Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17CoE/9/2016

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: F., s.r.o., so sídlom F. XX, XXX XX W., IČO 35807598, právne zastúpeného: Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti povinnému: F. W., bytom Q. XXX, F. W., o vymoženie 1.013,55 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 11. novembra 2015, č. k. -45, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 3.3.2014 domáhal, aby súdny exekútor vymohol 1.013,55 Eur, zmenkový úrok, úrok z omeškania a trovy konania na podklade rozhodnutia Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. sp. z.n SR 08663/12, ktoré nadobudlo vykonateľnosť dňa 2.5.2013. Poverením zo dňa 15.8.2014 súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe návrhu oprávneného. Dňa 20.10.2015 doručil povinný na tamojší súd podanie, ktorým sa domáha zastavenia exekúcie a to z dôvodu jej neprípustnosti. Povinný namietal, že zmluvu o úvere uzatvoril ako fyzická osoba - nepodnikateľ z dôvodu, že úver čerpal na zakúpenie vybavenia domácnosti. Súd prvého stupňa preskúmaním veci zistil, že oprávnený a povinný uzatvorili dňa 8.9.2011 zmluvu o úvere, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver 500 Eur, ktorý sa povinný zaviazal splatiť spolu s poplatkom za úver 391 Eur v 9-ich mesačných splátkach po 99 Eur. Ďalej súd prvého stupňa zistil, že oprávnený a povinný dňa 8.9.2011 uzatvorili aj Rozhodcovskú zmluvu, v ktorej je povinný označený ako fyzická osoba - nepodnikateľ a zároveň aj ako fyzická osoba - podnikateľ. V čl. II je zakotvená rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc. Súd poukázal na znenia ustanovení § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 4, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia zmluvy a § 2 ods. 1 písm. a/, b/, § 3a ods. 3 zákona č. 250/2007 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Pre posúdenie návrhu povinného na zastavenie exekúcie súd skúmal či sú splnené podmienky zákonnosti a vykonateľnosti exekučného titulu v zmysle § 44 ods. 2 Ex. por. Zo zmluvy o úvere mal súd prvého stupňa za preukázané, že túto uzatvoril oprávnený s osobou Petrom Bialoňom, ktorý je v zmluve identifikovaný na jednej strane nezameniteľným identifikačným údajom prideľovaným subjektom vykonávajúcim podnikateľskú činnosť (IČO-m) a na druhej strane je zároveň identifikovaný menom, priezviskom a rodným číslom ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Súd prvého stupňa konštatoval, že predmetná zmluva o úvere má formu vopred vyhotoveného formulárového tlačiva, ktoré obsahovalo pripravenú časť (predtlačenú) na vpísanie údajov identifikujúcich osobu ako podnikateľa a zároveň časť na označenie osoby ako nepodnikateľa. V zmluve o úvere je zároveň predtlačené vyhlásenie dlžníka (povinného), že úver čerpá na výkon podnikania. Súd mal za to, že v prípade, keď povinný sám namieta, že zmluvu uzatvoril ako spotrebiteľ pričom pri vypĺňaní formulára sa označil aj ako živnostník len na základe pokynu zamestnanca oprávneného (keďže v čase uzatvorenia zmluvy disponoval živnostenským oprávnením), nemožno jednoznačne ustáliť, že

