Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_16C-140-2013.pdf
PDF · 146.02 KB
Case nature
Area
Subarea
16C/140/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava samosudkyňou Mgr. Luciou Mizerovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody 175 eur a nemajetkovej ujmy 497,88 eura, t a k t o
rozhodol:
I. Žaloba sa zamieta.
II. Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou zo dňa 17.9.2012 doručenou súdu dňa 27.9.2012 domáhal, aby súd medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 3250235 dlžníkom (ďalej len „povinným“): B. M., H. XX.XX.XXXX, v exekučnej veci číslo EX1546/2006 v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote a rozsudkom rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 175 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 497,88 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov konania. Žalobca uviedol, že je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním postupom podľa § 38 a nasl. Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere dlžníkom-povinným, pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX EX1546/2006. Súdny exekútor postupoval podľa procesnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku a predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu Senica, pritom ho požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie registrované pod č.: 5205*028426. Žalobca spísal dňa 2.9.2010 a podal súdu návrh na zmenu súdneho exekútora, pričom očakával, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora, avšak sa tak nestalo. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. Podľa žalobcu v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Opísaný postup exekučného
súdu žalobca hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, resp. od 1.12.2006 s ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca sa dozvedel o okolnostiach skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv a spôsobnej škody, po doručení uznesenia exekučného súdu dňa 8.6.2011 o zmene súdneho exekútora. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si žalobca uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovi vznikla majetková škoda v sume 175 eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur, na administratívne spracovanie urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Žalobca uviedol, že k návrhu na zmenu exekútora pristúpil po strate dôvery k pôvodnému exekútorovi a to najmä pre jeho neefektívne a neúčelné postupy. Keďže exekučný súd ostal po podaní návrhu na zmenu exekútora nečinný, žalobca musel vyvíjať aktivitu na udržanie bonity pohľadávky, usmerňovať exekútora a ďalšie orgány. Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 497,88 eura, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že nastanú účinky predpokladané § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom exekučného súdu dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávneného riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencii povinného. Na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že neexistencia akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov; vyvolaná strata zisku spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu a jeho majiteľov; nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 497,88 eura, teda 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, ktorý bol nečinný viac ako 279 dní a to na základe aplikácie doktríny Ústavného súdu, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88 eura (663,88 eura za rok : 12 mesiacov = 55,32 eura). Poukazoval pritom na konkrétne nálezy Ústavného súdu SR. Žalobca uviedol, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaná však do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala, preto podal túto žalobu.
Žalovaná vo Vyjadrení k žalobe zo dňa 20.5.2013 doručenej súdu dňa 27.5.2013 uviedla, že žalobca v žalobe síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Uviedla, že zo žaloby nie
je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje náhradu škody, keď v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu si uplatňuje nárok. Žalovaná poukázala na to, že žalobca neuviedol kroky, ktoré podnikol na odstránenie prieťahov v konaní, a tiež na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má napr. predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky. Dňa 23.4.2012 boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012 a vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby, je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, keď poškodený sa môže práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, preto má žalovaná za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal, preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. K nesprávnemu úradnému postupu žalovaná uviedla, že v jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť a v takýchto prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného exekútora. Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom stanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu (nepodanie sťažnosti predsedovi súdu) i nevyhnutnosť vykonať i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Z ustanovenia § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku je zrejmé, že pôvodný exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene exekútora, preto v súvislosti s nerozhodnutím v lehote, nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na to, nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa z. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaná preto nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní. V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote, vzniesla žalovaná námietku premlčania tohto nároku, ak došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009. Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu v sume 175 eur na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov, pričom neuvádza, či sa jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk a paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/ skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok a žalobca nepreukázal jednak vznik škody a ani výšku škody. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je
automatické a podlieha podrobnému skúmaniu okolností konkrétneho prípadu. Vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eura za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní prihliadal na význam sporu pre žalobcu, okolnosť či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie konkretizované, a taktiež žalobca nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedených žalôb nevyplýva, preto žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Žalovaná poukazovala tiež na dobré mravy a skutočnosti, že podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci, žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb, a v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Žalovaná ďalej uviedla, že na základe uvedených skutočností zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu. Pre nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.
Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 20.5.2013 doručenej súdu dňa 27.5.2013 uviedla, že jej bolo v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 bolo doručených 43.597 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a vzhľadom na neobvyklé množstvo podaných žiadostí nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať. Žalovaná preto súdu predložila ňou priebežne vytvorený zoznam žiadostí (z ktorého vyplýva, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku v predmetnej veci jej bola doručená dňa 30.5.2012 - pozn.). Žalobca žalovanej neposkytol v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol.
Žalobca vo svojom návrhu zároveň vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Senica a vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci a o prikázaní veci inému súdu.
Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 9NcC/54/2012-15 zo dňa 19.11.2012 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Senica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava, ktorému táto napadla dňa 30.1.2013.
Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 115a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (jedná sa o drobný spor), pričom vykonal dokazovanie oboznámením sa s Návrhom zo dňa 17.9.2012, s Vyjadreniami žalovanej zo dňa 20.5.2013, s obsahom spisu Okresného súdu Senica spisová značka 9Er/766/06. Rozsudok bol verejne vyhlásený bez nariadenia pojednávania v zmysle § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote, účastníci konania na verejnom vyhlásení rozsudku neboli prítomní.
Z obsahu spisu Okresného súdu Senica spisová značka 9Er/766/06 súd zistil, že dňa 22.9.2006 bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť súdneho exekútora A.. G. Š., K. K. F. X, H. Z. H. N., o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: žalobcu, proti povinnému, pre vymoženie pohľadávky 27.160 Sk, t. j. 901,55 eura s príslušenstvom. Exekučným titulom v danom prípade bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 1839/06 zo dňa 7.6.2006. Okresný súd Senica poveril dňa 22.1.2007 súdnu exekútorku vykonaním exekúcie (poverenie číslo 5205 028426*). Žalobca ako oprávnený podaním zo dňa 2.9.2010, podaným elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, doručeným súdu dňa 2.9.2010, navrhol zmenu súdneho exekútora a žiadal poveriť vykonaním exekúcie súdneho exekútora A.. Q. E., so sídlom exekútorského úradu T. XX, C.. Dňa 29.9.2010 bol súdu doručený návrh súdnej exekútorky A.. G. Š. na zastavenie exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, v ktorom súdna exekútorka uvádza, že vzhľadom na zistenú objektívnu nemajetnosť povinného, by sa malo rozhodovať len o zastavení exekučného konania a nie o prípadnom návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Podaním doručeným súdu dňa 14.10.2010, súdna G. A.. G. Š. predložila vyčíslenie trov exekúcie. V podaní doručenom súdu dňa 9.11.2010, súdna exekútorka A.. G. Š. uviedla, že exekútor, ktorého oprávnený navrhuje, je jeho bývalý zamestnanec, preto možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti, súd by mal podľa jej názoru najprv rozhodovať o výsledku exekučnej činnosti, a to o zistenej nemajetnosti povinného, súd by mal ex offo rozhodovať o vylúčení navrhovaného súdneho exekútora. Výzvou zo dňa 21.1.2011 súd exekútorku vyzval na predloženie originálu exekučného spisu pre účely rozhodovania o trovách exekúcie. Exekučný spis exekútorka súdu zaslala dňa 21.2.2011. Exekučný súd uznesením č. k. 9Er/766/2006-27 zo dňa 8.6.2011 rozhodol o zastavení exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku pre nemajetnosť povinného a zároveň rozhodol o trovách exekúcie. Proti tomuto uzneseniu sa odvolal oprávnený, ktorý so zastavením exekúcie pre nemajetnosť nesúhlasil a uznesenie žiadal zrušiť. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 21CoE/220/2012-51 zo dňa 28.6.2013 zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, kde zároveň uložil exekučnému súdu v ďalšom konaní posúdiť platnosť uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, existenciu právomoci rozhodcovského súdu, ktorý vydal predložený exekučný titul a teda posúdiť, či rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je vôbec právne účinný, či nie je v rozpore so zákonom, čo by bol dôvod pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Dňa 14.10.2013 bol exekučnému súdu doručený podnet súdnej G. A.. G. Š. na zastavenie exekúcie, nakoľko pohľadávka navrhovateľa pochádza zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Rovnako poukazovala na nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13.4.2011, na základe ktorého je navrhovaný súdny exekútor A.. Q. E. vylúčený z vykonávania exekúcie. Proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. 21CoE/220/2012-51 zo dňa 28.6.2013 , ktorým bol zamietnutý návrh oprávneného na prerušenie konania, podal oprávnený odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 5CoE/118/2014 zo dňa 10.9.2015 konanie o odvolaní oprávneného zastavil, nakoľko nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu na prejednanie odvolania oprávneného. Výzvou zo dňa 15.10.2015 si exekučný súd od oprávneného vyžiadal zmluvu o úvere ako aj všeobecné obchodné podmienky, ktoré mu oprávnený doručil dňa 3.11.2015. Exekučné konanie toho času nie je ukončené.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu podania návrhu na zmenu exekútora (ďalej len zákona č.514/2003 Z. z.), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.
Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora (7). Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie (8).
Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá majetková škoda a nemajetková ujma mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica v exekučnom konaní. Nesprávny úradný postup okresného súdu mal podľa žalobcu spočívať v tom, že nerozhodol o jeho návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu na zmenu exekútora. Súd nepostupoval vo veci sústredene a vydal rozhodnutie až po veľmi dlhej dobe. Žalovaná sa bránila v konaní tvrdením, že vzhľadom na povahu rozhodnutia o zmene exekútora, zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu a nevyhnutnosť vykonať aj iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy.
Žalobca sa podaním adresovaným priamo žalovanej a doručeným jej dňa 30.5.2012, domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti žalovanou, žalobu tak súd nepovažoval za predčasnú.
Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V praxi sa vychádza z toho, že ide o prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci, než rozhodovacou. Nesprávnym úradným postupom je tak činnosť spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Uvedené ustanovenie zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá predpokladá splnenie súčasne troch podmienok, a to nesprávny úradný postup príslušného orgánu verejnej moci, vznik škody poškodenému a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom konaní a s rozhodovaním buď vôbec nemusí súvisieť, alebo naopak ide o taký postup v konaní smerujúci síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí. Úradný postup nie je možné spravidla upraviť natoľko detailne, aby pokrýval všetky predpísané dielčie kroky, ktoré je potrebné v rámci výkonu právomoci uskutočniť. Správnosť úradného postupu musí byť hodnotená i hľadiskom účelu, ku ktorého dosiahnutiu postup orgánu verejne moci smeruje.
Vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd je viazaný žalobou a uplatnený nárok je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje, keď skutkovým základom opísaným v žalobe v spojitosti s petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobcom, ktorý je premetom konania. Žalobca odvodzoval svoj nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Senica v exekučnom konaní, ktorý Okresný súd Senica nerozhodol o žiadosti o zmene súdneho exekútora v lehote 30 dní od doručenia návrhu súdu. Súd v danom prípade vychádzal z okolností, že návrh na vykonanie exekúcie bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 14.9.2006, čím sa začalo exekučné konanie. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 22.9.2006. Dňa 2.9.2010 bol súdu doručený návrh na zmenu exekútora, o ktorom však exekučný súd nerozhodoval, nakoľko poverená súdna exekútorka A.. G. Š. doručila súdu dňa 22.9.2010 návrh na zastavenie exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku pre zistenú nemajetnosť povinného. V ďalšom svojom podaní doručenom súdu dňa 9.11.2010 poverená exekútorka poukazovala na vylúčenie oprávneným navrhovaného súdneho exekútora A.. Q. E. z vykonávania exekúcie pre jeho zaujatosť. Súd následne exekúciu uznesením č. k. 9Er/766/2006-27 zo dňa 8.6.2011 podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku zastavil. Toto uznesenie o zastavení exekúcie bolo síce zrušené uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 21CoE/220/2012-51 zo dňa 28.6.2013, právoplatným dňa 7.10.2013, avšak odvolací súd v predmetnej exekučnej veci poukázal na to, že je v ďalšom konaní potrebné zaoberať sa otázkou, či predložený exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu je právne účinný, či nie je v rozpore so zákonom, či bola daná právomoc rozhodcovského súdu na vydanie predloženého exekučného titulu, pretože je potrebné vyriešiť, či uzatvorená rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, a teda, či v danej exekučnej veci nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd si preto v súlade so záverom odvolacieho súdu pre posúdenie uvedených skutočností obstaral od oprávneného úverovú zmluvu a všeobecné obchodné podmienky.
