Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17C-390-2014.pdf
PDF · 113.42 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/390/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Galanta, v konaní pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci navrhovateľa: TELERVIS PLUS a.s., so sídlom 841 01 Bratislava, Staré Grunty 7, IČO: 35 717 769, zast.: JUDr. Alan Strelák, advokát so sídlom 811 01 Bratislava, Na vŕšku 12, proti odporcom: v 1./ rade L. J., nar. X. X. XXXX, bytom XXX XX Q., U. XX, v 2./ rade D. U., nar. XX. X. XXXX, bytom XXX XX P. F. R.U. XXX, o zaplatenie 682,50 eura s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Odporca v 1./ rade je povinný zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške 492,50 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 23. 4. 2013 do zaplatenia a to v lehote do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku.
Voči odporcovi v 2./ rade súd žalobu zamieta.
Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa svojím návrhom doručeným súdu dňa 1. 8. 2014 domáhal od odporcov, aby spoločne a nerozdielne zaplatili sumu 682,50 eura z titulu poskytnutého spotrebiteľského úveru spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z dlžnej sumy od 23. 4. 2013 do zaplatenia a zmluvnú pokutu vo výške 115,50 eura za obdobie od apríl 2013 do októbra 2013 a náhradu trov konania.
Svoj návrh odôvodnil navrhovateľ tým, že dňa 12. 10. 2012 medzi navrhovateľom a odporcami bola uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXX na čiastku 500, - eur, za odplatu vo výške 190, - eur. Zmluvou sa odporcovia zaviazali celkovú čiastku vo výške 690, - eur uhradiť v 13-tich mesačných splátkach a to v prvých troch mesačných splátkach vo výške 2,50 eura a ďalej v pravidelných desiatich mesačných splátkach po 68,25 eura. Prvá splátka bola splatná 10. deň po uzavretí zmluvy a každá ďalšia až do úplného zaplatenia bola splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky, pričom po uplynutí lehoty troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky bol navrhovateľ oprávnený žiadať zaplatenie celej dlžnej sumy spolu s úrokmi, ak sa strany nedohodli inak.
Odporcovia celkovo uhradili len 7,50 eura, a to dňa 12. 10. 2012, t. j. pri podpise zmluvy. Vzhľadom k tomu, že odporcovia neplnili riadne a včas v zmysle splátkového kalendára, navrhovateľ im oznámil stratu výhody splátok v zmysle § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka. V predžalobnej upomienke zo dňa 28. 11. 2013 navrhovateľ upozornil odporcov na uplatnenie práva žiadať zaplatenie celej pohľadávky. V oznámení o zosplatnení záväzku zo dňa 25. 4. 2013 navrhovateľ oznámil odporcom, že jeho celý dlh sa stal splatný dňa 22. 4. 2013. Po zosplatnení záväzku zo Zmluvy o úvere navrhovateľa nezaevidoval žiadnu ďalšiu úhradu. Ku dňu vypracovania návrhu na vydanie platobného rozkazu dlžná čiastka tak predstavovala 682,50 eura, ktorá suma predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom spolu s odplatou
vo výške 690,- eur a uhradenou čiastkou vo výške 7,50 eura. V zmysle bodu 3 obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, sa odporcovia zaviazali uhradiť, v prípade porušenia podmienok zmluvy, zmluvnú pokutu vo výške 3,3 % z istiny úveru, a to za každý začatý kalendárny mesiac omeškania až do zaplatenia celkovej dlžnej čiastky, pričom zmluvná pokuta je splatnou v okamihu, keď sa odporca dostal do omeškania s úhradou ktorejkoľvek splátky. Keďže istina úveru je vo výške 500,- eur, tak dohodnutá mesačná zmluvná pokuta je 16,50 eura. V zmysle § 3a nariadenia vlády číslo 87/1995 Z.z. si navrhovateľ uplatňuje úhradu zmluvnej pokuty až do dosiahnutia maximálnej prípustnej hranice určenej v citovanom nariadení vlády, t.j. do dosiahnutia výšky poskytnutých finančných prostriedkov, pričom výška sankcie za omeškanie nesmie presiahnuť maximálnu výšku v zmysle § 3a ods. 1 nariadenia. Po dosiahnutí tejto výšky si navrhovateľ uplatnil úhradu zákonného úroku z omeškania v zmysle § 3a ods. 3 nariadenia.
