Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-12-2023.pdf
PDF · 126.3 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/12/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v právnej veci žalobkyne 1/: A. B., nar.: 14.02.1938, bytom A., C. D. XX, žalobcu 2/: D. E., nar.: 07.01.1967, bytom F., F. G. XXXX/X a žalobkyne 3/: D. A. H., bytom H. F., I. J. A. XXXX/XX, všetci právne zastúpení: JUDr. Ivana Surmánek, advokátka, so sídlom Floriánska 16, Košice proti žalovanému 1/: D. C. B., nar.: 28.03.1969, bytom A., C. D. XX, žalovanej 2/: K. H., nar.: 10.05.1983, bytom F., J. XX/X, žalovanej 3/: K. E. L., nar.: 08.07.1977, bytom M., C. XXXX/XX, právne zastúpenej: JUDr. Vlastimil Klepáč, advokát, so sídlom, Krmanova 16, Košice a žalovanému 4/: D. N. D., nar.: 24.06.1986, bytom A. G. O., E. XXXX/X, právne zastúpenému: JUDr. Ladislav Scholcz, advokát, so sídlom, Krmanova 16, Košice, o určenie, že majetok patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 5C/329/2015-306 zo dňa 25.10.2022, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Žalovaným v 3/ a 4/ rade p r i z n á v a spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom, ktorí sú zodpovední spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 % s tým, že o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
III. Žalovaným v 1/ a 2/ rade náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov ako súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným v 1/, 2/, 3/ a 4/ rade priznal voči spoločne a nerozdielne zaviazaným žalobcom v 1/, 2/ a 3/ rade právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia, že podiel o veľkosti 1 k celku k parcele reg. „C“, parc.č. 3539/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 486 m2, evidovanej na LV č. XXXXX pre k.ú. A., patrí do dedičstva po neb. O. D., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, a podiel o veľkosti 1 k tejto parcele patrí do dedičstva po neb. D. D., L. M., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX. Žalobcovia v žalobe poukázali na to, že notárskou zápisnicou zo dňa 01.06.2005 č. N 60/2005, Nz 24632/2005 osvedčil notár C. C. H. vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti v prospech žalovaného v 1/ rade, nakoľko bol jej oprávneným držiteľom nepretržite po dobu 10 rokov. Uvedené tvrdenie sa ale nezakladalo na pravde, pretože žalovaný 1/ nikdy spornú nehnuteľnosť neužíval a o túto sa starala a dodnes stará žalobkyňa 1/, ktorá na spornej nehnuteľnosti postavila bazén a prístrešok. Zo žaloby taktiež vyplýva, že predchádzajúcimi vlastníkmi spornej nehnuteľnosti boli starí rodičia žalovaného 1/, O. a D. D.. Keďže žalovaný 1/ nikdy
nebol vlastníkom spornej nehnuteľnosti, preto ani nebol oprávnený previesť vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti a všetky následné prevody boli uskutočnené neplatne. Žalovaná 3/ uviedla, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudla na základe kúpnej zmluvy zo dňa 25.08.2008, pričom túto následne darovala žalovanému 4/. Uviedla, že v čase podania žaloby nebola vlastníčkou spornej nehnuteľnosti, a preto nie je v spore vecne pasívne legitimovaná, a preto navrhla žalobu zamietnuť. Žalovaný 4/ v rámci vyjadrenia k žalobe poukázal na to, že žalovaný 1/ spornú nehnuteľnosť nadobudol na základe darovacej zmluvy registrovanej na Štátnom notárstve v Bardejove dňa 19.03.1986 pod č. L. XXX/XX od svojich starých rodičov, neb. O. a D. D.. Ďalej uviedol, že žalobcovia nepopreli, že žalovaný užíval spornú nehnuteľnosť od roku 1986 do roku 1988, kedy odišiel na štúdia do Bratislavy, čo však nemôže mať za následok neužívanie nehnuteľnosti hlavne v prípade, ak nehnuteľnosť predtým, ako aj počas štúdia, so súhlasom žalovaného 1/, obhospodarovali jeho rodičia. Samotná skutočnosť, že žalovaný 1/ navštevoval vysokú školu v Bratislave neznamená, že spornú nehnuteľnosť neužíval. Žalovaný 4/ zároveň poukázal na to, že vydržacia doba uplynula v roku 1986, pričom je nepochybné, že žalovaný pokračoval v oprávnenej držbe až do 02.06.2008, kedy spornú nehnuteľnosť previedol na žalovanú 2/ a vydržacia doba bola prerušená až podaním žaloby dňa 01.06.2015. Vydržacia doba teda začala plynúť v roku 1986 a jej plynutie bolo prerušené až podaním žaloby 01.06.2015, teda po 28 rokoch. Žalovaní 3/ a 4/ sa zároveň zhodne vyjadrili, že žalobcovia nenamietali dobromyseľnosť vstupu žalovaného 1/ do držby spornej nehnuteľnosti, ale len dĺžku užívania nehnuteľnosti žalovaným 1/, a teda namietali jednu zo zákonných podmienok vydržania, a to dobu oprávnenej držby. Zároveň uviedli, že nadobudnutie vlastníckeho práva, a teda dobromyseľnosť na strane žalovaného 1/ bola preukázaná jednak písomným potvrdením starej matky žalovaného 1/ D. D. L. M., ktorá mu spolu so svojim manželom predmetnú nehnuteľnosť darovala, ako aj vyhlásením C. