Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_7Er-91-2013.pdf
PDF · 91.96 KB
Case nature
Area
Subarea
7Er/91/2013
Uznesenie
Okresný súd Bardejov v exekučnej veci oprávneného Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., Mamateyova 17, 850 05 Bratislava, IČO: 35 937 874, proti povinnej T. N., P.. K., G.. XX.XX.XXXX, E. K. A. C. Z. K. Q. A. Í., Q. I., E. E. XX, K., G., G. XUR o vymoženie 257,90 Eur a trov exekúcie, takto
rozhodol:
Exekúciu vedenú súdnym exekútorom Mgr. Martinom Petruškom pod č. EX 566/2013 z a s t a v u j e .
U k l a d á povinnej nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 44,53 Eur, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 25.01.2013 adresovanému súdnemu exekútorovi sa dňa 31.01.2013 začalo exekučné konanie proti povinnej. Ako exekučné tituly oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil Výkaz nedoplatkov č. 1241662013 zo dňa 13.12.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 03.01.2013 a Výkaz nedoplatkov č. 1241472513 zo dňa 05.11.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 23.11.2012, oba vydané Všeobecnou zdravotnou poisťovňou a.s., pobočka Bardejov. Návrhom na vykonanie exekúcie sa oprávnený domáhal vymoženia sumy vo výške 257,90 Eur a trov exekúcie.
Okresný súd Bardejov na základe žiadosti súdneho exekútora vydal dňa 15.02.2013 poverenie na vykonanie exekúcie č. 5701 * 055677.
Podaním zo dňa 30.03.2015 doručeným súdu dňa 04.05.2015 súdny exekútor predložil súdu spolu s exekučným spisom aj podanie oprávneného zo dňa 10.03.2015 doručené súdnemu exekútorovi dňa 13.03.2015, z ktorého vyplýva, že oprávnený žiada zastaviť exekúciu v zmysle § 57 ods. písm. b) zákona č. 233/1995 Z.z. a to s odôvodnením, že povinná predložila oprávnenému doklady preukazujúce poistenie na zdravotné poistenie v zahraničí od 01.04.2003 doposiaľ. Exekučné konanie sa začalo na základe právoplatných a vykonateľných exekučných titulov dňa 31.01.2013 a to Výkazov nedoplatkov č. 1241472513, č. 1241662013, pričom v čase ich vydania oprávnený nemal vedomosť o tom, že nastali dôvody na zánik verejného zdravotného poistenia a dokonca mu táto skutočnosť nebola známa ani v čase podania návrhu na začatie exekúcie. Návrh na začatie exekúcie bol teda podaný dôvodne, pričom povinná spôsobila to, že sa exekúcia musí zastaviť, pretože si nesplnila svoju zákonnú povinnosť. Skutočnosť, že povinná bola zdravotne poistená v cudzine od 01.04.2003 oprávnenému povinná oznámila až dňa 18.06.2014, kedy mailom zaslala doklady o zdravotnom poistení na území Veľkej Británie a následne dňa 24.10.2014 predložila čestné vyhlásenie o tom, že v období od 01.04.2003 doposiaľ je zdravotne poistená vo Veľkej Británii. Oprávnený túto skutočnosť vyhodnotil ako splnenie oznamovacej povinnosti v zmysle § 23 ods. 1 písm. c) zákona o zdravotnom poistení, avšak až po začatí exekučného konania. Po doručení dokladov zdravotná poisťovňa postupom podľa § 17a ods. 8 zákona o zdravotnom poistení výkazy nedoplatkov, ktoré sú exekučnými titulmi zrušila. Nesplnením si oznamovacej povinnosti povinnou došlo k začatiu exekučného konania a v konečnom dôsledku aj
k zániku exekučného titulu. Oprávnený žiadal v prípade ak si súdny exekútor uplatní trovy exekúcie zaviazať na ich úhradu povinnú.
Podľa § 57 ods. 1 písm. b) zákona č. 233/1995 Z.z. exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným.
Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Z dôvodu, že uvedený exekučné tituly - výkazy nedoplatkov, ktoré sú podkladom na vykonanie exekúcie, boli po začatí exekúcie zrušené, súd exekúciu zastavil.
O trovách exekúcie súd rozhodol podľa § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z.z., nakoľko k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu, že došlo k zrušeniu exekučných titulov, ktoré boli podkladom na vykonanie exekúcie. Stalo sa tak len pre správanie povinnej, ktorá si nesplnila svoju zákonnú povinnosť a neoznámila oprávnenému skutočnosti rozhodujúce pre zánik verejného zdravotného poistenia na území SR a teda trovy exekúcie znáša povinná.
Pri určení výšky nevyhnutných trov exekúcie súd postupoval podľa § 14 a § 22 Vyhlášky MS SR číslo 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom od 1.5.2008 ( ďalej len „Vyhláška“). Súdny exekútor trovy exekúcie vyčíslil sumou 64,91 EUR s tým, že suma 33,19 EUR predstavuje odmenu za úkony exekučnej činnosti podľa § 14 ods.1 Vyhlášky, suma 10,90 EUR náhradu hotových výdavkov titulom poštovného, suma 10,00 EUR náklady administratívy súvisiace so založením a vedením exekučného spisu a suma 10,82 EUR predstavuje DPH.
Súd považoval za účelné a preukázané trovy exekúcie vo 44,53 EUR. Podľa § 14 ods. 1 Vyhlášky vznikol súdnemu exekútorovi nárok na odmenu vo výške najmenej 33,19 eura. Súdny exekútor vo svojom vyúčtovaní požadoval len túto minimálnu odmenu vo výške 33,19 EUR, preto mu táto bola bez ďalšieho priznaná v uvedenej výške. Súdnemu exekútorovi vznikol podľa § 22 Vyhlášky tiež nárok na náhradu hotových výdavkov v celkovej sume 3,92 EUR, teda súdnemu exekútorovi vznikol nárok na hotové výdavky, ktoré mal súd za preukázané a účelne vynaložené v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti a náhrada ktorých bola priznaná súdnemu exekútorovi na základe skutočností zistených zo spisu súdneho exekútora. Na rozdiel od vyúčtovania súdneho exekútora súd v súvislosti s doručením žiadosti o udelenie poverenia priznal náhradu poštovného iba v alikvotnej výške, a to vo výške 0,02 EUR ( 1/70 požadovanej náhrady) pri žiadosti o udelenie poverenia, keďže z exekučného spisu vyplýva že doručovaných bolo jednou zásielkou 70 žiadostí o udelenie poverenia a tak je zrejmé, že nemožno v tomto exekučnom konaní priznať plnú náhradu, ale len jej zodpovedajúcu časť. Súd nepriznal poštovné za doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie oprávnenému, nakoľko sa v spise nenachádza žiaden dôkaz o tom, že by súdny exekútor zasielal upovedomenie oprávnenému. Súd nepriznal požadované poštovné za zásielku označenú súdnym exekútorom ako „žiadosť o vyznačenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na uznesenie o zastavení exekúcie“, „oznámenie podľa § 35 ods. 3 Exekučného poriadku“ a „vrátenie poverenia“, keďže ide o náhradu budúcich hotových výdavkov, nakoľko nie je možné priznať výdavky, ktoré ešte nevznikli a ktoré ešte neboli účelne vynaložené. Zároveň súd nemá žiadnym spôsobom preukázané, že budúce výdavky vzniknú v takej výške, v akej si ich súdny exekútor uplatnil. Keďže súdny exekútor je platiteľom dane z pridanej hodnoty, k trovám exekúcie je potrebné ešte prirátať DPH z odmeny a poštovného, čo predstavuje 7,42 EUR.
