Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sd/4/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach samosudcom JUDr. Jurajom Tymkom, v právnej veci navrhovateľa C. C., bytom N. XXXX/XX, J. P., proti odporcovi Sociálnej poisťovni, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, Bratislava, v konaní o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16.11.2015, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16.11.2015.

Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16.11.2015, odporca podľa § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 721/2004 Z. z. a § 142 ods. 4 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení zamietol žiadosť navrhovateľa o priznanie starobného dôchodku od 10. decembra 2010.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca uviedol, že Krajský súd v Košiciach preskúmaval rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X z 03. marca 2014 v spojení s rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo 07. apríla 2014 o zamietnutí žiadosti o starobný dôchodok. Krajský súd v Košiciach dospel k záveru, že uvedené rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, preto podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. rozsudkom č. -44 zo 04. septembra 2015 rozhodnutia zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie.

Odporca poukázal na to, že v konaní o nároku na starobný dôchodok bolo preukázané, že navrhovateľ získal dobu zamestnania výkonom základnej vojenskej služby od 29. júla 1966 do 10. septembra 1968 v I. kategórii funkcií, dobu služobného pomeru príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky od 01. júna 1971 do 31. mája 1999 zaradenej do I. kategórie funkcií a zvýhodnený zápočet šiestich mesiacov v I. kategórii funkcií (preukázané potvrdením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SPOU-OSZ-34.020-22/2013-VZ zo 04. decembra 2013). Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ získal najmenej 25 rokov zamestnania a vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií, preto dosiahnutím 55. roku veku navrhovateľ splnil podmienky nároku na starobný dôchodok uvedené v § 132 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb.. Nárok na starobný dôchodok vznikol navrhovateľovi od dovŕšenia dôchodkového veku, tzn. od 09. marca 2002, t.j. pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z.. Dôchodkový vek navrhovateľ dosiahol dovŕšením 55. rokov veku, 09. marca 2002.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca ďalej uviedol, že podľa § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 721/2004 Z. z. v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z dôchodkového zabezpečenia, ktoré vznikli pred 01. januárom 2004 a o ktorých nebolo do tohto dňa rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných pred 01. januárom 2004. Keďže navrhovateľovi

vznikol nárok na dávku z dôchodkového zabezpečenia pred 01. januárom 2004, o tomto nároku je potrebné v súlade s § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 721/2004 Z. z. rozhodnúť podľa predpisov účinných pred 01. januárom 2004. Nárok na starobný dôchodok navrhovateľovi vznikol v súlade s § 94 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. 09. marca 2002, teda v čase, kedy sa na vzniknuté nároky príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky vzťahovala piata časť zákona č. 100/1988 Zb., v znení neskorších predpisov.

Odporca poukázal na to, že podľa § 129 zákona č. 100/1988 Zb. pre príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky, ktorí boli príslušníkmi a splnili podmienku nároku na dôchodok podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb., platia ostatné ustanovenia tohto zákona, pokiaľ sa v piatej časti neustanovuje inak. Pretože navrhovateľovi „vznikol nárok na starobný dôchodok podľa § 132 zákona č. 100/1988 Zb. pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 328/2002 o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, t.j. pred 01. júlom 2002, v súlade s § 259 ods. 1 zákona v znení zákona č. 721/2004 Z. z. aplikácia § 132, § 133 a § 175 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov nie je dotknutá“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. z 29. júla 2015).

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca ďalej uviedol, že právne predpisy v ustanovení § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. umožňujú Sociálnej poisťovni postupovať inak len vtedy, ak zamestnanie poistenca vykonávané po vzniku nároku na starobný dôchodok trvalo nepretržite do 31. decembra 2003 a poistenec nepoberal starobný dôchodok, invalidný dôchodok alebo ich časť. Odporca poukázal na to, že podľa potvrdenia Národného úradu práce, Okresný úrad práce v Trebišove z 13. februára 2003, ako aj podľa potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov zo 14. mája 2015, navrhovateľ bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie v období od 01. júna 1999 do 12. februára 2003.

Podľa potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SPOU-OSZ-34.020-22/2013-VZ zo 04. decembra 2013 navrhovateľ služobný pomer v Policajnom zbore Slovenskej republiky ukončil 31. mája 1999. Po tomto dátume podľa potvrdenia Národného úradu práce, Okresný úrad v Trebišove z 13. februára 2003, ako aj podľa potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov zo 14. mája 2015, navrhovateľ nebol zamestnaný, ale bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie v období od 01. júna 1999 do 12. februára 2003.

