Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3C/190/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudcom JUDr. Milanom Vaľušom v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: U. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. Č.. XXX, XXX XX X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom Šafárikovo nám. 7, 811 02 Bratislava, IČO: 42 362 962, zast. JUDr. Bohdan Jakubis, advokát, Dobrovičova 13, 811109 Bratislava, o zaplatenie 208,46 eur s prísl., takto

rozhodol:

Súd žalobu žalobcu z a m i e t a .

O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

odôvodnenie:

Právny zástupca žalobcu sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 208,46 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,5% zo sumy 208,15 eur od 28.06.2013 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania.

Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 26.09.2008 Zmluvu č. 561834988/0900, súčasťou ktorej sú Všeobecné obchodné podmienky. Na základe uvedenej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v Zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Žalobca zastáva názor, že zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 237,07 eur, ktorá pozostávala z istiny 208,15 eur, riadneho úroku 0,31 eur, úroku z omeškania 28,56 eur a ostatného príslušenstva 0,05 eur. Sumu 0,05 eur predstavujúcu ostatné príslušenstvo a poplatky a sumu 28,56 eur predstavujúci úrok z omeškania si žalobca v tomto konaní neuplatňuje. žalobca sa odo dňa postúpenia pohľadávky so žalovaným snažil opakovane dohodnúť na úhrade predmetnej pohľadávky mimosúdne, výsledkom čoho bola dohoda medzi žalobcom a žalovaným. V tejto dohode žalovaný, vedomý si svojho záväzku tento uznal, a zároveň sa žalobca so žalovaným dohodli na úhrade pohľadávky v splátkach. Tým, že žalovaný uzatvoril so žalobcom dohodu, prejavil svoju vôľu záväzok splnil, čo je zároveň v jeho záujme, pretože po jeho splatení dlh zanikne splnením a zároveň nebude figurovať v registroch a databázach dlžníkov, čím sa môže v budúcnosti zlepšiť jeho postavenie pri žiadosti o úver alebo iný produkt. Predmetná dohoda neobsahuje žiadne zložité ani zavádzajúce právne formulácie a obsah dohody nie je tak rozsiahly, aby sa s ním žalovaný nemal možnosť oboznámiť. Žalovaný zároveň uznal aj náklady inkasného konania, ktoré si žalobca v tomto konaní neuplatnil. Žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky k dnešnému dňu uhradil sumu 0 eur. Dlžná suma ku dňu podania návrhu je vo výške 208,46 eur, pričom pozostáva z neuhradenej

istiny úveru vo výške 208,15 eur (t. j. rozdiel medzi istinou úveru a súčtom všetkých mesačných platieb započítaných na istinu), z riadneho úroku vo výške 0,31 eur (t. j. rozdiel medzi postúpenými riadnymi úrokmi a platbami započítanými na tieto úroky). Na základe uvedených platieb si žalobca vyčíslil úrok z omeškania odo dňa postúpenia pohľadávky vo výške 8,5% ročne zo sumy 208,15 eur od 28.06.2013 do zaplatenia.

Žalovaný žiadal zaplatiť dlh v splátkach.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom na začatie konania a jeho prílohami, a to návrhom na vydanie platobného rozkazu, Zmluvou o bežnom účte, Všeobecnými obchodnými podmienkami, Dohodou o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, Dotazníkom k dohode, Oznámením o postúpení pohľadávky, Zmluvou o postúpení pohľadávky Prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, Pokusom o zmier zo dňa 15.07.2014, Oznámením o vstupe vedľajšieho účastníka na stranu žalovaného, Podanie - námietka neprípustnosti vedľajšieho účastníctva, písomné vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu, výpisom z účtu, uznesením na čl. 53, Odvolaním žalobcu na čl. 56, uznesenie KS Prešovu na čl. 62, vyjadrením žalovaného a zistil nasledujúci skutkový stav:

Žalovaný uviedol, že má 6 detí, z toho jedno dieťa je invalidné a pohybuje sa len na vozíku. Jeho príjem predstavuje 400 eur mesačne. Navrhol zaplatenie dlhu na splátky po 15 eur mesačne. Manželka je na materskej dovolenke, poberá len opatrovateľský príspevok. Uviedol, že na listine - Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, sa nachádza jeho podpis. Nikto mu neprejednával a nevysvetlil mu, že vec je premlčaná, že uznáva premlčaný dlh. Takže nevedel, čo podpisuje.