povinný uzatvoril zmluvu o úvere ako fyzická osoba - podnikateľ v rámci výkonu podnikateľskej činnosti, teda že účelom čerpania úveru nebolo uspokojenie jeho potrieb ako spotrebiteľa. V prípade existencie pochybnosti o povahe vzťahu medzi účastníkmi (či ide o spotrebiteľský vzťah alebo nie) má dôkazné bremeno preukázania existencie podnikateľského charakteru zmluvy o úvere poskytovateľ úveru - oprávnený. V danej veci oprávnený tvrdil, že poskytol povinnému úver na výkon podnikania, toto tvrdenie však nepreukázal. Súd zastával názor, že pokiaľ oprávnený ako dôkaz uviedol, že povinný v zmluve osobitne podpísal vyhlásenie, že úver čerpá na výkon podnikania, takáto formulácia nie ako dôkazný prostriedok postačujúca, najmä za situácie, kedy obsah zmluvy bol vopred pripravený vo formulárovej zmluve a povinný nemal možnosť si individuálne dojednať obsah zmluvy alebo jej zmeny. Z dôvodu, že oprávnený nepreukázal podnikateľský charakter zmluvy o úvere, súd s prihliadnutím na § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu o úvere. Zo zmluvy mal súd za zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť jej obsah, pretože bola už vopred pripravená na predtlačenom formulárovom tlačive, nakoľko sa využívala pre veľký počet spotrebiteľov. Súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky, ktorých obsah povinný - spotrebiteľ tiež ovplyvniť nemohol, boli pripravené už vopred, pre veľký počet spotrebiteľov. Súd prvého stupňa po preskúmaní platnosť rozhodcovskej zmluvy zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu mal v danom prípade za nesporné, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená v ten istý deň ako zmluva o úvere, pričom obe majú formulárovú podobu a oprávnený v nej vyplnil iba identifikačné údaje povinného, čo znamená, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah. Rozhodcovská zmluva neobsahuje žiadne poučenie spotrebiteľa o rozdiele medzi rozhodcovským konaním a občianskym súdnym konaním na všeobecnom súde. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že rozhodcovskú zmluvu je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, čo znamená, že ako taká nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil a na jej základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Súd prvého stupňa uviedol, že predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, a preto podľa § 57 ods. 1 písm. g) exekúciu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. zo dňa 30.11.2012, z ktorého citoval niektoré časti. Zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. 244/2002 Z.z. postavil do pozície orgánu, vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom

konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí titulom platnej zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci (zásadným právnym názorom) a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti konania. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z. oprávnený skúmať len to, či plnenie, priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Namietal, že nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn. ). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V danej veci súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, a teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.

K odvolaniu oprávneného vyjadrenie písomne podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené, a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.