Odporca konštatoval, že z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ nesplnil podmienku nepretržitého zamestnania po vzniku nároku na starobný dôchodok k 31. decembru 2003, pretože v čase od 09. marca 2002 (vznik nároku na starobný dôchodok) do 01. januára 2004 navrhovateľ nebol zamestnaný vôbec, preto Sociálna poisťovňa nemôže postupovať podľa § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z..

Odporca poukázal na to, že zákon č. 328/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov a ani žiaden iný právny predpis nestanovil zánik nároku na dávky dôchodkového zabezpečenia podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, ktoré neboli doteraz uplatnené. Keďže právo na dávky dôchodkového zabezpečenia, na ktoré už raz vznikol nárok podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa § 1 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov nezaniká uplynutím času, je potrebné, aby ho navrhovateľ uplatnil na vecne príslušnom orgáne.

Odporca konštatoval, že nárok na starobný dôchodok vznikol navrhovateľovi podľa predpisov účinných pred 01. januárom 2004, ktoré príslušnosť Sociálnej poisťovne na rozhodnutie o nároku na starobný dôchodok podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. vylučujú. Právne predpisy kompetenciu na rozhodnutie o dávke dôchodkového zabezpečenia príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky ustanovením § 142 ods. 4 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 306/1991 Zb. dávajú výlučne Odboru sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky má odbor sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky právomoc rozhodnúť aj o dobe zamestnania získanej vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia (zabezpečenia) v tzv. civilnom zamestnaní.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca ďalej uviedol, že Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. -44 zo 04. septembra 2015 uložil Sociálnej poisťovni, aby vo svojom rozhodnutí uviedla „skutkovú a právnu argumentáciu vzťahujúcu sa na stanovisko Ministerstva vnútra Slovenskej republiky“.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky uviedlo, že rozsudok č. z 24. novembra 2011 „sa vzťahuje k skutkovo úplne inej situácii“, keďže predmetom sporu bolo zvýšenie už priznaného starobného dôchodku. Podľa názoru odporcu predmetom sporu bola príslušnosť na rozhodnutie o nároku na starobný dôchodok, ktorého podmienky boli poistencom splnené v čase, kedy sa na neho vzťahovala piata časť zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov.

V neskoršom rozsudku č. z 26. septembra 2012, ktorého predmetom bol nárok na starobný dôchodok poistenca, ktorý poberal príspevok za službu a podmienky nároku na starobný dôchodok splnil pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z., Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol „kompetencia príslušných orgánov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky rozhodnúť o sociálnom zabezpečení policajtov, teda aj o nároku na starobný dôchodok, nie v danom prípade ustanovením § 143a bodu 1 zákona č. 328/2002 Z. z. dotknutá, keďže navrhovateľ nebol od vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003, ako to predpokladá ustanovenie § 261 ods. 1 zákona“ č. 461/2003 Z. z.. „Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnúť o nároku navrhovateľa na starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb. v spojení s § 259 ods. 1 a § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. je daná právomoc príslušného orgánu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky“.

K názoru, že nie je možné hovoriť o stabilizovanej judikatúre, odporca poukázal na ďalšie rozsudky v skutkovo identických konaniach aj s identickým právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. č. z 27. mája 2015, č. z 17. júna 2015. Odporca ďalej uviedol, že akceptujúc uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -25, podľa ktorého „obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď“, nie je reálne predpokladať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v skutkovo identickej situácii rozhodne inak.

V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporca uviedol, že v zhode s uvedeným a aj s jedným zo základných pravidiel administratívneho konania uvedeným v § 3 ods. 4 druhej vety zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, preto o nároku na starobný dôchodok navrhovateľa, Sociálna poisťovňa nemôže rozhodnúť a žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok preto opätovne postupuje podľa § 20 zákona č. 71/1967 Zb. príslušnému orgánu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Odporca konštatoval, že z takéhoto právneho názoru zrejme vychádza aj súd, ktorý Sociálnej poisťovni ukladá postúpiť žiadosť o dôchodok vecne príslušnému orgánu (napr. v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. z 27. mája 2015, č. z 17. júna 2015).