Právny zástupca žalobcu uviedol, že trvá na všetkých písomných podaniach, ktoré urobil v tejto veci. Žiadal žalobe vyhovieť a priznať trovy konania. V písomnom vyjadrení zo dňa 10.03.2015 uviedol, že sumu 0,05 eur predstavujúcu ostatné príslušenstvo a poplatky, a sumu 28,56 eur predstavujúcu úrok z omeškania si navrhovateľ neuplatňuje. Žalovaná suma vo výške 208,46 eur predstavuje rozdiel debetných a kreditných operácií na účte žalovaného. Súčet debetných operácií na účte žalovaného predstavuje sumu vo výške 9.727,07 eur a súčet kreditných operácií na účte žalovaného predstavuje sumu vo výške 9.518,61 eur.

Pôvodný veriteľ F. F., R..F.. a žalovaný ako klient, uzatvorili dňa 26.09.2008 Zmluvu o bežnom účte č. 0561834988/0900. Predmetom tejto zmluvy bolo zriadenie bežného účtu bankou pre majiteľa účtu a poskytnutie povoleného prečerpania k účtu po splnení podmienok uvedených v Obchodných podmienkach banky pre poskytnutie úverov a povolených prečerpaní privátnym klientom a Mikro podnikateľom účinných od 01.07.2007.

V zmysle bodu II. tejto zmluvy, majiteľ účtu vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 01.08.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie úverov a povolených prečerpaní privátnym klientom a Mikro podnikateľom účinné od 01.07.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách.

V zmysle bodu III. ods. 3 zmluvy, všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v Úverovej zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, VOP, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí.

Dňa 07.02.2014 bola medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzatvorená Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach (ďalej len „dohoda“). Z tejto dohody mal súd za preukázané, že predmetná dohoda obsahuje uznanie záväzku (bod 2.1), formu splatenia záväzku (bod 3.1), záverečné ustanovenia a doložka o mediácii (body 4 - 5 dohody). V čl. 2 predmetnej dohody označeného ako „uznanie záväzku“, dlžník uznáva, čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom, Slovenská sporiteľňa a.s., č. zmluvy 561834988/0900 zo dňa 05.05.2007. Dlžná suma pozostávala z istiny vo výške 208,15 eur, z ostatného príslušenstva podľa zmluvy 0,05 eur, nákladov na inkasne konanie vo výške 35,56 eur a z úroku z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 208,15 eur za dobu od 27.06.2013 do dňa splatnosti

poslednej splátky podľa tejto dohody (úrok bude vypočítaný pri vystavení splátkového kalendára, resp. po zaplatení istiny a nákladov). V poslednej vete tohto bodu sa uvádza, že osoby uvedené v bode 1. 2 a, alebo 1.3 tejto dohody vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Podľa čl. 3 dohody označeného ako „Forma splatenia záväzku“, bod 3.1, žalovaný sa zaviazal splatiť svoj záväzok voči veriteľovi v mesačných splátkach vo výške 10 eur splatných k 25.dňu v mesiaci s dátumom prvej splátky vo výške 25.03.2014.

