, že väčšina rýb však už bola uhynutá.
Uvedenú skutočnosť potvrdila vo svojej výpovedi pred orgánom činnom v trestnom konaní aj zamestnankyňa spoločnosti VENTO s.r.o. - O. X.Á. ako aj dvaja príslušníci Mestskej polície Košice - H. O. Y. Q. F..
Uznesením zo dňa 20.9.2007 vyšetrovateľ odboru justičnej polície Policajného zboru zastavil trestné stíhanie z dôvodu, lebo skutok nie je trestným činom a taktiež nie je dôvod ani na postúpenie veci. Voči tomuto uzneseniu bola zo strany žalobcu podaná sťažnosť, o ktorej rozhodla Okresná prokuratúra Košice II uznesením zo dňa 5.11.2007 sp. zn. 1Pv/978/07-6 tak, že sťažnosť žalobcu bola zamietnutá, pretože nie je dôvodná, pričom v citovanom uznesení bolo konštatované, že k skutočnému premiestneniu rýb došlo dňa 7.8.2007.
Právny zástupca žalobcu v konaní namietol čiastočnú neplatnosť nájomnej zmluvy uzavretú medzi žalobcom ako nájomcom a spoločnosťou VENTO, s.r.o. a to konkrétne čl.III bod 3 nájomnej zmluvy, poukázal na to, že nebolo možné medzi zmluvným stranami dohodnúť takú výpovednú lehotu pri výpovedi ako je uvedená v nájomnej zmluve. Mal za to, že v danom prípade bolo potrebné uplatniť trojmesačnú výpovednú lehotu, pričom poukázal na zákon č. 116 /1990 Zb. a uviedol, že výpovedná lehota tak začala plynúť 1.7.2007 a uplynula ku dňu 1.10.2007. Uviedol, že žalobca vidí porušenie povinnosti žalovaného v tom, že tento svojvoľne vylovil akvarijné rybičky, ktoré boli vo výlučnom vlastníctve žalobcu a ktoré sa nachádzali v nebytových priestoroch prenajatých žalobcom od žalovaného. Poukázal na § 672 Občianskeho zákonníka a mal za to, že žalovaný v rozpore s týmto ustanovením si uplatnil toto právo, čím došlo k jeho porušeniu. Uviedol, že v auguste 2007 žalovaný svojvoľne a svojpomocne vyprázdnil priestory, zamedzil prístup žalobcovi do prenajatých nebytových priestorov tým, že vymenil zámok, vylovil všetky rybičky, čím následne spôsobil žalobcovi škodu, pričom poukázal na listinný dôkaz o výške škody doloženej žalobcom.
Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že má zato, že žalovaný ako konateľ spoločnosti VENTO s.r.o., t. j. ako fyzická osoba spôsobil škodu tým, že z jeho strany došlo k odcudzeniu všetkých rýb a rastlín, ktoré mal umiestnené v prenajímaných nebytových priestorov na základe zmluvy, ktorú mal uzatvorenú so spoločnosťou VENTO s.r.o., ktorej konateľom je žalovaný. Uviedol, že je pravdou to, že zo strany spoločnosti VENTO s.r.o. mu uvedená zmluva bola vypovedaná, výpoveď mu bola doručená dňa 5.6.2007, pričom spoločnosť VENTO s.r.o. ho vyzvala na vypratanie nebytových priestorov. Žalobca vo
svojej výpovedi ďalej uviedol, že pravdou je aj to, že viackrát bol spoločnosťou VENTO s.r.o. vyzývaný na vypratanie prenajímaných nebytových priestorov a to potom, čo mu bola doručená platná výpoveď z nájmu, avšak na svoju obranu uviedol, že vzhľadom k tomu, že nemal kde umiestniť akvária s rybami, nakoľko nedisponoval nejakým iným priestorom, na výzvy spoločnosti VENTO s.r.o. nereagoval. Uviedol, že dňa 22.8.2007 sa dostavil do nebytových priestorov, kde mal umiestnené akvária s rybami a s akvarijnými rastlinami a v uvedený deň zistil, že akvária sú prázdne a zo strany zamestnankyne spoločnosti VENTO s.r.o. - p. X. mu bolo povedané, že konateľ spoločnosti VENTO s.r.o. - F.. M. vylovil ryby.
Právny zástupca žalovaného uviedol, že nájomná zmluva uzavretá medzi žalobcom ako nájomcom a spoločnosťou VENTO ako prenajímateľom bola uzatvorená v súlade so zákonom č.116/1990 Zb. Poukázal na to, že výpovedná lehota bola dohodnutá zmluvnými stranami a táto je v zmysle zmluvy dohodnutá na výpovednú dobu 30 dní. Uviedol, že žalovaný má za to, že nájomný vzťah medzi zmluvným stranami bol skončený platne. Dodal, že po uplynutí doby nájmu vzniklo podozrenie na vznik škody a žalovaný za prítomnosti dvoch príslušníkov Mestskej polície, za prítomnosti jeho ako aj ďalších dvoch zamestnancov žalovaného odvŕtali zámok na prenajatých priestoroch, ktorý mal v prenájme žalobca. Po odvŕtaní, vstúpili do týchto nebytových priestorov, ktoré sa nachádzali v dezolátnom stave. Nebytové priestory vykazovali pleseň a väčšina rybičiek bola uhynutá. Dodal, že žalovaný má za to, že v žiadnom prípade z jeho strany nedošlo k nijakej krádeží, k úmyselnému vynášaniu nejakých vecí. Poukázal na § 415 Občianskeho zákonníka a dodal, že žalovaný konal práve v súlade s týmto ustanovením. Dodal, že má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal prvý predpoklad zodpovednosti za škodu, žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal mu náhradu trov konania.
