Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19C-308-2011.pdf
PDF · 122.6 KB
Case nature
Area
Subarea
19C/308/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Zuzanou Stolárovou v právnej veci žalobcu: S. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom v O., D. X/XX, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Adamovským, so sídlom v Košiciach, Žižkova 6, proti žalovanému: STAVOINDUSTRIA Liptovský Mikuláš, a.s., so sídlom v Liptovskom Mikuláši, ul. Ernest Šimerovej Martinčekovej 4505/2, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Trnovským, so sídlom tamtiež, o náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku a trovy konania, takto
rozhodol:
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 425,60 EUR spolu so 6 % ročným úrokom z omeškania od 01.10.2005 do zaplatenia a žalobu v prevyšujúcej časti uplatňovaného úroku z omeškania z tejto sumy z a m i e t a .
Konanie o náhradu nevyplatenej dovolenky za kalendárny rok 2002 v počte 4 dní a za kalendárny rok 2003 v počte 21 dní v uplatnenej čiastke spolu 709,40 EUR s príslušenstvom a náhradu trov celého konania v y l u č u j e na samostatné konanie, súčasne p r e r u š u j e do právoplatného skončenia konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 39C/206/2008.
odôvodnenie:
Žalobca sa pôvodnou žalobou vedenou pod sp. zn. 39C/206/2008 domáhal voči žalovanému okrem iných nárokov tiež zaplatenia sumy 47.980,- Sk, t.j. po prepočte 1.592,65 EUR spolu so 6 % ročným úrokom z omeškania od 27.06.2005 do zaplatenia, titulom náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku za roky 2001, 2002 a 2003.
Uznesením zo dňa 19.08.2010, č. k. 39C/206/2008-332 súd pripustil zmenu návrhu na začatie konania okrem iného tak, že v časti náhrady za nevyčerpanú dovolenku žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.645,75 EUR spolu so 6 % ročným úrokom z omeškania od 27.06.2005 do zaplatenia. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.09.2010.
Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu zrealizovaný v priebehu konania, súd uznesením zo dňa 09.11.2015 konanie v časti o zaplatenie sumy 510,75 EUR spolu so 6 % úrokom z omeškania od 27.06.2005 do zaplatenia zastavil. Predmetné uznesenie nadobudlo v tejto časti právoplatnosť dňa 09.12.2015 (19C/308/2011-214).
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.
Súd vykonal vo veci dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav veci:
Nahliadnutím do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 39C/206/2008 súd zistil, že pôvodný žalobný návrh z 27.06.2005 bol pôvodne vedený na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši pod sp. zn. 5C/188/2005, neskôr postúpený na Okresný súd Košice I a doručený žalovanému dňa 30.09.2005. Zo zápisnice z pojednávania v konaní 39C/206/2008 zo dňa 09.04.2010 vyplýva, že medzi účastníkmi konania bolo nesporným, že žalobca bol v pracovnom pomere u žalovaného od 01.11.1996 na základe pracovnej zmluvy naposledy zmenenej dodatkom zo dňa 01.04.2002, v zmysle ktorej žalobca vykonával u žalovaného stavbyvedúceho na dobu neurčitú a že dňa 28.06.2002 došlo u žalobcu k pracovnému úrazu, pri ktorom utrpel škodu na zdraví, na základe čoho bol nepretržite práceneschopným až do skončenia pracovného pomeru u žalovaného, ktorý účastníci ukončili dohodou ku dňu 31.10.2003.
Zo žaloby a z písomných podaní žalobcu vyplýva, že žalobca si v predmetnom konaní uplatňuje náhradu nevyčerpanej dovolenky za roky 2001, 2002 a 2003, ktoré nemohol vyčerpať z dôvodu neurčenia dovolenky zo strany žalovaného ako zamestnávateľa pred škodovou udalosťou a neskôr, ktorú nemohol vyčerpať z dôvodu práceneschopnosti v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 28.06.2002. V priebehu konania pritom rôznym spôsobom špecifikoval počty dní nevyčerpanej dovolenky za rozhodné obdobie tiež v závislosti od vykonávaného dokazovania, tiež robil dispozície s predmetným návrhom; sumarizujúcim spôsobom možno konštatovať, že žalobca rozšíril nárok na sumu 1.645,75 EUR s príslušenstvom, neskôr zobral žalobu späť v časti o zaplatenie 510,75 eur s príslušenstvom späť s odôvodnením, že až v priebehu konania sa dozvedel o tom, že žalovaný mu preplatil túto čiastku ešte vo výplatnej páske 10/2003 majúc za to, že ide o náhradu nevyčerpanej dovolenky za rok 2001, ktorá bola takýmto spôsobom vysporiadaná, na základe čoho naďalej trval na náhrade nevyčerpanej dovolenky za rok 2002 v počte 19 dní a za rok 2003 v počte 21 dní.
