Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/31/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov senátu JUDr. Boženy Husárovej a JUDr. Róberta Foltána v právnej veci žalobcu: František Lančarič

- LAPREMA, s miestom podnikania 920 52 Siladice č. 238, IČO: 37 251 449, právne zastúpeného: Lansky, Ganzger & Partner Rechtsanwälte, spol. s r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Zámocké schody 2/A, 811 01 Bratislava, IČO: 36 851 710, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 1100307/1/91396/2014/4884 zo dňa 19. februára 2014, jednohlasne, t a k t o

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Žalobou zo dňa 13.05.2014, doručenou tunajšiemu súdu dňa 14.05.2014, sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/91396/2014/4884 zo dňa 19.02.2014, ktorým tento postupom podľa ust. § 74 ods. 4 v nadväznosti na ust. § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z. z.", alebo aj „") dodatočný platobný výmer vydaný Daňovým úradom Trnava (správcom dane) pod č. 9200402/5/2084414/2012/ DEC zo dňa 03.08.2012 potvrdil. Prvostupňový správny orgán vyššie uvedeným dodatočným platobným výmerom č. 9200402/5/2084414/2012/DEC zo dňa 03.08.2012 postupom podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.", alebo aj „zákon o správe daní") v nadväznosti na ust. § 165 ods. 2 a 5 zákona č. 563/2009 Z. z. platiteľovi dane z pridanej hodnoty (žalobca) nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2010 v sume 37.495,04 eur a vyrubil daň z pridanej hodnoty v sume 86.916,90 eur. Žalobca bol povinný (v zmysle predmetného dodatočného platobného výmeru) takto zistenú daň zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti dodatočného platobného výmeru na v rozhodnutí bližšie špecifikovaný účet Daňového úradu Trnava vedený v Štátnej pokladnici Bratislava.

V žalobných dôvodoch namietal predovšetkým nezákonnosť tak žalobou napadnutého rozhodnutia, ako aj dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Trnava, pričom v tejto súvislosti poukázal na neexistenciu materiálnych dôvodov pre vydanie týchto rozhodnutí, porušenie procesného postupu v daňovom konaní, nedôvodné prenášanie zodpovednosti na žalobcu vo vzťahu k daňovej povinnosti jeho zmluvných partnerov, rozpor s európskou judikatúrou a porušenie základných zásad daňového konania (Bod II. podanej žaloby). Má za to, že obe rozhodnutia sú vydané v rozpore so zákonom č. 511/1992 Zb., zákonom č. 563/2009 Z. z., zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z."), zákonom č. 513/1991 Zb. (ďalej len „zákon č. 513/1991 Zb."),

zákonom č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 400/2009 Z. z."), zákonom č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva (ďalej len „zákon č. 333/2011 Z. z."), zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 479/2009 Z. z.") a s Ústavou Slovenskej republiky. Ďalej žalobca poukázal na nezákonnosť, nepreskúmateľnosť a nedôvodnosť oboch vydaných rozhodnutí, nakoľko Daňový úrad Trnava pri vydávaní rozhodnutia ako aj žalovaný hrubo porušili zákon o správe daní, keď tak pri výkone daňovej kontroly ako aj následne v doplnenom konaní v procese odvolania nepostupovali v súlade so zákonom o správe daní, žalovaný v zákonom stanovenej lehote nevydal rozhodnutie, rozhodnutie žalovaného nespĺňa zákonom ustanovené náležitosti, v štádiu doplnenia konania v procese odvolania bol žalovaný nečinný, neprihliadol na skutkové a právne okolnosti, ktoré neboli v odvolaní uplatnené a ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, viedol doplnené konanie v odvolacom konaní neštandardným spôsobom, daňovú kontrolu vykonával nad rozsah poverenia a v rozpore ust. § 15 zákona o správe daní, v daňovej kontrole bol nečinný, neviedol dokazovanie zákonným spôsobom, riadil sa úvahami, ktoré nezaložil na dôkazoch, neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci, v prípade nejasností, nepresností, resp. neúplnosti predložených dôkazných prostriedkov a dokladov, ktoré žalovaný mal, nevyužil ďalšie možnosti, ktoré mu zákon poskytuje, napr. nevyzval žalobcu ako kontrolovaný daňový subjekt na odstránenie nedostatkov podania, neštandardným spôsobom viedol celé konanie o daňovej kontrole od samotného začatia daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty, v procese dokazovania postupoval mimoriadne neštandardne, v rozpore so zákonom o správe daní, a daňovým poriadkom ako aj v rozpore v prípadoch obdobných, v rozpore so zaužívanou praxou vykonávania daňových kontrol u iných kontrolovaných daňových subjektov a neštandardným vedením výsluchov svedkov. Dôvodil, že zo strany žalovaného a Daňového úradu Trnava došlo k porušeniu procesných postupov a zásad daňového konania (najmä poukázal na zásadu zákonnosti, súčinnosti, zásadu voľného hodnotenia dôkazov, zásadu rovnosti a zásadu primeranosti), pričom toto porušenie malo za následok zmarenie účelu odvolacieho konania, vyrubovacieho konania a taktiež jemu predchádzajúcej daňovej kontroly, z ktorej porušenie procesných postupom a zásad vychádzalo (Bod III. podanej žaloby). Žalobca ďalej konštatoval, že žalovaný porušil ust. § 30a zákona č. 511/1992 Zb., keď tento žalobcovi písomne neoznámil, akú náhradnú lehotu na rozhodnutie žalovanému určilo Ministerstvo financií Slovenskej republiky, a či vôbec zákonnú lehotu na rozhodnutie žalovanému Ministerstvo financií Slovenskej republiky predĺžilo, keďže v zmysle zákona sa jedná o fakultatívnu možnosť nadriadeného orgánu. Z tohto dôvodu, žalobca považuje rozhodnutie žalovaného za nezákonné a spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu na právach. Navyše poukázal na ust. § 165b ods. 1 a 2 v spojení s ust. § 65 ods. 1 a 2 zákona č. 563/2009 Z. z., pričom vo svetle uvedených zákonných ustanovení dospel k záveru, že žalovaný mal vydať rozhodnutie o odvolaní žalobcu najneskôr v lehote 60 dní odo dňa doručenia odvolania žalovanému, čo však žalovaný neurobil, nakoľko rozhodnutie žalovaného bolo vydané až dňa 19.02.2014 (Bod IV. podanej žaloby). V ďalšej časti podanej žaloby žalobca upriamil pozornosť na porušenie zákona v zmysle ust. § 63 zákona č. 563/2009 Z. z., nakoľko rozhodnutie žalovaného nevychádzalo zo stavu veci zisteného v daňovom konaní a neobsahovalo náležitosti ustanovené daňovým poriadkom, čím zo strany žalovaného došlo k porušeniu ust. § 63 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z., nakoľko neobsahovalo odôvodnenie, resp. odôvodnenie má také právne vady, na základe ktorých je nepreskúmateľné. Ďalej poukázal aj na porušenie ust. § 63 ods. 5, keď žalovaný v doplnenom konaní neposkytol žalobcovi možnosť podať návrhy a námietky tak, ako to vyplýva z už menovaného ustanovenia § 63 ods. 5. Na priblíženie k porušeniu tohto ustanovenia žalobca poukázal na doplnené konanie vykonávané Daňovým úradom Trnava, pričom tento nebol žalovaným splnomocnený, resp. neboli naň delegované právomoci v tom smere, aby výsledky doplneného konania so žalobcom opätovne prerokoval, aby mohol žalobca výsledky zistení pripomienkovať, podať návrhy, resp., aby mohol podať voči nim námietky. Žalovaný vychádzal len z odvolania podaného žalobcom a vo svojom rozhodnutí tento konfrontoval námietky uvedené v odvolaní s doplneným konaním, avšak nevysporiadal sa so všetkými podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Žalovaný opomenul tú skutočnosť, že v odvolacom konaní nariadil taký rozsah doplneného konania, že bolo nevyhnutné opätovne zistené skutočnosti so žalobcom prerokovať obdobne ako pri prerokovaní protokolu (Bod V. podanej žaloby). Následne žalobca uviedol, že žalovaný v zákonnej lehote nevydal rozhodnutie a navyše bol tento počas odvolacieho konania nečinný, pričom celková doba nečinnosti žalovaného v procese doplneného konania predstavuje 426 dní. Navyše v tejto súvislosti odkázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. (Bod VI. podanej žaloby).

Vo veci obchodných vzťahov so spoločnosťou New Animpex, s.r.o., so sídlom Řehorova 997/12, 130 00 Praha, IČ DPH: CZ28310454, Česká republika (ďalej len „New Animpex, s.r.o.") žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, podľa ktorého mala vyššie uvedená spoločnosť New Animpex, s.r.o. v daňovom priznaní za 3. štvrťrok 2010 uviesť základ dane iba v sume 4.120.714,00 CZK, čím teda nadobudnutie tovaru, deklarované spornými faktúrami, nepriznala. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že základ dane z faktúr pre odberateľa New Animpex, s.r.o. predstavuje 242.693,88 eur, odberateľ New Animpex, s.r.o. priznal a v daňovom priznaní za 3. štvrťrok 2010 uviedol podľa správcu dane základ dane 4.120.714,00 CZK (po prepočte podľa platného kurzu NBS na menu euro ku dňu 30.09.2010: 167.508,70 eur), teda rozdiel medzi základom dane odberateľa New Animpex, s.r.o. a základom dane žalobcu je 75.185,18 eur (167.508,70 - 242.693,88). Ďalej dôvodil, že ak prvostupňový a žalovaný ako odvolací orgán tvrdí, že odberateľ New Animpex, s.r.o. priznal v daňovom priznaní za 3. štvrťrok 2010 čiastku 167.508,70 eur a súčasne nemal ani jeden z týchto daňových orgánov k dispozícii účtovníctvo spoločnosti New Animpex, s.r.o., je vylúčené, aby mohol jednostranne konštatovať, že uvedená spoločnosť nadobudnutie tovaru, deklarované spornými faktúrami nepriznala. Oba správne orgány absolútne vylúčili dodanie tovaru do Českej republiky, pričom svojou voľnou úvahou mohli dospieť aj k názoru, že suma tovaru iného členského štátu, ktorého základ dane v sume 4.120.714,00 CZK bola odberateľom New Animpex, s.r.o. priznaná v daňovom priznaní k zdaňovaciemu obdobiu mesiaca august 2010, je vlastne sumou zo základu dane uplatnenej z odberateľských faktúr žalobcom, pre odberateľa New Animpex, s.r.o. V súvislosti s dodaním tovaru žalobca poukázal na skutočnosť, že v danom prípade sa dodanie tovaru realizovalo s podmienkou EX-WORKS (Incoterms), teda zo závodu (tovar je dodaný v závode predávajúceho - žalobcu dopravcovi / špeditérovi odberateľa). Export je teda v tomto prípade zabezpečovaný kupujúcim, konkrétne špedičnou firmou zabezpečenou odberateľom (kupujúcim). Medzi touto špedičnou firmou a predávajúcim (žalobcom) nie je žiaden zmluvný vzťah, a je preto ťažké získať späť akékoľvek doklady a potvrdenia, a to nielen z dôvodu neochoty alebo zanedbania povinností niektorej zo strán. V tomto smere žalobca poukázal na Metodický pokyn Daňového riaditeľstva SR k vývozu tovaru a služieb podľa ust. § 47 zákona č. 222/2004 Z. z. z októbra 2009, ktorý používa pojem tzv. alternatívnych dôkazov, ktorými je možné preukázať reálne dodanie tovaru, čo však žalovaný do úvahy nebral. Na záver tejto časti žalobca poukázal na rozsudok ESD C-146/05 „Albert Collée".

Vo veci obchodných vzťahov so spoločnosťou HAM HUS SALRO S.L.R. Manicipiul Salonta, Str. Arany János Nr. 33, Judetul BIHOR, IČ DPH: RO26640526, Rumunsko (ďalej len „HAM HUS SALRO S.L.R.") žalovaný nepriznal žalobcovi uplatnený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty vo výške 1.784,16 eur, nakoľko uvedené dodanenie nebolo odvolaním napadnuté. S týmto konštatovaním žalobca vyjadril nesúhlas, pričom tento postup považuje za rozporný s ust. § 74 ods. 2 Daňového poriadku, nakoľko v zmysle tohto ustanovenia vyplýva pre žalovaného v pozícií odvolacieho orgánu povinnosť preskúmať všetky skutkové a právne skutočnosti bez rozdielu či boli, alebo neboli účastníkom konania uplatnené. Ďalej v tejto časti žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že na základe medzinárodnej výmeny informácií dňa 24.10.2011 správca dane obdržal odpoveď finančnej správy Rumunskej republiky, v ktorej bolo uvedené, že identifikačné číslo pre DPH: RO26640526 pridelené spoločnosti HAM HUS SALRO S.L.R. bolo platné pre intrakomunitárne transakcie do 01.08.2010, pričom tu odkázal na zápisnicu o ústnom pojednávaní číslo 647/320/36765/2011/Šaf zo dňa 10.11.2011, v ktorej uviedol, že príslušné údaje si žalobca neoveroval, vyššie zmieňovaná spoločnosť bola vedená ako platiteľ, a teda nemal dôvod pochybovať o týchto údajoch. Uvedenú firmu žalobca nahlásil aj do súhrnného výkazu za mesiac august 2010, pričom túto žalobcom tvrdenú skutočnosť nikto nenamietal. Navyše správca dane, ktorý intrakomunitárne dodanie v procese daňovej kontroly preklasifikoval na dodanie podľa ust. § 8 a § 9 zákona č. 222/2004 Z. z. nevyzval žalobcu v čase spracovania, resp. zadávania dokumentu do informačného systému daňovej správy, na odstránenie nedostatkov podania v súhrnnom výkaze (tu poukázal na ust. § 41 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., článok 31 ods. 1 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty a článok 18 ods. 1 Vykonávacieho Nariadenia Rady (EÚ) č. 282/2011, ktorým sa ustanovujú vykonávacie opatrenia smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty.