Navrhovateľ sa včas podaným opravným prostriedkom domáhal preskúmania zákonnosti citovaného rozhodnutia odporcu. Uviedol, že rozhodnutie odporcu o zamietnutí jeho žiadosti o starobný dôchodok považuje ako polovičný a nie kompletný právny akt zbavujúci sa zodpovednosti a jej prenášanie na iný orgán, pričom celú právnu ťarchu prenecháva na občana žiadateľa, ktorý celý produktívny život riadne a včas odvádzal poistné odvody do sociálneho systému (osobitného, ako aj všeobecného) a teraz sa nemôže domôcť svojho práva štandardným spôsobom. Zdôraznil, že od odporcu žiada starobný dôchodok za civilné roky, ktoré odpracoval na Železničnej prekládkovej stanici v Čiernej nad Tisou od 11.11.1965 do 30.05.1971 (predmetným dokladom SP disponuje) ešte pred nástupom do PZ SR a ktoré neboli zo strany odporcu zhodnotené, ani posudzované v jeho prospech. Poukázal na to, že od 01. júna 1999 mu bol priznaný výsluhový príspevok podľa zákona č. 73/1998 Z. z., ktorý sa od 01. júla 2002 na základe zákona č. 328/2002 Z. z. považuje za výsluhový dôchodok, ktorý nezohľadňuje I. kategóriu zamestnania ani doby poistenia, ktoré poistenec získal vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia. Preto odporca postupuje protiprávne a diskriminačne tým, že mu niektoré doby poistenia nehodnotí vôbec. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 22. augusta 2012 a č. zo dňa 15. augusta 2012. Upozornil, že v jeho prípade doba služby policajta, za ktorú mu bol priznaný výsluhový príspevok, je obdobím dôchodkového poistenia, pretože takáto doba služby nezaložila, ani nemohla založiť nárok na výsluhový dôchodok podľa § 39 zákona č. 328/2002 Z. z. a to v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 a 5 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z.. Poukázal na to, že výsluhový príspevok vzhľadom na iný spôsob jeho výpočtu nie je rovnocenný výsluhovému dôchodku priznanému podľa § 39/1998 Z. z. a za výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. podľa § 124 ods. 2 zákona sa iba považuje od 01. júla 2002. Konštatoval,

že z uvedeného vyplýva, že ku dňu 10.12.2010, ku ktorému žiada priznať starobný dôchodok mu nebola priznaná žiadna výsluhová dávka podľa zákona č. 328/2002 Z. z., a preto podľa § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. dobu služby v Policajnom zbore SR nemožno vylúčiť z obdobia dôchodkového poistenia zo všeobecného systému. Poukázal na to, že ustanovenie § 1 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. nebráni vzniku nároku na starobný dôchodok vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia aj policajtovi, ktorý už dosiahol dôchodkový vek podľa § 274 ods. 1 o sociálnom poistení a splnil podmienky nároku na niektorú z výsluhových dávok a získal k tomuto dňu akúkoľvek hodnotiteľnú dobu poistenia vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia. Poistenec (policajt), ktorý vykonával dobu služby zaradenú do I. kategórii funkcií v požadovanom rozsahu 20 rokov a získal najmenej 25 rokov doby poistenia (súčtom dôb zo všeobecného a osobitného systému sociálneho zabezpečenia policajtov), má nárok na dôchodkovú dávku vo veku 55 rokov (§ 21 ods. 1 a § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb.).

V podanom opravnom prostriedku navrhovateľ ďalej uviedol, že v predmetnej veci odporca postupoval v rozpore s Ústavou SR a zákonom, keď nevzal v úvahu skutočnosť, že je viazaný dohovorom č. 128 o starobných dávkach. Uviedol, že v zmysle čl. 30 predmetného dohovoru nadobudnuté právo navrhovateľa na starobný dôchodok musí byť zachované aj pri zmene zákonov. Zákon č. 100/1988 Zb. bol všeobecným predpisom a platil aj pre Sociálnu poisťovňu a z toho vyplýva, že vznik nároku na dávku dôchodkového zabezpečenia pred 01.01.2004 v súlade s § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 721/2004 Z. z. sa vzťahuje aj na jeho žiadosť o starobný dôchodok.

Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že na základe rozsudku KS SR v Košiciach č. -44 zo dňa 04.09.2015 bolo povinnosťou odporcu sa relevantným spôsobom vysporiadať so skutočnosťou, že MV SR dňa 27.05.2014 vrátilo žiadosť o priznanie starobného dôchodku s odmietavým stanoviskom, týkajúcim sa právomoci MV SR rozhodnúť o predmetnom nároku. Túto skutočnosť zásadného právneho významu pre dané konanie a právne postavenie navrhovateľa v konaní o ním uplatnenom nároku nepovažoval za dôležité. Uviedol, že aj napriek tejto skutočnosti odporca tvrdí, že nie je príslušný na rozhodnutie o nároku na starobný dôchodok a opätovne postupuje jeho žiadosť o starobný dôchodok príslušnému orgánu MV SR. Poukázal na to, že na základe súdneho rozhodnutia odporca je povinný o žiadosti opätovne rozhodnúť, v prípade ak zamietne žiadosť z procesných dôvodov, je povinný svoj právny názor na svoju vecnú nepríslušnosť a príslušnosť MV SR vyčerpávajúco odôvodniť, vyrovnať sa s jeho námietkami o splnení podmienok pre priznanie starobného dôchodku za civilne odpracované roky zo všeobecného systému dôchodkového poistenia podľa predložených dokladov, čo rozhodne odporca neurobil. Za účelové a vytrhnuté z kontextu považoval navrhovateľ aj odkaz odporcu na množstvo judikátov NS SR, kde vopred predpokladá, že aj NS SR mu dá za pravdu o príslušnosti orgánu v rozhodovaní o žiadosti o starobný dôchodok. Uviedol, že práve z vyjadrenia MV SR je zrejmé, že rozhodovanie o starobnom dôchodku za odpracované civilné roky nie je v ich kompetencii. Z uvedených dôvodov žiadal napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť, prípad znova prehodnotiť a uložiť odporcovi vydať také rozhodnutie, ktoré bude v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi SR.

Odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 19.01.2016 navrhol napadnuté rozhodnutie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16.11.2015 ako vecne správne potvrdiť. Dôvody uvedené v tomto písomnom vyjadrení korešpondujú s odôvodnením napadnutého rozhodnutia odporcu.

Súd v konaní podľa § 250l a nasl. O.s.p. po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporcu, oboznámení sa s dávkovým spisom odporcu dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa zo dňa 10.12.2015 nie je dôvodný.

Na pojednávaní súdu dňa 18. marca 2016 navrhovateľ uviedol, že žiada o priznanie starobného dôchodku alebo alikvotného starobného dôchodku a to za čas, kedy sa mu odvádzali odvody zo mzdy do všeobecného systému sociálneho poistenia. Poukázal na to, že odporca sa nevysporiadal s jeho námietkami, a to konkrétne, že mu nezapočítal jeho odpracované roky v civilnom zamestnaní a týmto postupom ho ukrátil o desať rokov poistenia vo všeobecnom systéme, ktorý sa mu v osobitnom systéme poistenia nezohľadňuje. Ďalej uviedol, že výsluhový príspevok mu bol priznaný podľa § 210 ods. 1, § 211 ods. 1 písm. d/ zákona č. 73/1998 Z. z., a teda nie je výsluhovým dôchodkom, iba sa za výsluhový dôchodok považuje. Navrhovateľ poukázal na ustanovenie § 255 ods. 1, 5 zákona č. 461/2003 Z. z. a uviedol, že za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj obdobie poistenia policajta do 31.12.2003 a taktiež na ustanovenie § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý zakotvuje aj zásadu nárokov zaradenia do I. kategórie podľa zákona č. 100/1988 Zb.. Uviedol, že žiada o priznanie starobného

