Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_10Er-1064-2010.pdf
PDF · 109.52 KB
Case nature
Area
Subarea
10Er/1064/2010
Uznesenie
Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekučného konania oprávnenej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, proti povinnému: Q. M., A.. XX. XX. XXXX, bytom D. F. XX, pre vymoženie pohľadávky vo výške 3.554,13 eur s príslušenstvom, vykonávaného súdnym exekútorom Mgr. Júliusom Rosinom, so sídlom exekútorského úradu Stummerova 1553, Topoľčany, pod sp. zn. EX 1848/2010, takto
rozhodol:
Exekúcia sa z a s t a v u j e.
Oprávnenej sa ukladá zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Júliusovi Rosinovi trovy exekúcie vo výške 92,01 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
Pred súdnym exekútorom Mgr. Júliusom Rosinom sa začalo exekučné konanie pod sp. zn. EX 1848/2010 na vymoženie pohľadávky vo výške 3.554,13 eur s príslušenstvom, a to na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. RK-534/10-MK zo dňa 31. 5. 2010, ktorý vydal JUDr. Michal Krnáč, rozhodca so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina. Súdnemu exekútorovi bolo udelené poverenie č. 5505 029582* zo dňa 10. 1. 2011 na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 3.554,13 eur s príslušenstvom a trov exekúcie.
Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31. 10. 2013 (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.
Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 164/96 zo dňa 27. 01. 1997). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011).
Z predloženého spisu rozhodcovského súdu exekučný súd zistil, že dňa 29. 6. 2007 bola medzi oprávnenou a povinným uzavretá Zmluva o revolvingovom úvere č. 8200001131 (ďalej len ,,zmluva“), na základe ktorej oprávnená poskytla povinnému finančné prostriedky vo výške 59.000,- Sk (1.958,44 eur) a povinný sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky vrátiť v 30 mesačných splátkach vo výške 3.783,- Sk (125,57 eur). Zmluvná odmena za poskytnutie revolvingu bola dojednaná vo výške 37.452,- Sk, nominálna hodnota úveru vo výške 113.490,- Sk a predpokladaná RPMN za úver bola vo výške 77,01%.
Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31. 12. 2007 (ďalej len ,,OZ“), spotrebiteľskými zmluvami je kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa § 52 ods. 2 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 3 OZ, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Zmluva uzavretá medzi oprávnenou a povinným, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, je zmluvou spotrebiteľskou. Jedná sa o zmluvu, ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch a voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy (poskytnutie finančných prostriedkov) podstatným spôsobom neovplyvňujú, zmluvné podmienky obsiahnuté v zmluve sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. Úprava zákona o ochrane spotrebiteľa rozšírila definíciu spotrebiteľských zmlúv podľa Občianskeho zákonníka aj na zmluvy priamo v Občianskom zákonníku neupravené (porovnaj znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinné od 1. 1. 2008). Zmluvnými stranami spotrebiteľskej zmluvy sú dodávateľ, spoločnosť PROFIREAL SLOVAKIA spol. s r.o. (od 15. 2. 2008 podnikajúca pod obchodným menom PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.), ktorej predmet činnosti je aj poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov, teda koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd považuje za preukázané, že povinný má v danom vzťahu vzniknutom z uzavretej zmluvy postavenie spotrebiteľa, nakoľko sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov fyzickej osobe - nepodnikateľovi, ktorý je v zmluve bližšie identifikovaný rodným číslom. Zo zmluvy nijakým spôsobom nevyplýva, že by bol úver poskytnutý povinnému na jeho obchodnú alebo podnikateľskú činnosť, pričom nič nebránilo oprávnenej, aby do zmluvy zahrnula aj údaj o tom, na aký účel má byť úver poskytnutý. Na spotrebiteľské zmluvy je potrebné aplikovať ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré rozširuje definíciu spotrebiteľských zmlúv obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Keďže súd dospel z predložených listín k záveru, že povinný mal vo vzťahu z uzatvorenej zmluvy postavenie spotrebiteľa, za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv, je namieste pri pochybnostiach (ktoré by ev. mohla vniesť oprávnená) o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že dlžník koná pri uzatváraní a plnení z uzatvorenej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti ťaží toho, kto bude tvrdiť takúto výnimku.
