Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5Co-15-2016.pdf
PDF · 104.98 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/15/2016
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne U. U., R. L. XX, L., proti žalovanému C. G., R. L. XX, L., o náhradu škody s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II, č.k. 25C/163/2015-102 z 29. septembra 2015
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že žalobu odôvodnila skutočnosťou, že dňa 11.9.2013 v čase okolo 15,00 hod na lúke medzi bytovými domami na ulici L. a cintorínom v Myslave počas venčenia psa Sibírskeho husky, ktorého je žalovaný držiteľom, narazil tento pes do pravého kolena žalobkyne, následkom tohto úrazu utrpela žalobkyňa kompresívnu zlomeninu vonkajšej hlavy píšťaly s malým posunom a drobnými trhlinami väzov a meniskov pravého kolena, čo sa z lekárskeho hľadiska hodnotí ako stredne ťažký úraz. Zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že zranenie žalobkyne bolo spôsobené v dôsledku toho, že žalovaného pes Sibírsky pes husky do nej narazil, čo zhodne tvrdí tak žalobkyňa, ako aj žalovaný a takúto príčinu vzniku poranenia žalobkyne skonštatoval aj znalec G.. E.. Za psa bol zodpovedný žalovaný ako jeho držiteľ, čo vyplýva z ust. § 4 ods. 3 Zákona č. 282/2002 Z.z. Žalovaný ako osoba zodpovedá za psa a porušil viaceré povinnosti uložené mu v ustanoveniach citovaného zákona, ako aj prevenčnú povinnosť podľa ust. § 415 OZ. Prevenčnú povinnosť žalovaný porušil tým, že nedostatočným spôsobom držal svojho psa na vôdzke (dĺžka vôdzky sa dá podľa okolností a potrieb meniť a tým znemožniť psovi výbeh) a umožnil psovi rozbeh vysokou rýchlosťou, čo vzhľadom na jeho telesnú konštrukciu znamenalo ohrozenie a následnú zrážku so žalobkyňou. Porušenie prevenčnej povinnosti postačuje na založenie zodpovednosti žalovaného za takto spôsobenú škodu. Medzi porušením povinnosti žalovaného a škodou žalobkyne je priama príčinná súvislosť, to bolo preukázané znaleckým posudkom. Žalobkyňa v súlade s ust. § 444 OZ uplatnila právny nárok na odškodnenie bolestného vo výške 1.610 €, čo zodpovedá 100 bodom v znaleckom posudku o bolestnom, pričom výška hodnoty jedného bodu predstavuje 16,10 €. Zároveň žalobkyňa uplatnila nárok na stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti v súlade s ust. § 446 OZ, pričom výška peňažného odškodnenia za náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti žalobkyne predstavuje sumu 1.019,79 € (celkový počet dní trvania PN 118, t.j. 55 % z 33,5459 € denného vymeriavacieho základu x 3 dni + 25 % z 33,5459 € x 115 dní). Žalobkyňa si taktiež uplatnila náhradu škody titulom účelných nákladov spojených s liečením v sume 160,-€, ako aj úrok z omeškania z týchto uplatnených nárokov. Žalobkyňa doručila žalovanému výzvu dňa 4.9.2014 na zaplatenie náhrady jednorazové odškodnenie za bolestné vo výške 1.610,-€, v ktorom bol vyzvaný na úhradu v lehote do 7 pracovných dní od doručenia výzvy, od 16.9.2014 sa žalovaný dostal do omeškania. Súd konštatoval, že uznesením Okresnej prokuratúry Košice II č. 3Pv 26/2014/8803-15 zo dňa 3.6.2014 bola zamietnutá sťažnosť poškodenej - žalobkyne, ktorú podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania s odôvodnením, že v danom konkrétnom