V danej veci súd prvého stupňa ustálil, že vzťah oprávneného a povinného v predmetnom prípade je vzťahom spotrebiteľským a zmluva o úvere uzavretá účastníkmi konania dňa 08.09.2011 predstavuje zmluvu spotrebiteľskú. Súd prvého stupňa záver o tom, či v predmetnom vzťahu vystupoval povinný ako spotrebiteľ alebo nie, založil na konštatovaní, že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, pretože mal za to, že zmluvu o úvere povinný neuzatvoril ako podnikateľ s cieľom čerpať úver na výkon podnikania, ale uzatvoril ju ako fyzická osoba - spotrebiteľ. V zmluve o úvere bol povinný identifikovaný na jednej strane nezameniteľným identifikačným údajom prideľovaným subjektom vykonávajúcim podnikateľskú činnosť (IČO-m) a na druhej strane bol zároveň identifikovaný menom, priezviskom a rodným číslom ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Predmetná zmluva o úvere má formu vopred vyhotoveného formulárového tlačiva, ktoré obsahovalo pripravenú časť (predtlačenú) na vpísanie údajov identifikujúcich osobu ako podnikateľa a zároveň časť na označenie osoby ako nepodnikateľa. V zmluve o úvere je zároveň predtlačené vyhlásenie dlžníka (povinného), že úver čerpá na výkon podnikania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má odvolací súd totožne s názorom súdu prvého stupňa za to, že nemožno v danom prípade jednoznačne ustáliť, že povinný uzatvoril zmluvu o úvere ako fyzická osoba - podnikateľ v rámci výkonu podnikateľskej činnosti, teda že účelom čerpania úveru nebolo uspokojenie jeho potrieb ako spotrebiteľa. Oprávnený dôkazné bremeno preukázania existencie podnikateľského charakteru zmluvy o úvere neuniesol. Oprávnený tvrdil, že poskytol povinnému úver na výkon podnikania, toto tvrdenie však nepreukázal. V predmetnom prípade nebolo preukázané, že by povinný pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojho povolania, podnikania, ani zamestnania, či inej podnikateľskej činnosti. Účel povinnému poskytnutých peňažných prostriedkov na výkon podnikania, tak ako to má na mysli dvojaké označenie povinného vyplnené v predtlači textu zmluvy o úvere, a tak ako to vyplýva z odôvodnenia exekučného titulu, nebol v konaní preukázaný. Súd prvého stupňa tak správne dospel k záveru, že vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským. V nadväznosti na uvedené odvolací súd zastáva právny názor, že na predmetnú zmluvu o úvere, ako aj na rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú v ten istý deň ako úverová zmluva medzi tými istými účastníkmi, je potrebné aplikovať aj právne normy právneho poriadku chrániace spotrebiteľa. V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Odvolací súd zastáva právny názor, že v danej veci je za neprijateľnú potrebné považovať rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú medzi oprávneným a povinným dňa 08.09.2011, teda uzatvorenú v rovnaký deň ako oprávnený s povinným uzavrel zmluvu o úvere. Uvedená rozhodcovská zmluva bola uzavretá rovnako ako zmluva o úvere vo formulárovej podobe, ktorú predkladal oprávnený povinnému, nebola individuálne dojednaná, keď jej obsah povinný nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa iba údaje povinného, číslo a dátum uzatvorenia zmluvy o úvere, dátum uzavretia rozhodcovskej zmluvy, meno a podpis osoby konajúcej v mene a na účet veriteľa a podpis povinného. Všetky ostatné údaje, vrátane určenia rozhodcovského súdu, sú vo formulárovej zmluve vopred predtlačené. Veriteľ potom mohol na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval výber rozhodcovského súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobu. Odvolací súd zastáva v tomto smere názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej podobe, jednostranne určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu, bude vec predložená. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Rozhodcovskú zmluvu preto odvolací súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platnom a účinnom v rozhodnom období.

Dlžník, ktorému je predložená typová spotrebiteľská zmluva v predtlači, nemá reálnu možnosť ovplyvniť jej obsah. Rozhodcovská zmluva bola navyše povinnému predložená súčasne (v ten istý deň) so zmluvou o úvere, a teda povinný mohol ľahko nadobudnúť dojem, že ide o tú istú zmluvu pozostávajúcu z viacerých listín a že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy je podmienkou poskytnutia peňažných prostriedkov zo strany veriteľa. Z predložených listín teda nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takomto znení výslovne vymienil povinný a vzhľadom na povahu zmluvy nemožno dospieť k záveru, že by povinný mal možnosť do podstatnej časti zmluvného formulára akýmkoľvek spôsobom zasahovať, teda že by povinný napríklad mohol ovplyvniť osobu rozhodcu, resp. výber rozhodcovského súdu, miesto rozhodcovského konania, spôsob konania (s pojednávaním, bez pojednávania) a podobne. Rozhodcovská zmluva navyše nebola uzatvorená v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu, teda v čase, keď spotrebitelia, často pod vplyvom finančnej núdze, pri uzatváraní zmluvy opomenú zachovať náležitú obozretnosť. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka (viď aj čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná rozhodcovská zmluva, táto nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (v danom prípade Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s.) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v Uznesení zo dňa 21. marca 2012, sp. zn. skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Odvolací súd konštatuje, že nebola dôvodná námietka oprávneného, podľa ktorej rozhodcovský rozsudok už bol predmetom skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. V danom prípade súd prvého stupňa preskúmaval rozhodcovský rozsudok na základe návrhu povinného na zastavenie konania podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s ustanovením § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Naviac odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. /EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

Pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky (v danom prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia). Ak je takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. ).

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch uvádza, že toto uznesenie prijal jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .