Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9C/384/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Rimavskej Sobote sudcom JUDr. Ivanom Ďalakom v právnej veci navrhovateľa JYSK, s.r.o., Šoltésovej č. 14, Bratislava, IČO 35 974 133 zast. Mgr. Ľudovítom Pavelom, advokátom v Košiciach, Mlynská č. 2 proti odporcovi D. o zaplatenie 4.626,94 eur s príslušenstvom takto

rozhodol:

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 2.313,47 eur 5,75 %-ným úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.313,47 eur od 17. 12. 2012 až do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti súd návrh navrhovateľa z a m i e t a .

Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Navrhovateľ podal na súd návrh, v ktorom žiadal, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 4.626,94 eur s príslušenstvom titulom škody, ktorú spôsobil odporca tým, že si neoprávnene ponechal prijatú tržbu od zákazníkov, manipuloval s pokladničnými blokmi, ktorú škodu písomne uznal čo do dôvodu, aj výšky a zaviazal sa ju uhradiť. Odporca žiadal návrh navrhovateľa zamietnuť, jednak poukázal na tú skutočnosť, že uznanie dlhu podpísal nie dobrovoľne a slobodne a zároveň popieral, že by spôsobil nejakú škodu titulom hmotnej zodpovednosti, taktiež popieral akúkoľvek manipuláciu s pokladničnými blokmi a s hotovosťou prijatou od zákazníkov. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom, výsluchom účastníkov konania, oboznámením s pracovnou zmluvou zo dňa 01. 12. 2010, dohodou o hmotnej zodpovednosti zo dňa 01. 12. 2010, uznaním dlhu zo dňa 09. 08. 2011, upomienkou zo dňa 23. 03. 2012, výsluchom svedkov L., S., R., E., vyjadrením navrhovateľa zo dňa 30. 12. 2015, platobným rozkazom tunajšieho súdu , inventúrnymi záznamami a zistil nasledovný skutkový stav. Odporca pracoval v prevádzke navrhovateľa v Rimavskej Sobote na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01. 12. 2010, kde pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú a zároveň toho istého dňa bola podpísaná dohoda o hmotnej zodpovednosti, na základe ktorej odporca zodpovedá za schodok na zverených hodnotách, ktoré zamestnanec prevzal k vyúčtovaniu. Dňa 09. 08. 2011 odporca prevzal okamžité skončenie pracovného pomeru, kde pracovný pomer bol ukončený z dôvodov neoprávnenej manipulácie s pokladňou, úmyselným nevydávaním pokladničných blokov zákazníkom a ponechaním si finančnej hotovosti z pokladne. Taktiež dňa 09. 08. 2011 odporca uznal dlh voči navrhovateľovi vo výške 4.626,94 eur, ktorý vznikol z dôvodu zavinenej škody spôsobenej zamestnávateľovi. Táto škoda bola zapríčinená zavineným protiprávnym jednaním zamestnanca spočívajúca vo vymazávaní nablokovaných riadkov, v ponechaní si peňažnej čiastky, ktorú

prevzal od zákazníkov, kde sa mal odporca nezákonne obohatiť v čiastke 4.626,94 eur, ktorú sumu sa odporca zaviazal uhradiť do 16. 12. 2012. V prvom rade sa bolo potrebné vysporiadať otázkou, či uznanie dlhu ako právny úkon je platným právnym úkonom vzhľadom na tvrdenie odporcu, že toto uznanie podpísal nie slobodne, pod nátlakom. Podľa § 37 ods. 1 Obč. zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Odporca tvrdil, že uvedeného dňa 09. 08. 