Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_23C-4-2015.pdf
PDF · 128.42 KB
Case nature
Area
Subarea
23C/4/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom Mgr. Janou Janics Bajánkovou v právnej veci navrhovateľa: C. F., narodený XX. XX. XXXX, bytom B. 6, XXX XX Q., zastúpený BAJO LEGAL, s. r. o., so sídlom Astrová 2/A, 821 01 Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika- Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody, takto
rozhodol:
I. Súd návrh zamieta.
II. Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 07. 01. 2015 sa navrhovateľ od odporcu domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 1920 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne odo dňa 07. 05. 2014 do zaplatenia, nemajetkovej ujmy vo výške 3333 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne odo dňa 07. 05. 2014 do zaplatenia a náhrady trov konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II, ČVS:ORP-XXX/X-OVK-BX-XXXX zo dňa 28. 04. 2010 mu bolo vznesené obvinenie za skutok kvalifikovaný ako prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len Trestný zákon). Prokurátor podal obžalobu na Okresný súd Bratislava II dňa 21. 02. 2011. Vec bola vedená na okresnom súde pod sp. zn. 3T 19/2011. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15. 11. 2012, č. k. 3T 19/2011-183 bol navrhovateľ spod obžaloby podľa § 285 c zákona č. 301/2005 Z. z. oslobodený z dôvodu, že nebolo preukázané, že skutok pre ktorý bol trestne stíhaný spáchal. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 31. 05. 2013. O predbežné prejednanie nároku na náhradu škody požiadal dňa 30. 04. 2014. Poukázal na to, že lehota na predbežné prerokovanie začala plynúť od 06. 05. 2014( od prvého doručenia žiadosti), pričom žiaden orgán žiadosť neprerokoval.
V dôsledku trestného stíhania vznikla navrhovateľovi škoda v podobe výdavkov na trovy právneho zastúpenia, spočívajúcich v uhradenej platbe 1920 eur, ktoré vyplatil v uvedenej sume svojmu obhajcovi ako zmluvne dohodnutú odmenu súvisiacu s jeho obhajobou v trestnom konaní.
Nemajetková ujma mu vznikla z dôvodu, že v dôsledku protiprávneho trestného stíhania došlo u neho k narušeniu najmä jeho súkromného života. Trestné stíhanie trvalo neprimerane dlho (3 roky), čo viedlo k zhoršeniu jeho psychického stavu. Bolo mu nepríjemné sa zúčastňovať úkonov pred orgánmi činnými v trestnom konaní a hlavných pojednávaní. Bolo mu nepríjemné počas jeho pracovného času v pracovné dni sa uvoľňovať zo zamestnania a vysvetľovať svojim známym, čo robí na súdoch.
Ako príslušenstvo si uplatnil úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne odo dňa 07. 05. 2014 do zaplatenia zo sumy 1920 eur a úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne odo dňa 07. 05. 2014 z nemajetkovej ujmy vo výške 3333 eur , nakoľko 6-mesačná lehota podľa § 16 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. začala plynúť dňom 06. 05. 2014 a uplynula dňom 06. 11. 2014.
Za nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda považoval uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II, ČVS:ORP-XXX/X-OVK-BX-XXXX zo dňa 28. 04. 2010, ktorým mu bolo vznesené obvinenie za skutok kvalifikovaný ako prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona ako aj podanie obžaloby a nesprávnosť postupov vyšetrovateľa prokurátora v konaní. Nesprávnosť a nezákonnosť ich postupu spočíva v tom, že v konečnom dôsledku bol právoplatne oslobodený spod obžaloby súdom prvého stupňa. Zdôraznil, že prokurátor zobral odvolanie voči oslobodzujúcemu rozsudku spať, čo smeruje k záveru, že uznal, že prokurátorom podaná obžaloba bola nedôvodná. Za nesprávny úradný postup považoval vedenie trestného stíhania voči osobe, ktorá žiaden trestný čin nespáchala.