Žalovaný poukázal na prednes svojho právneho zástupcu a zároveň uviedol, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že z jeho strany došlo k porušeniu právnej povinnosti, teda k naplneniu prvého predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka a zároveň dodal, že v danom prípade ani z jeho strany nedošlo k porušeniu prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka a poukázal nato, že práve prevenčnú povinnosť porušil samotný žalobca svojím správaním, resp. konaním.
Predmetom tohto konania je náhrada škody (§ 415, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Žalobca sa voči žalovanému domáhal povinnosti zaplatiť mu sumu 42.044 Eur z titulu náhrady škody, pričom poukázal nato, že zo strany konateľa spoločnosti VENTO s.r.o. mu daná škoda bola spôsobená dňa 22.8.2007, kedy zistil, že z prenajímaných nebytových priestorov, ktoré mal prenajímané na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej spoločnosťou VENTO s.r.o., boli odcudzené z akvária akvarijné rybičky ako aj akvarijné rastliny. Žalovaný vzniesol námietku premlčania a súd z dôvodu hospodárnosti konania vykonal dokazovanie na preukázanie, resp. nepreukázanie premlčateľnosti nároku.
Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 100 ods.2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanovenia uvedené inak, premlčacia doba je 3 ročná a plynie odo dňa keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť) možno odvrátiť námietkou. Premlčanie je teda uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie
práva, ktorý uplynul, bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Táto zmena (oslabenie) pôvodného práva, vzniknutá premlčaním, spočíva v skutočnosti, že dlžník môže po uplynutí premlčacej doby privodiť zánik vynutiteľnosti tohto subjektívneho práva tým, že sa s úspechom premlčania dovolá pred príslušným orgánom. Premlčaním teda právo samo o sebe nezaniká (na rozdiel od preklúzie) len sa oslabuje, a to práve v tej zložke, ktorá predstavuje nárok. Avšak ani nárok premlčaním sám o sebe nezaniká a oprávnený sa môže svojho premlčaného práva domáhať žalobou, na základe ktorej dlžník môže byť na splnenie pohľadávky zaviazaný, ak sa premlčania nedovolá. Ak však žalovaný vznesie námietku, nárok zaniká, ale subjektívne právo trvá ďalej vo forme naturálneho (prirodzeného) záväzku (obligácie) čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Ak ale povinný premlčané právo splní, hoci o premlčaní ani nevedel, nemôže plnené požadovať späť ako bezdôvodné obohatenie. Premlčanie teda môžeme definovať ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, teda zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Funkciou premlčania je uľahčiť obranu povinného subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a preto často možno predpokladať, že už zanikli. Vznesenie námietky premlčania treba považovať za celkom bežné uplatnenie práva vyplývajúceho zo zákona. Je len v záujme právnej istoty, aby subjekty svoje práva uplatňovali riadne a včas. Podľa platného právneho stavu súd nemá možnosť premlčanie práva odpustiť, ba práve naopak, premlčané právo veriteľovi nemôže priznať (§ 100 ods. 1 in fine).Vznesenie námietky premlčania po márnom uplynutí premlčacej doby vyvoláva právne dôsledky a to, že súd oprávnenej osobe premlčané subjektívne občianske právo (nárok) nemôže priznať, lebo vznesením námietky premlčania dlžníkom došlo k zániku nároku. V dôsledku uvedeného, ak súd zistí, že vznesenie námietky premlčania je odôvodnené, nezostáva nič iné, než žalobu veriteľa, ktorú sa tohto premlčaného práva domáha, zamietnuť. Subjektom, ktorý je oprávnený uplatniť námietku premlčania, je dlžník, resp. jeho právny nástupca a prípadne aj ich zástupca.
Občiansky zákonník stojí na princípe premlčania so všeobecnou 3 ročnou premlčacou dobou. Uvedená doba sa použije všade tam, kde pre jednotlivé práva nie je Občianskym zákonníkom (alebo iným predpisom) ustanovená osobitná premlčacia doba. Všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívne okolnosti.
Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna (§ 106 ods.1 ) a objektívna (§ 106 ods. 2). Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na sebe nezávisle, a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávisle. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je 2 ročná a pre začiatok jej plynutie je významný (primárny) subjektívny prvok, pozostávajúci z dvoch zložiek :
- kedy sa poškodený „ dozvie o škode „,
- kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá.
Objektívna premlčacia doba je 3 ročná pri škode spôsobenej z nedbanlivosti a zásadne tiež v prípade objektívnej zodpovednosti za škodu. Len ak ide o škodu spôsobené úmyselne platí 10 ročná objektívna premlčacia doba. Objektívna premlčacia doba ( 3 ročná aj 10 ročná ) začne plynúť od okamihu škodnej udalosti. Túto objektívnu premlčaciu dobu nemožno prekročiť, hoci by boli ešte podmienky pred plynutie subjektívnej premlčacej doby.
Podľa § 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka, lehota určená podľa dní začína sa dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúce pre jej začiatok.
Podľa § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka, koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej
sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.
Podľa § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.
Ide o hmotnoprávne lehoty, u ktorých zásadne platí, že na zachovanie lehoty sa vyžaduje, aby prejav došiel najneskôr v posledný deň lehoty adresátovi, resp. aby právo bolo uplatnené na súde najneskôr v posledný deň lehoty.
Aj premlčacia lehota, bez ohľadu na jej dĺžku sa pri jednotlivých právach zásadne začína dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre začiatok. Táto doba plynie nepretržite až do jej skončenia, ak nenastanú skutočnosti, s ktorými zákon spája ten následok, že premlčacia doba sa zastaví (spočíva) alebo sa pretrhne (prerušuje), prípadne nezačne plynúť a jej plynutie sa neskončí dokiaľ uvedená skutočnosť trvá. Ak niet takýchto skutočností, premlčacia doba skončí v deň posledného roku, ktorý sa svojím číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, prípadne koniec lehoty na jeho posledný deň.
Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že u práva na náhradu škody je stanovená kombinovaná premlčacia lehota a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba (dvojročná) totiž plynie iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a na začatie jej plynutia treba rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného, týkajúceho sa jeho 1) vedomosti o škode ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť na súde, 2) vedomosti o tom, že kto za vzniknutú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o týchto prvkoch a len vtedy začne poškodenému plynúť subjektívna premlčacia doba. Trojročná objektívna premlčacia doba v rámci ktorej plynie dvojročná subjektívna premlčacia doba sa odvíja od protiprávneho úkonu, resp. od škodnej udalosti.
Začiatok subjektívnej premlčacej doby pri práve na náhradu škody sa viaže na okamih, že kedy sa poškodený dozvedel o zodpovednom subjekte a o tom, že mu vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyjadriť v peniazoch, pričom pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pri práve na náhradu škody sa vyžaduje skutočná (preukázaná), a nielen predpokladaná vedomosť poškodenému. K tomu dochádza vtedy, keď poškodený zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a orientačne (približne) aj jej rozsah tak, aby bolo možne približne určiť výšku škody v peniazoch. Nie je potrebné, aby poznal rozsah (výšku) škody presne napr. na základe odborného posudku, ale v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa poškodený dozvie o škode vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu na náhradu škody na súde, t. j. keď nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka je viazaný na udalosť, z ktorej škoda vznikla. Tým sa mieni nielen protiprávny úkon či zákonom osobne kvalifikovaná udalosť, ktoré viedli v vzniku škody, ale aj vznik škody samej. Objektívna premlčacia doba nemôže totiž začať plynúť skôr než k škode vôbec došlo.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že objektívna premlčacia lehota začala plynúť dňom 7.8.2007, čo vyplýva z pripojeného vyšetrovacieho spisu a z uznesenia vydaného Okresnou prokuratúrou Košice II zo dňa 5.11.2007 sp. zn. 1Pv/978/2007, kde bolo konštatované, že ku skutočnému premiestneniu rýb z akvárií došlo dňa 7.8.2007. V rámci uvedenej objektívnej premlčacej lehoty začala plynúť aj subjektívna dvojročná premlčacia lehota. Zo zisteného skutkového stavu ďalej vyplynulo a to z výpovede žalobcu, že o vzniknutej škode a o tom, že kto za ňu zodpovedá sa dozvedel dňa 22.8.2007, kedy v uvedený deň o 9.30 hodine zistil, že v nebytových priestoroch, ktoré mal prenajímané od spoločnosti VENTO s.r.o., sa nenachádzajú v akváriách ryby ako aj akvarijné rastliny a z telefonického rozhovoru s konateľom spoločnosti VENTO s.r.o. - G.. P. M. sa v uvedený deň dozvedel, že tieto ryby boli ním
premiestnené do iných priestorov a uvedenú skutočnosť potvrdila aj zamestnankyňa spoločnosti VENTO s.r.o. - F.. X.. Z uvedeného teda vyplýva, že dňa 22.8.2007 žalovaný preukázateľne získal informáciu o okolnostiach vzniku škody, t. j. žalobca ako poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyjadriť v peniazoch ako aj o zodpovednom subjekte. Je potrebné uviesť, že dozvedieť sa o škode znamená, že poškodený sa dozvie o majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, že právo na jej náhradu možno dôvodne uplatniť na súde. Vedomosť žalobcu ako poškodeného o škode a o tom, že kto za ňu zodpovedá ako predpoklad začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, musia byť splnené kumulatívne. O tom, že kto za škodu zodpovedá sa poškodený dozvedel dňa 22.8.2007, kedy zistil skutkové okolnosti rozhodujúce pre vymedzenie zodpovedného subjektu a o škode sa dozvedel taktiež v uvedený deň, keď zistil skutkové okolnosti, z ktorých mohol vyvodiť vznik škody a orientačne približne aj jej rozsah. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že objektívna premlčacia lehota začala plynúť dňom 7.8.2007, kedy malo dôjsť „ k škodnej udalosti“ a táto uplynula dňom 7.8.2010. V rámci uvedenej trojročnej objektívnej lehoty začala plynúť dvojročná subjektívna lehota a táto začala plynúť dňom 22.8.2007 a uplynula dňom 22.8.2009. Návrh na začatie konania bol žalobcom podaný dňa 24.8.2009, tak ako to vyplýva z prezenčnej pečiatky Okresného súdu Košice I. Deň 22.8.2009 pripadol na sobotu a poukazujúc na § 122 ods. 3 OZ, najbližším nasledujúcim pracovným dňom je 24.8.2009, v ktorý deň žalobca podal návrh na začatie konania, t.j. návrh bol podaný včas, k premlčaniu nároku nedošlo.
Potom, čo súd ustálil, že nárok žalobcu premlčaný nie je, zaoberal sa nárokom žalobcu tak, ako si ho uplatňoval návrhom na začatie konania.
Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.
Z citovaného § 415 Občianskeho zákonníka, vyplýva, resp. toto ustanovenie zakladá všeobecne prevenčnú povinnosť každého účastníka občianskoprávnych vzťahov predchádzať škodám. Ide nielen o povinnosť dodržiavať to, čo je stanovené zákonom alebo zmluvou, ale aj o povinnosť konať tak, aby nedochádzalo ku škodám ( tzv. priorita prevencie ). Z citovaného ustanovenia so zreteľom na naliehavý spoločenský záujem predchádzať škodám treba vyvodiť povinnosť počínať si podľa konkrétnych okolností natoľko obozretne, aby sa nespôsobila škoda. Porušenie tejto povinnosti môže mať za následok vznik povinnosti nahradiť spôsobenú škodu. Ak si niekto takto nepočína, pri splnení ďalších predpokladov je postihnutý občianskoprávnou zodpovednosťou za škodu ( § 420 Občianskeho zákonníka ).