Žalovaný voči predmetnému nároku vzniesol námietku premlčania poukazujúc na to, že žalobca si mohol predmetný nárok uplatniť už minimálne v januári 2003, avšak predmetný nárok si uplatnil žalobou až dňa 06.05.2009. Tiež namietal, že žalobca si nesprávne uplatňuje zostatky dovolenky, pokiaľ nevyčerpanú dovolenku za určitý rok prenáša do ďalšieho roka, hoci pre konkrétny rok treba vychádzať zo zákonného nároku čo do počtu dní dovolenky, v tomto prípade 25 dní a ďalej treba vychádzať z počtu dní, ktoré skutočne v kalendárnom roku za daný rok vyčerpal a porovnanie týchto dvoch číselných hodnôt dáva konečné číslo, pokiaľ ide o nevyčerpanú dovolenku v danom kalendárnom roku. Tiež uviedol, že žalovaný preplatil žalobcovi nevyčerpanú dovolenku za kalendárny rok 2002 v počte 21 dní, o čom mala svedčiť výplatná páska za október 2003 a tiež sprievodný list k tejto výplatnej páske. Súčasne poukázal na to, že za rok 2003 preplatenie nevyčerpanej dovolenky sa uskutočniť nemohlo, pretože žalovaný bol po celú túto dobu, po ktorú bol v pracovnej pomere u žalovaného, pokiaľ ide o rok 2003 práceneschopný. Podotkol, že ukončenie práceneschopnosti neuplynulo ku dňu ukončenia pracovného pomeru. V tejto súvislosti poukázal na právnu úpravu upravujúcu vznik nároku na akúkoľvek dovolenku, pokiaľ ide o § 100 a § 101 ods. 1 Zákonníka práce účinného od 01.04.2002. Vo vzťahu k vyplateniu nevyčerpanej dovolenky za rok 2002 poukázal tiež na to, že keďže žalobca bol od 28.06.2002 nepretržite práceneschopným, žalovaný musel zo zákona pristúpiť ku kráteniu dovolenky podľa § 109 ods. 1 Zákonníka práce účinného od 01.01.2002, na základe čoho krátil dovolenku od 2/12-tiny. V tejto súvislosti tiež poukázal na ust. § 144 ods. 4 Zákonníka práce s účinnosťou od 01.04.2002 v spojení s § 109 ods. 1 Zákonníka práce účinného od 01.04.2002, podľa ktorého výkon práce, resp. práceneschopnosť musí byť v súvislosti s pracovným úrazom, za ktorý zodpovedá zamestnávateľ s tým, že do dnešného dňa rozsah zodpovednosti žalovaného, ktorý je predmetom konania 39C/206/2008, nie je definitívne vyriešený. Súčasne poukázal na to, že žalovaný od začiatku vychádza z toho, že vo vzťahu k danému pracovnému úrazu je daná plná zodpovednosť žalobcu. Na základe toho uzavrel, že pokiaľ za rok 2003 žalobca nemal vôbec nárok na náhradu nevyčerpanej dovolenky a za rok 2002 mu žalovaný vyplatil 21 dní nevyčerpanej dovolenky, žalobca nemá nárok na vyplatenie žiadnej náhrady mzdy. Tvrdil tiež, že vo vzťahu k nevyčerpanej dovolenke za kalendárny rok 2001 žalovaný si splnil povinnosť a určil svojim zamestnancom čerpanie dovolenky a vo vzťahu k uneseniu dôkazného bremena ohľadne tohto tvrdenia navrhol vypočuť ako svedkov mzdovú účtovníčku G.. Y. D. a G.. M. a to k okolnostiam určenia čerpania dovolenky v spornom období, k otázkam ako sa značí čerpanie dovolenky v mzdových listoch, aká bola prax spoločnosti žalovaného v rozhodnom období v oblasti čerpania dovolenky, G.. D. by sa mala vedieť vyjadriť tiež k spôsobu čerpania dovolenky a ku skutočnostiam ako bol žalobcovi preplatený jeho nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku.
Právny zástupca žalobcu v súvislosti s navrhovanými svedkami uviedol, že nesúhlasí s vykonaním dokazovania ohľadne výsluchu týchto svedkov s poukazom na to, že jednak po tak dlhej dobe žalovaný,
ktorý neustále garantoval, že vie svoje tvrdenie preukázať, do dnešného dňa tvrdenie nepreukázal, pričom ešte na predchádzajúcom pojednávaní tvrdil, že o tvrdenom nariadení dovolenky by malo byť k dispozícii nejaké písomné rozhodnutie, ktoré však do dnešného dňa nepredložil. Pokiaľ by aj súd pristúpil k výsluchu týchto navrhovaných svedkov je zrejmé, že títo by vypovedali tendenčne alebo by si už na nič nepamätali. Ich výpovede by boli skôr účelové. V neposlednom rade poukázal na rozporné tvrdenia žalovaného, keď na jednej strane uviedol vo svojich vyjadreniach, že žalovaný ako zamestnávateľ určil a nariadil čerpanie dovolenky za rok 2001 do konca kalendárneho roka 2001 a na strane druhej predložil listinný doklad - vyjadrenie G.. D. zo dňa 11.01.2006, kde G.. D. v rozpore s týmto tvrdením uvádza, že žalobca si za rok 2001 mohol čerpať dovolenku do 31.12.2002.
Žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia, že svojim zamestnancom nariadil určenie dovolenky, predložil ako listinné doklady list generálneho riaditeľa žalovaného zo dňa 30.10.2000 vo veci „Určenie hromadného čerpania dovolenky“ a list generálneho riaditeľa žalovaného zo dňa 29.10.2001 vo veci „Určenie hromadného čerpania dovolenky“ .
Z listinného dokladu zo dňa 30.10.2000 vystaveného generálnym riaditeľom žalovaného vo veci „Určenie hromadného čerpania dovolenky“ vyplýva, že na rok 2000 sa určuje doba hromadného čerpania dovolenky, pokiaľ ide o dni 22.12.2000, 28.12.2000, 29.12.2000, 02.01.2001 až 05.01.2001 vrátane s tým, že rozhodnutie o nástupe na pracoviská SSR, SDMS a SSS bude v kompetencii vedúcich stredísk v zmysle dohody o nerovnomernom rozvrhnutí pracovnej doby na obdobie kalendárneho roka - § 85 ods. 2 ZP s tým, že termíny hromadného čerpania dovolenky sa nebudú týkať zamestnancov, ktorí sú potrební pre zabezpečenie: nepretržitých služieb, chodu činnosti SOS hotel a výkonu nevyhnutných termínových prác a to podľa rozhodnutia členov porady GR a vedúcich stredísk. Súčasťou predmetného listu je tiež nariadenie všetkým riadiacim zamestnancom s uvedeným režimom preukázateľne oboznámiť všetkých svojich podriadených zamestnancov.
Z listinného dokladu zo dňa 29.10.2001 vystaveného generálnym riaditeľom žalovaného vo veci „Určenie hromadného čerpania dovolenky“ vyplýva, že na rok 2001 sa určuje doba hromadného čerpania dovolenky, pokiaľ ide o dni 21.12.2001, 27.12.2001, 28.12.2001, 31.12.2001 a 02.01.2002 až 04.01.2002 vrátane s tým, že rozhodnutie o nástupe na pracoviská SSR, SDMS a SSS bude v kompetencii vedúcich stredísk v zmysle dohody o nerovnomernom rozvrhnutí pracovnej doby na obdobie kalendárneho roka - § 85 ods. 2 ZP s tým, že termíny hromadného čerpania dovolenky sa nebudú týkať zamestnancov, ktorí sú potrební pre zabezpečenie: nepretržitých služieb, chodu činnosti SOS hotel a výkonu nevyhnutných termínových prác a to podľa rozhodnutia členov porady GR a vedúcich stredísk. Súčasťou predmetného listu je tiež nariadenie všetkým riadiacim zamestnancom s uvedeným režimom preukázateľne oboznámiť všetkých svojich podriadených zamestnancov.
Zo zhodných prednesov právnych zástupcov účastníkov konania vyplýva, že žalobca v rozhodnom období spadal pod pracovisko označené ako SSS v predmetných listinných dokladoch.
Z listinného dokladu - stanovisko G.. Y. D. - vedúcej oddelenia mzdovej učtárne žalovaného zo dňa 11.01.2006, pokiaľ ide o dovolenku žalobcu za roky 2001 a 2002 vyplýva, že podľa menovanej za rok 2001 vznikol žalobcovi nárok na dovolenku v počte 25 pracovných dní, ktorú bolo možné čerpať do 31.12.2002 s tým, že nakoľko si žalobca ako zamestnanec z celkovej výmery vyčerpal len 13 pracovných dní, zvyšných 12 dní mu k 31.12.2002 prepadlo, pretože od 01.04.2002 platí novela Zákonníka práce, podľa ktorej nevyčerpanú dovolenku možno preplatiť len z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Za rok 2002 vznikol žalobcovi nárok na dovolenku vo výmere 25 pracovných dní, ktorú mohol čerpať do 31.12.2003 s tým, že pokiaľ v roku 2002 bol žalobca práceneschopný od 28.06.2002 do 31.12.2002, t.j. v počte 133 pracovných dní, bolo potrebné počet dovolenkových dní krátiť o 1/12-tinu, t.j. o 4 dni. Ani zvyšných 21 pracovných dní dovolenky si žalobca nevyčerpal; tie mu však boli preplatené pri skončení pracovného pomeru vo výplate za mesiac október 2010, o čom svedčí ako doklad výplatná páska zamestnanca za uvedený mesiac.