Písomným podaním zo dňa 29. 9. 2014 (pred začatím pojednávania) navrhovateľ vzal návrh v časti zmluvnej pokuty vo výške 115,50 eura späť a preto súd Uznesením zo dňa 18. 11. 2014 pod č. k. XXC/ XXX/XXXX - XX konanie v tejto časti zastavil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 1. 2015.
Na pojednávaní dňa 17. 2. 2015 (po začatí pojednávania) navrhovateľ vzal návrh v časti odmeny vo výške 18 % z istiny, t.j. 90,- eur späť a preto súd Uznesením zo dňa 9. 6. 2015 pod č. k. XXC/XXX/XXXX
- XX konanie v tejto časti zastavil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 9. 2015.
Na pojednávaní dňa 26. 11. 2015 (po začatí pojednávania) navrhovateľ vzal návrh v časti úroku 20 % z istiny, t.j. 100,- eur späť a preto súd Uznesením zo dňa 26. 11. 2015 pod č. k. XXC/XXX/XXXX - XX konanie v tejto časti zastavil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 2. 2016.
Predmetom konania tak zostalo zaplatenie sumy vo výške 492,50 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 23. 4. 2013 do zaplatenia.
Ustanovenie § 101 O.s.p. ukladá účastníkovi tzv. povinnosť tvrdenia. Táto povinnosť však nie je súdom vynútiteľná. V záujme hospodárnosti a rýchlosti konania sa umožňuje súdu, aby na pojednávaní prejednal vec v neprítomnosti účastníka, za predpokladu, že účastník bol na pojednávanie riadne predvolaný, na pojednávanie sa nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie.
Vzhľadom k tomu, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah, súd je povinný skúmať uzatvorenú zmluvu a chrániť práva spotrebiteľa, navyše sa jedná o návrhové konanie a navrhovateľ nesie dôkazné bremeno (bremeno tvrdenia aj bremeno dôkazu). Súd nemôže nečinného účastníka konania ani nútiť (s poukazom na § 101, § 120 O.s.p. a dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov konania) na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza len a výlučne z toho, čo účastník v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku súd nemôže prihliadať.
Súd sa oboznámil s podstatným obsahom spisu - zmluva o úvere č. XXXXXXXXX, obchodné podmienky, predžalobná upomienka z 28. 11. 2012 + podací poštový hárok, oznámenie o zosplatnení úveru z 25. 4. 2013 + podací poštový hárok, vyslúchol odporcov ako aj navrhnutú svedkyňu a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:
Súd mal za preukázané, predloženou úverovou zmluvou, že dňa 12. 10. 2012 uzatvorili navrhovateľ s odporcami (s odporcom 1/ ako dlžníkom a odporcom 2/ ako spoludlžníkom) Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na základe ktorej navrhovateľ poskytol odporcom úver vo výške 500,- eur, s úrokom 20 % z istiny, t.j. 100,- eur a odmeny vo výške 18 % z istiny, t.j. 90,- eur. Odporcovia sa zaviazali podľa čl. II zmluvy vrátiť navrhovateľovi istinu vo výške 500,- eur, odplatu 190,- eur, spolu 690,- eur, a to v 13 mesačných splátkach (v prvých 3 mesačných splátkach každú vo výške 2,50 eura a v ďalších 10 mesačných splátkach po 68,25 eura), priemerná RPMN 45,6 %, pričom prvá splátka bola splatná 10. deň po uzatvorení zmluvy (t.j. 22. 10. 2012) a každá ďalšia splátka bola splatná až do úplného zaplatenia 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. V prípade neuhradenia jednej splátky dlhšie ako 3 mesiace je navrhovateľ oprávnený žiadať vrátenie celej dlžnej sumy.