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol otcom žalovaného 1/ a v neposlednom rade aj žalobkyňou 1/, ktorá je matkou žalovaného 1/, ako to vyplýva z textu notárskej zápisnice zo dňa 01.06.2005. Taktiež poukázali na to, že podľa čl. 5 Základných princípov zákona č. 160/2015 Z.z. – Civilný sporový poriadok (CSP), zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Zneužitie práva je zjavné aj zo samotného vyhlásenia žalovaného a žalovaných 1/ a 2/, ktorí súhlasia s podanou žalobou a ktorí nenamietajú skutočnosti uvedené v žalobe, aj keď sú tieto v rozpore s tvrdeniami uvedenými v notárskej zápisnici zo dňa 01.06.2005, ktorá bola spísaná práve na návrh žalovaného 1/. Žalobkyňa 1/, ako aj žalovaní 1/ a 2/ sa dlhodobo pokúšajú o zbavenie vlastníckych práv žalovaných 3/ a 4/ k nehnuteľnostiam, o čom svedčia aj konania vedené Okresným súdom Bardejov pod sp. zn. 1C/161/2011, ktoré ešte nie je ukončené a konanie sp. zn. 6C/161/2011, ktoré už bolo právoplatne ukončené, a predmetom ktorého bola aj nehnuteľnosť, ktorá je predmetom tohto konania. Žalobcovia podali žalobu aj na žalovaných 1/, 2/ a 3/, aj keď sú si vedomí, že tieto osoby nie sú vzhľadom na predmet konania pasívne vecne legitimované a účelom toho je podľa názoru žalovaných 3/ a 4/ to, aby sa žalovaní 1/ a 2/ vyjadrili, že so žalobou súhlasia a aby súd rozhodol v prospech žalobcov.
3. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že žalobkyňa 1/ potvrdila, že sporná nehnuteľnosť bola darovaná, ale nikdy nedošlo k zapísaniu vlastníckeho práva v prospech žalovaného 1/, ktorý bol v tom čase maloletý a nemal ani možnosť sa o spornú nehnuteľnosť starať, keďže študoval v Bratislave. Uviedla, že s verziou o tom, že žalovaný 1/ parcelu vydržal prišiel jej manžel, pretože aj tak by to jedného dňa po nich zdedil. Jej sa tento nápad nepáčil, pretože časť pozemku mala patriť aj jej sestrám, ale manžel na ňu vyvíjal nátlak. Žalovaná 3/ k tvrdeniu žalobkyne 1/ uviedla, že toto je v rozpore s doteraz vykonaným dokazovaním. Úmysel darovať spornú nehnuteľnosť prejavila neb. D. D., aj žalobkyňa 1/ vo svojich písomných vyhláseniach. Potvrdila, že sporná nehnuteľnosť bola darovaná, ale nakoľko nedošlo k zápisu vlastníckeho práva, bola spísaná notárska zápisnica, v ktorej boli uvedené pravdivé skutočnosti. Tvrdenia o nátlaku zo strany manžela žalobkyne 1/ sa jej preto javia ako nepravdivé a účelové. Tvrdenie o tom, že žalovaný 1/ sa nikdy ako vlastník spornej nehnuteľnosti nesprával je v rozpore s tým, že žalovaný 1/ v roku 2012 odkúpil od Mesta Bardejov pozemok CKN č. 3538/2 o výmere 196 m2, ktorý susedí so spornou nehnuteľnosťou. Je nesporné, že keď sporná nehnuteľnosť je ohradená spolu s parcelou č. 3539/1, na ktorej je postavený rodinný dom, je logické, že ak žalovaný 1/ užíval rodinný dom, užíval i pozemok, ktorý s ním bezprostredne susedí. Žalovaný 4/ označil tvrdenia o nátlaku na žalobkyňu 1/ za fabulácie a poukázal na to, že žalobkyňa 1/ má tieto tvrdenia preukázať. Vzhľadom na právnu úpravu vydržania poukázal na to, že je nepochybné, že vydržacia doba v trvaní 10 rokov bola naplnená od roku 1996 a žalovaný 1/ pokračoval v oprávnenej držbe až do 02.06.2008, keď spornú nehnuteľnosť previedol na žalovanú 2/. V oprávnenej držbe tak
v tomto prípade pokračovali aj právni predchodcovia žalovaného 4/ a táto bola prerušená až podaním žaloby dňa 01.06.2015. Poukázal na to, že žalobkyňa 1/ a žalovaný 1/ tvrdia, že pri spisovaní notárskej zápisnice boli uvedené nepravdivé údaje o tom, že žalovaný 1/ vydržal vlastníckeho právo k spornej nehnuteľnosti a dnes chcú toto svoje nepoctivé správanie využiť voči žalovanému 4/, ktorý danú situáciu ničím nezavinil a chcú ho zbaviť jeho vlastníckeho práva.
4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že spornú nehnuteľnosť darovali žalovanému 1/ jeho starí rodičia ako maloletému dňa 09.12.1985, na základe darovacej zmluvy nebolo zapísané vlastnícke právo a žiadosťou zo dňa 12.04.2005 sa žalovaný 1/ domáhal v konaní pred notárom potvrdenia vydržania spornej nehnuteľnosti, pričom osvedčením zo dňa 01.06.2005 bolo potvrdené vlastnícke právo žalovaného 1/ k spornej nehnuteľnosti a na jej podklade bol vykonaný zápis v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie z výsluchu žalovaného 1/ zistil, že sa priatelil s K. D. D., riaditeľom Slovenského pozemkového fondu v Bardejove, ktorý vyhľadával parcely, ktoré bolo potrebné vysporiadať, a keď sa stretli, tak mu povedal, že v predmetnej lokalite je vydržaná parcela a že je to písané na jeho starých rodičov, a že je to potrebné vysporiadať. K. D. poznal ich rodinnú situáciu, vedel, že jeho starý otec už nežije a žije iba stará matka. Žalovaný 1/ sa ho opýtal, akým spôsobom sa to dá vysporiadať, k čomu mu povedal, že náhradným dedičským konaním, ale že kratšia cesta by bola notárskym vydržaním. Všetky záležitosti vybavoval K. D. a notár C. H. následne pripravil zápisnicu, ktorú potom poslal na kataster, pričom všetky texty, vyhlásenia, prehlásenia napísal C. H. podľa vlastného uváženia. Žalovaný 1/ tiež uviedol, že žalobkyňa 1/ s tým nesúhlasila, lebo chcela, aby mali z toho podiel jej sestry, ale manžel ju presvedčil nech s tým súhlasí tak ako to je. Žalovaný 1/ ďalej uviedol, že spornú nehnuteľnosť daroval žalovanej 2/ z dôvodu, že sa obával exekúcie, pričom žalovaná 2/ bola vtedy jeho priateľkou, pričom právnik mu povedal, že to treba prepísať na niekoho ďalšieho, tak K. D. mu povedal, že má nejakú manželkinu sesternicu a že to môže napísať na ňu a potom sa nehnuteľnosť vráti.
5. Zo spisu notárskeho úradu C. C. H. č. N 60/2005 súd prvej inštancie zistil, že žalovaný 1/ dňa 12.04.2005 písomne vyhlásil, že je výlučným vlastníkom spornej parcely, ktorá mu bola darovaná zmluvou registrovanou na Štátnom notárstve Bardejov dňa 19.03.1986 pod č. RI 128/86 jeho starými rodičmi, pričom prehlásil, že nehnuteľnosti užíval ako svoje vlastné, v užívaní nebol nikým rušený a každý jeho vlastnícke právo uznával. Uvedené potvrdili vo svojich písomných vyhláseniach aj D. D., stará matka žalovaného 1/, C. B., otec žalovaného 1/ a D. I..
6. Z rozsudku Okresného súdu Bardejov sp.zn. 6C/161/2011-578 zo dňa 05.05.2020, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7Co/40/2020-743 zo dňa 29.04.2021, súd zistil, že žaloba, ktorou sa žalovaná 2/ domáhala voči žalovanej 3/ určenia neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 02.09.2008 a následne po pripustení zmeny žiadala určiť, že je podielovou spoluvlastníčkou spolu so žalobkyňou 1/ a žalovaným 1/, bola právoplatne zamietnutá.
7. Súd prvej inštancie poukázal na to, že ak sa žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto osobe nepochybne naliehavý právny záujem na takomto určení. Žaloba o určenie vlastníckeho práva musí smerovať proti všetkým, ktorí sú ako vlastníci nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie zamietol žalobu voči žalovaným 1/ až 3/ z dôvodu nedostatku ich vecnej pasívnej legitimácie, pretože týmto subjektom zápis vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti nesvedčí.
8. Súd prvej inštancie konštatoval, že predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod, teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje
za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva.