V Dotazníku k dohode o uznaní záväzku zo dňa 07.02.2014, ktorý má podobu vopred pripraveného a predtlačeného formulára, žalovaný vyhlásil, že na základe jeho žiadosti o uzatvorenie splátkového kalendára so spoločnosťou EOS KSI Slovensko, s.r.o. a za účelom preverenia vážnosti jeho požiadavky a zrozumiteľnosti predloženej dohody vypĺňa veriteľovi tento dotazník. Žalovaný v jednotlivých bodoch dotazníka urobil vyhlásenia, a to takým spôsobom, že pri jednotlivých vopred naformulovaných vyhláseniach je zaškrtnuté políčko s názvom „súhlasím“. Pri prvom vyhlásení je uvedené, že spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o. vypracovala a predložila jemu Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach na základe jej požiadavky a výška splátok a doba splácania je vyjadrením jeho záujmu a jeho schopnosti svoj záväzok uhradiť. V treťom vyhlásení žalovaný súhlas, že berie na vedomie, že uznanie premlčaného záväzku má za následok plynutie novej premlčacej doby a posilnenie jeho vymáhateľnosti na súde. Podľa posledného vyjadrenia v dotazníku, žalovaný vyhlásil, že tento dotazník vyplnil dobrovoľne a pravdivo, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok medzi spoločnosťou F. F., R..F.., a EOS KSI Slovensko, s.r.o., došlo dňa 27.06.2013, predmetné pohľadávky sa stali vlastníctvom žalobcu.

V zmysle § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Listom zo dňa 15.07.2014 označeným ako Pokus o zmier, žalobca žalovaného vyzval na zaplatenie pohľadávky vo výške 288,82 eur najneskôr do 18.07.2014. Pohľadávka pozostávala z neuhradeného úveru vo výške 208,15 eur, zákonného / zmluvného úroku vo výške 16,19 eur, z riadneho úroku vo výške 0,31 eur, z úroku z omeškania vo výške 2,32 eur, zo zmluvného úroku vo výške 26,24 eur, z nákladov klienta vo výške 0,05 eur a z dlžníkom oznaných nákladov inkasného konania vo výške 35,56 eur.

Dňa 08.09.2014 oznámil vstup vedľajší účastník do konania na stranu povinného. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 06.02.2015 podal proti vstupu vedľajšieho účastníka na strane žalovaného námietku a navrhol, aby súd uznesením nepripustil vstup združenia ako vedľajšieho účastníka do konania. Žalobca namietal neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania z dôvodu nepreukázania súhlasu odporcu. Podľa žalobcu je v zmysle ust. § 93 ods. 3 O.s.p. nevyhnutnou súčasťou oznámenia Združenia o vstupe do konania súhlas účastníka, popri ktorom sa má zúčastniť na konaní. Vzhľadom na to, že Združenie takýto súhlas nepredložilo, žalobca zastával názor, že nesplnilo podmienky na vznik vedľajšieho účastníctva. Uvedený nedostatok nie je možné zhojiť výzvou zo strany súdu adresovanou odporcovi na vyjadrenie súhlasu so vstupom vedľajšieho účastníka, nakoľko takúto možnosť nepripúšťa ani samotné znenie Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd SR k vedľajšiemu účastníctvu vyjadril v uznesení sp. zn. - 9 právny názor, v zmysle ktorého je súčasťou zákonných predpokladov prípustnosti vedľajšieho účastníctva súhlas toho účastníka, na koho strane má vedľajší účastník do konania vstúpiť. Obdobne sa vyjadril aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. , v ktorom uviedol, že je predpokladom vedľajšieho účastníka, že účastník súhlasí s tým, aby niekto na jeho strane vystupoval ako vedľajší účastník.

Uznesením, č. k. - 53 zo dňa 11.06.2015, súd námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom Šafárikovo nám. 7, 811 02 Bratislava, IČO: 42 362 962, zast. JUDr. Bohdan Jakubis, advokát, Dobrovičova 13, 811109 Bratislava, zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal právny zástupca odvolanie, avšak Krajský súd v Prešove ako odvolací súd, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 26.01.2016.

Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka ( ďalej len ,, Občiansky zákonník“) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

V zmysle § 52 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Z § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).

V zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 261 ods. 3, písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka platného a účinného v rozhodnom období (ďalej len ,,“), touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 708 Obchodného zákonníka, zmluvou o bežnom účte sa zaväzuje banka zriadiť od určitej doby na určitú menu bežný účet pre jeho majiteľa.