prípade z výpovede tak žalobkyne, ako aj žalovaného je zrejmé, že k zraneniu poškodenej došlo v dôsledku nešťastnej nehody, kedy jej pri venčení psov pes žalovaného pri pobehovaní v rámci hry narazil do pravej nohy žalobkyne, samotná žalobkyňa uviedla, že obvinený mal psa na vodítku, nehuckal ho proti nej, ale sa ho snažil udržať a po zranení jej ponúkal pomoc. Taktiež uviedla, že to bola nehoda a nedalo sa tomu vyhnúť, a žalovaný teda neporušil ust. § 4 ods. 1 zák. č. 282/2002 Z.z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov, pritom žalovaný na pojednávaní dňa 8.9.2015 nevedel odstrániť rozpor vo svojej výpovedi na pojednávaní pred súdom oproti výpovedi v trestnom konaní, kedy poprel, že by jeho pes narazil do nohy žalobkyne a zároveň nevedel uviesť, prečo podpísal v rámci trestného konania takúto svoju výpoveď. Doplnil, že po príchode domov rozmýšľal o tom, ako sa skutok stal a dospel k záveru, že jeho pes nemohol naraziť do kolena žalobkyne, nakoľko ak by k tomuto došlo, žalobkyňa by spadla a musel by ju odniesť. Zároveň uviedol, že dňa 11.9.2013, kedy sa mal skutok stať, sa nenachádzal v Košiciach, ale bol u rodičov v Boťanoch. Súd citujúc §§ 415, 420 OZ, §§ 4 ods. 1, 7 zák. č. 282/2002 Z.z. dôvodil, že z vykonaného dokazovania, výpovede žalobkyne a prvotnej výpovede žalovaného v trestnom konaní, mal súd za preukázané, že došlo v priebehu venčenia psov účastníkov konania zo strany psa žalovaného k nárazu do pravého kolena žalobkyne, pričom ako vyplýva zo znaleckého posudku vypracovaného v trestnom konaní a lekárskych správ, žalobkyňa utrpela zlomeninu vonkajšej časti hlavy píšťaly pravého kolena, teda stredne ťažký úraz s dobou liečenia od 11.9.2013 do 6.1.2014. Presný termín kedy sa skutok stal, nebol v konaní preukázaný, keďže žalovaný ani v rámci trestného konania nepotvrdil dátum uvádzaný žalobkyňou. Z pôvodných výpovedí oboch účastníkov konania v rámci trestného konania vyplýva, že pes žalovaného bol na vodítku a žalovaný sa po náraze psa do kolena žalobkyne, tejto snažil pomôcť, ktorú ona odmietla, pričom obaja zhodne uviedli, že v danom prípade išlo o nehodu. Súd neuveril následným výpovediam žalovaného tak v trestnom, ako aj v konaní pred súdom, že nedošlo k nárazu psa žalovaného do kolena žalobkyne, keďže nevedel vysvetliť rozpor tejto jeho výpovede s prvou výpoveďou v rámci trestného konania, ktorú v trestnom konaní aj podpísal. Z výpovede oboch účastníkov konania vyplýva, že žalovaný mal psa na vodítku, pričom samotná žalobkyňa prišla so svojim psom do blízkosti žalovaného napriek okolnosti, že videla, ako pes žalovaného 10-krát okolo neho veľkou rýchlosťou obehol (výpoveď žalobkyne dňa 14.11.2013) neodstúpila do bezpečnej vzdialenosti v rámci prevencie predchádzať škode. V danom prípade súd konštatoval, že nebola splnená podmienka pre vznik nároku na náhradu škody zo strany žalobkyne voči žalovanému, keďže žalovaný sa nedopustil protiprávneho úkonu, neporušil svoju zákonnú povinnosť v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení zák. č. 282/2002 Z.z. Žalovaný tým, že držal psa na vôdzke a neumožnil jeho voľný pohyb podľa názoru súdu splnil prevenčnú povinnosť v zmysle cit zákona pričom žalobkyňa nedodržala bezpečnú vzdialenosť napriek okolnosti, že pozorovala beh psa žalovaného dlhšiu dobu, čo vyplýva z jej výpovede v rámci trestného konania. Na základe uvedeného súd uzavrel, že neboli dané zákonné predpoklady pre priznanie nárokov na náhradu škody uplatnených žalobkyňou v konaní (neporušil povinnosti žalovaný podľa §§ 4, 7 cit. zákona). Zároveň súd konštatoval, že je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, či bol spáchaný trestný čin, priestupok, alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov. Okolnosť, že žalovaný nespáchal priestupok v zmysle Zákona č. 282/2002 Z.z. vyplynulo aj zo samotného uznesenia o zastavení trestného stíhania proti žalovanému, ako aj uznesenia Okresnej prokuratúry Košice II o zamietnutí sťažnosti žalobkyne proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania, ktorými je súd v zmysle ust. § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný a zároveň trestnými orgánmi nebola vec postúpená na priestupkové konanie. Výrok o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p.