Preventívnu povinnosť ukladá § 415 každému, t.j. tak fyzickým, ako aj právnickým osobám. Pri právnických osobách postihujú tieto preventívne povinnosti tie fyzické osoby, ktoré sú oprávnené a povinné za právnické osoby konať. Subjektom zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením preventívnej povinnosti bude sama právnická osoba.
Z citovaného § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplývajú všeobecné podmienky zodpovednosti za škodu fyzickej a právnickej osoby. Zákon upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú buď inej fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti možno uplatňovať ak: a) došlo k porušeniu právnej povinnosti ( protiprávnemu úkonu ), b) v dôsledku konania škodcu vznikla škoda, c) existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou, d) škoda bola spôsobená zavineným konaním škodcu, išlo o úmysel alebo nedbanlivosť na strane toho, kto škodu svojím protiprávnym úkonom spôsobil. Protiprávnosť úkonu spočíva v jeho rozpore s objektívnym právom, teda právnym poriadkom, ktorý je jednotnou kategóriou. Protiprávnosť môže byť iba výsledkom činnosti ľudí. Na to, aby sa úkon mohol kvalifikovať ako protiprávny, zákon požaduje porušenie právnej povinnosti, ktorá je uložená fyzickej osobe a právnickej osobe. Právna povinnosť môže vyplývať priamo z právnych predpisov, zo zmluvy alebo z iných právnych skutočností.
Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je: 1. protiprávny úkon,
2. spôsobenie škody a
3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou.
V niektorých prípadoch sa vyžaduje aj zavinenie. V prípade, keď sa vyžaduje aj zavinenie škodcu, ide o subjektívnu zodpovednosť, v prípade, keď sa zavinenie nevyžaduje, ide o objektívnu zodpovednosť. Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 spočíva v zavinení škodcu, pričom zavinenie škodcu sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia zavinenia). Jednotlivé prípady osobitnej zodpovednosti za škodu zväčša nevyžadujú zavinenie ako predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu. Pokiaľ sa zavinenie nevyžaduje, ide o objektívnu zodpovednosť, to však neznamená, že v týchto prípadoch osobitnej zodpovednosti sa zavinenie škodcu nemôže vyskytnúť. Ak sa vyskytne, nemá síce význam z hľadiska vzniku zodpovednosti, môže však ovplyvniť následky zodpovednosti, najmä rozsah náhrady škody.
Občianskoprávna zodpovednosť za škodu môže vzniknúť z porušenia zmluvných alebo iných záväzkových povinností, vtedy ide o tzv. zmluvnú alebo záväzkovú zodpovednosť. Môže však vzniknúť aj z porušenia iných povinností zákonom uložených, vtedy ide o tzv. mimozáväzkovú zodpovednosť. Ustanovenie § 420 o všeobecnej zodpovednosti za škodu možno aplikovať tak na prípady záväzkovej, ako aj mimozáväzkovej zodpovednosti. Niektoré prípady osobitnej zodpovednosti možno vzťahovať len na záväzkovú zodpovednosť (napr. § 421 a 421a), niektoré len na mimozáväzkovú zodpovednosť (napr. podľa § 427 a nasl.).
Pri občianskoprávnej zodpovednosti za škodu vzniká záväzkovoprávny vzťah medzi tým, kto za škodu zodpovedá, a medzi poškodeným. Obsahom tohto vzťahu je právo poškodeného požadovať náhradu škody a povinnosť toho, kto podľa zákona za škodu zodpovedá, škodu nahradiť. Pokiaľ je ten, kto zodpovedá za škodu, poistený pre prípad vzniku jeho zodpovednosti za škodu, či už na základe zákona (zákonné poistenie zodpovednosti) alebo na základe poistnej zmluvy (zmluvné poistenie zodpovednosti), poisťovňa síce nahradí v rozsahu vymedzenom v poistnej zmluve alebo v právnom predpise za poisteného škodu poškodenému, v dôsledku toho sa však nestane dlžníkom namiesto škodcu, a poškodený nemá voči nej priame právo na náhradu škody. Takéto právo na náhradu škody môže poškodený uplatniť priamo voči poisťovni iba výnimočne, pokiaľ to pripúšťa zákon (pozri bližšie vysvetlivky k § 788 a § 822 a nasl.).
V odseku 1 je vyjadrená zásada, že každý, t.j. tak fyzická, ako aj právnická osoba, zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je, že niekto porušil určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého záväzkovoprávneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) a porušením tejto povinnosti spôsobil inej osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním (porušením povinnosti) a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia. V súvislosti s odsekom 3 tohto ustanovenia však treba konštatovať, že ďalšou podmienkou vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu je aj zavinené konanie škodcu, aj keď zavinenie škodcu sa podľa odseku 3 predpokladá.
Občiansky zákonník nevymedzuje pojem zavinenie. Pri vymedzení tohto pojmu treba vychádzať z toho, že zavinenie je určitý psychický, vnútorný vzťah škodcu k vlastnému konaniu priečiacemu sa objektívnemu právu a ku škode ako k výsledku tohto konania. Naproti tomu príčinnou súvislosťou treba rozumieť určitý objektívny vzťah medzi skutočnosťou zakladajúcou zodpovednosť, t.j. medzi porušením právnej povinnosti, a výsledkom, t.j. škodou. Zavinenie ako vnútorný psychický vzťah je založený na dvoch zložkách: na zložke vedomostnej a zložke vôľovej. Vedomostnou zložkou rozumieme vnímanie, t.j. odraz predmetov a javov v zmyslových orgánoch, ako aj predstavu predmetov a javov, ktoré subjekt vnímal skôr, alebo ku ktorému dospel úsudkom na základe znalostí alebo skúseností. Vôľovou zložkou sa rozumie predovšetkým chcenie, ale aj uzrozumenie. Pri úmyselnom zavinení je zastúpená tak vedomostná, ako aj vôľová zložka zavinenia. Pri nedbanlivosti je daná len vedomostná zložka.