Odporca vo svojom vyjadrení zo dňa 23. 06. 2015 namietal, že nie je orgánom oprávneným konať za štát v predmetnej veci z dôvodu nesplnenia podmienok na postup podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č 514/2003 Z. z. Dôvodil, že v priebehu prípravného konania nedošlo k takej zmene situácie, ktorá by zakladala postup prokurátora v zmysle § 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Nakoľko Okresnú súd nariadil vo veci pojednávanie potvrdil tým zákonnosť prípravného konania. Oslobodzujúci rozsudok bol vyhlásený z dôvodu zmeny procesnej situácie na pojednávaní, keď hlavní aktéri skutku si buď nepamätali alebo odmietli vypovedať. Mal za to, že ani jeden z orgánov verejnej moci (vyšetrovateľ, prokurátor, súdy) nevydali nezákonné rozhodnutie, resp. že by nesprávne úradne postupovali. Mal za to, že v danom prípade nie je možné určiť príslušný orgán podľa § 4 ods. 1 zákona č 514/2003 Z. z. pretože všetky tri zúčastnené orgány postupovali zákonne, teda v zmysle trestného poriadku. Vzhľadom na uvedené žiadal, a by súd konal v predmetnej veci so Slovenskou republikou zastúpenou Ministerstvom spravodlivosti v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a v prípade ak by uvedené neakceptoval, aby súd žalobu zamietol s poukazom na § 3 Občianskeho zákonníka.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, oboznámením sa vyjadreniami zástupcov účastníkov, výsluchom svedkov a listinnými dôkazmi a to: vyúčtovania odmeny advokáta za úkony právneho zastúpenia za poskytovanie právnych služieb v trestnom konaní , výpismi z banky o zaplatení, ako aj ostatným obsahom spisu, na základe ktorých ustálil nasledovný skutkový stav:
Súd z vykonaného dokazovania zistil, že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II, ČVS:ORP-XXX/X-OVK-BX-XXXX zo dňa 28. 04. 2010 vzniesol voči navrhovateľovi obvinenie za skutok kvalifikovaný ako prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona . Navrhovateľ bol v uznesení o možnosti podať opravný prostriedok riadne poučený. Navrhovateľ nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť.
Okresná prokuratúra Bratislava II podala obžalobu pod sp. zn. 3 PV 1160/09 na Okresný súd Bratislava dňa 21. 02. 2011.
Vec bola vedená na okresnom súde pod sp. zn. 3T 19/2011.
Okresný súd Bratislava II navrhovateľa trestným rozkazom zo dňa 16. 03. 2011, sp. zn. 3T /19/2011 uznal vinným zo skutku kladenému mu za vinu.
Voči trestnému rozkazu podal navrhovateľ odpor. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15. 11. 2012, č. k. 3T 19/2011-183 bol spod obžaloby podľa § 285 c Trestného zákona . spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že nebolo preukázané, že skutok pre ktorý bol trestne stíhaný spáchal. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 31. 05. 2013.
Advokát vystavil navrhovateľovi vyúčtovanie odmeny advokáta za úkony právneho zastúpenia dňa 30. 06. 2011 za jún na sumu 960 Eur spolu s DPH, dňa 01. 02. 2012 za obdobie od 01. 07. 2011 do 01. 02.
2012 na sumu 240 Eur spolu s DPH, dňa 03. 08. 2012 za obdobie do 31. 07. 2012 na sumu 240 Eur spolu s DPH, dňa 11. 10. 2013 za obdobie do 11. 10. 2013 na sumu 480 eur. Náklady na zastupovanie predstavovali v celkovej sume výšku 1920 eur.
Z výpisov z účtu založených v spise súd zistil, že navrhovateľ uvedenú sumu zaplatil prevodom na účet v splátkach.
Z osvedčenia o registrácii a pridelení daňového identifikačného čísla vyplýva, že BAJO LEGAL s.r.o., bol platiteľom DPH v rozhodnom období.