2011 ho zavolali na pracovisko, vtedy nemal výkon práce, kde v kancelárii boli viacerí ľudia, p. Z., p. P., p. R., nejaká mladá pani a ešte nejaký pán, povedali mu, že vyšla zle inventúra, či mal doposiaľ nejaké problémy s políciou, keďže mal vymazávať bločky z pokladne a mali mu povedať, že zavolajú naňho políciu, pokiaľ nepodpíše výpoveď a uznanie. Žiadali ho, aby vypol telefón, nemohol nikomu zavolať, zastali si ku dverám, že ho nepustia von, kým nepodpíše výpoveď a uznanie a odporca podľa svojho vyjadrenia pod týmto nátlakom podpísal výpoveď a uznanie, kde v uznaní nebolo nič napísané, sumu dopísali až po jeho podpise. Nemohol si to poriadne ani prečítať, stále bolo naňho naliehané, pritom mu neboli ukázané ani žiadne výsledky inventúry. Odporca na preukázanie svojich tvrdení navrhol vypočuť svedka U., na ktorého výsluchu však následne po vypočutí iných svedkov netrval. Na preukázanie okolností podpisu uznania odporcom súd vypočul svedkov, ktorí boli prítomní priamo na mieste podpisu uznania, a to L., S., R. a E., kde však ani jeden svedok nepotvrdil okolnosti, ktoré uviedol odporca, že sa mu niekto vyhrážal pred podpisom uznania, že by bol naňho vyvíjaný neprimeraný nátlak, že by mu bolo bránené opustiť miestnosť, prípadne telefonovať, svedkovia zhodne tvrdili, že ho oboznámili s predmetom rokovania, oboznámili ho s výsledkami inventúry s uvedením spôsobu, ako prišli na to, že škodu spôsobil on, s uvedením, že existujú kamerové záznamy, kde zároveň svedkovia uviedli, že odporca podpísal uznanie so všetkými náležitosťami a bola tam pred podpisom uvedená suma výšky škody, ktorú mal odporca uznať a s týmto vedomím mal odporca uznanie podpísať. Jedine svedok Orviský uviedol, i keď si na to presne nespomínal, že mohol spomenúť políciu maximálne v tom rozsahu, že „bude lepšie, keď sa dohodneme, ako by to mala riešiť polícia“. V danom prípade sa teda nepotvrdilo žiadnym dôkazom, že by na odporcu pred podpisom uznania bol vyvíjaný nejaký neprimeraný nátlak, že by sa nemohol slobodne rozhodnúť o podpise uznania, uznanie podpísal so všetkými tam uvedenými skutočnosťami, ktoré tam boli vpísané ešte pred podpisom odporcu. Nebolo preukázané použitie prípadného fyzického násilia pri podpise uznania odporcom, prípadne psychické donútenie s použitím bezprávnej vyhrážky, kde by bolo preukázané, že zo strany zamestnancov navrhovateľa bolo protiprávne vnucované niečo, čo nemožno vynucovať. Prípadný všeobecný odkaz na riešenie veci políciou, čiže právny prostriedok prípadného riešenia spôsobenej škody, nemožno chápať ako bezprávnu vyhrážku, a preto pri absencii nejakých ďalších dôkazov súd konštatuje, že nebolo preukázané, že by odporca podpísal uznanie dlhu nie slobodne, a preto z tohto pohľadu možno hodnotiť uznanie ako právny úkon platný, ktorý bol podpísaný konajúcimi osobami, v danom prípade zástupcom zamestnávateľa a zamestnancom. V ďalšom sa súd zaoberal otázkou, či na základe podpísaného uznania dlhu odporcom je možné jednoznačne odporcu zaviazať na zaplatenie ním uznanej výšky škody. Uznanie ako právny úkon zakladá určitú mieru právnej istoty medzi účastníkmi konania, ale len do tej miery, ako to predpokladá zákon. Navrhovateľ jednoznačne opieral svoj nárok o toto uznanie, pričom odporca v konaní spochybňoval vôbec vznik nejakej škody na strane navrhovateľa. Uznanie dlhu uzavreli účastníci konania v zmysle § 191 ods. 3 Zákonníka práce, kde je upravená len povinnosť uzatvoriť dohodu o uznaní záväzku písomne, inak je dohoda neplatná s tým, že aj na takéto uznanie dlhu jednoznačne platí všeobecná úprava v zmysle Občianskeho zákonníka v súlade s ustanovením § 558 Obč. zákonníka, v zmysle ktorého ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval... Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Tento právny úkon okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony v zmysle § 34 a nasl. Obč. zákonníka musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod vzniku pohľadávky, musí v ňom byť presne určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Uznaním dlhu však nevzniká nový záväzok, na základe neho však dochádza k zastaveniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a namiesto nej odo dňa, keď došlo k uznaniu začne plynúť nová 10-ročná premlčacia doba. V prípade sporu veriteľ nemusí dokazovať, že v čase uznania dlh existoval, ani jeho výšku. Dlžník, ktorý by namietal, že dlh v čase uznania neexistoval, alebo že zanikol, by to však musel preukázať. Uznaním dlhu sa dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom súdnom konaní námietky týkajúce sa dôvodu alebo výšky nároku veriteľa (R 123/1953). V súvislosti s horeuvedeným

konštatovaním súd uzatvára, že uznanie dlhu podpísané odporcom dňa 09. 08. 2011 obsahuje všetky formálne náležitosti, ktoré zákon vyžaduje, je písomné, je z neho zrejmý dôvod vzniku pohľadávky, je presne uvedená výška pohľadávky a tiež obsahuje prísľub dlžníka dlh zaplatiť. Zo samotného znenia ustanovenia § 558 Obč. zákonníka zo slov „predpokladá sa“ jednoznačne vyplýva, že sa len predpokladá, že dlh v čase uznania trval, z čoho veriteľ môže vychádzať, avšak je daná možnosť pre dlžníka poprieť samotnú existenciu dlhu, prípadne výšku dlhu. Odporca v rámci konania vždy popieral, že by spôsobil svojím konaním v rámci pracovného pomeru nejakú škodu, popieral akékoľvek porušenie svojich pracovných povinností, manipuláciu s pokladňou, pokladničnými blokmi a hotovosťou. Navrhovateľ poukazoval na to, že odporca v rámci výkonu svojich pracovných povinností manipuloval s pokladňou, pri nablokovaní pokladničného dokladu do pokladne ešte pred uzavretím pokladničného dokladu tam síce položky zakúpené zákazníkom nablokoval, avšak následne po zaplatení tovaru zákazníkom zákazníkovi pokladničný doklad nevydal, odporca vymazal položky o zakúpenom tovare z pokladničného dokladu, nechal tam len položku igelitová taška a v takomto rozsahu vytlačil pokladničný doklad a prevzatú hotovosť za zakúpený tovar od zákazníka si mal ponechať. Navrhovateľ v konaní predložil inventúrne záznamy, z ktorých vychádzal navrhovateľ pri určení výšky škody, ktorý inventúrny záznam však obsahuje len počty jednotlivých tovarov v počte kusov podľa účtovných záznamov, ich porovnanie podľa skutočného počtu, podľa inventúry s uvedením rozdielu v počte jednotlivých tovarov. Navrhovateľ uviedol, že výšku škody vypočítal s poukazom na tieto inventúrne záznamy, kde pri jednotlivých mínusových položkách tieto porovnal s pokladničnými bločkami, ktoré vydal odporca na tieto mínusové položky, kde na pokladničnom doklade jednoznačne bolo uvedené identifikačné číslo odporcu a tieto pokladničné doklady mal porovnať ešte s kamerovými záznamami jednotlivých účtovných operácií, kde malo byť vidieť, ako jednotlivé položky odporca z pokladničných dokladov vymazával. Keďže odporca spochybnil existenciu akejkoľvek výšku škody, pre zistenie