Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-338-2015.pdf
PDF · 105.71 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/338/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: U. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. X, D. P., zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária KZ partners, s.r.o., so sídlom Slnečná 4, Senec, IČO: 47 236 477, proti odporcovi: U. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, S., o zaplatenie 3.700,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 18C/120/2014-107 zo dňa 25.02.2015, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania 251,09 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jeho advokáta.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd vyhovel návrhu navrhovateľa a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu v sume 3.700,- Eur so zmluvným úrokom vo výške 1,5% mesačne zo sumy 700,- Eur od 05.04.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 700,- Eur od 06.08.2010 do zaplatenia, so zmluvným úrokom vo výške 2% mesačne zo sumy 3.000,- Eur od 07.09.2010 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 3.000,- Eur od 08.12.2010 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Odporcu tiež zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 22,20 Eur za zaplatený súdny poplatok a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.707,37 Eur, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia a zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok v sume 199,80 Eur v lehote do 10 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 657, § 658 ods. 1, § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka vecne tým, že za základe uzatvorených zmlúv o pôžičke a to zmluvy uzavretej dňa 07.09.2010 požičal navrhovateľ odporcovi sumu 3.000,- Eur do 07.09.2010 s dohodnutým úrokom 2% mesačne zo sumy 3.000,- Eur a na základe zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 05.04.2010 požičal navrhovateľ odporcovi sumu 700,- Eur do 05.08.2010 s dohodnutým zmluvným úrokom vo výške 1,5% mesačne. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný. Súd mal jednoznačne preukázanú skutočnosť, že navrhovateľ na základe riadne uzatvorených zmlúv o pôžičke požičal odporcovi finančné prostriedky spolu v sume 3.700,- Eur s dohodnutým zmluvným úrokom, tieto finančné prostriedky však odporca navrhovateľovi v dohodnutej lehote nevrátil. Jednoznačne tieto skutočnosti potvrdzuje aj svedkyňa p. N., ktorá potvrdila to, že navrhovateľ odporcovi požičal peniaze ako aj skutočnosť, že k vráteniu žiadnej sumy odporcom navrhovateľovi nedošlo. Tvrdenia odporcu súd nepovažoval za vierohodné, jeho tvrdenia sú nelogické, rovnako ako aj predložené listinné dôkazy preukazujúce skutočnosť, že navrhovateľovi vrátil finančné prostriedky. Z vyjadrení odporcu, predložených dokladov a tvrdení navrhovateľa vyplýva, že
uvedené splátky sa týkajú predchádzajúcich vzťahov medzi účastníkmi, na základe ktorých odporca mal nejaké finančné podlžnosti voči navrhovateľovi, jednalo sa ešte o vzťahy z roku 2008. Odporca žiadnym spôsobom nespochybnil tvrdenia navrhovateľa o poskytnutých pôžičkách. Súd mal ďalej preukázanú skutočnosť, že odporca požičané sumy navrhovateľovi v dohodnutom termíne nevrátil a to napriek opakovaným výzvam zo strany navrhovateľa, ktorú skutočnosť potvrdila aj svedkyňa Beáta Zárubová, ktorá bola osobne s navrhovateľom v byte odporcu za tým účelom, aby odporca pôžičku navrhovateľovi vrátil, avšak bezvýsledne. K vráteniu požičanej sumy zo strany odporcu nedošlo ani ku dňu pojednávania. Odporca nepredložil žiaden doklad preukazujúci skutočnosť, že navrhovateľovi vrátil aspoň časť žalovanej sumy - sumy 250,- Eur, keď sám odporca uvádza, že o vrátení tejto sumy nebol vystavený žiaden doklad. Tvrdenia odporcu v tom smere, že podpísal zmluvu o pôžičke zo dňa 07.09.2010 avšak s tým, že v zmluve mala byť uvedená suma 300,- Eur a nie 3.000,- Eur je vzhľadom na všetky okolnosti predmetnej veci ako aj na tvrdenia odporcu sa javia súdu byť veľmi nelogické a nevieryhodné. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že žiadnym spôsobom nebola preukázaná ani skutočnosť, že by bol zo strany navrhovateľa na odporcu robený akýkoľvek nátlak, nebolo preukázané, že by zmluvy o pôžičke odporca podpísal pod nátlakom v časovej tiesni. Aj dôkaz - výpoveď svedkyne bezdomovkyne, ktorý dôkaz navrhol vykonať odporca sa javí byť nevieryhodný, keď na pojednávanie sa uvedená svedkyňa - bezdomovkyňa podľa vyjadrenia odporcu nedostavila iba z toho dôvodu, že nemá občiansky preukaz.Súd nemal pochybnosti o tom, že zo strany navrhovateľa bola poskytnutá pôžička odporcovi v žalovanej výške na základe uzatvorených písomných zmlúv o pôžičke, nebolo preukázané, že by pri podpise týchto zmlúv bol použitý nátlak zo strany navrhovateľa voči odporcovi, čo by podľa názoru súdu za danej situácie bolo nezmyselné a nedôvodné. Tvrdenie navrhovateľa v tom smere, že s odporcom boli v priateľskom vzťahu sa javí byť vieryhodné aj s poukazom na to, že bol ochotný odpustiť odporcovi úrok ak by došlo k vráteniu sumy 3.000,- Eur zo strany odporcu v dohodnutej lehote. Naopak z postoja a tvrdení odporcu sa súdu javí, že tento koná voči navrhovateľovi špekulatívne a nezodpovedne. Z uvedených dôvodov súd návrhu vyhovel a zo žalovanej sumy priznal súd navrhovateľovi jednak dohodnutý zmluvný úrok vo výške 1,5% mesačne, resp. 2% mesačne ako aj úrok z omeškania platný v čase vzniku predmetného vzťahu vo výške 9% ročne zo sumy 700,- Eur od 06.08.2010 do zaplatenia, teda deň nasledujúci po dni splatnosti dlhu a rovnako 9%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 3.000,- Eur od 08.12.2010 do zaplatenia, kedy sa odporca s plnením dlhu dostal do omeškania. V zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v konaní úspešnému navrhovateľovi priznal súd náhradu trov konania v sume 22,20 Eur za zaplatený súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia spolu v sume 1.707,37 Eur, ktorá suma pozostáva: 6 úkonov právnej služby á 200,85 Eur bez DPH - príprava a prevzatie zastupovania, písomné podanie na súd - žaloba, vyjadrenie k odporu zo dňa 27.06.2014, pojednávanie dňa 22.10.2014 a 15.12.2014, písomné podanie na súd zo dňa 02.02.2015, pojednávanie dňa 25.02.2015; paušálna náhrada vo výške 67,61 Eur: 1 x 7,63 Eur, 1 x 7,81 Eur, 3 x 8,04 Eur, 2 x 8,39 Eur; cestovné náhrady celkom vo výške 36,91 Eur; strata času vo výške 96,48 Eur: pojednávanie dňa 25.10.2014 Senec - Trnava a späť - 13,40 Eur za každú pol hodinu cesty, t.j. 2 x 13,40 = 26,80 Eur bez DPH, t.j. 32,16 Eur s DPH, pojednávanie dňa 15.12.2014 Senec - Trnava a späť - 13,40 Eur za každú pol hodinu cesty, t.j. 2 x 13,40 = 26,80 Eur bez DPH, t.j. 32,16 Eur s DPH, pojednávanie dňa 25.02.2015 Senec - Trnava a späť - 13,40 Eur za každú pol hodinu cesty, t.j. 2 x 13,40 = 26,80 Eur bez DPH, t.j. 32,16 Eur s DPH.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca a namietal, že súd nebral na vedomie splatenie pôžičky z 05.04.2008 na kúpu motorového vozidla Renault Laguna, ktorú splatil a doklady ohľadom toho ako získal finančné prostriedky, ktoré predložil súdu. Ďalej tvrdenie o tom, že používal vozidlo Peugeot Partner, ktorého splátky splatil z časti on a z časti navrhovateľ sa tiež nezakladajú na pravde. Navrhovateľ by mal súdu vysvetliť, prečo boli jeho automobily prepísané na iné osoby a teda aj na neho. Je nelogické, aby mu navrhovateľ požičiaval 700,- Eur, ak mu podľa neho nevrátil časť pôžičky z 05.04.2008, toto však nespochybňuje. Pripadá mu však ešte viac nepochopiteľné, že navrhovateľ napriek tomu tvrdí, že mu nevrátil časť pôžičky z 05.04.2008 a celú pôžičku zo dňa 05.04.2009 v sume 700,- Eur mu ako neplatičovi požičal ďalších 3.000,- Eur. Pravda je taká, že mu požičal 300,- Eur ako bolo správne uvedené na pojednávaní, na opravu auta, ktorého poruchu čiastočne zapríčinil aj navrhovateľ. V čase uvedenej pôžičky bola cena jazdeného vozidla značky Renault Laguna v roku 2011 na úrovni 3.000,- Eur, takže o tak nákladnú opravu vozidla nešlo. Oprava bola vo výške 300,- Eur a túto sumu aj naozaj prevzal a nie 3.000,- Eur. Pri podpise bol v strese a v časovej tiesni, čo uviedol aj na pojednávaniach a aby sa zbavil agresívneho vystupujúceho navrhovateľa zmluvu v rýchlosti podpísal. Okrem toho navrhovateľ v čase jeho neprítomnosti na prevádzke, kde on bol zamestnaný tvrdil zamestnancom a vedeniu spoločnosti,