9. Pre súd prvej inštancie z uvedeného vyplynulo, že dňom darovania spornej nehnuteľnosti dňa 09.12.1985, vstúpil vtedy maloletý žalovaný 1/ do oprávnenej držby spornej nehnuteľnosti konaním svojich rodičov, kde nadobúdacím titulom bola darovacia zmluva. Po dovŕšení plnoletosti v oprávnenej držbe pokračoval a uplynutím doby 10 rokov vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti aj nadobudol dňom 09.12.1995. Žalovaný 1/ tvrdil, že nevedel o tom, že mu sporná nehnuteľnosť bola darovaná, že o tom sa dozvedel až potom, ako mu to oznámil notár, ktorý viedol konanie o potvrdenie nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Toto ale prvýkrát tvrdil na pojednávaní dňa 25.10.2022. Ako to vyplýva zo žiadosti o vydanie osvedčenia, o toto žalovaný 1/ notára požiadal dňa 12.04.2005. V žiadosti prehlásil, že je výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti a túto nadobudol darovaním od svojich starých rodičov. Tých starých rodičov, v prospech ktorých žaloba žiada určiť, že sporná nehnuteľnosť patrí do ich dedičstva. Po tomto vyhlásení a potvrdení vlastníctva došlo k udalostiam, ktoré žalovaný 1/ popísal, a ktoré neboli sporné, a to že spornú nehnuteľnosť 02.06.2008 daroval žalovanej 2/, táto ju dňa 25.08.2008 odpredala žalovanej 3/ a táto ju darovala žalovanému 4/ v roku 2011. Súd preto výpoveď žalovaného 1/ musel hodnotiť v kontexte časových udalostí ako účelovú. Nebolo možné vyhlásenia tej istej osoby z 12.04.2005 a z 25.10.2022 hodnotiť izolovane a priznať neskoršiemu tvrdeniu významnejšie právne účinky, ako tvrdeniu skoršiemu najmä vtedy, ak je nesporné, že primárne konaním žalovaného 1/ došlo po vyhlásení 12.04.2005 k takým následkom (dispozíciám so spornou nehnuteľnosťou), ktoré chcú žalobcovia i žalovaní 1/ a 2/ zvrátiť. Ak žalovaný 1/ 12.04.2005 pre notárom vyhlásil, že vstúpil do držby nehnuteľností, tieto nerušené užíval a každý o jeho vlastníctve vedel a rešpektoval ho, nemožno na podklade neskoršieho vyhlásenia žalovaného 1/ toto zvrátiť len preto, že sa okolnosti zmenili tak, že súčasný právny stav je pre dotknuté strany nevyhovujúci. I keď žalovaný 1/ tvrdil, že obsah listín koncipoval notár, nebolo preukázané, že by osoby, ktoré predmetné listiny podpísali, nesúhlasili s ich obsahom. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne 1/, keď tvrdila, že k vyhláseniu bola donútená svojim manželom, súd prvej inštancie poukázal, že v rámci konania o potvrdenie vlastníctva pred notárom vydržaním žiadne vyhlásenie neurobila. Vyhlásenie poskytli iba otec žalovaného 1/, darkyňa neb. D. D. a D. I.. Skutočnosť, že právne vzťahy ohľadom spornej nehnuteľnosti boli medzi dedičmi neb. manželov D. vnútorne vysporiadané potvrdzuje i to, že po smrti neb. O. D. v roku 1995 si nikto z dedičov nenárokoval na spornú nehnuteľnosť a nenavrhol o nej vykonať dodatočné dedičské konanie až do roku 2015, kedy dedičia podali túto žalobu, avšak aj to len z dôvodu, že nastali také okolnosti ohľadom vlastníctva spornej nehnuteľnosti, ktoré chceli zvrátiť.
10. Súd prvej inštancie má preto, vzhľadom na uvedené, za to, že žalovaný 1/ spornú nehnuteľnosť vydržal, pričom svoje právo odvodzoval od darovacej zmluvy a je bez právneho významu, že na podklade darovacej zmluvy nedošlo k zapísaniu vlastníckeho práva v prospech žalovaného 1/ v katastri nehnuteľností. Nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti možno i na základe domnelého titulu. zároveň súd prvej inštancie poukázal na to, že z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu [prípadne aj len domnelého (putatívneho)] nadobudnutia vlastníctva. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad (a) dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, (b) neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, (c) kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2017, sp. zn. 3Cdo 17/2016).