skutočného stavu veci by bolo potrebné nariadiť vo veci znalecké dokazovanie pre porovnanie inventúrnych záznamov, ktoré predložil navrhovateľ s jednotlivými pokladničnými dokladmi, osobným číslom odporcu a kamerovými záznamami jednotlivých účtovných operácií, kde pri takomto porovnaní jednoznačne by sa zistilo, či a do akej výšky odporca manipuloval s pokladňou, pokladničnými dokladmi a hotovosťou. Navrhovateľ v rámci konania súdu oznámil, že mimo predložených inventúrnych záznamov nevie predložiť jednotlivé pokladničné doklady vyhotovené odporcom, ani kamerové záznamy o jednotlivých účtovných operáciách, ktoré mal vykonať odporca. Takto vlastne v rámci konania sú k dispozícii len jednotlivé inventúrne záznamy o porovnaní účtovného stavu a stavu skutočného, zisteného pri inventúre, bez možnosti individualizácie týchto účtovných dokladov s protiprávnym konaním odporcu, bez možnosti zistenia, z akého počiatočného stavu sa pri inventúrnych záznamoch vychádzalo, aký bol zistený konečný stav. Keďže ku vzniku škody podľa navrhovateľa došlo v súvislosti s pracovným pomerom a ide v podstate o schodok na zverených hodnotách, je potrebné pri zistení, či došlo k vzniku škody a pri zisťovaní konkrétnej škody vychádzať aj z ustanovení Zákonníka práce upravujúcich otázku hmotnej zodpovednosti a spôsob náhrady škody pri hmotnej zodpovednosti pracovníkov. Podľa § 182 ods. 1, 2 Zákonníka práce v znení platnom v čase existencie pracovného pomeru odporcu ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti zodpovednosť za zverené hodnoty, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. V dohodách sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať na pracovisku s viacerými zamestnancami, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok spoločne. Dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná. Podľa § 189 ods. 1 až 4 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý zodpovedá za schodok alebo za stratu predmetov, je povinný nahradiť schodok alebo stratu v plnej sume. Pri spoločnej zodpovednosti za schodok sa jednotlivým zamestnancom určí podiel náhrady podľa pomeru ich priemerných zárobkov, pričom zárobok ich vedúceho a jeho zástupcu za započítava v dvojnásobnej sume. Podiel náhrady nesmie u jednotlivých zamestnancov s výnimkou vedúceho a jeho zástupcu presiahnuť sumu rovnajúcu sa ich priemernému mesačnému zárobku pred vznikom škody. Ak sa takto určenými podielmi neuhradí celá škoda, zvyšok je povinný uhradiť vedúci a jeho zástupca podľa pomeru svojich priemerných zárobkov. Ak sa zistí, že schodok alebo jeho časť zavinil niektorý zo spoločne zodpovedných zamestnancov, uhradí schodok tento zamestnanec podľa miery svojho zavinenia, zvyšnú časť schodku uhradia všetci spoločne zodpovední zamestnanci podielmi určenými podľa predchádzajúcich ustanovení. Pri schodku na zverených hodnotách podľa Zákonníka práce jednoznačne zásadne za schodok zodpovedá zamestnanec v plnej sume, pri spoločnej hmotnej zodpovednosti je schodok jednotlivého