Skutočnosť, že vyúčtované úkony boli v trestnom konaní skutočne aj vykonané sporná nebola. Navrhovateľ sa pridržal písomne podaného návrhu. Poukázal na judikatúru NS SR 3Cdo 194/2010 v zmysle ktorej pokiaľ sa trestné konanie skončí oslobodzujúcim rozhodnutím v zásade vždy došlo k nesprávnemu úradnému postupu a k nezákonnému rozhodnutiu. Zdôraznil, zodpovednosť odporcu je objektívnou zodpovednosťou a na navrhovateľovi je len preukázanie príčinných súvislostí medzi namietaným postupom resp. rozhodnutím a vznikom škody a preukázanie škody. Dôvodil, že náhradu škody pozostávajúcu z trov obhajoby preukázal priloženými dôkazmi, nemajetkovú ujmu požadoval z dôvodu zhoršenia svojho psychického stavu, zhoršenia vzťahu so spoločnosťou v rodine, škole, zamestnaní v súvislosti s vedením trestného stíhania ako aj z dôvodu neprimeranej dĺžky konania. K námietke odporcu spočívajúcej v nevyužití riadneho opravné prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia uviedol, že sťažnosť ako riadny opravný prostriedok je podmienkou pre priznanie nároku na náhradu škody iba v prípade, ak je nárok uplatnený na základe § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, teda v prípade nezákonného rozhodnutia, pričom práve týmto nezákonným rozhodnutím podľa odporcu malo byť uznesenie o vznesení obvinenia. Prokurátor proti oslobodzujúcemu rozsudku podal odvolanie, ktoré zobral späť, čo svedčí o tom, že sám prokurátor uznal správnosť výroku prvostupňového súdu. Z uvedeného možno zovšeobecniť záver, že prokurátor sa v konečnom dôsledku stotožnil s oslobodzujúcim výrokom prvostupňového súdu a podané odvolanie vzal späť, čím sám uznal, že pri podaní obžaloba sa dopustil nesprávneho úradného postupe, alebo nezákonného rozhodnutia. Argumentoval, že § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. bol koncipovaný na iné typické nezákonné rozhodnutia, avšak nie na protiprávny proces v trestnom konaní výsledkom ktorého je oslobodzujúci rozsudok. Len súdna prax vyvodila, že oslobodenie spod obžaloby má také účinky, akoby išlo o nezákonné rozhodnutie vyšetrovateľa. Je však potrebné zdôrazniť, že od rozhodnutia vyšetrovateľa v trestnom procese má obvinený možnosť brániť sa ďalšími riadnymi prostriedkami. Mal za to, že zmysel § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z zákona navrhovateľ v pozícii obvineného naplnil, keďže v prípravnom trestnom konaní sa obvineniu bránil v rámci trestného konania a spochybňoval zákonnosť trestného stíhania a dôvodnosť podanej obžaloby. Dôvodil, že podanie sťažnosti voči vzneseniu obvinenia by v súdenej veci určite nebolo žiadnym efektívnym prostriedkom, keďže sám prokurátor sa s obvinením vyšetrovateľa stotožnil a podal na navrhovateľa obžalobu. Podstatou veci je, že navrhovateľ sa v rámci trestných stíhaní bránil, čím naplnil účel zákona potrebný na uplatnenie nároku na náhradu škody.
Odporca sa pridržal písomne podaného vyjadrenia. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR uviedol, že toto rozhodnutie bolo prelomené nálezom ÚS SR II. 163/2013, v zmysle ktorého nie každé uznesenie o vznesení obvinenia možno považovať za nezákonné len z dôvodu že neskôr došlo k jeho zrušeniu alebo oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby. Mal za to, že z vyšetrovacieho spisu nevyplýva, že navrhovateľ voči uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť. Z uvedeného dôvodu mal za, že nie sú splnené podmienky pre podanie uvedeného návrhu a preto žiadal návrh zamietnuť.
Navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že celé trestné konanie trvalo asi 5 rokov od uznesenia o vznesení obvinenia. Pojednávania sa striedali stále dookola. Na začiatku mal byť ako svedok, neskôr sa dozvedel, že je obvinený a má podmienku. Venoval sa športu, všade sa to odzrkadlilo. Nemal stálu prácu . Bolo to ťažké pre neho. Postup ostatných ľudí a spoločnosti voči nemu, potom čo zistili, že je voči nemu vedené trestné stíhanie sa zmenil, všetci mu chceli pomôcť, ale cítil na všetkých, že to vedia. Cítil sa odčlenený od kolektívu. Nepocítil, že by sa niečo zmenilo, ale podvedome cítil, že je všetko inak. Bál sa povedzme, že prejde na červenú. Menil svoje prirodzené veci, mal vzťah, ktorý stroskotal v tomto období. Z toho, že pojednávania trvali tak dlho, bol v strese aj 3 týždne po nich a pred nimi, usúdil, že si nemôže nájsť lepšie platenú prácu. Chodil na pohovory ale nevedel si predstaviť že by robil nejakú trvalejšiu prácu. Motorové vozidlo viesť ,mohol, ale nie 12 hodín denne, lebo sa na to necítil. Zamestnanie kuriéra získal
predtým ako bol trestne stíhaný, robil ho do roku 2008, mohol ho robiť aj potom, ale necítil sa na to. Pracovný pomer v kuriérskej službe skončil z dôvodu, že majiteľ mal svoje zamestnanie a toto rozbiehal ako svoj súkromný biznis a potom sa venoval len svojmu zamestnaniu. Majiteľ kuriérskej služby ukončil svoju kuriérsku činnosť. V priebehu trestného stíhania mal rôzne brigádnické práce, skúšal robiť aj taxikára. Neodmietli ho zamestnať, sám vyhodnotil, že na danú pozíciu nebude stopercentný, že na to nemá, že to psychicky nedá /pracovnú náplň a pracovnú dobu/. Vyhodnotil, že lepšie budú brigády. Po pohovore sa mu jeden potencionálny zamestnávateľ neozval, druhý sa mu i ozval, či by bol schopný nastúpiť na pozíciu a plniť si pracovné povinnosti, na povedal, že nie, lebo mal brigádu na vianočných trhoch a bolo mu to prednejšie. Lieky nebral lebo sa bál kvôli futbalu. Futbal sa hrá za klub Gurmani ako hoby bez nároku na odmenu. S priateľkou C. F., s ktorou chodil v čase trestného stíhania sa rozišli v lete 2012, rozchod iniciovala ona. Ich vzťah nebol v podstate vážny, poznali sa, prešlo to do vzťahu, ale potom sme sa rozišli. Budúcnosť spolu neplánovali. Dôvody rozchodu boli bežné ako v iných vzťahoch. Bývali spolu ku koncu vzťahu, možno 3 mesiace, to bol možno ten moment, možno nie, išlo to postupne, a hlavne v priebehu 5 rokov sa rozchádzali a dávali dokopy. Novú priateľku má asi od marca roku 2013.
Svedkyňa T. F. uviedla, že je matkou navrhovateľa. Na detaily si vzhľadom na časový odstup spomenúť nevedela. Najskôr mal byť ako svedok, potom došlo zo súdu, že je obvinený. Synovi verila, bol športovec, nefajčil, nepil alkohol, bola presvedčená, že je nevinný. Aj keď sa rozprávala na futbale s inými, mali taký názor, že verili navrhovateľovi. Hral za P., hrával za Gurmánov, hral aj v Rakúsku. Uvedená situácia sa rozoberala na Slovensku, v Rakúsku nie, lebo im to nemal kto povedať, a tréneri v Rakúsku to nemali ako vedieť. Na pojednávania ona nechodila, chodil na ne navrhovateľ bolo ich asi 10, bola tam neistota. Keď sa presvedčila že je nevinný, povedali si, že to nemôžu tak nechať. V súvislosti s trestným stíhaním zažívali nepríjemné časy, pohoda sa vytratila, bol nervózny, keď dostal predvolanie, tak to preberali, chceli to už mať vybavené, stálo ich to peniaze. Navrhovateľ nechcel o tom hovoriť, niekedy sa vyžaloval. Bola to ale jeho vec, čo znepríjemní život, tá nespravodlivosť, človek sa ocitne obžalovaný aj keď to nie je pravda. U kamarátov stratil dôveru, nebola s ním reč, niekedy nechcel rozprávať. K dopadu na prácu navrhovateľa uviedla, že to bolo dávno. K dopadu na futbal uviedla, že sa lepšie vyjadria kamaráti. Stále hral futbal, bola to jeho priorita. Pracovne mal rôzne brigády a aj v súčasnosti teraz zas brigádu. Na trvalý pracovný pomer pracoval len raz, aby mohol zosúladiť šport, pretože keby bol riadne zamestnaný, nemohol by chodiť do Rakúska hrať. Trvalý pracovný pomer mal asi pred rokom, nebolo to moc zaujímavé a potom si zlomil nohu a skončil s ním na základe vlastného rozhodnutia . Tréningy v Rakúsku mal raz do týždňa bolo to 200 km tam a 200 späť, a raz týždenne v piatok alebo cez víkend zápas, boli aj sústredenia, zamestnávateľ by mu to netoleroval, resp. nevedela, či by ho pustil, a aj záťaž, takto mu to vyhovovalo.
