Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_14CoE-3-2016.pdf
PDF · 88.74 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoE/3/2016
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/ A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpeného advokátkou JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 42 174 716, korešpondenčná adresa Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, proti povinnému: Š. M., S.. XX.X.XXXX, M. A. XXX, o vymoženie 1489,82 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 11Er/492/2015-14 zo dňa 16.6.2015, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s ustanoveniami Smernice 93/13/EHS. Preto prvostupňový súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie a navrhol, aby príslušný súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Je toho názoru, že súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako pripúšťa znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu podľa § 45 ods. 1,2 ZoRK a prekážky rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké právne účinky ako rozsudok všeobecného súdu, má ním byť exekučný súd viazaný rovnako. Exekučný súd preto nemá oprávnenie skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Poukázal na to, že právny predchodca oprávneného postupoval v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Poukázal tiež na nemožnosť aplikácie Smernice 93/13/EHS a rozsudkov Súdneho dvora EÚ, ako aj na neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia.
Sudca prvostupňového súdu, ktorému bola vec daná na vybavenie, podanému odvolaniu nevyhovel a vec postúpil na ďalšie rozhodnutie v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. odvolaciemu súdu.
Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania, či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.
Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že rozhodcovská doložka, uvedená v Zmluve o úvere zo dňa 19.11.2007 nebola platne uzavretá a aj v období od 25.11.2004 do 31.12.2007 sa mohli posudzovať spotrebiteľské zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení v tom čase platnom.
Zmluva o úvere zo dňa 19.11.2007 uzavretá medzi predchodcom oprávneného a povinným je z hľadiska svojho obsahu úverovou zmluvou upravenou v ustanoveniach § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá sa v súlade s § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Pokiaľ je však účastníkom takejto úverovej zmluvy osoba spĺňajúca podmienky pre označenie spotrebiteľa, musí byť takýto záväzkový vzťah posudzovaný v prvom rade podľa zákona číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Tento zákon je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Obchodný zákonník sa preto aplikuje len na tie práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré nie sú osobitne upravené Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Použitie Občianskeho zákonníka bolo však v období od 25.11.2004 do 31.12.2007 prípustné nielen podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, t. j. v prípadoch, ak niektoré otázky nebolo možné riešiť podľa Obchodného zákonníka, ale aj podľa § 23a zákona číslo 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka, ak sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka, sa majú primerane použiť ustanovenia tohto osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka.
Platnosť rozhodcovskej doložky dojednanej v Zmluve o úvere zo dňa 19.11.2007 sa musí posudzovať tak podľa ustanovení § 3, 4 a 5 zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z. - ďalej len ZoRK, ako aj podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 19.11.2007.
V Zmluve o úvere zo dňa 19.11.2007 sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., rozhodnutie bude pre obidve zmluvné strany konečné a záväzné.
Ku dňu uzavretia zmluvy dňa 19.11.2007 neobsahoval ani Zákon o ochrane spotrebiteľa, ani Občiansky zákonník, či Obchodný zákonník ustanovenia, na základe ktorých by bolo možné posudzovať primeranosť zmluvných dojednaní riešiacich právomoc subjektu oprávneného rozhodovať o právach a povinnostiach z tejto zmluvy. Až s účinnosťou od 1.1.2008 bolo do Občianskeho zákonníka zapracované ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/, ktoré špecifickým spôsobom prevzalo zásadu upravenú v Prílohe k článku 3 ods. 3 bod 1, písm. q/ Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá označila za nekalú podmienku takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo bránenie v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Podobne od 1.1.2008 nadobudla účinnosť nová úprava § 53 ods. 2,3 Občianskeho zákonníka o podmienkach individuálneho dojednania zmluvnej podmienky.
Avšak vzhľadom k tomu, že s účinnosťou od 1.5.2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii, sú považované súdy v Slovenskej republiky ako vnútroštátne súdy členského štátu Európskej únie, za súčasť súdneho systému Európskej únie. Zmluva o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového práva pre pristupujúce štáty.
Počnúc od 21.4.1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - ďalej len „Smernica“.
Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Podľa čl. 3 ods. 2 vety prvej podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou bežnou zmluvou. Podľa čl. 3 ods. 3 príloha Smernice obsahuje informatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice „Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza: „neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.“
Smernicu ES nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako prameň komunitárneho práva nemá horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok. Avšak existuje komunitárna povinnosť vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so Smernicou, ako to vyložil Európsky Súdny dvor vo veci C-17/83 von Colson & Comman (tzv. nepriamy účinok smernice). Podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora C-106/89 vo veci Marleasing S.A. proti La Comercial Internationale de Alimentation S.A. národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo špatne uskutočňujúcu Smernicu je nutné v čo najväčšom rozsahu interpretovať vo svetle a znení Smernice, aby bol dosiahnutý výsledok uvedený v Smernici.