Občiansky zákonník nevymedzuje ani formy zavinenia, hoci viaceré jeho ustanovenia s jednotlivými formami zavinenia rátajú. Pri výklade foriem zavinenia sa aj v občianskoprávnej praxi vychádza z vymedzenia týchto foriem v § 15 a 16 TZ. Trestný zákon rozlišuje úmyselné zavinenie a nedbanlivostné zavinenie. Obidve formy sa vnútorne členia na stupne zavinenia.
Úmyselné zavinenie sa člení na priamy úmysel (dolus directus), pri ktorom konajúci chcel spôsobiť škodu, a na nepriamy úmysel (dolus eventualis), pri ktorom konajúci vedel, že môže spôsobiť škodu, a pre prípad, že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený. Nedbanlivosť môže byť vedomá, pri ktorej konajúci síce nechcel spôsobiť škodu, avšak vedel, že ju môže spôsobiť a bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že ju nespôsobí. Nedbanlivosť môže byť aj nevedomá, pri ktorej konajúci nechcel spôsobiť škodu, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje pomery vedieť mal alebo vedieť mohol.
Z hľadiska vzniku zodpovednosti, ktorá sa zakladá na zavinení, je síce spravidla irrelevantné, akú formu má zavinenie (výnimku tvorí iba osobitná zodpovednosť podľa § 424, pri ktorej sa zodpovednosť viaže na úmyselné konanie). Forma zavinenia má však svoj význam pri určení miery účasti na spoločnej zodpovednosti, pri určení rozsahu zodpovednosti a pri možnosti použitia práva moderácie podľa § 450. Ustanovenie § 447 ods. 1 rozlišuje medzi úmyselným konaním a tzv. hrubou nedbanlivosťou. Hrubou nedbanlivosťou treba rozumieť ešte vyššiu formu nedbanlivosti ako pri vedomej nedbanlivosti.
Pokiaľ odsek 3 ráta s prezumpciou zavinenia, nemá na mysli určitý stupeň zavinenia. V tomto ustanovení sa predpokladá iba nedbanlivostné zavinenie. Existenciu úmyslu treba dokázať. V odseku 3 je zakotvená prezumpcia zavinenia toho, kto za škodu zodpovedá. Ak sa preukáže, že škodca spôsobil niekomu škodu porušením právnej povinnosti (dôkazné bremeno postihuje poškodeného), zo zákona sa predpokladá, že škodca škodu zavinil. Existenciu zavinenia škodcu poškodený nemusí dokazovať. Prezumpcia zavinenia je teda výhodou pre poškodeného. Podľa odseku 3 sa zodpovednosti zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil; prezumpcia zavinenia je teda vyvrátiteľnou domnienkou. Dôkazné bremeno však v tomto prípade postihuje škodcu.
Žalobca v písomnom podaní zo dňa 8.1.2013 rozobral v čom vidí porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného a uviedol, že táto spočíva v protiprávnom konaní žalovaného - výlove akvarijných rybičiek, kreviet a rastlín vo výlučnom vlastníctve žalobcu nachádzajúcich sa v nebytových priestoroch prenajatých od žalovaného a ich následnom trvalom odňatí z dispozície žalobcu.
Dôkazné bremeno v danom prípade bolo na žalobcovi a tento v konaní mal povinnosť preukázať splnenie základných predpokladov zodpovednosti za škodu, ktorá mu mala byť spôsobná zo strany žalovaného a tak ako tvrdil, že žalovaný porušil povinnosti tým, že svojvoľne vylovil akvarijné rybičky, krevety a rastliny, ktoré boli vo výlučnom vlastníctve žalobcu a ktoré sa nachádzali v nebytových priestoroch prenajatých žalobcom od spoločnosti VENTO. Tým mu mala vzniknúť škoda. Poukázal na to, že žalovaný postupoval aj v rozpore s § 672 Občianskeho zákonníka, namietal platnosť nájomnej zmluvy v časti dohody účastníkov konania o dĺžke výpovednej doby.
Podľa § 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov ( ďalej citovaný zákon ), tento zákon sa vzťahuje a) na nebytové priestory, ktorými sú miestnosti alebo súbory miestností, ktoré podľa rozhodnutia stavebného úradu sú určené na iné účely ako na bývanie; nebytovými priestormi nie sú príslušenstvo bytu ani spoločné priestory domu; b) na byty, pri ktorých bol udelený súhlas na ich užívanie na nebytové účely.
Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 veta prvá, ods. 4 citovaného zákona, prenajímateľ môže nebytový priestor prenechať na užívanie inému (ďalej len "nájomca") zmluvou o nájme (ďalej len "zmluva"). Zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Ak zmluva neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je neplatná.
Podľa § 5 ods. 1, 2, 3, 4 citovaného zákona, ak nie je dohodnuté inak, prenajímateľ je povinný odovzdať nebytový priestor nájomcovi v stave spôsobilom na dohovorené alebo obvyklé užívanie, v tomto stave ho na svoje náklady udržiavať a zabezpečovať riadne plnenie služieb, ktorých poskytovanie je s užívaním
nebytového priestoru spojené. Nájomca je oprávnený užívať nebytový priestor v rozsahu dohodnutom v zmluve. Nájomca je povinný uhrádzať náklady spojené s obvyklým udržiavaním. Nájomca je povinný bez zbytočného odkladu oznámiť prenajímateľovi potrebu opráv, ktoré má prenajímateľ urobiť, a umožniť vykonanie týchto i iných nevyhnutných opráv; inak nájomca zodpovedá za škodu, ktorá nesplnením povinnosti vznikla.