zamestnanca limitovaný priemerným mesačným zárobkom. V prípade, ak sa zistí, že konkrétny schodok alebo časť schodku zavinil konkrétny zamestnanec zo spoločne zodpovedných zamestnancov, uhradí tento schodok tento zamestnanec podľa miery svojho zavinenia. Vychádzajúc z odporcom podpísaného uznania dlhu by bolo možné jednoznačne vychádzať z toho, že týmto uznaním dlhu odporca uznal dlh, ktorý zavinil pri plnení pracovných povinností a že ide o schodok, ktorý možno pričítať jednoznačne k jeho osobe, čo vyplýva aj z právneho dôvodu uznania dlhu, keďže uznal dlh, ktorý vznikol pri plnení jeho pracovných povinností vymazávaním nablokovaných riadkov a ponechaním si peňažnej hotovosti, ktorú prevzal od zákazníkov. Pri absencii ďalších dôkazov, ktoré v konaní nemôžu byť k dispozícii, keďže navrhovateľ ich už nevie predložiť súdu (pokladničné bločky s osobným číslom odporcu, kamerové záznamy), je potrebné k veci pristúpiť tak, že na jednej strane existuje uznanie dlhu odporcom a na druhej strane existuje možnosť spochybniť toto uznanie odporcom ako dlžníkom za predpokladu, že preukáže, že dlh v čase uznania neexistoval, alebo že neexistoval v uznanej výške. Odporca jednoznačne v konaní spochybňoval akúkoľvek zodpovednosť a akúkoľvek spôsobenú škodu na strane navrhovateľa. K zisteniu skutočného stavu veci, ako to už bolo uvedené vyššie, nemožno nariadiť znalecké dokazovanie na odstránenie pochybností, či odporca dôvodne spochybňuje svoje uznanie dlhu, keďže navrhovateľ nevie predložiť ďalšie dôkazy, ktoré by mohli potvrdiť alebo spochybniť otázku, či odporca dôvodne namieta svoje uznanie dlhu. Jednotlivé doklady, ktoré by mohli slúžiť na podporu tvrdení odporcu, mal jednoznačne k dispozícii navrhovateľ, ktorý ich už momentálne nemá k dispozícii a táto skutočnosť nemôže byť jednoznačne hodnotená v neprospech odporcu, ktorému zo zákona svedčí možnosť spochybniť svoje vyhlásenie v uznaní dlhu, ktorý ale nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť, že dôkazy, ktoré mohli byť použité v jeho prospech navrhovateľ už zlikvidoval a on nemal žiadnu možnosť túto skutočnosť ovplyvniť. To, že tieto doklady navrhovateľ už zlikvidoval, možno pričítať na ťarchu navrhovateľa, ktorý sa nemohol bez právneho dôvodu spoliehať na uznanie dlhu odporcom, keďže z tohto uznania jednoznačne vyplýva, že bola založená vyvrátiteľná právna domnienka, že v čase uznania dlh existoval, a teda navrhovateľ musel vychádzať z toho, že pokiaľ nemá k dispozícii súdne rozhodnutie, existuje stále možnosť zo strany odporcu toto uznanie spochybniť a nemal bez dôvodu doklady svedčiace o spôsobe vzniku škody a jej výške spôsobenej odporcom zlikvidovať, pričom toto nemôže byť na ťarchu odporcu, ktorý bez svojho zavinenia sa dostal do situácie, že môže spochybniť svoje prehlásenie v uznaní dlhu, ale bez vlastného zavinenia nemôže toto spochybnenie podporiť dôkazmi, ktoré mal vo vlastnej moci navrhovateľ a tieto zlikvidoval. Takto prichádza do úvahy možnosť pri riešení daného problému použitie úvahy súdu pri využití dôkazov, ktoré boli predložené v konaní. Na jednej strane jednoznačne možno povedať, že odporca slobodne podpísal uznanie dlhu dňa 09. 08. 2011, kedy uznal dlh z dôvodu zavinenej škody zamestnávateľovi vo výške 4.626,94 eur, ktorá skutočnosť zakladá určitý spôsob právnej istoty do vzťahu medzi účastníkmi konania, i keď, ako to bolo uvedené vyššie, je daná možnosť zo strany odporcu spochybniť svoje vyhlásenie v uznaní dlhu a ponúknuť o tom dôkazy. Súd by sa nebránil vyhoveniu návrhu a zaviazania odporcu v plnom rozsahu, pokiaľ by predmetné uznanie so všetkými náležitosťami bolo odporcovi na stretnutí dané k dispozícii, bola by mu daná lehota na premyslenie, prípadne