Pritom právo Európskej únie, a teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj vykonávajúcu národnú úpravu treba vykladať iba v kontexte Európskej únie a nie práva národného.
Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu je výhradná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá zakladá výlučnú právomoc rozhodcovského súdu, ktorá podľa spisových údajov nebola individuálne dohodnutá, neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takéto zmluvné ustanovenie je neplatné podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorých výklad je v súlade s čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Rozhodcovská zmluva, či rozhodcovská doložka, ktoré neboli individuálne dohodnuté, nesmú zhoršovať postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami v súdnom konaní. Jedným z týchto práv je aj právo na ústne prejednanie veci pred všeobecným súdom spotrebiteľa, ak je v postavení odporcu (§ 51, § 85 ods. 1, § 115 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci si zmluvné strany dohodli výlučnú právomoc rozhodcovského súdu. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky spĺňa podmienku neprimeraného (nekalého) zmluvného ustanovenia, pretože zakladá právomoc na rozhodnutie rozhodcovského súdu so sídlom v Bratislave, ktoré je vzdialené od miesta bydliska povinného (A.) viac ako XXX Z., a tým spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 26 ods. 1 z. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní predpokladá ústne pojednávanie pred rozhodcovským súdom, pokiaľ sa účastníci nedohodnú inak, alebo pokiaľ rozhodcovský súd nerozhodne, že konanie bude písomné. Zmluvné ustanovenie vylučujúce ústne pojednávanie rozhodcovského súdu, ktoré nebolo individuálne dohodnuté, či aj teoretická možnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu, že konanie bude písomné, zhoršujú postavenie spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním, a teda zväčšuje rozsah nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Za individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy treba považovať také, ktorému predchádzalo poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. Spotrebiteľovi musí byť pritom daná reálne možnosť voľby, či prijme alebo neprijme rozhodcovskú zmluvu. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného súdu nesmie byť spojená s možnosťou neuzavretia samotnej spotrebiteľskej zmluvy. Veriteľ (dodávateľ) musí splnenie týchto podmienok individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy v prípade pochybností preukázať (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka), inak sa nepovažuje rozhodcovská zmluva za individuálne dojednanú.
Poučovaciu povinnosť veriteľa navrhujúceho uzavretie rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľovi možno vyvodiť z ustanovenia § 93b zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, upravujúceho podmienky uzavretia rozhodcovskej zmluvy.
Ani zo Zmluvy o úvere zo dňa 19.11.2007, ani z ďalších listín, ktoré mal rozhodcovský súd a exekučný súd k dispozícii nevyplýva, že povinný pred podpisom zmluvy bol predchodcom oprávneného takto poučený. V dôsledku toho nastupuje zákonom stanovená domnienka, že takto dohodnutá rozhodcovská doložka sa nepovažuje za individuálne dojednanú. Táto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa.
Neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky je daná tým, že sídlo rozhodcovského súdu nie je totožné so sídlom všeobecného súdu spotrebiteľa, a už vôbec nemá sídlo na inom mieste výhodnejšom pre spotrebiteľa. V preskúmavanej veci by bol všeobecným súdom povinného Okresný súd Vranov nad Topľou. Sídlo rozhodcovského súdu je v Bratislave, kde má sídlo predchodca oprávneného, ako aj oprávnený.
Pokiaľ rozdiel v procesných právach a povinnostiach vyplývajúcich z dojednania rozhodcovskej doložky v porovnaní s právami a povinnosťami podľa Občianskeho súdneho poriadku, týkajúcich sa sídla rozhodcu, spôsobuje výraznú nerovnosť v neprospech spotrebiteľa, jedná sa o neprijateľnú, a preto neplatnú rozhodcovskú doložku.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 vyslovujúce stanovisko, podľa ktorého vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle Smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá, a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska Smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle Smernice všetky podmienky nekalosti (neprijateľnosti) už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný súd spotrebiteľa.
Keďže v preskúmavanej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, došlo tým k založeniu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu na rozhodovanie v predmetnej veci, čo má za následok materiálnu nevykonateľosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani obranu oprávneného týkajúcu sa tvrdeného prekročenia právomocí exekučného súdu pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou, súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnene posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomocí rozhodcovského súdu má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriaci samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založený spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.