Odporca 2/ pred súdom na pojednávaní dňa 17. 2. 2015 a 26. 11. 2015 uviedol, že z úveru on nič nemal. Tento bol poskytnutý len odporcovi 1/, ktorý ho požiadal, aby si s ním vzal pôžičku, pretože mal dcéru v nemocnici, aby ju mohol z nemocnice vyzdvihnúť. Z úveru on nemal ani časť, peniaze nevyužil pre svoju potrebu. V celosti úver spotreboval odporca 1/. Súdu zároveň predložil k nahliadnutiu aj jeho telefón, na ktorý mu odporca 1/ napísala SMS-ky, a to zo dňa 1. 11. 2012 o 13,35 hod. a o 13,56 hod., vo vulgárnom znení vo význame, že celý úver bude musieť zaplatiť sám odporca 2/. Odporca 2/ uviedol, že zmluvu o úvere podpisoval v dobrej vôli pomôcť odporcovi 1/, pretože potreboval pomôcť s dieťaťom. Zmluva bola podpísaná priamo v dome odporcu 1/ v P. F. R., na B. K.. Okrem toho tam bol prítomní aj partner odporcu 1/ a p. P.. Úver bol vyplatený v 5 bankovkách v nominálnej hodnote po 100,- eur.
Odporca 1/ pred súdom na pojednávaní dňa 17. 3. 2016 potvrdil, že mu bol poskytnutý úver vo výške 500,- eur. Zmluvu podpísal spolu s odporcom 2/ v Kráľovej nad Váhom č. 521, kde vtedy odporca 1/ býval v podnájme. Odporca 1/ potreboval peniaze, aby odniesol dcéru z nemocnice, ktorá v tom čase bola hospitalizovaná v Bratislave na Kramároch. Odporca 1/ uviedol, že z úveru si zobral len polovicu a polovicu si vzal odporca 2/, ktorý potreboval peniaz na to, aby zaplatil sťahovaciu službu z Q. do P. F. R.. Odporca 1/ potvrdil, že úver nesplácal, požiadal súd o povolenie splátok bez konkretizácie ich výšky.
Na uvedenom pojednávaní súd vyslúchol aj svedkyňu L. P., ktorá uzatvárala s odporcami zmluvu za navrhovateľa. Svedkyňa uviedla, že o úver ma požiadal odporca 1/ a odporca 2/ mal figurovať len ako ručiteľ, pričom odporca 1/ potreboval peniaze pre svoje dieťa, ktoré bolo v nemocnici. Zmluva sa uzatvárali u odporcu 1/ v P. F. R.. Celý úver svedkyňa vyplatila odporcovi 1/. Pre splátky potom chodievala k odporcovi 1/ osobne, zo začiatku jej sľuboval, že peniaze na splátky jej dá neskôr, potom sa už na uvedenej adrese ani nezdržiaval. V podstate so svedkyňou viac komunikoval partner odporcu 1/, ako odporca 1/ sám.
Súd konštatuje, že svedecká výpoveď potvrdila tvrdenia uvedené odporcom 2/.
Po výpovedi svedkyne odporca 1/ uviedol, že uznáva, že úver bol poskytnutý jemu osobe a preto uznáva žalovanú sumu, ktorú sa zaväzuje v celosti zaplatiť, pričom však žiada o poskytnutie dlhšej doby na zaplatenie dlžnej sumy.
Na tento zmluvný vzťah sa vzťahuje právna úprava zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného k 12. 10. 2012.
Podľa § 9 ods. 1, 2 písm. f/, j/, k/ a ods. 6 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, (1) Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. (2) Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, (6) Spotrebiteľ sa nemôže vzdať práv, ktoré mu vyplývajú z tohto zákona.
Podľa § 11 ods. 1 cit. zák., Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
Zmluva o úvere je spracovaná ako tzv. typová zmluva. Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi ako tzv. typová zmluva je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom
tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/ EHS zo dňa 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (OZ).