Svedok I. U. uviedol, že navrhovateľ je jeho kamarát, poznajú sa 8 rokov. O trestnom stíhaní navrhovateľa mal vedomosť. Povedal mu to navrhovateľ. Ten s tým mal starosti, chodil na súdy, nemal to jednoduché, každého to zaujímalo, prečo to je, bralo mu to (navrhovateľovi) čas aj peniaze. S navrhovateľom býval dva roky. Po škole začali spolu bývať v byte navrhovateľa, podieľali sa na réžii bytu. Vo vzťahu k C. F. uviedol, že to bola bývalá priateľka navrhovateľa. Boli spolu asi 5 rokov, bola to najdlhšia frajerka, čo mal. Prečo sa rozišli uviesť nevedel. Po C. mal priateľky a aj teraz má. Trestné stíhanie navrhovateľa zmenilo, niektoré veci si viac uvedomoval. Nebolo mu príjemné chodiť na súdy. Vedeli kedy ho čakal súd, bol vtedy nesvoj, pár krát sa to aj odročilo, naťahovalo sa to a to mu neprispievalo. O pojednávaniach im navrhovateľ priamo nehovoril, len povedal, že bolo, alebo nebolo pojednávanie, veselý z toho nebol, radosť mu to nerobilo. Kamarát čo s ním bol obvinený, s ním nekomunikoval, nemal žiadnu snahu ho očistiť. Na navrhovateľovi to zanechalo následky, má úplne iný život, teraz už to tak ľudia nevnímajú, v tej dobe určite. V súčasnosti ho brigádne zamestnáva, je jeho pravá ruka, keď vypadol, musel som to riešiť, aj teraz musí. Navrhovateľ pre neho pracuje asi 3 -5 rokov. Má dopravnú firmu, navrhovateľ robil od šoféra po robotníka , všetko. V období od 2010 do 2013 sa vo vzťahu k práci navrhovateľ najviac naučil. Niekedy do práce ísť nemohol, musel ísť niečo vybaviť, boli aj tie súdy, alebo napríklad mali tréningy, starali sa o futbal. Futbal ovplyvňuje všetok čas navrhovateľa, nakoľko prvý je u neho futbal a potom až ostatné.
Svedok D. L., uviedol, že s navrhovateľom sú kamaráti 15 rokov, poznajú sa s futbalu, denne si volávali, rozprával mu všetky veci, nemali tajnosti, aj v tejto veci vedel, že je v tom nevinne. V čase keď bol voči navrhovateľovi vedené trestné stíhanie mu volával nervózny, že ho čaká ďalšie pojednávanie. Potom neskoršie ešte bol nervózny kvôli tomu, že tých právnikov, ktorých používal ho stáli nejaké peniaze, nemal zvyšné peniaze na takéto vedľajšie výdavky, tak bol z toho nervózny. Či sa jeho futbalové výkony
zhoršili tak to nevedel posúdiť. Vplyv trestného stíhania na vzťahy navrhovateľa posúdiť nevedel. Fungoval s ním len na zápasoch a cez telefón, k ostatnému sa vyjadriť nevedel. K otázke aké následky trestné stíhanie zanechalo na navrhovateľovi po jeho skončení sa vyjadriť nevedel. Mal za to, že ešte skočené nie je, doplnil, že až keď sa skončí táto posledná záležitosť ( predmetné súdne konanie ), že sa spraví za tým hrubá čiara a až potom sa nato môže zabudnúť. Navrhovateľ mu spomínal, že v tomto konaní chce nejaký finančný obnos. Navrhovateľa sa počas trestného stíhania snažil upokojiť a povzbudiť. Dôvodom, že nemal stálu prácu uviedol, že hrať futbal v Rakúsku vynáša, človek to berie to ako stálu práca. Navrhovateľ nemal veľký dôvod hľadať si ešte niečo iné. Takto to bolo už dlho, pred trestným stíhaním aj teraz. Bývalú priateľku navrhovateľa poznal osobne, bol to taký vzťah, že párkrát sa aj rozišli a následne sa vrátili k sebe a čo bol definitívny zlom ich vzťahu to nepamätal. Uviedol, že po Linde boli 2 priateľky, ale mal za to, že po tých dvoch priateľkách sa opäť vrátil k Linde. Teraz má inú priateľku, je to vážnejšie, čakajú spolu dieťa.
Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa §4 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 1) 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, 2) b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, 3) a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora,
f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,
Podľa § 4 ods.2 zákona č. 514/2003Z. z. ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
Podľa §4 ods.3 zákona č. 514/2003Z. z. ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 17 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zákona 514/2003 Z. z. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia nezákonného rozhodnutia, existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, za splnenia podmienky využitia riadnych opravných prostriedkov a zrušenia nezákonného rozhodnutia.
Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovila a je konštantná v otázke, že ak došlo rozhodnutím súdu k oslobodeniu spod obžaloby a k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu, rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (napr. najvyššieho súdu z 30. novembra 2009 sp. zn. 4Cdo 183/2009). Rozhodujúcim kritériom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je totiž neskorší výsledok trestného stíhania.
Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 163/2013 zo dňa 13. 11. 2013, skonštatoval, že "vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila."
V nadväznosti na toto konštatovanie pristúpil súd k riešeniu otázky, ktorý subjekt je nositeľom povinnosti nahradiť navrhovateľke škodu. Zodpovedným subjektom je štát (Slovenská republika). K otázke označenia (resp. určenia) orgánu oprávnenému konať za štát zaujal najvyšší súd Slovenskej republiky právne závery napríklad v uznesení z 26. septembra 2012 sp. zn. 6 Cdo 149/2011, v ktorom uviedol, že "riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny
orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79 ods. 1 O. s. p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 O. s. p. V prípade, že žalujúca strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O. s. p vyplýva, že súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Právne názory vyjadrené v tomto uznesení najvyššieho súdu použil súd aj v danej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo 14. októbra 2015 sp. zn. 8 Cdo 289/2014 vyslovil názor, že ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti. Toto rozhodnutie bolo aj prijaté na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR na zasadnutí občianskoprávneho kolégia NSSR, ktoré sa konalo dňa 3. 12. 2015. Z tohto právneho názoru súd pri riešení otázky orgánu konajúceho za štát vychádzal. V danom prípade nárok navrhovateľa sa odvíja od uznesenia o vznesení obvinenia Okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislava II ČVS:ORP-XXX/X-OVK-BX-XXXX zo dňa 28. 04. 2010, ako aj nesprávneho postupu prokurátora v tom, že podal obžalobu.
Za daného skutkového stavu sú naplnené podmienky ustanovenia §4 ods,1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. a orgánom konajúcim za štát je generálna prokuratúra. Týmto orgánom nemôže byť ministerstvo vnútra, pretože nie sú naplnené právne podmienky §4 ods.1 písm. b/ alinea 1, keďže prokurátor podal obžalobu.
Týmto orgánom nemôže byť ani ministerstvo spravodlivosti, pretože na základe rozhodnutia súdu došlo k oslobodeniu navrhovateľky spod obžaloby.
Oporu v zákone nemá ani argumentácia generálnej prokuratúry, že ak súd obžalobu prokurátora prijme, má za štát konať ministerstvo spravodlivosti. Iba v prípade ministerstva vnútra a generálnej prokuratúry ako orgánov konajúcich za štát sú v zákone špecifikované podmienky, za ktorých v súvislosti s postupom orgánov činných v trestnom konaní je dané ich konanie za štát. Ministerstvo vnútra je týmto orgánom len za predpokladu, že 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo vyšetrovateľ Policajného zboru alebo 2. poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. Ak tieto podmienky nie sú kumulatívne splnené, je orgánom konajúcim za štát generálna prokuratúra. Vo vzťahu k ministerstvu spravodlivosti ako orgánu konajúcemu za štát už žiadna špecifická podmienka upravená nie je. Rozhodne sa v právnej úprave nenachádza podmienka prijatia obžaloby súdom, ako kritérium, preto, aby v tomto prípade konalo za štát ministerstvo spravodlivosti. Ak by zákonodarca mal v úmysle takýmto spôsobom rozdeliť kompetenciu orgánov konajúcich za štát, teda fázovito s ohľadom na postup orgánov činných v trestnom konaní (teda aj súdu), musel by to výslovne uviesť v znení zákona, čo sa však nestalo.