Z listinného dokladu - Potvrdenie o strate na zárobku počas PN zo dňa 01.02.2006 vyplýva, že priemerný hrubý denný zárobok bol vypočítaný žalobcovi pre rozhodné obdobie I. štvrťrok 2002 na sumu 854,83 Sk.
Zo zhodných tvrdení účastníkov konania súd zistil, že konanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 39C/206/2008 nie je právoplatne skončené.
Zo zhodných tvrdení účastníkov konania súd zistil, že títo výšku výpočtového základu pre uplatnený nárok ustálili na sumu 854,83 Sk.
Na pojednávaní konanom dňa 06.02.2015 právni zástupcovia účastníkov konania sa zhodli na tom, že žalobcovi na rok 2001 patrila dovolenka vo výmere 25 dní, ktorú žalobca nevyčerpal ani do konca roku 2001, o čom tiež svedčí vykázaný počet dní dovolenky v decembrovej výplate roku 2001. Za predpokladu, že by súd plnenú náhradu nevyčerpanej dovolenky v počte 20 dní započítal na zostatkovú dovolenku za kalendárny rok 2001, za kalendárny rok 2001 zostalo žalobcovi nepreplatených 5 dní dovolenky. Žalobca v priebehu roku 2002 stihol vyčerpať 3 + ďalších 6 dní + 2 dni ( podľa žalobcu v máji 2002 ), na základe čoho za predchádzajúceho predpokladu takýmto spôsobom k decembru 2002 mal žalobca vysporiadanú dovolenku za kal. rok 2001 a nevyčerpaných 19 dní dovolenky za kal. rok 2002. Právni zástupcovia účastníkov konania sa ďalej zhodli tiež na tom, že nakoľko žalobca bol nepretržite od 28.06.2002 v súvislosti s pracovným úrazom na PN, a to až do skončenia pracovného pomeru v októbri 2003, za kalendárny rok 2002 mal neodpracovaných 133 pracovných dní, na základe čoho by v súvislosti so zákonnou úpravou krátenia dovolenky prichádzali do úvahy 4 krátené dni dovolenky, teda zo zostatku 19 dní dovolenky po odpočítaní krátených 4 dní žalobcovi by tak zostal nárok na náhradu zostatkovej dovolenky v počte 15 dní, pokiaľ ide o kalendárny rok 2002.
Z prednesu právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní konanom dňa 06.02.2015 vyplýva, že ohľadne tvrdenia žalovaného o tom, že nariadil žalobcovi čerpanie dovolenky, pokiaľ ide o kalendárny rok 2001, takýmto spôsobom čerpanie dovolenky za tento kalendárny rok mal žalovaný nariadiť do konca tohto kalendárneho roka.
Z listinného dokladu - výplatná páska žalobcu za október 2003 vyplýva okrem iného, že žalobcovi bola vyplatená dovolenka za 168 hodín vo výške 17.470 Sk bez bližšej identifikácie.
Podľa ust. § 251 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších zmien a predpisov, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.
Podľa ust. 101 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb. v znení neskorších zmien a predpisov, zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite po dobu celého kalendárneho roka. Za odpracovaný sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej smeny; časti smien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú.
Podľa ust. 102 ods. 1, ods. 2 zák. č. 65/1965 Zb. v znení neskorších zmien a predpisov, (1) Základná výmera dovolenky je štyri týždne. (2) Dovolenka vo výmere piatich týždňov prislúcha zamestnancovi, ktorý do konca kalendárneho roka dovŕši aspoň 15 rokov pracovného pomeru po 18. roku veku.
Podľa ust. 108 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb. v znení neskorších zmien a predpisov, dobu čerpania dovolenky určuje zamestnávateľ podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom príslušného odborového orgánu tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla vcelku a do konca kalendárneho roka. Pri určení plánu dovoleniek treba prihliadať na úlohy zamestnávateľa a na oprávnené záujmy zamestnanca. Ak sa zamestnancovi poskytuje dovolenka v niekoľkých častiach, musí aspoň jedna časť byť najmenej dva týždne, pokiaľ sa zamestnanec so zamestnávateľom nedohodne inak. Určenú dobu čerpania dovolenky je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi aspoň 14 dní vopred; táto doba sa môže výnimočne skrátiť, ak dá na to súhlas príslušný odborový orgán.