Z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti veriteľa a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu o plnení z ktorej rozhodol rozhodcovský súd. Skutočnosť, že zmluva bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, nie je prekážkou
aplikácie všeobecného spotrebiteľského práva. Za takéhoto stavu musí exekučný súd podrobiť túto zmluvu súdnej kontrole, či sa nevymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy, ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Občiansky zákonník zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Občiansky zákonník sa snaží nerovnováhe v právnom pomere medzi spotrebiteľom a dodávateľom zabrániť a v § 53 preventívne predpisuje, aké ustanovenia nesmie obsahovať spotrebiteľská zmluva. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom na obsah § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je potrebné prijať záver, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Ochrana, ktorú poskytuje Občiansky zákonník spotrebiteľom, umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. Neplatnosť takejto podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy. Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet ustanovení v spotrebiteľských zmluvách, ktoré zákonodarca považuje za neprijateľné podmienky a ktoré môže a má dopĺňať judikatúra súdov, ktorá by mala vziať do úvahy i znenie a duch smernice 93/13/ EHS. Cieľom takejto úpravy je dosiahnuť, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali a aby mali odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Súd pri posudzovaní podmienok uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy použil aj analogický výklad a to podľa smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.apríla 1993 (ďalej len „smernica“). Táto smernica bola do nášho právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinného od 1. apríla 2004 okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník, okrem toho má smernica aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži aj ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov.
Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi nimi sa bod 1 písm. q) týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je „neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou (rozhodcovským konaním - neoficiálny preklad), nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.
Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 54 ods. 1 druhá veta OZ, spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Bod 18 „Zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFIREAL SLOVAKIA spol. s r.o. (ďalej len ,,dojdenania“) upravuje rozhodcovskú doložku tak, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy, s porušením, ukončením či neplatnosťou zmluvy budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní, výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. Ďalej dojednania obsahujú znenie „rozhodcovskej doložky“ spolu s označením rozhodcov, ktorým môže byť spor predložený a ďalšími ustanoveniami o rozhodcovskom konaní.
Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 17 všeobecných podmienok je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak oprávnená podá voči nemu žalobu u rozhodcu. Túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku a to v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam uzatvorenej spotrebiteľskej, typovej zmluvy, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. V prípade úverovej zmluvy je to predovšetkým veriteľ, kto sa bude domáhať žalobou svojho práva na príslušnom orgáne, a môže tak založiť právomoc rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlžník mohol ovplyvniť. Zmluvná podmienka núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa tak ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom vo všetkých prípadoch, ak bude vystupovať na strane žalovaného a dodávateľ sa bude voči spotrebiteľovi domáhať svojich práv pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovský súd je pritom súkromnoprávnym orgánom, ktorý neoplýva všetkými atribútmi nositeľa verejnej moci, aj keď štát na rozhodcov a rozhodcovské súdy za stanovených podmienok časť súdnej moci delegoval. Možnosť voľby všeobecného súdu v rozhodcovskej doložke je podľa názoru súdu len účelovým ustanovením bez praktického významu, nakoľko je v konečnom dôsledku plne v rukách oprávnenej, či sa bude domáhať svojho práva pred rozhodcovským súdom a povinný túto skutočnosť nemôže reálne ovplyvniť.
Vychádzajúc zo znenia rozhodcovskej doložky je zrejmé, že oprávnená už od počiatku sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov rozhodcom za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, pričom len ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. V dôsledku takéhoto postupu bola spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok iba formálne prebral argumenty žalujúcej strany a nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu práv vyplývajúcich pre spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou vopred pripravených všeobecných podmienok bez možnosti ich modifikácie, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal a teda si ho výslovne spotrebiteľ neželal. V tomto smere súdu dáva za pravdu aj neskoršie prijatá novela Občianskeho zákonníka, ktorá zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 1. januára 2008 zaviedla do § 53 ods. 4 písm. r) v znení: „za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní“. Pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy (vzťah fakticky nerovný a nevyvážený), niet žiadnych pochybností o tom, že taká zmluvná podmienka je neprijateľná. Iba tak môže súd naplniť cieľ § 53 Občianskeho zákonníka (tiež čl. 6 ods. 1 smernice) - zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v čl. 7 smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.
Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným. Tomuto postupu nebráni ani skutočnosť, že zastaveniu exekúcie predchádzalo udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, pretože povinnosť súdu postarať sa o to, aby spotrebiteľa nekalé podmienky nezaväzovali, trvá permanentne počas celého exekučného konania.
Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom ku dňu uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Na platnú existenciu rozhodcovskej zmluvy (doložky) je potrebné splniť, okrem iných, podmienku písomnej formy. Písomná forma rozhodcovskej zmluvy (doložky) nie je v danom prípade splnená. Rozhodcovská doložka uvedená v bode 18 dojednaní nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami (chýba podpis dlžníka aj veriteľa). V takejto forme absentuje písomná forma uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy (doložky), ktorá podľa zákona o rozhodcovskom konaní vyžaduje dokument podpísaný zmluvnými stranami alebo musí byť obsiahnutá vo vzájomne vymenených listoch. V danom prípade takáto písomná forma uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy (doložky) nie je preukázaná, dojednania nie sú podpísané oboma zmluvnými stranami. Na základe uvedeného dospel exekučný súd aj z týchto dôvodov k záveru o neexistencii platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy - rozhodcovskej doložky, pre ktorej platné uzatvorenie sa vyžaduje zákonom o rozhodcovskom konaní ustanovená písomná forma.
Na základe vyššie uvedeného dospel exekučný súd k záveru, že rozhodcovská doložka, ktorou sa mala založiť právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci, je ako neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve neplatná, a zároveň neplatná pre nedostatok písomnej formy. Keďže rozhodcovský rozsudok vydaný v prejednávanej veci je z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúcej sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľskej veci nevykonateľný (nezáväzný), pre absenciu vykonateľného exekučného titulu súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu zastavil.
Súdny exekútor vyčíslil trovy exekúcie sumou 457,25 eur, pričom uviedol, že na pohľadávku oprávneného bola vymožená suma 927,87 eur, a potom má nárok na odmenu v sume 186,- eur plus DPH 37,20 eur. Náhrada hotových výdavkov predstavuje 195,04 eur plus DPH 39,01 eur. Nakoľko na trovách už bola zaplatená suma 223,24 eur, zostáva ešte zaplatiť 234,01 eur.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku, ktorý súd neskôr vyhodnotil ako nespôsobilý exekučný titul. Za tejto situácie je dané procesné zavinenie oprávnenej na zastavení exekúcie, a z tohto dôvodu jej súd v súlade s citovaným ustanovením § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi priznané trovy exekúcie.
Podľa § 16 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,vyhláška), ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie alebo pred jej zastavením, pri určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom na určenie tejto odmeny je výška vymoženej pohľadávky.
Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky, odmena súdneho exekútora je 20% zo základu na jej určenie, najmenej však 33,19 eura a najviac 33 193,92 eura.
Podľa § 22 vyhlášky, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.
Súdny exekútor v prejednávanej veci pred zastavením exekúcie vymohol na pohľadávku oprávneného sumu 927,87 eur, odmena súdneho exekútora v súlade s § 16 ods. 2 vyhlášky v spojení s § 5 ods. 1 vyhlášky po zaokrúhlení v zmysle § 26 vyhlášky je vo výške 186,- eur, tak ako si ju súdny exekútor uplatnil.
V súlade s § 22 vyhlášky má súdny exekútor okrem odmeny nárok na náhradu hotových výdavkov, a to na poštovné za doručovanie nasledovných zásielok: žiadosť o udelenie poverenia (0,40 eur), žiadosť o súčinnosť - sociálna poisťovňa a kataster (spolu 0,80 eur), upovedomenie o začatí exekúcie povinnému (1,60 eur), príkaz na začatie exekúcie 9 bankám (pomerne, spolu 1,17 eur), upovedomenie o začatí exekúcie povinný (1,30 eur), príkaz na začatie exekúcie sociálna poisťovňa z 14. 2. 2011 a exekučný príkaz z 13. 4. 2011 (spolu 2,60 eur), exekučný príkaz 9 bánk (pomerne, spolu 1,17 eur), príkaz na začatie exekúcie zamestnávateľ (1,30 eur), upovedomenie z 4. 12. 2012 povinný (1,30 eur), exekučný príkaz z 4. 12. 2013 povinný a sociálna poisťovňa (spolu 2,80 eur) a predloženie exekútorského spisu (1,75 eur), celkom vo výške 16,19 eur. V tejto výške považoval súd hotové výdavky súdneho exekútora na základe predloženého exekútorského spisu za účelne a preukázateľne vynaložené pri vykonávaní exekučnej činnosti. Súd pritom priznal súdnemu exekútorovi aj poštovné za zásielky, ktorých doručenie síce nie je preukázané doručenkou v exekútorskom spise, ale je súdu známe z jeho činnosti, resp. preukázané odpoveďou príslušných orgánov, a to v cene obyčajnej listovej zásielky. Pri určení cien poštovného súd vychádzal z cenníka Slovenskej pošty, a.s. Pokiaľ ide o doručovanie príkazov na začatie exekúcie a exekučných príkazov jednotlivým bankám, súd vyhodnotil postup súdneho exekútora v tejto časti ako neúčelný a priznal mu len pomernú náhradu poštovného (vo výške 1/10). Súdny exekútor je v zmysle § 95 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku povinný doručiť príkaz na začatie exekúcie tej banke, ktorá vedie účet povinného, čo však nebolo preukázané ani v jednom prípade. Pokiaľ súdny exekútor obosiela jednotlivé banky „naslepo“ bez predchádzajúceho zistenia účtu povinného, aj takéto úkony môžu viesť k zisteniu účtu povinného, exekútor je však povinný dodržať istú hospodárnosť postupu, pričom pri obosielaní bánk en bloc formulárovými príkazmi mu nič nebráni v tom, aby tieto v záujme účelnosti posielal spolu v jednej zásielke pre viacero exekúcií. Vynaloženie nákladov na poštovné vo zvyšnom rozsahu nemal súd na základe predloženého exekútorského spisu preukázané. Pokiaľ ide o budúce náklady, tieto súd nemohol súdnemu exekútorovi priznať, nakoľko je viazaný stavom, ktorý je tu v čase vydania rozhodnutia (§ 154 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.).