Vo veci obchodných vzťahov so spoločnosťou Lukus group, s.r.o., Zámocká 3, 811 01 Bratislava, IČ DPH: SK2023014180 (ďalej len „Lukus group, s.r.o.") žalobca uviedol, že reálne obdržal (nakúpil) tovar od dodávateľa Lukus group, s.r.o., pričom v tejto časti predovšetkým poukazuje na pochybenie zo strany prvostupňového správneho orgánu pri vypočúvaní svedkov - p. D. P. a p. W. E., najmä z dôvodu kladenia manipulatívnych, kapcióznych a sugestívnych otázok týmto svedkom. Vo vzťahu

k vypočutiu svedka - p. D. P. žalobca poukázal na to, že uvedená svedkyňa v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov nemala v pracovnej náplni účtovanie faktúr, správca dane i napriek tomu jej položil otázku, či prišla do kontaktu s predmetnými faktúrami a dodacími listami priloženými k faktúram, teda správca dane už vopred vedel negatívnu odpoveď v neprospech žalobcu. Navyše správca dane žiadal od tejto svedkyne identifikovať 28 dodacích listov (čo v pracovnej náplni svedkyne bolo) avšak po uplynutí viac ako 3 rokoch. Vo vzťahu k tomuto svedkovi žalobca ďalej uviedol, že táto osoba nebola v auguste 2010 priamo pri preberaní faktúr od spoločnosti Lukus group, s.r.o. a súčasne v pracovnej náplni svedkyne nebolo preverovanie zdaniteľných obchodov na úrovni presahujúcej jej právomoci (náplňou práce tejto svedkyne bolo váženie, odsúhlasovanie množstva a kusov podľa dodacieho listu, podpisovala za odberateľa dodacie listy dodávok tovaru a tie, ktoré táto sama prevzala). Vo vzťahu k vypočutiu svedka - p. W. E. žalobca uviedol, že tento svedok v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov nemal v rámci svojej pracovnej náplne dosah na účtovanie faktúr, pričom správca dane opätovne kladením otázok nútil svedka odpovedať negatívne, teda v neprospech žalobcu. Žalobca spochybnil zákonnosť postupu správcu dane pri vypočúvaní vyššie uvedených ako ďalších vypočúvaných svedkov, ktorí boli v procese daňovej kontroly a v procese doplneného odvolania vypočutí a uzavrel, že tak žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán postupovali pri výsluchu manipulatívnym spôsobom, pričom v odôvodnení rozhodnutí sú vytrhnuté z kontextu odpovede jednotlivých svedkov, ktoré navodzujú stav, že k zdaniteľným plneniam nemalo vôbec dôjsť. V ďalšej časti podanej žaloby žalobca poukazuje na porušenie ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku v súvislosti s preverovaním dopravy pri intrakomunitárnych dodávkach, pričom tu žalobca rozporuje vypočutie svedka - p. I. R.. Má za to, že tak žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán vôbec nezohľadnili skutočnosti zaznamenané v zápisnici o ústnom pojednávaní z vypočutia tohto svedka. V predmetnej zápisnici totiž uvedený svedok vypovedal, že tovar naložil v Siladiciach, previezol ho do Mikulova, kde ho vyložil a odovzdal doklady a prázdne prepravky priviezol späť do Siladíc a odovzdal ich spolu s dokladmi žalobcovi. Uvedený svedok presne identifikoval tak trasu ako aj tovar - mäso a mäsové výrobky, z čoho teda vyplýva, že žalobca reálne dodanie tovaru uskutočnil. K tvrdeniu žalovaného v rámci preverovania deklarovaných zdaniteľných obchodov so spoločnosťou New Animpex, s.r.o. a predovšetkým v súvislosti s prepravou tovaru do Českej republiky (do skladov v Mikulove) si vyžiadal na základe dožiadania Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. a spoločnosti SkyToll, a.s. záznam, z ktorého vyplýva, že v elektronickom mýtnom systéme neexistuje žiaden záznam o pohybe vozidla EČ: MT709BK po vymedzených úsekoch ciest, po ktorých mal byť podľa vodičom I. R. uvádzanej trasy tovar prepravovaný, žalobca uviedol, že nemožno od žalobcu požadovať, aby tento uvedenú skutočnosť skúmal, pričom navyše žalobca nemôže niesť zodpovednosť za to, že vodič porušil zákon tým, že nemal nainštalovanú palubnú jednotku pre mýtny systém, a teda je neprípustné, aby bol žalobca sankcionovaný za porušenie povinnosti iným subjektom. Navyše objednávateľ prepravy bola spoločnosť New Animpex, s.r.o. a nie žalobca. Ďalej žalobca namietal spochybnenie Dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok z interných dokladov č. 2010DZP014 zo dňa 09.08.2010, č. 2010DZP015 zo dňa 30.08.2010 a č. zo dňa 31.08.2010 zo strany oboch správnych orgánov, i napriek tomu, že zákon o účtovníctve (431/2002 Z. z.) túto možnosť pripúšťa. V tejto súvislosti odkázal na ust. § 580 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 358 - 364 ObZ. V ďalšej časti podanej žaloby žalobca napadol postup oboch správnych orgánov v tom smere, že títo neviedli riadne dokazovanie, teda v súlade s ust. § 24 a § 29 Daňového poriadku, získavali dôkazy nezákonnými postupmi a v rozpore so všeobecnými záväznými právnymi predpismi. Poukázal na výpovede svedka p. H. A. a p. D. D., pričom namietal postup pri výsluchu týchto osôb, nakoľko je absolútne neprípustné, aby správca dane požadoval od zamestnanca kontrolovaného daňového subjektu v postavení svedka zabezpečenie iného svedka ako aj kladenie otázok o obchodných vzťahoch iných spoločností. Má za to, že správca dane mal využiť len zákonné prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce, lebo tieto vo svojom súhrne ale aj jednotlivo podmieňujú správnosť určenia dane. Žalobca uniesol dôkazné bremeno, predložil všetky požadované a jemu dostupné daňové aj nedaňové doklady a listiny, zodpovedal na všetky otázky v plnom rozsahu, aj nad rozsah vykonanej daňovej kontroly a nad rozsah jeho zákonných povinností, a ďalej na zdôraznenie správnosti svojho tvrdenia poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok č. k. zo dňa 15.03.2011, alebo rozsudok č. k. zo dňa 18.05.2010) (Bod VII. podanej žaloby). Ďalej žalobca tvrdil, že žalovaný porušil ust. § 74 v nadväznosti na § 63 Daňového priadku, Daňový úrad Trnava porušil ust. § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 v nadväznosti na ust. § 30 zákona o správe daní tým, že protokol o daňovej kontrole a výsledky doplneného konania o odvolaní ako dokazovanie pre vydanie rozhodnutí použili nezákonne získané prostriedky, zamestnanci správcu dane mali vykonávať daňovú kontrolu po stránke procesnej v zmysle ust. § 15 zákona o správe daní. Od začatia daňovej kontroly, z ktorej následne vychádzalo rozhodnutie Daňového úradu Trnava cez odvolacie konanie a doplnenie

konania o odvolaní bolo nutné dodržať základné zásady daňového konania, predovšetkým zásadu zákonnosti. Správca dane mal využiť také prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce, lebo tieto vo svojom súhrne, ale aj jednotlivo podmieňujú správnosť určenia dane. Daňová kontrola predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany správcu dane, pričom jej cieľ nie je možné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Realizovaná daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom o správe daní, daňovým poriadkom, zákonom o dani z pridanej hodnoty a s ďalšími súvisiaci zákonmi, preto aj protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku. V takom prípade, ak protokol tvorí podklad pre následné vydanie rozhodnutia - dodatočného platobného výmeru, celé daňové konanie je zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutia, ktoré sú jeho zavŕšením sú rovnako nezákonné (Bod VIII. podanej žaloby). Žalobca taktiež namietal porušenie medzinárodného práva pri doplnenom konaní v procese odvolacieho konania a pri výkone daňovej kontroly. Oba správne orgány uložili ťarchu daňového bremena na žalobcu. V prípade medzinárodnej výmeny informácií sa finančné orgány opierajú o odpovede získané z českej daňovej správy, primárne najmä vo vzťahu k spoločnosti New Animpex, s.r.o. a k spoločnosti Lukus group, s.r.o. a sekundárne vo väzbe na spoločnosť Těšínské jatky, s.r.o. Tu žalobca poukazuje na skutočnosť, že odpovede z českej daňovej správy, resp. akékoľvek iné informácie získané z iných daňových správ sú listiny, ktoré nie sú daňovému subjektu sprístupnené ani v rámci úkonu nazerania do spisu. Odpovede na medzinárodnú výmenu informácií žalobcovi neboli nikdy predložené k nahliadnutiu, a to ani pri ústnych pojednávaniach v rámci daňovej kontroly, a to i napriek tomu, že výsledky z nich správca dane použil ako dôkaz uloženia daňového bremena. V tejto súvislosti žalobca ďalej namietal dĺžku prerušenia daňovej kontroly za účelom medzinárodnej výmeny informácií, keď k prerušeniu daňovej kontroly došlo dňa 04.02.2011 a prerušenie trvalo až do 24.10.2011, čo je viac ako 8 mesiacov. Správca dane mal v tomto prípade postupovať v súlade s Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, a teda, že žiadaný orgán poskytuje informácie tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však žiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac. Navyše uvedené lehoty v zmysle Článku 25 Preambuly menovaného nariadenia treba chápať ako maximálne lehoty, ktoré sa nemajú prekračovať, pričom zásada je taká, že na to, aby bola spolupráca efektívna, by sa informácie, ktoré má už žiadaný členský štát k dispozícii, mali poskytnúť bez ďalšieho odkladu. Vzhľadom na to, že správca dane nerešpektoval maximálne trvanie lehôt v zmysle menovaného nariadenia, daňová kontrola bola prerušená v rozpore so zákonom a medzinárodným právom, čím samotný protokol z daňovej kontroly možno považovať za nezákonný (Bod IX. podanej žaloby).

V ďalšej časti podanej žaloby žalobca poukazuje na rozpor napadnutého rozhodnutia žalovaného so zákonom č. 222/2004 Z. z. a ďalej konštatuje, že vo vzťahu k spoločnosti New Animpex, s.r.o. reálne dodal mäsové výrobky v rámci intrakomunitárneho dodania tovaru menovanej spoločnosti. Najmä poukázal na reálne existujúci tovar (mäsové výrobky, ktoré boli výsledkom vlastnej činnosti žalobcu), v priebehu daňovej kontroly a doplneného odvolania bolo nesporné, že tovar fyzicky existoval, bol riadne a preukázateľne zaúčtovaný v účtovníctve žalobcu. Uvedený tovar bol aj reálne dodaný do iného členského štátu (Česká republika) a jeho prevzatie odberateľ svojim podpisom a pečiatkou pri konkrétnych dodávkach potvrdil. Konštatoval, že ust. § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. v závislosti od toho kto prepravu vykoná, ukladá akými dokumentmi má byť táto preprava dokladovaná. Vzhľadom na to, že v prípade intrakomunitárnych dodávok pre spoločnosť New Animpex, s.r.o. prepravu tovaru zabezpečil odberateľ inou osobou, teda na uvedený prípad je aplikovateľné ust. § 43 ods. 5 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., pričom v tomto prípade zákon vyžaduje preukázať podmienky oslobodenia prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je obsiahnuté miesto určenia. Keďže v tomto prípade prepravu vykonal odberateľ, je za ňu aj zodpovedný a ako doklad o preprave je hodnoverným dokladom čestné prehlásenie. Navyše žalobca preukázal splnenie podmienok aj dodacím listom aj dokladom o prijatí platby za tovar. Na záver tejto časti žalobca zosumarizoval svoje tvrdené argumenty vo vzťahu k spoločnosti New Animpex, s.r.o. a uzavrel, že tovar (mäsové výrobky) skutočne

- fyzicky existoval, tovar bol výsledkom produktu vlastnej činnosti pridaním hodnoty k nakúpeným bravčovým polovičkám od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o., tovar bol skutočne odpredaný odberateľovi New Animpex, s.r.o., čo tento aj reálne potvrdil a taktiež potvrdil fyzické prevzatie predmetného tovaru, prepravu zabezpečoval odberateľ, prepravu reálne a na vlastné náklady tento vykonal, čo v priebehu tak daňovej kontroly ako aj nariadeného doplneného odvolania potvrdil, žalobca predložil všetky potrebné doklady, ktoré mu zo zákona o dani z pridanej hodnoty vyplývajú pre splnenie podmienok na oslobodenie od dane, predovšetkým faktúry, dodacie listy, čestné prehlásenia o preprave tovaru, ako aj úhrady za

dodanie tovaru, ktorými preukázal splnenie podmienok oslobodenia od dane podľa ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. Žalobca prijal všetky zákonné, dostupné a rozumné opatrenia, aby sa uistil, že dodávky boli uskutočnené v rámci Spoločenstva, i keď v čase uskutočnenia intrakomunitárneho dodania nemal absolútne žiaden dôvod pochybovať o zákonnosti správania sa obchodného partnera. V tejto súvislosti predovšetkým si preveril reálnosť existencie spoločnosti z verejného zdroja (výpis z obchodného registra), preveril si, či budúci odberateľ je platiteľom dane z pridanej hodnoty v Českej republike a prijal hotovostné platby. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobca má za to, že svoje dodania tovaru uskutočňoval v rámci zákona č. 222/2004 Z. z., preukázal splnenie podmienok pre oslobodenie od dane v zmysle ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. a k dodaniu tovaru spoločnosti New Animpex, s.r.o. reálne došlo.

