Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_26Co-387-2015.pdf
PDF · 78.96 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/387/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Daniela Ilavského, v právnej veci žalobkyne: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Bratislava, Karadžičova 8, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Karadžičova 8, Bratislava, P.O.BOX 205, Bratislava proti žalovanému: M. L., nar. XX. T. XXXX, bytom C. XX, Q., o 854 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 20. apríla 2015 č.k. 3C/345/2013-51, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 31,04 eur s 9% ročným úrokom z omeškania počítaným od 5.3.2015 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na ust. § 497 a § 502 ObZ (zákon č. 514/2003 Z.z. Obchodný zákonník v jeho znení účinnom do 31. decembra 2010), § 52 ods. 1 až ods. 3, § 53 ods. 1 až ods. 4, § 54 ods. 1 a ods. 2, § 517 ods. 2 OZ (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31. decembra 2007), § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a ods. 2, § 4 ods. 1 až ods. 5 ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 31. decembra 2007) a ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Zb. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a vecne majúc z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobkyňou vymáhaná pohľadávka v čase rozhodovania súdu vo veci bola opodstatnená len v rozsahu nesplatenej istiny úveru 31,04 eur s príslušným úrokom z omeškania vo výške 9% ročne počítaným od 5. marca 2015 do zaplatenia a v zostatku uplatnenom žalobkyňou v tomto konaní ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa vo veci samej už neexistovala, nakoľko došlo k jej zániku jej splatením žalovaným (žalovaný si požičal sumu 955,81 eur a veriteľovi vrátil sumu 964,77 eur), posúdiac Zmluvu o úvere č. 0253042487 uzatvorenú dňa 21. februára 2007 medzi právnou predchodkyňou žalobkyne - spoločnosťou Slovenská sporiteľňa a.s., Suché mýto 4, Bratislava ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom (z ktorej si žalobkyňa v tomto konaní ako právny nástupca pôvodného veriteľa uplatňovala právo na plnenie) za spotrebiteľskú (inak typovú, uzatvorenú podľa predtlače veriteľa) z dôvodu, že na jednej strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ (v tomto konaní žalovaný), ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ (v tomto konaní právny predchodca žalobkyne), ktorá pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Zároveň zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je potrebné aplikovať prednostne zákon o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne Občiansky zákonník.
Uplatnený nárok na zmluvný úrok z úveru v sume 78,31 eur a poplatky za správu úveru v sume 20,93 eur nepriznal pre nepreukázanie povinnosti žalovaného platiť ich, keďže takéto konkrétne povinnosti pre neplatnosť zmluvných podmienok upravujúcich ich platenie pre ich neprijateľnosť (najmä článok I. bod 4 zmluvy o úvere, bod 5.2 všeobecných obchodných podmienok právnej predchodkyne žalobkyne) nevyplývali z úverovej zmluvy. V tejto súvislosti ďalej dôvodil, že pôvodný veriteľ pri správe úveru nepostupoval v zmysle ust. § 566 ods. 2 OZ a v rozpore s ním započítaval žalovaným poukazované splátky úveru najskôr na poplatky, úroky z omeškania, bežné úroky a až potom v zostatku na istinu úveru, úrok z úveru si uplatnil ako nedôvodne kapitalizovaný, ktorému konaniu nebolo možné priznať právnu ochranu. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne poukazom na ust. § 142 ods. 3 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne nemožnosťou rozhodovania o trovách konania žalovaného, ktorý mal vo veci síce prevažný úspech avšak nepodal návrh na rozhodnutie o trovách konania a v prípade žalobkyne nepriznanie jej náhrady trov konania pre jej prevažný neúspech v konaní (čistý úspech žalovaného v konaní totiž predstavoval 92,74%).
Rozsudok napadla v zamietajúcej časti a v časti trov konania (výrok II. a III. rozsudku) včasným odvolaním len žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu úplným vyhovením žalobe, namietajúc len vo všeobecnosti nepreskúmateľnosť, vnútornú rozpornosť a nepresvedčivosť odôvodnenia rozsudku (bez toho, aby takéto odvolacie námietky bližšie zdôvodnila) z ktorého údajne pre absenciu dôvodov nie je možné zistiť na základe akých dôkazov a použitím akej právnej normy súd prvého stupňa určil jej nárok na sumu 31,04 eur a žalobu vo zvyšnej časti zamietol, poukazujúc na ust. § 132 O.s.p. a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ÚS 44/2003, ÚS 115/2003 a ÚS 2d 09/2004), článok 46 ods. 1 Ústavy SR (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky) a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd uverejnený v prílohe oznámenia Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
Žalovaný odvolacie námietky nepodal a k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba , účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania tjs. v zamietajúcej časti nárokov žalobkyne a v časti rozhodnutia o trovách konania žalobkyne - výroky II. a III. (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je dôvodné ho v celom rozsahu potvrdiť (§ 219 ods.1 a 2 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 24. marca 2016 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
Predovšetkým totiž niet dôvodu nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napadnutého rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia a pre správnosť a i výstižnosť takýchto dôvodov by na ne zo strany odvolacieho súdu postačovalo odkázať (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.s.p.). Len pre úplnosť a nevyhnutnosť vyporiadania sa aj s námietkami odvolateľky (žalobkyne) z jej odvolania sa potom odvolaciemu súdu žiada ešte uviesť (§ 219 ods. 2 O.s.p.) nasledovné:
Podľa § 212 ods.1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že rozsah preskúmavacieho práva (aj povinnosti) odvolacieho súdu je určený rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa, a dôvodmi odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v súlade s § 205 a 205a O.s.p. Súčasne je toto ustanovenie aj pokračovaním logickej línie vyplývajúcej z § 153 ods. 2 a § 206 ods. 2 O.s.p.
Predmetom odvolacieho konania je potom vzhľadom na odvolacie námietky žalobkyne preskúmanie zamietajúcej časti rozsudku a rozhodnutia o trovách konania žalobkyne z pohľadu namietaného odňatia možnosti žalobkyni konať pred súdom nedodržaním požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu podľa § 157 ods. 2 O.s.p.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Vada konania vymedzená v práve odcitovanom zákonnom ustanovení je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Ide o jedno zo základných práv, ktoré v podmienkach tuzemského právneho poriadku zaručujú okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry ESĽP (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), ÚS SR (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03), ale tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo 171/2005) treba pritom za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, ďalej prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú (pokiaľ vôbec takéto právne závery urobené boli) a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené ( tu pozri čl. 1 až 9 rozsudku).
Vzhľadom na vyššie uvedené a len všeobecné odvolacie námietky žalobkyne (o nepreskúmateľnosti, vnútornej rozpornosti a nepresvedčivosti rozsudku), odvolací súd preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok z pohľadu jeho riadneho odôvodnenia a dospel k záveru, že súd prvého stupňa v jeho odôvodnení uvádza čoho sa žalobkyňa domáhala a z akých dôvodov , že žalovaný bol vo veci nečinný a k žalobe sa nevyjadril, ďalej obsahuje stručné, jasné a výstižné vysvetlenie ktoré skutočnosti považuje súd prvého stupňa za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil; pričom odôvodnenie rozsudku je možné považovať za presvedčivé.
Vzhľadom na uvedené nakoľko iné odvolacie námietky žalobkyňa nepodala odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil, keď tento správne v súlade s ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p. rozhodol i o náhrade trov konania žalobkyne.
V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný, v dôsledku čoho mu podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania návrhom neuplatnil, preto mu neboli odvolacím súdom priznané, zo spisu mu ani žiadne nevyplývajú.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3: 0, čiže jednomyseľne (článok I. § 3 ods. 9 posledná veta zákona číslo 757/2004 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.