Podľa § 52 ods. 1 a 2 OZ, účinného k 12. 10. 2012, (1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. (2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Po preštudovaní úverovej zmluvy, v zmysle citovaného § 9 a § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. súd musí konštatovať, že úverovú zmluvu je nutné považovať ako zmluvu uzatvorenú bezúročne a bez poplatkov. V zmluve absentujú údaje podľa § 9 ods. 2 písmena f/, j/, k/ citovaného zákona, a to termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, výška a počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a údaj o RPMN. Nie je možné zákon vykladať tak, že sa v zmluve uvedie jedna splátka, ktorá zahŕňa istinu, poplatky a úroky, nakoľko z nej nie je možné učiť, ktorá časť splátky sa započítava na istinu, ktorá na úroky a ktorá na iné poplatky. Takto uvedená splátka je nepreskúmateľná. V zmluve sa uvádza len výška súhrnnej splátky 68,25 eura bez bližšej špecifikácie. Rovnako v zmluve nie je uvedený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Konečná splatnosť musí byť určená konkrétne tak, aby si mohol spotrebiteľ už na začiatku urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi. Je neprípustné, aby sa účastník zmluvy k tomuto údaju dopracovával výkladom či výpočtom (napr. podľa počtu mesačných splátok).
Pre absenciu uvedených náležitostí podľa 9 ods. 2 písm. f/, k/ cit. zák., ktoré musia byť v zmluve uvedené, je nutné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného teda vyplýva, že odporcovia sú povinní navrhovateľovi vrátiť len to, čo im navrhovateľ poskytol, t. j. 500,- eur. Odporcovia navrhovateľovi v skutočnosti uhradili 7,50 eura, preto sú povinní zaplatiť navrhovateľovi už „len“ sumu 500,- eur - 7,50 eura, t.j. 492,50 eura.
Vzhľadom na uvedené súd vyhovel návrhu navrhovateľa v časti istiny 492,50 eura.
Podľa § 565 OZ, Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
Z predloženej spotrebiteľskej zmluvy mal súd za preukázané, že navrhovateľ poskytol odporcom úver v zmysle úverovej zmluvy. Uvedené potvrdili obaja odporcovia svojím podpisom na zmluve. Odporcovia uhradili navrhovateľovi celkovo na splátky sumu 7,50 eura a to dňa 12. 10. 2012. Ďalšie úhrady nevykonali. V predžalobnej upomienke zo dňa 28. 11. 2012 navrhovateľ upozornil odporcov na uplatnenie práva zaplatiť celú dlžnú sumu. V oznámení o zosplatnení záväzku zo dňa 25. 4. 2013 navrhovateľ oznámil odporcom, že celý dlh sa stal splatným dňa 22. 4. 2013.
Keďže odporca sa preukázateľne dostal do omeškania so splácaním svojho dlhu a navrhovateľ si uplatnil aj zákonný úrok z omeškania, súd navrhovateľovi priznal v súlade s ust. § 517 ods. 1 a 2 OZ a ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. (účinný do 31. 1. 2013 podľa § 10c cit. nariadenia) úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne z dlžnej čiastky (492,50 eura). Dňa 22. 4. 2013 bol odporca 1/ povinný dlh zaplatiť, a keďže tak neurobil, dňom 23. 4. 2013 sa dostal do omeškania, od ktorého dňa súd priznal navrhovateľovi aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej výške.
Podľa § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.
Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Ku dňu 23. 4. 2013 bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky určená vo výške 0,75 % p.a., teda výška úrokov z omeškania je potom 8,75 % p.a.
Súd preto vyhovel návrhu aj v časti uplatneného zákonného úroku z omeškania.