Vo vzťahu k spoločnosti HAM HUS SALRO S.L.R. žalobca má za to, že v rámci intrakomunitárneho dodania tovaru v zdaňovacom období august 2010 došlo k reálnemu dodaniu mäsových výrobkov, preukázal všetky zákonné skutočnosti, ktoré majú podstatný a rozhodujúci vplyv na posúdenie intrakomunitárneho dodania tovaru, a teda, že tovar (mäsové výrobky) reálne existoval, bol riadne a preukázateľne zaúčtovaný v účtovníctve žalobcu, bol aj reálne dodaný do iného členského štátu (Rumunsko) a jeho prevzatie odberateľ pri prevzatí tovaru potvrdil. Prepravu tovaru zabezpečil odberateľ inou osobou, teda na uvedený prípad je aplikovateľné ust. § 43 ods. 5 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., pričom v tomto prípade zákon vyžaduje preukázať podmienky oslobodenia prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je obsiahnuté miesto určenia. Keďže v tomto prípade prepravu vykonal odberateľ, je za ňu aj zodpovedný a ako doklad o preprave je hodnoverným dokladom čestné prehlásenie. Navyše žalobca preukázal splnenie podmienok aj dodacím listom aj dokladom o prijatí platby za tovar. Na záver tejto časti žalobca zosumarizoval svoje tvrdené argumenty vo vzťahu k spoločnosti HAM HUS SALRO S.L.R. a uzavrel, že tovar (mäsové výrobky) skutočne - fyzicky existoval, tovar bol výsledkom produktu vlastnej činnosti pridaním hodnoty k nakúpeným bravčovým polovičkám od spoločnosti Těšínské jatky, s r.o., tovar bol skutočne odpredaný odberateľovi HAM HUS SALRO S.L.R., čo tento aj reálne potvrdil a taktiež potvrdil fyzické prevzatie predmetného tovaru, prepravu zabezpečoval odberateľ, prepravu reálne a na vlastné náklady tento vykonal, čo v priebehu tak daňovej kontroly ako aj nariadeného doplneného odvolania potvrdil, žalobca predložil všetky potrebné doklady, ktoré mu zo zákona o dani z pridanej hodnoty vyplývajú pre splnenie podmienok na oslobodenie od dane, predovšetkým faktúry, dodacie listy, čestné prehlásenia o preprave tovaru, ako aj úhrady za dodanie tovaru, ktorými preukázal splnenie podmienok oslobodenia od dane podľa ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. Žalobca prijal všetky zákonné, dostupné a rozumné opatrenia, aby sa uistil, že dodávky boli uskutočnené v rámci Spoločenstva, i keď v čase uskutočnenia intrakomunitárneho dodania nemal absolútne žiaden dôvod pochybovať o zákonnosti správania sa obchodného partnera. V tejto súvislosti predovšetkým si preveril reálnosť existencie spoločnosti z verejného zdroja (výpis z obchodného registra), pričom skutočnosť, že odberateľ od 01.08.2010 už nebol platiteľom dane z pridanej hodnoty, nemožno pripísať na ťarchu žalobcovi, zvlášť nie, ak samotný správca dane o tejto skutočnosti v tom čase nevedel, t. j. sám správca dane pochybil, čím porušil zákon. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobca má za to, že svoje dodania tovaru uskutočňoval v rámci zákona č. 222/2004 Z. z., preukázal splnenie podmienok pre oslobodenie od dane v zmysle ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. a k dodaniu tovaru spoločnosti HAM HUS SALRO S.L.R. aj reálne došlo.

Vo vzťahu k spoločnosti Lukus group, s.r.o. žalobca má za to, že si zákonne uplatnil právo na odpočítanie dane podľa ust. § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. Trvá na tom, že preukázal všetky jemu dostupné zákonné skutočnosti, ktoré majú podstatný a rozhodujúci vplyv na posúdenie nadobudnutia tovaru, a ktorými boli v tomto prípade najmä existujúci tovar (bravčové polovičky, ktoré žalobca nakúpil od spoločnosti Lukus group, s.r.o.), reálne dodaný tovar. Do pozornosti v tejto súvislosti žalobca dal čestné vyhlásenie p. D. D., mandatára spoločnosti Lukus group, s.r.o. a jeho svedeckú výpoveď, v ktorej tvrdil, že mandátnu zmluvu uzavrel, a že žalobca tovar deklarovaný na faktúrach skutočne dodal. Zároveň poukázal aj na reálne splnené podmienky zákona č. 222/2004 Z. z., nakoľko tento mal nadobudnutý tovar riadne fakturovaný. Žalobca daňovú výhodu z ceny popiera, nakoľko pri takom obrate, aký dosahoval nešlo o žiadnu cenovú výhodu a vyslovil názor, že žalovaný na neho preniesol daňové bremeno v rozpore so zákonom a platnou judikatúrou. Na záver tejto časti žalobca zosumarizoval svoje tvrdené argumenty vo vzťahu k spoločnosti Lukus group, s.r.o. a uzavrel, že tovar (bravčové polovičky) skutočne fyzicky existoval, tovar bol skutočne dodaný dodávateľom Lukus group, s.r.o., čo tento aj reálne potvrdil

a súčasne potvrdil aj to, že predmetný tovar fyzicky existoval a bol žalobcom dodaný. Žalobca predložil všetky potrebné doklady, ktoré mu zo zákona o dani z pridanej hodnoty vyplývajú pre splnenie podmienok na oslobodenie od dane, predovšetkým faktúry, dodacie listy, čestné prehlásenia o preprave tovaru, ako aj úhrady za dodanie tovaru, ktorými preukázal splnenie podmienok oslobodenia od dane podľa ust. § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobca zastáva názor, že svoje nadobudnutia tovaru uskutočňoval v rámci zákona č. 222/2004 Z. z., preukázal splnenie podmienok pre oslobodenie od dane v zmysle ust. § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. a odpočítanie dane z nadobudnutia tovaru od spoločnosti Lukus group, s.r.o. bolo uskutočnené v súlade so zákonom o dani z pridanej hodnoty (Bod X. podanej žaloby).

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, žalobca má za to, že rozhodnutie žalovaného ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Daňového úradu Trnava je v rozpore so zákonom a z dôvodu, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku), zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku) a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku) žiadal, aby tunajší súd žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1100307/1/91396/2014/4884 zo dňa 19.02.2014 v spojení s rozhodnutím - dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trnava č. 9200402/5/2084414/2012/DEC zo dňa 03.08.2012 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu trov konania (Bod XI. a XII. podanej žaloby).

K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 08.08.2014, pričom žiadal žalobu zamietnuť. K žalobcom napadnutej časti - (Bod II. a III.) uviedol, že porušenia, ktoré žalobca v príslušných častiach podanej žaloby uvádza sú formulované všeobecne, pričom žalobca bližšie nekonkretizoval tvrdené nedodržanie zákona. K Bodu IV. uviedol, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na ust. § 165 ods. 2 a 5 zákona č. 563/2009 Z. z., pričom žalobcom uplatňované ust. § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. (prechodné ust. účinné od 30.12.2012) nie je možné aplikovať na daný prípad, keďže daňové konanie začalo ešte pred 30.12.2012 z čoho následne vyplýva, že odvolací orgán bol povinný vydať Oznámenie č. 1100307/1/1266385/2012 zo dňa 14.11.2012 podľa ust. § 30a ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. a nie podľa ust. § 65 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. Z menovaného ust. § 30a ods. 4 potom nevyplýva povinnosť pre žalovaného oznámiť daňovému subjektu presnú lehotu, ktorú mu nadriadený orgán určí. Nemôže postupovať teda nad rámec znenia zákona a túto skutočnosť oznamovať žalobcovi, nakoľko mu to zákon č. 511/1992 Zb. neukladá. Taktiež žalovaný vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobcu, že v napadnutom rozhodnutí absentujú náležitosti podľa ust. § 63 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. (Bod V.). V tejto súvislosti odkázal na spisový materiál, z ktorého je zrejmé, ako nadriadený správny orgán ukladal prvostupňovému orgánu doplniť konanie, pričom zákonným postupom žiadal Ministerstvo financií Slovenskej republiky o predĺženie príslušných lehôt na vydanie rozhodnutia vo veci a bolo mu vždy vyhovené. Rovnako sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že v doplnenom konaní nebola daňovému subjektu poskytnutá možnosť podávať návrhy a námietky, tak ako to vyplýva z ust. § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z., nakoľko zástupcovi žalobcu bolo dňa 06.03.2013 doručené upovedomenie o vypočutí svedkov č. 9200402/5/781688/2013/Šaf zo dňa 27.02.2013, kde sa priamo uvádza, že v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. e) a § 25 v nadväznosti na ust. § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. má právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní. Žalobca, ani jeho splnomocnený zástupca v rámci doplneného daňového konania nevyužili uvedené možnosti, prípadne sa ústnych pojednávaní ani nezúčastnili. K tvrdeniu žalobcu, že na správcu dane nebola delegovaná právomoc na opätovné prerokovanie výsledkov doplneného konania žalovaný uvádza iba toľko, že sa jedná o právnu konštrukciu bez zákonného podkladu, keďže osobitné splnomocnenie sa nevyžaduje, priamo v ust. § 74 ods. 2 a 3 upravuje postup žalovaného a správcu dane v súvislosti s doplnením konania a v ust. § 25 právo daňového subjektu zúčastniť sa výsluchu svedka. Vo vzťahu k námietke nečinnosti (Bod VI.) žalovaný poukázal na rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo v rámci doplneného konania realizované, pričom odvolacie konanie bolo vykonávané vždy v rámci lehôt, ktoré boli určené v zmysle ust. § 30a zákona č. 511/1992 Zb. alebo § 65 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. V súvislosti s obchodným vzťahom so spoločnosťou New Animpex, s.r.o. (Bod VII.) žalovaný poukázal na skutočnosť, že predmetný český odberateľ bol nekontaktný a nebolo ho možné vo veci vypočuť. Taktiež tvrdenie žalobcu o tom, že suma 167.508,70 eur je sumou uplatnenou zo základu dane odberateľských faktúr pre odberateľa New Animpex, s.r.o. nie je možné bez ďalšieho

akceptovať. Pokiaľ ide o dôkazy o dodaní tovaru spoločnosti New Animpex, s.r.o., žalovaný uviedol, že k sporným faktúram žalobca predložil čestné vyhlásenia, v ktorých bolo uvedené, že spoločnosť New Animpex, s.r.o. v zastúpení p. D. E. čestne prehlasuje, že tovar od žalobcu bol na základe potvrdenej objednávky prevzatý a vyvezený na územie Rumunskej republiky vlastným motorovým vozidlom EVČ MT709BK, vodičom I. R.. Uvedené doklady boli opečiatkované pečiatkou odberateľa New Animpex, s.r.o. a podpísané neidentifikovateľným podpisom zástupcu odberateľa. Súhrnný výkaz ako aj daňové priznanie od spoločnosti New Animpex, s.r.o. nesvedčia o tom, že zdaniteľné obchody prebehli deklarovaným spôsobom. K žalobcom predloženému rozsudku ESD C-146/05 „Albert Collée" žalovaný dodal, že v predmetnom daňovom konaní nebolo hodnoverne preukázané, resp. žalobca ani nepredložil relevantné dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru skutočne došlo. V súvislosti s obchodným vzťahom so spoločnosťou HAM HUS SALRO S.L.R. žalovaný uviedol, že na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií č. /Hru zo dňa 24.01.2011 Finančná správa Rumunskej republiky potvrdila, že identifikačné číslo pre DPH: RO26640526, pridelené tejto spoločnosti bolo platné pre intrakomunitárne transakcie iba do 01.08.2010 a skutočnosť, že žalobca zahrnul predmetné dodania do súhrnného výkazu v auguste 2010, nemá vplyv na to, že rumunský odberateľ bol osobou identifikovanou pre DPH len do dňa 01.08.2010. Je teda nesporné, že rumunský odberateľ nebol v čase deklarovaného uskutočnenia zdaniteľných obchodov osobou identifikovanou pre DPH. Bolo povinnosťou žalobcu ako podnikateľa preveriť si, či jeho odberateľ spĺňa túto zákonnú požiadavku a nemal by svoje pochybenie prenášať na daňové orgány. Na námietku žalobcu, že žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán mali preveriť skutočnosti svedčiace v jeho prospech žalovaný odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. Sž-o-NS 44/03 zo dňa 23.10.2003. Žalovaný ďalej poukázal i na tú skutočnosť, že súd by mal pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného brať do úvahy iba tie námietky žalobcu, ktoré tento uplatnil v odvolacom konaní a následne odkázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a . K námietke žalobcu týkajúcej sa najmä spôsobu vedenia výsluchov svedkov žalovaný uviedol, že správca dane kládol vypočúvaným osobám také otázky, ktoré mali priamu súvislosť s deklarovanými zdaniteľnými obchodmi a nemožno tvrdiť, že je vylúčené, aby svedkovia mali vedomosť o opytovaných skutočnostiach, tak ako to namieta žalobca. Žalobca, resp. jeho splnomocnený zástupca mohli využiť právo klásť svedkom otázky, prípadne vznášať námietky, čo však neurobili. Vo vzťahu k preprave realizovanej vodičom I. R. žalovaný uviedol, že všetky doklady predložené touto osobu hodnotil v súvislosti s inými zisteniami. Predovšetkým bolo zistené, že tento svedok v podanom daňovom priznaní k dani z príjmu fyzických osôb za rok 2010 priznal príjmy zo živnosti menšie, ako boli uvedené na predložených pokladničných dokladoch (daňové priznanie - 500 eur, doklady vystavené na 3.780 eur). Navyše o mieste a čase výsluchu tejto osoby bol žalobca písomne mailom dňa 07.12.2011 upovedomený, ktorého sa však žalobca nezúčastnil. Z výsluchu uvedeného svedka vyplynulo, že tento v roku 2010 vykonával podnikateľskú činnosť - vedenie cudzieho nákladného motorového vozidla, pre odberateľa New Animpex, s.r.o. vykonával nákladnú prepravu (5-6 krát do mesiaca) po trase Siladice - Mikulov na vozidle AVIA s miestom nakládky v Siladiciach a vykládky pod Nádražím 607, Mikulov. K tovaru dostal doklady od p. A. st. alebo ml. a odovzdal ich p. P. pri vykládke v Mikulove. Úhrady za prepravu prijímal v hotovosti raz mesačne. Žalovaný však v tejto súvislosti uviedol, že nebolo hodnoverným spôsobom preukázané, že fakturovaný tovar bol skutočne prepravený na územie Českej republiky, do skladov v Mikulove, nakoľko Národná diaľničná spoločnosť, a.s. potvrdila, že v elektronickom mýtnom systéme neexistuje žiaden záznam o pohybe vozidla EČ: MT 709BK po vymedzených úsekoch ciest, po ktorých mal byť tovar prepravovaný. Prepravu tovaru spoločnosti New Animpex, s.r.o. žalobca podľa ust. § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. preukazoval čestnými vyhláseniami, v ktorých spoločnosť New Animpex, s.r.o. v zastúpení p. D. E. ku každej faktúre prehlasuje, že tovar žalobcu bol prevzatý a vyvezený na územie Rumunskej republiky vlastným motorovým vozidlom EČ: MT709BK a vodičom I. R., avšak pravdivosť údajov uvedených na príslušných čestných vyhláseniach nebola preukázaná, nakoľko podpis osoby konajúcej za spoločnosť New Animpex, s.r.o. (D. E.) preukázateľne nebol podpisom tejto osoby. Navyše bola preukázaná aj nepravdivosť údajov v čestných vyhláseniach o použitom dopravnom prostriedku a aj o uvádzanom mieste dodania fakturovaného tovaru, keďže predmetné motorové vozidlo nebolo vlastným motorovým vozidlom spoločnosti New Animpex, s.r.o., ale toto bolo vo vlastníctve spoločnosti Carbontrade Slovakia, s.r.o. Taktiež na preukázanie skutočnej prepravy tovaru v príslušných dňoch neboli k danému vozidlu predložené tachografové kotúče ani kniha jázd. K spochybneniu Dohôd o vzájomnom započítaní žalovaný uviedol, že na internetovej stránke V. (časť Zbierka listín) v súvislosti so spoločnosťou New Animpex, s.r.o. správca dane overoval podpisový vzor konateľa p. D. E., pričom zistil, že na zverejnených písomnostiach - Prehlásenie a podpisový vzor konateľa, súhlas podľa ust. §