Súdny exekútor si uplatnil cestovné náhrady za služobnú cestu na trase Topoľčany - Liptovský Hrádok a späť, ktorú vykonal za účelom zisťovania majetkových pomerov povinného. Na cestu malo byť použité vozidlo, ktoré má podľa cestovného príkazu priemernú spotrebu 9,1 l/100 km, z ktorého údaju súd vychádzal. Súd ďalej vychádzal z ceny pohonných hmôt podľa vyúčtovania pracovnej cesty, teda 1,37 eur / l, keďže táto cena je nižšia než cena zistená štatistickým úradom. Za cestu zo dňa 4. 12. 2013 si súdny exekútor uplatnil základnú náhradu za 394 prejdených km vo výške 72,10 eur (394 km x 0,183 eur) a náhradu za spotrebované pohonné hmoty vo výške 48,94 eur (394 km x 1,37 eur/l x 0,091 l/km), spolu 121,04 eur. V prípade, ak v konaní vznikne potreba osobného šetrenia v mieste sídla povinného, je na súdnom exekútorovi, či vykoná pracovnú cestu a aký spôsob dopravy pritom zvolí. Musí však dbať na to, aby v konaní nevznikali nehospodárne trovy exekúcie, ktoré neúmerne zaťažujú majetok účastníka konania. S poukazom na vzdialenosť medzi sídlom exekútorského úradu a sídlom povinného má súd za to, že cestu mohol v záujme hospodárnosti trov konania súdny exekútor vykonať v nadväznosti aj na iné konania. Použiť na tak vzdialenej pracovnej ceste motorové vozidlo so značnou spotrebou pohonných hmôt len v nadväznosti na jedno exekučné konanie považuje súd za nehospodárne. Pracovná cesta bola tiež vykonaná za situácie, keď súdny exekútor už vydal exekučný príkaz na dôchodok povinného a z predloženého exekútorského spisu nevyplýva, že by vykonaním pracovnej cesty boli zistené skutočnosti dôležité pre exekučné konanie. Na druhej strane súd prihliadol aj na výšku vymáhanej pohľadávky a na prv vykonané úkony, pričom v čase vykonania cesty súdny exekútor ešte nevedel, či vydaný exekučný príkaz bude úspešný a do akej miery. Súd na základe vyššie uvedených úvah považoval vynaložené výdavky na cestovné za čiastočne účelné a súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov pracovnej cesty z 4. 12. 2013 len vo výške 1, teda vo výške 60,52 eur.
Súdny exekútor je platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto súd v súlade s § 196 Exekučného poriadku zvýšil odmenu a náhrady priznané vo výške spolu 262,71 eur o 20% DPH, teda o sumu 52,54 eur. Celkom tak súd súdnemu exekútorovi patria trovy exekúcie vo výške 315,25 eur, z toho na odmenu súdneho exekútora pripadá 186,- eur, na náhradu hotových výdavkov 16,19 eur, na cestovné 60,52 eur a na DPH 52,54 eur. Nakoľko na trovách exekúcie už bola zaplatená suma 223,24 eur, priznal súd exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 92,01 eur. Tieto trovy je povinná zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Júliusovi Rosinovi oprávnená.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu môže oprávnený aj povinný, proti výroku o trovách exekúcie aj súdny exekútor, podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Liptovský Mikuláš, písomne v troch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 O. s. p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O. s. p., odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.
Podľa § 374 ods. 4 O. s. p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.