Podľa § 709 ods. 1 Obchodného zákonníka, banka je povinná prijímať na bežný účet v mene, na ktorú znie, peňažné vklady alebo platby uskutočnené v prospech majiteľa účtu a z peňažných prostriedkov na bežnom účte podľa písomného príkazu majiteľa účtu alebo pri splnení podmienok určených v zmluve vyplatiť mu požadovanú sumu alebo uskutočniť v jeho mene platby ním určeným osobám. Ak nevyplýva z príkazu čas, kedy sa má platba vykonať, je banka povinná platbu vykonať v deň, ktorý nasleduje po doručení príkazu.

Podľa § 710 Obchodného zákonníka, ak je v zmluve určené, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere (§ 497 a nasl.).

Podľa § 713 ods. 2 Obchodného zákonníka, peňažné prostriedky použité majiteľom účtu podľa § 709 účtuje banka na ťarchu účtu dňom, keď tieto peňažné prostriedky vyplatila alebo platby uskutočnila, a za tento deň nepatria majiteľovi účtu úroky z čerpaných peňažných prostriedkov.

Podľa § 715 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, zmluvu môže majiteľ účtu kedykoľvek s okamžitou účinnosťou písomne vypovedať. Banka môže zmluvu písomne vypovedať s účinnosťou ku koncu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom sa výpoveď doručila majiteľovi účtu.

Ako vyplýva z § 23a ods. 1. a 2. zákona o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah

zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.

Podľa § 25 ods. 1, ods. 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.

Podľa § 2 písm. a), b) zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

V zmysle § 3 ods. 1, ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa platného v čase uzavretia dohody, predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie konanie, ktoré a) je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, b) môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

Podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b)podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa odseku 4 § 7 tohto zákona, za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ > a agresívna obchodná praktika podľa § 9 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2007/250/20160201>.

V zmysle § 2 písm. r), písm. u) zákona o ochrane spotrebiteľa, podstatným narušením ekonomického správania spotrebiteľa využitie obchodnej praktiky na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil; odbornou starostlivosťou úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti.

Obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa. Obchodná praktika sa tiež považuje za klamlivú, ak s prihliadnutím na jej charakter, okolnosti a obmedzenia komunikačného prostriedku opomenie podstatnú informáciu, ktorú

priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil. Za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 3, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal (§ 8 ods. 1, 3, 4 zákona o ochrane spotrebiteľa).

Ako vyplýva z § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 387 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom. Premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú.

Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

Podľa § 100 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Ako vyplýva z § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 110 ods. 1 OZ, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Podľa § 111 Občianskeho zákonníka, zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie premlčacej doby.

Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní (§ 558 Občianskeho zákonníka).

Podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v zmysle § 5b, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným Zmluvu o bežnom účte dňa 26.09.2008, na základe ktorej bol žalovanému zriadený nielen bežný účet, ale aj poskytnutie povoleného prečerpania. Podľa žalobcu žalovaný finančné prostriedky nielen čerpal, ale ich aj splácal. Žalovaný podľa výpisu vyčerpal 9.727,07 eur a uhradil 9.518,61 eur. Posledný výber kartou bol žalovaným vykonaní dňa 17.03.2011. Od tohto dňa neboli žalovaným vykonávané žiadne výbery ani úhrady. Podľa výpisu mu boli len bankou účtované rôzne poplatky.

Napriek skutočnosti, že zmluva o bežnom účte je absolútnym obchodno-záväzkovým právnym vzťahom v zmysle Obchodného zákonníka, vzhľadom na charakter účastníkov zmluvy v postavení dodávateľa a spotrebiteľa, ako aj vzhľadom na tzv. formulárový typ zmluvy, keď spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, je potrebné na tento právny vzťah aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa. Z formálneho hľadiska je teda zmluva medzi účastníkmi uzavretá podľa Obchodného zákonníka a mala by sa riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, nakoľko však sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, súd má za to, že je rozpor

medzi podmienkami, ktoré pre žalovaného zo zmluvy vyplývajú v prípade, že by išlo o obchodnoprávny vzťah a ak by išlo o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle Občianskeho zákonníka, keďže podľa Obchodného zákonníka sú obchodné podmienky prísnejšie ako podľa Občianskeho zákonníka, napr. ohľadne premlčania, výšky úrokov z omeškania.

Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná.

Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ, na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednanie obsahu zmluvy alebo jeho zmeny. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Aj v prípade spotrebiteľských vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti zákona, ktorým bol režim spotrebiteľských zmlúv do nášho právneho poriadku transformovaný, je treba cestou výkladu práva zabezpečiť právnu ochranu i v takýchto prípadoch. To znamená, že práva dodávateľa vzniknuté na základe zmluvných podmienok, ktoré by mali podľa neskoršej právnej úvahy povahu tzv. neprijateľných, resp. neprimeraných podmienok a ktoré by tak boli s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonník v platnom znení ex lege neplatné, nemôžu používať právnu ochranu.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam je nesporné, že zmluva o bežnom účte uzatvorená medzi pôvodným veriteľom a žalovaným, pričom sa jedná o typovú zmluvu, je zmluvou spotrebiteľskou a teda žalovanému ako spotrebiteľovi prináleží primeraná ochrana v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa. Súd pre úplnosť podotýka, že výpočet typov zmlúv v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako zmlúv spotrebiteľských, je iba demonštratívny.

Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len „smernica“).

Dôležitým rozhodnutím je rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Océano Grupo Editorial SA a Rocío Murciano Quintero (C-240/98) a medzi Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades a spol., spojené prípady C-240/98 a C-244/98, z ktorého je zrejmá aj obligatórnosť zásahu súdu proti nekalej podmienke: ,,Cieľ Článku 6 Smernice, ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nečestné podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nečestnej povahe takých podmienok. V sporoch, kde zahrnuté sumy sú často obmedzené,

môžu byť právnické poplatky vyššie než vložená čiastka, čo môže spotrebiteľa odradiť, aby napadol použitie nečestnej podmienky. V počte členských štátov procedurálne predpisy umožňujú jednotlivcom brániť sa v takých konaniach a je reálne riziko, že spotrebiteľ kvôli neznalosti práva nespochybní podmienku prednesenú proti nemu. Z toho vyplýva, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť podmienky tohto druhu na svoj vlastný návrh“.

V súlade s vyššie uvedeným preto posudzoval súd zmluvu uzavretú medzi pôvodným veriteľom a žalovaným ako zmluvu spotrebiteľskú.

Tak ako súd vyššie uviedol, právny vzťah medzi účastníkmi konania je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a teda na tento je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu a teda aj na právny úkon uznania dlhu žalovanou.

Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty ( § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka ).

Dohoda o uznaní dlhu musí zodpovedať všetkým náležitostiam platného právneho úkonu, najmä musí byť určitá a zrozumiteľná. V prípade ak takouto dohodou povinný uznáva premlčaný dlh, takéto uznanie zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania iba vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal, vedel o jeho premlčaní, ak dlžník nevedel o premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny, nemá jeho uznanie uvedené právne účinky. Dlžník sa i tu môže brániť námietkou, že dlh nevznikol, alebo že v čase uznania neexistoval.