že mu nechce vrátiť jeho automobily, aby si ich mohol prepísať na seba alebo na družku a týmto mu vo firme spôsobil veľké nepríjemnosti. Všetky tieto udalosti priamo súvisia s priebehom udalosti ohľadom pôžičiek. Rovnako bol nepríjemne prekvapený svedectvom W. N., ktorá poprela, že časť pôžičky vrátil, pričom bola pri tom. Ako osoba žijúca v spoločnej domácnosti s navrhovateľom sa však zachovala lojálne, nie však čestne. Záverom uviedol, že chce požiadať o vypočutie svedka U. M., ktorá bola svedkom agresívneho správania sa navrhovateľa na prevádzke u jeho zamestnávateľa a kedy podpísal bez podrobného prečítania zmluvu o pôžičke, kde je uvedená iná suma, teda namiesto 300,- Eur 3.000,- Eur. Uvedená svedkyňa na pojednávanie nemohla prísť, nakoľko nemala občiansky preukaz a ani iný doklad totožnosti a keď si osobne preveroval, či ju vypočujú aj bez tohto dokladu, bolo mu oznámené, že nie. Preto napísal aj doručil žiadosť o odročenie, avšak pojednávanie odročené nebolo. Navrhol preto doplniť odvolacie konanie svedeckou výpoveďou U. M. ako aj podrobnejšie preskúmanie pohnútok a dobrých mravov navrhovateľa, pretože sú tu skutočnosti, ktoré dokazujú nečestné a podvodné pohnútky navrhovateľa, ktoré vie súdu predložiť. Nakoľko od 01.11.2014 je nezamestnaný žiada o oslobodenie od súdneho poplatku.
K doručenému odvolaniu podal písomné vyjadrenie navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Poukázal na to, že sa žalobou zo dňa 01.03.2013 podanou na Okresnom súde Trnava domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 3.700,- Eur spolu s príslušenstvom ako aj náhrady trov konania, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku vo výške 22,20 Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 500,57 Eur, ktorému súd vyhovel vydaným platobným rozkazom, , proti ktorému odporca podal odpor. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrhu vyhovel, pričom odporca aj proti rozsudku podal odvolanie. K dôvodom uvedeným v odvolaní sa vyjadril tak, že dňa 05.04.2010 bola medzi ním ako veriteľom a odporcom ako dlžníkom uzatvorená zmluva o pôžičke, predmetom ktorej bol záväzok navrhovateľa prenechať odporcovi peňažné prostriedky v sume 700,- Eur so zmluvným úrokom 1,5% mesačne zo sumy poskytnutej odporcovi a záväzok odporcu vrátiť navrhovateľovi poskytnutú pôžičku spolu so zmluvným úrokom najneskôr do 05.08.2010. Uvedenú pôžičku vrátane zmluvných úrokov odporca doteraz navrhovateľovi nevrátil a to ani z časti. Jedná sa teda o zmluvu o pôžičke 1. Poskytnutie predmetnej pôžičky potvrdil aj sám odporca. Aj dňa 07.09.2010 bola medzi navrhovateľom ako veriteľom a odporcom ako dlžníkom uzavretá ďalšia zmluva o pôžičke, predmetom ktorej bol záväzok navrhovateľa prenechať odporcovi peňažné prostriedky v sume 3.000,- Eur so zmluvným úrokom 2% mesačne zo sumy poskytnutej odporcovi a záväzok odporcu vrátiť navrhovateľovi poskytnutú pôžičku spolu so zmluvným úrokom najneskôr do 07.12.2010. Uvedenú pôžičku vrátane zmluvných úrokov odporca tiež navrhovateľovi nevrátil a to ani z časti. Jedná sa o zmluvu o pôžičke 2. Odporca v podanom odvolaní uvádza, že zmluvu o pôžičke 1 a zmluvu o pôžičke 2 podpísal pod nátlakom a v časovej tiesni, s čím nemožno súhlasiť a stotožniť sa. Odporca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by zmluvy o pôžičke mali byť podpísané pod nátlakom alebo v tiesni a taktiež neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by túto skutočnosť potvrdzovali. Odporca tak v kontexte neuniesol dôkazné bremeno. Ide len o účelové tvrdenia odporcu, ktorými sa snaží vyhnúť dohodnutému plneniu. Potvrdenie uvedenej skutočnosti