31 ods. 3 Obchodného zákonníka zo dňa 18.08.2009 a Zmluva o prevode časti obchodného podielu zo dňa 18.08.2009, sú podpisy konateľa p. D. E. (overené notárom v Českej republike) evidentne rozdielne od podpisov na dokladoch a písomnostiach predložených žalobcom v priebehu výkonu daňovej kontroly (odberateľské faktúry, dodacie listy, čestné vyhlásenia, dohody o započítaní pohľadávok, Smlouva o podnájmu nebytových prostor), ktoré mali byť podľa vyjadrení žalobcu a svedkov údajne podpísané p. D. E.. K námietke žalobcu, že správca dane nevykonával dokazovanie zákonným spôsobom, keď tento mal od svedka žiadať, aby zabezpečil účasť iného svedka tým, že sa ho pýtal na identifikačné údaje iných osôb, prípadne či vie zabezpečiť účasť týchto osôb na ústnom pojednávaní, žalovaný uviedol, že svedkovi neboli v tomto smere uložené žiadne povinnosti, pričom mu boli kladené iba otázky. Správca dane bol oprávnený použiť všetky právne inštitúty, prostredníctvom ktorých si zabezpečí dostatok dôkazov potrebných pre vydanie svojho rozhodnutia. Navyše žalobca v priebehu ústnych pojednávaní žiadne porušenia právnych predpisov nenamietal, prípadne sa ich ani nezúčastňoval. K žalobcom predloženému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. žalovaný uviedol iba toľko, že v prejednávanom prípade nebola sporná existencia plnenia, a teda rozhodné neboli ani preverované vzťahy medzi dodávateľom a dodávateľovými subdodávateľmi. Vo vzťahu k žalobcom namietanému porušeniu ust. § 74, § 63 zákona č. 563/2009 Z. z. a ust. § 44 ods. 6 písm. b) bod 1, § 30 a § 15 zákona č. 511/1992 Zb. (Bod VIII.) žalovaný poukázal na ich všeobecné poňatie, pričom nie je možné identifikovať, na akom mieste napadnutého rozhodnutia sa nachádzajú vyššie žalobcom zmieňované porušenia. K porušeniu medzinárodného práva (Bod IX.) a predovšetkým k námietke, že žalovaný ani správca dane žalobcovi nesprístupnili informácie formou nazerania do spisu získané ako odpovede z českej a rumunskej daňovej správy v rámci využitia inštitútu MVI, žalovaný odkázal na ust. § 22 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorého nevyplýva oprávnenie pre daňový subjekt nazerať do úradnej korešpondencie určenej pre nadriadené orgány, do registra, do pomôcok, zápisov a rozhodnutí slúžiacich výlučne pre potreby správcu dane a ďalších podkladov, do ktorých sa nesmie umožniť nazeranie s ohľadom na povinnosť zachovať v tajnosti pomery iných daňovníkov. Z toho dôvodu správca dane postupoval správne, keď žalobcovi namietané informácie nesprístupnil, v opačnom prípade by porušil predmetné ust. zákona č. 511/1992 Zb. K námietke žalobcu ohľadom dĺžky daňovej kontroly, žalovaný poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia a konštatoval, že zo spisového materiálu vyplýva, že tento rozhodoval v zákonných lehotách. V súvislosti s namietaným rozporom napadnutého rozhodnutia so zákonom č. 222/2004 Z. z. (Bod X.) žalovaný sa vyjadril v tom zmysle, že v prípade spoločnosti New Animpex, s.r.o. nespochybňuje samotné dodanie tovaru, avšak má za to, že žalobca riadne nepreukázal dodanie tovaru spôsobom vyplývajúcim z predložených faktúr, na ktorých je ako odberateľ uvedená spoločnosť New Animpex, s.r.o., ktorá však za tieto zdaniteľné obchody DPH nepriznala a súčasne žalobca nepreukázal, že pri týchto dodávkach tovaru vzniklo oslobodenie od dane v zmysle ust. § 43 zákona č. 222/2004 Z. z., a to i napriek tomu, že bol na to v zápisniciach o ústnom konaní vyzvaný. Na základe toho správca dane dospel k záveru, že žalobca v rozpore s ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. nesplnil podmienky dodania tovaru s oslobodením od dane, keď tento nepredložil dôkazy o mieste určenia tovaru, nepredložil dôkazy o spôsobe vykonania a zabezpečenia prepravy a navyše ani nepreukázal, že nadobúdateľom tovaru je osoba uvedená v sporných odberateľských faktúrach. Samotný reálne existujúci tovar bez ďalšieho nepotvrdzuje dodanie do Českej republiky. Taktiež preverenie existencie odberateľa z verejného zdroja (Obchodný register), zisťovanie, či je odberateľ platca DPH, prípadne prijatie hotovostnej platby neznamená, že k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo. Vo vzťahu k spoločnosti HAM HUS SALRO S.L.R. nemohlo byť právo na oslobodenie od DPH v zmysle ust. § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. priznané z dôvodu, že odberateľ nebol platcom DPH. Rovnako nebolo preukázané vykonanie samotnej prepravy, keď prepravca p. I. R. poprel, že by s rumunským odberateľom uzavrel zmluvu o preprave a v roku 2010 tento nedodával do Rumunska žiadne tovary. K deklarovaným zdaniteľným obchodom medzi žalobcom a spoločnosťou Lukus group, s.r.o. žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období mäso (bravčové polky) kupoval od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. aj priamo, t. j. Těšínské jatky, s.r.o. ho priamo faktúrami č. 065001442 zo dňa 03.08.2010, č. 065001480 zo dňa 10.08.2010, č. 065001549 zo dňa 19.08.2010, č. 065001635 zo dňa 30.08.2010 a č. 065001670 zo dňa 31.08.2010 fakturovali žalobcovi, a to isté mäso (bravčové polky) žalobca odoberal aj od spoločnosti Lukus group, s.r.o., pričom mal vedomosť, že pochádzalo od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. Podľa predložených faktúr žalobca tú istú komoditu odobral od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. a zároveň aj od spoločnosti Lukus group, s.r.o. dokonca v tých istých dňoch (03.08.2010, 10.08.2010, 19.08.2010, 30.08.2010 a 31.08.2010). Navyše z predložených faktúr vyplýva, že žalobca od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. predmetný tovar odoberal za jednotkovú cenu 1,45 eur / kg a tú istú komoditu v ten istý deň fakturovala spoločnosť Lukus group, s.r.o. za cenu 1,48 eur, príp. 1,49 eur / kg. Žalobca v kontrolovanom

zdaňovacom období deklaroval, že od spoločnosti Lukus group, s.r.o. nadobudol tovar v celkovom množstve 271.149,50 kg za čo mal zaplatiť pri cene za 1 kg 1,48 eur a od 15.08.2010 1,49 eur bez dane z pridanej hodnoty spolu 402.715,59 eur. V prípade, ak by žalobca predmetnú komoditu zakúpil od spoločnosti Lukus group, s.r.o. za cenu 1,45 eur / kg, za ktorú ich kupoval priamo od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o., príp. by tento tovar kúpil priamo od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. tak, ako ho v tých istých dňom kupoval, tak by za 271.149,50 kg za ne zaplatil iba 393.166,77 eur, čo je o 9.548 eur iba za jeden mesiac menej, ako mu bolo fakturované spoločnosťou Lukus group, s.r.o. Z uvedených skutočností vyplýva, že v tomto prípade išlo o zneužívanie vnútroštátneho práva a práva Európskej únie, nakoľko jediným dôvodom, pre ktorý žalobca kupoval predmetný tovar od spoločnosti Lukus group, s.r.o. za nevýhodnejšiu cenu, než ten istý tovar kupoval priamo od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o., bolo dosiahnutie daňovej výhody spočívajúcej v uplatnení nadmerného odpočtu, ktorý vznikol v dôsledku uplatnenia odpočítania dane z dodávok tovaru od spoločnosti Lukus group, s.r.o. pri súčasnom dodaní tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane. K ďalšiemu tvrdeniu žalobcu o tom, že p. D. D. konal na základe mandátnej zmluvy zo dňa 01.08.2010, ktorú v kópií predložil správcovi dane dňa 03.05.2012, žalovaný konštatuje, že predmetná zmluva má viaceré nedostatky mohol mať žalobca oprávnené pochybnosti o jej platnosti a účinnosti. Ak by žalobca pri uzatváraní zdaniteľných obchodov konal s dostatočnou starostlivosťou a obozretnosťou, mohol si platnosť uvedenej zmluvy overiť priamo u konateľa spoločnosti Lukus group, s.r.o. p. R. S., čo však nevykonal. Predmetná mandátna zmluva mala byť uzatvorená podľa ust. § 566 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. dňa 01.08.2010 medzi spoločnosťou Lukus group, s.r.o. (mandant) a p. D. D. (mandatár), pričom v zmluve nie je uvedené meno fyzickej osoby, ktorá zmluvu za spoločnosť Lukus group, s.r.o. podpísala. Navyše samotná konateľka spoločnosti Lukus group, s.r.o. p. R. S. podpísanie zmluvy poprela. Navyše podpis na mandátnej zmluve nie je podpisom p. R. S. podľa jej (notárom overeného) podpisu na dokumentoch získaných z Obchodného registra. Navyše z obsahu zmluvy vyplýva oprávnenie pre D. D. uskutočňovať právne úkony smerujúce k uzatváraniu kúpnych zmlúv, a teda nemal oprávnenie aj tieto zmluvy uzatvárať. Na základe tejto nejasnej mandátnej zmluvy mal mať žalobca oprávnené pochybnosti o oprávnení p. D. D. uzatvárať za spoločnosť Lukus group, s.r.o. zmluvy o dodávkach tovaru, pričom tieto pochybnosti mal žalobca odstrániť predovšetkým z dôvodu, že má v konaní dôkaznú povinnosť, t. j. má povinnosť preukázať spôsobom vylučujúcim všetky pochybnosti, že pri uskutočňovaní obchodov a uplatňovaní odpočítania dane boli splnené všetky podmienky, vyžadované príslušným hmotnoprávnym predpisom na úseku dane z pridanej hodnoty. Je na žalobcovi, aby preukázal, že konal s oprávnenou osobou. Na záver svojho vyjadrenia žalovaný konštatoval, že preukázanie dodávok tovaru iba listinnými dokladmi (faktúry, dodacie listy, čestné vyhlásenie, úhrada za dodanie tovaru) nie je možné považovať za dôkaz, na základe ktorého vzniká daňovému subjektu právo na odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. Samotná faktúra bez ďalšieho nie je dôkazom o tom, že žalobca skutočne nakúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a má právo nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. Uskutočnenie dodania tovaru, vznik daňovej povinnosti a následné právo odpočítať daň nie je možné deklarovať len formálne, ale aj reálnym preukázaním dodania tovaru. Splnenie formálnej stránky je síce jednou z podmienok, aby bolo uznané odpočítanie dane, avšak tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré preukazuje daňový subjekt. V tomto prípade však žalobca uvedenú podmienku nesplnil, čím v konečnom dôsledku nepreukázal, že by mu v danom prípade vzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. .

Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie na deň 14.3.2016, na ktorom právny zástupca žalobcu uviedol, že rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné, a to tak po materiálnej stránke ako aj z hľadiska žalovaným konštatovaného právneho záveru. Poukázal na procesné pochybenia správnych orgánov (vykonávanie úkonov v čase prerušenej daňovej kontroly, predvolávanie svedkov telefonicky ako aj emailovou korešpondenciou, postup pri výsluchu svedkov, pokiaľ ide o kladenie otázok svedkom). Namietal, že v danom prípade sa nejednalo o fiktívne obchody, tovar (mäso) bol reálne prepravovaný a dodaný, čo nebolo zo strany správnych orgánov vzaté do úvahy. Tiež namietal, že rozhodnutie žalovaného sa náležitým spôsobom nezaoberalo s dôvodmi uvádzanými žalobcom v odvolacom správnom konaní, čím tento porušil ust. § 74 ods. 2 daňového poriadku. Taktiež poukázal na to, že zo strany žalovaného neboli vykonané žalobcom navrhované dôkazy a ani odstránené, resp. vyhodnotené rozpory v jednotlivých výpovediach svedkov. Ďalej uviedol, že žalovaný nepostupoval správne, pokiaľ preniesol dôkazné bremeno ohľadne uskutočnenia obchodných transakcií zo zmluvných partnerov na daňový subjekt, pričom v prípade podvodného konania odberateľov malo byť dôkazné bremeno prenesené na správcu dane.

V konaní vypočutý poverený zástupca žalovaného uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava dôvodov uvedených v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 8.8.2014. Vo veci obchodných vzťahov so spoločnosťou New Animpex, s.r.o. poukázal na to, že z odpovede MVI bolo zistené, že tento obchodný partner bol nekontaktný a preto mu nebolo možné ani doručovať výzvy týkajúce sa tohto konania. Za tohto stavu preto nemohol byť vypočutý ani konateľ tejto spoločnosti D. E., ktorého pobyt bol neznámy. V súvislosti s touto spoločnosťou poukázal na to, že táto spoločnosť za tretí štvrťrok v roku 2010 uviedla nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, pričom základ dane bol uvedený vo výške 4 120 714 českých korún, avšak nadobudnutie tovaru spornými faktúrami nepriznala. Okrem toho preprava tovaru bola preukázaná iba čestnými vyhláseniami a tiež podpis D. E. bol rozdielny s podpisom uvedeným vo verejne prístupných registroch. Vo veci obchodných vzťahov so spoločnosťou Lukus Group, s.r.o. uviedol, že rozdielne výpovede bývalých konateliek tejto spoločnosti neboli pre predmetnú vec rozhodujúce, pretože nebolo zrejmé kto vlastne konal za túto spoločnosť, nakoľko v konaní vypočutá konateľka p. S. (konateľka pre toto zdaňovacie obdobie - august 2010) nevedela o tom, že bola konateľkou tejto spoločnosti. V tejto súvislosti poukázal na to, že táto uviedla, že podpisovala nejaké doklady, avšak vzhľadom k tomu, že „bola pod liekmi", tak nevedela uviesť aké konkrétne doklady podpisovala. Pokiaľ ide o ďalšie dôvody uvádzané právnym zástupcom žalobcu na pojednávaní, tak k týmto sa nevedel vyjadriť, pretože niektoré z nich neboli uvádzané v žalobe.

Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom v zmysle Druhej hlavy Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.") v rozsahu žalobných dôvodov a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Podľa § 247 O.s.p.

(1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. (2) Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 1a zákona č. 511/1992 Zb. Na účely tohto zákona sa rozumie správou daní evidencia a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov 1a) podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov;

Podľa § 2 zákona č. 511/1992 Zb. (1) V daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. (2) Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. (4) Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. (5) Správca dane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. (6) Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. (7) Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti. (8) Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní.

Podľa § 15 zákona č. 511/1992 Zb.

(1) Daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j) prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. 6ea) Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, 6eb) alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, 6ee) alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. 1b) (2) Správca dane doručí daňovému subjektu písomné oznámenie o výkone daňovej kontroly. Toto oznámenie musí obsahovať miesto a deň začatia daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie. Ak z dôvodov na strane daňového subjektu nemožno začať daňovú kontrolu v deň uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly, daňový subjekt je povinný túto skutočnosť do 8 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly oznámiť správcovi dane a dohodnúť so správcom dane iný deň začatia daňovej kontroly, pričom daňová kontrola sa nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Ak nedôjde k dohode medzi daňovým subjektom a správcom dane o začatí daňovej kontroly, považuje sa štyridsiaty deň za deň začatia daňovej kontroly. Ak daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6; o tomto postupe je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa odsekov 10, 12 a 13 a primerane podľa odseku 11; v takom prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré použil. Ak daňový subjekt v priebehu určenia dane správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné doklady, správca dane ich môže využiť ako pomôcky. Tieto doklady daňový subjekt môže predkladať len do doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok (§ 15 ods. 10). (3) Správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia podľa odseku 2, ak tak ustanovuje osobitný zákon 1b) alebo ak o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné v trestnom konaní, alebo ak hrozí, že účtovné alebo iné doklady budú znehodnotené, zničené alebo pozmenené. V týchto prípadoch, v deň začatia daňovej kontroly, zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; okrem náležitostí ustanovených v § 11 v zápisnici o začatí daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia, miesto vykonávania daňovej kontroly, dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie. Zápisnica o začatí daňovej kontroly je súčasťou protokolu z daňovej kontroly alebo protokolu o určení dane podľa pomôcok. (5) Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe. (6) Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme 6ed) vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3). (8) Kontrolovaný daňový subjekt môže do dňa doručenia výzvy podľa odseku 10 uplatniť u správcu dane námietku proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly. Námietky vybavuje zamestnanec správcu dane najbližšie nadriadený tomu zamestnancovi, voči ktorému smerujú. Tento nadriadený zamestnanec námietke vyhovie a zabezpečí nápravu alebo kontrolovanému daňovému subjektu oznámi písomne dôvody, pre ktoré nemožno námietke vyhovieť. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. (10) O výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania protokolu, pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu. (13) Daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6) je ukončené dňom prerokovania protokolu s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane dohodou je ukončené dňom spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5). Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca dane, ktorým je colný úrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá povinnosť podávať daňové priznanie podľa osobitných zákonov, 1b) za kontrolované zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla. Doručenie protokolu podľa odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2) sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly.

Podľa § 29 zákona č. 511/1992 Zb. (1) Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. (2) Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. (6) Ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.

(7) Správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému subjektu. (8) Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. (9) Na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovom konaní neprihliada.

Podľa § 30a zákona č. 511/1992 Zb. (4) Ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní nemôže vo veci rozhodnúť v lehote do 60 dní, je povinný o tom písomne s uvedením dôvodov upovedomiť daňový subjekt.

Podľa § 44 zákona č. 511/1992 Zb. (6) Ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods. 13) b) dodatočný platobný výmer, ak sa daň 1. zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere;

Podľa § 165 zákona č. 563/2009 Z. z. (1) Právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. (2) Daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. (3) Ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na daňové exekučné konanie začaté podľa doterajších predpisov. (4) Daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov. (5) Vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov. 6) Nevymožiteľný daňový nedoplatok podľa § 61 ods. 6 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011 sa považuje za dočasne nevymožiteľný daňový nedoplatok podľa § 83 tohto zákona. (7) Sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.

Podľa § 165b zákona č. 563/2009 Z. z. (Prechodné ustanovenia účinné od 30. decembra 2012) (1) Daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. (2) § 165 ods. 2 znenie pred bodkočiarkou a § 165a sa od 30. decembra 2012 nepoužijú.

Podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. (1) Oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. (5) Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu,

d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar.

Podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. 1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení tovaru, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. Z obsahu súdneho spisu ako aj k nemu pripojeného administratívneho spisu žalovaného tunajší súd zistil, že Upovedomením č. /Hru zo dňa 08.11.2010 prevzatým splnomocneným zástupcom žalobcu dňa 19.11.2010 bolo žalobcovi t. č. Daňovým úradom Hlohovec (aktuálne Daňový úrad Trnava; zmena nastala na základe zákona č. 333/2011 Z. z.) oznámené začatie kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2010 dňom 22.11.2010.

Rozhodnutím č. /Hru zo dňa 31.01.2011 (prevzatým dňa 04.02.2011) bolo vydané rozhodnutie, ktorým príslušný správca dane postupom podľa ust. § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. prerušil daňovú kontrolu z dôvodu, že sa začalo konanie o skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia - zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií Finančnej správe Českej republiky a Finančnej správe Rumunskej republiky vo veci dodania tovaru vykonaného platiteľom do iného členského štátu (preverenie nadobudnutí tovarov - mäsových výrobkov od slovenského platiteľa). Oznámením č. /Šaf zo dňa 24.10.2011 správca dane oznámil pominutie prekážky prerušenia daňovej kontroly. Následne na základe odôvodnenej žiadosti č. 9200402/143/2012/Šaf zo dňa 12.01.2012 správca dane požiadal nadriadený orgán Finančné riaditeľstvo SR o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly podľa ust. § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., ktorej bolo zo strany Finančného riaditeľstva SR vyhovené a daňová kontrola predĺžená o ďalších 6 mesiacov, o čom bol taktiež žalobca upovedomený.

Dňa 13.07.2012 bol pod č. 9200402/5/1718061/2012/Šaf vypracovaný Protokol na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona č. 222/2004 Z. z. za zdaňovacie obdobie august 2010, výsledkom ktorého bolo konštatovanie, že žalobcovi nevzniklo právo na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 37.495,04 eur, podľa výsledkov daňovej kontroly mu vznikla vlastná daňová povinnosť vo výške 86.916,90 eur.

Výzvou č. 9200402/5/17183/2012/Šaf zo dňa 13.07.2012 a prevzatou dňa 13.07.2012, bol žalobca vyzvaný na prerokovanie Protokolu v lehote 8 pracovných dní odo dňa doručenia a dostavenie sa na prerokovanie Protokolu dňa 31.07.2012.

Podaním došlým správcovi dane dňa 24.07.2012 žalobca namietal správnosť postupu, keď správca dane nepreukázal, že žalobca plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Rozporoval, že by obchod s mäsom reálne neprebehol, p. Jarábek sa vždy preukázal voči žalobcovi v obchodnom styku platným oprávnením konať za spoločnosť (Lukus group, s.r.o.; pozn.) a nemal najmenšie dôvody pochybovať o jeho kompetentnosti. Poukázal na nedôveryhodnosť osoby p. R. S., nakoľko jej výpovede boli vnútorne rozporné. Ďalej nebola vyhodnotená skutočnosť, že žalobca preukázal predaj tovaru spoločnosti Lukus group, s.r.o. spoločnosťou Těšínské jatky, s.r.o., pričom Těšínské jatky, s.r.o. realizovali vývoz a zaplatené dodávky boli riadne deklarované súhrnnými výkazmi Finančnému úradu v Třinci, resp. v Českom Těšíně v Českej republike, a že za tovar zaplatila spoločnosť Lukus group, s.r.o. spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. Tvrdenia p. S. a p. D. týkajúce sa mandátnej zmluvy boli vyhodnotené účelovo v neprospech žalobcu a neboli preverené objektívnymi dôkazmi. K dodávke tovaru spoločnosťou Lukus group, s.r.o. žalobca uviedol, že tento tovar dodala menovaná spoločnosť prostredníctvom spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o., teda jej motorovými vozidlami upravenými na prepravu bravčových polovičiek, pričom za dodaný tovar žalobca zaplatil priamo zástupcovi spoločnosti Lukus group, s.r.o. p. D. v hotovosti na základe vystavených faktúr oproti príjmovému pokladničnému dokladu. Konštatoval, že správca dane nemôže požadovať od zdaniteľnej osoby, aby preverovala, či vyhotoviteľ faktúry vlastnil predmetný tovar, či bol schopný ho dodať, či si splnil svoju povinnosť uhradiť tovar, a teda žiadať, aby daňové subjekty do detailov skúmali svojich dodávateľov. Záverom požiadal o vypočutie konateľa spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. p. D. T. a svojich zamestnancov p. D. P. a p. W. E..

Protokol bol prerokovaný dňa 31.07.2012 s tým, že Dodatkom k Protokolu zo dňa 13.07.2012 správca dane vyhodnotil vyjadrenia žalobcu k Protokolu predložené písomne ako nedôvodné, a teda nemajúce vplyv na zistenia uvedené v Protokole zo dňa 13.07.2012.

Na podklade kontrolných zistení vydal správca dane Dodatočný platobný výmer č. 9200402/5/2084414/2012/DEC zo dňa 03.08.2012, ktorým postupom podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na ust. § 165 ods. 2 a 5 zákona č. 563/2009 Z. z. žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2010 v sume 37.495,04 eur a vyrubil daň z pridanej hodnoty v sume 86.916,90 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, že vo vzťahu k spoločnosti HAM HUS SALRO S.L.R. bolo zistené, že žalobca má vo svojom účtovníctve za mesiac august 2010 zaúčtované odberateľské faktúry s oslobodením od DPH v zmysle ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., na ktorých je v pozícií odberateľa uvedená práve vyššie zmieňovaná spoločnosť (konkrétne sa jednalo o nasledovné faktúry: Fa č. 21005509 zo dňa 03.08.2010, Fa č. 21005563 zo dňa 10.08.2010 a Fa č. 21005676 zo dňa 26.08.2010). V zmysle výsledkov, ktoré získal správca dane na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií adresovanej Finančnej správe Rumunskej republiky dospel k záveru, že žalobca dodal tovar spoločnosti HAM HUS SALRO S.L.R., ktorá však v čase dodania tovaru nebola osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, nakoľko identifikačné číslo pre DPH: RO26640526 pridelené uvedenej spoločnosti bolo platné pre intrakomunitárne transakcie do 01.08.2010. V súvislosti so spoločnosťou New Animpex, s.r.o. správca dane kontroloval odberateľské faktúry s oslobodením od DPH v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z., pričom konkrétne sa jednalo o nasledujúce faktúry: Fa č. 21005538 zo dňa 09.08.2010, Fa č. 21005625 zo dňa 19.08.2010, Fa č. 21005645 zo dňa 23.08.2010, Fa č. 21005697 zo dňa 30.08.2010 a Fa č. 21005718 zo dňa 31.08.2010. Za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci vo vzťahu k tejto spoločnosti správca dane vychádzal predovšetkým z hodnotenia čestných vyhlásení, ktoré žalobca preložil k predmetným faktúram, z Dohôd o započítaní vzájomných pohľadávok uzatvorených medzi žalobcom na jednej strane a spoločnosťou New Animpex, s.r.o. na strane druhej (konkrétne sa jedná o Dohodu č. 2010DZP014 zo dňa 09.08.2010, Dohodu č. 2010DZP015 zo dňa 30.08.2010 a Dohodu č. zo dňa 31.08.2010), výsluchu žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu (p. Ing. T. P.), vyjadrenia bývalého konateľa spoločnosti New Animpex, s.r.o. p. S. R. a výsluchu svedkov (p. H. A., p. Q. P., p. E. R., p. I. R.). Zároveň správca dane žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií požiadal Finančnú správu Českej republiky o preverenie registračných údajov spoločnosti New Animpex, s.r.o., avšak s negatívnym výsledkom, nakoľko podľa následnej odpovede Finančnej správy Českej republiky bola menovaná spoločnosť nekontaktná, pričom správca ďalej zistil, že menovaná spoločnosť nepriznala nadobudnutie tovaru deklarované spornými faktúrami a so správcom dane nespolupracovala. Svedecké výpovede, resp.