Vzhľadom na uvedené súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy istiny a príslušenstva tak, ako to vyplýva z výroku I. tohto rozsudku, nakoľko návrh bol v tejto časti podaný dôvodne. Súd však zamietol návrh v celom rozsahu voči odporcovi 2/ a to z nasledovných dôvodov:
Podľa § 3 ods. 1 OZ, účinný k 12. 10. 2012, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 37 ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Ustanovenie § 3 ods. 1 má v oblasti občianskeho práva závažný interpretačný i aplikačný dosah. Ide predovšetkým o ustanovenia zakazujúce taký výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore s pravidlami demokratickej spoločnosti a jej morálky, s princípmi právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. Ak tieto zásady premietneme do vzájomného vzťahu subjektov občianskeho práva, ide o elementárnu slušnosť, vzájomné rešpektovanie sa a potrebnú mieru tolerancie, a to všetko v spoločensky vhodnej miere a únosnosti. Konkrétne posúdenie individuálneho prípadu v uvedenom význame umožní objektivizovať hodnotenie z hľadiska interpretačného pokynu obsiahnutého v ustanovení odseku 1.
Definícia dobrých mravov nie je nikde normatívne upravená. Pojmom dobré mravy možno rozumieť pravidlá morálneho charakteru, aj keď za určitých okolností môžu nadobudnúť povahu právnej normy. Prenikajú celým právnym poriadkom. Občiansky zákonník v tejto súvislosti používa viacero pružných pojmov (napr. "zneužitie práva", "obohatenie", "dobromyseľnosť", "keď právo možno vykonať po prvýkrát", "núdza" atď.). Pri výklade takýchto pojmov treba vždy použiť interpretačné pravidlo obsiahnuté v ustanovení § 3. V rôznych obdobiach a za rôznych okolností sa mravné pravidlá hodnotia rozdielne, t.j. podliehajú zmenám v závislosti od konkrétneho spoločenského vývoja. Do popredia teda nevystupuje ani tak subjektívny názor účastníka, ako spoločenské, objektivizované hodnotenie.
V ustanovení § 37 ods. 1 sú obsiahnuté niektoré náležitosti právneho úkonu, ktoré determinujú platnosť prejavu vôle smerujúceho k vzniku, zmene alebo zániku (zrušeniu) práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú. Platný právny úkon podľa § 37 predpokladá, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, s možným predmetom plnenia. Inak je právny úkon neplatný.
Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok utváranie vôle konajúceho subjektu. Ak tieto podmienky nepôsobia rušivo, násilne na mechanizmus vzniku vôle, neobmedzujú konajúceho vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, možno konštatovať, že vôľa je slobodná. Treba však zdôrazniť, že pri analýze slobody vôle sa v podstate skúma sloboda prejavu vôle. Vôľa bez jej prejavu nie je totiž poznateľná a ak bol prejav urobený neslobodne, možno usúdiť aj na neslobodu vôle.
Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria úkony urobené s vnútornou výhradou, simulované právne úkony, a pod. Aj keď posudzovanie vážnosti vôle nespôsobuje v praxi osobitné ťažkosti, treba zdôrazniť, že adresát nevážneho právneho úkonu sa musí - ak nemohol ani predpokladať nedostatok vážnosti právneho úkonu - chrániť pred dôsledkami toho, že takému prejavu vôle pripisoval dôsledky, ktoré sa inak spájajú s platným právnym úkonom. Dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nevážnosť vôle, zaťažuje toho, kto konal bez atribútu vážnosti. Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno sa týkajú skutkovej okolnosti vzťahujúcej sa na to, že adresát nevážneho úkonu aspoň mohol pochopiť (aj keď nepochopil), že chýba vážnosť ako základná náležitosť vôle.
Z vykonaného dokazovania, najmä svedeckou výpoveďou, mal súd za preukázané, že u odporcu 2/ chýbala vážnosť vôle uzatvoriť zmluvu o úvere. Ako vyplynulo zo svedeckej výpovede, sám navrhovateľ vedel v čase uzatvorenia zmluvy, že peniaze z úveru potrebuje odporca 1/ a odporca 2/ mal byť len pomocnou barlou na získanie úveru. Ako svedkyňa uviedla, mal byť „len“ ručiteľom, pričom ručiteľský záväzok v zmluve dohodnutý nebol.
S poukazom na § 3 OZ súd potom nemohol priznať nárok navrhovateľa na zaplatenie žalovanej sumy voči odporcovi 2/. Pri svojej úvahe sa súd riadil aj Radbruchovou formulou, ktorú uvádza na podporu svojho rozhodnutia.