Oprávneným predložená zmluva o úvere zo dňa 23.8.2005 je vzhľadom na svoju povahu a postavenie zmluvných strán pri uzatváraní a plnení zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), pretože špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník. Právna úprava ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 pritom nemá taxatívny charakter (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 157/2012 zo dňa 05.02.2013).
Je pochopiteľné, že exekučný súd v danom prípade o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora ani nerozhodoval, pretože rozhodnutie o zastavení exekúcie má prednosť pred takým to
návrhom. Ustanovenie § 44 ods. 8 Exekučného poriadku neuvádza, že súd musí vždy za každých okolností rozhodnúť na návrh oprávneného o zmene exekútora. Je pochopiteľné, že nie je potrebné rozhodovať o zmene exekútora, ak existujú okolnosti, ktoré bránia k vykonaniu exekúcie a exekúciu je potrebné zastaviť. Bolo by prinajmenšom neštandardné rozhodnúť na návrh o zmene súdneho exekútora, a následne bez potreby vykonávania akýchkoľvek ďalších úkonov exekúciu zastaviť. Išlo by výslovne o samoúčelný postup nemajúci žiadny súvis s vydaním rozhodnutia o zastavenie exekúcie.
Exekučný súd sa v danom prípade v ďalšom konaní správne zaoberá otázkou zákonnosti predloženého exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. S ohľadom na hospodárnosť konania, je dôvodným v prípade existencie dôvodu pre zastavenie exekúcie, o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora nerozhodovať, ale exekúciu priamo zastaviť. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 498/2010, je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 EP). Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku) upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Prvostupňový súd sa preto správne zaoberá zákonnosťou exekučného titulu, hoci už bolo v predmetnej veci vydané poverenie na vykonanie exekúcie.
V prípade dôvodu na zastavenie exekúcie, je namieste exekučné konanie zastaviť a zbytočne nenavyšovať trovy exekúcie poverovaním nového exekútora. Z hľadiska procesnej ekonómie bolo v predmetnej exekučnej veci neúčelné poverovať exekúciou nového exekútora, pretože tento udelením poverenia môže začať vykonávať úkony, čím by sa zbytočne navyšovali trovy exekúcie. S poukazom na konkrétne okolnosti prípadu a tiež s poukazom na nález Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 322/2010-37 zo dňa 13.4.2011, týkajúci sa priamo súdneho exekútora A.. Q. E., ktorého žiadal oprávnený vykonaním exekúcie v danom prípade poveriť, sa postup Okresného súdu Senica nevyznačuje takým konaním, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy vzhľadom na objektívne dôvody, a to vykonanie potrebných úkonov zo strany súdu nevyhnutných pre znovuposúdenie zákonnosti predloženého exekučného titulu. Navyše aj po podaní návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora mal a mohol pôvodný súdny exekútor pokračovať vo vymáhaní pohľadávky od povinného, na ktorú mal poverenie v záujme zachovania kontinuity konania. Z obsahu exekučného spisu navyše nevyplýva, že by sa oprávnený akýmkoľvek spôsobom skoršieho rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora domáhal. V exekučnom spise nie sú žiadne žiadosti oprávneného o postup v konaní, urgencie, či sťažnosti ako žalobca uvádzal nepravdivo vo svojich písomných vyjadreniach v tomto konaní. Navyše ani nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002).
Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 1.1.2013. Návrh bol podaný v roku 2006, súd však má za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania. Žalobca sa vo svojich žalobách v podstate domáha, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné súdy, pričom vecne príslušnými by v prvom stupni boli okresné súdy, preskúmavali postup iných všeobecných súdov, mohol by tento postup smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, nakoľko v prípade, ak by sa prieťahov dopustil súd vyššieho stupňa, jeho postup by preskúmaval okresný súd, teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní. Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov, nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Žalobca nepreukázal, že by v konaní exekučného súdu boli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody takýmto orgánom nie je.
Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci v danej lehote vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora nepresadzoval zákonnými možnosťami, nijako sa skoršieho rozhodnutia nedomáhal (vychádzajúc z obsahu exekučného spisu). Žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas tejto doby bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda. Rovnako nepreukázal, že doba od doručenia žiadosti o zmenu súdneho exekútora viedla k strate jeho legitímnych očakávaní, že nastane zákonom predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. S poukazom na konkrétne okolnosti prípadu s ohľadom na nález Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 322/2010-37 zo dňa 13.4.2011, týkajúci sa priamo súdneho exekútora A.. Q. E. u ktorého je potrebné zvážiť aj tú okolnosť, či tento nie je vylúčený z vykonávania predmetnej exekúcie pre jeho zaujatosť, sa postup Okresného súdu Senica nevyznačuje takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy vzhľadom na objektívne dôvody, a to vykonanie potrebných úkonov zo strany súdu. V postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne pochybenia, tento konal riadne a preto možno konštatovať, že sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom k uvedeným konštatovaniam je zrejmé, že absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý nesprávny úradný postup nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh žalobcu považoval za neopodstatnený.
Ustanovenie § 9 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za škodu. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody, 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, tu žalobcovi. V tomto prípade, vzhľadom na vyššie uvedené, nie je splnená už prvá podmienka pre priznanie nároku na náhradu škody podľa z. č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu exekučného súdu.
Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca napriek márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov.
Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody sa navyše žalobcovi nepodarilo preukázať, že by mu v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v predmetnej exekučnej veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma. Žalobca svoj nárok na náhradu škody špecifikoval ako náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému v sume 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom v sume 50 eur, na administratívne spracovanie urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde v sume 15 eur. Žalobca však svoje náklady spojené so správou a udržateľnosťou pohľadávky bližšie nešpecifikoval, neuviedol koľko zamestnancov informačného systému spravovalo pohľadávku dlžníka, aký počet pohľadávok spravoval pomocou informačného systému, kto mu spravoval a udržiaval informačný systém a za akú odmenu, kedy a akú komunikáciu vyvíjal s pôvodným súdnym exekútorom, aké a kedy posielal urgencie exekučnému súdu, keď súd má za to, že nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Znamená to, že vznik nákladov žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní na správu a udržateľnosť pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. Žalobca svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané nijako nezdokladoval a určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku.
V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že nie sú dané dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím na dôvody uvedené vyššie. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný a pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila podnikateľské postupy žalobcu. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora, s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Preto, ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné tiež preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo zo žaloby nevyplýva, preto žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch.
Súd však ďalej nevidel dôvod, aby sa existenciou škody, jej rozsahom a nemajetkovou ujmou viac zaoberal, keďže mal za to, že v predmetnej veci nie je splnená základná podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vo veci, preto nemôže byť ani splnená podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, vzhľadom k tomu nie je teda potrebné skúmať výšku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca domáha.
V konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009. O takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť súdneho exekútora o zmenu exekútora bola súdu doručená dňa 2.9.2010, a preto sa súd vznesenou námietkou premlčania nezaoberal.
Všetky vyššie konštatované skutočnosti, a to nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, reálne nepreukázanie vzniku škody, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, boli dôvodom na zamietnutie uplatneného nároku pre jeho nedôvodnosť.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď plne úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave.
Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z.; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.