V podanom odvolaní žiadala odvolateľka s poukazom na porušenie § 205 ods. 2 písm. a), b), d), f) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. napadnutý rozsudok zmeniť a priznať žalovanú čiastku tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni škodu na zdraví titulom bolestného vo výške 1.610 € spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 16.9.2014 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a ďalšie nároky. Žalobkyňa tiež poukazuje na to, že súd v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, porušil svoje procesné povinnosti vyplývajúce z ust. § 118 ods. 2 v zmysle ktorého, samosudca po začatí pojednávania a po tom čo účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy, uvedie podľa doterajších výsledkov konania, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. (Dôkaz: Zápisnica o pojednávaní zo dňa 14.03.2013). Súd si nesprávne vyložil ust. § 135 ods. 1 O.s.p., keď dospel k záveru, že je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o nespáchaní priestupku, resp. o nespáchaní trestného
činu. Z uvedeného ustanovenie však vyplýva len viazanosť súdu rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, resp. priestupok a pod. Rozhodnutia v trestnom konaní, vydané v predmetnej veci, nevylučujú zodpovednosť žalovaného za škodu v zmysle § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. ZoPDP. Trestné právo totiž nie je nástrojom regulujúcim súkromnoprávne vzťahy (na ich reguláciu slúžia iné právne normy) a neslúži ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov osôb v oblasti súkromnoprávnych vzťahov. Súdna prax sa ustálila na názore, že je v zásade neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní a tak nahrádzali činnosť súdov v občianskoprávnom konaní, pričom trestné stíhanie nie je na mieste, ak sa konanie obvineného pohybuje výhradne v rovine súkromnoprávnych vzťahov, čo je prípad aj predmetnej veci. Nie je možné sa stotožniť ani so závermi súdu, že za úraz žalobkyne je zodpovedná výlučne ona samá a to tým, že „nedodržala bezpečnú vzdialenosť" od bežiaceho psa. Súd dokonca nesprávne parafrázoval výpoveď žalobkyne v trestného konania zo dňa 14.11.2013. Súd v rozsudku uvádza, „že žalobkyňa prišla so svojim psom do blízkosti žalovaného napriek okolnosti, že videla, ako pes žalovaného 10-krát okolo neho veľkou rýchlosťou obehol a neodstúpila do bezpečnej vzdialenosti v rámci prevencie predchádzať škody". Toto konštatovanie súdu je rozporuplné. Z uvedeného nie je vôbec jasné, či súd videl pochybenie žalobkyne vtom, že sa so svojim psom priblížila do blízkosti žalovaného alebo vtom, že neodstúpila do bezpečnej vzdialenosti.