Podľa ust. 109 ods. 2 zák. č. 65/1965 Zb. v znení neskorších zmien a predpisov, ak si zamestnanec nemohol dovolenku vyčerpať v kalendárnom roku z naliehavých prevádzkových dôvodov alebo preto, že zamestnávateľ neurčil jej čerpanie, alebo pre prekážky v práci, je zamestnávateľ povinný poskytnúť ju zamestnancovi tak, aby sa skončila najneskôr do konca budúceho kalendárneho roka. Zamestnávateľ je
však povinný určiť zamestnancovi čerpanie aspoň dvoch týždňov dovolenky v kalendárnom roku, pokiaľ na ne má nárok.
Podľa ust. 110b ods. 1, ods. 2, ods. 3 zák. č. 65/1965 Zb. v znení neskorších zmien a predpisov, (1) Zamestnancovi prislúcha za dobu čerpania dovolenky náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku a prípadné naturálne požitky. (2) Náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku možno zamestnancovi poskytnúť len vtedy, ak zamestnanec nemohol vyčerpať dovolenku ani do konca budúceho kalendárneho roka a) pretože mu zamestnávateľ neurčil dobu čerpania dovolenky alebo mu určil nesprávnu dĺžku dovolenky, b) pre prekážky v práci na strane zamestnanca, c) pre skončenie pracovného pomeru. (3) Za dovolenku alebo jej časť, ktorú zamestnanec nemohol vyčerpať, prislúcha náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku.
Podľa ust. § 111 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zák. č. 311/2001 Z.z. v znení do 30.6.2003, (1) Čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom príslušného odborového orgánu tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla vcelku a do konca kalendárneho roka. Pri určovaní dovolenky je potrebné prihliadať na úlohy zamestnávateľa a na oprávnené záujmy zamestnanca. (2) Zamestnávateľ môže po dohode s príslušným odborovým orgánom určiť hromadné čerpanie dovolenky, ak je to nevyhnutné z prevádzkových dôvodov a zlučiteľné so záujmom zamestnancov. Hromadné čerpanie dovolenky nesmie byť viac ako dva týždne a v umeleckých súboroch z povolania štyri týždne. V divadle a v inej umeleckej ustanovizni, ktorej predmetom činnosti je interpretovať hudobné diela, možno určiť hromadné čerpanie dovolenky v celej výmere. (3) Ak sa poskytuje dovolenka v niekoľkých častiach, musí byť aspoň jedna časť najmenej dva týždne, ak sa zamestnanec so zamestnávateľom nedohodne inak. Čerpanie dovolenky je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi aspoň 14 dní vopred. Toto obdobie môže byť výnimočne skrátené so súhlasom zamestnanca.
Podľa ust. § 113 ods. 1, ods. 2 zák. č. 311/2001 Z.z. v znení do 30.6.2003, (1) Zamestnávateľ môže určiť zamestnancovi čerpanie dovolenky, aj keď doposiaľ nesplnil podmienky na vznik nároku na dovolenku, ak možno predpokladať, že zamestnanec tieto podmienky splní do konca kalendárneho roka alebo do skončenia pracovného pomeru. (2) Ak si zamestnanec nemôže dovolenku vyčerpať v kalendárnom roku z naliehavých prevádzkových dôvodov alebo preto, že zamestnávateľ neurčí jej čerpanie, alebo pre prekážky v práci, je zamestnávateľ povinný poskytnúť ju zamestnancovi tak, aby sa skončila najneskôr do konca budúceho kalendárneho roka. Zamestnávateľ je povinný určiť zamestnancovi čerpanie aspoň štyroch týždňov dovolenky v kalendárnom roku, ak má na ne nárok a ak určeniu dovolenky nebránia prekážky v práci na strane zamestnanca. Ak si zamestnankyňa (zamestnanec) nemôže vyčerpať dovolenku pre čerpanie rodičovskej dovolenky ani do konca budúceho kalendárneho roka, poskytne jej zamestnávateľ nevyčerpanú dovolenku po skončení rodičovskej dovolenky.
Podľa ust. § 116 ods. 1, ods. 3, ods. 5 a ods. 6 zák. č. 311/2001 Z.z. v znení do 30.6.2003, (1) Zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. (2) Náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku možno zamestnancovi poskytnúť len vtedy, ak nemohol vyčerpať dovolenku z dôvodu skončenia pracovného pomeru. (3) Za dovolenku alebo jej časť, ktorú zamestnanec nemohol vyčerpať, patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
Podľa ust. § 109 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5 a ods. 6 zák. č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2003 do 31.8.2007, (1) Ak nepracoval zamestnanec, ktorý splnil podmienku odpracovania aspoň 60 dní v kalendárnom roku, za ktorý sa dovolenka poskytuje, z dôvodu výkonu základnej služby, náhradnej služby alebo civilnej služby namiesto tejto služby, z dôvodu čerpania rodičovskej dovolenky ( § 166 ods. 2) a pre dôležité osobné prekážky v práci, ktoré sa neuvádzajú v § 141 ods. 2, kráti sa mu dovolenka za prvých 100 takto zameškaných pracovných dní o jednu dvanástinu a za každých ďalších 22 dní rovnako o
jednu dvanástinu. Dovolenka sa zamestnancovi nekráti za obdobie pracovnej neschopnosti vzniknutej v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, za ktorú zamestnávateľ zodpovedá. (3) Pri krátení dovolenky podľa odseku 1 sa musí zamestnancovi, ktorého pracovný pomer u toho istého zamestnávateľa trval počas celého kalendárneho roka, poskytnúť dovolenka aspoň v dĺžke jedného týždňa, mladistvému zamestnancovi v dĺžke dvoch týždňov. (5) Dovolenku za odpracované dni a dodatkovú dovolenku možno krátiť iba z dôvodov ustanovených v odseku 2. (6) Dovolenka, na ktorú vznikol nárok v príslušnom kalendárnom roku, sa kráti len z dôvodov, ktoré vznikli v tom roku.