Súd nepriznal súdnemu exekútorovi ani požadovanú náhradu vo výške 10,00 EUR súdnym exekútorom špecifikovanú ako „náklady administratívy súvisiace so založením a vedením exekučného spisu- spis.obal, etikety, papier, toner, obálky“. Podľa názoru súdneho exekútora prezentovaného vo vyčíslení trov exekúcie táto náhrada mu patrí, pretože „nejde o administratívne práce, ktoré sú zahrnuté v odmene, ale o náklady nevyhnutne vynaložené v súvislosti so založením a celkovým vedením exekučného spisu“ Súd tento názor súdneho exekútora nezdieľa a má za to, že požadovanú náhradu vo výške 10,00 EUR súdnemu exekútorovi priznať nemožno, a to z nasledujúcich dôvodov.
Vyhláška MS SR č.288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov náhradu hotových výdavkov súdneho exekútora upravuje v § 22 ods.1 tak, že súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady
a poplatky. Následne táto Vyhláška vo svojich spoločných a záverečných ustanoveniach v § 25 autoritatívne stanovuje, že v odmene súdneho exekútora je zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou. Niet pochýb o tom, že súdnemu exekútorovi vznikajú v širšom zmysle v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti aj iné výdavky ako sú demonštratívne uvedené v § 22 Vyhlášky, a to náklady na prevádzku a chod exekútorského úradu, kde patria napr. náklady na mzdy zamestnancov, prípadne koncipientov exekútorského úradu, ďalej výdavky na prípadný prenájom sídla exekútorského úradu, výdavky na energie v súvislosti s prevádzkou úradu, náklady na údržbu sídla úradu (čistiace potreby a náklady na opravy), ako aj materiálové náklady na samotný bežný chod úradu, t.j. výdavky na kancelárske vybavenie a napokon náklady na kancelárske potreby (kancelársky papier, obálky, toner do tlačiarne, písacie potreby, lepidlá, a pod.). Je zrejmé, že všetky tieto náklady a výdavky si súdny exekútor zabezpečuje v rámci chodu svojho úradu, teda nielen v súvislosti s potrebami a situáciou v tej- ktorej individuálnej exekučnej veci. Súd je však toho názoru, že náhrada za tieto výdavky a náklady na prevádzku a chod exekútorského úradu, kde patria aj náklady na spisové obaly, etikety, papier, toner, obálky, na ktoré poukazoval súdny exekútor vo vyčíslení trov exekúcie súdnemu exekútorovi v zmysle § 22 ods. 1 Vyhlášky neprináleží nakoľko ani pri akokoľvek extenzívnom výklade § 22 vyhlášky ich nemožno priradiť k ostatným v tomto ustanovení demonštratívne uvedeným výdavkom, za ktoré exekútorovi náhrada patrí. Na základe výkladu ustanovenia § 22 Vyhlášky, § 25 Vyhlášky a ustanovení upravujúcich odmenu exekútora je súd toho názoru, že normotvorca nezahrnul tieto náklady vrátane nákladov za kancelárske potreby do výpočtu nákladov, náhrada ktorých patrí súdnemu exekútorovi úmyselne preto, lebo predpokladal, že tieto náklady si exekútor bude uhrádzať z odmeny za svoju činnosť, nepochybne aj z dôvodu, že hodnoverné preukazovanie takýchto výdavkov v ich konkrétnom číselnom vyjadrení v danom mieste a čase vo vzťahu ku konkrétnej exekúcii by bolo značne obtiažne resp. v mnohých prípadoch nemožné. Za pravdu tomuto výkladu dáva aj historický exkurz do vývinu predmetnej právnej úpravy, ktorý už podal Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom uznesení zo dňa 27.9.2012 sp.zn. 17CoE/199/2012 v zmysle ktorého Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako predkladateľ návrhu vyhlášky, ktorou sa mala meniť a dopĺňať vyhláška č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení vyhlášky č. 405/2006 Z. z. navrhovalo, aby § 22 vyhlášky znel: „1/ Exekútorovi patrí popri odmene aj paušálna náhrada hotových výdavkov vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; ak sú hotové výdavky vyššie ako paušálna náhrada, patrí exekútorovi náhrada hotových výdavkov v preukázanej výške. Táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a odborné vyjadrenia, preklady, opisy, fotokópie, náhrady nákladov na vloženie alebo získanie dát z centrálnych informačných systémov a kancelársky materiál, ktorý je súčasťou spisu. 