11. Vo vzťahu k navrhovaným dôkazom, ktoré súd prvej inštancie nevykonal, a to obhliadku spornej nehnuteľnosti, vyžiadanie potvrdenia Mesta Bardejov o tom, kto za spornú nehnuteľnosť platil daň z nehnuteľnosti, ako i výsluch žalovanej 2/, súd uviedol, že navrhované dôkazy nemali potenciál vyvrátiť to, čo súdu z vykonaného dokazovania vyplynulo. Skutočnosť, že žalobkyňa 1/ na spornej nehnuteľnosti vystavala altánok i bazén nepreukazuje, že žalovaný 1/ bol počas plynutia vydržacej
doby nedobromyseľný v tom, že mu sporná nehnuteľnosť patrí. Ako to bolo tvrdené aj samotnou žalobkyňou 1/, žalovaný 1/ je jej jediným synom, o spornú nehnuteľnosť sa starali spolu s neb. manželom a túto žalovaný 1/ užíval spolu s nimi. V roku 2012 žalovaný 1/ odkúpil aj bezprostredne susediacu parcelu. To, že na čas z miesta trvalého bydliska odišiel, pretože študoval a neskôr sa zamestnal, neznamená, že stratil na rozhodnú dobu presvedčenie o oprávnenosti držby - dobromyseľnosť, a teda, že sporná nehnuteľnosť mu patrí, že je jej vlastníkom. Ak by sa pre nadobudnutie a trvanie vlastníckeho práva vyžadovalo, aby sa vlastník o nehnuteľnosť osobne staral alebo ju obhospodaroval, v zásade by to vylučovalo možnosť byť vlastníkom viacerých nehnuteľností na rôznych miestach naraz, pretože to nie je možné, byť na rôznych miestach fyzicky prítomný a o nehnuteľnosti sa osobne starať. Ak žalobkyňa 1/ a svojho času aj so svojim manželom obhospodarovali spornú nehnuteľnosť, platili miestnu daň, robili tak s vedomím, že sporná nehnuteľnosť bola darovaná ich synovi. Čo sa týka navrhovanej výpovede žalovanej 2/, táto mala podľa vyjadrení žalovaného 1/ potvrdiť okolnosti, za ktorých jej žalovaný 1/ spornú nehnuteľnosť daroval. Na prvom mieste, žalovaná 2/ mala priestor sa vyjadriť a rovnako tak, ako žalobkyňa 1/, mohla z dôvodu svojho nepriaznivého zdravotného stavu podať svoju výpoveď písomne. Na druhom mieste, žalovaná 2/ mala vypovedať o okolnostiach darovania spornej nehnuteľnosti žalovaným 1/ a o tom, že spolu so žalovaným 1/ boli u notára, ktorý viedol konanie o potvrdenie nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vydržaním. Okolnosti, že žalovaný 1/ bol u notára, že mu odniesol podpísané vyhlásenia, neboli medzi stranami sporné, preto nebolo potrebné výpoveďou žalovanej 2/ tieto skutočnosti potvrdiť. Čo sa týka okolností darovania spornej nehnuteľnosti žalovanej 2/, v tomto smere, i keby bolo preukázané, že k darovaniu medzi žalovaným 1/ a žalovanou 2/ došlo bez vážnosti vôle - absolútne neplatne, a to len z dôvodu potreby vyňatia spornej nehnuteľnosti z dispozície žalovaného 1/, ktorý sa chcel vyhnúť exekúcii, tak toto by malo za následok len preukázanie, že k platnému prevodu vlastníckeho práva na žalovanú 2/ nedošlo, a teda vlastníkom spornej nehnuteľnosti ostáva žalovaný 1/. Žalobcovia ale nežiadali určiť, že sporná nehnuteľnosť patrí do vlastníctva žalovaného 1/, ale do dedičstva po neb. manželoch D.. Tak výpoveď žalovanej 2/ v tomto smere by pre predmet sporu nič nepriniesla, preto súd prvej inštancie tieto dôkazy nevykonal.
12. na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že bolo preukázané, že do oprávnenej dobromyseľnej držby spornej nehnuteľnosti vstúpil žalovaný 1/ ako maloletý konaním svojich rodičov, ktorí ho pri právnom úkone zastupovali. V tejto držbe pokračoval aj po dovŕšení plnoletosti, čo potvrdil vo svojom vyhlásení dňa 12.04.2005 v konaní pred notárom, ktorý nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním potvrdil, a ktorému vyhláseniu nikto nenamietal, naopak toto potvrdili i ďalšie osoby. Následne žalovaný 1/ spornú nehnuteľnosť daroval žalovanej 2/ a na základe ďalších dispozícií dnes spornú nehnuteľnosť vlastní žalovaný 4/. Žalovaný 1/ teda spornou nehnuteľnosťou disponoval ako vlastník, ktorý ju riadne vydržal ešte pred potvrdením vydržania notárom. Žalovaná 2/ sa v konaní vedenom Okresným súdom Bardejov pod sp.zn.: 6C/161/2011 domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy medzi ňou a žalovanou 3/, ktorej predmetom bola aj sporná nehnuteľnosť, pričom žaloba bola zamietnutá. Žalobcovia sa v tomto konaní domáhali určenia, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po o ich neb. právnych predchodcoch, preto sa súd prvej inštancie ani predbežne nezaoberal dôvodmi neplatnosti darovacej zmluvy medzi žalovaným 1/ a žalovanou 2/, pretože i preukázanie, že by táto zmluva mala vady zakladajúce absolútnu neplatnosť právneho úkonu, tak by dospel k záveru, že sporná nehnuteľnosť nebola žalovanej 2/ platne darovaná, a teda patrí žalovanému 1/ (nie do dedičstva po právnych predchodcoch žalobcov). Súd prvej inštancie preto žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania voči neúspešným žalobcom.
13. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia podľa § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP. Poukázali na to, že rozhodujúcou otázkou v danom spore je to, či vlastníkom spornej nehnuteľnosti je neb. O. D. alebo žalovaný 1/. Uviedli, že pre posúdenie otázky vydržania je bez právneho významu existencia notárskej zápisnice zo dňa 01.06.2005. Podľa súdu prvej inštancie mala byť podkladom držby (putatívnym právnym úkonom) darovacia zmluva zo dňa 09.12.1985, v ktorej je ale uvedené, že podmienkou jej účinnosti je jej registrácia na štátnom notárstve a súhlas poručenského oddelenia okresného súdu. Z uvedeného teda vyplýva, že účastníci darovacej zmluvy si boli vedomí, že darovacia zmluva podlieha schváleniu súdom a následnej registrácii štátnym notárstvom, a preto aj rodičia žalovaného 1/ vedeli, že dňa 09.12.1986 k platnému darovaniu nedošlo. Žalobcovia citovali rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, z ktorých vyplýva, že pokiaľ sa v čase uzavretia zmluvy vyžadovala registrácia Štátnym notárstvom a k tejto registrácii nedošlo, tak držiteľ nemohol byť s prihliadnutím na okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti. Žalobcovia ďalej poukázali na to, že súd prvej
inštancie neuviedol, ktoré konanie žalovaného 1/ považoval za nakladanie so spornou vecou, obmedzil sa iba na bagatelizovanie konania žalobkyne 1/, ktorá na spornej nehnuteľnosti vybudovala altánok a bazén. Súd prvej inštancie teda na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a navyše nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Preto žalobcovia navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zároveň im prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
14. K odvolaniu žalobcov sa vyjadrila žalovaná 3/. Poukázala na to, že súd voči nej žalobu správne zamietol z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie, pričom žalobcovia počas celého konania nepreukázali, ani nevyvrátili jej tvrdeniu, že žalovaní 1/, 2/ a 3/ rade nie sú v súčasnosti ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti zapísaní v katastri nehnuteľností, a preto nie sú v konaní vecne pasívne legitimovaní. Uviedla, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalovaný 1/ bol oprávneným držiteľom a ak dňa 12.04.2005 pred notárom vyhlásil, že vstúpil do držby nehnuteľností, že tieto nerušené užíval a každý o jeho vlastníctve vedel a rešpektoval, tak to nemožno zvrátiť iba na základe jeho neskoršieho vyhlásenia preto, že sa okolnosti zmenili tak, že súčasný právny stav je pre dotknuté strany nevyhovujúci. Súd prvej inštancie taktiež k tvrdeniu žalobkyne 1/, že k vyhláseniu bola donútená svojim manželom, správne uviedol, že pred notárom žiadne takéto vyhlásenie neurobila. Vyhlásenie poskytli iba otec žalovaného 1/, darkyňa neb. D. D. a D. I.. Keďže súd prvej inštancie správne zamietol žalobu aj voči žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade, ako aj žalovanému 4/, navrhla, aby súd prvej inštancie rozsudok potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
15. K odvolaniu sa vyjadrila aj žalovaná 4/, ktorá poukázala na správnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom žalobcovia, ani žalovaný 1/ žiadnym spôsobom nepreukázali nič, čo by mohlo závery súdu prvej inštancie spochybniť. K tvrdeniu odvolateľov, že súd prvej inštancie neuviedol, ktoré konanie žalovaného považoval za nakladanie s vecou, žalovaný 4/ uviedol, že za takéto konanie možno považovať to, že žalovaný 1/ v roku 2012 odkúpil od mesta Bardejov susediaci pozemok, pričom tak sa správa len ten, kto sa považuje za vlastníka nehnuteľnosti a za predmetné konanie je potrebné považovať aj dispozíciu žalovaného s touto nehnuteľnosťou, pretože ak by nebol presvedčený, že je vlastníkom nehnuteľnosti, nikdy by ju nedaroval svojej budúcej manželke. Žalovaný 4/ opätovne zvýraznil, že žalobcovia a žalovaný 1/ sú rodinnými príslušníkmi a už dlhodobo sa snažia rôznymi žalobami spochybniť jeho vlastnícke právo a je presvedčený, že táto žaloba je len pokračovaním snahy žalovaného 1/ a jeho rodiny pripraviť ho o jeho vlastníctvo. Žalovaný 4/ má za to, že nie je naplnený žiaden z odvolacích dôvodov, preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
16. Žalobcovia k vyjadreniam žalovaných 3/ až 4/ rade opätovne uviedli, že darovacia zmluva podlieha schváleniu súdom a následnej registrácii štátnym notárstvom, preto aj rodičia žalovaného 1/ vedeli, že dňa 09.12.1986 k platnému darovaniu nedošlo. Žalobcovia zotrvávajú na svojom tvrdení, že nebola naplnená jedna zo základných zákonných podmienok vydržania, a to dobrá viera vydržateľa, preto sa žalovaný 1/ nikdy nemohol stať na základe vydržania vlastníkom spornej nehnuteľnosti.