Podľa § 10 citovaného zákona, ak sa nájom uzavrie na neurčitý čas, sú prenajímateľ i nájomca oprávnení vypovedať zmluvu písomne bez udania dôvodu, ak nie je dohodnuté inak.
Podľa § 12 citovaného zákona, výpovedná lehota je tri mesiace, ak nebolo dohodnuté inak; počíta sa od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede.
Podľa § 13 citovaného zákona, ak nebolo dohodnuté inak, je v prípade skončenia nájmu nájomca povinný vrátiť nebytový priestor v stave, v akom ho prevzal, s prihliadnutím na obvyklé opotrebenie.
K tvrdeniam žalobcu ohľadom dohodnutej výpovednej doby zmluvnými stranami súd uvádza, že je nesporné, že medzi žalobcom ako nájomcom a spoločnosťou VENTO, s.r.o. ako prenajímateľom bola uzatvorená dňa 5.6.2007 nájomná zmluva, ktorá bola uzatvorená na dobu neurčitú od 1.6.2006. Taktiež nespornou skutočnosťou bolo aj to, že spoločnosť VENTO ako prenajímateľ doručil žalovanému výpoveď z nájomnej zmluvy ( pre neplatenie dohodnutého nájomného) a to dňa 5.6.2007. Výpovedná doba v zmysle uzatvorenej zmluvy bola zmluvnými stranami dohodnutá na 30 dní ( čl. VIII bod 1 s poukazom na čl. II bod 3 nájomnej zmluvy ); vo výpovedi prenajímateľ v rozpore s nájomnou zmluvou uviedol 15 - dňovú výpovednú dobu. Z uvedeného vyplýva, že výpovedná doba uplynula k 1.8.2007. V rozpore so zákonným ustanovením § 12 zákona č. 116/1990 Zb. bolo však zmluvnými stranami dohodnuté plynutie dohodnutej výpovednej doby, t.j. odkedy začína táto doba plynúť. V nájomnej zmluve ( čl. II bod 3 ) bolo stanovené počítanie výpovednej lehoty odo dňa splatnosti nájomného, ktoré nebolo uhradené.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
V tomto ustanovení sú obsiahnuté niektoré náležitosti právneho úkonu, ktoré determinujú platnosť prejavu vôle smerujúceho k vzniku, zmene alebo zániku (zrušeniu) práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú. Platný právny úkon podľa § 37 predpokladá, že k prejavu vôle došlo:- slobodne a vážne,- určite a zrozumiteľne,- s možným predmetom plnenia. Inak je právny úkon neplatný.
Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok utváranie vôle konajúceho subjektu. Ak tieto podmienky nepôsobia rušivo, násilne na mechanizmus vzniku vôle, neobmedzujú konajúceho vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, možno konštatovať, že vôľa je slobodná. Treba však zdôrazniť, že pri analýze slobody vôle sa v podstate skúma sloboda prejavu vôle. Vôľa bez jej prejavu nie je totiž poznateľná a ak bol prejav urobený neslobodne, možno usúdiť aj na neslobodu vôle.
Právny úkon sa musí urobiť zrozumiteľne a vážne. Tieto náležitosti prejavu sa musia skúmať so zreteľom na právny význam, ktorý sa prikladá zrozumiteľnosti a určitosti, s prihliadnutím na to, že zrozumiteľnosť a určitosť súvisí so schopnosťou zrozumiteľne najmä písať a určitým spôsobom používať vyjadrovacie prostriedky.
Zrozumiteľnosť právneho úkonu značí, že jeho adresát (adresáti) je objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho úkonu, prípadne aj pomocou prekladu (poručiteľ urobí závet v maďarskom jazyku) alebo prevodu do spisovného (prirodzeného) jazyka. Na ujmu zrozumiteľnosti teda nie je to, že adresát nerozumie niektorým výrazom použitým pri prejave (napríklad z toho dôvodu, že nemá potrebné vzdelanie). Stačí, že takýto prejav je vo všeobecnosti zrozumiteľný a adresátovi je význam použitých výrazových prostriedkov objasnený (objasniteľný) alebo vysvetlený (vysvetliteľný) primerane povahe právneho úkonu (relatívna povaha zrozumiteľnosti). Iný prístup k zrozumiteľnosti právneho úkonu by mohol vyvolať značnú právnu neistotu, ak by konajúci musel vždy dbať na to, aby adresát v úplnosti pochopil všetky slová uvedené v prejave.
Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom (výklad však nemôže dopĺňať právny úkon) alebo použitím dispozitívnych ustanovení zákona namiesto neurčitých častí prejavu vôle. Typicky neurčitým prejavom vôle je, ak sa v zmluve uvádza, že sa uzaviera na neurčitú dobu a v tej istej zmluve sa jej trvanie dohodne do určitého dátumu. Dôsledky zmluvy uzavretej na neurčitú dobu sú totiž úplne iné, než dôsledky zmluvy uzavretej na určitú dobu. Zrozumiteľnosť prejavu však sama osebe neznamená aj určitosť právneho úkonu.
Ak právny úkon nie je urobený slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne a s možným predmetom plnenia, je absolútne neplatný.
Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické , že
- pôsobí ex tunc, t.j. od začiatku,
- nastáva priamo zo zákona a aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto má na tom právny záujem, nie je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným rozhodnutím orgánu právnej ochrany,
- určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu v súdnom konaní predpokladá naliehavý právny záujem na takomto určení, inak súd takejto žalobe nemôže vyhovieť,
- sa na ňu prihliada aj bez námietky, t.j. z úradnej povinnosti (ex offo),
- ju nemožno žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje, a nadväzne na to, z rovnakého dôvodu - nemožno od takého právneho úkonu (zmluvy) odstúpiť,
- nie je časovo obmedzená, aj keď určitou výnimkou je, ak sú splnené ostatné zákonné predpoklady, inštitút vydržania, kde aj absolútne neplatný právny úkon môže byť iusta causa possesionis,
- zakladá nároky z bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl.).