Súd mal po vykonanom dokazovaní za preukázané, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.
Súd z vykonaného dokazovania mal za preukázané a uvedená skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania ani sporná, že navrhovateľ voči uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť nepodal.
Zákonodarca v ustanovení vety druhej § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov len všeobecne definoval prípady výnimky zo splnenia povinnosti podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu v prípadoch hodných osobitného zreteľa. To, čo treba chápať pod pojmom: "prípady hodné osobitného zreteľa" ponechal v každej konkrétnej veci na posúdenie orgánu,
ktorý rozhoduje o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vo všeobecnosti však možno ustáliť, že by sa malo jednať o prípady, keď nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho podanie. Malo by sa jednať o okolnosti na strane účastníka (napr. náhla nevyhnutná hospitalizácia v zdravotníckom zariadení, obmedzenie alebo strata procesnej spôsobilosti a pod.) alebo na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal (nesprávne poučenie o možnosti podania opravného prostriedku, diskriminácia a podobne).(napr.5Cdo 171/2009)
Z vykonaného dokazovania súd nevzhliadol, existenciu takých okolností, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako prípad hodný osobitného zreteľa.
Navrhovateľ bol v uznesení o vznesení obvinenia riadne a správne poučený o možnosti podať opravný prostriedok, uznesenie bolo navrhovateľovi riadne doručené. Argumentácii navrhovateľa, že nemal vedomosť ako postupovať v takom prípade keďže ešte nebol trestne stíhaný, rovnako nemožno prisvedčiť a zohľadniť ju ako prípad hodný osobitného zreteľa. O tom aká je lehota na podanie opravného prostriedku voči uzneseniu o vznesení obvinenia bol riadne poučený v uznesení o vznesení obvinenia, ktoré mu bolo riadne doručené. Z vykonaného dokazovania rovnako nevyplynulo, že by sa orgány činné v trestnom konaní správali k navrhovateľovi diskriminačne, navrhovateľovi bolo plne umožnené využívať všetky jeho procesné práva, ktoré mu trestný poriadok ako aj iné právne predpisy priznávajú. Navyše navrhovateľ ani nič také v priebehu celého konania nenamietal.
Rovnako nebolo v konaní preukázané, že by navrhovateľovi znemožnil podať opravný prostriedok voči uzneseniu o vznesení obvinenia jeho zdravotný stav. Samotná skutočnosť, že navrhovateľ nevedel dokedy a ako môže podať sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia bez ďalšieho ( nesprávne alebo chýbajúce poučenie ohľadom opravného prostriedku) nemôže byť subsumované pod prípad hodný osobitného zreteľa.
V danej veci išlo o jediné rozhodnutie voči, ktorému mohol navrhovateľ v rámci trestného konania v štádiu prípravného konania podať opravný prostriedok. Nešlo o dielčie rozhodnutie v priebehu trestného konania.
Z vykonaného dokazovania mal súd za nesporné a preukázané, že ani spoluobvinený L. D. si sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal. A Teda nie je možné skonštatovať, že vyžadovanie splnenia tejto podmienky zo strany navrhovateľ by bolo prepiatym formalizmom, čo by sa dalo skonštatovať jedine v tom prípade, ak by L. D. ako spoluobvinený podal sťažnosť a táto by bola zamietnutá. V danom prípade však uvedená situácia nenastala a z toho dôvodu nie je možné trvanie na vyčerpaní riadneho opravného prostriedku považovať formalizmus a už vôbec nie za porušenie práva na spravodlivý proces ako aj práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. ( napr. IV ÚS XXX/XX).