vyjadrenia vyššie uvedených osôb považoval správca dane za rozporné a nejednotné, nebolo potvrdené a preukázané, či bola preprava predmetného tovaru vykonaná dodávateľom alebo odberateľom, resp. či si prepravu tovaru zabezpečil dodávateľ, alebo odberateľ inou osobou. Žalobca nevedel zdôvodniť, prečo bol tovar dodaný, podľa textu na čestných vyhláseniach na územie Rumunskej republiky, hoci odberateľ uvedený na faktúrach (New Animpex, s.r.o.) má sídlo v Českej republike a taktiež tento nemal znalosť o tom, aké sú identifikačné údaje konečného odberateľa v Rumunsku. Zo zistení nebolo zrejmé, kto dal pokyn na prepravu tovaru ako aj to, kde bolo v skutočnosti miesto určenia tovaru, nakoľko žalobca napriek opakovaným výzvam v priebehu výkonu kontroly nepredložil iné dôkazy hoci mal na to dostatok času, ako napr. prepravné listy CMR, na ktorých by bolo uvedené konkrétne a skutočné miesto určenia tovaru. Z iných dokladov, ktoré by slúžili ako dôkaz pri preukazovaní splnenia podmienok oslobodenia od dane v zmysle ust. § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. žalobca nepredložil písomnú zmluvu o dodaní tovaru, nakoľko podľa vyjadrenia p. M. A. bola uzatvorená len ústna dohoda so spoločnosťou New Animpex, s.r.o. Navyše dodacie listy priložené k predmetným faktúram a doklady o prijatí platieb, ktorými boli interné doklady vystavené na základe dohôd o započítaní vzájomných pohľadávok nepreukazujú, že boli potvrdené osobou, ktorá mala oprávnenie vystupovať za odberateľa. Svedkovia p. E. R., p. Q. P. a p. I. R. vo svojich výpovediach síce v zápisniciach tvrdili, že poznajú konateľa spoločnosti New Animpex, s.r.o. D. E., avšak nie je zrejmé, na základe čoho identifikovali konateľa tejto spoločnosti, keď uviedli, že si neoverovali osobu, ktorá mala konať za spoločnosť New Animpex, s.r.o. Svedok p. Q. P., ktorý tvrdil, že sa osobne stretol s p. D. E., poskytol dve rozličné charakteristiky p. D. E., nakoľko najskôr v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 15.11.2011 odhadol jeho vek na 40-60 rokov, silnejšia postava, avšak v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 17.05.2012 uviedol vek 30 rokov, chudá postava. Týmto popisom nepreukázal, či skutočne pozná a aj či sa naozaj stretol s p. D. E.. Osobu bývalého konateľa spoločnosti New Animpex, s.r.o p. S. R., ktorá mala mať údajne udelenú generálnu plnú moc, nikto vrátane žalobcu ani svedkov nepoznal. V súvislosti s ďalšími osobami vystupujúcimi za New Animpex, s.r.o. svedok Q. P. síce tvrdil, že z tejto firmy pozná ešte pána P., ktorého bližšie identifikačné údaje však neuviedol. Ďalší svedok p. E. R. prehlásil vo svojom vyjadrení zo dňa 24.11.2011, že prišiel taktiež do kontaktu so zástupcom p. E., avšak meno nevedel uviesť, vyjadril sa, že E. ani tá druhá osoba, sa mu nepreukázala občianskym preukazom. Navyše v stanovenej lehote a ani počas celého výkonu kontroly správcovi dane nedoplnil meno ním spomínaného zástupcu. Svedok p. I. R. uviedol, že jednal s D. P., ktorý mu ukázal plnú moc, originál ktorej ale správcovi dane nepredložil, zároveň ale nepredložil bližšie identifikačné údaje D. P.. V súvislosti s osobou, ktorá odovzdala predmetné faktúry a dodacie listy za dodávateľa M. A. síce uviedol, že syn (H. A.) odovzdal doklady šoférovi, ale svedok H. A. nielenže uvedené nepotvrdil, ale svojou výpoveďou spochybnil odovzdanie predmetných dokladov, nakoľko tvrdil, že hoci on sám vystavil predmetné faktúry a dodacie listy, ale odovzdal ich otcovi, ktorý riešil ďalšie odovzdávanie uvedených dokladov odberateľovi. V súvislosti s osobou, ktorá podpísala a pečiatkou spoločnosti New Animpex, s.r.o. označila predmetné faktúry a dodacie listy za odberateľa, sa svedok H. A. vyjadril, že faktúry a dodacie listy vystavil on, odovzdal ich otcovi bez vyplnenej strany za odberateľa. Uvedený svedok následne uviedol, že Q. P. označoval a podpisoval faktúry za odberateľa, čo je však v rozpore s tvrdeniami dvoch svedkov - p. Q. P. a p. E. R., ktorí popreli vyjadrenie žalobcu, nakoľko títo uviedli, že nevedeli, kto podpisoval a pečiatkoval faktúry a dodacie listy za odberateľa, keďže pečiatku spoločnosti New Animpex, s.r.o. nemali k dispozícii. Ohľadom prevzatia sporných faktúr a dodacích listov za odberateľa New Animpex, s.r.o. žalobca uviedol, že dodací list prevzal šofér a faktúru prevzal p. Q. P., čo ale svedok p. Q. P. nepotvrdil a uviedol, že nevie kto predmetné doklady prevzal za odberateľa. Svedok p. E. R. sa vyjadril neurčito, v tom zmysle, že je možné, že to bol P.. Nakoniec aj zo zistení vykonaných ohľadne spoločnosti New Animpex, s.r.o. vyplynulo, že v zdaňovacom období 3. štvrťrok 2010 spoločnosť New Animpex, s.r.o. nepriznala DPH pri nadobudnutí tovaru zo zdaniteľných obchodov deklarovaných spornými faktúrami, tento daňový subjekt je nekontaktný, so správcom dane nespolupracuje a písomnosti nepreberá. Po vyhodnotení všetkých skutočností správca dane dospel k záveru, že žalobca hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi v rozpore s ust. § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. nepreukázal, že dodanie tovaru bolo realizované tak, ako to deklarujú faktúry, na ktorých je ako odberateľ uvedená spoločnosť New Animpex, s.r.o., ktorá daň z pridanej hodnoty za tieto zdaniteľné obchody nepriznala, a že pri týchto dodávkach vzniklo dodanie tovaru, ktoré by bolo oslobodené od dane v zmysle ust. § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. a to napriek tomu, že na to bol v zápisniciach o ústnom pojednávaní vyzvaný. Predložením faktúry a jej zaúčtovaním ešte nie splnená požiadavka preukaznosti, ale len formálna stránka účtovnej operácie. Listinné dôkazy a ústne tvrdenia v konaní nie sú bez ďalšieho preukázania dôkazom o tom, že zdaniteľný obchod bol oslobodený od DPH. Správca dane. Ďalej v predmetnom rozhodnutí uviedol, že všetky dôkazy hodnotil v zmysle ust. § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., t.j. každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v

daňovom konaní vyšlo najavo. Z dokladov a písomností predložených k preprave tovaru zahrnutého na predmetných faktúrach pre odberateľa New Animpex, s.r.o. vyplýva, že žalobca v rozpore s ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. nesplnil podmienky dodania tovaru s oslobodením od dane, pretože nepredložil dôveryhodné dôkazy o mieste určenia tovaru - mäsových výrobkov, a dôkazy o spôsobe vykonania a zabezpečenia prepravy, tzn. dôkazy k dodaniu tovaru do iného členského štátu ako bolo deklarované na vystavených faktúrach pre odberateľa New Animpex, s.r.o. Žalobca nepreukázal, že nadobúdateľom tovaru je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá je uvedená na sporných odberateľských faktúrach, a ktorej mal byť tovar prepravený z tuzemska do iného členského štátu v zmysle ust. § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. I napriek tomu, že bol žalobca opakovane zo strany správcu dane vyzvaný na predloženie dôkazov a vysvetlení k sporným faktúram, na ktorých je v pozícii odberateľa uvedená spoločnosť New Animpex, s.r.o., tento žiadne hodnoverné dôkazy nepredložil. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, správca dane dospel k záveru, že v danom prípade žalobca nepreukázal, že by tovar uvedený v príslušných faktúrach bol odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu. Vo vzťahu k spoločnosti Lukus group, s.r.o. bolo zistené, že žalobca má vo svojom účtovníctve za mesiac august 2010 zaúčtované faktúry od vyššie menovaného dodávateľa, z ktorých si žalobca v zmysle ust. § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. uplatnil odpočítanie dane (konkrétne sa jednalo o nasledovné faktúry: 1/10, 2/10, 3/10, 4/10, 5/10, 6/10, 7/10, 8/10, 9/10, 12/10, 13/10, 14/10, 15/10, 16/10, 17/10, 18/10, 19/10, 20/10, 21/10, 22/10, 23/10, 24/10, 25/10, 26/10, 27/10 a 28/10 s dátumami vzniku daňovej povinnosti postupne od 02.08.10 až do 31.08.2010). Za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci vo vzťahu k menovanej spoločnosti správca dane vychádzal najmä z čestných prehlásení p. D. P. a p. W. E. o tom, že tieto osobne prevzali bravčové polovičky od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o., nakoľko obe pracujú v pozícií expedient - skladník, správca dane ďalej vypočul žalobcu, p. R. S. (bývalú spoločníčku a konateľku spoločnosti Lukus group, s.r.o. v období 25.05.2010 - 28.02.2011) a p. D. D. (na základe mandátnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou Lukus group, s.r.o. zastupoval túto spoločnosť, podpisoval a preberal objednávky, podpisoval faktúry a pokladničné doklady). Na základe dožiadania adresovaného Daňovému úradu Trenčín (účelom bolo vykonanie výsluchu bývalej konateľky spoločnosti Lukus group, s.r.o. p. R. S.) správca dane zistil, že táto osoba nemala vedomosť o tom, že by bola v období 25.05.2010 do 28.02.2011 spoločníčkou a konateľkou danej spoločnosti, nikomu nedávala splnomocnenie vystupovať a konať v mene spoločnosti, nevedela uviesť sídlo, predmet podnikania tejto spoločnosti, taktiež nepoznala spoločnosť Těšínské jatky, s.r.o. ani žalobcu. Ďalej uviedla, že poznala p. D. D., avšak neuzavrela s touto osobou žiadnu mandátnu zmluvu ani ju nepodpísala, taktiež za spoločnosť Lukus group, s.r.o. nevystavila žiadnu faktúru za obdobie august 2010. Vzhľadom na vyššie uvedené vyjadrenia p. R. S., dospel správca dane k záveru, že tvrdenia p. D. D. o tom, že tento bol osobou oprávnenou konať v mene spoločnosti Lukus group, s.r.o. na základe mandátnej zmluvy zo dňa 01.08.2010 (ktorej originál navyše nebol predložený), neboli dostatočným a relevantným spôsobom preukázané. Svedok p. R. S. totiž svojou výpoveďou spochybnila realizáciu dodávok tovaru uvedeného na sporných faktúrach, nakoľko osoba, ktorá mala vystupovať za spoločnosť Lukus group, s.r.o. (p. D. D.) nebol osobou oprávnenou v zmysle príslušnej mandátnej zmluvy zo dňa 01.08.2010 uzatvárať kúpne zmluvy, jednať s dodávateľmi, odberateľmi, preberať finančné hotovosti, uskutočňovať vklady a výbery finančných hotovostí v bankových inštitúciách ani komunikovať s jednotlivými úradmi za uvedenú spoločnosť. Svedok p. D. D. si nepamätal pri vypočutí mena konateľky spoločnosti p. R. S., názov spoločnosti mu niečo hovoril, avšak nevedel uviesť adresu sídla spoločnosti, pričom so samotnou konateľkou spoločnosti sa stretol podľa jeho vyjadrenia dva krát, aj napriek tomu, že R. S. vo svojej výpovedi uviedla, že D. D. bol jej susedom na adrese v Q. a samotný p. D. D. povedal, že uvedenú osobu pozná. Taktiež je sporné tvrdenie p. D. D. o tom, že tento pracoval pre spoločnosť Lukus group, s.r.o. na základe mandátnej zmluvy zo dňa 01.08.2010, keď z vyjadrenia p. R. S. vyplynulo, že táto bola v čase podpisu predmetnej mandátnej zmluvy chorá a od júla 2010 ležala dva mesiace v nemocnici. Ďalej správca dane v rozhodnutí konštatoval, že žalobca v priebehu výkonu kontroly predložil faktúry vystavené v priebehu mesiaca august 2010 spoločnosťou Těšínské jatky, s.r.o., na ktorých je ako odberateľ uvedená spoločnosť Lukus group, s.r.o. V tejto súvislosti správca dane dňa 16.04.2012 elektronickou formou obdržal daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty spoločnosti Lukus group, s.r.o. za obdobie 3. štvrťrok 2010 v ktorom spoločnosť nepriznala nadobudnutie tovaru uvedeného na faktúrach vystavených spoločnosťou Těšínské jatky, s.r.o., čím spoločnosť Lukus group, s.r.o. spochybnila samotné nadobudnutie tovaru, a tým aj následné dodanie tovaru žalobcovi. Svedka p. D. D. správca dane vyhodnotil ako osobu nedôveryhodnú, nakoľko táto nemala žiadne oprávnenie konať za spoločnosť Lukus group, s.r.o. Žalobca predložil správcovi dane k jednotlivým faktúram od spoločnosti Lukus group, s.r.o. dodacie listy bez čísla, pričom na ani jednom dodacom liste nie je uvedené meno a podpis osoby, ktorá ho vystavila a zároveň ani meno s podpisom osoby, ktorá tovar uvedený na dodacom

liste v skutočnosti prijala. Správca dane dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že dodanie tovaru bolo realizované tak, ako to deklarujú faktúry, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť Lukus group, s.r.o., a že pri týchto dodávkach vznikla daňová povinnosť a právo na odpočítanie dane. Samotné predloženie faktúry a jej zaúčtovanie ešte neznamená, že by bola splnená aj podmienka preukaznosti, nakoľko listinné dôkazy a ústne tvrdenia nie sú bez ďalšieho dôkazom o tom, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený. Žalobca teda nepreukázal v rozpore s ust. § 29 ods. 8 a § 15 ods. 6 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb. právo odpočítať daň podľa ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. z nakúpeného tovaru uvedeného v predmetných faktúrach od dodávateľa Lukus group, s.r.o., čím mu nebolo zo strany správcu dane uznané v zdaňovacom období august 2010 odpočítanie dane.

V odvolaní proti rozhodnutiu - dodatočnému platobnému výmeru žalobca poukazoval na nejasnosť, neúplnosť skutkových zistení, porušenie ust. zákona č. 511/1992 Zb. a zákona č. 563/2009 Z. z., porušenie základných zásad daňového konania. Vyslovil nesúhlas s tým, že by nedostatočne nepreukázal uskutočnenie zdaniteľných plnení v daňovom konaní. Konštatoval porušenie zásady objektívnosti hodnotenia pri dokazovaní, bližšie ozrejmil prepravu tovaru spoločnosti New Animpex, s.r.o., poukázal na nezákonnosť, nepreskúmateľnosť, neurčitosť a zmätočnosť dodatočného platobného výmeru, odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 15.03.2011 a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Vo vzťahu k spoločnosti Lukus group, s.r.o. uviedol, že tým, že správcovi dane preukázal dodanie tovaru faktúrou s uvedením presného popisu tovaru, jeho množstva a ceny, vyčerpal dôkazné bremeno. Vytkol nevypočutie navrhnutých svedkov

- p. D. T., p. D. P., p. W. E., p. A. H. R.. Výpoveď svedkyne R. S. považuje za vnútorne rozpornú a túto osobu ako nedôveryhodnú. Vo vzťahu k osobe p. D. D. uviedol, že sa tento vždy preukázal relevantnými dokladmi, na základe ktorých bol oprávnený konať za spoločnosť Lukus group, s.r.o. a tiež konal v prevádzkarni tejto spoločnosti, a teda zo žiadnych okolností žalobca nemohol pochybovať o jeho dôveryhodnosti. Na záver podaného odvolania žalobca vytkol správcovi dane nedodatočné zistenie skutkového stavu veci, nesprávne právne posúdenie veci, ukladanie žalobcovi takých povinností, ktoré neboli v jeho právomoci a hodnotenie skutkového stavu výlučne v žalobcov neprospech.