Odvolací súd postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (bez nariadenia odvolacieho pojednávania) po vyžiadaní spisu OR PZ v Košiciach postupom podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok a zistil, že nie je možné rozsudok ani potvrdiť ani zmeniť, ale z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, neúplného zistenia skutkového stavu je treba ho zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f), h), v spojení s § 221 ods. 2 O.s.p. a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že podľa § 224 ods. 3 O.s.p. o trovách odvolacieho konania v rozhodne v novom rozhodnutí znovu tento súd. Súd prvého stupňa vychádzal z právneho posúdenia, že nebola splnená podmienka pre vznik nároku na náhradu škody proti žalovanému, keďže on sa nedopustil protiprávneho úkonu, keď neporušil svoju zákonnú povinnosť podľa zák. č. 282/2002 Z.z. (tým, že držal psa na vôdzke a neumožnil jeho voľný pohyb, podľa názoru súdu splnil prevenčnú povinnosť v zmysle cit. zák., pričom práve žalobkyňa nedodržala bezpečnú vzdialenosť napriek okolnosti, keď pozorovala beh psa žalovaného dlhšiu dobu, čo vyplývalo z jej výpovede v rámci trestného konania), nesprávne vec právne posúdil a zatiaľ predčasne rozhodol, keď žalobu zamietol. Naviac rozsudok je nepreskúmateľný, lebo nestačí poukázať v dôvodoch rozhodnutia na to, „že žalovaný nespáchal priestupok v zmysle zák. č. 282/2002 Z.z., čo vyplynulo aj zo samotného uznesenia o zastavení trestného stíhania proti žalovanému ako aj z uznesenia OP Košice II o zamietnutí sťažnosti žalobkyne proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania, lebo súd je v zmysle ust. § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný a zároveň trestnými orgánmi nebola vec postúpená na priestupkové konanie“, lebo ide o stručný a vágny názor, ktorý nezodpovedá ani zatiaľ obsahu spisu a vykonanému dokazovaniu. Súd prvého stupňa síce správne cituje zodpovednosť žalovaného pri občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, ale nerozoberá predpoklady vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti (protiprávny úkon, škoda a príčinná súvislosť tzv. kauzálny nexus medzi protiprávnym úkonom a škodou), lebo nie v každom prípade spôsobenej škody sa vyžaduje aj zavinenie. V rámci občianskoprávnej zodpovednosti za škodu vzniká záväzkovoprávny vzťah medzi tým kto za škodu zodpovedá a medzi poškodeným, obsahom tohto vzťahu je právo poškodeného požadovať náhradu škody a povinnosť toho kto podľa zákona za škodu zodpovedá škodu aj nahradiť, prípadne je treba poukázať na to, že škoda môže vzniknúť aj bez porušenia zákona, lebo nie všetky spoločenské javy sú usmernené a regulované v právnych predpisoch. Občiansky zákonník síce nevymedzuje ani formy zavinenia, hoci viaceré jeho ustanovenia s jednotlivými formami zavinenia rátajú, avšak pri výklade foriem zavinenia sa v občianskoprávnej praxi vychádza z vymedzenia týchto foriem (delenie na úmyselné zavinenie pri priamom úmysle, dolus directus a pri nepriamom úmysle dolus eventualis) majú ten význam, že nedbanlivosť, ak už vznikne konaním alebo nekonaním zodpovednostného subjektu môže byť vedomá, pri ktorej konajúci nechcel spôsobiť škodu, avšak vedel že ju môže spôsobiť a bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že ju nespôsobí, ale aj nevedomá, pri ktorej konajúci nechcel spôsobiť škodu, hoci o tom vzhľadom na okolnosti vzájomných javov a na svoje pomery VEDIEŤ MAL a VEDIEŤ MOHOL. Zákon nerobí rozdiel vo vzťahu k poškodenému, či škodu spôsobila právnická osoba alebo fyzická osoba. Podľa § 420a OZ, zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou.