Obrana navrhovateľa spočívajúca v jeho argumentácii, že prokurátor tým, že podané odvolanie proti oslobodzujúcemu rozsudku zobral späť sám uznal správnosť výroku prvostupňového súdu čím sám uznal, že pri podaní obžaloba sa dopustil nesprávneho úradného postupe, alebo nezákonného rozhodnutia je v danom prípade irelevantná a nedôvodná. Uvedená skutočnosť nemá a ani nemôže mať vplyv na posúdenie toho, či boli splnené podmienky v zmysle § ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nakoľko k skutočnosti, ktorá má byť posudzovaná na účely splnenia podmienky hodnej osobitného zreteľa musí dôjsť počas plynutia lehoty na podanie uvedeného opravného prostriedku alebo v bezprostrednej príčinnej súvislosti s dôvodom, pre ktorý opravný prostriedok nebolo alebo nemohol byť podaný.
Argumentácia navrhovateľa, že zmysel § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z zákona navrhovateľ v pozícii obvineného naplnil, keďže v prípravnom trestnom konaní sa obvineniu bránil v rámci trestného konania a spochybňoval zákonnosť trestného stíhania a dôvodnosť podanej obžaloby je v danej veci irelevantná. Zákon jednoznačne špecifikuje, čo je využitie riadneho opravného prostriedku, jednoznačne stanovuje lehoty, v ktorých musí byť opravný prostriedok podaný ako aj formu v akej musí byť podaný. Samotná obrana obvineného spočívajúca v tvrdení, že sa skutku kladúceho mu za vinu nedopustil v žiadnom prípade nemôže nahrádzať a byť považovaná za podanie riadneho opravného prostriedku voči rozhodnutiu. V prípade ak by zákonodarca mal v úmysle niečo takéto pripustiť, uviedol, by to v zákone. Napokon argumentácia navrhovateľa, že podanie sťažnosti voči vzneseniu obvinenia by v súdenej veci
určite nebolo žiadnym efektívnym prostriedkom, keďže sám prokurátor sa s obvinením vyšetrovateľa stotožnil a podal na navrhovateľa obžalobu je rovnako právne irelevantná a nedôvodná vzhľadom na zásady trestného konania.
Súd po vykonanom dokazovaní v prejednávanej veci dospel k záveru, že je nesporné, že navrhovateľ nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 28. 04. 2010 riadny opravný prostriedok a súd ani nezistil, že by šlo o prípad hodný osobitného zreteľa a preto v zmysle § 6 ods. 2 citovaného zákona, mu nemožno priznať právo na náhradu škody spôsobenej týmto rozhodnutím.
Vo vzťahu k namietanej dĺžke konania súd poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľ v priebehu celého trestného stíhania sťažnosť na prieťahy nepodal
Vzhľadom na uvedené rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Súd nad rámec poznamenáva, že navrhovateľ vykonaným dokazovaním navyše vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal. Z výpovedí svedkov v ako aj samotného navrhovateľa bolo nesporné, že trestné stíhanie nemalo vplyv na jeho pracovný život, navrhovateľ si sám vyhľadával práce len brigádnické z dôvodu, že sa chcel venovať naplno futbalu, rodina a kamaráti sa mu naopak snažili po tom ako sa dozvedeli, že je trestne stíhaný pomôcť, nakoľko ako to uviedli aj na pojednávaní, "verili, že navrhovateľ je v tom nevinne". Vzťah navrhovateľa s jeho vtedajšou priateľkou nebol vážny, navrhovateľ a jeho vtedajšia priateľka sa opakovane schádzali a rozchádzali. Vo vzťahu k namietanej dĺžke trvania trestného konania súd udáva, že navrhovateľ v priebehu trestného konania sťažnosť na prieťahy nepodal, z uvedeného dôvodu súd nemohol túto okolnosť zohľadniť vzhľadom na vtedy účinnú právnu úpravu. Odporca mal vo veci plný úspech, preto mu podľa § 142 ods. 1 O. s. p. patrí náhrada trov konania voči navrhovateľovi. Nakoľko si však odporca náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Bratislava I, písomne, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O. s. p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 205, ods. 2 O. s. p. Podľa § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prípade, že účastník svoju povinnosť uloženú týmto rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti nesplní dobrovoľne, môže byť podaný návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.