dôchodku od odporcu, a to za odpracované roky v civilnom zamestnaní a nežiada Ministerstvo vnútra SR o priznanie starobného dôchodku, nakoľko mu bol Ministerstvom vnútra SR priznaný výsluhový príspevok, ktorý sa však považuje za výsluhový dôchodok. Z uvedených dôvodov navrhovateľ žiadal napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Zástupca odporcu uviedol, že trvá na dôvodoch uvedených v napadnutom rozhodnutí, ako aj v písomnom vyjadrení odporcu. Poukázal na to, že odporca nemá možnosť rozhodnúť o starobnom dôchodku a taktiež preskúmavať doby tak, ako to žiadal navrhovateľ, nakoľko v tejto veci nie je kompetentný rozhodovať, ale o nároku navrhovateľa na starobný dôchodok musí rozhodnúť kompetentný orgán, a to Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Ďalej poukázal na to, že 08. januára 2016 bola Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky postúpená celá dokumentácia navrhovateľa za účelom posúdenia a rozhodnutia o jeho nároku na priznanie starobného dôchodku. Uviedol, že navrhovateľ dôchodkový vek dovŕšil 55 rokov veku a to 09. marca 2002, teda pred rokom 2003 a z tohto dôvodu tak, ako je aj uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s poukazom na právne predpisy, nemohol odporca rozhodovať o nároku na priznanie starobného dôchodku navrhovateľovi.

Z obsahu dávkového spisu vyplýva, že navrhovateľ žiadosťou spísanou dňa 10. decembra 2013 požiadal odporcu o priznanie starobného dôchodku, ktorý žiadal priznať od 10. decembra 2010. V konaní o starobnom dôchodku bolo rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SPC-34.020/5-S-99 zo dňa 15.07.1999 preukázané, že navrhovateľovi bol priznaný výsluhový príspevok, ktorý sa podľa § 124 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov od 01. júla 2002 považuje za výsluhový dôchodok.

Z potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SPOU-OSZ-34.020-22/2013-VZ zo 04. decembra 2013 vyplýva, že pre nárok na dávku výsluhového zabezpečenia bola zhodnotená doba výkonu základnej vojenskej služby od 29. júla 1966 do 10. septembra 1968 v I. kategórii funkcií, doba služobného pomeru príslušníka Policajného zboru od 01. júna 1971 do 31. mája 1999 zaradenej do I. kategórie funkcií a zvýhodnený zápočet šesť mesiacov v I. kategórii funkcií.

Pretože navrhovateľ získal najmenej 25 rokov zamestnania a vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií, vznikol mu nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. od 09. marca 2002, t.j. pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z.. Dôchodkový vek navrhovateľ tak dosiahol dovŕšením 55 rokov veku, 09. marca 2002.

Podľa § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“) v znení zákona č. 721/2004 Z. z. v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z dôchodkového zabezpečenia, ktoré vznikli pred 01. januárom 2004 a o ktorých nebolo do tohto dňa rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných pred 01. januárom 2004.

Nárok na starobný dôchodok navrhovateľovi vznikol v súlade s § 94 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. 09. marca 2002, teda v čase, kedy sa na vzniknuté nároky príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky vzťahovala piata časť zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov.

Podľa § 129 zákona č. 100/1988 Zb., pre príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky, ktorí boli príslušníkmi a splnili podmienku nároku na dôchodok podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb., platia ostatné ustanovenia tohto zákona, pokiaľ sa v piatej časti neustanovuje inak.

Pretože navrhovateľovi vznikol nárok na starobný dôchodok podľa § 132 zákona č. 100/1988 Zb. pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, t.j. pred 01. júlom 2002, v súlade s § 259 ods. 1 zákona v znení zákona č. 721/2004 Z. z. aplikácia § 132, § 133 a § 175 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov nie je dotknutá (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa 29. júla 2015).

Zákon č. 328/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov a ani žiaden iný právny predpis nestanovil zánik nároku na dávky dôchodkového zabezpečenia podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, ktoré neboli doteraz uplatnené. Právo na dávky dôchodkového zabezpečenia, na

ktoré už raz vznikol nárok podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa § 1 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov nezaniká uplynutím času.

Podľa § 142 ods. 4 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb. o dávke dôchodkového zabezpečenia príslušníka Policajného zboru, rozhoduje odbor sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

Nárok na starobný dôchodok navrhovateľovi vznikol podľa predpisov účinných pred 01. januárom 2004, ktoré príslušnosť Sociálnej poisťovne na rozhodnutie o nároku na starobný dôchodok podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. vylučujú. Navrhovateľovi tento nárok nevznikol podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, a to ani s prihliadnutím na ustanovenie § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. pretože nespĺňa podmienku nepretržitého trvania zamestnania vzniku nároku na starobný dôchodok do 31. decembra 2003.