17. K tomuto vyjadreniu žalobcov sa vyjadrila žalovaná 3/, ktorá poukázala na to, že napriek vysloveniu predbežného právneho posúdenia sporu žalobcovia trvali na podanej žalobe aj voči žalovaným 1/ až 3/ a trvali aj na výsluchu žalovaných 1/ a 2/. Žalovaná 3/ za jediné vysvetlenie takéhoto postupu žalobcov považuje to, že potrebovali, aby žalovaný 1/, ktorý je bezpochyby iniciátorom sporu, vzhľadom na nepravdy, ktoré uviedol vo svojej výpovedi, v konaní nebol vypočutý ako svedok, ale ako účastník konania.
18. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP) osobou oprávnenou podať odvolanie (§ 359 CSP) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z dôvodov uvedených v odvolaní, ako aj konanie, ktoré rozhodnutiu súdu prvej inštancie predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP. Odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), vychádzajúc z toho, že nariadenie pojednávania vo veci nevyžadovala potreba zopakovania ani doplnenia dokazovania, ani dôležitý verejný záujem. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi uvedenými v odvolaní do tej miery, že nebol oprávnený rozsudok preskúmať z iných dôvodov než z tých, ktoré boli explicitne do uplynutia odvolacej lehoty uvedené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na úradnej tabuli,
ako aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 219 ods. 3 CSP). Odvolací súd dospel k záveru o neexistencii predpokladov pre zrušenie alebo zmenu odvolaním napadnutého rozsudku.
19. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie v predmetnej veci v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, z ktorého vyvodil správne skutkové závery a na takto zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Jeho rozhodnutie je konzistentné a logické, pričom sa správne vysporiadal so všetkými tvrdeniami strán sporu, ktoré boli dôležité pre jeho rozhodnutie. Odvolací súd uvádza, že nedospel k záveru o naplnení žiadneho z odvolacích dôvodov, keďže, ako už uviedol, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a zároveň náležite odôvodnil nevykonanie navrhnutých dôkazov, ktoré navyše, aj podľa názoru odvolacieho súdu, neboli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Odvolací súd poukazuje na správnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie a iba na zdôraznenie jeho správnosti uvádza nasledovné (§ 387 ods. 2 CSP):
20. Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ žalovaný 1/ v dôsledku toho, aby sa vyhol hroziacej exekúcii, ako sa sám vyjadril, realizoval určité právne kroky, ktoré sa teraz snaží zvrátiť popieraním svojich predchádzajúcich tvrdení, ako aj nerelevantným tvrdením o neplatnosti právnych úkonov, tak takémuto konaniu skutočne nemožno poskytnúť právnu ochranu. Odvolací súd sa jednoznačne stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie o nadobudnutí vlastníctva k spornej nehnuteľnosti žalovaným 1/ titulom vydržania, nakoľko v danom prípade sa jedná o spôsobilý predmet vydržania, bolo preukázané, že držba bola oprávnená a trvala zákonom stanovenú dobu. Je paradoxné, že sám žalovaný 1/ podal žiadosť o vydanie osvedčenia podľa § 63 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti a v súčasnosti sám spochybňuje svoje predchádzajúce konanie, keďže mu súčasný právny stav zápisu vlastníckych práv nevyhovuje. Keďže však v prejednávanom konaní nebol preukázaný opak údajov katastra, tieto sa považujú za hodnoverné.
21. Pokiaľ žalobkyňa 1/ namietala, že žalovaný 1/ predmetné nehnuteľnosti neužíval, keďže v čase darovania bol maloletý a následne študoval na vysokej škole, tak tieto skutočnosti, bez ďalšieho, neznamenajú, že žalovaný 1/ nebol oprávneným držiteľom, nakoľko oprávnená držba nie je výlučne založená iba na reálnom aktívnom užívaní nehnuteľnosti, ale jedná sa o psychický stav, ktorý spočíva vo vnútornom presvedčení, že dotknutý subjekt sa cíti ako vlastník tejto nehnuteľnosti. V danom prípade boli nehnuteľnosti žalovanému 1/ darované jeho starými rodičmi, keď mal cca 16 a pol roka, teda jedná sa o vek, kedy už jednoznačne vnímal aký právny úkon je realizovaný a z obsahu spisu vyplýva, že predmetnú nehnuteľnosť užívali a jeho rodičia, čo je vzhľadom na ich príbuzenský vzťah, pochopiteľné a zároveň aj logické.