V prípade, že navrhovateľ uplatňuje právo po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť poskytnúť ochranu takto uplatnenému právu. Ak sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej praktiky, ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Zámer navrhovateľa dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uznaní a splácaní záväzku zo dňa 07.02.2014, súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto zákonného inštitútu, a to nedostatok odbornej starostlivostí na strane dodávateľa, ako aj potenciálne riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. Žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že to, že je vec premlčaná, resp. že uznáva premlčaný dlh podpísaním listiny „Dohody o uznaní záväzku“ nevedel. Nikto mu nič nevysvetlil, takže nevedel, čo podpisuje. V texte Dohody o uznaní záväzku sa v poslednej vete bodu 2.1. uvádza, že dlžník má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Obdobne v Dotazníku k dohode, žalovaný mal zobrať na vedomie (zaškrtnutím políčka „súhlasím“), že uznanie premlčaného záväzku má za následok plynutie novej premlčacej doby a posilnenie jeho vymáhateľnosti na súde. Súd k uvedenému poznamenáva, že dohoda o uznaní záväzku, ako aj dotazník k dohode sú vopred žalobcom vypracované štandardizované formuláre. Do dohody žalobca v bode 2.1. zakomponoval aj formuláciu o uznaní premlčaného dlhu. Toto vyhlásenie dlžníka malo spôsobiť predĺženie premlčacej lehoty. Za účelom odstránenia pochybností, či dlžník mal vedomosť o premlčaní dlhu v čase podpisu dohody, žalobca dal žalovanému podpísať aj dotazník k dohode, kde sp opäť vopred naformulované vyhlásenia, z ktorých niektoré sú jednoznačne v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa a spôsobujú zhoršenie jeho zmluvného postavenia. Žalovaný dotazník podpísal, súd však nemal za preukázané, že žalovaný bol skutočne poučený o význame vyhlásení v dohode uskutočnených, že týmto vyhláseniam rozumie, boli mu náležite vysvetlené a je si vedomý následkov z toho plynúcich. Žalovaný pred súdom jednoznačne uviedol, že o premlčaní dlhu nevedel a že nikto mu nič nevysvetlil. V danom prípade ťaží žalobcu dôkazné bremeno na preukázanie, že žalovanému boli skutočne poskytnuté náležité poučenia a vysvetlenia v súvislosti s uzatváraním dohody a dotazníka alebo o existencii takého vzdelania žalovaného, pri ktorom by bolo potrebné nazerať na neho ako na nadpriemerného spotrebiteľa, u ktorého poučovanie o právnych aspektoch veci nemá opodstatnenie. V konaní nebolo preukázané, že žalovaný skutočne vedel a bol informovaný, že uznáva premlčaný dlh, preto právny úkon žalovaného nemá právny následok trvania dlhu v čase jeho uznania.

Samotný zámer žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody a dotazníka súd vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku (§ 7 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z.z.), keď pri podpísaní dohody boli naplnené znaky tohto inštitútu, a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane žalobcu a využitie takej obchodnej praktiky, ktorá podstatne narušila ekonomické správanie sa žalovanej ako priemerného spotrebiteľa. Umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu do dohody a dotazníka k dohode bez vysvetlenia právnych následkov z toho plynúcich nasvedčuje tomu, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúcej čestnej obchodnej práci alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Spotrebiteľ vystupuje v spotrebiteľských vzťahoch ako slabšia zmluvná strana, pre ktorú je charakteristické, že je voči druhej strane záväzkového vzťahu v nevýhode spočívajúcej predovšetkým v nedostatku profesionality, v obmedzenej informovanosti, v konaní pod určitým hospodárskym tlakom, z dôvodu finančnej nedostatočnosti, v obmedzenom prístupe k právnej pomoci a pod.. Uznanie dlhu ako inštitút zabezpečenia záväzku je inštitútom legálnym, v prejednávanej veci však ide predovšetkým o otázku, akým spôsobom tento úkon dlžníka vznikol. V tomto prípade to bol žalobca, ktorý dal žalovanému podpísať ním vopred pripravený formulár vrátane vyhlásenia dlžníka o vedomosti premlčania dlhu. Žalovaný podpísaním dohody naoko „vlastným“ úkonom si z vôle žalobcu svoje postavenie podstatne zhoršil. Nekalé obchodné praktiky sú v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa zakázané. Žalovaný o premlčaní dlhu v skutočnosti nevedel a nič na tom nemení ani skutočnosť, že formálne túto „vedomosť“ deklaroval v dohode a v dotazníku. Vzhľadom na uvedené, uznanie dlhu žalovaným je právne neúčinné a nespôsobilo predĺženie premlčacej doby.