Právny filozof a právnik Gustav Radbruch sformuloval kritiku právneho pozitivizmu v tzv. Radbruchovej formule úplne výstižne: „Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej miery, že zákon musí ako „nenáležité právo" spravodlivosti ustúpiť."
Radbruch si kládol otázku: Je autoritatívne stanovené právo platným právom, ak jeho uplatnenie vedie k nespravodlivým dôsledkom a je v rozpore s jeho účelom? A práve jeho odpoveď uviedol vo vyššie uvedenej formule. Pokladá za nutné akceptovať platnosť pozitívneho práva a podľa jeho slov aj vtedy, „ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné". No v prípade, že „rozpor pozitívneho zákona so spravodlivosťou dosiahol neznesiteľnú mieru" pripúšťa uprednostnenie prirodzeného práva pred pozitívnym. T. j. tento rozpor z takého práva činí neprávo a kritérium tohto stavu je spravodlivosť, ktorá ako princíp prirodzeného práva tu má prednosť pred právom pozitívnym a stáva sa rozhodujúcim kritériom jeho platnosti. V právnom štáte musí platiť určitý normativný systém, ktorý občania musia rešpektovať. Je dôležitý pre zachovanie disciplíny a tých najpodstatnejších hodnôt v spoločnosti. Preto Radbruch uznáva, že je vždy lepšie ako žiadny zákon, pretože prinajmenšom vytvára akúsi právnu istotu. Ale právna istota nie je jediná a rozhodujúca hodnota, ktorú má právo realizovať. K právnej istote ešte pristupujú ďalšie dve hodnoty: účelnosť a spravodlivosť. Pritom právna istota má slúžiť spravodlivosti.
Radbruchova formula sa stala v právnom priestore fenoménom a zdá sa, že je vysoko oceňovaná najmä kvôli jej morálnemu posolstvu, či kvôli úlohe pri riešení neľahkej právnej dilemy. Stala sa celosvetovo akceptovaná a dodnes používaná.
Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, pričom vykladajú zákony a rozhodujú podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne, podľa najlepšieho vedomia a svedomia.
V prejednávanom prípade preto súd musel vo veci rozhodnúť úvahami vo vzájomných súvislostiach a najmä s poukazom na uvedenú Radbruchovu formulu, v dôsledku čoho sa javí ako jediné spravodlivé rozhodnutie také, že voči odporcovi 2/ musel súd návrh zamietnuť.
Aplikovaný postup súdu vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 13. 3. 2013 pod sp. zn. IV. ÚS 1241/12, ktorý okrem iného uviedol: „Nemožno tolerovať formalistický postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Povinnosť súdov vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad.“
Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
V závere dáva súd do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Čiastočný úspech vo veci zakladá nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania alebo na to, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Čiastočný úspech sa skúma so zreteľom na uplatnený nárok, najmä z aspektu právneho dôvodu žaloby, t.j. skutkového stavu a právnej normy, ktorá sa mala použiť alebo sa použila pri rozhodovaní vo veci samej.
V prejednávanej veci navrhovateľ vzal návrh späť v časti zmluvnej pokuty vo výške 115,50 eura a v časti istiny vo výške 190,- eur. Spolu tak vo výške 305,50 eura. Vzhľadom k tomu súd považuje za spravodlivé, aby účastníci konania (navrhovateľ a odporca 1/) každý znášal trovy konania sám. Čo sa týka odporcu 1/, tento bol v konaní plne úspešný, avšak náhradu trov konania si neuplatnil, žiadne mu ani nevznikli. Preto ani jemu súd náhradu trov konania nepriznal (§ 142 ods. 1 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nemôže podať odvolanie odporca v 1./ rade (§ 207 ods. 2 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku môžu podať odvolanie navrhovateľ a odporca v 2./ rade, a to do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Trnave, písomne alebo ústne do zápisnice. Z písomne podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje, musí byť podpísané a datované. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.