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom nie je dovolený.
Nedovolenosť je teda daná, ak a) obsah alebo účel právneho úkonu odporuje zákonu, b) obsah alebo účel právneho úkonu obchádza zákon, c) sa právny úkon prieči dobrým mravom.
Ad a): Obsahom právneho úkonu sú jeho podstatné, náhodilé alebo vedľajšie zložky. Z týchto zložiek môže odporovať zákonu ktorákoľvek, avšak normatívny dôsledok uvedený v 39 vyvoláva iba rozpor podstatných zložiek právneho úkonu so zákonom, prípadne tých zložiek, ktoré nie sú podstatné ex lege, ale ich zaradenie medzi podstatné zložky vyplýva z dohody účastníkov právneho úkonu. Účelom právneho úkonu treba rozumieť jeho hospodárske určenie, ktorá je, alebo nie je v súlade s účelom dovoleným zákonom.
Ad b): Obchádzanie zákona predstavuje osobitnú situáciu, v ktorej právny úkon formálne zodpovedá zákonnej norme, avšak v konečnom dôsledku vznikajú (menia sa alebo zanikajú) práva a povinnosti, ktoré sú v rozpore s účelom a zmyslom zákona.
Ad c): Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Súdy pri rozhodovacej činnosti pristupujú k tomuto dôvodu nedovolenosti rezervovane a hľadajú skôr iné príčiny nedovolenosti alebo neplatnosti, než je rozpor obsahu alebo účelu právneho úkonu s dobrými mravmi.
Súd pre nezrozumiteľnosť a neurčitosť a pre obchádzanie zákona stanovenie, resp. počítanie výpovednej doby v nájomnej zmluve vyhodnotil za neplatné a v danom prípade pri plynutí ( počítaní ) výpovednej doby sa tak uplatnila zákonom stanovená klauzula.
Žalobca namietal, že žalovaný postupoval aj v rozpore s § 672 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 672 ods.1 Občianskeho zákonníka, na zabezpečenie nájomného má prenajímateľ nehnuteľnosti záložné právo k hnuteľným veciam, ktoré sú na prenajatej veci a patria nájomcovi alebo osobám, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti, s výnimkou vecí vylúčených z výkonu rozhodnutia.
Na základe ustanovenia odseku 1 prenajímateľovi nehnuteľnosti vzniká na zabezpečenie nájomného záložné právo k hnuteľným veciam za týchto podmienok: 1. musí ísť o hnuteľné veci, ktoré sú na prenajatej nehnuteľnosti, 2. hnuteľné veci patria nájomcovi alebo osobám, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti (k pojmu spoločná domácnosť pozri § 115).
Obidve podmienky musia byť splnené súčasne. Pokiaľ sú splnené podmienky na vznik záložného práva, záložné právo vzniká okamihom vnesenia hnuteľnej veci na prenajatú nehnuteľnosť a zaniká odnesením tejto veci z prenajatej nehnuteľnosti.
Podľa § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka, záložné právo zanikne, ak sú veci odstránené skôr, než boli spísané osobou poverenou súdom, ibaže by boli odstránené na úradný príkaz a prenajímateľ ohlási svoje práva na súde do ôsmich dní po výkone. Ak sa nájomca sťahuje alebo ak sa odstraňujú veci, napriek tomu, že nájomné nie je zaplatené alebo zabezpečené, môže prenajímateľ zadržať veci na vlastné nebezpečenstvo, do ôsmich dní však musí žiadať o súpis osobou poverenou súdom, alebo musí veci vydať. Osobou poverenou súdom môže byť aj súdny exekútor.
V ustanovení odseku 2 sú upravené podmienky zániku záložného práva a podmienky výkonu zádržného práva prenajímateľa. Záložné právo zanikne, ak sú veci odstránené skôr, než boli spísané osobou poverenou súdom, okrem prípadu, keď boli odstránené na úradný príkaz a prenajímateľ ohlásil svoje práva na súde do ôsmich dní po výkone. Prenajímateľovi prislúcha zádržné právo za určitých presne vymedzených podmienok. Ak sa nájomník sťahuje alebo ak sa veci odstraňujú, napriek tomu, že nájomné nie je zaplatené alebo zabezpečené iným zabezpečovacím prostriedkom, prenajímateľ môže zadržať veci na vlastné nebezpečenstvo, musí však do ôsmich dní žiadať o ich súpis osobou poverenou súdom, alebo musí veci vydať. Pri výkone zádržného práva nebezpečenstvo znáša prenajímateľ, to znamená, že ak sa pri výkone tohto práva vec poškodí, riziko z toho vyplývajúce znáša ten, kto vykonáva zádržné právo.
Z vykonaného dokazovanie vyplynulo, že dňa 2.8.2007, t.j. po uplynutí výpovednej doby, žalovaný za prítomnosti dvoch zamestnancov spoločnosti VENTO, dvoch príslušníkov Mestskej polície a U.. W. vstúpili do nebytových priestorov, ktoré mal žalobca do 1.8.2007 v prenájme od spoločnosti VENTO ( po uvedenej dobe ich užíval bez právneho titulu), ktoré vykazovali pleseň, boli v dezolátnom stave, v akváriách sa nachádzala plesnivá voda s mŕtvymi ( uhynutými ) rybičkami. Následne bol žalobca viackrát zo strany prenajímateľa vyzývaný ( mailom, sms, písomne ), aby sa dostavil do nebytových priestorov za účelom ich vypratania a konkrétne sms zo dňa 7.8.2007 bol žalobca aj upozornený na možný úhyn rybičiek. Dňa 7.8.2007 došlo k premiestneniu žijúcich rybičiek z nebytových priestorov do priestorov prenajímateľa a žalobca bol vyzývaný jednak na vypratanie nebytových priestorov a jednak aj na prebratie rýb, na čo žalobca nereagoval a k vyprataniu došlo až v roku 2015.