Zodpovednosti za škodu sa ten kto ju spôsobil, zbaví len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného. Odvolací súd pripomína súdu prvého stupňa, že nie náhodou v 3., 4. a 5. časti podľa § 152 až 414 OZ je v 6. časti Občianskeho zákonníka v prvej hlave upravená generálna prevencia pri vzniku škôd, t.j. predchádzanie hroziacim škodám. Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí (§ 415 OZ), ale pri zakotvení všeobecnej preventívnej povinnosti zákonodarca vyžaduje, aby si každý počínal tak, aby sa nikomu neškodilo (neminem la edere). Táto povinnosť je konzekventne vyjadrená slovami, že každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí, lebo ide o ochranu života a zdravia, ďalej o ochranu prírody a ochranu životného prostredia a okrem toho aj o ochranu majetku. Tieto predmety sú chránené aj inými ustanoveniami, či už v Občianskom zákonníka alebo v inom právnom predpise, ktoré s porušením povinnosti pri ochrane týchto predmetov spájajú určité zodpovednostné následky. Ak však bola porušená konkrétna povinnosť ustanovená v týchto ustanoveniach, použijú sa predovšetkým zodpovednostné následky upravené v týchto konkrétnych ustanoveniach. Pri výklade tohto ustanovenia a ustálenej súdnej praxi (R/36/1988, R/5/1981, R/12/1990), lebo preventívne povinnosti pri predchádzaní škodám sú uvedené vo viacerých právnych predpisoch, napr. aj § 88 ods. 1 zák. č. 50/1986 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (Stavebný zákon v znení neskorších predpisov, zák. č. 359/2007 Z.z. o prevencii a náprave enviromentálnych škôd) stanovujú preventívne povinnosti pri predchádzaní škodám. S osobitnou starostlivosťou je treba vysvetľovať zodpovednosť chovateľov za škody spôsobené domácky chovaným zvieraťom vo vzájomnom prelínaní ustanovení §§ 415, 417 a 420 OZ, a to z hľadiska potrebného dozoru nad chovaným zvieraťom (lebo rozumej napr. maloleté dieťa nemôže mať dozor nad chovaným zvieraťom vzhľadom na jeho chovné vlastnosti, špecifické vlastnosti tak ofenzívneho ako aj defenzívneho charakteru). Porušenie preventívnej povinnosti vedenej v § 415 sa stáva dôvodom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu, ak sa nedokáže porušenie povinnosti podľa určitého konkrétneho ustanovenia, a to či už Občianskeho zákonníka alebo iného právneho predpisu, porušením tejto prevencie, ktorým vznikla škoda na zdraví, vznikne všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 OZ. Z výsledkov vykonaného dokazovania zatiaľ možno uzavrieť len to, že v priebehu venčenia psov účastníkov konania (strán sporu) malo dôjsť zo strany psa žalovaného k nárazu do pravého kolena žalobkyne, pričom ako vyplýva zo znaleckého posudku z trestného konania a lekárskych správ, mohla žalobkyňa utrpieť zlomeninu vonkajšej časti hlavy píšťaly pravého kolena, teda stredne ťažký úraz s dobou liečenia od 11.9.2013 do 6.1.2014. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že ani výpoveďami účastníkov nebolo možné ustáliť presný termín spáchania sa skutku, resp. tvrdenia ako sa mal skutok stať, lebo to nebolo preukázané, lebo žalovaný ani v rámci trestného konania nepotvrdil dátum uvádzaný žalobkyňou (podľa názoru odvolacieho súdu toto nie je podstatné pri náhrade škody a zodpovednosti za škodu). Súd v dôvodoch na str. 6 - 6., 7. odsek uvádza „z pôvodných výpovedí oboch účastníkov konania v rámci trestného konania vyplýva, že pes žalovaného bol na vodítku a žalovaný sa po náraze psa do kolena žalobkyne tejto snažil pomôcť, ktorú ona odmietla a obaja zhodne uviedli, že v danom prípade išlo o nehodu; súd nemal uveriť následným