2/ Paušálna náhrada hotových výdavkov je 82,98 EUR (2.500 Sk). Ak exekútor požaduje paušálnu náhradu hotových výdavkov, nevyhotovuje ich špecifikáciu. Ak exekútor požaduje náhradu hotových výdavkov vo vyššej sume, je povinný vyhotoviť ich špecifikáciu. 3/ Náhradu nákladov na znalecké posudky ustanovuje osobitný predpis.“ V navrhovanom znení § 22 bol osobitne vymenovaný aj kancelársky materiál ako súčasť hotových výdavkov v paušálnej sume. Predkladatelia návrhu vyhlášky mienili k §-u 25 vyhlášky pripojiť vetu: „Administratívne náklady nie sú súčasťou administratívnych prác“. V dôvodovej správe k návrhu vyhlášky predkladateľ zdôvodnil svoj návrh tým, že určenie náhrady hotových výdavkov paušálnou sumou zrýchli a zhospodárni exekučné konanie a zjednotí sa výklad § 22 a § 25 vyhlášky v tom zmysle, či je v odmene exekútora zahrnutá len náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou (mzdové náklady) alebo aj náklady na administratívny, kancelársky materiál (papier, obaly, obálky a pod.), pretože prax súdov pri rozhodovaní o trovách súdneho exekútora nie je jednotná a súdy si tieto pojmy zamieňajú. V prípade kancelárskeho materiálu ide o kancelárske potreby, ktoré sú priamo súčasťou spisu, ktoré súdny exekútor zaobstaráva zo svojho majetku, na svoje náklady, pri vykonávaní exekúcie pre oprávneného. Navrhované zmeny schválené neboli. Zo skutočnosti, že navrhované zmeny vyhlášky (v znení: „administratívne náklady nie sú súčasťou administratívnych prác“) prijaté neboli a že platná vyhláška v §-e 22 osobitne náklady na kancelársky papier, tlač, kopírovanie, obálky, viazanie dokumentov, archiváciu nevymenúva dospel aj tento súd k záveru, že úmyslom normotvorcu pri určení spôsobu výpočtu odmeny súdneho exekútora podľa vyhlášky č. 288/1995 Z. z. bolo upraviť len výšku odmeny za výkon exekučnej činnosti (v ktorej je zahrnutá aj odmena za administratívne práce obslužného personálu súdneho exekútora) a zakotviť
právo exekútora na náhradu hotových výdavkov v preukázateľnej (kontrolovateľnej) výške s tým, že v odmene sú zahrnuté nielen náklady na „administratívne práce“, ale aj náklady vzniknuté pri výkone administratívnych prác (administratívne náklady). Súd pre úplnosť podotýka, že v minulosti bol už aj na pôde Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to v konaní I.ÚS 157/08 posudzovaný prípad, keď zo strany súdneho exekútora bola spochybňovaná ústavná udržateľnosť právneho názoru súdu totožného s právnym názorom vysloveným v tejto veci ( jednalo sa o právny názor Krajského súdu v Košiciach vyslovený v uznesení č. k. 3 CoE 4/2006-28 z 25. júna 2007 že „bežný kancelársky materiál, akými by mohli byť aj iné veci prirodzene potrebné pri vedení exekučnej administratívy, napr. perá, ceruzky, sponky, obalové prostriedky atď., sú síce výdavkami, avšak sa predpokladá, že náklady na ich obstaranie sú kryté práve výškou odmeny za výkon exekučnej činnosti najmä v paušálnej sume náhrad pri výkone jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Bežné náklady kancelárskych vecí preto ani zákonodarca nezaradil do výpočtu náhrad hotových výdavkov. Takými by sa mohli stať za predpokladu, že by dosiahli úroveň práve nie bežných a pritom nie nezanedbateľných, jasne indentifikovateľných výdavkov nevyhnutných a teda aj účelových pri výkone konkrétnej exekučnej činnosti alebo jej úkonov.