mala svedecká výpoveď U. M., ktorej účasť na pojednávaní odporca nakoniec nezabezpečil a ani neposkytol súdu žiadne údaje, ktorými by súdu dokázal bližšie špecifikovať tohto svedka. Ďalej poukázal na to, že zmluvné strany pri pôžičke 2 uzavreli aj dodatok, v zmysle ktorého, ak dlžník vráti veriteľovi požičané peniaze v dohodnutom termíne, t.j. do 07.12.2010, tak navrhovateľ ako veriteľ je ochotný dlžníkovi odpustiť ako kamarátovi úroky z pôžičky, ktorú si požičal v sume 3.000,- Eur. Navrhovateľ tak v žiadnom prípade nenútil odporcu k podpísaniu zmluvy o pôžičke, naopak ako dobrý priateľ mu poskytol chýbajúce peniaze, o ktoré ho odporca požiadal za veľmi výhodných podmienok. Odporca sa tak mohol slobodne rozhodnúť, či právny úkon urobí alebo nie. Odporca však ku dňu začatia konania žiadnym spôsobom nespochybňoval platnosť zmlúv o pôžičkách a netvrdil, že ich podpísal pod nátlakom a v časovej tiesni. Faktom ostáva, že odporca finančné prostriedky od navrhovateľa prijal, no napriek dohodnutej splatnosti ich navrhovateľovi ani po niekoľkých urgenciách a žiadostiach do dňa podaného vyjadrenia nevrátil a to ani z časti. Navrhovateľ ako prejav vôle bol ochotný dokonca akceptovať aj plnenie v splátkach, no odporca nesúhlasil ani s takýmto návrhom. Čo sa týka pôžičky z roku 2008 táto nijako nesúvisí so žalovaným nárokom. Prípadnú súvislosť odporca v konaní nepreukázal. Taktiež nepreukázal ani údajné uhradenie časti pôžičky vo výške 250,- Eur poskytnutej na základe zmluvy o pôžičke 1. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a zároveň si uplatnil náhradu trov konania za písomné vyjadrenie k odvolaniu vo výške 251,09 Eur s DPH a to za jeden úkon právnej pomoci á 200,85 Eur + 1x režijný paušál vo výške 8,39 Eur + DPH a to všetko na účet právneho zástupcu navrhovateľa.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných skutočným rozsahom a dôvodmi odvolania, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku v zmysle § 219 O.s.p.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným obsahom odvolania odporcu bolo v podstate posúdiť, či prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam.
Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a účastníkov, účelom ktorého je získanie poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje /ne/pravdivosť tvrdení účastníkov.
Z listinných dôkazov predložených navrhovateľom vyplýva, že podľa zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 05.04.2010 podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka medzi navrhovateľom ako veriteľom a odporcom ako dlžníkom, na základe tejto zmluvy požičal navrhovateľ odporcovi sumu 700,- Eur do 05.08.2010 s mesačným úročením 1,5%.
Z predloženej zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 07.09.2010 podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka medzi navrhovateľom ako veriteľom a odporcom ako dlžníkom vyplýva, že na základe tejto zmluvy požičal navrhovateľ odporcovi sumu 3.000,- Eur do 07.12.2010 s mesačným úročením 2%. Odporca sa bránil tým, že zmluvy o pôžičke podpísal pod nátlakom v časovej tiesni.
Pokiaľ ide o obranu odporcu ,podľa navrhovateľa ide len o jeho účelové tvrdenia ktorými sa snaží vyhnúť dohodnutému plneniu. Poukázal na to, že v článku VI zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 05.04.2010 sa uvádza, že dohoda bola uzavretá slobodne a vážne, nie v tiesni a ani nie za nápadne nevýhodných podmienok. V ďalšej zmluve o pôžičke zo dňa 07.09.2010 sa ako účastníci sa v článku II zmluvy dohodli tak, že ak dlžník vráti veriteľovi požičané peniaze v dohodnutom termíne, t.j. do 07.12.2010, navrhovateľ ako veriteľ je ochotný dlžníkovi - odporcovi odpustiť ako kamarátovi úroky z pôžičky, ktorú si požičal v sume 3.000,- Eur.
Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22.09.2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010, podľa ktorého okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy ako i v danom prípade, má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.
Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010)
Ak teda navrhovateľ tvrdil, že odporca mu má vrátiť žalovanú sumu z titulu splatnej pôžičky, mal označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti a žalovaný mal preukázať, že požičané pôžičky vrátil, resp. splatil a tiež ho zaťažovalo bremeno preukázania jeho tvrdení. Úlohou súdu bolo označené a navrhnuté dôkazy účastníkmi konania zákonným spôsobom vykonať, dôkazy vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 132 O.s.p.
Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti s dôležitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu ale nie je ľubovoľná; súd musí vychádzať zo všetkého, čo v konaní vyšlo najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
Aj ústavný súd Slovenskej republiky, skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok).
Opierajúc sa o vyššie uvedené zásady dôkazného bremena a hodnotenia dôkazov, odvolací súd je toho názoru, že prvostupňový súd sa nimi v danom konaní dôsledne riadil, keď vykonal dôkazy navrhnuté účastníkmi v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie danej veci, vykonané dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel i k správnym skutkovým záverom, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatňovaného nároku, keď prvostupňový súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie danej veci, jeho výsledky správne jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvého stupňa vo veci, ktoré na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto i správnym spôsobom vo vzťahu k danej veci vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne presvedčivé a vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalovaného nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
Odvolací súd po oboznámení sa s celým obsahom spisu včítane vykonaných dôkazov dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový súd, že navrhovateľ v danej veci uniesol svoje dôkazné bremeno a dostatočným spôsobom, poskytnutými dôkazmi preukázal svoje tvrdenie, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmlúv o pôžičke na žalovanú peňažnú čiastku, naopak odporca svoju obranu nepodoprel dostatočnými tvrdeniami a dôkazmi aby vyvrátil jemu plynúcu povinnosť zo zmlúv o pôžičkách s navrhovateľom, prípade preukázal vrátenie požičaných peňazí.
Prvostupňový súd správne poukázal na to, že navrhovateľ v priebehu konania predložil relevantný dôkaz, ktorým preukázal dohody - zmluvy o pôžičkách a ich existenciu odporca nespochybňoval.
S poukazom na vyššie uvedené v danom prípade dôkazná povinnosť preukázať, že odporca nemá voči navrhovateľovi povinnosť splnenia dlhu zo zmlúv o pôžičkách spočívala na odporcovi. Pri vyhodnocovaní unesenia dôkazného bremena v danom prípade nebolo možné opomenúť situáciu, za ktorej bola predmetná pôžička poskytnutá, keď účastníci v rozhodnom období boli kamarátmi, dôverovali si, no i napriek tomu boli vyhotovené písomne zmluvy o pôžičke, a je nepreukázané a málo pravdepodobné, že by odporca tieto zmluvy podpisoval v časovej tiesni a že by zmluva obsahovala mylný údaj o pôžičke namiesto 300,- Eur oveľa vyššiu sumu, t.j. 3.000,- Eur. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade z ničoho nevyplýva, tzn. nebol produkovaný dôkaz, z ktorého by vyplynuli skutočnosti, ktoré odporca použil na obranu proti žalobnému návrhu.
Súd prvého stupňa túto svoju povinnosť vykonať dokazovanie podľa návrhu účastníkov splnil, nevykonanie výsluch svedkyne U. M. riadne odôvodnil. Výsledky vykonaného dokazovania súd prvého stupňa riadne vyhodnotil a na výsledku dokazovania odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.
Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrhu vyhovel, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, ktorý osobitne odvolacími dôvodmi napadnutý nebol, potvrdil.
V odvolacom konaní plne úspešnému navrhovateľovi vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému odporcovi. Trovy konania v odvolacom konaní predstavujú odmenu za 1 úkon, t.j. vyjadrenie k odvolaniu vo výške 200,85 Eur + režijný paušál 8,39 Eur + 20% DPH, t.j. spolu 251,09 Eur, ktorú sumu je odporca povinný zaplatiť k rukám advokáta navrhovateľa do 3 dní (§ 149 ods. 1 a § 160 ods. 1 O.s.p.).
Čo sa týka žiadosti odporcu o oslobodenie od súdnych poplatkov, obsiahnutej v jeho odvolaní, táto žiadosť nebola doložená popisom jeho pomerom a vyplnením tlačivom, ktorého vzor je k dispozícii na webovom sídle ministerstva spravodlivosti ani prípadným rozhodnutím o hmotnej núdzi odporcu, tzn. tak ako to vyžaduje § 138 ods. 2 písm. a) a písm. b) O.s.p., preto o nej odvolací súd nemohol rozhodnúť.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.