Súd má za to, že v danom prípade žalobca postupoval v súlade s uzavretou nájomnou zmluvou a to jej čl. VII bodom 2. Jeho konanie nie je možné subsumovať pod § 672 ods. 2 veta druhá OZ, v konaní nebolo preukázané uplatnenie zákonného záložného práva - zádržného práva, naopak žalovaný postupoval v súlade s § 415 OZ.
K ďalším tvrdeniam žalobcu - k naplneniu prvého predpokladu zodpovednosti za škodu zo strany žalovaného súd uvádza, že v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno, tento v konaní žiadnym relevantným dôkazom alebo hodnoverným spôsobom nepreukázal splnenie základných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu tak ako si to vyžaduje § 420 ods.1 Občianskeho zákonníka.
Žalobca žiadnym relevantným dôkazom alebo hodnoverným spôsobom nepreukázal splnenie základných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu tak ako si to vyžaduje § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nepreukázal už prvý predpoklad zodpovednosti žalovaného za
škodu a to, že z jeho strany došlo k porušeniu právnej povinnosti (protiprávnemu úkonu), že žalovaný mal konať v rozpore s objektívnym právom, teda s právnym poriadkom, ktorý je jednotnou kategóriou. Je potrebné poukázať nato, že žalobca potom ako mu bola zo strany spoločnosti VENTO s.r.o. doručená platná výpoveď z nájmu nebytových priestorov, tieto priestory užíval bez právneho dôvodu, resp. titulu, teda bez existencie nájomného vzťahu so žalovaným a bez súhlasu žalovaného s ich užívaním. Žalovaný nemal vôbec voči žalobcovi žiadnu povinnosť umožniť mu užívanie nebytových priestorov a teda ani žiadnu takúto povinnosť vo vzťahu k žalobcovi neporušil. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané ani porušenie inej povinnosti žalovaného v príčinnej súvislosti, s ktorým by vznikla žalobcovi škoda vzhľadom nato, že žalovaný ešte počas plynutia výpovednej doby ako aj potom, čo žalobcovi bola zo strany žalovaného doručená výpoveď z nájmu nebytových priestorov, upozornil viackrát žalobcu na vypratanie nebytových priestorov, načo však žalobca vôbec nereagoval. Bol to práve žalobca, ktorý nevykonal dostatočné opatrenia na predídenie vzniku škody v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. Za tejto situácie, je možné konštatovať, že práve v dôsledku správania, konania, resp. nekonania žalobcu došlo ku škode na jeho majetku, keďže vôbec nereagoval na výzvy prenajímateľa vypratať nebytové priestory, aby tak predišiel vzniku škody na svojom majetku. Na základe uvedeného preto nemožno konštatovať porušenie povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka zo strany žalovaného. Je potrebné ďalej konštatovať, že žalobca aj napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že aký majetok sa v prenajímaných nebytových priestoroch nachádzal, neupozornil žalovaného na možnosť vzniku škody a nezaplatil dlžnú úhradu za užívanie nebytových priestorov hoci aj titulom bezdôvodného obohatenia a neurobil ani iné vhodné opatrenia na zabránenie vzniku možnej škody, napr. presťahovanie prevádzky do iných nebytových priestorov. Keďže v danom prípade nebol preukázaný prvý predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, existencia ostatných predpokladov je bez právneho významu.
Zhrnúc vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takémuto účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takomto prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 151 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov. Určiť výšku trov môže i predseda senátu alebo samosudca až v písomnom vyhotovení rozhodnutia.
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
V konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, ktorý si návrhom podaným v súlade s § 151 ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku, uplatnil právo na náhradu trov konania. Trovy konania v konaní úspešného žalovaného pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 7 úkonov právnej služby z hodnoty sporu po 506,21 Eur (§ 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. účinnej do 30.6.2013 - prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 22.4.2010, písomné vyjadrenie žalovaného k návrhu na začatie konania zo dňa 13.5.2010, 2-krát účasť na pojednávaní konanom dňa 30.11.2010 a 10.3.2011, písomné vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu zo dňa 7.7.2011, písomné vyjadrenie žalovaného k stanovisku žalobcu zo dňa 6.2.2013 - § 14 ods. 1 písm. a),c),d) vyhl. č. 655/2004 Z. z. účinnej do 30.6.2013; § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. účinnej od 1.7.2013 - 1 x účasť na pojednávaní konanom dňa 24.3.2016 - §
13a ods. 1 písm. d) vyhl. č. 655/2004 Z.z. účinnej od 1.7.2013) + paušál 3 x po 7,21 Eur + 2 x 7,41 Eur, + 1 x 7,81 Eur, + 1 x 8,58 Eur, t. j. spolu 52,84 Eur (§ 15 písm. a), § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.), + 20 % DPH zo sumy 3.596,31 Eur, čo činí sumu 719,26 Eur ( § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ). Spolu tak trovy konania v konaní úspešného žalovaného predstavujú celkom sumu 4.315,57 Eur. Vzhľadom k tomu, že žalovaný si uplatnil trovy konania vo výške 4.315,55 Eur, súd preto žalovanému priznal ním žiadanú výšku trov konania a ktorú sumu je v konaní neúspešný žalobca povinný nahradiť na účet právneho zástupcu žalovaného v zmysle § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, č. ú. IBAN: SK95 0900 0000 0004 4523 1688.
O trovách konania v konaní neúspešného žalobcu súd rozhodol tak, že na ich náhradu nemá právo.
Poučenie:
:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktorá doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona číslo 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (Exekučný poriadok).