Napadnutým rozhodnutím č. 1100307/1/91396/2014/4884 zo dňa 19.02.2014 žalovaný rozhodnutie - dodatočný platobný výmer správcu dane postupom podľa ust. § 74 ods. 4 v nadväznosti na ust. § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. potvrdil. Žalovaný po preverení daňovou kontrolou zisteného skutkového stavu uložil v rámci odvolacieho konania listom zo dňa 15.02.2013 a zo dňa 17.06.2013 správcovi dane doplniť konanie vypočutím žalobcom navrhnutých svedkov, teda p. D. P., p. W. E., D. T., preveriť na registrovom súde okolnosti zmeny spoločníkov a konateľov spoločnosti Lukus group, s.r.o. s prihliadnutím predovšetkým na overenie podpisu p. R. S., overiť u predchádzajúcej konateľky spoločnosti Lukus group, s.r.o. osoby, ktorým odovzdala za menovanú spoločnosť osvedčenie o registrácií pre daň z pridanej hodnoty a osvedčenie o registrácií a pridelení daňového identifikačného čísla, preveriť deklarovanú prepravu do iného členského štátu (Česká republika) u prepravcu I. R. ako aj prostredníctvom Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. a zároveň vyzvať žalobcu na predloženie dôkazov o platnosti mandátnej zmluvy zo dňa 01.08.2010, na základe ktorej mal p. D. D. pri uzatváraní zdaniteľných obchodov konať so žalobcom v mene spoločnosti Lukus group, s.r.o. Na základe doplnenia skutkového stavu zo strany správcu dane vo vyššie naznačenom smere, žalovaný dospel k záveru, že v súvislosti s deklarovaným dodaním tovaru do iného členského štátu spoločnosti New Animpex, s.r.o. žalobca nepreukázal dodanie tovaru konkrétnemu odberateľovi (New Animpex, s.r.o.) a taktiež nebola preukázaná fyzická preprava predmetného tovaru do iného členského štátu spôsob vyplývajúcim z ust. § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. Vo vzťahu k spoločnosti New Animpex, s.r.o. na základe záverov zistených správcom dane ako aj na základe doplneného konania žalovaný dospel k záveru, že žalobca si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal dodanie tovaru menovanej spoločnosti a fyzickú prepravu do iného členského štátu. K čestným vyhláseniam, ktoré mali preukázať prevzatie a vyvezenie tovaru na územie Rumunskej republiky vlastným motorovým vozidlom EČ: MT709BK vodičom I. R., žalovaný uviedol, že pravdivosť týchto údajov sa nepreukázala, nakoľko bolo zistené, že predmetné vozidlo nebolo vlastným vozidlom spoločnosti New Animpex, s.r.o. a taktiež vodič I. R. potvrdil, že do Rumunskej republiky v roku 2010 nedodával tovary a v rámci medzinárodnej prepravy nepoužíval vozidlo EČ: MT709BK. Taktiež na preukázanie skutočnej prepravy tovaru v príslušných dňoch neboli k danému vozidlu predložené tachografové kotúče ani kniha jázd. V priebehu konania nebolo preukázané, že osoba s ktorou žalobca konal, bola oprávnená konať v mene spoločnosti New Animpex, s.r.o. Podpisy konateľa spoločnosti New Animpex, s.r.o. p. D. E. na všetkých žalobcom

predložených dokumentoch nekorešpondovali s jeho podpisovým vzorom zverejneným v zbierke listín. Taktiež konanie p. E. R. nebolo možné považovať za konanie v mene spoločnosti New Animpex, s.r.o., nakoľko táto osoba mala podľa uzatvorenej sprostredkovateľskej zmluvy iba sprostredkúvať obchody, vykonávať takú činnosť, smerujúcu k tomu, aby mala spoločnosť New Animpex, s.r.o. možnosť uzatvoriť kúpne zmluvy z treťou stranou. Z toho teda vyplýva, že konanie p. E. R. pri uzatváraní zmlúv so žalobcom nebolo konaním spoločnosti New Animpex, s.r.o. Navyše aj sám p. E. R. na základe podanej svedeckej výpovede uviedol, že tento nebol zamestnancom spoločnosti New Animpex, s.r.o., pracoval pre nich ako živnostník. Žalobca teda nekonal riadnou starostlivosťou, neoveril si status a postavenie osoby s ktorou konal a nezisťoval si žiadne informácie o tejto spoločnosti. Navyše spoločnosť New Animpex, s.r.o. v daňovom priznaní za III. štvrťrok 2010 nepriznala daň z pridanej hodnoty z nadobudnutých tovarov z iného členského štátu vo výške deklarovanej posudzovanými faktúrami. V súvislosti so spoločnosťou Lukus group, s.r.o. žalovaný v rámci doplneného konania zistil, že predchádzajúci konateľ spoločnosti Lukus group, s.r.o. p. I. D. potvrdila odovzdanie Osvedčenia o registrácií a pridelení DIČ zo dňa 21.04.2010 a Osvedčenie o registrácií pre daň z pridanej hodnoty zo dňa 18.05.2010 p. R. S. (bývalej spoločníčke a konateľke spoločnosti Lukus group, s.r.o. v období 25.05.2010 - 28.02.2011), avšak táto podľa svojho vyjadrenia nemala vedomosť o tom, že by bola v rozhodnom období konateľkou spoločnosti Lukus group, s.r.o. Navyše žalobca uviedol, že v súvislosti s obchodmi týkajúcimi sa spoločnosti Lukus group, s.r.o. konal vždy s p. D. D., pričom táto osoba konala za uvedenú spoločnosť na základe mandátnej zmluvy zo dňa 01.08.2010, ktorej originál nebol v priebehu konania predložený. Zároveň v mandátnej zmluve nebolo uvedené meno fyzickej osoby, ktorá za spoločnosť Lukus group, s.r.o. danú mandátnu zmluvu podpísala. P. R. S. jej podpísanie poprela, a navyše porovnaním jej (notárom overeného) podpisu na dokumentoch získaných z Obchodného registra a podpisu na predmetnej zmluve bolo evidentné, že podpis nepatril tejto osobe. Súčasne žalovaný poukázal na nejasnosť a neúplnosť predmetnej mandátnej zmluvy, keď mal za preukázané, že podľa obsahu tejto zmluvy mal p. D. D. iba oprávnenie uskutočňovať právne úkony smerujúce k uzatváraniu kúpnych zmlúv, teda nemal oprávnenie aj tieto kúpno-predajné zmluvy uzatvárať. Navyše v danej zmluve uzavretej na dobu určitú absentoval dátum, do kedy mala byť uzavretá, čo samo o sebe vyvoláva pochybnosti o jej platnosti. Žalobca teda nepreukázal, že by splnil všetky podmienky vyžadované príslušným hmotnoprávnym predpisom na úseku dane z pridanej hodnoty, nepreukázal, že by tento prijal všetky dostupné opatrenia a že konal s oprávnenou osobou. Dodanie predmetného tovaru nebolo preukázané ani žalobcom navrhnutými svedkami p. D. P. a p. W. E., navyše spoločnosť Lukus group, s.r.o. vo svojom daňovom priznaní nepriznala nadobudnutie predmetného tovaru z iného členského štátu, hoci podľa tvrdení žalobcu ho mala táto nadobudnúť od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. (Česká republika). V rámci odvolacieho konania bola zabezpečená výpoveď konateľa spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o., podľa ktorej žalovaný dospel k záveru, že právo na odpočítanie dane z predmetných deklarovaných dodaní tovaru žalobcovi neprináleží. Na základe výpovede, konateľ spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. D. T. síce potvrdil spoluprácu so spoločnosťou Lukus group, s.r.o., avšak uviedol, že za menovanú spoločnosť nekonal p. D. D., ale osoby p. P. a p. P., ktoré objednávali tovar, alebo uskutočňovali platby, prípadne riešili ďalšie záležitosti obchodného styku. Taktiež bolo potvrdené, že objednávky tovaru uskutočňoval po dohovore s p. P. aj žalobca. Žalovaný taktiež poukázal na skutočnosť, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období mäso (bravčové polky) kupoval od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. aj priamo, t. j. Těšínské jatky, s.r.o. ho priamo faktúrami č. 065001442 zo dňa 03.08.2010, č. 065001480 zo dňa 10.08.2010, č. 065001549 zo dňa 19.08.2010, č. 065001635 zo dňa 30.08.2010 a č. 065001670 zo dňa 31.08.2010 fakturovali žalobcovi, a to isté mäso (bravčové polky) žalobca odoberal aj od spoločnosti Lukus group, s.r.o., pričom mal vedomosť, že pochádzalo od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. Podľa preložených faktúr žalobca tú istú komoditu odobral od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. a zároveň aj od spoločnosti Lukus group, s.r.o. dokonca v tých istých dňoch (03.08.2010, 10.08.2010, 19.08.2010, 30.08.2010 a 31.08.2010). Navyše z predložených faktúr vyplýva, že žalobca od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. predmetný tovar odoberal za jednotkovú cenu 1,45 eur / kg a tú istú komoditu v ten istý deň fakturovala spoločnosť Lukus group, s.r.o. za cenu 1,48 eur, príp. 1,49 eur / kg. Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období deklaroval, že od spoločnosti Lukus group, s.r.o. nadobudol tovar v celkovom množstve 271.149,50 kg za čo mal zaplatiť pri cene za 1 kg 1,48 eur a od 15.08.2010 1,49 eur bez dane z pridanej hodnoty spolu 402.715,59 eur. V prípade, ak by žalobca predmetnú komoditu zakúpil od spoločnosti Lukus group, s.r.o. za cenu 1,45 eur / kg, za ktorú ich kupoval priamo od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o., príp. by tento tovar kúpil priamo od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. tak, ako ho v tých istých dňom kupoval, tak by za 271.149,50 kg za ne zaplatil iba 393.166,77 eur, čo je o 9.548 eur iba za jeden mesiac menej, ako mu bolo fakturované spoločnosťou Lukus group, s.r.o. Z uvedených skutočností vyplýva, že v tomto prípade išlo o zneužívanie vnútroštátneho práva a práva Európskej únie, nakoľko jediným dôvodom,

pre ktorý žalobca kupoval predmetný tovar od spoločnosti Lukus group, s.r.o. za nevýhodnejšiu cenu, než ten istý tovar kupoval priamo od spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o., bolo dosiahnutie daňovej výhody spočívajúcej v uplatnení nadmerného odpočtu, ktorý vznikol v dôsledku uplatnenia odpočítania dane z dodávok tovaru od spoločnosti Lukus group, s.r.o. pri súčasnom dodaní tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane. Žalobca teda vedel o okolnostiach týchto obchodov, keďže ten istý tovar v kontrolovanom zdaňovacom období objednával u spoločnosti Těšínské jatky, s.r.o. priamo pre seba a súčasne ho objednával aj pre spoločnosť Lukus group, s.r.o., cez ktorú prešiel iba fakturačne. Hlavným cieľom posudzovaných transakcií bolo zneužitie práva, a to vytvorením charakteru transakcií za účelom získania daňovej výhody predstavujúcej čerpanie nadmerného odpočtu z deklarovaného nadobudnutia tovaru, čo predovšetkým preukazovali zistené skutočnosti o cene tovaru a neštandardné obchodné vzťahy medzi žalobcom a spoločnosťou Lukus group, s.r.o. Odpočítanie dane z tovaru, ktorý mala žalobcovi dodať spoločnosť Lukus group, s.r.o. bolo v rozpore s európskym aj vnútroštátnym právom, keď právu žalobcu na odpočet dane bránilo preukázané zneužitie práva vedúce k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným príslušnými právnymi normami. Na základe skutkového stavu zisteného správcom dane ako aj na základe výsledkov získaných v priebehu doplneného konania žalovaný dospel k záveru, že správca dane v priebehu daňovej kontroly, vyrubovacieho konania ako aj v rámci nariadeného doplnenia konania konal v súlade s príslušnými ustanoveniami predpisov na úseku správy daní, žalobca bol prizývaný k výpovediam svedkov, bol vyzývaný na predloženie dôkazov, bol oboznámený s výsledkami daňovej kontroly, zdokumentovanými v zaslanom protokole a taktiež bol oboznámený s výsledkami doplneného konania.

Na úvod je potrebné uviesť, že v správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Predmetom konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a posúdenie, či žalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. a v súlade s ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. Zákon č. 511/1992 Zb. definuje základné zásady daňového konania takým spôsobom, že tieto vychádzajú z princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodného kontextu legislatívy a nutnosti aproximácie daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Zákon o správe daní je procesným predpisom, ktorý upravuje správu daní a poplatkov. Je súčasťou zmien právnych predpisov v rámci zavedenia daňovej reformy k 01.01.l993. Táto procesná norma upravuje postupy (procesy), pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi). Upravuje teda pravidlá postupu daňových správcov pri príprave, výkone, resp. uskutočňovaní aktov daňového konania. V tomto zmysle je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh správcu dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi relevantné princípy upravené zákonom o správe daní patrí najmä zásada zákonnosti, ktorá predovšetkým ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona o správe daní) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona o správe daní), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Zo zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 1, ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 cit. zákona. Správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.), pričom využíva prostriedky (len exemplikatívne uvedené v ustanovení § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.), ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce (nielen cieľovo pre správne určenie daňovej povinnosti), pre posúdenie, či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane, lebo tieto vo svojom súhrne aj jednotlivo podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu.