predmetné uznanie by mu bolo zaslané pred stretnutím, aby si vec mohol premyslieť. Pokiaľ za takýchto okolností by odporca takéto uznanie podpísal, súd je toho názoru, že by to podpísal s plným vedomím, keďže ide o vysokú sumu, mal možnosť si to premyslieť, prípadne sa poradiť a bolo by možné za daného stavu z tohto uznania dlhu vychádzať aj keby toto uznanie odporca spochybňoval a neboli by k dispozícii ďalšie doklady pre prípadné nariadenie znaleckého dokazovania. V danom prípade však išlo o posúdenie úplne iných skutočností, odporca prišiel na stretnutie na pracovisko, kedy nevedel, o čo sa jedná, bolo mu len priamo na stretnutí vysvetlené, o čo ide, že vyšla zle inventúra s vysokým schodkom, bolo mu uvedené, akým spôsobom sa vypočítala škoda konkrétne pre jeho osobu, že sa porovnal celkový inventúrny stav s pokladničnými bločkami s jeho osobným číslom s vymazanými položkami, čo sa porovnalo s kamerovými záznamami, avšak priamo na stretnutí nedošlo ku konkrétnemu porovnávaniu každej jednotlivej položky, kde sa zistil mínusový stav, ktorá položka by sa porovnala s pokladničným dokladom s osobným číslom odporcu a kamerovým záznamom, takže pri podpise uznania dlhu nemohol odporca podpísať uznanie dlhu s plným vedomím, že skutočne výška škody je v rozsahu takom, v akom uznanie podpísal. Tieto pochybnosti by boli odstránené len porovnávaním konkrétnych položiek inventúrnych záznamov s ďalšími dokladmi, a teda odporca podpísal uznanie dlhu priamo na stretnutí, kde nemohol mať predstavu o konkrétnej výške škody, keďže by to nebolo ani reálne priamo na danom stretnutí, keďže porovnávaním konkrétnych položiek by toto stretnutie muselo trvať niekoľko hodín a pokiaľ by sa porovnali všetky položky priamo za účasti odporcu a následne by odporca uznanie podpísal s konkrétnou výškou dlhu, nebolo by možné už

takéto uznanie dlhu zo strany odporcu spochybňovať. Toto sa však ale nestalo. Odporca síce uznanie dlhu podpísal, avšak nemohol mať reálne vedomosť o tom, či skutočne ide o výšku škody, ktorú svojím konaním spôsobil. Na jednej strane teda existuje podpísané uznanie dlhu s konkrétnou výškou dlhu, na druhej strane existuje možnosť spochybniť toto uznanie zo strany odporcu pri nemožnosti navrhnúť ďalšie dôkazy, ktoré svojím zavinením zlikvidoval navrhovateľ, súd danú situáciu zhodnotil tak, že priznal navrhovateľovi polovičku výšky škody, ktorú uznal odporca vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania hlavne s poukazom na výsluch svedkov, ktorí boli prítomní na jednaní s odporcom, kedy podpísal uznanie dlhu, kde všetci svedkovia sa vyjadrili v tom smere, že pri oboznámení sa s vecou na stretnutí, keď na ústredí bolo zistené, aká je výška škody, odporca sa mal vyjadriť „to až toľko“, prípadne „až tak veľa to nemohlo byť“, prípadne svedok E. uviedol, že spočiatku na stretnutí odporca celkovo namietal, že spôsobil škodu, ale až potom, ako mu bol prehraný kamerový záznam, už výšku nenamietal a uznanie dlhu podpísal. Z týchto vyjadrení odporcu jednoznačne možno dedukovať to, že si bol vedomý, že nejakú škodu na majetku navrhovateľa spôsobil konaním, ktoré mu bolo dané za vinu, a to vymazávaním bločkov, ponechávaním si hotovosti, a preto možno vylúčiť jednoznačne, že by zo strany odporcu nedošlo vôbec k zavinenému konaniu v súvislosti s ktorým konaním by nevznikla žiadna škoda. Preto podľa