Podľa ust. § 111 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zák. č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2003 do 31.8.2007, (1) Čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla vcelku a do konca kalendárneho roka. Pri určovaní dovolenky je potrebné prihliadať na úlohy zamestnávateľa a na oprávnené záujmy zamestnanca. (2) Zamestnávateľ môže po dohode so zástupcami zamestnancov určiť hromadné čerpanie dovolenky, ak je to nevyhnutné z prevádzkových dôvodov a zlučiteľné so záujmom zamestnancov. Hromadné čerpanie dovolenky nesmie byť viac ako dva týždne a v umeleckých súboroch z povolania štyri týždne. V divadle a v inej umeleckej ustanovizni, ktorej predmetom činnosti je interpretovať hudobné diela, možno určiť hromadné čerpanie dovolenky v celej výmere. (3) Ak sa poskytuje dovolenka v niekoľkých častiach, musí byť aspoň jedna časť najmenej dva týždne, ak sa zamestnanec so zamestnávateľom nedohodne inak. Čerpanie dovolenky je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi aspoň 14 dní vopred. Toto obdobie môže byť výnimočne skrátené so súhlasom zamestnanca.
Podľa ust. § 113 ods. 1, ods. 2 zák. č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2003 do 31.8.2007, (1) Zamestnávateľ môže určiť zamestnancovi čerpanie dovolenky, aj keď doposiaľ nesplnil podmienky na vznik nároku na dovolenku, ak možno predpokladať, že zamestnanec tieto podmienky splní do konca kalendárneho roka alebo do skončenia pracovného pomeru. (2) Ak si zamestnanec nemôže dovolenku vyčerpať v kalendárnom roku z naliehavých prevádzkových dôvodov alebo preto, že zamestnávateľ neurčí jej čerpanie, alebo pre prekážky v práci, je zamestnávateľ povinný poskytnúť ju zamestnancovi tak, aby sa skončila najneskôr do konca budúceho kalendárneho roka. Zamestnávateľ je povinný určiť zamestnancovi čerpanie aspoň štyroch týždňov dovolenky v kalendárnom roku, ak má na ne nárok a ak určeniu dovolenky nebránia prekážky v práci na strane zamestnanca. Ak si zamestnankyňa (zamestnanec) nemôže vyčerpať dovolenku pre čerpanie rodičovskej dovolenky ani do konca budúceho kalendárneho roka, poskytne jej zamestnávateľ nevyčerpanú dovolenku po skončení rodičovskej dovolenky.
Podľa ust. § 116 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zák. č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2003 do 31.8.2007, (1) Zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. (2) Náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku možno zamestnancovi poskytnúť len vtedy, ak nemohol vyčerpať dovolenku z dôvodu skončenia pracovného pomeru. (3) Za dovolenku alebo jej časť, ktorú zamestnanec nemohol vyčerpať, patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
Podľa ust. § 144 ods. ods. 4 zák. č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom do 31.8.2007, na účely dovolenky sa ako výkon práce neposudzuje čas výkonu základnej služby, náhradnej služby, civilnej služby namiesto tejto služby a čas zameškaný pre dôležité osobné prekážky v práci, ak sa neuvádzajú v tomto zákone. Čas materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky podľa § 166 ods. 1 a čas práceneschopnosti vzniknutý v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, za ktoré zamestnávateľ zodpovedá, sa posudzuje ako výkon práce.
Podľa ust. § 1 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. v znení do 31.8.2007, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.
Podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa ust. § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, (1) Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. (2) Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa ust. § 3 Nariadenia vlády 87/1993 Z. z. v znení do 31.12.2008, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska2) platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak c) prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Z prevedeného dokazovania má súd preukázané, že predmetom žaloby je nárok žalobcu na náhradu nevyčerpanej dovolenky za obdobie rokov 2001 až 2003 podaný ešte žalobou zo dňa 27.6.2005 vedenej v konaní 5C 188/2005 na OS v Liptovskom Mikuláši, neskôr v konaní 39C/206/2008 na tunajšom súde. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca sa stal zamestnancom žalovaného na základe pracovnej zmluvy od 01.11.1996, naposledy zmenenej dodatkom zo dňa 01.04.2002, na základe čoho vykonával dohodnutý druh práce- stavbyvedúci. Tiež nie je sporným, že žalobca ako zamestnanec žalovaného utrpel pri dopravnej nehode dňa 28.06.2002 škodu na zdraví, od ktorého sa nepretržite stal práceneschopným až do 31.10.2003, ktorým dňom sa účastníci konania sa dohodli na ukončení pracovného pomeru. Ide teda o peňažný nárok žalobcu voči jeho vtedajšiemu zamestnancovi, ktorý spadá pod rôzne časové obdobia, a na ktorý sa z tohto dôvodu vzťahujú rôzne právne úpravy.
V kalendárnom roku 2001 mal žalobca nárok na dovolenku vo výmere 5 týždňov. Podľa ust. § 108 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb., dobu určenia čerpania dovolenky určuje zamestnávateľ tak, aby si ju zamestnanec mohol vyčerpať spravidla vcelku a do konca kalendárneho roka. Žalobca tvrdil, že zamestnávateľ mu neurčil čerpanie dovolenky do konca kal. roka; žalovaný od začiatku konania tvrdil, že určil žalobcovi čerpanie dovolenky za kal. rok 2001, pričom na preukázanie svojho tvrdenia navrhol vykonať dôkaz až v roku 2014, konkrétne výsluchom svedkov G.. Y. D.- mzdovej účtovníčky a G.. M.- bývalého nadriadeného žalobcu ako zamestnancov žalovaného, konkrétne k okolnostiam čerpania dovolenky v spornom období, aká bola prax žalovaného v oblasti čerpania dovoleniek a ako sa čerpanie dovolenky značí v mzdových listoch. Súd nevyhovel predmetnému návrhu s poukazom na to, že navrhovaní svedkovia sa mali vyjadriť jednak k čerpaniu dovoleniek a k vyznačovaniu dovoleniek iba všeobecným spôsobom, jednak pokiaľ sa k týmto otázkam mali vyjadrovať vo vzťahu k žalobcovi a k spornému obdobiu, iba ťažko uveriť, žeby si po tak dlhej dobe (pokiaľ ide o vyjadrenie k okolnostiam čerpania dovolenky konkrétneho zamestnanca v roku 2001) pamätali niečo konkrétne, navyše je predpoklad, keďže ide o zamestnancov žalovaného, žeby ich svedecká výpoveď bola tendenčná a súd nepredpokladá, žeby svedkovia vypovedali v neprospech žalovaného. Ďalej súd poukazuje na to, že tvrdené čerpanie dovolenky žalovaný preukazoval predložením listinného dôkazu v podobe určenia dovolenky v roku 2001 až podaním zo dňa 14.04.2015, z ktorého však podľa názoru súdu vyplýva iba skutočnosť, že listom z 29.10.2001 generálny riaditeľ určil hromadné čerpanie dovolenky, pokiaľ ide o dátumy 21.12.2001, 27.12.,28.12. a 31.12.2001 a 02.01.2003 až 04.01.2003, t.j. nepochybne v súvislosti s vianočnými sviatkami, ktoré vo vzťahu k žalobcovi jednak nepokryli jeho celú zostatkovú dovolenku za kal. rok 2001, jednak z ktorého listu súčasne nevyplýva, že s takto určeným hromadným čerpaním dovolenky bol žalobca fakticky oboznámený. Súd preto vyhodnotil tvrdenie žalovaného v tejto otázke za nepreukázané, pre ktorý prípad platí ust. § 109 ods. 2 zák. č. 65/1965 Zb., v zmysle ktorého bol žalovaný povinný poskytnúť žalobcovi dovolenku tak, aby skončila do konca budúceho kal. roka, t.j. v tomto prípade do konca kal. roka 2002. Pre prípad, že žalovaný nemohol vyčerpať dovolenku ani do budúceho kal. roka (t.j. do konca roka 2002) nastupuje právo žalobcu ako zamestnanca na náhradu nevyčerpanej