22. Žalobkyňa 1/ taktiež namietala, že darovacia zmluva nemôže byť platná, pretože podmienkou jej účinnosti bola registrácia na Štátnom notárstve a súhlas okresného súdu (poručenského oddelenia). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v deň uzavretia tejto zmluvy bola táto darovacia zmluva prihlásená k registrácii pod č. Reg RI 128/86 a taktiež bol týmto dňom podaný návrh na schválenie právneho úkonu zákonných zástupcov súdom, pričom odvolací súd si dovoľuje poznamenať, že splnenie týchto následných podmienok bolo skutočne iba formalitou, pričom predmetná darovacia zmluva bola nepochybne v prospech, vtedy maloletého žalovaného 1/. Odvolací súd sa v tomto ohľade stotožňuje s tvrdením žalobkyne 1/, že v konaní nebola preukázaná registrácia tejto darovacej zmluvy, keďže z nej vyplýva iba prihlásenie na registráciu a taktiež nebolo preukázané schválenie právneho úkonu súdom a práve preto nedošlo k zápisu vlastníckeho práva v prospech žalovaného 1/. Súd prvej inštancie ale správne poukázal na rozhodnutie najvyšších súdnych autorít – rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 24.04.2017 sp.zn. 3Cdo/17/2016, ktoré je aplikovateľné na prejednávanú vec, a teda, že putatívnym titulom pre vstup do držby bola práve predmetná darovacia zmluva. Navyše odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ žalobkyňa 1/ poukazovala na judikatúru českých súdov týkajúcu sa registrácie právnych úkonov na Štátnom notárstve, tak odvolací súd k tomu uvádza, že pre súdy Slovenskej republiky je záväzná s poukazom na čl. 2 Základných princípov CSP ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít (Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR). Odvolací súd taktiež poukazuje, že tvrdenie žalobcov o podmienke účinnosti darovacej zmluvy je zároveň novotou podľa § 366 písm. d/ CSP, keďže tieto tvrdenia mohli žalobcovia nepochybne uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie.
23. Žalobcovia taktiež tvrdili, že už rodičia žalovaného 1/ vedeli, že nedošlo k platnému darovaniu z dôvodu absencie registrácie a schválenia súdom. V kontexte v prejednávanej veci sa ale javí toto ich tvrdenie ako úplne absurdné, pretože v rámci osvedčenia o vyhlásení vydržania pred notárom otec žalovaného C. B., nar. XX.XX.XXXX prehlásil, že O. D. v roku 1986 právoplatne daroval svojmu vnukovi (žalovanému 1/) rodinný dom, podiel, ktorý vlastnil a parcelu, ktorá k nemu prináležala a podľa jeho názoru došlo iba k chybe v evidencii nehnuteľností z dôvodu nedostatočných podkladov pri písaní zmluvy a z tohto dôvodu C. B., nar. XX.XX.XXXX nemá zapísané svoje vlastnícke právo, tak ako mu bolo dané v roku 1986 jeho starým otcom, pričom vec považuje za nespornú a podľa jeho názoru ide o zosúladenie evidencie nehnuteľností so skutočným právnym stavom. Zároveň uviedol, že tieto skutočnosti potvrdí pred kýmkoľvek a na znak pravdivosti bude jeho podpis úradne overený. Totožné závery uviedla aj samotná darkyňa D. D. L. M., nar. XX.XX.XXXX, ktorá okrem iného uviedla, že zmluva z roku 1986 je platná, každý takto uznával vlastníctvo, aj po smrti jej manžela O. D. a až teraz sa zistilo, že na jednej z nezmyselne rozdelených parciel za socializmu majú úradne zapísané vlastníctvo, ktoré má patriť ich vnukovi C. B.. Požiadala preto, aby mimosúdnou cestou, prípadne súdnou cestou bolo vlastníctvo pridelené konečne jej vnukovi a aj úradne zapísané. Uvedené vyhlásenia v rámci konania pred notárom iba potvrdzujú správne závery súdu prvej inštancie, ako aj to, že vyjadrenia žalobkyne 1/ resp. aj žalovaného 1/ sa javia ako účelové v snahe zvrátiť súčasný vlastnícky stav. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj precízne odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Odvolací súd poukazuje aj na to, že súd prvej inštancie rozhodol správne aj o trovách konania, keď úspešným žalovaným priznal voči neúspešným žalobcom nárok na náhradu trov konania.
24. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolaní úspešným žalovaným 3/ a 4/, ktorí si uplatnili nárok na náhradu trov odvolacieho konania, im tieto trovy voči neúspešným žalobcom priznal v rozsahu 100 % s tým, že o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní 1/ a 2/ sa v odvolacom konaní žiadnym spôsobom nevyjadrili a žiadne trovy odvolacieho konania im nevznikli, preto im odvolací súd náhradu trov konania voči žalobcom nepriznal.
25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).