týchto úvah súd priznal navrhovateľovi polovičku výšky žalovanej škody. Pri určení rozsahu výšky škody súd zobral do úvahy aj tú skutočnosť, že v prípade, že by navrhovateľovi nebola priznaná žiadna výška škody vzhľadom na vznesené pochybnosti ohľadom uznania dlhu odporcom, kde by v danom prípade zo strany navrhovateľa bolo možné uplatňovať si náhradu škody titulom schodku aj voči ďalším spoločne zodpovedným pracovníkom, kde pri rozsahu škody by však bežný pracovník bol limitovaný len výškou priemerného mesačného zárobku a zvyšok by sa musel rozpočítať medzi vedúceho a zástupcu, kde však pri prípadnom súdnom spore podľa názoru súdu by títo ďalší, spoločne hmotne zodpovední pracovníci, by mohli dôvodne poukazovať na to, že bolo zistené s poukazom na ustanovenie § 189 ods. 4 Zákonníka práce, že tento zistený schodok zavinil odporca a on zaň zodpovedá, a tak by mohla nastať situácia, že za prípadný schodok by nemohol byť zaviazaný žiadny hmotne zodpovedný pracovník. Priznaním polovičky výšky škody sa nastolí spravodlivá rovnováha v právach a povinnostiach oboch zmluvných strán s prihliadnutím na jednej strane k podpisu uznania dlhu odporcom, k vzneseniu námietok odporcu voči uznaniu dlhu a na druhej strane k zavineniu navrhovateľa na znemožnení podporiť dôkazmi, ktoré mal k dispozícii len navrhovateľ, prípadných pochybností odporcu voči uznaniu dlhu a k vyjadreniu odporcu pred podpisom uznania dlhu, z ktorých možno jednoznačne dedukovať, že minimálne časť výšky škody uznával. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd priznal navrhovateľovi polovičku žalovanej výšky škody a vo zvyšnej časti súd návrh navrhovateľa zamietol a zároveň súd zaviazal odporcu na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 Obč. zákonníka, keďže odporca je v omeškaní so zaplatením žalovanej sumy v priznanej časti, keďže škodu nevyrovnal v termíne, na ktorý sa zaviazal v uznaní dlhu s tým, že výška úrokov z omeškania je stanovená v zmysle § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. k prvému dňu omeškania, t.j. 17. 12. 2012. Súd určil odporcovi lehotu na vyrovnanie priznaného nároku v lehote troch dní, i keď ide o vysokú sumu priznaného nároku, súd však prihliadol na to, že konanie sa už vedie dlhú dobu, takmer 3 roky a podpisom uznania dlhu ešte v roku 2011 odporca si musel byť vedomý, že existuje reálna možnosť, že bude musieť škodu, prípadne aj v určitej výške uhradiť. Na túto skutočnosť sa musel pripraviť a s týmto počítať, a preto súd nepovolil odporcovi splácať priznanú výšku škody v splátkach, o ktorú možnosť odporca ani nepožiadal, čo však nevylučuje, že medzi účastníkmi konania môže dôjsť k dohode o uhradení priznaného nároku v splátkach. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p., keďže každý z účastníkov mal vo veci rovnaký pomer úspechu a neúspechu, súd vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia písomne vo dvoch vyhotoveniach prostredníctvom tunajšieho súdu ku Krajskému súdu v Banskej Bystrici, odvolanie musí obsahovať náležitosti v zmysle § 205 a 205a/ O.s.p.

Z odvolania musí byť, v zmysle § 42 ods. 3 O.s.p., zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom

rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

V odvolaní je potrebné, podľa § 205 ods. 1 O.s.p., popri vyššie uvedených všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.