výpovediam žalovaného tak v trestnom ako aj v konaní pred súdom, že nedošlo k nárazu psa žalovaného do kolena žalobkyne, lebo nevedel vysvetliť rozpor tejto výpovede s prvou výpoveďou v rámci trestného konania, ktorú v trestnom konaní aj podpísal“. Z tohto hodnotenia výpovedí môže sa javiť záver, že žalovaný mal psa na vodítku, pričom samotná žalobkyňa prišla so svojím psom do blízkosti žalovaného napriek okolnosti, keď videla ako pes žalovaného 10-krát okolo neho veľkou rýchlosťou obehol. (Výpoveď žalobkyne zo dňa 14.11.2013, sama neodstúpila do bezpečnej vzdialenosti v rámci prevencie predchádzať škode.). Ide tu o zodpovednosť podľa § 415 OZ. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa | mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu atómu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007). Podľa § 1 O.s.p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Keďže ide o nepreskúmateľné rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolací súd nedopĺňal dokazovanie, nemožno zatiaľ uzavrieť, či žalovaný zodpovedný za spôsobenú škodu žalobkyni, alebo nie. Z obsahu spisu OR PZ v Košiciach ČVS: 4256/KV-KE-2013 str. 3 (p.v., 2. strana) zo zápisnice o trestnom oznámení p. U.j zo dňa 14.11.2013 vyplýva len to, že v kritický deň, t.j. 11.9.2013 bola aj ona, t.j. žalobkyňa s malým psíkom v prírode, stretávali sa aj s inými psičkármi a z videnia poznala žalovaného, vonku pri vežiaku uvedený pán žalovaný mal venčiť svojho psa rasy Sibírsky husky a prihovorila sa mu, či jej psík sa s ním môže hrať a on povedal, že jeho pes je hravý a že jej malému psíkovi rasy Stefford neublíži, ani ju nenapadlo, čo môže spôsobiť veľký pes jej, jeho pes husky bol na vodítku, nemal náhubok a videla ako zrazu začal jeho pes okolo svojho majiteľa rýchlo behať, keď to videla ako asi okolo asi 10-krát okolo neho obehol veľkou rýchlosťou, (presne pozri list 3 druhá strana vyžiadaného pripojeného spisu), tak sa aj čudovala, že sa majiteľovi nevytrhol. Zrazu ona pocítila ako ju pes buchol do nohy a ona spadla na zem, pocítila potom veľkú bolesť, pri tejto rýchlosti ako do jej nohy vrazil ten veľký pes, nedalo sa tomu vyhnúť, žalovaný toho psa voči nej nehuckal, ale snažil sa ho udržať a bola to nehoda, uvedený pán jej ponúkol pomoc, ale ona ho odmietla s tým, že to zatiaľ zvládne sama. Po príchode domov si myslela, že to má len udreté, ale pre istotu išla do nemocnice a zistili, že má zlomené koleno, zranenia jej ošetrili a začala práceneschopnosť od 11.9.2013. Uplatnil si aj náhradu škody v trestnom konaní podľa § 46 ods. 3 Tr. por. Keďže súd prvého stupňa nevykonal konfrontáciu výpovedí strán sporu, žalobkyne a žalovaného, rozsudok je nepreskúmateľný a aj keď žalobkyňa podala sťažnosť proti uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia (č. l. 12 pripojeného spisu) a žalobkyňa cituje aj v sťažnosti § 4 ods. 3 zákona o podmienkach držania psov, lebo za psa vždy zodpovedá držiteľ psa alebo osoba, ktorá psa vedie alebo nad psom vykonáva dohľad, je treba opätovne vykonať dôkazy, v prípade potreby vykonať konfrontáciu medzi stranami sporu, a potom po vykonaní dokazovania (pričom povinnosť podávať návrhy na dokazovania majú obaja účastníci podľa § 120 ods. 4 O.s.p.) znovu vyhodnotiť dôkazy a vo veci rozhodnúť. Odvolací súd pripomína, že bolo vznesené obvinenie uznesením ČVS: OR-4256/KV-KE-2013 zo 6.2.2014 OR PZ v Košiciach OO PZ Košice Sídlisko KVP proti žalovanému a z odôvodnenia uznesenia Okresnej prokuratúry Košice II zo 17.3.2014, nemožno vychádzať, či žalovaný spôsobil škodu, alebo zodpovedá za