“) Ústavný súd tento právny názor vo svojom uznesení zo dňa 29.4.2008 č.k.I.ÚS 157/08-16 vyhodnotil tak, že predmetné úvahy odvolacieho súdu sú logické, a preto aj celkom legitímne s tým, že napadnuté uznesenie nevykazuje znaky arbitrárnosti a je aj náležite odôvodnené, keď odvolací súd zdôvodnil, prečo nebola sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi priznaná náhrada za bežný režijný kancelársky materiál. Z namietaného uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu keďže krajský súd zreteľne odôvodnil svoje skutkové zistenia s použitím príslušných zákonných ustanovení, a preto nemožno konštatovať, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tomto uznesení vyslovený právny názor súdu o tom, že náhradu nákladov za spotrebný kancelársky materiál a za administratívu súvisiacu so založením a vedením exekučného spisu nie je možné súdnemu exekútorovi priznať a že tieto sú súčasťou odmeny súdneho exekútora teda nie je nijako nový, či prevratný a tento právny názor už bol vyslovený aj v rozhodnutiach iných súdov, ktoré takisto náhradu týchto nákladov nepriznali. V tomto zmysle sa teda závery súdu, ktorý je navyše povinný rešpektovať princíp právnej istoty v právnom štáte nijako neodlišujú od záverov, ku ktorým v tejto súvislosti dospeli aj iné súdy ( viď. napr. aj Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.11.2013 sp.zn.15CoE/97/2013; Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11.4.2013 sp.zn.15CoE/222/2012; Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25.2.2013 sp.zn.9CoE/32/2012; Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.2.2013 sp.zn.13CoE/7/2013 či Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.12.2012 sp.zn.20CoE/30/2012 - všetky dostupné na www.otvorenesudy.sk <http:// www.otvorenesudy.sk>). Z uvedeného je zrejmé, že nielen súd v prejednávanej veci, ale hneď niekoľko súdov naprieč republikou po samostatnej, na sebe nezávislej úvahe, či je možné súdnemu exekútorovi priznať náhradu nákladov za spotrebný kancelársky materiál a za administratívu súvisiacu so založením a vedením exekučného spisu dospelo k záveru o nemožnosti takéhoto priznania s tým, že táto náhrada je zahrnutá v odmene súdneho exekútora. Úplne na záver súd dodáva, že v danom prípade by požadovanú náhradu spotrebného kancelárskeho materiálu vo výške 10,00 EUR súdnemu exekútorovi nebolo možné priznať aj z ďalšieho dôvodu, a to z dôvodu nepreukázania skutočnej vynaloženej výšky týchto výdavkov v tomto konkrétnom exekučnom konaní predložením napríklad pokladničných blokov, či aspoň úradného záznamu a pod.. Súd pripomína, že v konkrétnom exekučnom konaní možno priznať len náhradu výdavkov reálne vynaložených v tomto konkrétnom exekučnom konaní a nie paušálnu náhradu „spriemerovanú“ z iných exekučných konaní. V zmysle § 22 Vyhlášky č. 288/1995 Z.z., súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti. Súd však nepriznal exekútorovi náhradu budúcich hotových výdavkov, nakoľko nie je možné priznať výdavky, ktoré ešte nevznikli a ktoré ešte neboli účelne vynaložené. Po sčítaní tak súdnemu exekútorovi vznikol nárok na náhradu trov exekúcie vo výške 44,53 EUR. Povinnosť nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi bola uložená povinnej tak ako je to uvedené vo výrokovej časti uznesenia. Vzhľadom na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie, viazal súd lehotu na plnenie až na právoplatnosť uznesenia ( § 171 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podľa § 374 ods. 4 O.s.p. podať na tunajší súd odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods.1 O.s.p.).
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.