Súd mal za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzavretá zmluva, na základe ktorej bol zriadený v prospech žalovaného bežný účet, na ktorom poskytla v prospech žalovaného úver vo forme povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na účte. Súd určil zastavenie povoleného prečerpania dňom nasledujúcim po dni vykonania posledného výberu kartou zo strany žalovaného, a to dňa 18.03.2011 (posledná úhrada bola dňa 16.03.2011 a posledný výber kartou dňa 17.03.2011). Odo dňa 18.03.2011 začala plynúť premlčacia doba. Z uvedeného je zrejmé, že týmto dňom sa musel žalovaný dostať svojim plnením do omeškania a teda týmto dňom začala aj plynúť premlčacia lehota.

Keďže v danej veci začala plynúť premlčacia doba 18.03.2011, ktorá uplynula dňa 18.03.2014, no žalobca podal žalobu až dňa 11.08.2014, teda až po uplynutí premlčacej doby, na základe tejto skutočnosti súd nemohol žalobcovi toto premlčané právo priznať, preto súdu nezostávalo iné ako žalobu zamietnuť.

Pre prípad, že by uplatnená pohľadávka žalobcu nebola premlčaná, súd nemal preukázané ani to, že by žalovaný mal žalobcovi na podklade zmluvy ešte niečo dlhovať. Žalovaný nielen čerpal finančné prostriedky, ale tie aj splácal. Súd mal k dispozícii históriu splácania finančných prostriedkov, kde je jasne uvedené, že žalovaný splácal úver, pričom žalovaným vykonané úhrady boli započítavané aj na rôzne poplatky, ako poplatok za kartovú operáciu, za vedenie účtu, kartový poplatok a pod..

Tieto poplatky súd podrobil súdnej kontrole v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a predmetné dojednanie vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Je nesporné, že žalovaný ako klient a dlžník z úverového vzťahu bol povinný platiť žalobcovi ako veriteľovi poplatky. Teda laicky povedané a rovnako asi aj chápané priemerným spotrebiteľom, žalovaný bol povinný platiť žalobcovi ako veriteľovi za to, že tento pre svoju vlastnú potrebu vykonával akúsi správu úverového účtu, teda sledoval prijatie splátok, prípadné omeškania alebo iné pohyby na účte. Súd má za to, že keď žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver, bolo len v jeho kompetencii, ako sa rozhodne predmetný úver spravovať, no je neprípustné, aby náklady s takouto činnosťou znášal žalovaný ako spotrebiteľ, ktorý predsa za poskytnutie úveru, resp. konkrétnej finančnej čiastky zaplatil žalobcovi ako veriteľovi odplatu vo forme úroku z úveru, a preto na žalovaného ako spotrebiteľa a dlžníka nemožno prenášať úhradu takýchto nákladov. Zákon o spotrebiteľských úveroch hovorí o poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, no nemožno prijať záver, že pod takto definovaný pojem poplatku možno subsumovať akúkoľvek sumu určenú veriteľom predstavujúci úhradu jeho nákladov, pričom sa jedná o poplatok a úhradu predmetnej sumy, za ktoré spotrebiteľovi nie je poskytované žiadne protiplnenie, keď žalovaným zrejme nebol poskytovaný výpis z predmetného

úverového účtu a ani nemali prístup k informáciám a údajom vedených na účte, teda jednalo sa čisto o administratívno-technické údaje pre žalobcu ako veriteľa. Ak by mal súd všetky úhrady za poplatky, ktoré žalovaný uhradil, započítať na istinu, tak by sa vyrovnali, ba aj prevýšili sumu, ktorú ešte žalobca žiada. Podľa § 137 zák. č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok v platnom znení, ďalej len „O.s.p.“), trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije.

S poukazom na vyššie uvedené, súd o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd do Prešova.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.