dovolenky podľa ust. § 110b ods. 2 zák. č. 65/1965 Zb., t. j. najskôr toto právo mu prislúcha k 1.1.2003. Preto pokiaľ žalobca predmetný nárok si uplatnil na súde žalobou dňa 28.06.2005, 3- ročná premlčacia lehota začala ohľadne tohto nároku plynúť až od 1.1.2003 a v čase podania žaloby na súd neuplynula. Z tohto dôvodu vznesená námietka premlčania nie je dôvodná a nebolo možné na ňu prihliadnuť. Z prevedeného dokazovania ďalej súd vyvodil, že pokiaľ nepochybne žalovaný realizoval plnenie za nevyčerpanú dovolenku vo výplatnej páske 10/2003, išlo o plnenie za kalendárny rok 2001. Žalovaný aj v tomto prípade iba tvrdil, že plnil nevyčerpanú dovolenku za kal. rok 2002 bez toho, aby svoje tvrdenie relevantným spôsobom preukázal; pokiaľ na preukázanie svojho tvrdenia označil ako listinný doklad výplatnú pásku za 10/2003, z tohto dokladu nie je zrejmá konkrétna identifikácia vyplácanej sumy (17.470 Sk) ako náhrady dovolenky, pretože chýba údaj, ktorého obdobia sa týka; pokiaľ na preukázanie svojho tvrdenia označil sprievodný list pracovníčky žalovaného zo dňa 11.01.2006, tento je jednak dátumovaný z 11.01.2006, jednak nebol žalobcovi ani adresovaný a navyše žalobca poprel, žeby s výplatnou páskou obdržal akýkoľvek sprievodný list. Na základe uvedeného súd má za to, že žalovaný predmetnou úhradou plnil na skôr splatný záväzok, teda na nevyčerpanú dovolenku za kalendárny rok 2001. Súčasne súd iba pripomína, že nárok žalobcu týkajúci sa náhrady nevyplatenej dovolenky za rok 2001 žalobca zobral späť a v tejto časti súd konanie zastavil.
Predmetom konania tak zostali náhrada nevyplatenej dovolenky za kal. rok 2002 v počte 19 dní a za kal. rok 2003 v počte 21 dní.
V kalendárnom roku 2002 mal žalobca nárok na dovolenku vo výmere 5 týždňov (25 dní). Účastníci konania, resp. ich právni zástupcovia ustálili, že v tomto kalendárnom roku žalobca mal k decembru nevyčerpaných 19 dní; tiež sa zhodli na tom, že v roku 2002 mal žalobca 133 neodpracovaných hodín, a pokiaľ by z toho dôvodu prichádzalo do úvahy krátenie dovolenky, išlo by o 4 dni. Na základe toho, vzhľadom na predchádzajúce posúdenie realizovaného plnenia zo strany súdu, zostal nesporným počet 15 dní nepreplatenej dovolenky za kalendárny rok 2002, čo pri ustálenom výpočtovom základe sumy 854,83 Sk na deň, predstavuje priznanú čiastku 12.822,45 Sk, čo po prepočte činí 425,60 EUR. Nakoľko je žalovaný so zaplatením tejto čiastky stále v omeškaní, súd ho z tejto čiastky zaviazal tiež na úhradu úrokov z omeškania v zákonnej výške 6 % ročne od 01.10.2003 do zaplatenia, ktorým dňom sa žalovaný dostal s úhradou do omeškania, vychádzajúc pritom zo zistenia, že za výzvu na plnenie je potrebné považovať predmetnú žalobu, ktorá bola žalovanému doručená dňa 30.09.2005, v porovnaní s dátumom 27.06.2005, od ktorého si príslušenstvo uplatňoval žalobca. Z tohto dôvodu súčasne súd žalobný nárok v prevyšujúcej uplatňovaného úroku z omeškania zamietol ako nedôvodný.
Súd zhodne s argumentáciou žalobcu má za to, že zostávajúca časť žalobného nároku, t.j. náhrada nevyplatenej dovolenky za kal. rok 2002 v počte 4 dní a za kal. rok 2003 v počte 21 dní je čo do posúdenia závislá od rozhodnutia v konaní tunajšieho súdu vedenom pod sp. zn. 39C/206/2008, v ktorom sa rieši otázka zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa za pracovný úraz, ktorý utrpel žalobca počas trvania pracovného pomeru a v súvislosti s ktorým bol odo dňa úrazu práceneschopným nepretržite až do jeho skončenia. Príslušná právna úprava v danom období totiž krátenie dovolenky vylučuje v prípade, ak práceneschopnosť vznikla v dôsledku pracovného úrazu, za ktorý zodpovedá zamestnávateľ a navyše čas práceneschopnosti vzniknutý v dôsledku pracovného úrazu, za ktorý zodpovedá zamestnávateľ, sa na účely dovolenky považuje ako výkon práce. Na základe uvedeného súd v súlade s ust. 112 ods. 1O.s.p. a contrario túto časť žaloby vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude tiež rozhodnuté o trovách celého konania. Súčasne pretože predmetné konanie 39C/206/2008 nie je právoplatne skončené, podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. súd vylúčený nárok prerušil do jeho právoplatného skončenia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Košice I do 15 dní odo dňa jeho doručenia v dvoch písomných vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 O.s.p.).