Podľa potvrdenia Národného úradu práce, Okresný úrad práce v Trebišove zo dňa 13. februára 2003, ako aj potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov zo dňa 14. mája 2015, navrhovateľ bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie v období od 01. júna 1999 do 12. februára 2003. Podľa potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SPOU-OSZ-34.020-22/2013-VZ zo 04. decembra 2013 navrhovateľ služobný pomer v Policajnom zbore skončil 31. mája 1999. Nakoľko iná doba dôchodkového poistenia u navrhovateľa nebola preukázaná, a teda navrhovateľ nesplnil podmienku nepretržitého zamestnania po vzniku nároku na starobný dôchodok (od 09. marca 2002) k 31. decembru 2003, jeho nárok na starobný dôchodok nie je možné posúdiť podľa § 261 ods. 1 zákona.

Právne predpisy kompetenciu na rozhodnutie o dávke dôchodkového zabezpečenia príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky ustanovením § 142 ods. 4 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 306/1991 Zb. dávajú výlučne odboru sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky má odbor sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky právomoc rozhodnúť aj o dobe zamestnania získanej vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia (zabezpečenia) v tzv. civilnom zamestnaní.

Kompetencia príslušných orgánov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky rozhodnúť o sociálnom zabezpečení policajtov, a teda aj o nároku na starobný dôchodok, nie je v danom prípade ustanovením § 143a bod 1 zákona č. 328/2002 Z. z. dotknutá, keďže navrhovateľ nebol od vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003, ako to predpokladá ustanovenie § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.

Podľa zosúladeného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vznik nároku na starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb. súčasne vylučuje možnosť vzniku nároku na pomerný starobný dôchodok podľa § 26a zákona č. 100/1988 Zb., ako aj vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.. V tomto smere súd poukazuje na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa 24. novembra 2011, č. zo dňa 24. novembra 2011, č. zo dňa 29. februára 2012 a č. zo dňa 29. marca 2012.

Pokiaľ navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa 22. augusta 2012 a č. zo dňa 15. augusta 2012, v uvedených rozsudkoch išlo o poistenca, ktorý dôchodkový vek nedovŕšil pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. tak, ako je to v prípade navrhovateľa, pretože navrhovateľ dovŕšil dôchodkový vek 55 rokov dňa 09. marca 2002, teda pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z.. Uvedené rozsudky sa teda týkajú skutkovo iných okolností a teda nie je možné ich aplikovať v prípade navrhovateľa.

K námietke navrhovateľa týkajúcej sa skutočnosti, že odporca sa dostatočne nevysporiadal so stanoviskom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je potrebné uviesť, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vo svojom stanovisku uviedlo, že rozsudok č. z 24. novembra 2011 sa vzťahuje k skutkovo úplne inej situácii, keďže predmetom sporu bolo zvýšenie už priznaného starobného dôchodku. Podľa názoru odporcu predmetom sporu bola príslušnosť na rozhodnutie o nároku na starobný dôchodok, ktorého podmienky boli poistencom splnené v čase, keď sa neho

vzťahovala piata časť zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. V rozsudku č. z 26. septembra 2012, ktorého predmetom bol nárok na starobný dôchodok poistenca, ktorý poberal príspevok za službu a podmienky nároku na starobný dôchodok splnil pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z., Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že kompetencia príslušných orgánov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky rozhodnúť o sociálnom zabezpečení policajtov, teda aj o nároku na starobný dôchodok, nie je v danom prípade v ustanovení § 143a bodu 1 zákona č. 328/2002 Z. z. dotknutá, keďže navrhovateľ nebol od vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003, ako to predpokladá ustanovenie § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnúť o nároku navrhovateľa na starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb. v spojení s § 259 ods. 1 a § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. je daná právomoc príslušného orgánu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

Podľa názoru súdu nárok navrhovateľa na starobný dôchodok bol odporcom posúdený správne a v súlade s príslušnými právnymi predpismi a preto podľa § 250q ods. 2 O.s.p. napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 16.11.2015 ako vecne správne potvrdil.

Náhradu trov konania súd v súlade s § 250k ods. 1 O.s.p. s použitím § 250l ods. 2 O.s.p. navrhovateľovi nepriznal, pretože tento v konaní úspešný nebol a odporcovi podľa tohto ustanovenia právo na ich náhradu neprislúcha.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.