škodu žalobkyni. Z obsahu uznesenia z 26.3.2014 č. l. 49 OO PZ SR Sídlisko KVP vyplýva, že bolo zastavené trestné stíhanie proti žalovanému, a to zo všeobecných dôvodov (na základe týchto skutočností bol na spresnenie úrazu Uznesením podľa § 142 ods. 1 Tr. por., zo 14.1.2014 pribratý znalec z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie traumatológia ...), lebo nemožno vychádzať z nepresvedčivých záverov, že vzhľadom na okolnosti prípadu mal byť dostatočne odôvodnený záver, že zodpovednou osobou za uvedeného psa Sibírsky husky je jeho majiteľ C. G. Q. L. a že nenastali podmienky naplnenia skutkovej podstaty akéhokoľvek trestného činu „lebo neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty prečinu Ublíženia na zdraví podľa § 158 ods. 1 Tr. zák., ani žiadneho iného trestného činu s tým, že sa jedná o nešťastnú náhodu“. Preto priebeh incidentu tak ako ho popisuje poškodená U. U. Q. L. mal nenapĺňať všetky pojmové znaky skutkovej podstaty prečinu na zdraví podľa § 158 ods. 1 Tr. zák. Pri náhrade škody podľa názoru odvolacieho súdu z tohto vyšetrovacieho spisu nemožno vychádzať okrem podaného znaleckého posudku, avšak nemožno vyvodiť žiadne závery vo vzťahu k plneniu si prevenčných povinností náhrady škody podľa § 415 OZ zo strany žalovaného v riešenej veci, ale aj zo strany žalobkyne, keďže ani ona si nepočínala podľa § 415 OZ. Avšak už z doteraz vykonaného dokazovania možno uzavrieť, že žalovaný sa zatiaľ nevyvinil zo spôsobenej škody. Ustálená súdna prax pri výklade ust. § 4 ods. 1, 3 zák. č. 282/2002 Z.z. zaujala názor, že vodiť psa mimo chovného priestoru alebo zariadenia na chov môže len osoba, ktorá je fyzicky a psychicky spôsobilá a schopná ho ovládať v každej situácii, pričom je povinná predchádzať tomu
(prevenčná povinnosť), aby pes útočil alebo iným spôsobom ofenzívne ohrozoval človeka alebo zvieratá a zabraňovať vzniku škôd na majetku, prírode a životnom prostredí, ktoré by pes mohol spôsobiť (teda pes má mať preventívne aj košík). Aj pri prípadnej priestupkovej zodpovednosti žalovaného (ak by bola preukázaná) podľa zákona o priestupkoch, doteraz § 1 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, orgány štátnej správy Slovenskej republiky a obce vedú občanov k tomu, aby dodržiavali zákony a ostatné právne predpisy a rešpektovali práva spoluobčanov... Majú dbať najmä o to, aby občania nesťažovali plnenie úloh štátnej správy a obcí a nenarúšali verejný poriadok a občianske spolunažívanie. Keďže priestupky prejednávajú okresné úrady, ak zákon neustanovuje inak, aj v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj v súlade s početnou judikatúrou Ústavného súdu SR za priestupok je treba považovať každý skutok, ktorý má trestnoprávny charakter (pozri napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Lauko proti SR z 2.9.1998, Kadubec proti SR z 2.9.1998, Čanády proti SR zo 16.11.2004; nález Ústavného súdu SR č.k. III ÚS/231/2010 z 25. augusta 2010, lebo aj z názorov vyslovených v odôvodneniach rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že je aj v záujme štátu a orgánov postihovať protiprávne konanie, ktoré bolo za priestupok označené (porovnaj uznesenie z 23. novembra 2011 NS SR sp. zn. 6Sžo/39/2011). Pre tieto dôvody odvolací súd (podľa § 226 O.s.p.) musel napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, pričom súd prvého stupňa bude postupovať pri vykonaní dokazovania podľa naznačených dôvodov uznesenia a potom rozhodne vo veci ako aj o trovách odvolacieho konania podľa § 224 ods. 3 O.s.p.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.