K žalobným dôvodom uvádzaným v bodoch II. a III. žaloby súd poukazuje na to, že ide o všeobecne formulované žalobné dôvody, bez toho, že by boli bližšie zo strany žalobcu konkretizované a špecifikované.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa nedodržania lehoty na vydanie rozhodnutia v daňovom konaní, tak bolo zistené, že žalovaný žiadosťou č. 1100307/1/1266403/2012 zo dňa 14.11.2012 požiadal Ministerstvo financií SR o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia, pričom tejto žiadosti bolo vyhovené (MF/025512/2012-71 zo dňa 21.11.2012). Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný oznámením č. 1100307/1/1266385/2012 zo dňa 14.11.2012 oznámil splnomocnenému zástupcovi žalobcu, že z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu a potreby doplniť konanie požiada Ministerstvo financií SR o predĺženie lehoty, pričom toto oznámenie bolo doručené splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 19.11.2012. Vzhľadom k tomu, že daňové konanie začalo skôr (išlo o daňovú kontrolu za mesiac november 2010), nebolo možné aplikovať ust. § 65 ods. 1 a 2 zák.č. 563/2009 Z.z., ale ust. § 30a zák.č. 511/1992 Zb. a tiež nebolo možné aplikovať ani ust. § 165b ods. 1,2 zák.č. 563/2009 Z.z., nakoľko toto prechodné ustanovenie je účinné od 30.12.2012. K námietke nesprávnej aplikácie procesného predpisu preto súd uvádza, že daňové konanie, resp. daňová kontrola začala v novembri 2010, a teda sa riadila právnou úpravou zák.č. 511/1992 Zb. ako všeobecného predpisu upravujúceho daňové konanie, a preto nebolo možné aplikovať v danom prípade ust. § 65 ods. 1,2 zák.č. 563/2009 Z.z., ale ust. § 30a zák.č. 511/1992 Zb., čo už bolo aj vyššie uvedené (bod IV. žaloby).

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že Daňový úrad Trnava nebol žalovaným splnomocnený, resp. neboli naň delegované právomoci v súvislosti s tým, aby výsledky doplneného konania so žalobcom opätovne prerokoval, tak v tomto smere je potrebné uviesť, že osobitné splnomocnenie nie je potrebné, nakoľko v zmysle § 74 ods. 2 daňového poriadku je možné, aby odvolací orgán v rámci odvolacieho správneho konania výsledky daňového konania dopĺňal, odstraňoval chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložil správcovi dane s určením primeranej lehoty. Splnomocnený zástupca žalobcu (Ing. T. P.) bol v rámci doplneného odvolacieho správneho konania oboznámený so zisteniami správcu dane (viď. zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 22.1.2014), teda konal v súlade s ust. § 74 ods. 3 daňového poriadku a taktiež aj z administratívneho spisu vyplýva, že o výsledkoch doplneného konania bol vždy žalobca upovedomený a mal možnosť sa zúčastniť jednotlivých výsluchov v zmysle doplneného konania (bod V. žaloby).

Žalovaný počas odvolacieho konania nečinný nebol, vždy požiadal o predĺženie lehoty, týmto žiadostiam bolo vyhovené. Znamená to, že žalovaný konal v súlade so zákonom a vždy upovedomil o tom aj žalobcu. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti poukazoval na Ústavný nález č. , tak tento sa netýka neprimeranej dĺžky odvolacieho konania, ale dĺžky daňovej kontroly. Navyše predmetný nález upravuje situáciu, kedy správca dane pri výkone daňovej kontroly nepožiada najbližšie nadriadený orgán o predĺženie lehoty. V danom prípade správca dane oznámením zo dňa 24.10.2011 oznámil pominutie prekážky prerušenia daňovej kontroly. Následne na základe odôvodnenej žiadosti č. 9200402/143/2012/ Šaf zo dňa 12.1.2012 správca dane požiadal nadriadený orgán - Finančné riaditeľstvo SR o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly podľa ust. § 15 ods. 17 zák.č. 511/1992 Zb., ktoré bolo zo strany Finančného riaditeľstva SR vyhovené a daňová kontrola predĺžená o ďalších 6 mesiacov, o čom bol taktiež žalobca upovedomený (bod VI. žaloby).

Pokiaľ ide o podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, tak tieto sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyselnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. V súvislosti s realizáciou obchodných vzťahov so spoločnosťou New Animpex, s.r.o. sa súd stotožňuje s tvrdením žalovaného, že táto spoločnosť nadobudnutie tovaru deklarované spornými faktúrami nepriznala (na základe MVI bolo Finančnou správou ČR konštatované, že táto spoločnosť je nekontaktná, so správcom dane nespolupracuje a v daňovom priznaní za tretí štvrťrok 2010 uviedla nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, základ dane v sume 4 120 714 CZK, DPH 20% v sume 824 143 CZK, teda nepriznala nadobudnutie tovaru deklarované spornými faktúrami). Okrem toho na adrese sídla spoločnosti sa nachádzal uzamknutý nájomný dom bez schránky a iného označenia spoločnosti, konateľ spoločnosti New Animpex, s.r.o. D. E. bol počas daňového konania na dlhodobom pobyte v zahraničí, jeho pobyt bol správcovi dane neznámy a ani v konaní vypočutý svedkovia nevedeli túto osobu identifikovať, keď každý podal iný popis tejto osoby (napr. zápisnice z výsluchu P. zo dňa 15.11.2011 a 17.5.2012). V danom prípade totiž nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. K tejto námietke súd dáva do pozornosti, že v zmysle ust. § 24 daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. Z čestných prehlásení síce vyplýva, že spoločnosť New Animpex, s.r.o. prevzala tovar od žalobcu a následne tento tovar mal byť prevezený do Rumunska vodičom I. R. a vlastným motorovým vozidlom EVČ: MT 709 BK, pričom v priebehu konania bolo zistené, že spoločnosť New Animpex, s.r.o. uvedené vozidlo nevlastní a sám vodič I. R. poprel, že by v rozhodnom období (august 2010) vykonával prepravu do Rumunska. Taktiež doklad o prijatí platby bez ďalšej identifikácie nemožno považovať za dostačujúci dôkaz a to najmä vtedy, ak platba je realizovaná hotovostnou formou. Ak žalobca v tomto smere poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci Albert Collée (C-146/05), tak tento rozsudok nemožno aplikovať na daný prípad, nakoľko „Albert Collée" vychádza z predpokladu, že k dodaniu tovaru v rámci spoločenstva skutočne došlo (pozri bod 20 rozsudku), pričom v tomto prípade nie je preukázané, či vôbec k reálnemu dodaniu tovaru došlo. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR (č.k. zo dňa 25.1.2012), v ktorom je konštatované, že pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvoláva na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nie len uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené, a to sa týka aj rozsudkov predložených právnym zástupcom žalobcu až na pojednávaní (C-80/11 a C 142/11, v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03,

C-277/14). Podľa vyjadrenia vodiča I. R. malo mať vozidlo, ktorým mal byť tovar prevážaný palubnú jednotku, pričom ním uvedené trasy, cez ktoré mal byť tovar prevážaný sú registrované podľa vyhlášky č. 529/2009 Z.z. v mýtnom systéme (Šelpice, Boleráz, Bíňovce, Trstín, Jablonica, Senica a Radošovce), avšak na základe dopytu na Národnú diaľničnú spoločnosť, a.s. bolo zistené, že v rozhodnom čase v elektronickom mýtnom systéme neexistuje žiaden záznam o pohybe tohto vozidla, nakoľko vozidlo nie je registrované. Naviac bolo zistené, že vozidlo nebolo vo vlastníctve spoločnosti New Animpex, s.r.o. ako to vyplýva z čestných vyhlásení, ale vo vlastníctve spoločnosti Carbon trade Slovakia, s.r.o. . Súd považuje za potrebné tiež uviesť, že základným predpokladom oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH je dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu, ktoré je potrebné preukázať kópiou faktúry a prepravným dokladom s miestom určenia, ak prepravu zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou. Podmienkou je, že tovar bol dodaný osobe indentifikovanej pre daň, bol prepravený do iného členského štátu a predaj bol za protihodnotu, pričom podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (bod VI. žaloby).

Pokiaľ ide o obchodný vzťah so spoločnosťou HAM HUS SALRO S.L.R. tak v podanom odvolaní žalobca v žiadnom svojom odvolacom dôvode nenapadol obchodný vzťah s touto spoločnosťou. Okrem toho tento rumunský odberateľ nebol v čase deklarovaného uskutočnenia zdaniteľných obchodov osobou identifikovanou pre DPH (identifikačné číslo pre intrakomunitárne transakcie bolo platné do 1.8.2010) a teda nemohlo byť právo na oslobodenie od DPH v zmysle § 43 zák.č. 222/2004 Z.z. priznané z dôvodu, že tento odberateľ nebol platcom DPH. Aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. vyplýva, že pokiaľ odberateľ žalobcu nemal vydané identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty, nebol preto osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte a preto nemohol takéto intrakomunitárne obchody realizovať. Taktiež v súvislosti so spoločnosťou Lukus Group, s.r.o. správca dane ako aj žalovaný zistili oprávnené pochybnosti o tom, či k uskutočneniu zdaniteľných obchodov došlo tak ako to tvrdil žalobca. Ohľadne tejto spoločnosti existujú totiž zjavné nezrovnalosti, kto vlastne za túto spoločnosť konal, pretože bývalá konateľka Vlasta S. podľa jej vyjadrenia nemala vedomosť o tom, že by konateľkou tejto spoločnosti v rozhodnom období vôbec bola. Okrem toho podpis za spoločnosť Lukus Group, s.r.o. na mandátnej zmluve zo dňa 1.8.2010, podľa ktorej mal uvedenú spoločnosť zastupovať D. D. nie je podpisom R. S., čo aj sama poprela a taktiež poprela aj to, že by podpísala túto mandátnu zmluvu. Okrem toho z mandátnej zmluvy vyplýva, že D. D. mal iba uskutočňovať právne úkony smerujúce k uzatváraniu kúpnych zmlúv, a teda nemal oprávnenie tieto zmluvy aj uzatvárať (bod VII. žaloby).

K námietkam vzneseným žalobcom v súvislosti s prerušením daňovej kontroly zo strany správcu dane súd uvádza, že správca dane v rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody jej prerušenia, a to zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, ktorou bola požiadaná tak Finančná správa Českej republiky ako aj Finančná správa Rumunskej republiky o preverenie registračných údajov a intrakomunitárnych nadobudnutí tovaru v spoločnostiach, s ktorými mal žalobca obchodovať v kontrolovanom zdaňovacom období. Pokiaľ žalobca namietal dĺžku prerušenia daňovej kontroly za účelom medzinárodnej výmeny informácií (k prerušeniu daňovej kontroly došlo dňa 4.2.2011 a prerušenie trvalo až do 24.10.2011) a tvrdil, že správca dane mal v tomto prípade postupovať v súlade s nariadením Rady EÚ č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, tak túto námietku žalobcu nemožno považovať za dôvodnú, pretože lehoty zo strany správcu dane boli dodržané v zmysle nariadenia č. 1798/2003 a nie podľa nariadenia č. 904/2010, nakoľko toto nariadenie sa uplatňuje od 1.1.2012, a teda v čase realizácie medzinárodnej výmeny informácií neplatilo. Z administratívneho spisu teda vyplýva, že daňová kontrola bola vykonaná v súlade so zákonom, z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií prerušená bola dôvodne a taktiež bola lehota nadriadeným orgánom predĺžená v súlade so zákonom. Pokiaľ ide o námietky žalobcu, že počas prerušenej daňovej kontroly (od 29.1.2011 do 24.10.2011) boli zo strany správcu dane vykonané tri úkony, tak tieto námietky boli zo strany vznesené až na pojednávaní dňa 14.3.2016, a preto v tomto štádiu preskúmavacieho konania súd na tieto žalobné dôvody už nemohol prihliadať. Týka sa to aj námietok vznesených žalobcom na pojednávaní, pokiaľ ide o vytýkané procesné pochybenia správcu dane pri predvolávaní svedkov, či už telefonicky alebo emailom, čo tiež nebolo uvádzané v podanej žalobe (bod VIII. žaloby).

V súvislosti s námietkami žalobcu, týkajúcimi sa nesprístupnenia odpovedí z MVI s správcom dane na ústnom pojednávaní konanom dňa 10.11.2011, bolo zistené, že správca dane oboznámil splnomocneného zástupcu žalobcu o výsledku MVI týkajúceho sa spoločnosti HAM HUS SALRO S.L.R., a to, že odpovede na MVI žalobcovi neboli nikdy predložené k nahliadnutiu umožňuje ustanovenie § 22 ods. 2 zák.č. 511/1992 Zb., z ktorého znenia vyplýva, že daňový subjekt nie je oprávnený nazerať do úradnej korešpondencie určenej pre nadriadené orgány, do registra, do pomôcok, zápisov a rozhodnutí slúžiacich výlučne pre potreby správcu dane (bod IX. žaloby).

Z vyššie zistených skutočností vyplýva, že v predmetnej veci si správca dane zaobstaral všetky dostupné dôkazné prostriedky, vykonal rozsiahle dokazovanie, pokiaľ navrhnuté dôkazy nevykonal, tak v rozhodnutí odôvodnil, z akého dôvodu ich nerealizoval, zistil čo najúplnejšie skutkový stav a dostatočným spôsobom sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcu ako aj jeho námietkami. Žalobcom uvedené žalobné dôvody neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť postupu žalovaného, resp. správnosť záverov, na základe ktorých boli založené vydané rozhodnutia správnych orgánov. Žalobca neuniesol tak v daňovom a ani v súdnom konaní dôkazné bremeno a neuviedol žiadne také skutočnosti, z ktorými by sa daňové orgány relevantným spôsobom nevysporiadali, pričom sa zaoberali všetkými žalobcom vznesenými námietkami. Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§250i ods. 3 O.s.p.) takýmito vadami sú spravidla procesné pochybenia, ktoré významným spôsobom ovplyvnili zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia. Okrem toho súd považuje k veci za potrené uviesť, že súd nevyhľadáva za účastníka konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré podľa § 249 ods. 2 O.s.p. majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je súd podľa § 250h O.s.p. viazaný (R 58/2001). Tiež neprihliada na tie dôvody, ktoré neboli vznesené v dvojmesačnej lehote od doručenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu žalobcovi. Za tohto stavu súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 250k O.s.p. tak, že procesne neúspešnému žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.